Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 322/2011
PDF · 308.69 KB
No categories available
III. ÚS 322/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď.,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady pre vysielanie
a retransmisiu č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 190-
PLO/O-2905/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2011
v konaní sp. zn. 5 Sž 22/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011
doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a čl. 26 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 dohovoru rozhodnutím R. (ďalej len „Rada“)
č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 190-PLO/O-2905/2010
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 10. marca
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 22/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada uznesením z 25. mája 2010 začala proti
sťažovateľovi správne konanie sp. zn. 190-PLO/O-2905/2010 vo veci možného porušenia
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).
Rada rozhodnutím č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 konštatovala, že sťažovateľ
„porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa
12.04.2010 o cca 17:12 hod. odvysielal v programe Prvé noviny a.s. glosu Protokolárna
ľútosť, ktorá svojím obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahla do ľudskej
dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky...“. Za takto vymedzený správny delikt
Rada uložil sťažovateľovi „podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.
sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške
5.000,- €...“.
V odôvodnení svojho rozhodnutia Rada citovala text monitorovaného príspevku:
„Pád poľského lietadla s prezidentským párom je obrovská ľudská tragédia.
Celé Poľsko smúti a politici mu vyjadrujú viac alebo menej úprimnú sústrasť.
Vyžaduje to diplomatický protokol.
Takže aj rusofilní slovenskí politici, hoc na silu, ale vytlačia nejakú slzu nad smrťou
rusofóbneho L. K.
Svoj žiaľ prejavujú aj bežní občania, ktorých k tomu nijaký protokol netlačí.
Židia, homosexuáli, liberáli, feministky i ľavicoví intelektuáli trpko ľutujú smrť muža,
ktorý reprezentoval extrémny poľský konzervativizmus, symbol krajiny, kde sa ľudia, ktorí
nie sú heterosexuálni bieli katolícki Poliaci, rodia za trest.
Je mi ľúto, ale ja Poliakov neľutujem. Ja im závidím.“
Za problematické z hľadiska predmetu konania považovala Rada predovšetkým
posledné dve vety príspevku. K sťažovateľovej obrane uviedla, že nespochybňuje jeho cieľ,
ktorým «bolo v rámci samostatného programu Prvé noviny, a. s., poskytnúť priestor
osobitnému publicistickému žánru prezentujúcemu subjektívny pohľad moderátora
na spoločenskú udalosť, a to využitím pre glosu charakteristických prostriedkov – kritika,
sarkazmus, irónia. Obsah vyjadrení a názorov prezentovaných autorom glosy bol reakciou
na konkrétnu spoločenskú a politickú udalosť z kritického až sarkastického pohľadu, avšak
i s prejavom ľudskosti. Irónia, či sarkazmus boli primárne použité ako výrazový prostriedok
autorom zvolenej žurnalistickej formy na prezentovanie jeho názoru na danú udalosť.
Subjektívny, kritický a ironický sarkazmus autora bol však orientovaný aj na vyjadrenie
jeho postoja k smrti prezidenta Poľskej republiky, a to slovami, cit.: „ja Poliakov
neľutujem, ja im závidím“, z čoho podľa názoru Rady plynie prezentovanie autorovho
pozitívneho postoja k tejto udalosti.» Podľa názoru Rady „z obsahu predmetnej glosy,
najmä jej záverečnej vety vyplýva autorov postoj k smrti prezidenta Poľskej republiky, ktorý
naznačuje, že túto udalosť víta a neprejavuje nad ňou ľútosť. Vzhľadom na skutočnosť, že
išlo o hlavu štátu, bola z pohľadu individualizácie subjektu v zmysle naplnenia skutkovej
podstaty podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. táto osoba dostatočne
individualizovaná, navyše išlo o osobu známu širokej verejnosti v dôsledku jej pôsobenia
v politickom dianí.“.
Rada pripustila, «že snahou účastníka konania bolo sprostredkovať respondentovi
osobitnou formou subjektívny názor glosátora na významnú a aktuálnu spoločensko-
politickú udalosť. Spôsob a forma spracovania predmetnej témy, s poukázaním
na záverečné vyjadrenie autora glosy, v ktorom vyjadril svoj postoj, resp. „neľútosť“
nad tragickou smrťou poľského prezidenta bol podľa názoru Rady v rozpore s právom na
zachovanie ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta... Spôsob, akým bol tento postoj autora
glosy spracovaný a sprostredkovaný divákovi považuje Rada za nevhodný a dehonestujúci
vo vzťahu k tejto osobe.».
K problému konfliktu slobody prejavu na jednej strane a ochrany ľudskej dôstojnosti
na strane druhej pri posudzovaní veci Rada uviedla, že „spôsob spracovania predmetného
príspevku a obsah odvysielaných vyjadrení mal vo vzťahu k zosnulému prezidentovi Poľskej
republiky... difamujúci charakter v takej miere, v akej to predpokladá zákonná dispozícia
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Z uvedeného dôvodu bolo podľa
názoru Rady obmedzenie slobody prejavu v podobe vyvodenia deliktuálnej zodpovednosti
voči účastníkovi konania nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, tzn. odôvodňovalo
naliehavú sociálnu potrebu a sledovalo legitímny cieľ, spočívajúci v ochrane právom
chránených záujmov dotknutej osoby, a to práva na zachovanie jej ľudskej dôstojnosti.“.
Rozhodnutie Rady napadol sťažovateľ opravným prostriedkom podľa § 64 ods. 6
zákona o vysielaní a retransmisii a podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V prvom rade
v ňom formuloval názor o nesprávnosti výkladu Rady, ktorý bol použitý na zhodnotenie
záveru spornej glosy. Hodnotenie bolo podľa jeho názoru vykonané „bez akejkoľvek opory
v logickom alebo gramatickom výklade a hlavne bez opory v zákone“. Proti vyváženiu
v kolízii stojacej slobody prejavu a práva na ochranu ľudskej dôstojnosti Radou sťažovateľ
namietal, že je „značne subjektívne“ a navodzuje „zdanie snahy sankcionovať za vyjadrenie
politického názoru“. Autor glosy sa totiž podľa sťažovateľa «nevyjadruje k osobe zosnulého
prezidenta inak ako tak, že je reprezentantom „extrémneho poľského konzervativizmu“, čo
však nie je označenie difamujúce, ale zodpovedá politickej skutočnosti». Sťažovateľ potom
v opravnom prostriedku argumentoval aj nedostatočným odôvodnením sumy uloženej
sankcie, vyjadrením pochybností o tom, či možno zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti osoby,
ktorá už nie je subjektom práv, pretože zomrela, ako aj procesnými pochybeniami
(zameniteľná identifikácia skutku vo výroku rozhodnutia Rady, upretie práva vyjadriť sa ku
všetkým rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom).
Vo svojom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku Rada zopakovala zásadné
dôvody svojho rozhodnutia a zdôraznila, že sťažovateľ nijak argumentačne nepodložil
tvrdenia o nesprávnosti výkladu Rady z logického a gramatického hľadiska. Rada odmietla
aj tvrdenia sťažovateľa o postihu za vyjadrenie politického názoru. Podľa nej totiž
„z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že hodnotenia poľského prezidenta
autorom glosy nepovažuje Rada z hľadiska predmetného ustanovenia za problematické“.
Rada vzhľadom na kontext príspevku dospela k záveru, že záverečná veta glosy sa
„vzťahuje na úmrtie poľského prezidenta“. Rada takisto nesúhlasila s námietkami
sťažovateľa o nedostatočnej identifikácii skutku vo výroku rozhodnutia, o neumožnení
sťažovateľovi vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom a o nedostatočnom
odôvodnení sumy uloženej pokuty. Vo väzbe na obranu sťažovateľa tiež zdôraznila, že
„právny poriadok Slovenskej republiky priznáva ochranu osobnostnej zložke jedinca aj
po jeho smrti“.
Najvyšší súd rozsudkom z 10. marca 2011 v konaní sp. zn. 5 Sž 22/2010 napadnuté
rozhodnutie Rady potvrdil. Na základe zistenia, že skutkový stav medzi účastníkmi konania
nie je sporný, tak bolo úlohou najvyššieho súdu posúdiť právnu stránku veci. Vyjadril
súhlas „so stanoviskom odporkyne, že z obsahu pripojeného administratívneho spisu je
zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci
a správne aplikovala príslušné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. Taktiež správna úvaha,
ktorú odporkyňa použila v napadnutom rozhodnutí vychádza z logických argumentov.
Námietku navrhovateľa o snahe odporkyne sankcionovať ho za vyjadrenie politického
názoru Najvyšší súd považuje za neopodstatnenú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane
priloženého záznamu § 250q ods. 1 veta druhá OSP v súlade s názorom odporkyne mal
za to, že predmetná glosa, vzhľadom na svoj obsah a spôsob svojho spracovania hrubo
zasiahla do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky. Taktiež podľa
Najvyššieho súdu predmetná glosa obsahovala vyjadrenia, ktoré mali voči zosnulému
prezidentovi Poľskej republiky zneucťujúci (difamujúci) zásah.“.
Stotožniac sa s názormi Rady považoval najvyšší súd za nedôvodné aj ostatné
námietky prednesené sťažovateľom v opravnom prostriedku (upretie práva vyjadriť sa
k rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom, nedostatočné odôvodnenia sumy uloženej
pokuty, identifikácia skutku vo výroku rozhodnutia Rady, problém spôsobilosti mŕtvej
osoby byť nositeľom práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti).
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zotrval na svojej obrane použitej
už v predchádzajúcom konaní. Zdôraznil, že autor glosy sa v jej závere «nevyjadruje k smrti
tragicky zosnulého poľského prezidenta, ale sa vyjadruje k L. K. ako k osobe, ktorá počas
života reprezentovala „extrémny poľský konzervativizmus“ s jeho negatívnym postojom
k homosexuálnej menšine, umelým prerušeniam tehotenstva, feministickým hnutiam,
liberálnym myšlienkam a kategorickým postojom v morálnych otázkach; politika L. K. sa
vyznačovala veľkým napojením na poľskú Rímskokatolícku cirkev, ako aj fóbiou k všetkému
ruskému. Označenie poľského prezidenta ako politika, ktorý reprezentoval vyššie uvedené
postoje, nemalo difamujúci charakter, ale zodpovedal politickej realite, a v danom prípade
sťažovateľ odvysielal názor redaktora jednak na osobu zosnulého poľského prezidenta ako
politika a jednak na politiku, ktorej bol... reprezentantom. Prejav politického názoru
redaktorom v glose Protokolárna ľútosť plne požíva ochranu práva na slobodu prejavu
podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR.».
Podľa sťažovateľa záverečnú vetu glosy treba vnímať v kontexte vyjadrení glosátora
o postojoch zosnulého poľského prezidenta k homosexuálom, liberálne zmýšľajúcim,
k feministom a pod. Všetci títo „nemusia ľutovať stratu L. K. ako politika, ktorý proti ich
názorom a presvedčeniu rázne vystupoval“, nemusia sa „konfrontovať s politikou, ktorú
tragicky zosnulý prezident razil a ktorá bola podľa glosátora netolerantná až agresívna“.
Sťažovateľ poukazujúc na prvú vetu sporného príspevku zdôraznil, že «tieto slová
glosátora nemožno vnímať inak ako prejav ľútosti nad tragédiou pádu poľského
prezidentského špeciálu a smrti poľského prezidenta. ... Nakoniec aj samotná Rada
konštatovala v odôvodnení svojho rozhodnutia č. RP/45/2010, že v úvode glosy
Protokolárna ľútosť glosátor vyjadril, citujeme „ľudský a sústrastný postoj k tejto tragickej
udalosti ako celku“. V kontexte citovaného konštatovania Rada následne rozporuplne až
nelogicky uvádza ako hlavný dôvod porušenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
skutočnosť, že sťažovateľ mohol vyjadriť súhlas so smrťou bývalého poľského prezidenta.
V týchto dvoch vyjadreniach videl sťažovateľ zásadný nelogický rozpor. A najvyšší súd... si
tento nelogický rozpor v tvrdeniach Rady osvojil...».
Sťažovateľ tvrdí, že v celom spornom príspevku „neboli explicitne prezentované
slová, z ktorých by Rada mohla usúdiť a Najvyšší súd... tento úsudok potvrdiť, že glosátor
súhlasí so smrťou poľského prezidenta...; možno by z nich bolo možné vyvodiť, že ho smrť
poľského prezidenta emocionálne nezasiahla, ale určite nie, že súhlasí s jeho smrťou alebo
ju víta. Pri posudzovaní predmetu správneho konania rada, ako aj Najvyšší súd... dospeli
k nesprávnemu záveru, keď emocionálnu ľahostajnosť glosátora k smrti L. K. nelogicky
zamenili so súhlasom s jeho smrťou. Záver glosy obsahovo, resp. systematicky nasleduje za
vyjadreniami glosátora ohľadne politického profilu zosnulého poľského prezidenta,
nemožno teda pochybovať, že glosátor sa zameral na glosovanie politických názorov
zosnulého politika, pričom kritické slová na adresu politického razenia L. K. nemožno
považovať za zásah do jeho ľudskej dôstojnosti, a to aj z toho dôvodu, že L. K. bol
vrcholovým politikom, u ktorých sa predpokladá väčšia tolerancia kritiky voči ich osobe
ako u súkromnej osoby.“.
Sťažovateľ rovnako podčiarkol, že odvysielaný príspevok nemal spravodajský
charakter. Išlo o glosu, teda publicistický žáner, ktorého „neodmysliteľnou súčasťou... je
takisto kritické, expresívne, extrémne vyjadrenie redaktora s príznačnými prvkami
hyperbolizácie, preháňania, irónie, sarkazmu a nadsázky. Glosa ako publicistický žáner je
charakteristický prezentáciou vysoko subjektívnych hodnotiacich komentárov.“.
Na podklade v sťažnosti citovaných judikátov ústavného súdu i Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ uzavrel, že Rada i najvyšší súd „sankcionovali
sťažovateľa za prejavenie názoru k osobe L. K. ako politika, čím porušili právo sťažovateľa
na slobodu prejavu“.
Porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľ
v potvrdení nedostatočného opisu skutku, ktorý mu bol kladený za vinu najvyšším súdom.
Sťažovateľ tvrdí, že „Rada síce vo výroku svojho rozhodnutia... vymedzila čas spáchania
správneho deliktu (12.04.2010 o cca 17:12 hod.), spôsob spáchania správneho deliktu
(odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé noviny) ako aj správny
delikt (obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku zasiahol do ľudskej dôstojnosti
zosnulého prezidenta Poľskej republiky), avšak sťažovateľ má za to, že ak Rada dospela
k záveru, že sťažovateľ porušil zákon a zasiahol do ľudskej dôstojnosti L. K. odvysielaním
záverečnej vety, táto skutočnosť mala byť uvedená vo výroku rozhodnutia Rady... Len takto
formulovaný výrok rozhodnutia Rady... by bol plne v súlade s odôvodnením... Spôsob
spáchania správneho deliktu nespočíval v odvysielaní glosy Protokolárna ľútosť ako takej,
ale údajne iba odvysielaním jednej, záverečnej vety v glose; len túto vetu Rada ako aj
Najvyšší súd..., ako vyplýva z odôvodnení napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu...,
ako aj rozhodnutia Rady, považovali za problematickú a znevažujúcu tragicky zosnulého
poľského prezidenta... Máme za to, že výrok rozhodnutia Rady je v rozpore s odôvodnením
jej rozhodnutia, čo zakladá vadu arbitrárnosti rozhodnutia Rady, ktorú Najvyšší súd...
svojim napadnutým rozhodnutím neodstránil.“.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľ aj v nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Podľa jeho názoru „po citácii
zákonných ustanovení v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré Najvyšší súd...
pri rozhodovaní aplikoval, sa ďalej Najvyšší súd... obmedzil už iba na všeobecné
konštatovanie, že súhlasí so stanoviskom Rady, bez toho, aby v odôvodnení čo len
náznakom vyslovil, prečo tak robí. Ide o holé konštatovania bez odôvodnenia. Takto bez
odôvodnenia sa Najvyšší súd... vyjadril vo vzťahu ku skutkovému stavu, keď vyslovil, že
súhlasí so stanoviskom Rady, resp. že námietku navrhovateľa (sťažovateľa) o snahe Rady
sankcionovať ho za vyjadrenie politického názoru považuje za neopodstatnenú, ďalej sa
Najvyšší súd... bez odôvodnenia vyjadruje vo vzťahu k správnej úvahe správneho orgánu,
keď bez ďalšieho vyslovil, že správna úvaha, ktorú Rada použila, vychádza z logických
argumentov.“. Z napadnutého rozsudku tak podľa sťažovateľa „nemožno ani len náznakom
ustáliť, aké dôvody vzal na zreteľ, keď potvrdil rozhodnutie Rady. Nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie súdu vyvoláva u účastníkov konania oprávnene pocit, že príslušný
súd pri rozhodovaní veci postupoval svojvoľne.“.
Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o., na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a
ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/22/2010 zo dňa 10.03.2011
ako aj rozhodnutím R. č. RP/45/2010 zo dňa 14.09.2010 porušené bolo.
2. Základné právo spoločnosti M., s.r.o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sž/22/2010 zo dňa10.03.2011, ako aj rozhodnutím R. č. RP/45/2010 zo dňa
14.09.2010 porušené bolo.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.03.2011 sp. zn.: 5Sž/22/2010 sa zrušuje
vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.066,-
EUR, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti
M., s. r. o., so sídlom B., trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavnému súdu
Slovenskej republiky vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
jeho označených práv rozhodnutím Rady č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 190-PLO/O-2905/2010, ústavný súd dospel k záveru, že nemá
právomoc meritórne sa ňou zaoberať.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné
uplatňovanie princípu subsidiarity svojej právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu
môže poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a
základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam
a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu
poskytnúť požadovanú ochranu.
Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému
je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii prípustný opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľom
označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie za správny delikt, potom
poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci)
najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku. To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne
prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej
vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 Z obsahu sťažnosti i z jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní o opravnom
prostriedku sťažovateľa, ktorý podal proti rozhodnutiu Rady, nebol sporným skutkový stav
veci. Preto svoj prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd orientoval
na zásadnú sťažnostnú námietku, ktorá smerovala k meritórnemu právnemu hodnoteniu
skutkovo nesporných faktov. Vzhľadom na to bolo potrebné zaoberať sa nielen napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, ale aj ústavnou kvalitou rozhodnutia Rady, ktoré najvyšší súd
v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľa preskúmaval a následne potvrdil.
Pre rozhodnutie o prerokúvanej časti sťažnosti proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu majú v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy význam viaceré už ustálené
názory ústavného súdu.
Predovšetkým ústavný súd štandardne judikuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V konečnom dôsledku teda ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnuté právne názory najvyššieho súdu iba v prípade, ak by tieto boli
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (napr. II. ÚS 333/2010).
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálna
služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania
a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Posúdenie, či odvysielaný sporný príspevok je potrebné subsumovať pod citované
ustanovenie zákona o vysielaní a retransmisii, je vecou vyvažovania dvoch v konflikte
stojacich základných práv. Ide o slobodu prejavu a o právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti. Toto posúdenie je podľa právneho poriadku v kompetencii Rady a preskúmať
ho v rámci konania o opravnom prostriedku je oprávnený najvyšší súd. Uvedená
konštrukcia vytvára pre zásahy zo strany ústavného súdu priestor iba v prípadoch skutočne
extrémneho vybočenia Rady, prípadne najvyššieho súdu od stabilizovaných interpretačných
praktík, pričom toto vybočenie by muselo byť výrazom zjavnej svojvôle a opustenia
elementárnych pravidiel formálnej logiky, ktoré charakterizujú nielen dokazovanie
v právom regulovanom aplikačnom procese, ale aj právne hodnotenie ustáleného
skutkového stavu.
Obsah odôvodnenia rozhodnutia Rady, ktorý je v zásadných statiach doslovne
citovaný v časti I odôvodnenia tohto uznesenia, nesignalizuje podľa názoru ústavného súdu
vymedzené vady, ktoré by zakladali potrebu prijatia sťažnosti v tu posudzovanej časti
na ďalšie konanie.
Zásadnou otázkou, na ktorú Rada a najvyšší súd dávajú opačnú odpoveď v porovnaní
so sťažovateľom, je postoj autora glosy k smrti poľského prezidenta. Kým podľa Rady
a najvyššieho súdu glosátor vyjadroval neľútosť nad smrťou L. K., sťažovateľ tvrdí, že šlo
len o kritiku K. ako politika, a to prostriedkami typickými pre glosu (irónia, sarkazmus,
subjektivizmus).
Ústavný súd bez ambície zasahovať do právneho posúdenia veci Radou a najvyšším
súdom v miere, ktorá mu ako súdnemu orgánu netvoriacemu súčasť všeobecného súdnictva
neprináleží, konštatuje, že text príspevku nepochybne môže u poslucháča (diváka) vytvoriť
presvedčenie, že aj keď „pád poľského lietadla s prezidentským párom je obrovská ľudská
tragédia“, smrť poľského prezidenta, ktorý sa vyznačoval takým názorovým extrémizmom,
že v Poľsku „sa ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni bieli katolícki Poliaci, rodia za trest“,
predstavuje úľavu pre všetky dotknuté spoločenské skupiny v miere, ktorú treba
obyvateľom Poľskej republiky závidieť. Naznačený výklad sa však nesporne bytostne
dotýka úmrtia L. K., pričom tento fakt (smrť prezidenta) je bodom, v ktorom už nemožno
osobu človeka a osobu politika celkom jednoznačne od seba oddeliť. Relácia k smrti
poľského prezidenta sa v texte príspevku neobjavuje len v prvej vete, ale aj v ďalších
častiach (v štvrtej vete i v šiestej vete), a napokon aj samotný sťažovateľ v odôvodnení
svojej sťažnosti na pozadí negatívneho hodnotenia jeho politiky pripustil vlastný postoj
emocionálnej ľahostajnosti k smrti poľského prezidenta.
Ak v dôsledku uvedených skutočností a načrtnutého možného výkladu Rada ustálila,
že príspevok sa netýkal len L. K. ako politika, ale aj ako človeka, nemožno jej právnym
záverom vytknúť ústavnú nekonformitu. To isté potom platí aj vo vzťahu k napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa s názormi Rady stotožnil. Ústavný súd práve
s ohľadom na akceptáciu záveru, že príspevok sa dotýkal aj ľudského rozmeru L. K., nevzal
do úvahy sťažovateľom citované judikáty ESĽP, ktoré sa nevzťahujú na prípad kritiky
politika iniciovanej príležitosťou jeho smrti. Veď i samotná Rada v konaní pred najvyšším
súdom potvrdila, že „hodnotenia poľského prezidenta autorom glosy nepovažuje...
za problematické“, a preto akceptovateľnosť v príspevku prezentovanej kritiky L. K. ako
politika nie je sporná.
Ústavný súd tak k tejto časti sťažnosti uzatvára, že Rada v odôvodnení svojho
rozhodnutia dostatočne vysvetlila úvahy, ktoré ju viedli ku končenému úsudku o predmete
konania. Zohľadnila pritom v relevantnej miere aj stanoviská sťažovateľa. Vysporiadala sa
s charakterom glosy ako publicistického žánru, neopomenula, že v spornej glose boli
hodnotené aj postoje L. K. ako politika (čo plne rešpektovala), zároveň však berúc do úvahy
štruktúru príspevku a súčasne príspevok ako celok dospela k záveru, „že miera sarkazmu
a irónie použitá v predmetnom príspevku (glose) bola natoľko vysoká, že odvysielané
vyjadrenia svojím obsahom a spôsobom spracovania boli spôsobilé zasiahnuť do ľudskej
dôstojnosti zosnulého prezidenta poľskej republiky...“. Najvyšší súd sa v rámci prieskumu
rozhodnutia Rady s jej závermi stotožnil, preto jeho rozsudok nepovažuje ústavný súd
vo svetle meritórnej sťažovateľovej kritiky za ústavne neakceptovateľný.
2.2 Porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne
konanie sťažovateľ videl aj v postoji najvyššieho súdu k problému jednoznačnej
identifikácie skutku, za ktorý bol sťažovateľ Radou sankcionovaný.
Medzi účastníkmi konania nie je sporná formálna podoba výroku rozhodnutia Rady.
Najvyšší súd ju popísal tak, že „vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas
spáchania správneho deliktu – 12.04.2010 o cca 17:12 hod. spôsob spáchania správneho
deliktu – odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé noviny, a. s., a je
konkrétne uvedený i správny delikt – obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku,
zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky“.
Na základe textu príspevku možno jednoznačne uzavrieť, že tento iba ako celok je
spôsobilý dôkladného posúdenia z pohľadu citovaného § 19 ods. 1 písm. a) zákona
o vysielaní a retransmisii, a aj jeho dve posledné vety vzbudili pozornosť Rady (a viedli
k začatiu konania o správnom delikte sťažovateľa) len v štruktúre tvoriacej ho ako celok.
Nemožno preto akceptovať námietku sťažovateľa uvedenú v sťažnosti, že „ak Rada
dospela k záveru, že sťažovateľ porušil zákon a zasiahol do ľudskej dôstojnosti L. K.
odvysielaním záverečnej vety, táto skutočnosť mala byť uvedená vo výroku rozhodnutia
Rady č. RP/45/2010“. Nad všetky pochybnosti možno ustáliť, že izolované vety „Je mi
ľúto, ale ja Poliakov neľutujem. Ja im závidím.“ nie sú spôsobilé byť predmetom žiadneho
posudzovania, a to nielen právneho. Samy osebe nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, lebo
ani v základoch nedisponujú potenciálom informovať o dôvodoch závisti voči Poliakom,
resp. o dôvodoch, prečo ich netreba ľutovať. Len spolu s ostatnými tvrdeniami
obsiahnutými v príspevku môžu tieto vety byť spôsobilým predmetom posúdenia, či ich
odvysielaním bol spáchaný správny delikt podľa ustanovení zákona o vysielaní
a retransmisii.
Preto ani námietku sťažovateľa týkajúcu sa identifikácie skutku vo výroku
rozhodnutia Rady nepovažoval ústavný súd za dôvodnú.
2.3 Poslednou námietkou sťažovateľa, ktorá mala preukázať porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo
tvrdenie o nedostatočnosti odôvodnenia najvyššieho súdu.
Ústavný súd k tejto časti považuje za potrebné uviesť, že v konaní podľa tretej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku rozhoduje všeobecný súd o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 OSP).
Najvyšší súd v tejto súvislosti správne poukázal aj na ustanovenie § 250i ods. 2 OSP
zakotvujúce požiadavku tzv. plnej jurisdikcie, ktorá znamená, že súd pri prieskume tam
uvedených administratívnych rozhodnutí „nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len
tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu
a hodnotenia... Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť
skutkových zistení urobených správnym orgánom...“.
Systém plnej jurisdikcie v spojení so skutočnosťou, že v konaní podľa tretej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa preskúmavajú neprávoplatné rozhodnutia,
vedie ústavný súd k záveru o použiteľnosti jeho ustáleného názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj
na vzťah medzi rozhodnutím Rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu,
ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia Rady.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že odôvodnenie
meritórneho rozhodnutia najvyššieho súdu je naozaj odôvodnené úsporne. Vychádzajúc
však z názoru o jednotnosti odôvodnenia rozhodnutia Rady a rozhodnutia najvyššieho súdu
však ústavný súd nepovažuje kvalitu odôvodnenia v sťažovateľovej veci za ústavne
neakceptovateľnú.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je teda aj právo na zákonu
zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP
a táto norma sa uplatňuje aj v konaní podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v opravnom
konaní (m. m. II. ÚS 78/05).
Účelom požiadavky na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia v požadovanej
miere je úsilie, aby účastník konania, ktorému je rozhodnutie adresované, mal možnosť
porozumieť dôvodom, pre ktoré súd určitým spôsobom rozhodol. Preto, ak Rada zdôvodnila
svoje rozhodnutie náležite (to sťažovateľ nenamieta), následne sťažovateľ dôvody
opravného prostriedku formuloval všeobecne, resp. neuviedol žiadne prípustné nové
skutočnosti, ani nepredostrel nové dôkazy, potom je z hľadiska ústavnej kvality
odôvodnenia akceptovateľné aj také odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom
tento len krátko odkázal na dôvody rozhodnutia Rady a vyjadril svoje stotožnenie sa s nimi.
Ústavný súd v tejto súvislosti zvýrazňuje práve fakt veľmi všeobecného charakteru
námietok a dôvodov, ktoré predniesol sťažovateľ v opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu Rady. Tie mali skôr charakter všeobecne vyjadreného nesúhlasu s právnym
hodnotením Rady (argument nelogickej a čisto subjektívnej konštrukcie, neadekvátne
použitie a nesprávny gramatický výklad textu príspevku Radou, subjektívnosť
a nepodloženie právnych záverov Rady) bez toho, aby sťažovateľ predniesol relevantnú
argumentáciu odlišnú od vyjadrenia, ktoré Rade predložil v priebehu správneho konania,
a ktorá by mala význam pre prieskum zo strany najvyššieho súdu. Za daných okolností
nemožno podrobiť ústavnej kritike odôvodnenie najvyššieho súdu, ktorý len odkázal
na právne závery Rady a stotožnil sa s nimi.
Aj poslednú námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd vyhodnotil ako
nedôvodnú.
2.4 V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom
najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí prerokúvanú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
3. V sťažnostnom petite sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť aj porušenie
jeho základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 10
dohovoru. Základné právo na slobodu prejavu i právo na slobodu prejavu zaručené
dohovorom je možné považovať za práva hmotnej povahy.
Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy a porušenie práva podľa čl. 10 dohovoru, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho
charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v petite jeho sťažnosti (uplatnené
finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011