Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 322/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpeného spoločnosťou

Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2 a

a práv zaručených a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady pre vysielanie

a retransmisiu č. zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 190-

PLO/O-2905/2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2011

v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a čl. 26 ods. 2

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 dohovoru rozhodnutím R. (ďalej len „Rada“)

č. zo 14. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 10. marca

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada uznesením z 25. mája 2010 začala proti

sťažovateľovi správne konanie sp. zn. vo veci možného porušenia

ustanovenia o vysielaní a retransmisii

a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

Rada rozhodnutím č. zo 14. septembra 2010 konštatovala, že sťažovateľ

„porušil povinnosť ustanovenú v tým, že dňa

12.04.2010 o cca 17:12 hod. odvysielal v programe Prvé noviny a.s. glosu Protokolárna

ľútosť, ktorá svojím obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahla do ľudskej

dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky...“. Za takto vymedzený správny delikt

Rada uložil sťažovateľovi „podľa ustanovenia

sankciu – pokutu, určenú podľa vo výške

5.000,- €...“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Rada citovala text monitorovaného príspevku:

„Pád poľského lietadla s prezidentským párom je obrovská ľudská tragédia.

Celé Poľsko smúti a politici mu vyjadrujú viac alebo menej úprimnú sústrasť.

Vyžaduje to diplomatický protokol.

Takže aj rusofilní slovenskí politici, hoc na silu, ale vytlačia nejakú slzu nad smrťou

rusofóbneho L. K.

Svoj žiaľ prejavujú aj bežní občania, ktorých k tomu nijaký protokol netlačí.

Židia, homosexuáli, liberáli, feministky i ľavicoví intelektuáli trpko ľutujú smrť muža,

ktorý reprezentoval extrémny poľský konzervativizmus, symbol krajiny, kde sa ľudia, ktorí

nie sú heterosexuálni bieli katolícki Poliaci, rodia za trest.

Je mi ľúto, ale ja Poliakov neľutujem. Ja im závidím.“

Za problematické z hľadiska predmetu konania považovala Rada predovšetkým

posledné dve vety príspevku. K sťažovateľovej obrane uviedla, že nespochybňuje jeho cieľ,

ktorým «bolo v rámci samostatného programu Prvé noviny, a. s., poskytnúť priestor

osobitnému publicistickému žánru prezentujúcemu subjektívny pohľad moderátora

na spoločenskú udalosť, a to využitím pre glosu charakteristických prostriedkov – kritika,

sarkazmus, irónia. Obsah vyjadrení a názorov prezentovaných autorom glosy bol reakciou

na konkrétnu spoločenskú a politickú udalosť z kritického až sarkastického pohľadu, avšak

i s prejavom ľudskosti. Irónia, či sarkazmus boli primárne použité ako výrazový prostriedok

autorom zvolenej žurnalistickej formy na prezentovanie jeho názoru na danú udalosť.

Subjektívny, kritický a ironický sarkazmus autora bol však orientovaný aj na vyjadrenie

jeho postoja k smrti prezidenta Poľskej republiky, a to slovami, cit.: „ja Poliakov

neľutujem, ja im závidím“, z čoho podľa názoru Rady plynie prezentovanie autorovho

pozitívneho postoja k tejto udalosti.» Podľa názoru Rady „z obsahu predmetnej glosy,

najmä jej záverečnej vety vyplýva autorov postoj k smrti prezidenta Poľskej republiky, ktorý

naznačuje, že túto udalosť víta a neprejavuje nad ňou ľútosť. Vzhľadom na skutočnosť, že

išlo o hlavu štátu, bola z pohľadu individualizácie subjektu v zmysle naplnenia skutkovej

podstaty podľa táto osoba dostatočne

individualizovaná, navyše išlo o osobu známu širokej verejnosti v dôsledku jej pôsobenia

v politickom dianí.“.

Rada pripustila, «že snahou účastníka konania bolo sprostredkovať respondentovi

osobitnou formou subjektívny názor glosátora na významnú a aktuálnu spoločensko-

politickú udalosť. Spôsob a forma spracovania predmetnej témy, s poukázaním

na záverečné vyjadrenie autora glosy, v ktorom vyjadril svoj postoj, resp. „neľútosť“

nad tragickou smrťou poľského prezidenta bol podľa názoru Rady v rozpore s právom na

zachovanie ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta... Spôsob, akým bol tento postoj autora

glosy spracovaný a sprostredkovaný divákovi považuje Rada za nevhodný a dehonestujúci

vo vzťahu k tejto osobe.».

K problému konfliktu slobody prejavu na jednej strane a ochrany ľudskej dôstojnosti

na strane druhej pri posudzovaní veci Rada uviedla, že „spôsob spracovania predmetného

príspevku a obsah odvysielaných vyjadrení mal vo vzťahu k zosnulému prezidentovi Poľskej

republiky... difamujúci charakter v takej miere, v akej to predpokladá zákonná dispozícia

ustanovenia Z uvedeného dôvodu bolo podľa

názoru Rady obmedzenie slobody prejavu v podobe vyvodenia deliktuálnej zodpovednosti

voči účastníkovi konania nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, tzn. odôvodňovalo

naliehavú sociálnu potrebu a sledovalo legitímny cieľ, spočívajúci v ochrane právom

chránených záujmov dotknutej osoby, a to práva na zachovanie jej ľudskej dôstojnosti.“.

Rozhodnutie Rady napadol sťažovateľ opravným prostriedkom podľa § 64 ods. 6

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V prvom rade

v ňom formuloval názor o nesprávnosti výkladu Rady, ktorý bol použitý na zhodnotenie

záveru spornej glosy. Hodnotenie bolo podľa jeho názoru vykonané „bez akejkoľvek opory

v logickom alebo gramatickom výklade a hlavne bez opory v zákone“. Proti vyváženiu

v kolízii stojacej slobody prejavu a práva na ochranu ľudskej dôstojnosti Radou sťažovateľ

namietal, že je „značne subjektívne“ a navodzuje „zdanie snahy sankcionovať za vyjadrenie

politického názoru“. Autor glosy sa totiž podľa sťažovateľa «nevyjadruje k osobe zosnulého

prezidenta inak ako tak, že je reprezentantom „extrémneho poľského konzervativizmu“, čo

však nie je označenie difamujúce, ale zodpovedá politickej skutočnosti». Sťažovateľ potom

v opravnom prostriedku argumentoval aj nedostatočným odôvodnením sumy uloženej

sankcie, vyjadrením pochybností o tom, či možno zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti osoby,

ktorá už nie je subjektom práv, pretože zomrela, ako aj procesnými pochybeniami

(zameniteľná identifikácia skutku vo výroku rozhodnutia Rady, upretie práva vyjadriť sa ku

všetkým rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom).

Vo svojom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku Rada zopakovala zásadné

dôvody svojho rozhodnutia a zdôraznila, že sťažovateľ nijak argumentačne nepodložil

tvrdenia o nesprávnosti výkladu Rady z logického a gramatického hľadiska. Rada odmietla

aj tvrdenia sťažovateľa o postihu za vyjadrenie politického názoru. Podľa nej totiž

„z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že hodnotenia poľského prezidenta

autorom glosy nepovažuje Rada z hľadiska predmetného ustanovenia za problematické“.

Rada vzhľadom na kontext príspevku dospela k záveru, že záverečná veta glosy sa

„vzťahuje na úmrtie poľského prezidenta“. Rada takisto nesúhlasila s námietkami

sťažovateľa o nedostatočnej identifikácii skutku vo výroku rozhodnutia, o neumožnení

sťažovateľovi vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom a o nedostatočnom

odôvodnení sumy uloženej pokuty. Vo väzbe na obranu sťažovateľa tiež zdôraznila, že

„právny poriadok Slovenskej republiky priznáva ochranu osobnostnej zložke jedinca aj

po jeho smrti“.

Najvyšší súd rozsudkom z 10. marca 2011 v konaní sp. zn. napadnuté

rozhodnutie Rady potvrdil. Na základe zistenia, že skutkový stav medzi účastníkmi konania

nie je sporný, tak bolo úlohou najvyššieho súdu posúdiť právnu stránku veci. Vyjadril

súhlas „so stanoviskom odporkyne, že z obsahu pripojeného administratívneho spisu je

zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci

a správne aplikovala príslušné ustanovenia Taktiež správna úvaha,

ktorú odporkyňa použila v napadnutom rozhodnutí vychádza z logických argumentov.

Námietku navrhovateľa o snahe odporkyne sankcionovať ho za vyjadrenie politického

názoru Najvyšší súd považuje za neopodstatnenú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane

priloženého záznamu veta druhá v súlade s názorom odporkyne mal

za to, že predmetná glosa, vzhľadom na svoj obsah a spôsob svojho spracovania hrubo

zasiahla do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky. Taktiež podľa

Najvyššieho súdu predmetná glosa obsahovala vyjadrenia, ktoré mali voči zosnulému

prezidentovi Poľskej republiky zneucťujúci (difamujúci) zásah.“.

Stotožniac sa s názormi Rady považoval najvyšší súd za nedôvodné aj ostatné

námietky prednesené sťažovateľom v opravnom prostriedku (upretie práva vyjadriť sa

k rozhodujúcim skutočnostiam a dôkazom, nedostatočné odôvodnenia sumy uloženej

pokuty, identifikácia skutku vo výroku rozhodnutia Rady, problém spôsobilosti mŕtvej

osoby byť nositeľom práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti).

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zotrval na svojej obrane použitej

už v predchádzajúcom konaní. Zdôraznil, že autor glosy sa v jej závere «nevyjadruje k smrti

tragicky zosnulého poľského prezidenta, ale sa vyjadruje k L. K. ako k osobe, ktorá počas

života reprezentovala „extrémny poľský konzervativizmus“ s jeho negatívnym postojom

k homosexuálnej menšine, umelým prerušeniam tehotenstva, feministickým hnutiam,

liberálnym myšlienkam a kategorickým postojom v morálnych otázkach; politika L. K. sa

vyznačovala veľkým napojením na poľskú Rímskokatolícku cirkev, ako aj fóbiou k všetkému

ruskému. Označenie poľského prezidenta ako politika, ktorý reprezentoval vyššie uvedené

postoje, nemalo difamujúci charakter, ale zodpovedal politickej realite, a v danom prípade

sťažovateľ odvysielal názor redaktora jednak na osobu zosnulého poľského prezidenta ako

politika a jednak na politiku, ktorej bol... reprezentantom. Prejav politického názoru

redaktorom v glose Protokolárna ľútosť plne požíva ochranu práva na slobodu prejavu

podľa SR.».

Podľa sťažovateľa záverečnú vetu glosy treba vnímať v kontexte vyjadrení glosátora

o postojoch zosnulého poľského prezidenta k homosexuálom, liberálne zmýšľajúcim,

k feministom a pod. Všetci títo „nemusia ľutovať stratu L. K. ako politika, ktorý proti ich

názorom a presvedčeniu rázne vystupoval“, nemusia sa „konfrontovať s politikou, ktorú

tragicky zosnulý prezident razil a ktorá bola podľa glosátora netolerantná až agresívna“.

Sťažovateľ poukazujúc na prvú vetu sporného príspevku zdôraznil, že «tieto slová

glosátora nemožno vnímať inak ako prejav ľútosti nad tragédiou pádu poľského

prezidentského špeciálu a smrti poľského prezidenta. ... Nakoniec aj samotná Rada

konštatovala v odôvodnení svojho rozhodnutia č. , že v úvode glosy

Protokolárna ľútosť glosátor vyjadril, citujeme „ľudský a sústrastný postoj k tejto tragickej

udalosti ako celku“. V kontexte citovaného konštatovania Rada následne rozporuplne až

nelogicky uvádza ako hlavný dôvod porušenia

skutočnosť, že sťažovateľ mohol vyjadriť súhlas so smrťou bývalého poľského prezidenta.

V týchto dvoch vyjadreniach videl sťažovateľ zásadný nelogický rozpor. A najvyšší súd... si

tento nelogický rozpor v tvrdeniach Rady osvojil...».

Sťažovateľ tvrdí, že v celom spornom príspevku „neboli explicitne prezentované

slová, z ktorých by Rada mohla usúdiť a Najvyšší súd... tento úsudok potvrdiť, že glosátor

súhlasí so smrťou poľského prezidenta...; možno by z nich bolo možné vyvodiť, že ho smrť

poľského prezidenta emocionálne nezasiahla, ale určite nie, že súhlasí s jeho smrťou alebo

ju víta. Pri posudzovaní predmetu správneho konania rada, ako aj Najvyšší súd... dospeli

k nesprávnemu záveru, keď emocionálnu ľahostajnosť glosátora k smrti L. K. nelogicky

zamenili so súhlasom s jeho smrťou. Záver glosy obsahovo, resp. systematicky nasleduje za

vyjadreniami glosátora ohľadne politického profilu zosnulého poľského prezidenta,

nemožno teda pochybovať, že glosátor sa zameral na glosovanie politických názorov

zosnulého politika, pričom kritické slová na adresu politického razenia L. K. nemožno

považovať za zásah do jeho ľudskej dôstojnosti, a to aj z toho dôvodu, že L. K. bol

vrcholovým politikom, u ktorých sa predpokladá väčšia tolerancia kritiky voči ich osobe

ako u súkromnej osoby.“.

Sťažovateľ rovnako podčiarkol, že odvysielaný príspevok nemal spravodajský

charakter. Išlo o glosu, teda publicistický žáner, ktorého „neodmysliteľnou súčasťou... je

takisto kritické, expresívne, extrémne vyjadrenie redaktora s príznačnými prvkami

hyperbolizácie, preháňania, irónie, sarkazmu a nadsázky. Glosa ako publicistický žáner je

charakteristický prezentáciou vysoko subjektívnych hodnotiacich komentárov.“.

Na podklade v sťažnosti citovaných judikátov ústavného súdu i Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ uzavrel, že Rada i najvyšší súd „sankcionovali

sťažovateľa za prejavenie názoru k osobe L. K. ako politika, čím porušili právo sťažovateľa

na slobodu prejavu“.

Porušenie základného práva zaručeného vidí sťažovateľ

v potvrdení nedostatočného opisu skutku, ktorý mu bol kladený za vinu najvyšším súdom.

Sťažovateľ tvrdí, že „Rada síce vo výroku svojho rozhodnutia... vymedzila čas spáchania

správneho deliktu (12.04.2010 o cca 17:12 hod.), spôsob spáchania správneho deliktu

(odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé noviny) ako aj správny

delikt (obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku zasiahol do ľudskej dôstojnosti

zosnulého prezidenta Poľskej republiky), avšak sťažovateľ má za to, že ak Rada dospela

k záveru, že sťažovateľ porušil zákon a zasiahol do ľudskej dôstojnosti L. K. odvysielaním

záverečnej vety, táto skutočnosť mala byť uvedená vo výroku rozhodnutia Rady... Len takto

formulovaný výrok rozhodnutia Rady... by bol plne v súlade s odôvodnením... Spôsob

spáchania správneho deliktu nespočíval v odvysielaní glosy Protokolárna ľútosť ako takej,

ale údajne iba odvysielaním jednej, záverečnej vety v glose; len túto vetu Rada ako aj

Najvyšší súd..., ako vyplýva z odôvodnení napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu...,

ako aj rozhodnutia Rady, považovali za problematickú a znevažujúcu tragicky zosnulého

poľského prezidenta... Máme za to, že výrok rozhodnutia Rady je v rozpore s odôvodnením

jej rozhodnutia, čo zakladá vadu arbitrárnosti rozhodnutia Rady, ktorú Najvyšší súd...

svojim napadnutým rozhodnutím neodstránil.“.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľ aj v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Podľa jeho názoru „po citácii

zákonných ustanovení v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré Najvyšší súd...

pri rozhodovaní aplikoval, sa ďalej Najvyšší súd... obmedzil už iba na všeobecné

konštatovanie, že súhlasí so stanoviskom Rady, bez toho, aby v odôvodnení čo len

náznakom vyslovil, prečo tak robí. Ide o holé konštatovania bez odôvodnenia. Takto bez

odôvodnenia sa Najvyšší súd... vyjadril vo vzťahu ku skutkovému stavu, keď vyslovil, že

súhlasí so stanoviskom Rady, resp. že námietku navrhovateľa (sťažovateľa) o snahe Rady

sankcionovať ho za vyjadrenie politického názoru považuje za neopodstatnenú, ďalej sa

Najvyšší súd... bez odôvodnenia vyjadruje vo vzťahu k správnej úvahe správneho orgánu,

keď bez ďalšieho vyslovil, že správna úvaha, ktorú Rada použila, vychádza z logických

argumentov.“. Z napadnutého rozsudku tak podľa sťažovateľa „nemožno ani len náznakom

ustáliť, aké dôvody vzal na zreteľ, keď potvrdil rozhodnutie Rady. Nedostatočne

odôvodnené rozhodnutie súdu vyvoláva u účastníkov konania oprávnene pocit, že príslušný

súd pri rozhodovaní veci postupoval svojvoľne.“.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o., na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a

ods. 2 SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.03.2011

ako aj rozhodnutím R. č. zo dňa 14.09.2010 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti M., s.r.o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa10.03.2011, ako aj rozhodnutím R. č. zo dňa

14.09.2010 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.03.2011 sp. zn.: sa zrušuje

vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.066,-

EUR, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti

M., s. r. o., so sídlom B., trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavnému súdu

Slovenskej republiky vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a

zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

jeho označených práv rozhodnutím Rady č. zo 14. septembra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ústavný súd dospel k záveru, že nemá

právomoc meritórne sa ňou zaoberať.

Z citovaného ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné

uplatňovanie princípu subsidiarity svojej právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu

môže poskytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a

základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam

a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu

poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému

je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii prípustný opravný prostriedok,

o ktorom rozhoduje najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľom

označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie za správny delikt, potom

poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci)

najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej

časti . To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne

prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

2.1 Z obsahu sťažnosti i z jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní o opravnom

prostriedku sťažovateľa, ktorý podal proti rozhodnutiu Rady, nebol sporným skutkový stav

veci. Preto svoj prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd orientoval

na zásadnú sťažnostnú námietku, ktorá smerovala k meritórnemu právnemu hodnoteniu

skutkovo nesporných faktov. Vzhľadom na to bolo potrebné zaoberať sa nielen napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ale aj ústavnou kvalitou rozhodnutia Rady, ktoré najvyšší súd

v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľa preskúmaval a následne potvrdil.

Pre rozhodnutie o prerokúvanej časti sťažnosti proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu majú v konaní podľa význam viaceré už ustálené

názory ústavného súdu.

Predovšetkým ústavný súd štandardne judikuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V konečnom dôsledku teda ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnuté právne názory najvyššieho súdu iba v prípade, ak by tieto boli

svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. ).

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálna

služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania

a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

Posúdenie, či odvysielaný sporný príspevok je potrebné subsumovať pod citované

ustanovenie zákona o vysielaní a retransmisii, je vecou vyvažovania dvoch v konflikte

stojacich základných práv. Ide o slobodu prejavu a o právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti. Toto posúdenie je podľa právneho poriadku v kompetencii Rady a preskúmať

ho v rámci konania o opravnom prostriedku je oprávnený najvyšší súd. Uvedená

konštrukcia vytvára pre zásahy zo strany ústavného súdu priestor iba v prípadoch skutočne

extrémneho vybočenia Rady, prípadne najvyššieho súdu od stabilizovaných interpretačných

praktík, pričom toto vybočenie by muselo byť výrazom zjavnej svojvôle a opustenia

elementárnych pravidiel formálnej logiky, ktoré charakterizujú nielen dokazovanie

v právom regulovanom aplikačnom procese, ale aj právne hodnotenie ustáleného

skutkového stavu.

Obsah odôvodnenia rozhodnutia Rady, ktorý je v zásadných statiach doslovne

citovaný v časti I odôvodnenia tohto uznesenia, nesignalizuje podľa názoru ústavného súdu

vymedzené vady, ktoré by zakladali potrebu prijatia sťažnosti v tu posudzovanej časti

na ďalšie konanie.

Zásadnou otázkou, na ktorú Rada a najvyšší súd dávajú opačnú odpoveď v porovnaní

so sťažovateľom, je postoj autora glosy k smrti poľského prezidenta. Kým podľa Rady

a najvyššieho súdu glosátor vyjadroval neľútosť nad smrťou L. K., sťažovateľ tvrdí, že šlo

len o kritiku K. ako politika, a to prostriedkami typickými pre glosu (irónia, sarkazmus,

subjektivizmus).

Ústavný súd bez ambície zasahovať do právneho posúdenia veci Radou a najvyšším

súdom v miere, ktorá mu ako súdnemu orgánu netvoriacemu súčasť všeobecného súdnictva

neprináleží, konštatuje, že text príspevku nepochybne môže u poslucháča (diváka) vytvoriť

presvedčenie, že aj keď „pád poľského lietadla s prezidentským párom je obrovská ľudská

tragédia“, smrť poľského prezidenta, ktorý sa vyznačoval takým názorovým extrémizmom,

že v Poľsku „sa ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni bieli katolícki Poliaci, rodia za trest“,

predstavuje úľavu pre všetky dotknuté spoločenské skupiny v miere, ktorú treba

obyvateľom Poľskej republiky závidieť. Naznačený výklad sa však nesporne bytostne

dotýka úmrtia L. K., pričom tento fakt (smrť prezidenta) je bodom, v ktorom už nemožno

osobu človeka a osobu politika celkom jednoznačne od seba oddeliť. Relácia k smrti

poľského prezidenta sa v texte príspevku neobjavuje len v prvej vete, ale aj v ďalších

častiach (v štvrtej vete i v šiestej vete), a napokon aj samotný sťažovateľ v odôvodnení

svojej sťažnosti na pozadí negatívneho hodnotenia jeho politiky pripustil vlastný postoj

emocionálnej ľahostajnosti k smrti poľského prezidenta.

Ak v dôsledku uvedených skutočností a načrtnutého možného výkladu Rada ustálila,

že príspevok sa netýkal len L. K. ako politika, ale aj ako človeka, nemožno jej právnym

záverom vytknúť ústavnú nekonformitu. To isté potom platí aj vo vzťahu k napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa s názormi Rady stotožnil. Ústavný súd práve

s ohľadom na akceptáciu záveru, že príspevok sa dotýkal aj ľudského rozmeru L. K., nevzal

do úvahy sťažovateľom citované judikáty ESĽP, ktoré sa nevzťahujú na prípad kritiky

politika iniciovanej príležitosťou jeho smrti. Veď i samotná Rada v konaní pred najvyšším

súdom potvrdila, že „hodnotenia poľského prezidenta autorom glosy nepovažuje...

za problematické“, a preto akceptovateľnosť v príspevku prezentovanej kritiky L. K. ako

politika nie je sporná.

Ústavný súd tak k tejto časti sťažnosti uzatvára, že Rada v odôvodnení svojho

rozhodnutia dostatočne vysvetlila úvahy, ktoré ju viedli ku končenému úsudku o predmete

konania. Zohľadnila pritom v relevantnej miere aj stanoviská sťažovateľa. Vysporiadala sa

s charakterom glosy ako publicistického žánru, neopomenula, že v spornej glose boli

hodnotené aj postoje L. K. ako politika (čo plne rešpektovala), zároveň však berúc do úvahy

štruktúru príspevku a súčasne príspevok ako celok dospela k záveru, „že miera sarkazmu

a irónie použitá v predmetnom príspevku (glose) bola natoľko vysoká, že odvysielané

vyjadrenia svojím obsahom a spôsobom spracovania boli spôsobilé zasiahnuť do ľudskej

dôstojnosti zosnulého prezidenta poľskej republiky...“. Najvyšší súd sa v rámci prieskumu

rozhodnutia Rady s jej závermi stotožnil, preto jeho rozsudok nepovažuje ústavný súd

vo svetle meritórnej sťažovateľovej kritiky za ústavne neakceptovateľný.

2.2 Porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne

konanie sťažovateľ videl aj v postoji najvyššieho súdu k problému jednoznačnej

identifikácie skutku, za ktorý bol sťažovateľ Radou sankcionovaný.

Medzi účastníkmi konania nie je sporná formálna podoba výroku rozhodnutia Rady.

Najvyšší súd ju popísal tak, že „vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas

spáchania správneho deliktu – 12.04.2010 o cca 17:12 hod. spôsob spáchania správneho

deliktu – odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé noviny, a. s., a je

konkrétne uvedený i správny delikt – obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku,

zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky“.

Na základe textu príspevku možno jednoznačne uzavrieť, že tento iba ako celok je

spôsobilý dôkladného posúdenia z pohľadu citovaného § 19 ods. 1 písm. a) zákona

o vysielaní a retransmisii, a aj jeho dve posledné vety vzbudili pozornosť Rady (a viedli

k začatiu konania o správnom delikte sťažovateľa) len v štruktúre tvoriacej ho ako celok.

Nemožno preto akceptovať námietku sťažovateľa uvedenú v sťažnosti, že „ak Rada

dospela k záveru, že sťažovateľ porušil zákon a zasiahol do ľudskej dôstojnosti L. K.

odvysielaním záverečnej vety, táto skutočnosť mala byť uvedená vo výroku rozhodnutia

Rady č. “. Nad všetky pochybnosti možno ustáliť, že izolované vety „Je mi

ľúto, ale ja Poliakov neľutujem. Ja im závidím.“ nie sú spôsobilé byť predmetom žiadneho

posudzovania, a to nielen právneho. Samy osebe nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, lebo

ani v základoch nedisponujú potenciálom informovať o dôvodoch závisti voči Poliakom,

resp. o dôvodoch, prečo ich netreba ľutovať. Len spolu s ostatnými tvrdeniami

obsiahnutými v príspevku môžu tieto vety byť spôsobilým predmetom posúdenia, či ich

odvysielaním bol spáchaný správny delikt podľa ustanovení zákona o vysielaní

a retransmisii.

Preto ani námietku sťažovateľa týkajúcu sa identifikácie skutku vo výroku

rozhodnutia Rady nepovažoval ústavný súd za dôvodnú.

2.3 Poslednou námietkou sťažovateľa, ktorá mala preukázať porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, bolo

tvrdenie o nedostatočnosti odôvodnenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd k tejto časti považuje za potrebné uviesť, že v konaní podľa tretej hlavy

piatej časti rozhoduje všeobecný súd o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov ( ).

Najvyšší súd v tejto súvislosti správne poukázal aj na ustanovenie

zakotvujúce požiadavku tzv. plnej jurisdikcie, ktorá znamená, že súd pri prieskume tam

uvedených administratívnych rozhodnutí „nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len

tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu

a hodnotenia... Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť

skutkových zistení urobených správnym orgánom...“.

Systém plnej jurisdikcie v spojení so skutočnosťou, že v konaní podľa tretej hlavy

piatej časti sa preskúmavajú neprávoplatné rozhodnutia,

vedie ústavný súd k záveru o použiteľnosti jeho ustáleného názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj

na vzťah medzi rozhodnutím Rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia Rady.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že odôvodnenie

meritórneho rozhodnutia najvyššieho súdu je naozaj odôvodnené úsporne. Vychádzajúc

však z názoru o jednotnosti odôvodnenia rozhodnutia Rady a rozhodnutia najvyššieho súdu

však ústavný súd nepovažuje kvalitu odôvodnenia v sťažovateľovej veci za ústavne

neakceptovateľnú.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je teda aj právo na zákonu

zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v

a táto norma sa uplatňuje aj v konaní podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v opravnom

konaní (m. m. ).

Účelom požiadavky na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia v požadovanej

miere je úsilie, aby účastník konania, ktorému je rozhodnutie adresované, mal možnosť

porozumieť dôvodom, pre ktoré súd určitým spôsobom rozhodol. Preto, ak Rada zdôvodnila

svoje rozhodnutie náležite (to sťažovateľ nenamieta), následne sťažovateľ dôvody

opravného prostriedku formuloval všeobecne, resp. neuviedol žiadne prípustné nové

skutočnosti, ani nepredostrel nové dôkazy, potom je z hľadiska ústavnej kvality

odôvodnenia akceptovateľné aj také odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom

tento len krátko odkázal na dôvody rozhodnutia Rady a vyjadril svoje stotožnenie sa s nimi.

Ústavný súd v tejto súvislosti zvýrazňuje práve fakt veľmi všeobecného charakteru

námietok a dôvodov, ktoré predniesol sťažovateľ v opravnom prostriedku podanom proti

rozhodnutiu Rady. Tie mali skôr charakter všeobecne vyjadreného nesúhlasu s právnym

hodnotením Rady (argument nelogickej a čisto subjektívnej konštrukcie, neadekvátne

použitie a nesprávny gramatický výklad textu príspevku Radou, subjektívnosť

a nepodloženie právnych záverov Rady) bez toho, aby sťažovateľ predniesol relevantnú

argumentáciu odlišnú od vyjadrenia, ktoré Rade predložil v priebehu správneho konania,

a ktorá by mala význam pre prieskum zo strany najvyššieho súdu. Za daných okolností

nemožno podrobiť ústavnej kritike odôvodnenie najvyššieho súdu, ktorý len odkázal

na právne závery Rady a stotožnil sa s nimi.

Aj poslednú námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd vyhodnotil ako

nedôvodnú.

2.4 V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí prerokúvanú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

3. V sťažnostnom petite sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť aj porušenie

jeho základného práva zaručeného a 2 a práva zaručeného

dohovoru. Základné právo na slobodu prejavu i právo na slobodu prejavu zaručené

dohovorom je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a porušenie práva podľa dohovoru, bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho

charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v petite jeho sťažnosti (uplatnené

finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011