Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 17/2016
PDF · 309.21 KB
No categories available
I. ÚS 17/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska
cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sž 25/2013 z 26. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26
ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 25/2013 z 26. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Podaním doručeným ústavnému súdu 30. júla 2015 sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu
(ďalej len „rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci
možného porušenia povinnosti podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), ktoré podľa rady malo spočívať
v tom, že sťažovateľka na programovej službe JOJ odvysielala 14. apríla 2013 približne
o 20:22 h. program Miss Slovensko 2013, ktorého druhý 30-minútový časový úsek trvania
dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to približne o 20:52:55 h a 21:20:24 h. Rozhodnutím
rady č. RP/076/2013 z 8. októbra 2013 (ďalej len „rozhodnutie rady“) bola sťažovateľke
uložená pokuta 3 500 € pre porušenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii.
Proti uvedenému rozhodnutiu rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sž 25/2013 z 26. marca 2015 tak, že potvrdil
rozhodnutie rady.
3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené
jej v petite sťažnosti označené práva podľa ústavy, dohovoru a protokolu č. 7, pričom
v podstatnej časti svojej argumentácie uvádza:
«... k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu
v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol
odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd:
(i) považoval nevykonanie dôkazu, a/resp. absenciu vyhotovenia zápisnice
o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci
a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,
ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady; a
(ii) považoval výrok rozhodnutia Rady za právne bezvadný; a
(iii) absolútne opomenul skúmať a odôvodniť odvolací dôvod neoprávneného zásahu
do slobody prejavu sťažovateľky;
(iv) potvrdením rozhodnutia Rady de facto... uzavrel, že došlo k splneniu podmienok
predpokladaných ústavou na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.
... nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/ alebo
nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym
zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.
Rovnako... viesť administratívne konanie a uložiť trest je možné len na základe
zákona a za také konanie sťažovateľky, ktoré je s ním v rozpore. Výrok rozhodnutia Rady
vymedzuje také konanie sťažovateľky, ktoré zákon nespája so sankciou a napriek tejto
skutočnosti najvyšší súd sankčné rozhodnutie Rady potvrdil.
Rovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody prejavu bez uvedenia
akýchkoľvek dôvodov v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu, hoci sťažovateľka
uplatnila zásah do slobody prejavu ako jeden zo žalobných dôvodov, je možné považovať
za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu
a na slobodu prejavu sťažovateľky.
... obmedzenie slobody prejavu bez existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej
klauzuly článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a proporcionality (nevyhnutnosti
v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny zásah do práva na slobodu prejavu
sťažovateľky.
... Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom
rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:
a) záznamy z vysielania programu Miss Slovensko 2013; a
b) prepis/popis skutkového stavu;
... Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že
z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že Rada buď (i) nevykonala vyššie
špecifikované dôkazy vôbec; alebo (ii) ich nevykonala v súlade so Správnym poriadkom,
hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo
možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom.
... Najvyšší súd... tento odvolací dôvod sťažovateľky nepovažoval za dôvodný
a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol..., že nevykonanie dôkazov a nevyhotovenie
zápisnice nie je takým porušením zákona, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia
Rady.
... Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že
rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne
vykonaním obrazovo-zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila
s podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo
možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý hlasoval
o uložení sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne
vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.
... vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice
o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.
Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo-zvukové záznamy), tzn.
obhliadla dôkaz, tak o tomto úkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica
s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia
Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu
odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť
analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na
vec, navyše nie nestranným.
... Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými
dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali.
... V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie
rozhodnutia Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo-zvukových záznamov, mala o vykonaní
takýchto dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho
poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“
skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú
charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní
dokazovania.
V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu
(vzhliadnutí obrazovo-zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada
opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť
rozhodnutia Rady.»
4. Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie zásady nullum crimen sine lege,
pričom tvrdí, že odôvodnenie rozhodnutia rady nie je súhlasné s výrokom rozhodnutia rady,
pričom rada uložila sťažovateľke sankciu za také konanie, ktorého sa nikdy nedopustila,
resp. ktoré objektívne nikdy nenastalo. Podľa sťažovateľky je výrok rozhodnutia rady
nepreskúmateľný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože podľa
skutkového stavu zisteného radou, ktorý vyplýva z odôvodnenia jej rozhodnutia,
k prerušeniu programu zaradením reklamy došlo „v čase 20:53:59 hod. a 21:20:51 hod.“
Výrok rozhodnutia rady však uvádza zaradenie reklamy „v čase 20:52:55 hod. a 21:20:24
hod.“, čo je v zjavnom rozpore so skutkovým stavom. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej
argumentovala:
«Skutočnosť, že program bol prerušený, ešte neznamená, že bol prerušený
„zaradením reklamy“ v zmysle ustanovenia § 35 ods. 3 a sťažovateľka nemôže byť
sankciovaná za prerušenie programu, ktoré je v súlade so zákonom...
Sťažovateľka vyslovene... poukázala na skutočnosť, že ani (i) oznámenie o vlastnom
programe; ani (ii) sponzorské odkazy (sponzoring) sa na účely § 35 ods. 3 nepovažujú
za reklamu, preto prerušenie programu ich odvysielaním nemôže dôjsť k porušeniu
povinnosti podľa § 35 ods. 3.
... Rada vo svojom rozhodnutí... navyše nijakým spôsobom neskúmala ani
neargumentovala (neodôvodnila), či za prerušenie (a čas prerušenia) programu považovala
už aj odvysielanie sponzorských odkazov a oznámení o vlastnom programe.
... Nakoľko Rada nijako neskúmala ostatné zložky programovej služby odvysielané
počas prerušenie programu pred zaradením reklamy a automaticky za čas prerušenia
považovala prerušenie sponzorským odkazom a/alebo oznámením o vlastnom programe
a najvyšší súd sa s takýmto postupom stotožnil, došlo k udeleniu trest sťažovateľke
bez zákona a bez toho, aby sa sťažovateľka dopustila porušenia povinnosti tak, ako to je
uvedené vo výroku rozhodnutia Rady, ktorý je jediný záväzný.»
5. V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku
sťažovateľka uviedla, že aj napriek jej výslovnému odvolaciemu dôvodu, v ktorom
poukázala na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia rady, čo sa týka existencie zákonného
(ústavného) dôvodu na obmedzenie slobody prejavu, najvyšší súd sa dopustil rovnakého
pochybenia tým, že k tomuto odvolaciemu dôvodu sťažovateľky sa v napadnutom rozsudku
vôbec nevyjadril.
6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu
garantovaného ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom sťažovateľka uviedla, že
«síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na základe zákona (§ 35 ods. 3 Zákona
o vysielaní), avšak tento zásah nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny
(nevyhnutný v demokratickej spoločnosti).
... z rozhodnutia Rady, rozhodnutia najvyššieho súdu ako aj zo skutkového stavu veci
je zrejmé, že Rada a najvyšší súd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky
na základe „domnelej“ ochrany práva divákov (spotrebiteľov) pred nadmerným
prerušovaním sledovaného programu.
... je potrebné konštatovať, že „právo spotrebiteľov“ (ako bližšie nešpecifikovanej
masy divákov) na ochranu pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu, nie je
možné považovať za legitímny verejný záujem na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko
takéto právo „divákov“ Ústava SR ani Dohovor nepoznajú.
... článok 26 ods. 4 Ústavy SR a článok 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje limitačnú
klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani
v prípade ak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. 35 ods. 3 Zákona o vysielaní)
im dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním.
Nakoľko predmetné ustanovenia Ústavy SR a Dohovoru neuvádzajú „zabezpečenie
ochrany práva spotrebiteľov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu“ ako
možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu a tento „dôvod“ nie je možné subsumovať
ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktoré potvrdilo rozhodnutie Rady je nezákonné, vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, a tak predstavuje protiústavný zásah do slobody prejavu sťažovateľky.
... odvysielané informácie reklamného charakteru, (hoci mohli ísť nad rozsah
povoleného vysielania reklamy alebo prerušovali program nad rámec ustanovený zákonom)
neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o obmedzení práva
divákov na zabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu
a „už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4
ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu“.».
7. Keďže podľa sťažovateľky samotný zásah nesmeroval k ochrane niektorého
z legitímnych cieľov špecifikovaných v čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. v čl. 10 ods. 2 dohovoru,
na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu, je bez právneho významu ďalej sa
zaoberať skúmaním proporcionality tohto zásahu. Aj napriek uvedenému konštatovaniu
sťažovateľka tvrdí, že obmedzenie slobody prejavu na základe napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu nebolo proporcionálne, čím sa stalo nezákonné. V závere sťažnosti
sťažovateľka na margo úlohy orgánov štátu vo vzťahu k posudzovaniu slobody prejavu
a zásahov štátu poukázala na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 307/2014
z 18. decembra 2014, ktorý je najnovšou judikatúru vo veci aplikácie ustanovení zákona
o vysielaní a retransmisii vo vzťahu k právu masmédií na slobodu prejavu.
8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a vydal tento nález:
„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01
Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2 a článku 46 ods. 1 a ods. 2
a článku 50 ods. 5 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 4
ods. 1 Protokolu č. 7 a článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5SŽ/25/2013-31
zo dňa 26.03.2015, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
5SŽ/25/2013-31 zo dňa 26.03.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o...
trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala -
Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
12. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy
podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým
najvyšší súd potvrdil podľa § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie rady, keď v rozsahu
sťažovateľkou vymedzených dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní relevantných
zákonných ustanovení. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie zásady
nullum crimen sine lege, v petite sťažnosti však príslušné články ústavy a dohovoru
upravujúce uvedenú zásadu neoznačila. Naopak, sťažovateľka v petite sťažnosti namieta
porušenie čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, vo vzťahu k nim však v sťažnosti
absentuje akékoľvek odôvodnenie.
13. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby
preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým
spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa ods. 1, pretože zahŕňa aj povinnosť
aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.
Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už
právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby...
Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto
štátu.
14. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
18. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu.
19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd sa
ústavne konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré
tvoria aj jej sťažnostnú argumentáciu, a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa
ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť
postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že
navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že
časový úsek od cca 20:52 hod. do cca 21:21:59 hod. programu Miss Slovensko 2013
odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 14.04.2013 o cca 20:22 hod., ktorý
zodpovedá druhému 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu,
dvakrát prerušila zaradením reklamy a to o cca 20:52:55 hod. a o cca 21:20:24 hod.
Za uvedené bola navrhovateľke podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000
Z. z. uložená sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.
vo výške 3 500,- €.
Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pri vysielaní spravodajského programu
alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série dokumentárneho filmu, programu
pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo
telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto
spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní
seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo
telenákupu bez ohľadu na ich trvanie. ...
Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2013,
Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa
prostredníctvom internetu od 3 319 € do 165 969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej
služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielame mediálnej komerčnej
komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.
Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane priloženého
záznamu programu (§ 250q ods. 1 veta druhá O. s. p.) v súlade s názorom odporkyne mal
za to, že zo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepochybné, že audiovizuálne
diela môžu byť televíznou reklamou prerušené jedenkrát za každé plánované obdobie
v dĺžke najmenej 30 minút, t. j. vysielateľ môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút,
nemôže však prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Uvedený výklad je
v súlade s článkom 20 Smernice č. 2010/13/EÚ.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu,
senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu
vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho
konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako
k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom
pre rozhodnutie v správnom konaní č. 257-PLO/O-3202/2013 zo dňa 15.08.2013 a ktorá je
súčasťou pripojeného administratívneho spisu, pričom však navrhovateľka v rámci
správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania
so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že
oboznámenie sa s obsahom záznamu je vlastne vykonanie dôkazu ohliadkou a bolo
povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho
poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať
vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok
- ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde
však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nejednoznačného výkladu ustanovenia § 35
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. a jej návrhu, aby najvyšší súd prerušil konanie a obrátil sa
na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke najvyšší súd
uvádza, že sa nestotožňuje s jej právnym názorom ohľadom výkladu tohto ustanovenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že je nesporné, že vysielateľ môže prerušiť len
kompletný 30-minútový časový úsek, pričom dáva do pozornosti navrhovateľke, že
odporkyňa postupovala aj v súlade so závermi ESD vo veci ARD versus PRO Sieben Média
AG, sp. zn. C-6/98, kde bolo konštatované, že trvaním audiovizuálneho diela je potrebné
rozumieť jeho hrubý čas (teda čas programu + čas reklamných prerušení), čo je
jednoznačne v prospech vysielateľa.
K námietke navrhovateľky ohľadom posledného bodu 7 podaného odvolania je
potrebné predovšetkým uviesť, že tento bod je zmätočný a nezrozumiteľný. Navrhovateľka
totiž spojila viaceré dôvody, pričom nie je celkom zrejmé čo vlastne napáda (či teda zistenie
skutkového stavu, vykonanie dokazovania, právne posúdenie, alebo nezrozumiteľnosť
a nepreskúmateľnosť výroku). Pokiaľ ide o jednotlivé časy prerušení uvedené vo výroku,
tieto sú plne v súlade s prepisom záznamu z vysielania. Najvyšší súd sa stotožňuje
s názorom odporkyne, že aj oznámenie o vlastnom programe napĺňa obsahovo identifikačné
znaky reklamy, takže vysielateľ je povinný pri jeho zaraďovaní postupovať v súlade s § 35
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. a to aj bez ohľadu na to, či počas prerušenia predmetného
programu boli odvysielané aj iné komunikáty. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to,
že výrok napadnutého rozhodnutia je v súlade s § 47 ods. 2 správneho poriadku
(per analógiám), je určitý a zrozumiteľný.“
20. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového
stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
21. Sťažovateľka namietala, že napadnutým rozsudkom došlo k zásahu do jej práva
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, keďže
obmedzenie slobody prejavu v jej prípade nesledovalo žiaden legitímny cieľ a nebolo
proporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). Podľa sťažovateľky najvyšší súd
sa nijako nevysporiadal s jej odvolacou námietkou o neexistencii zákonného (ústavného)
dôvodu na obmedzenie slobody jej prejavu, za súčasť ktorej považuje aj komerčné
prerušovanie televízneho vysielania. Aj keď z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa
najvyšší súd touto odvolacou námietkou sťažovateľky zaoberal, ústavný súd konštatuje, že
samotná rada sa s uvedenou námietkou sťažovateľky vysporiadala ústavne konformným
spôsobom, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla: „Požiadavka obmedziť
zaraďovanie reklamy v rámci vysielania audiovizuálnych diel, zakotvená v ustanoveniach
zákona č. 308/2000 Z. z., vychádza z potreby ochrany diváka pred nadmerným reklamným
tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov daných
diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Táto požiadavka je jasne postulovaná
smernicou č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách a taktiež jednoznačne
zakotvená v právnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme
obmedzené osobitnou ochranou divákov a autorov audiovizuálnych diel, a to na základe
zákona, konkrétne ustanoveniami § 35 zákona č. 308/2000 Z. z. Práve takéto obmedzenie
slobody prejavu umožňuje ustanovenie čl. 26 ods. 4 Ústavy SR... Podmienka legality
a legitimity je teda nepochybne naplnená. Rada v tejto súvislosti tiež uvádza, že ako
vnútroštátny orgán aplikácie práva sa musí vždy usilovať o eurokonformný výklad
vnútroštátneho práva (t. j. v súlade so smernicou). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Rada
predmetné ustanovenie vykladá v súlade so smernicou... Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z. z. je vo svojej podstate zhodné s článkom 20 ods. 2 smernice o AVMS.
Predmetná povinnosť už bola preskúmavaná aj ESD, napr. vo vyššie citovanom rozhodnutí
vo veci ARD v. PRO Sieben Média AG, pričom ESD nedospel k záveru, že by bolo
obmedzenie slobody prejavu v tomto prípade neproporcionálne.“
22. Ústavný súd už judikoval aplikovateľnosť jeho ustáleného názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj
na vzťah medzi rozhodnutím rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu,
ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia rady (III. ÚS 322/2011). Vzhľadom na tento
právny názor, ako aj na dostatočné dôvody rozhodnutia rady, ktorá sa v rámci správneho
konania ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadala s námietkou sťažovateľky
o neexistencii legitímneho dôvodu na obmedzenie slobody jej prejavu, ústavný súd
nepovažoval námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti
za dôvodnú.
23. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že závery nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014 nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky
posudzovaný v tomto konaní z dôvodu rozdielnych skutkových okolností prípadu
sťažovateľky, ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré
vyplývali z porušenia inej zákonom o vysielaní a retransmisii ustanovenej povinnosti
sťažovateľky.
24. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru,
ústavný súd uvádza, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené základné princípy a postuláty
Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých
ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy
domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých
zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.
25. Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia
označených základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
26. Tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva
podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, ústavný súd súc viazaný
petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, keďže odôvodnenie sťažnosti, ktoré vecne smeruje k námietke
porušenia zásady nullum crimen sine lege, nekorešponduje v petite sťažnosti označeným
právam. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom
z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05). Ústavný súd preto aj so
zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky odmietol sťažnosť v tejto časti
už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016