Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 17/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,

Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska

cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50

ods. 5 v spojení s ,

práva podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2, a 2 a (ďalej len „“)

v spojení s , práva podľa Protokolu č. 7 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Podaním doručeným ústavnému súdu 30. júla 2015 sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu

(ďalej len „rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci

možného porušenia povinnosti podľa o vysielaní

a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), ktoré podľa rady malo spočívať

v tom, že sťažovateľka na programovej službe JOJ odvysielala 14. apríla 2013 približne

o 20:22 h. program Miss Slovensko 2013, ktorého druhý 30-minútový časový úsek trvania

dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to približne o 20:52:55 h a 21:20:24 h. Rozhodnutím

rady č. z 8. októbra 2013 (ďalej len „rozhodnutie rady“) bola sťažovateľke

uložená pokuta 3 500 € pre porušenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii.

Proti uvedenému rozhodnutiu rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2015 tak, že potvrdil

rozhodnutie rady.

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené

jej v petite sťažnosti označené práva podľa , dohovoru a protokolu č. 7, pričom

v podstatnej časti svojej argumentácie uvádza:

«... k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu

v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol

odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd:

(i) považoval nevykonanie dôkazu, a/resp. absenciu vyhotovenia zápisnice

o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci

a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,

ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady; a

(ii) považoval výrok rozhodnutia Rady za právne bezvadný; a

(iii) absolútne opomenul skúmať a odôvodniť odvolací dôvod neoprávneného zásahu

do slobody prejavu sťažovateľky;

(iv) potvrdením rozhodnutia Rady de facto... uzavrel, že došlo k splneniu podmienok

predpokladaných na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.

... nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/ alebo

nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym

zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.

Rovnako... viesť administratívne konanie a uložiť trest je možné len na základe

zákona a za také konanie sťažovateľky, ktoré je s ním v rozpore. Výrok rozhodnutia Rady

vymedzuje také konanie sťažovateľky, ktoré zákon nespája so sankciou a napriek tejto

skutočnosti najvyšší súd sankčné rozhodnutie Rady potvrdil.

Rovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody prejavu bez uvedenia

akýchkoľvek dôvodov v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu, hoci sťažovateľka

uplatnila zásah do slobody prejavu ako jeden zo žalobných dôvodov, je možné považovať

za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu

a na slobodu prejavu sťažovateľky.

... obmedzenie slobody prejavu bez existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej

klauzuly článku 26 ods. 4 a proporcionality (nevyhnutnosti

v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny zásah do práva na slobodu prejavu

sťažovateľky.

... Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom

rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:

a) záznamy z vysielania programu Miss Slovensko 2013; a

b) prepis/popis skutkového stavu;

... Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že

z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že Rada buď (i) nevykonala vyššie

špecifikované dôkazy vôbec; alebo (ii) ich nevykonala v súlade so Správnym poriadkom,

hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo

možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom.

... Najvyšší súd... tento odvolací dôvod sťažovateľky nepovažoval za dôvodný

a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol..., že nevykonanie dôkazov a nevyhotovenie

zápisnice nie je takým porušením zákona, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia

Rady.

... Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že

rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne

vykonaním obrazovo-zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila

s podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo

možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý hlasoval

o uložení sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne

vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.

... vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice

o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo-zvukové záznamy), tzn.

obhliadla dôkaz, tak o tomto úkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica

s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia

Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu

odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť

analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na

vec, navyše nie nestranným.

... Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými

dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali.

... V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie

rozhodnutia Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo-zvukových záznamov, mala o vykonaní

takýchto dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho

poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“

skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú

charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní

dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu

(vzhliadnutí obrazovo-zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada

opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné

porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť

rozhodnutia Rady.»

4. Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie zásady nullum crimen sine lege,

pričom tvrdí, že odôvodnenie rozhodnutia rady nie je súhlasné s výrokom rozhodnutia rady,

pričom rada uložila sťažovateľke sankciu za také konanie, ktorého sa nikdy nedopustila,

resp. ktoré objektívne nikdy nenastalo. Podľa sťažovateľky je výrok rozhodnutia rady

nepreskúmateľný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože podľa

skutkového stavu zisteného radou, ktorý vyplýva z odôvodnenia jej rozhodnutia,

k prerušeniu programu zaradením reklamy došlo „v čase 20:53:59 hod. a 21:20:51 hod.“

Výrok rozhodnutia rady však uvádza zaradenie reklamy „v čase 20:52:55 hod. a 21:20:24

hod.“, čo je v zjavnom rozpore so skutkovým stavom. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej

argumentovala:

«Skutočnosť, že program bol prerušený, ešte neznamená, že bol prerušený

„zaradením reklamy“ v zmysle ustanovenia § 35 ods. 3 a sťažovateľka nemôže byť

sankciovaná za prerušenie programu, ktoré je v súlade so zákonom...

Sťažovateľka vyslovene... poukázala na skutočnosť, že ani (i) oznámenie o vlastnom

programe; ani (ii) sponzorské odkazy (sponzoring) sa na účely § 35 ods. 3 nepovažujú

za reklamu, preto prerušenie programu ich odvysielaním nemôže dôjsť k porušeniu

povinnosti podľa § 35 ods. 3.

... Rada vo svojom rozhodnutí... navyše nijakým spôsobom neskúmala ani

neargumentovala (neodôvodnila), či za prerušenie (a čas prerušenia) programu považovala

už aj odvysielanie sponzorských odkazov a oznámení o vlastnom programe.

... Nakoľko Rada nijako neskúmala ostatné zložky programovej služby odvysielané

počas prerušenie programu pred zaradením reklamy a automaticky za čas prerušenia

považovala prerušenie sponzorským odkazom a/alebo oznámením o vlastnom programe

a najvyšší súd sa s takýmto postupom stotožnil, došlo k udeleniu trest sťažovateľke

bez zákona a bez toho, aby sa sťažovateľka dopustila porušenia povinnosti tak, ako to je

uvedené vo výroku rozhodnutia Rady, ktorý je jediný záväzný.»

5. V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku

sťažovateľka uviedla, že aj napriek jej výslovnému odvolaciemu dôvodu, v ktorom

poukázala na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia rady, čo sa týka existencie zákonného

(ústavného) dôvodu na obmedzenie slobody prejavu, najvyšší súd sa dopustil rovnakého

pochybenia tým, že k tomuto odvolaciemu dôvodu sťažovateľky sa v napadnutom rozsudku

vôbec nevyjadril.

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu

garantovaného a dohovorom napadnutým rozsudkom sťažovateľka uviedla, že

«síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na základe zákona (§ 35 ods. 3 Zákona

o vysielaní), avšak tento zásah nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny

(nevyhnutný v demokratickej spoločnosti).

... z rozhodnutia Rady, rozhodnutia najvyššieho súdu ako aj zo skutkového stavu veci

je zrejmé, že Rada a najvyšší súd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky

na základe „domnelej“ ochrany práva divákov (spotrebiteľov) pred nadmerným

prerušovaním sledovaného programu.

... je potrebné konštatovať, že „právo spotrebiteľov“ (ako bližšie nešpecifikovanej

masy divákov) na ochranu pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu, nie je

možné považovať za legitímny verejný záujem na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko

takéto právo „divákov“ SR ani Dohovor nepoznajú.

... SR a Dohovoru predstavuje limitačnú

klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani

v prípade ak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. 35 ods. 3 Zákona o vysielaní)

im dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním.

Nakoľko predmetné ustanovenia SR a Dohovoru neuvádzajú „zabezpečenie

ochrany práva spotrebiteľov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu“ ako

možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu a tento „dôvod“ nie je možné subsumovať

ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl SR, rozhodnutie najvyššieho

súdu, ktoré potvrdilo rozhodnutie Rady je nezákonné, vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, a tak predstavuje protiústavný zásah do slobody prejavu sťažovateľky.

... odvysielané informácie reklamného charakteru, (hoci mohli ísť nad rozsah

povoleného vysielania reklamy alebo prerušovali program nad rámec ustanovený zákonom)

neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o obmedzení práva

divákov na zabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu

a „už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4

alebo dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu“.».

7. Keďže podľa sťažovateľky samotný zásah nesmeroval k ochrane niektorého

z legitímnych cieľov špecifikovaných v , resp. v dohovoru,

na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu, je bez právneho významu ďalej sa

zaoberať skúmaním proporcionality tohto zásahu. Aj napriek uvedenému konštatovaniu

sťažovateľka tvrdí, že obmedzenie slobody prejavu na základe napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nebolo proporcionálne, čím sa stalo nezákonné. V závere sťažnosti

sťažovateľka na margo úlohy orgánov štátu vo vzťahu k posudzovaniu slobody prejavu

a zásahov štátu poukázala na závery nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 18. decembra 2014, ktorý je najnovšou judikatúru vo veci aplikácie ustanovení zákona

o vysielaní a retransmisii vo vzťahu k právu masmédií na slobodu prejavu.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01

Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2 a článku 46 ods. 1 a ods. 2

a článku 50 ods. 5 v spojení s článkom 12 ods. 1 a článku 4

ods. 1 Protokolu č. 7 a článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: -31

zo dňa 26.03.2015, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

-31 zo dňa 26.03.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o...

trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala -

Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

12. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26

ods. 1 a 2 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy

podľa v spojení s a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2

dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým

najvyšší súd potvrdil podľa napadnuté rozhodnutie rady, keď v rozsahu

sťažovateľkou vymedzených dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní relevantných

zákonných ustanovení. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie zásady

nullum crimen sine lege, v petite sťažnosti však príslušné články a dohovoru

upravujúce uvedenú zásadu neoznačila. Naopak, sťažovateľka v petite sťažnosti namieta

porušenie a protokolu č. 7, vo vzťahu k nim však v sťažnosti

absentuje akékoľvek odôvodnenie.

13. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa ods. 1, pretože zahŕňa aj povinnosť

aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby...

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a tohto

štátu.

14. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

18. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu.

19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd sa

ústavne konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré

tvoria aj jej sťažnostnú argumentáciu, a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa

ustanovení tretej hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť

postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že

navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v tým, že

časový úsek od cca 20:52 hod. do cca 21:21:59 hod. programu Miss Slovensko 2013

odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 14.04.2013 o cca 20:22 hod., ktorý

zodpovedá druhému 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu,

dvakrát prerušila zaradením reklamy a to o cca 20:52:55 hod. a o cca 21:20:24 hod.

Za uvedené bola navrhovateľke podľa ustanovenia

Z. z. uložená sankcia - pokuta určená podľa

vo výške 3 500,- €.

Podľa , pri vysielaní spravodajského programu

alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série dokumentárneho filmu, programu

pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo

telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto

spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní

seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo

telenákupu bez ohľadu na ich trvanie. ...

Podľa v znení účinnom do 31.12.2013,

Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa

prostredníctvom internetu od 3 319 € do 165 969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej

služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielame mediálnej komerčnej

komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane priloženého

záznamu programu ( veta druhá ) v súlade s názorom odporkyne mal

za to, že zo znenia je nepochybné, že audiovizuálne

diela môžu byť televíznou reklamou prerušené jedenkrát za každé plánované obdobie

v dĺžke najmenej 30 minút, t. j. vysielateľ môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút,

nemôže však prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Uvedený výklad je

v súlade s článkom 20 Smernice č. 2010/13/EÚ.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu,

senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu

vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho

konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako

k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom

pre rozhodnutie v správnom konaní č. 257-PLO/O-3202/2013 zo dňa 15.08.2013 a ktorá je

súčasťou pripojeného administratívneho spisu, pričom však navrhovateľka v rámci

správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania

so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že

oboznámenie sa s obsahom záznamu je vlastne vykonanie dôkazu ohliadkou a bolo

povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho

poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať

vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok

- ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde

však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nejednoznačného výkladu ustanovenia § 35

ods. 3 a jej návrhu, aby najvyšší súd prerušil konanie a obrátil sa

na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke najvyšší súd

uvádza, že sa nestotožňuje s jej právnym názorom ohľadom výkladu tohto ustanovenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že je nesporné, že vysielateľ môže prerušiť len

kompletný 30-minútový časový úsek, pričom dáva do pozornosti navrhovateľke, že

odporkyňa postupovala aj v súlade so závermi ESD vo veci ARD versus PRO Sieben Média

AG, sp. zn. C-6/98, kde bolo konštatované, že trvaním audiovizuálneho diela je potrebné

rozumieť jeho hrubý čas (teda čas programu + čas reklamných prerušení), čo je

jednoznačne v prospech vysielateľa.

K námietke navrhovateľky ohľadom posledného bodu 7 podaného odvolania je

potrebné predovšetkým uviesť, že tento bod je zmätočný a nezrozumiteľný. Navrhovateľka

totiž spojila viaceré dôvody, pričom nie je celkom zrejmé čo vlastne napáda (či teda zistenie

skutkového stavu, vykonanie dokazovania, právne posúdenie, alebo nezrozumiteľnosť

a nepreskúmateľnosť výroku). Pokiaľ ide o jednotlivé časy prerušení uvedené vo výroku,

tieto sú plne v súlade s prepisom záznamu z vysielania. Najvyšší súd sa stotožňuje

s názorom odporkyne, že aj oznámenie o vlastnom programe napĺňa obsahovo identifikačné

znaky reklamy, takže vysielateľ je povinný pri jeho zaraďovaní postupovať v súlade s § 35

ods. 3 a to aj bez ohľadu na to, či počas prerušenia predmetného

programu boli odvysielané aj iné komunikáty. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to,

že výrok napadnutého rozhodnutia je v súlade s § 47 ods. 2 správneho poriadku

(per analógiám), je určitý a zrozumiteľný.“

20. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového

stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

21. Sťažovateľka namietala, že napadnutým rozsudkom došlo k zásahu do jej práva

na slobodu prejavu podľa a 2 a podľa a 2 dohovoru, keďže

obmedzenie slobody prejavu v jej prípade nesledovalo žiaden legitímny cieľ a nebolo

proporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). Podľa sťažovateľky najvyšší súd

sa nijako nevysporiadal s jej odvolacou námietkou o neexistencii zákonného (ústavného)

dôvodu na obmedzenie slobody jej prejavu, za súčasť ktorej považuje aj komerčné

prerušovanie televízneho vysielania. Aj keď z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa

najvyšší súd touto odvolacou námietkou sťažovateľky zaoberal, ústavný súd konštatuje, že

samotná rada sa s uvedenou námietkou sťažovateľky vysporiadala ústavne konformným

spôsobom, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla: „Požiadavka obmedziť

zaraďovanie reklamy v rámci vysielania audiovizuálnych diel, zakotvená v ustanoveniach

, vychádza z potreby ochrany diváka pred nadmerným reklamným

tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov daných

diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Táto požiadavka je jasne postulovaná

smernicou č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách a taktiež jednoznačne

zakotvená v právnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme

obmedzené osobitnou ochranou divákov a autorov audiovizuálnych diel, a to na základe

zákona, konkrétne ustanoveniami Práve takéto obmedzenie

slobody prejavu umožňuje ustanovenie SR... Podmienka legality

a legitimity je teda nepochybne naplnená. Rada v tejto súvislosti tiež uvádza, že ako

vnútroštátny orgán aplikácie práva sa musí vždy usilovať o eurokonformný výklad

vnútroštátneho práva (t. j. v súlade so smernicou). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Rada

predmetné ustanovenie vykladá v súlade so smernicou... Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona

č. je vo svojej podstate zhodné s článkom 20 ods. 2 smernice o AVMS.

Predmetná povinnosť už bola preskúmavaná aj ESD, napr. vo vyššie citovanom rozhodnutí

vo veci ARD v. PRO Sieben Média AG, pričom ESD nedospel k záveru, že by bolo

obmedzenie slobody prejavu v tomto prípade neproporcionálne.“

22. Ústavný súd už judikoval aplikovateľnosť jeho ustáleného názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj

na vzťah medzi rozhodnutím rady ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorý bol výsledkom preskúmania rozhodnutia rady (). Vzhľadom na tento

právny názor, ako aj na dostatočné dôvody rozhodnutia rady, ktorá sa v rámci správneho

konania ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadala s námietkou sťažovateľky

o neexistencii legitímneho dôvodu na obmedzenie slobody jej prejavu, ústavný súd

nepovažoval námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti

za dôvodnú.

23. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že závery nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 18. decembra 2014 nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky

posudzovaný v tomto konaní z dôvodu rozdielnych skutkových okolností prípadu

sťažovateľky, ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré

vyplývali z porušenia inej zákonom o vysielaní a retransmisii ustanovenej povinnosti

sťažovateľky.

24. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa

v spojení s a práv podľa dohovoru v spojení s dohovoru,

ústavný súd uvádza, že v sú zakotvené základné princípy a postuláty

Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých

ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa

domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých

zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

25. Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

označených základných práv podľa a 2 a a 2 v spojení

s a práv podľa a a 2 dohovoru v spojení s

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

26. Tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva

podľa a práva podľa protokolu č. 7, ústavný súd súc viazaný

petitom sťažnosti ( ) odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí, keďže odôvodnenie sťažnosti, ktoré vecne smeruje k námietke

porušenia zásady nullum crimen sine lege, nekorešponduje v petite sťažnosti označeným

právam. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom

z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(napr. , , , , ,

, , , , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (obdobne ). Ústavný súd preto aj so

zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky odmietol sťažnosť v tejto časti

už pri jej predbežnom prerokovaní ( ) pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016