Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)2b4/361851.7fefe6.pdf
PDF · 191 KB
No categories available
5Sž/22/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľa M. T., s. r. o., so sídlom B., IČO: X., zastúpenej
advokátskou kanceláriou B. – Ď., s. r. o., so sídlom D., proti odporkyni Rade pre vysielanie
a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne
č. RP/45/2010 zo 14. septembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/45/2010 zo dňa
14. septembra 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi u k l a d á zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozhodnutím odporkyne č. RP/45/2010 zo dňa 14. septembra 2010 odporkyňa – Rada
pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) v správnom konaní č. 190-PLO/O-
2905/2010, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) a o zmene
zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách o vysielaní a retransmisii v znení neskorších
predpisov postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľ porušil
povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa
12. apríla 2010 o cca 17:12 hod. odvysielal v programe Prvé noviny a. s. glosu Protokolárna
ľútosť, ktorá svojim obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahla do ľudskej dôstojnosti
zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K., za čo mu uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1
písm. d/ sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo
výške 5.000 eur. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č.
308/2000 Z. z. „uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“
a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa
nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: 7000088921/8180, VS
4510, KS 6548.
Svoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými
ustanoveniami, písomným prepisom príslušnej časti programu Prvé noviny a. s. glosu
Protokolárna ľútosť, vzhliadnutím záznamu vysielania dotknutého programu, neuznajúc
argumenty navrhovateľa uvedené v jeho vyjadrení v správnom konaní s konštatovaním,
že navrhovateľ zaradením daného programu do vysielania zasiahol do ľudskej dôstojnosti
zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K., čím porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z..
Autor dotknutého príspevku glosoval tragické úmrtie poľského prezidentského páru,
pričom v úvodnej vete uviedol, cit.: „Pád poľského lietadla s prezidentským párom
je obrovská ľudská tragédia. Celé Poľsko smúti...“, t. j. vyjadril ľudský a sústrastný postoj
k tejto tragickej udalosti ako celku. V napadnutom príspevku (glose) bola osoba poľského
prezidenta kriticky charakterizovaná po politickej línii („rusofóbny L. K.“, „reprezentoval
extrémny poľský konzervativizmus“). Autor glosy svoju ironickú kritiku orientoval na
prejavovanie sústrasti zo strany okolia, najmä politikov a občanov. V druhej časti glosy jej
autor menoval rôzne spoločenské skupiny obyvateľov, ktoré trpko ľutujú smrť prezidenta
napriek tomu, že prezident K. bol reprezentantom extrémneho poľského konzervativizmu,
v dôsledku ktorého je Poľsko krajinou, cit.: „kde sa ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni bieli
katolícki Poliaci, rodia za trest“. Následne bola glosa uzavretá značne sarkastickým osobným
postojom autora k smrti prezidenta Poľskej republiky, a to slovami: „Je mi ľúto, ale ja
poliakov neľutujem. Ja im závidím.“.
Rada, ako problematický vyhodnotila hlavne záver glosy, v ktorej jej autor uviedol,
cit.: „Je mi ľúto, ale ja poliakov neľutujem. Ja im závidím.“.
Pre posúdenie, či sa odvysielaním predmetného príspevku (glosy) účastník konania
dopustil porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. je nevyhnutné okrem iného
posúdiť, či došlo k protiprávnemu zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd
dostatočne individualizovaného subjektu. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o hlavu štátu,
bola podľa Rady z pohľadu individualizácie subjektu v zmysle naplnenia skutkovej podstaty
podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. táto osoba dostatočne individualizovaná,
navyše Rada má za to, že išlo o osobu známu širokej verejnosti v dôsledku jej pôsobenia
v politickom dianí.
Ďalej uviedla, že miera sarkazmu a irónie použitá v predmetnom príspevku (glose)
bola natoľko vysoká, že odvysielané vyjadrenia svojim obsahom a spôsobom spracovania boli
spôsobilé zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K.. Ku
kolízii viacerých právom chránených záujmov, a to práva príspevkom dotknutej osoby na
ochranu jej ľudskej dôstojnosti na strane jednej so slobodou prejavu na strane druhej, Rada
dospela k záveru, že spôsob spracovania predmetného príspevku a obsah odvysielaných
vyjadrení mal vo vzťahu k zosnulému prezidentovi Poľskej republiky L. K. difamujúci
charakter v takej miere, v akej to predpokladá zákonná dispozícia ustanovenia § 19 ods.
1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Z uvedeného dôvodu bolo podľa Rady obmedzenie
slobody prejavu v podobe vyvodenia deliktuálnej zodpovednosti voči účastníkov i účastníkovi
konania nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, tzn. odôvodňovalo naliehavú sociálnu
potrebu a sledovalo legitímny cieľ, spočívajúci v ochrane právom chránených záujmov
dotknutej osoby, a to práva na zachovanie jej ľudskej dôstojnosti.
Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázala na to, že navrhovateľ bol od účinnosti zákona
č. 308/2000 Z. z. v znení platnom a účinnom do 14. decembra 2009 v minulosti
sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona. č. 308/2000 Z. z.
a poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona. č. 308/2000 Z. z.
bola účastníkovi konania rozhodnutím č. PR/279/2005 uložená sankcia – pokuta vo výške
30.000 Sk a rozhodnutím č. PR/10/2009 uložená sankcia – pokuta vo výške 3.500 eur.
Rada na základe vyššie uvedených skutočností, po zhodnotení kvalitatívneho
a kvantitatívneho hľadiska porušenia povinností ustanovených v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z. z. rozhodla o uložení pokút vo výške dolnej hranice zákonom stanoveného
rozpätia, ktoré sú vzhľadom na závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, miery
zavinenia a následkom porušenia povinnosti dostačujúce a ich uloženie považuje za plne
odôvodnené.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky
(ďalej len ,,Najvyšší súd“) v zákonnej lehote opravný prostriedok (§ 250 l a nasl. OSP)
namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami,
ktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto
je nepreskúmateľné a nezákonné.
K materiálnej stránke konania a rozhodnutia správneho orgánu najmä k posúdeniu
naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu navrhovateľ uvádza, že nepochopiteľnou,
nelogickou a čisto subjektívnou konštrukciou Rada účelovo vyhodnotila záver glosy:
„Ja Poliakov neľutujem, ja im závidím“. Podľa navrhovateľa Rada z uvedeného znenia
záverečnej vety glosy bez akejkoľvek opory v logickom alebo gramatickom výklade a hlavne
bez opory v zákone usúdila, že sa jedná o vyjadrenie súhlasu so smrťou človeka
a identifikovala ho ako prezidenta Poľskej republiky. Taktiež poukázala na neadekvátne
použitie a nesprávny gramatický výklad textu z ktorého Rada vyvodila, že glosátor víta
udalosť a neprejavuje nad ňou ľútosť.
Tvrdenia Rady, že miera sarkazmu a irónie bola v glose vysoká a na základe týchto
zistení bolo potrebné obmedziť právo na slobodu prejavu z dôvodu zásahu do ľudskej
dôstojnosti dotknutej osoby, sú ničím nepodložené, značne subjektívne a navodzujú zdanie
snahy sankcionovať za vyjadrenie politického názoru. Podľa navrhovateľa autor glosy
sa nevyjadruje k osobe zosnulého prezidenta inak ako tak, že je reprezentantom „extrémneho
poľského konzervativizmu“, čo však nie je označenie difamujúce ale zodpovedá politickej
skutočnosti.
K výške uloženej sankcie – pokute uviedol, že je odôvodnená na základe ničím
nepodloženej konštrukcie vytvorenej bez opory v zákone a nad rámec správnej úvahy. Má tiež
závažnú pochybnosť o tom, či je vôbec možné zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti osoby, ktorá
už nie je subjektom práv, nakoľko zahynula v nešťastí, ukončila svoju existenciu a prestáva
mať práva a povinnosti, vrátane ľudských práv.
Z procesných pochybení navrhovateľ namietal, že výroková časť rozhodnutia
neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola
naplnená skutková podstata správneho deliktu. Uviedol, že vo výrokovej časti absolútne
absentuje popis spáchania alebo popis ďalších skutočností, na základe ktorých by daný
správny delikt bol identifikovaný tak, aby bolo z popisu zrejmé, akým konaním, akými
výrokmi bol správny delikt spáchaný. Uviedol, že identifikácia skutku je pritom z pohľadu
prevencie protiprávneho konania a páchania správnych deliktov kľúčovou otázkou. Poukázal
pritom na rozhodnutie Městského soudu v Praze v konaní pod č. 7Ca 315/07.
Navrhovateľ namietal aj upretie práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
a dôkazom rozhodným pre vydanie rozhodnutia, najmä tým, že vôbec neidentifikovala presne
skutok pre ktorý začala správne konanie, a pre ktorý uložila sankciu napriek skutočnosti,
že účastník Radu o toto svoje vyjadrenie požiadal.
Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 6Sžo/55/2010.
S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne, napadané
rozhodnutie predstavuje porušenie základných zásad právneho štátu, najmä zásady právnej
istoty, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá
dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné. Konanie predchádzajúce
rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vady konania
správneho orgánu predchádzajúceho rozhodnutiu správneho orgánu a vady rozhodnutia
správneho orgánu považujeme za natoľko závažné, že navrhujeme, aby Najvyšší súd SR
napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/45/2010 zo dňa 14. septembra 2010 zrušil a vec
jej vrátil na ďalšie konanie.
V prípade úspechu si navrhovateľ uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku, proti
rozhodnutiu Rady č. RP/45/2010 uviedla, že v rámci správnej úvahy dospela k záveru, že vetu
„Ja Poliakov neľutujem, ja im závidím“ v predmetnej glose autora je nutné chápať,
ako autorove odmietnutie vyjadriť ľútosť nad smrťou poľského prezidenta, a naopak
vyjadrenie súhlasu s touto udalosťou. Odporkyňa je presvedčená, že správna úvaha, ktorú
v napadnutom rozhodnutí použila a aj náležite odôvodnila vychádza z logických argumentov
a má oporu v skutkovom stave. Naopak navrhovateľ sa obmedzil na neurčité konštatovanie
o „možnosti vyložiť vyjadrenie viacerými spôsobmi ponechaných na diváka“. Odporkyňa tiež
upozornila na fakt, že navrhovateľ na viacerých miestach vo svojom odvolaní poukazuje
na nesprávnosť výkladu odporkyne z gramatického hľadiska, pričom však neuvádza žiadny
argument, resp. dôvod na podporu svojho tvrdenia. Odporkyňa je presvedčená, že jej výklad
tohto vyjadrenia je logický, vzhľadom na kontext príspevku a z gramatického hľadiska
neobsahuje žiadne rozpory.
Taktiež odmieta navrhovateľove tvrdenia o snahe sankcionovať navrhovateľa
za vyjadrenie politického názoru. Z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva,
že hodnotenia poľského prezidenta autorom glosy nepovažuje Rada z hľadiska predmetného
ustanovenia za problematické. Z tohto dôvodu považuje odporkyňa tento navrhovateľov
argument za špekuláciu, ktorá nemá žiadnu oporu v skutkovom stave. Ako už bolo uvedené,
odporkyňa dospela k odôvodnenému záveru, že vzhľadom na kontext príspevku sa vyjadrenie
„Ja poliakov neľutujem, ja im závidím!“ vzťahuje na úmrtie poľského prezidenta.
K navrhovateľovej námietke, v ktorej pochybuje či vlastne možno zasiahnuť
do ľudskej dôstojnosti osoby, ktorá už nie je subjektom práv, nakoľko zahynula. Odporkyňa
uvádza, že právny poriadok Slovenskej republiky priznáva ochranu osobnostnej zložke
jedinca aj po jeho smrti.
Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Sž/14/2008.
K námietke navrhovateľa, ohľadom nedostatočného opisu skutku uviedla, že výroková
časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom,
ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia je uvedený,
resp. vymedzený
a) čas spáchania správneho deliktu – 12.04.2010 o cca 17:12 hod.,
b) spôsob spáchania správneho deliktu – odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci
programu Prvé noviny a. s. a jeho označenie ako program nevhodný pre vekovú skupinu
maloletých do 15 rokov,
c) správny delikt –obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku zasiahol do ľudskej
dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K..
Výroková časť rozhodnutia tak podľa navrhovateľa exaktne popisuje konanie, ktorého
sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho
deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia.
Odporkyňa poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 4Sž/2/2010, č. 8Sž/4/2010 a č. 5Sž/8/2010.
Tvrdenie navrhovateľa, že mu bolo upreté právo vyjadriť sa k podkladom
pre rozhodnutie v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., odporkyňa
vo svojom vyjadrení považovala za zmätočné a nepravdivé. Navrhovateľ bol v oznámení
o začatí správneho konania poučený o jeho právach plynúcich z citovaného ustanovenia.
Odporkyňa je presvedčená, že dostatočne jasne identifikovala skutok, pre ktorý začal správne
konanie a navrhovateľovi poskytol možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie
v správnom konaní. Odporkyňa tiež uvádza, že ako vyplýva zo spisového materiálu
navrhovateľ sa vo svojom stanovisku vyjadril ku skutočnosti „vyslovenia súhlasu so smrťou
zosnulého prezidenta“, cit.: „Ďalej si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že v celom
príspevku nie je explicitne vyjadrený súhlas so smrťou zosnulého prezidenta...“ Z uvedeného
je podľa odporcu zrejmé, že navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k podkladom, ako
i predmetu správneho konania a aj tak urobil.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6Sžo/55/2010 zo dňa 16.06.2010,
na ktorý navrhovateľ odkazuje, neuvádza nič o nedostatočnej špecifikácii skutku pri začatí
správneho konania. Uviedla, že v predmetnom správnom konaní postupovala v úplnej zhode
so závermi Najvyššieho súdu, ktoré uviedol v rozsudku č. 6Sžo/55/2010 zo dňa 16.06.2010.
Odporkyňa teda jednoznačne poskytla možnosť navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom
pre rozhodnutie pred vydaním rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 33 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. a tiež postupovala v úzkej súčinnosti s navrhovateľom v zmysle § 3 ods. 2
K námietke navrhovateľa ohľadom neodôvodnenia výšky pokuty uviedla, že sa riadila
kritériami, ktoré v rozhodnutí aj uviedla. S viacerými kritériami, ktoré odporkyňa uviedla
na záver odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa odporkyňa obšírnejšie vysporiadala
v iných častiach odôvodenia rozhodnutia. Z odôvodnenia výšky pokuty jednoznačne vyplýva,
že predmetná glosa obsahovala v súvislosti s tragickou nehodou, pri ktorej prišiel o život
aj prezident Poľskej republiky vyjadrenia, ktoré mali voči tejto osobe difamujúci charakter.
Autor glosy svojimi slovami vyjadril súhlasný postoj so smrťou prezidenta, čím zasiahol
do jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti ako Ústavou chráneného základného
ľudského práva. Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla na skutočnosť, že účastník
konania už bol v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný za porušenie predmetnej
povinnosti a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Odporkyňa výšku pokuty považuje
za plne odôvodnenú. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že odporkyňa prihliadla na všetky
kritériá, ktoré mohli mať vplyv na určovanie výšky pokuty a tieto kritéria v napadnutom
rozhodnutí uviedla.
Tiež poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 5Sž/94/2008, č. 3Sž/33/2009, č. 8SŽ/4/2009, č. 3Sž/63/2008, č. 5Sž/7/2009
a č. 3Sž/67/2008.
Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné
ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené
v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., a po oprave podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb.
nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového
stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie
a postup je v súlade so zákonom a navrhuje, aby Najvyšší súd v súlade s (§ 250q ods. 2 OSP)
napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/45/2010 zo dňa 14. septembra 2010 ako právne
správne potvrdil.
Najvyšší súd, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP
a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal v rozsahu opravného prostriedku
v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP, napadnuté rozhodnutie odporkyne prejednal
na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 10. marca 2011, oboznámil sa s ústnymi
vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívneho spisu č. 190-
PLO/0-2905/2010 a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.
Na pojednávaní pred najvyšším súdom navrhovateľ zotrval na dôvodoch písomne
podaného návrhu zo dňa 02.11.2010. Zdôraznil, že podľa ich názoru použitý výrok nemal
dehonestujúci charakter a uložením pokuty Rada porušila aj článok 26 Ústavy Slovenskej
republiky – právo na informácie a slobodu prejavu. Poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. 5Sž/24/2008, ktorým najvyšší súd zrušil rozhodnutie Rady
týkajúce sa príspevku „Nové desatoro“.
Odporkyňa sa tiež pridržiavala písomne podaného vyjadrenia zo dňa 12.11.2010.
Zdôraznila, že v danom prípade Rada posudzovala výrok, ktorý uviedol moderátor ako výrok,
ktorý dehonestoval zosnulého poľského prezidenta, pričom tento príspevok posudzovali ako
celok, podľa ktorého obsahu aj spôsobu spracovania dospeli k záveru, že došlo k porušeniu
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Pokiaľ ide o namietané porušenie
článku 26 Ústavy Slovenskej republiky podľa názoru Rady do práv navrhovateľa na
informácie a slobodu prejavu rozhodnutím o uložení pokuty zasiahnuté nebolo. Pokiaľ ide
o spomínaný príspevok „Nové desatoro“, v tomto príspevku nešlo o individuálne osoby,
v predmetnej veci však Rada spornú vetu posudzovala v kontexte celého príspevku.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 2501 ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije
sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP ak správny orgán podľa
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo
rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho
orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať
dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky
tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní
nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani
čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd
zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa
14. septembra 2010 o cca 17:12 hod. odvysielal program Prvé noviny a. s. glosu Protokolárna
ľútosť.
Úlohou najvyššieho súdu preto v zmysle námietok navrhovateľ bolo posúdiť,
či navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované
odporkyňou v rozhodnutí, a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky
jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej
dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Podľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.
Podľa ustanovenia § 64 ods. 2 veta prvá a druhá zákona č. 308/2000 Z. z., sankciu
podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie alebo
právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 2 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu
Rady opakovane porušil povinnosť, na ktorej porušenie bol upozornený. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak sa porušila povinnosť uložená v § 19 zákona
č. 308/2000 Z. z..
Podľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné časti
programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19 zákona
č. 308/2000 Z. z..
Odporkyňa vo veci rozhodla napadnutým rozhodnutím č. RP/45/2010 zo dňa
14. septembra 2010, ktorým navrhovateľovi uložila pokutu vo výške 5.000 eur, za porušenie
povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/zákona č. 308/2000 Z. z..
Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí so stanoviskom odporkyne, že z obsahu
pripojeného administratívneho spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne aplikovala príslušné ustanovenia
zákona č. 308/2000 Z. z.. Taktiež správna úvaha, ktorú odporkyňa použila v napadnutom
rozhodnutí vychádza z logických argumentov. Námietku navrhovateľa o snahe odporkyne
sankcionovať ho za vyjadrenie politického názoru Najvyšší súd považuje za neopodstatnenú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane
priloženého záznamu § 250q ods. 1 veta druhá OSP v súlade s názorom odporkyne mal
za to, že predmetná glosa, vzhľadom na svoj obsah a spôsob svojho spracovania hrubo
zasiahla do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K.. Taktiež podľa
Najvyššieho súdu predmetná glosa obsahovala vyjadrenia, ktoré mali voči zosnulému
prezidentovi Poľskej republiky zneucťujúci (difamujúci) zásah.
Podľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na zachovanie
svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
K pochybnostiam navrhovateľa, či je vlastne možné zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti
osoby, ktorá už nie je subjektom práv, nakoľko zahynula, najvyšší súd uvádza, že plne súhlasí
s vyjadrením odporkyne, že ochrana ľudskej dôstojnosti sa priznáva aj po smrti fyzickej
osoby. Právo fyzickej osoby na ochranu ľudskej dôstojnosti v právnom poriadku Slovenskej
republiky vychádza z Ústavy SR, kde v prípade ľudskej dôstojnosti sa v článku 19 ods. 1
Ústavy SR, uvádza právo na jeho zachovanie, pričom treba poznamenať, že celý text článku
19 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z článku 10 Listiny základných práv a slobôd
(ústavný zákon č. 23/1991 Sb).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľa
ohľadom nedostatočného opisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru
Najvyššieho súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne
a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane
ukladania pokút, vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov.
Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa
ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.
Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.
I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel
obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,
je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad
na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc.
Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku
je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť
existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu
pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie
riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť
vynútiteľné správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu
konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho
deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.
V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého
rozhodnutia vyššie uvedené kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený,
resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 12.04.2010 o cca 17:12 hod. spôsob
spáchania správneho deliktu – odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé
noviny a. s. a je konkrétne uvedený i správny delikt – obsah a spôsob spracovania
predmetného príspevku, zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej
republiky L. K.. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru Najvyššieho súdu exaktne
popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu
konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku
navrhovateľa v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú.
Rovnako bola obsahom administratívneho spisu vyvrátená i námietka navrhovateľa,
že jej bolo upreté právo v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Preto
tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie
č. RP/45/2010 nemá oporu v spisovom materiály.
Rozhodnutie odporkyne podľa názoru Najvyššieho súdu má všetky náležitosti
ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky.
Najvyšší súd tiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým
musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia
namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím odporkyne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval ani námietku navrhovateľa týkajúcu
sa nedostatočného odôvodnenia výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, odporkyňa pri stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce
porušenia zákona navrhovateľom podľa konkrétnych prechádzajúcich rozhodnutí, pričom
ustálenie výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou
správneho uváženia a najvyšší súd podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny
orgán vydal na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia) preskúmava iba,
či takéto rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade
so zákonom.
Odvolanie navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť
alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.
Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené
pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení Najvyšší súd s poukázaním
na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.
O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4
veta druhá a § 5 ods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy
k tomuto zákonu.
O náhrade trov konania Najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal keďže
v konaní nemal úspech.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková