Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sž/22/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľa M. T., s. r. o., so sídlom B., IČO: X., zastúpenej

advokátskou kanceláriou B. – Ď., s. r. o., so sídlom D., proti odporkyni Rade pre vysielanie

a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne

č. zo 14. septembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. zo dňa

14. septembra 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi u k l a d á zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím odporkyne č. zo dňa 14. septembra 2010 odporkyňa – Rada

pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) v správnom konaní č. 190-PLO/O-

2905/2010, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona

č. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „“) a o zmene

o telekomunikáciách o vysielaní a retransmisii v znení neskorších

predpisov postupujúc podľa rozhodla, že navrhovateľ porušil

povinnosť ustanovenú v tým, že dňa

12. apríla 2010 o cca 17:12 hod. odvysielal v programe Prvé noviny a. s. glosu Protokolárna

ľútosť, ktorá svojim obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahla do ľudskej dôstojnosti

zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K., za čo mu uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1

písm. d/ sankciu – pokutu, určenú podľa vo

výške 5.000 eur. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č.

„uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“

a že v zmysle je pokuta splatná do 30 dní odo dňa

nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: 7000088921/8180, VS

4510, KS 6548.

Svoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými

ustanoveniami, písomným prepisom príslušnej časti programu Prvé noviny a. s. glosu

Protokolárna ľútosť, vzhliadnutím záznamu vysielania dotknutého programu, neuznajúc

argumenty navrhovateľa uvedené v jeho vyjadrení v správnom konaní s konštatovaním,

že navrhovateľ zaradením daného programu do vysielania zasiahol do ľudskej dôstojnosti

zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K., čím porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1

písm. a/ .

Autor dotknutého príspevku glosoval tragické úmrtie poľského prezidentského páru,

pričom v úvodnej vete uviedol, cit.: „Pád poľského lietadla s prezidentským párom

je obrovská ľudská tragédia. Celé Poľsko smúti...“, t. j. vyjadril ľudský a sústrastný postoj

k tejto tragickej udalosti ako celku. V napadnutom príspevku (glose) bola osoba poľského

prezidenta kriticky charakterizovaná po politickej línii („rusofóbny L. K.“, „reprezentoval

extrémny poľský konzervativizmus“). Autor glosy svoju ironickú kritiku orientoval na

prejavovanie sústrasti zo strany okolia, najmä politikov a občanov. V druhej časti glosy jej

autor menoval rôzne spoločenské skupiny obyvateľov, ktoré trpko ľutujú smrť prezidenta

napriek tomu, že prezident K. bol reprezentantom extrémneho poľského konzervativizmu,

v dôsledku ktorého je Poľsko krajinou, cit.: „kde sa ľudia, ktorí nie sú heterosexuálni bieli

katolícki Poliaci, rodia za trest“. Následne bola glosa uzavretá značne sarkastickým osobným

postojom autora k smrti prezidenta Poľskej republiky, a to slovami: „Je mi ľúto, ale ja

poliakov neľutujem. Ja im závidím.“.

Rada, ako problematický vyhodnotila hlavne záver glosy, v ktorej jej autor uviedol,

cit.: „Je mi ľúto, ale ja poliakov neľutujem. Ja im závidím.“.

Pre posúdenie, či sa odvysielaním predmetného príspevku (glosy) účastník konania

dopustil porušenia je nevyhnutné okrem iného

posúdiť, či došlo k protiprávnemu zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd

dostatočne individualizovaného subjektu. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o hlavu štátu,

bola podľa Rady z pohľadu individualizácie subjektu v zmysle naplnenia skutkovej podstaty

podľa táto osoba dostatočne individualizovaná,

navyše Rada má za to, že išlo o osobu známu širokej verejnosti v dôsledku jej pôsobenia

v politickom dianí.

Ďalej uviedla, že miera sarkazmu a irónie použitá v predmetnom príspevku (glose)

bola natoľko vysoká, že odvysielané vyjadrenia svojim obsahom a spôsobom spracovania boli

spôsobilé zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K.. Ku

kolízii viacerých právom chránených záujmov, a to práva príspevkom dotknutej osoby na

ochranu jej ľudskej dôstojnosti na strane jednej so slobodou prejavu na strane druhej, Rada

dospela k záveru, že spôsob spracovania predmetného príspevku a obsah odvysielaných

vyjadrení mal vo vzťahu k zosnulému prezidentovi Poľskej republiky L. K. difamujúci

charakter v takej miere, v akej to predpokladá zákonná dispozícia ustanovenia § 19 ods.

1 písm. a/ . Z uvedeného dôvodu bolo podľa Rady obmedzenie

slobody prejavu v podobe vyvodenia deliktuálnej zodpovednosti voči účastníkov i účastníkovi

konania nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, tzn. odôvodňovalo naliehavú sociálnu

potrebu a sledovalo legitímny cieľ, spočívajúci v ochrane právom chránených záujmov

dotknutej osoby, a to práva na zachovanie jej ľudskej dôstojnosti.

Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázala na to, že navrhovateľ bol od účinnosti zákona

č. v znení platnom a účinnom do 14. decembra 2009 v minulosti

sankcionovaný za porušenie ustanovenia

a poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia

bola účastníkovi konania rozhodnutím č. uložená sankcia – pokuta vo výške

30.000 Sk a rozhodnutím č. uložená sankcia – pokuta vo výške 3.500 eur.

Rada na základe vyššie uvedených skutočností, po zhodnotení kvalitatívneho

a kvantitatívneho hľadiska porušenia povinností ustanovených v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona

č. rozhodla o uložení pokút vo výške dolnej hranice zákonom stanoveného

rozpätia, ktoré sú vzhľadom na závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, miery

zavinenia a následkom porušenia povinnosti dostačujúce a ich uloženie považuje za plne

odôvodnené.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky

(ďalej len ,,Najvyšší súd“) v zákonnej lehote opravný prostriedok ( l a nasl. )

namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami,

ktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto

je nepreskúmateľné a nezákonné.

K materiálnej stránke konania a rozhodnutia správneho orgánu najmä k posúdeniu

naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu navrhovateľ uvádza, že nepochopiteľnou,

nelogickou a čisto subjektívnou konštrukciou Rada účelovo vyhodnotila záver glosy:

„Ja Poliakov neľutujem, ja im závidím“. Podľa navrhovateľa Rada z uvedeného znenia

záverečnej vety glosy bez akejkoľvek opory v logickom alebo gramatickom výklade a hlavne

bez opory v zákone usúdila, že sa jedná o vyjadrenie súhlasu so smrťou človeka

a identifikovala ho ako prezidenta Poľskej republiky. Taktiež poukázala na neadekvátne

použitie a nesprávny gramatický výklad textu z ktorého Rada vyvodila, že glosátor víta

udalosť a neprejavuje nad ňou ľútosť.

Tvrdenia Rady, že miera sarkazmu a irónie bola v glose vysoká a na základe týchto

zistení bolo potrebné obmedziť právo na slobodu prejavu z dôvodu zásahu do ľudskej

dôstojnosti dotknutej osoby, sú ničím nepodložené, značne subjektívne a navodzujú zdanie

snahy sankcionovať za vyjadrenie politického názoru. Podľa navrhovateľa autor glosy

sa nevyjadruje k osobe zosnulého prezidenta inak ako tak, že je reprezentantom „extrémneho

poľského konzervativizmu“, čo však nie je označenie difamujúce ale zodpovedá politickej

skutočnosti.

K výške uloženej sankcie – pokute uviedol, že je odôvodnená na základe ničím

nepodloženej konštrukcie vytvorenej bez opory v zákone a nad rámec správnej úvahy. Má tiež

závažnú pochybnosť o tom, či je vôbec možné zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti osoby, ktorá

už nie je subjektom práv, nakoľko zahynula v nešťastí, ukončila svoju existenciu a prestáva

mať práva a povinnosti, vrátane ľudských práv.

Z procesných pochybení navrhovateľ namietal, že výroková časť rozhodnutia

neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola

naplnená skutková podstata správneho deliktu. Uviedol, že vo výrokovej časti absolútne

absentuje popis spáchania alebo popis ďalších skutočností, na základe ktorých by daný

správny delikt bol identifikovaný tak, aby bolo z popisu zrejmé, akým konaním, akými

výrokmi bol správny delikt spáchaný. Uviedol, že identifikácia skutku je pritom z pohľadu

prevencie protiprávneho konania a páchania správnych deliktov kľúčovou otázkou. Poukázal

pritom na rozhodnutie Městského soudu v Praze v konaní pod č. .

Navrhovateľ namietal aj upretie práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam

a dôkazom rozhodným pre vydanie rozhodnutia, najmä tým, že vôbec neidentifikovala presne

skutok pre ktorý začala správne konanie, a pre ktorý uložila sankciu napriek skutočnosti,

že účastník Radu o toto svoje vyjadrenie požiadal.

Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. .

S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne, napadané

rozhodnutie predstavuje porušenie základných zásad právneho štátu, najmä zásady právnej

istoty, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá

dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné. Konanie predchádzajúce

rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vady konania

správneho orgánu predchádzajúceho rozhodnutiu správneho orgánu a vady rozhodnutia

správneho orgánu považujeme za natoľko závažné, že navrhujeme, aby Najvyšší súd SR

napadnuté rozhodnutie odporkyne č. zo dňa 14. septembra 2010 zrušil a vec

jej vrátil na ďalšie konanie.

V prípade úspechu si navrhovateľ uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku, proti

rozhodnutiu Rady č. uviedla, že v rámci správnej úvahy dospela k záveru, že vetu

„Ja Poliakov neľutujem, ja im závidím“ v predmetnej glose autora je nutné chápať,

ako autorove odmietnutie vyjadriť ľútosť nad smrťou poľského prezidenta, a naopak

vyjadrenie súhlasu s touto udalosťou. Odporkyňa je presvedčená, že správna úvaha, ktorú

v napadnutom rozhodnutí použila a aj náležite odôvodnila vychádza z logických argumentov

a má oporu v skutkovom stave. Naopak navrhovateľ sa obmedzil na neurčité konštatovanie

o „možnosti vyložiť vyjadrenie viacerými spôsobmi ponechaných na diváka“. Odporkyňa tiež

upozornila na fakt, že navrhovateľ na viacerých miestach vo svojom odvolaní poukazuje

na nesprávnosť výkladu odporkyne z gramatického hľadiska, pričom však neuvádza žiadny

argument, resp. dôvod na podporu svojho tvrdenia. Odporkyňa je presvedčená, že jej výklad

tohto vyjadrenia je logický, vzhľadom na kontext príspevku a z gramatického hľadiska

neobsahuje žiadne rozpory.

Taktiež odmieta navrhovateľove tvrdenia o snahe sankcionovať navrhovateľa

za vyjadrenie politického názoru. Z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva,

že hodnotenia poľského prezidenta autorom glosy nepovažuje Rada z hľadiska predmetného

ustanovenia za problematické. Z tohto dôvodu považuje odporkyňa tento navrhovateľov

argument za špekuláciu, ktorá nemá žiadnu oporu v skutkovom stave. Ako už bolo uvedené,

odporkyňa dospela k odôvodnenému záveru, že vzhľadom na kontext príspevku sa vyjadrenie

„Ja poliakov neľutujem, ja im závidím!“ vzťahuje na úmrtie poľského prezidenta.

K navrhovateľovej námietke, v ktorej pochybuje či vlastne možno zasiahnuť

do ľudskej dôstojnosti osoby, ktorá už nie je subjektom práv, nakoľko zahynula. Odporkyňa

uvádza, že právny poriadok Slovenskej republiky priznáva ochranu osobnostnej zložke

jedinca aj po jeho smrti.

Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. .

K námietke navrhovateľa, ohľadom nedostatočného opisu skutku uviedla, že výroková

časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom,

ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia je uvedený,

resp. vymedzený

a) čas spáchania správneho deliktu – 12.04.2010 o cca 17:12 hod.,

b) spôsob spáchania správneho deliktu – odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci

programu Prvé noviny a. s. a jeho označenie ako program nevhodný pre vekovú skupinu

maloletých do 15 rokov,

c) správny delikt –obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku zasiahol do ľudskej

dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K..

Výroková časť rozhodnutia tak podľa navrhovateľa exaktne popisuje konanie, ktorého

sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho

deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia.

Odporkyňa poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. , č. a č. .

Tvrdenie navrhovateľa, že mu bolo upreté právo vyjadriť sa k podkladom

pre rozhodnutie v súlade s ustanovením , odporkyňa

vo svojom vyjadrení považovala za zmätočné a nepravdivé. Navrhovateľ bol v oznámení

o začatí správneho konania poučený o jeho právach plynúcich z citovaného ustanovenia.

Odporkyňa je presvedčená, že dostatočne jasne identifikovala skutok, pre ktorý začal správne

konanie a navrhovateľovi poskytol možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie

v správnom konaní. Odporkyňa tiež uvádza, že ako vyplýva zo spisového materiálu

navrhovateľ sa vo svojom stanovisku vyjadril ku skutočnosti „vyslovenia súhlasu so smrťou

zosnulého prezidenta“, cit.: „Ďalej si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že v celom

príspevku nie je explicitne vyjadrený súhlas so smrťou zosnulého prezidenta...“ Z uvedeného

je podľa odporcu zrejmé, že navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k podkladom, ako

i predmetu správneho konania a aj tak urobil.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 16.06.2010,

na ktorý navrhovateľ odkazuje, neuvádza nič o nedostatočnej špecifikácii skutku pri začatí

správneho konania. Uviedla, že v predmetnom správnom konaní postupovala v úplnej zhode

so závermi Najvyššieho súdu, ktoré uviedol v rozsudku č. zo dňa 16.06.2010.

Odporkyňa teda jednoznačne poskytla možnosť navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom

pre rozhodnutie pred vydaním rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 33 ods. 2 zákona

č. a tiež postupovala v úzkej súčinnosti s navrhovateľom v zmysle

.

K námietke navrhovateľa ohľadom neodôvodnenia výšky pokuty uviedla, že sa riadila

kritériami, ktoré v rozhodnutí aj uviedla. S viacerými kritériami, ktoré odporkyňa uviedla

na záver odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa odporkyňa obšírnejšie vysporiadala

v iných častiach odôvodenia rozhodnutia. Z odôvodnenia výšky pokuty jednoznačne vyplýva,

že predmetná glosa obsahovala v súvislosti s tragickou nehodou, pri ktorej prišiel o život

aj prezident Poľskej republiky vyjadrenia, ktoré mali voči tejto osobe difamujúci charakter.

Autor glosy svojimi slovami vyjadril súhlasný postoj so smrťou prezidenta, čím zasiahol

do jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti ako chráneného základného

ľudského práva. Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla na skutočnosť, že účastník

konania už bol v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný za porušenie predmetnej

povinnosti a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Odporkyňa výšku pokuty považuje

za plne odôvodnenú. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že odporkyňa prihliadla na všetky

kritériá, ktoré mohli mať vplyv na určovanie výšky pokuty a tieto kritéria v napadnutom

rozhodnutí uviedla.

Tiež poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. , č. , č. , č. , č.

a č. .

Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné

ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené

v , a po oprave podľa

nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového

stavu zisteného v zmysle ustanovení , a že navrhovateľ nebol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie

a postup je v súlade so zákonom a navrhuje, aby Najvyšší súd v súlade s ( )

napadnuté rozhodnutie odporkyne č. zo dňa 14. septembra 2010 ako právne

správne potvrdil.

Najvyšší súd, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (

a a ) preskúmal v rozsahu opravného prostriedku

v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti , napadnuté rozhodnutie odporkyne prejednal

na ústnom pojednávaní ( ) dňa 10. marca 2011, oboznámil sa s ústnymi

vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívneho spisu č. 190-

PLO/0-2905/2010 a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Na pojednávaní pred najvyšším súdom navrhovateľ zotrval na dôvodoch písomne

podaného návrhu zo dňa 02.11.2010. Zdôraznil, že podľa ich názoru použitý výrok nemal

dehonestujúci charakter a uložením pokuty Rada porušila aj Slovenskej

republiky – právo na informácie a slobodu prejavu. Poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. , ktorým najvyšší súd zrušil rozhodnutie Rady

týkajúce sa príspevku „Nové desatoro“.

Odporkyňa sa tiež pridržiavala písomne podaného vyjadrenia zo dňa 12.11.2010.

Zdôraznila, že v danom prípade Rada posudzovala výrok, ktorý uviedol moderátor ako výrok,

ktorý dehonestoval zosnulého poľského prezidenta, pričom tento príspevok posudzovali ako

celok, podľa ktorého obsahu aj spôsobu spracovania dospeli k záveru, že došlo k porušeniu

ustanovenia . Pokiaľ ide o namietané porušenie

článku 26 podľa názoru Rady do práv navrhovateľa na

informácie a slobodu prejavu rozhodnutím o uložení pokuty zasiahnuté nebolo. Pokiaľ ide

o spomínaný príspevok „Nové desatoro“, v tomto príspevku nešlo o individuálne osoby,

v predmetnej veci však Rada spornú vetu posudzovala v kontexte celého príspevku.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy

piatej časti ( ).

Podľa pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije

sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa v spojení s ak správny orgán podľa

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo

rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým

stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho

orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať

dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie je faktickou transpozíciou požiadavky

tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní

nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd

zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa

14. septembra 2010 o cca 17:12 hod. odvysielal program Prvé noviny a. s. glosu Protokolárna

ľútosť.

Úlohou najvyššieho súdu preto v zmysle námietok navrhovateľ bolo posúdiť,

či navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované

odporkyňou v rozhodnutí, a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.

Podľa programová služba a všetky

jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej

dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

Podľa ustanovenia za porušenie povinnosti

uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.

Podľa ustanovenia veta prvá a druhá , sankciu

podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie alebo

právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 2 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu

Rady opakovane porušil povinnosť, na ktorej porušenie bol upozornený. Rada uloží pokutu

bez predchádzajúceho upozornenia, ak sa porušila povinnosť uložená v § 19 zákona

č. .

Podľa ustanovenia Rada uloží pokutu

vysielateľovi televíznej programovej služby od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi

rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné časti

programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19 zákona

č. .

Odporkyňa vo veci rozhodla napadnutým rozhodnutím č. zo dňa

14. septembra 2010, ktorým navrhovateľovi uložila pokutu vo výške 5.000 eur, za porušenie

povinnosti ustanovenej v .

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí so stanoviskom odporkyne, že z obsahu

pripojeného administratívneho spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne aplikovala príslušné ustanovenia

. Taktiež správna úvaha, ktorú odporkyňa použila v napadnutom

rozhodnutí vychádza z logických argumentov. Námietku navrhovateľa o snahe odporkyne

sankcionovať ho za vyjadrenie politického názoru Najvyšší súd považuje za neopodstatnenú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane

priloženého záznamu veta druhá v súlade s názorom odporkyne mal

za to, že predmetná glosa, vzhľadom na svoj obsah a spôsob svojho spracovania hrubo

zasiahla do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej republiky L. K.. Taktiež podľa

Najvyššieho súdu predmetná glosa obsahovala vyjadrenia, ktoré mali voči zosnulému

prezidentovi Poľskej republiky zneucťujúci (difamujúci) zásah.

Podľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na zachovanie

svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa článku 19 ods. 1 SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

K pochybnostiam navrhovateľa, či je vlastne možné zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti

osoby, ktorá už nie je subjektom práv, nakoľko zahynula, najvyšší súd uvádza, že plne súhlasí

s vyjadrením odporkyne, že ochrana ľudskej dôstojnosti sa priznáva aj po smrti fyzickej

osoby. Právo fyzickej osoby na ochranu ľudskej dôstojnosti v právnom poriadku Slovenskej

republiky vychádza z SR, kde v prípade ľudskej dôstojnosti sa v článku 19 ods. 1

SR, uvádza právo na jeho zachovanie, pričom treba poznamenať, že celý text článku

19 vychádza z článku 10 Listiny základných práv a slobôd

(ústavný Sb).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľa

ohľadom nedostatočného opisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru

Najvyššieho súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne

a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.

Podľa sa na konanie o sankciách vrátane

ukladania pokút, vzťahuje o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov.

Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa

ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.

Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel

obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,

je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad

na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc.

Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku

je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť

existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu

pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie

riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť

vynútiteľné správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu

konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho

deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.

V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého

rozhodnutia vyššie uvedené kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený,

resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 12.04.2010 o cca 17:12 hod. spôsob

spáchania správneho deliktu – odvysielanie glosy Protokolárna ľútosť v rámci programu Prvé

noviny a. s. a je konkrétne uvedený i správny delikt – obsah a spôsob spracovania

predmetného príspevku, zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého prezidenta Poľskej

republiky L. K.. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru Najvyššieho súdu exaktne

popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu

konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku

navrhovateľa v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú.

Rovnako bola obsahom administratívneho spisu vyvrátená i námietka navrhovateľa,

že jej bolo upreté právo v súlade s ustanovením Preto

tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie

č. nemá oporu v spisovom materiály.

Rozhodnutie odporkyne podľa názoru Najvyššieho súdu má všetky náležitosti

ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky.

Najvyšší súd tiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým

musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia

namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím odporkyne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval ani námietku navrhovateľa týkajúcu

sa nedostatočného odôvodnenia výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia, odporkyňa pri stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce

porušenia zákona navrhovateľom podľa konkrétnych prechádzajúcich rozhodnutí, pričom

ustálenie výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou

správneho uváženia a najvyšší súd podľa pri rozhodnutí, ktoré správny

orgán vydal na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia) preskúmava iba,

či takéto rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade

so zákonom.

Odvolanie navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť

alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení Najvyšší súd s poukázaním

na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady podľa potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4

veta druhá a o súdnych poplatkov v znení

neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy

k tomuto zákonu.

O náhrade trov konania Najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie

v spojení s , tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal keďže

v konaní nemal úspech.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. marca 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková