Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (58)251/380607.8f2433.pdf
PDF · 156.68 KB
No categories available
5Sž/8/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci navrhovateľky M. spol. s r. o., B., IČO: X., zastúpenej
advokátskou kanceláriou Z.A., s. r. o, so sídlom T., proti odporkyni Rade pre vysielanie
a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne č. RP/09/2010 zo dňa 09. februára 2010,
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 09. februára 2010,
č. RP/09/2010, p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke u k l a d á zaplatiť súdny poplatok v sume 66,- eur do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozhodnutím uvedeným vo výroku tohto rozsudku odporkyňa – Rada pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej len „Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1
písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon. č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii
v znení neskorších predpisov postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa § 64
ods. 1 písm. d/ a písm. a/ a § 67 ods. 3. písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložila
navrhovateľke pokutu vo výške 1.500,- eur za porušenie povinnosti uvedenej v § 20 ods. 4
zákona. č. 308/2000 Z. z. v platnosti do 14.12.2009 tým, že dňa 13.09.2009 o 21:33 hod.
odvysielala program „Dlhý víkend“, ktorý označila ako nevhodný pre vekovú skupinu
maloletých do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu jednotného systému
označovania, vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z. z.
(ďalej len „JSO“).
Svoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými
ustanoveniami, písomným prepisom programu „Dlhý víkend“, vzhliadnutím záznamu
vysielania dotknutého programu a písomným vyjadrením navrhovateľky s konštatovaním,
že navrhovateľka zaradením daného programu do vysielania s označením ako program
nevhodný pre maloletých do 15 rokov nezohľadnila jeho vekovú vhodnosť pri zaraďovaní
programu do vysielania, a taktiež nesprávne uplatnila (JSO). Vychádzala z názoru, že i keď
predmetný program spadá do kategórie „bláznivá komédia“, je nesprávne si myslieť,
že zobrazovanie sexuálneho správania ako formy zábavy, vulgárny jazyk, obscénne
vyjadrovanie alebo obscénne gestá je morálne v našej spoločnosti.
Poukázala na to, že neoddeliteľnou súčasťou deja predmetného programu boli scény
zobrazujúce uspokojovanie sexuálnych potrieb zvierat, ktoré v danom prípade nebolo možné
porovnávať so zobrazovaním páriacich sa zvierat v dokumentárnych filmoch alebo
pri návšteve zoologickej záhrady.
Tiež s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 5 JSO dôvodila celkovou dĺžkou programu,
frekvenciou a kontextuálnym výskytom hodnotiacich kritérií nevhodnosti ako aj morálneho
posolstva predmetného programu. Podľa záveru Rady intenzita nevhodných scén a prejavov
s prihliadnutím na charakter daného programu bola dostatočne vysoká, aby odôvodňovala
označenie predmetného programu ako nevhodného a neprístupného pre vekovú skupinu
maloletých do 18 rokov.
Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázala na to, že navrhovateľka bola od účinnosti
zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaná za porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona
č. 308/2000 Z. z. v minulosti a viackrát jej bolo uložené upozornenie za porušenie zákona,
ako aj pokuty napr. v r. 2007 3 x po 100.000,- Sk a 1 x 200.000,- Sk. Rada pri určovaní
pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. vzala
do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu trvanie správneho deliktu, predmetný rozsah
a dosah vysielania, mieru zavinenia a následky porušenia povinnosti. Taktiež argumentovala
objektívnou zodpovednosťou navrhovateľky za správny delikt.
Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka včas odvolanie – opravný prostriedok
podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhajúc
sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci odporkyni na ďalšie konanie.
S poukázaním na ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. namietala, že vo filme
prezentované sexuálne dejové línie boli takého charakteru, že spadajú pod ustanovenie § 1
ods. 2 písm. c/ JSO v platnosti do 31.12.2009. Poukázala na nenachádzanie sa žiadnych
vulgárnych výrazov ohrozujúcich vekovú kategóriu (15+). Podľa ustanovenia § 20 ods. 5
zákona č. 308/2000 Z. z. namietala, že uvedený film mohol byť odvysielaný o 21:33 hod.
nakoľko celý program bol v duchu platných pravidiel JSO a nemohol ohroziť psychický,
fyzický alebo morálny vývin maloletých v kategórií (15+), ani narušiť ich duševné zdravie
a emocionálny stav, a preto vysielateľ nevidí dôvod iného vekového označenia ako
nevhodného pre maloletých do 15 rokov. Poukázala na jeden z najznámejších a odporúčaných
portálov (Holandský portál kijkwijzer), ktorý hodnotí programy vysielané v Európskej únii
z hľadiska ich vekovej vhodnosti. Namietala že rozhodnutie Rady by nemalo byť len
vo forme stručnej konštatácie, ale malo by reflektovať aj odborné názory.
Preto podľa navrhovateľky Rada dospela k nesprávnemu záveru, posúdila vec právne
nesprávne, pričom z vykonaného dokazovania dospela aj k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Tiež namietala, že výroková časť rozhodnutia neobsahuje presný, jednoznačný,
pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola naplnená skutková podstata správneho
deliktu. Namietala, že vo výrokovej časti absolútne absentuje popis spáchania alebo popis
ďalších skutočností, na základe ktorých by daný správny delikt bol identifikovaný tak,
aby bolo z popisu zrejmé,, akým konaním, akými výrokmi bol správny delikt spáchaný.
Taktiež vytýkala Rade, že výška pokuty nie je žiadnym spôsobom zdôvodnená, a preto
je rozhodnutie Rady v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
V doplnení opravného prostriedku došlým Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
dňa 06.04.2010 navrhovateľka namietla aj upretie práva vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a dôkazom rozhodným pre vydanie rozhodnutia, pričom poukazovala
na to, že rozhodnutie Rady je v rozpore so závermi konštatovanými „Správou o šetrení
sťažnosti č. 3811/154-2009“ zo dňa 27.10.2009, v ktorej sa navrhuje posúdiť sťažnosť
ako neopodstatnenú.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení navrhovala rozhodnutie potvrdiť
s poukázaním na príslušné právne predpisy a riadne zistený skutkový stav veci. Mala
za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a trvala
na dôvodoch svojho rozhodnutia nesúhlasiac s tvrdeniami navrhovateľky uvedenými
v odvolaní, majúc za to, že dej v programe ,,Dlhý víkend“ vysielaný dňa 13. 09. 2009 o 21:33
hod. zobrazujúci sexuálne správanie formou zábavy, vulgárneho jazyka, obscénneho
vyjadrovania alebo obscénnych gest, ktoré vystupujú do popredia, sú určené výlučne
dospelým kvôli intenzite nevhodných scén a prejavov, ako aj morálneho posolstva daného
programu.
Z tohto pohľadu odporkyňa posúdila predmetné scény - sexuálne správanie, vulgárny
jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá prezentované ako formu zábavy určenú
výhradne dospelým (18+) a navyše vyskytujúce sa v kontexte, kde je dominantná úloha
vyhľadávania sexuálnych zážitkov a čo najviac si užiť. Poukázala na to, že maloletí často
nie sú schopní pochopiť obsah niektorých scén, v tomto prípade najmä prezentáciu
sexuálneho správania, narážok, obscénnych scén, obscénneho vyjadrovania, či scén
s koitujúcimi zvieratami a práve toto nepochopenie samotnej podstaty je spôsobilé vyvolať
nebezpečenstvo, že maloletí si osvoja určitý model správania bez toho, aby porozumeli
a vnímali nevhodnosť ich následného osvojeného konania.
S poukázaním na JSO, odporkyňa odmietla argument navrhovateľky, že predmetný
program mohol byť odvysielaný v čase o 21:33 hod, ktorý zákon definuje ako deliacu čiaru
medzi kritériom vhodnosti a nevhodnosti pre skupinu maloletých bez toho, aby mohol ohroziť
psychický, fyzický alebo morálny vývin maloletých.
K námietke navrhovateľky ohľadom nedostatočného opisu skutku uviedla,
že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito,
spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia
je uvedený, resp. vymedzený a) čas spáchania správneho deliktu – 13.09.2009 o cca 21:30
hod. b) spôsob spáchania správneho deliktu – odvysielanie programu Dlhý víkend a jeho
označenie ako program nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, c) správny
delikt – nesprávne uplatnenie jednotného systému označovania. Výroková časť rozhodnutia
tak podľa navrhovateľky exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľka dopustila
a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola
uložená sankcia.
K námietke navrhovateľky ohľadom neodôvodnenia výšky pokuty uviedla,
že zohľadnila všetky relevantné skutočnosti podľa ustanovenia § 64 ods. 2 zákona
č. 308/2000 Z. z., ako aj predošlé porušenia predmetných ustanovení navrhovateľkou,
prihliadla na čas vysielania programu a intenzitu nevhodných obsahov v napadnutom
programe na základe ktorých určila výšku pokuty, pričom pri jej určovaní nevybočila z rámca
stanoveného ustanovením § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z..
K ďalšej námietke uvedenej v doplnení odvolania, že podkladom pre napádané
rozhodnutie bola Správa o prešetrení sťažnosti, v závere ktorej sa navrhuje sťažnosť posúdiť
ako neopodstatnenú, odporkyňa uviedla, že Správa o šetrení sťažnosti nie je podkladom
pre rozhodnutie, ide o pracovný materiál Kancelárie Rady, ktorý plní výlučne informačnú
funkciu a Rada ním nie je v žiadnych ohľadoch viazaná.
Tvrdenie navrhovateľky, že jej bolo upreté právo v súlade s ustanovením § 23 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb., odporkyňa vo svojom vyjadrení považovala za zmätočné
a nepravdivé. Navrhovateľka bola v oznámení o začatí správneho konania poučená o jeho
právach plynúcich z citovaného ustanovenia, napriek tomu ich v priebehu celého konania
pred správnym orgánom neuplatnil. Tvrdenie navrhovateľky, že nemala možnosť vyjadriť
sa k podkladom pre rozhodnutie č. RP/09/2010 je podľa odporkyne bezpredmetné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246
ods. 2 písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal napadnuté rozhodnutie
a postup odporkyne z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, vec prejednal na ústnom
pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) a oboznámiac sa s obsahom administratívneho spisu,
osobitne prepisom sporného programu ako aj príslušnou nahrávkou, dospel k záveru,
že opravný prostriedok nie je dôvodný.
Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi
televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663,- eur
do 66.387,- eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99,- eur do 19.916,- eur,
ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby
(§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek
programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom
(§ 20 ods. 5).
Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (v znení platnom do 14.12.2009)
na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej
programovej služby (od 15.12.2009 aj poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie) povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém
označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém
označovania“).
V prejednávanej veci skutkový stav nebol sporný. Navrhovateľka v správnom konaní
ani v konaní pred súdom nepoprela odvysielanie programu „Dlhý víkend“ ani jeho obsah
a znenie. Na základe opravného prostriedku úlohou najvyššieho súdu bolo, či Rada
nepochybila, keď v napadnutom rozhodnutí prijala záver o porušení ustanovenia § 20 ods. 4
zákona č. 308/2000 Z. z. s odkazom na JSO, v zmysle ktorých pri zaraďovaní jednotlivých
programov do vysielania je vysielateľ televíznej programovej služby povinný zohľadňovať
vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a na základe
klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby
povinný zaviesť a uplatňovať JSO programov adresovaných rodičom a vychovávateľom
maloletých, informujúci o vhodnosti programov pre vekové skupiny maloletých do 7, 12, 15
a 18 rokov.
Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska dôvodov
navrhovateľky uvedených v opravnom prostriedku (§ 250h ods. 1 OSP v spojení s § 250l
ods. 2 OSP) Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z preukázaného skutkového
stavu veci citovaných zákonných ustanovení, JSO, vlastného preskúmania a rozhodnutia Rady
zastáva názor, že námietky navrhovateľky uvedené v opravnom prostriedku neobstoja.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení
sa so spisovým materiálom včítane priloženého záznamu (§ 250q ods. 1 veta druhá OSP)
v súlade s názorom odporkyne mal za to, že dej programu ,,Dlhý víkend“ vysielaný dňa
13.09.2009 o 21:33 hod. zobrazujúci sexuálne správanie formou zábavy, vulgárneho jazyka,
obscénneho vyjadrovania alebo obscénnych gest je určený výlučne dospelým kvôli intenzite
nevhodných scén a prejavov, ako aj morálneho posolstva daného programu, teda jeho celkový
obsah považuje pre mládež do 18 rokov za absolútne nevhodný, keď napočítal v uvedenom
programe ,,Dlhý víkend“ 25 krát vulgárne slovo, pričom 10 krát vulgárne slová odzneli v čase
do 22:00 hod..
Z uvedeného podľa názoru najvyššieho súdu nesporne vyplýva, že navrhovateľka
porušila povinnosť jej danú z ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a nesprávne
uplatnila JSO.
Najvyšší súd má za to, že navrhovateľka je povinná vychádzať zo znenia právnych
predpisov platných a účinných na území Slovenskej republiky a že zámerne poukázala len
na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. c/ JSO.
Neobstojí ani argumentácia navrhovateľky, keď pri rozhodovaní o kritériách vekovej
vhodnosti prihliada na známe portály v rámci Európskej únie.
Najvyšší súd si neosvojil argumentáciu navrhovateľky majúc za to, že program svojím
obsahom bol nie len nevhodne označený kategóriou pre maloletých do 15 rokov, ale bol
aj spôsobilý vyvolať nesprávne morálne posolstvo maloletým.
Rovnako ako odporkyňa i najvyšší súd považoval tvrdenie navrhovateľky v úvode
odvolania, že sťažnosť bola doručená Rade dňa 12.01.2009, za chybné a zavádzajúce,
preukázané priloženým administratívnym spisom.
Najvyšší súd súhlasí so stanoviskom odporkyne, že z obsahu pripojeného
administratívneho spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej miere
zistila skutkový stav veci a správne aplikovala príslušné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z.
a JSO.
Najvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľky ohľadom
nedostatočného opisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru najvyššieho súdu
výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito,
spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách včítania
ukladania pokút vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov).
Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa
ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.
Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.
I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel
obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,
je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad
na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezvadne
formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť,
či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky
veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok,
je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva
na obhajobu, len výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou
exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku
rozhodnutia o správnom delikte spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom,
aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.
V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého
rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený,
resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 13.09.2009 o cca 21:30 hod., spôsob
spáchania správneho deliktu – odvysielanie programu Dlhý víkend a jeho označenie ako
program nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov a je konkrétne uvedený
i správny delikt – nesprávne uplatnenie jednotného systému označovania. Výroková časť
rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho súdu exaktne popisuje konanie, ktorého
sa navrhovateľka dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho
deliktu, za ktorý bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľky v tomto smere treba
považovať za bezpredmetnú.
Rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti
ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky.
Najvyšší súd tiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým
musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľka takýto nedostatok rozhodnutia
namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím Rady.
Za právne irelevantné považuje najvyšší súd i námietky uvedené v doplnení odvolania,
že podkladom pre napádané rozhodnutie bola Správa o prešetrení sťažnosti, v závere ktorej
sa navrhuje sťažnosť posúdiť ako neopodstatnenú, nakoľko ako vyplynulo z obsahu
administratívneho spisu ako aj zo samotného rozhodnutia odporkyne Správa o šetrení
sťažnosti nebola podkladom pre rozhodnutie, a nebola pre odporkyňu v žiadnych ohľadoch
záväzná. Rovnako bola obsahom administratívneho spisu vyvrátená i námietka
navrhovateľky, že jej bolo upreté právo v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967
Zb.. Preto tvrdenie navrhovateľky, že nemala možnosť vyjadriť sa k podkladom
pre rozhodnutie č. RP/09/2010 nemá oporu v spisovom materiáli.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že opakujúce
sa odvysielané nevhodné scény, ako aj morálne posolstvo predmetného programu označeného
do ,,15 rokov“ bolo spôsobilé ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých,
lebo odvysielaná prezentácia u maloletých vyvoláva nebezpečenstvo pochopenia takejto
formy správania, ako niečo normálne a taktiež aj následného napodobňovania,
a že je nevyhnutné si uvedomiť, že pre maloletých sa môžu jednotlivé postavy programu
(,,Dlhý víkend“) stať akýmsi vzorom, a preto maloletí musia byť chránení pred možnosťou
stretu s takýmto správaním, ktoré je za hranicou slušného správania akceptovateľného
spoločnosťou.
Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno opomínať, že maloletí sú najnáchylnejšou
skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri formovaní vlastného individuálneho
rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií, a preto má za to, že príspevok svojím obsahom bol
nevhodný nielen pre maloleté deti ale bol spôsobilý maloletých prinajmenšom znepokojiť
a narušiť ich emocionálny stav.
Záver Rady v napadnutom rozhodnutí je odôvodnený v súlade so zákonmi, ktoré
zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia a pre ich kompletnosť
a priliehavosť, ako boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ne najvyšší súd
i poukazuje.
Najvyšší súd neakceptoval ani námietku navrhovateľky týkajúcu sa nedostatočného
odôvodnenia výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, odporkyňa pri stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce porušenia
zákona navrhovateľkou podľa konkrétnych prechádzajúcich rozhodnutí, pričom ustálenie
výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou správneho
uváženia a najvyšší súd podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal
na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia), preskúmava iba, či takéto
rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy a či je v súlade so zákonom.
Opravný prostriedok navrhovateľky neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli
spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.
Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené
pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej
republiky s poukázaním na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2
OSP potvrdil.
O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4
veta druhá a § 5 ods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy
k tomuto zákonu.
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 250l ods. 2 OSP, v zmysle ktorého možno náhradu trov konania priznať
len navrhovateľovi, ktorý mal vo veci aspoň z časti úspech.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný
(§ 246c ods. 1 veta tretia OSP).
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková