Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-130-2019.pdf
PDF · 170.41 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/130/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený: ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády 36, Bratislava, IČO: 30 844 151, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. RP/16/2019 zo dňa 07.05.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Žalovanému súd n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj len „Rada“ alebo „žalovaná“) dňa 20.09.2019 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii v súvislosti s tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 02.01.2019 v čase o cca 14:52 hod. program Niečo na tej Mary je, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania (JSO).
2. Oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi ako účastníkovi konania doručené dňa 07.03.2019. Žalobca bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní Správny poriadok zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu.
3. Na podanie vyjadrenia bol účastník konania urgovaný listom č. 770/SKO/2019-2, ktorý mu bol doručený dňa 01.04.2019. Žalobca sa k začatiu konania ani na opakovanú výzvu nevyjadril.
4. Dňa 07.05.2019 Rada vydala rozhodnutie č. RP/16/2019, ktorým rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa 02.01.2019 o cca 14:52 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Niečo na tej Mary je, ktorý naplnil hodnotiace kritéria podľa ustanovenia
- § 1 ods. 1 písm. b) vyhláška č.589/2007 Z.z. - vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie
- § 1 ods. 2 písm. f) JSO expresívne vyjadrovanie
- § 1 ods. 2 písm. g) JSO vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO, za čo mu uložil podľa § ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 16.000,- Eur.
5. S prihliadnutím na kontextuálny výskyt hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele a na spôsob a formu spracovania vzhľadom na charakter a druh diela, umeleckého a morálneho posolstva diela a intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, považovala Rada zaradenie predmetného programu ako nevhodného pre maloletých do 12 rokov za chybné. Po posúdení nevhodných obsahov v diele podľa § 1 ods. 5 JSO skonštatovala, že vzhľadom na spôsob spracovania predmetného diela a kontext diela, v rámci ktorého boli odvysielané scény s obsahom kritérií JSO podľa:
- § 1 ods. 1 písm. b) vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie,
- § 1 ods. 2 písm. f) expresívne vyjadrovanie,
- § 1 ods. 2 písm. g) vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov a s prihliadnutím na výskyt hodnotiacich kritérií v diele podľa ustanovenia § 1 ods. 5 JSO, je klasifikácia programu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov v plnej miere adekvátna. Program síce obsahoval scény obsahujúce kritérium nevhodnosti pre maloletých do 18 rokov, avšak v minoritnej miere, preto aplikácia týchto kritérií JSO na celý program by bola vzhľadom na prihliadnutie na § 1 ods. 5 JSO neadekvátna. Vzhľadom na uvedené rozhodla Rada, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.
6. Pri určovaní výšky pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. vzala Rada do úvahy závažnosť správneho deliktu spočívajúcu v tom, v dôsledku nesprávneho uplatnenia JSO nebol naplnený jeho účel, ktorým je v tomto prípade informovať rodičov o tom, pre ktoré vekové skupiny daný program nie j vhodný (resp. pre ktoré vekové skupiny je určený). Žalobca program neoznačil adekvátnym grafickým symbolom JSO, teda poskytol osobám zodpovedným za výchovu maloletých nesprávnu informáciu o vhodnosti predmetného programu, čím ohrozil mravný vývin maloletých divákov.
7. Žalovaný skonštatoval, že pri naplnení skutkovej podstaty posudzovaného správneho deliktu nebolo preukázané, že došlo k získania bezdôvodného obohatenia, a teda uvedenú skutočnosť nezohľadnil na určenie výšky pokuty. Rada pri určovaní výšky sankcie vzala do úvahy to, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo, ako aj fakt, že sa jednalo o opakované porušenie tejto povinnosti, jej závažnosť, trvanie, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania účastníka konania. Rada skonštatovala, že žalobca bol za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. v čase spáchania predmetného správneho deliktu sankcionovaný viacerými právoplatnými rozhodnutiami, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí špecifikované.
II.
Žaloba
8. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave ako súdu správnemu (ďalej aj len „správny súd“) dňa 13.06.2019 sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovanej č. RP/16/2019 zo dňa 07.05.2019 a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov konania. Žalobca vytýkal žalovanému nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
9. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj správne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, je zásahom do žalobcovho Ústavou SR a Dohovorom chráneného práva na slobodu prejavu. Tvrdil, že žalovaná nesprávne vec právne posúdila tým, že nesprávne aplikovala a nerešpektovala garantované práva žalobcu na slobodu prejavu a nesprávne právne posúdila legalitu, legitimitu a proporcionalitu zásahu do práva žalobcu. Mal za to, že ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z. nie je možné vykladať izolovane, ale len v súlade s Ústavou SR, Dohovorom a rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“), pričom pri každom zásahu do práva žalobcu na slobodu prejavu je tento zásah žalovaná povinná skúmať ad hoc, teda od prípadu k prípadu a nielen paušálne uplatňovať ustanovenia zákona.
10. S poukazom na názor Ústavného súdu SR, vyslovený v náleze z 02.06.2009, sp. zn.: III. ÚS 42/09
- 77, ktorý vychádza z rozsiahlej a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v tejto oblasti, mal žalobca za to, že žalovaná bola povinná právne posúdiť vec ako zásah do práva žalobcu na slobodu prejavu a na takýto zásah aplikovať v civilizovaných krajinách a právnych štátoch štandardne zaužívaný test legality, legitimity sledovaného cieľa a proporcionality zásahu. Žalovaná bola povinná preukázať a riadne odôvodniť, že jej zásah do slobody prejavu zodpovedá vyššie uvedeným kritériám.
11. Žalovaná môže obmedziť právo na slobodu prejavu žalobcu len v prípade, že takýto zásah je v súlade so zákonom (legalita). Žalobca poukázal na to, že aj sama žalovaná tvrdila (v napadnutom rozhodnutí), že stanoviť jasnú, všeobecne aplikovateľnú hranicu medzi vulgárnym vyjadrovaním odôvodňujúcu označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 15 alebo 18 rokov nie je možné. Žalobca tvrdil, že predmetný program je určený pre široké publikum, pričom sama žalovaná tvrdila, že frekvencia výskytu kritérií, ktorých zaradenie ako také je nejednoznačné, je nízka. Napriek tomu žalovaná považovala za nevyhnuté obmedziť slobodu prejavu vysielateľa a udeliť mu sankciu - pokutu a to vo výške 16 000.- eur. Žalobca bol názoru, že žalovaná neprimerane vo vzťahu k meritu veci obmedzila slobodu prejavu vysielateľa a postupovala nepatrične a represívne v rozpore s garanciou práva na slobodu prejavu garantovaného ústavou SR a dohovorom.
12. Žalobca mal za to, že požiadavka zákonnosti zásahu nebola v predmetnej veci splnená, čo podľa neho predstavuje nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovanej.
13. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že legitímny cieľ na zásah do slobody prejavu žalobcu predstavuje v danom prípade - ochrana záujmu chráneného Ústavou SR - mravnosti. Podľa žalobcu namietaným konaním vysielateľa nedošlo k zásahu a ani nedošlo k ohrozeniu záujmu chráneného Ústavou SR - mravnosti. Žalobcovo konanie nespočívalo v tom, že by maloletých nabádal na nemravné konanie, alebo toto konanie maloletým dával za vzor. Žalobca riadne odvysielaný program označil ako nevhodný pre maloletých a to podľa jeho uváženia ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov veku. Hranica medzi jednotlivými kritériami je absolútne nejednoznačná a nevie ju určiť ani žalovaná. Skutočnosť, že žalovaná sa priklonila v rámci označenia predmetného programu ku kritériám v rámci hranice nevhodnosti jednotlivých kritérií pre maloletých medzi 12-15 rokov k nevhodnosti pre skupinu starších maloletých z týchto dvoch nemôže znamenať, že týmto konaním žalobca ohrozoval záujem chránený ústavou, t.j. mravnosť. Práve naopak, tento záujem chránil a to prostredníctvom piktogramu umiestneným v súlade s JSO, aby osobám zodpovedným za výchovu maloletých týmto spôsobom podal informáciu, že predmetný program pre nich nie je vhodný.
14. Žalobca mal za to, že žalovaná na základe vyššie uvedených skutočností vec nesprávne právne posúdila, čím zasiahla do práva žalobcu na inú právnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a práva na slobodu prejavu.
15. Žalovaná k nevyhnutnosti zásahu do práva na slobodu prejavu v demokratickej spoločnosti uviedla, že proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Druhou rovinou proporcionality je podľa žalovanej obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení, v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať.
16. Žalobca poukázal na to, že cieľom obmedzenia slobody prejavu nastolenie rovnováhy medzi právom iného a slobodou prejavu.
17. Žalobca nijako nesporoval potrebu a dôležitosť ochrany mravnosti ako takej a to najmä v prípade vysielania, ktoré žalobca prevádzkuje v rámci licencie mu Radou udelenej. Žalobca však vo svojom najlepšom vedomí, presvedčení a znalostiach posúdil obsah predmetného programu a v súlade s jednotlivými kritériami JSO program vyhodnotil ako nevhodný pre maloletých a to do 12 rokov a riadne ho v súlade s týmto vyhodnotením označil. Žalobca uviedol, že žalovaná v rámci nejednoznačne určiteľných znakov vyhodnotila jednotlivé výrazy a scény ako spadajúce pod kritériá nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov a na základe toho udelila žalobcovi sankciu - pokutu vo výške 16 000,- eur. Žalobca bol názoru, že žalovaná nadradila ochranu práv a slobôd iných, t.j. ochranu mravnosti nad slobodu prejavu vysielateľa a neproporcionálne uložila žalobcovi sankciu vo forme pokuty.
18. Žalobca trval na tom, že v danom prípade neexistuje nevyhnutná potreba v demokratickej spoločnosti na zásah do práva na slobodu prejavu žalobcu a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. Ďalšou žalobnou námietkou bolo to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, špecifikované v žalobe, z ktorých podľa neho vyplýva jednoznačný záver uplatniteľný na prejednávanú vec, že „výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní“ (6Sžo/31/2011, str. 12)
20. S poukazom na tento právny názor mal žalobca za to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne absentuje vymedzenie skutku, ktorým mal žalobca porušiť povinnosť stanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii.
21. Uvedená skutočnosť spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúcu za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľné.
22. Žalobca ďalej tvrdil, že ani sama žalovaná nevie určiť hranicu medzi jednotlivými kritériami JSO (strana 9 napadnutého rozhodnutia), preto podľa žalobcu žalovaná nemohla zistiť presne a úplne skutočný stav veci a teda predmetné rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
23. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu nespĺňa podmienky stanovené v § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku, keďže nedáva jasným a zrozumiteľným spôsobom odpovede na základné otázky v danej veci a záver rozhodnutia nie je logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania.
24. Žalobca považoval odôvodnenie rozhodnutia za vágne, nemajúce podklad v skutkovom stave veci, nepresvedčivo odôvodnené. Tvrdil, že v odôvodnení úplne alebo čiastočne absentujú dôvody rozhodnutia, závery žalovaného sú v nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, a právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú.
25. Žalobca považoval výšku pokuty aj vzhľadom na doterajšiu prax žalovaného za extrémne neprimeranú, a to aj vzhľadom na to, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí uviedla (na strane 26) že závažnosť správneho deliktu „nie je nízka.“, ale neuviedla, aká je teda závažnosť posudzovaného správneho deliktu, pričom uložená pokuta navodzuje dojem extrémne vysokej závažnosti. Výška sankcie bola od poslednej právoplatnej sankcie uloženej žalovanou (RP/35/2018) navýšená o 100%
26. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Sžp/16/2011 zo dňa 30.05.2011 („určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha pri rozhodovaní o výške pokuty za správny delikt je myšlienkový proces, v rámci ktorého má správny orgán zvažovať závažnosť porušenia právnych predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu protiprávneho konania, jeho následky, dobu protiprávnosti tak, aby uložená sankcia spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel.") žalobca tvrdil, že výška pokuty, ktorá
mu bola uložená rozhodnutím už nie je preventívna, ale represívna a stáva sa pre neho likvidačnou. Postup žalovanej pri ukladaní sankcií za obdobné skutky považoval žalobca za nepredvídateľný a čo do postupnosti a výšky jednotlivých ukladaných sankcií za nelogický.
III.
Vyjadrenie žalovanej k žalobe
27. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe podaním zo dňa 30.07.2019 zotrvala na svojom názore a žalobu neuznala dôvodnou. Má za to, že jej rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti a vychádza z dostatočne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, z ktorého bol vyvodený vecne správny záver a tento bol riadne a dostatočne zrozumiteľne v rozhodnutí uvedený.
28. K posudzovaniu kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality žalovaná uviedla, že v napadnutom rozhodnutí sa podrobne zaoberala zásahom do slobody prejavu, ako aj jednotlivými kritériami tohto zásahu - legalitou, legitimitou a proporcionalitou.
29. Je pravda, že žalovaná konštatovala, že nie je možné stanoviť jasnú, všeobecne aplikovateľnú hranicu medzi vulgárnym vyjadrovaním odôvodňujúcu označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 15 alebo 18 rokov. Nie je možné paušálne stanoviť, ktoré výrazy a gestá budú vždy nevhodné a neprístupné pre maloletých do 18 rokov a ktoré iba nevhodné pre maloletých do 15 rokov. Každý jeden program sa posudzuje samostatne a preto aj každý jeden výraz a gesto je potrebné posúdiť samostatne v kontexte scény, v ktorej sa vyskytol. Presne k tomu pristúpila aj Rada v napadnutom rozhodnutí a každú jednu scénu podrobne rozobrala. Nie je pritom pravdivé tvrdenie žalobcu, že Rada účelovo zaraďuje jednotlivé vyjadrenia pod rôzne kritériá podľa toho, ako jej to vyhovuje. Rada vychádza z predchádzajúcich rozhodnutí tak, aby postupovala v podobných prípadoch rovnako a vždy prihliada na kontext scény, v ktorej sa vyjadrenie vyskytlo, spôsob a formu jeho spracovania. Aj v rámci napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že niektoré výrazy boli posúdené ako nevhodné a neprístupné pre maloletých do 18 rokov, niektoré ako nevhodné pre maloletých do 15 rokov a niektoré v súlade s označením programu žalobcom ako nevhodné pre maloletých do 12 rokov.
30. Žalovaná tvrdila, že nakoľko intenzita jednotlivých kritérií bola vysoká (na rozdiel od žalobcu, ktorý v žalobe tvrdil, že bola nízka), nie je možné takto spracovaný program považovať za nevhodný pre maloletých do 12 rokov, ale z dôvodu výskytu jednotlivých kritérií je určený pre publikum nad 15 rokov.
31. K legitimite zásahu žalobca uvádza, že nedošlo k zásahu do mravnosti, nakoľko nenabáda maloletých na napodobňovanie konania prezentovaného v programe. Je toho názoru, že tento záujem chránil, nakoľko program označil piktogramom umiestneným v súlade s JSO.
32. K tvrdeniu žalobcu, že nedošlo z jeho strany k ohrozeniu mravnosti žalovaná uviedla, že nenabádanie na konkrétne konanie nemá na prípadné porušenie zákona žiaden dopad. Je zrejmé, že médiá pôsobia ako silný edukačný element maloletých, nakoľko ich sledovaním trávia relatívne veľkú časť svojho života. Z toho dôvodu je potrebné, aby obsahy, ktoré nie sú vhodné pre určité skupiny maloletých, boli náležíte označené, aby sa ich rodičia vedeli slobodne a vedome rozhodnúť, či im určitý program dovolia pozerať alebo nie. Žalobca síce označil predmetný program piktogramom JSO, avšak tento program klasifikoval nesprávne, a teda aj použitý piktogramom bol nesprávny. Rodičia teda nedostali presnú informáciu o tom, pre akú skupinu maloletých bol predmetný program nevhodný.
33. Žalovaná nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí nedostatočne (prípadne vôbec nie) skúmala proporcionalitu zásahu do slobody prejavu žalobcu. Urobila tak na strane 8 a nasl. napadnutého rozhodnutia.
34. K námietke žalobcu voči nepresnosti a neurčitosti výroku napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na rozsudky NS SR, ktorými súd opakovane potvrdil jej rozhodnutia ukladajúce sankciu za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., v ktorých bol výrok rozhodnutia ukladajúci sankciu za porušenie predmetného ustanovenia formulovaný v rovnakom rozsahu ako v prípade napadnutého rozhodnutia ako vecne správne. Jedná sa napr. o rozsudky č. 5SŽ/17/2010, 8SŽ/8/2010, 2SŽ/8/2010, 5SŽ/8/2010, 4SŽ/10/2010, 5SŽ/17/2010, 6SŽ/7/2014, 5SŽ/14/2015. Podľa rozhodnutia NS SR, ktorý vo svojom rozhodnutí č. 5SŽ/28/2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/074/2012 NSSR okrem iného
konštatoval,: „Nemožno preto prisvedčiť navrhovateľke, Že pre posúdenie rozporu so zákonom mala odporkyňa uviesť vo výroku jednotlivé slová, vety, slovné spojenia, ktoré mohli ohroziť morálny vývoj maloletých. Najvyšší súd považuje za vecne správne uvedenie jednotlivých nežiaducich slov, výrokov a formulácií v dôvodoch rozhodnutia, pretože práve podľa obsahu dôvodovej časti rozhodnutia možno s istotou konštatovať naplnenie znakov „vulgárneho jazyka" a „slovnej agresivity" aj v kontexte celého programu. ....Uvedenie takýchto súvislostí vo výroku rozhodnutia by bolo práve v rozpore so zákonnou požiadavkou stručnosti a zrozumiteľnosti výroku. “
35. Žalovaná bola názoru, že z vyššie označených rozhodnutí vyplýva, že výroková časť je v napadnutom rozhodnutí formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Podľa žalovanej je vo výrokovej časti rozhodnutia vymedzený:
- čas spáchania správneho deliktu - dňa 02.01.2019 v čase o cca 14:52 hod.,
- spôsob spáchania správneho - odvysielanie programu Niečo na tej Mary je, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov,
- správny delikt - program obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá „vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie, expresívne vyjadrovanie a vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov " a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO.
36. Výroková časť rozhodnutia tak podľa žalovanej exaktne popisuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil, a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia.
37. Skutočnosť, že nie je možné stanoviť jasnú, všeobecne aplikovateľnú hranicu medzi vulgárnym vyjadrovaním odôvodňujúcu označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 15 alebo 18 rokov, neznamená, že Rada nie je schopná určiť hranicu medzi týmito kritériami v konkrétnom prípade. Každé vyjadrenie je potrebné skúmať v kontexte jeho výskytu.
38. Podľa žalovanej nie je pravda, že odôvodnenie je vágne. Naopak, Rada v rámci odôvodnenia jednoznačne určila, ktorý výraz sa zaraďuje pod ktoré kritérium nevhodnosti a dala tak žalobcovi návod, ako má v budúcnosti pri aplikácii JSO postupovať. Na tomto mieste Rada odkázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, najmä strany 9 až 11, na ktorých sú jednotlivé výrazy a scény rozobrané.
39. K námietke žalobcu o nedostatočne odôvodnenej výške pokuty žalovaná uviedla, že sa s výškou uloženej sankcie náležíte vyrovnala v napadnutom rozhodnutí na stranách 15 až 26. Žalovaná pri určovaní druhu sankcie vychádzala z ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. Poukázala na to, že žalobca bol za porušenie cit. ustanovenia v minulosti viackrát sankcionovaný. Nakoľko žalobca opätovne porušil predmetnú povinnosť, bola žalovaná nútená pristúpiť k uloženiu pokuty vo výške 16 000 €. Zákon stanovuje rozsah pre uloženie sankcie za predmetné povinnosti od 663 € do 66 387 €. Uložená sankcia teda celkom zjavne nevybočuje zo zákonom stanoveného rámca, pričom nedosahuje ani štvrtinu hornej hranice pre uloženie sankcie za porušenie predmetnej povinnosti.
40. K námietke o likvidačnom charaktere uloženej sankcie žalovaná uviedla, že žalobca toto tvrdenie nepodložil žiadnym dôkazom. V prípade jedného z najväčších vysielateľov na Slovensku sa takéto tvrdenie javí ako zavádzajúce, nakoľko je nepravdepodobné, že by sankcia v takejto výške mohla ohroziť jeho činnosť. V tejto súvislosti poukázala žalovaná na rozsudok NS SR, sp. zn. 5SŽ/37/2011.
IV.
Relevantné právne predpisy
41. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
42. Podľa článku 26 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idei a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
43. Podľa článku 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
44. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sa nevysielali programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie.
45. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby audiovizuálna mediálna služba na požiadanie a všetky jej zložky, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie, boli sprístupnené iba takým spôsobom, aby maloletí nemohli takúto audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie a všetky jej zložky za bežných okolností počuť ani vidieť.
46. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu 28a)(ďalej len "jednotný systém označovania").
47. Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ programovej služby je povinný zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom.
48. Podľa § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ programovej služby je povinný uplatniť jednotný systém označovania aj v programovej ponuke, a to v prehľade programov, ktorý poskytuje na zverejnenie periodickej tlači a ostatným hromadným informačným prostriedkom; vysielateľ televíznej programovej služby je povinný uplatniť jednotný systém označovania aj vo vlastnom vysielaní.
49. Podľa § 20 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z., podrobnosti o uplatňovaní povinností podľa odsekov 4 a 5 ustanoví jednotný systém označovania.
50. Podľa § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky MK SR č. 589/2007 Z.z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej JSO), audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, ak obsahujú vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá.
51. Podľa § 1 ods. 2 písm. f) a g) JSO, audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, ak obsahujú
f) slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie
g) vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov.
52. Podľa § 1 ods. 5 písm. a) až c) JSO, obsah audiovizuálnych diel, multimediálnych diel, programov poskytovaných prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby sa posudzuje z hľadiska
a) kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe alebo inej zložke programovej služby,
b) spôsobu a formy spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na charakter a druh diela alebo programu, umeleckého a morálneho posolstva diela alebo programu a
c) intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe alebo inej zložke televíznej programovej služby.
53. Podľa § 1 ods. 6 JSO, obsah každého audiovizuálneho diela, multimediálneho diela, programu poskytovaného prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, programu alebo inej zložky televíznej programovej služby sa klasifikuje samostatne; to neplatí pre zložku televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie a programy (ďalej len "upútavka"). Obsah každej časti seriálu, série alebo cyklu sa klasifikuje osobitne.
54. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
55. Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z., rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 3).
56. Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
57. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
58. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
59. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
60. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V.
Právne posúdenie veci
61. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 23.02.2021 v zmysle § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP).
62. Predmetom posúdenia správneho súdu je rozhodnutie žalovanej č.: RP/16/2019 zo dňa 07.05.2019, ktorým žalovaná rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že v rámci programovej služby JOJ odvysielal dňa 02.01.2019 v čase o cca 14:52 hod. program Niečo na tej Mary je, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu JSO, za čo mu uložil podľa § ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 16.000,- Eur.
63. Žalobca nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videl v nesprávnom právnom posúdení veci, nedostatočne zistenom skutkovom stave a nepreskúmateľnosti rozhodnutia spočívajúcej v nedostatočnej individualizácii skutku čo do času, spôsobu a miesta porušenej povinnosti vo výroku rozhodnutia a v nedostatočnom a nezrozumiteľnom zdôvodnení záverov žalovanej.
64. Zo zistení správneho súdu zdokumentovaných v administratívnom spise vyplynulo, že žalobca dňa 02.01.2018 o cca 14:52 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Niečo na tej Mary je, ktorý obsahoval vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie, expresívne vyjadrovanie, ktorý žalobca nesprávne označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím došlo k porušeniu JSO a preto vyvodenie administratívnej zodpovednosti za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. bolo podľa názoru súdu dôvodné.
65. Žalobca tvrdil, že:
1. zásah do slobody prejavu vydaním napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku legitimity, legality a proporcionality.
2. napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov- námietku konkretizoval tak, vo výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne absentuje vymedzenie skutku, ktorým mal žalobca porušiť povinnosť stanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii
3. došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej - námietku konkretizoval tak, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, odkazujúc na to, že ani sama žalovaná nevie určiť hranicu medzi jednotlivými kritériami JSO
4. neprimeranosť, neodôvodnenosť a likvidačný charakter uloženej sankcie
66. Zo samotného napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná vydala voči žalobcovi niekoľko desiatok rozhodnutí o uložení sankcie za porušení ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii (vrátane nesprávneho označovania programov pre maloletých divákov podľa JSO), ktoré žalobca pravidelne napadá správnymi žalobami a ktoré teda boli opakovaným predmetom prieskumu správnych súdov, pričom žalobné námietky žalobcu v jeho správnych žalobách súd obdobné, resp. sa často opakujú. Vzhľadom na početnosť správnych žalôb existuje o rovnakých alebo obdobných námietkach, ktoré sa často týkajú aj rovnakých subjektov konania (prípadne rovnakého žalovaného) obsiahla ustálená
judikatúra správnych súdov o všetkých žalobných námietkach, uplatnených v tomto konaní. V súlade s § 139 ods. 2 prvá veta SSP súd na túto ustálenú rozhodovaciu prax odkazuje nasledovne:
67. Žalobná námietka, vymedzená v odseku 65 pod bodom 1 bola predmetom prieskumu viacerých rozhodnutí, správny súd príkladmo poukazuje na nasledujúce: rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/11/2015 zo dňa 28.03.2017 ods. 35 a nasledujúce rozhodnutia, rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sž/1/2016 zo dňa 26.04.2017 str. 14 a nasledujúce rozhodnutia, rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/15/2015 zo dňa 28.03.2017 ods. 54 a nasledujúce rozhodnutia.
35. Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, že odporkyňa v danom prípade zasiahla do jej základných práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom, konkrétne čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru. Za nedôvodnú považoval aj námietku, že odporkyňa sa posúdením kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila nesprávne, resp. kritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich existenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a súčasne odporkyňa týmto konaním jej odňala možnosť konať pred orgánom verejnej moci a súdom.
36. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.
37. Podľa čl. 26 ods.1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Cenzúra sa zakazuje. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
38. Podľa čl.10 ods.1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
39. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
40. Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva, že je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl. 10 ods. 2 Dohovoru).
41. V právnom poriadku Slovenskej republiky zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č. 308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
42. Zákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci odporkyne presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods.1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods.1 zákona č. 308/2000 Z.z.).
43. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľky týkajúcu sa porušenia zásady proporcionality a údajnej diskriminácie navrhovateľky. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj článok 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je zákon č. 308/2000 Z.z., sledujúc ochranu mravného vývoja maloletých, ktorý môže byť obsahom vysielaného programu ohrozený. Ustanovenie povinnosti v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. nepochybne odráža záujem spoločnosti na označovaní programov v televíznom vysielaní podľa vekovej vhodnosti. Pokiaľ sa týka zásady proporcionality, odporkyňa sa dostatočne vysporiadala s touto námietkou a je potrebné zdôrazniť, že existuje naliehavá spoločenská potreba na uplatňovanie Jednotného systému označovania, pretože rodič musí mať právo rozhodnúť sa podľa určitých kritérií, ktoré programy sú, alebo nie sú vhodné pre maloletých. Nemožno opomínať skutočnosť, že maloletí sú najnáchylnejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri formovaní svojho správania a vlastného rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií. Nie je preto želateľné, aby prezentovanú formu správania a vyjadrovania protagonistov posudzovaného programu, považovali maloletí diváci za normálne, prípadne hodné napodobňovania. Okrem toho v súvislosti s nastolenou problematikou najvyšší súd odkazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Sž/2/2012 zo dňa 6. marca 2012, v ktorom judikoval, že „účelom právnej úpravy označovania programov jednotným systémom označovania prostredníctvom poskytnutia informácie rodičom maloletých za účelom ich rozhodovania o umožnení sledovania programov maloletými, je zabezpečenie maximálnej možnej ochrany maloletých pred možnými negatívnymi vplyvmi televízneho vysielania na ich vývoj“. Neobstojí preto ani námietka navrhovateľky spočívajúca v tvrdení o primárnej povinnosti štátu, znamenajúcej povinnosť vytvorenia podmienok na jej napĺňanie (napr. zabezpečenie výchovy mládeže v rámci vzdelávacieho procesu) a sekundárnej zodpovednosti rodičov alebo zákonných zástupcov za riadny morálny a psychický vývin maloletých. Porovnávanie uvedeného porušenia Jednotného systému označovania s inými zdrojmi šírenia informácií napr. tlačenými a elektronickými médiami, internetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí a pod., kde takáto regulácia zabezpečená zo strany štátu absentuje, považuje najvyšší súd za bezvýznamné. Len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že závery nálezu ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18. decembra 2014 nemožno aplikovať na prípad navrhovateľky posudzovaný v tomto konaní z dôvodu rozdielnych skutkových okolností prípadu navrhovateľky, ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré vyplývali z porušenia inej zákonom č. 308/2000 Z.z. ustanovenej povinnosti navrhovateľky(rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/11/2015 zo dňa 28.03.2017).
68. Žalobná námietka, vymedzená v odseku 65 pod bodom 2 bola predmetom prieskumu viacerých rozhodnutí, správny súd príkladmo poukazuje na nasledujúce: rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sž/7/2014 zo dňa 29.01.2015 strana 10 a nasl. rozhodnutia, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sž/6/2013 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/6/2013.
Najvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nepresnosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúce za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Náležitosti rozhodnutia zákonodarca ustanovuje v § 47 správneho poriadku a právnu úpravu náležitostí výroku rozhodnutia v odseku 2 uvedenej právnej normy. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto
časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v prípade ukladania sankcie za porušenie právnej povinnosti je v prvom rade konkrétny popis skutku ako nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené a len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno považovať za zrozumiteľné a môže byť vynútiteľné exekúciou. V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pri administratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúci trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok, ). Uvedený právny záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods.1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť, na ktorý vo svojej judikatúre poukázal aj najvyšší súd. Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu taktiež vyplýva, že z uvedených hľadísk je potrebné vychádzať aj pri posúdení vymedzenia skutku, za ktorý správny orgán účastníka konania sankcionuje a jeho miesta v rozhodnutí tak, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu, za aké konanie je subjekt postihnutý. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). Z identifikačných znakov opisu skutku v danej veci podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný správny orgán náležite uviedol deň, čas, označenie programu, v ktorom malo dôjsť k porušeniu zákonnej povinnosti tak, že tento skutok nemôže byť zameniteľný s iným skutkom a taktiež navrhovateľovi bolo z neho zrejmé, aké skutky sa mu kladú za vinu a za ktoré sa mu ukladá sankcia, ktorá skutočnosť vyplýva aj z jeho odvolania a vyjadrení. Z uvedených dôvodov odvolací súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia trpí nezákonnosťou, pretože neobsahuje skutkovú vetu, ktorá by určila popisom scén, v čom presne došlo k údajnému porušeniu zákona zo strany vysielateľa. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na to, že, výrok rozhodnutia musí byť zrozumiteľný vystihujúci základné prvky zákonného porušenia právnej povinnosti s tým, že podrobný opis priebehu deja, ktorým sa vysielateľ dopustil porušenia povinnosti je správny orgán povinný uviesť s dôvodmi svojho sankčného postupu v odôvodnení rozhodnutia. Najvyšší súd v danom prípade dospel k záveru, že zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva opis skutku, ktorým sa navrhovateľ dopustil porušenia právnych povinností ustanovených v § 20 ods.4 a ( tiež v § 36 ods. 2 ) zákona č. 308/2000 Z.z., za ktoré porušenia mu Rada uložila pokutu, keďže vo výroku rozhodnutia opísala skutok tak, že je zrejmé, kedy a ktorým programom navrhovateľ porušil zákonné povinnosti kladené mu za vinu, ako i spôsob porušenia, uviedla právne normy, ktorých skutkovú podstatu navrhovateľ naplnil predmetnými skutkami - a to v zmysle právnej normy ustanovenej v § 20 ods.4 ako aj v § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd odvolaciu námietku navrhovateľa nepovažoval za dôvodnú (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sž/7/2014 zo dňa 29.1.2015).
69. Žalobná námietka, vymedzená v odseku 65 pod bodom 4 bola predmetom prieskumu viacerých rozhodnutí, správny súd príkladmo poukazuje na nasledujúce:
42. Za nedôvodnú považoval súd námietku žalobcu, že napadnutým rozhodnutím mu uložená pokuta bola neprimerane a neodôvodnene vysoká a táto nebola dostatočne odôvodnená. Žalobca alternatívne žiadal, aby súd zmenil napadnuté rozhodnutie v časti výšky pokuty a túto žalobcovi znížil.
43. Správne súdnictvo je v zásade koncipované na kasačnom princípe, t.j. súd preskúmava rozhodnutia správnych orgánov čo do ich zákonnosti a zákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia a nenahrádza správnu úvahu príslušného správneho orgánu. V prípadoch preskúmavania rozhodnutí o uložení sankcie však rozhoduje v plnej jurisdikcii a ak dospeje k záveru, že pokuta uložená správnym orgánom je síce v rámci zákonných medzí, avšak v konkrétnom prípade zjavne neprimeraná, najmä vzhľadom na mieru závažnosti, dĺžku či následok protiprávneho konania, môže využiť moderačné oprávnenie zakotvené v § 192 SSP a zmeniť správne rozhodnutie v časti výšky sankcie tak, aby bola primeraná okolnostiam prípadu a zároveň bol naplnený účel trestania, t.j. aby bolo učinené zadosť jeho represívnej aj preventívnej (všeobecnej i špeciálnej) funkcii.
44. Správny súd sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že vzhľadom na nižšie uvedené dôvody využitie oprávnenia peňažnej moderácie nie je dôvodné.
45. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci voľnej úvahy správneho orgánu (tzv. diskrečná právomoc), v ktorom správny orgán v zákonom stanovenom limite uplatní svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania. Pokuta uložená správnym orgánom pre porušenie zákona má spĺňať represívnu funkciu voči žalobcovi, ako aj funkciu individuálnej a generálnej prevencie. Vo sfére žalobcu má uložená pokuta plniť i úlohu výchovnú. Je žiaduce, aby bola citeľná v jeho majetkovej sfére, avšak s ohľadom na jeho majetkové pomery. Neopomenuteľným kritériom pri určení výšky pokuty má byť závažnosť porušenia zákona a jeho následky, t.j. akým spôsobom bol zákon porušený, treba zohľadniť charakter ohrozeného práva alebo chráneného záujmu, či následok porušenia bol trvalý a v akom bol rozsahu.
46. Kritériá, ktorými sa správne orgány pri určení výšky pokuty riadili (opísané vyššie v texte tohto rozsudku) boli právne relevantné. Pri posúdení vhodnosti a primeranosti uloženej pokuty v danom prípade bola pre súd zásadnou tá okolnosť, že rozhodujúce správne orgány adekvátne aplikovali pri určení výšky pokuty dôsledne kritéria ustanovené § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Podľa tohto ustanovenia zákona pokutu žalovaný určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.
47. Ako vyplýva z odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, žalovaný pri určení výšky pokuty prihliadol na všetky právne relevantné skutočnosti i na kritériá vymedzené v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Vo svojom rozhodnutí (opísané na stranne 11 odôvodnenia tohto rozsudku) žalovaný podľa názoru správneho súdu zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil výšku uloženej pokuty tak, že bez pochybností zodpovedá charakteru a rozsahu porušenia povinnosti žalobcom, je uložená v dolnej časti zákonnej sadzby, nie je vzhľadom na okolnosti prípadu i pomery žalobcu represívna a i naďalej plní preventívnu funkciu a plne akceptuje rozsah porušenia zákonnej povinnosti účastníkom konania v čase kontroly. 48. Podľa názoru súdu sa žalovaný z takto vymedzeného rámca jeho diskrečnej právomoci neodklonil, výšku pokuty určil v rámci zákonného rozpätia a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Vzhľadom na uvedené dôvody súd považoval rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty za žalobcom spáchaný delikt v sume 3000 eur za adekvátne a zodpovedajúce jeho právu na správne uváženie (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/64/2017 zo dňa 3.7.2019).
70. K námietke žalobcu, týkajúcej sa neprimeranosti a likvidačného charakteru uloženej pokuty správny súd dopĺňa, že žalovaný vo svojich rozhodnutiach odôvodňuje výšku uloženej sankcie vo svojich rozhodnutiach porovnateľným spôsobom, vychádza z obdobných kritérií a pravidelne poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, pri ktorých ukladal sankciu za porušenie rovnakého zákonného ustanovenia. Jeho odôvodnenia v časti uloženej sankcie sú zrozumiteľné, preskúmateľné a predvídateľné. Jediným odlišným aspektom v prejednávanej veci je výška sankcie, ktorá bola žalobcovi uložená, pričom jej odlišnosť spočíva v tom, že sa jedná pravdepodobne o najvyššiu sankciu, ktorá bola žalobcovi za porušenie dotknutej povinnosti uložená. Žalobca namieta, že sankcia mu bola uložená v dvojnásobku pokuty, ktorá mu bola uložená predchádzajúcim rozhodnutím. Toto síce zodpovedá skutočnosti, avšak nejedná sa o najvyššiu pokutu, ktorá bola žalobcovi za porušenie dotknutej povinnosti uložená (pri porušení jednej povinnosti) - minimálne jedným rozhodnutím, a to rozhodnutím RP/31/2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.07.2017 bola žalobcovi už uložená vyššia pokuta, vo výške 10.000,- €. Nemožno preto dospieť k záveru, že žalovaný uložil žalobcovi sankciu vo výške dvojnásobku oproti svojim skorším rozhodnutiam.
71. Z prehľadu uložených sankcií vyplýva, že žalobcovi už za dotknuté porušenie povinnosti (nesprávne označenie programu podľa JSO) bolo uložených niekoľko desiatok sankcií, pričom žalovaný pri ukladaní sankcií ich výšku v priebehu času postupne mierne zvyšoval. Avšak je nepochybné, že uložené sankcie nepôsobili na žalobcu v žiadnom smere preventívne a javí sa, ako keby uložené pokuty správanie žalobcu v tomto smere vôbec neovplyvnili, preto sa súd stotožnil so žalovaným, keď uložil žalobcovi pokutu vo výške stanovenej v napadnutom rozhodnutí v rámci zákonného rámca. Čo sa týka žalobcom tvrdeného likvidačného charakteru uloženej pokuty, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové
okolnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k takémuto záveru. Z verejne dostupných zdrojov (napr. www. finstat.sk) vyplýva, že žalobca má niekoľko miliónové tržby ročne, ako aj to, že finančnú stratu z predchádzajúcich období postupne znižuje. Preto sa javí ako nepravdepodobné, aby pokuta, ktorá predstavuje zlomok ročných tržieb žalobcu bola spôsobilá akýmkoľvek spôsobom negatívne ovplyvniť existenciu žalobcu.
72. Žalobná námietka, vymedzená v odseku 65 pod bodom 3 je podľa správneho súdu taktiež nedôvodná.
73. Jednotný systém označovania programov stanovuje zreteľne jednotlivé kritériá vhodnosti, či nevhodnosti programov. Ustanovenie § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva kultúry SR č. 589/2007 Z.z. stanovuje konkrétne, ktoré audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov. Použitie vulgarizmov (vulgárne vyjadrovanie) nie je v súlade s predpokladom na označenie programu ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov. Naopak použitie vulgarizmov (vulgárne vyjadrovanie) je kritériom spadajúcim pod ustanovenie § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva kultúry SR č. 589/2007 Z.z., a preto bolo povinnosťou žalobcu v označiť predmetný program príslušným piktogramom nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov, aby boli o tejto skutočnosti diváci informovaní a mohlo sa prípadne zamedziť sledovaniu neželaného či nevhodného obsahu maloletým do 15 rokov.
74. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že žalovaná sama nevie určiť hranicu medzi jednotlivými kritériami JSO. To že normatívny právny akt exaktne kvantitatívne nevymedzuje jednotlivé kritériá, neznamená, že žalovaný sám nevie hranice jednotlivých kritérií určiť- v danom prípade je na mieste správne uváženie, ktoré musí byť preskúmateľné a logické. Žalobca vo svojej žalobnej námietke nešpecifikoval žiaden konkrétny nedostatok, ktorý by správnej úvahe žalovaného, obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, vytýkal. Správny súd má za to, že správna úvaha žalovaného, ktorá sa nachádza na stranách 9 a nasl. napadnutého rozhodnutia je zrozumiteľná a zodpovedá zásadám formálnej logiky.
75. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a oboznámením sa s obsahom administratívneho spisu a s obsahom nahrávky na predloženom CD nosiči dospel k záveru, že vydaniu rozhodnutia vo veci predchádzalo správne konanie, v rámci ktorého žalovaná postupovala v medziach zákona, úplne a presne zistila skutkový stav veci, oboznámila sa s podkladmi pre rozhodnutie a zanalyzovala odvysielaný obsah v súvislosti s povinnosťami plynúcimi žalobcovi zo zákona č. 308/2000 Z.z. Neuniklo pritom pozornosti súdu, že žalobca v správnom konaní voči podkladom, ktoré mu bolo doručené po začatí konania, vo veci nijako nenamietal a svoje právo vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie, prípadne navrhnúť dôkazy pre správne konanie ani na opakovanú výzvu žalovanej nevyužil. Vykonané dokazovanie bolo postačujúce pre prijatie správneho záveru, že žalobca odvysielaním sporného audiovizuálneho programu porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. a žalovaná svoj záver zhrnula v odôvodnení rozhodnutia č.: RP/16/2019 zo dňa 07.05.2019 zrozumiteľne, jasne, presvedčivo a s dostatkom dôvodov ku každej žalobou namietanej skutočnosti. Žalovaná ako príslušný správny orgán teda v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona, jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené § 47 ods. 3 Správneho poriadku a nevykazuje žiadne formálne ani logické nedostatky.
76. Súd nevzhliadol pochybenie ani vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorú žalovaná v napadnutom rozhodnutí formulovala presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným skutkom a je z neho dostatočne zrejmé, za aké konanie bol žalobca sankcionovaný. Dôvody uloženia sankcie žalovaná následne podrobne rozviedla v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Svoj názor žalovaná podporila poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
77. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej o vyvodení administratívnej zodpovednosti za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. má podklad vo vykonanom dokazovaní a zodpovedá zásadám správneho uváženia. Tým bol naplnený právny dôvod pre uloženie pokuty podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona, ktorá bola v rámci zákonom ustanoveného
rozsahu za porušenie povinnosti ustanovenej § 20 ods. 3 zákona. Správna žaloba preto podľa názoru súdu neobsahuje žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť závery žalovanej uvedené v napadnutom rozhodnutí.
78. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
79. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 168 SSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil také dôvody, na základe ktorých možno od žalobcu náhradu trov spravodlivo požadovať.
80. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (ust. § 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ust. § 440 SSP sa podáva (sťažnostné dôvody) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné dôvody možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle ust. § 449 ods. 1 zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje ,ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konanie o správnej žalobe podľa ust. § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.