Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4S-161-2012.pdf
PDF · 179.58 KB
Case nature
Area
Subarea
4S/161/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/34/2012 zo dňa 24.4.2012, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 31.7.2012 žalobca žiadal, aby súd preskúmal rozhodnutie žalovaného č. RL/34/2012 zo dňa 24.4.2012, ktorým mu bola uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.), a to upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 3, písm. b) zákona. Uviedol, že žalovaný dňa 23. 11. 2011 doručil žalobcovi výzvu na doloženie záznamu z vysielania televíznej programovej služby JOJ, programu Noviny zo dňa 3. 11. 2011, cca o 19,30 hod. Oznámením doručeným dňa 20. 2. 2012 mu oznámil začatie správneho konania vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. V súvislosti s tým, že žalobca mal na programovej službe JOJ v programe Noviny dňa 3. 11. 2011 o cca 19,30 hod. odvysielať príspevok s názvom "Policajti ohrozili dieťa - strieľali do auta, v ktorom sedelo ", v ktorom malo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. Žalobca bol vyzvaný, aby sa v určenej lehote vyjadril k začatiu správneho konania. Žalobca dňa 23. 4. 2012 doručil žalovanému svoje vyjadrenie k veci ako i k podkladom rozhodnutia. Dňa 30. mája 2012 bolo žalobcovi doručené napadnuté rozhodnutie, vo výroku ktorého žalovaný konštatuje, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. tým, že dňa 3. 11. 2011 o cca 19,30 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ v programe Noviny príspevok s názvom „Policajti ohrozili dieťa - strieľali do auta, v ktorom sedelo“, v, ktorom došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Podľa § 64 ods. 5 zákona číslo 308/2000 Z.z.: "uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila". Podľa žalobcu, dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia sú dôvody uvedené v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a) až e) O.s.p.. Žalobca v žalobe poukázal na právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené v jeho rozhodnutiach v obdobných veciach, v zmysle ktorých výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní. Podľa jeho názoru, vo výroku napadnutého rozhodnutia absentuje vymedzenie skutku, ktorým mal žalobca porušiť povinnosť
zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť. Uvedené spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku, má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Žalobca ďalej poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle ktorých sa trestnoprávne princípy správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú a trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Podľa názoru žalobcu, na základe analógie treba preto aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. uloženie jednej sankcie za správny delikt spočívajúci vo viacerých čiastkových útokoch. Z rozhodovacej činnosti žalovaného vyplýva, že dňa 7. 2. 2012 na svojom zasadnutí začal správne konanie vo veci porušenia ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona vo veciach číslo: 115 - PLO/O- 800/2012, 116 - PLO/O- 801/2012, P117 - LO/O -802/2012 napriek skutočnosti, že uvedené konania o začatí správneho konania predstavovali rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu, čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené objektívnou súvislosťou, jednotiaci zámer páchateľa, pričom žalovaná posudzovala každé konanie samostatne a v každom z nich vydala dňa 24. 4. 2012 samostatné rozhodnutia, v ktorých uložila samostatnú sankciu. Žalovaný sa teda neriadil ustanoveniami správneho poriadku a princípmi trestného práva tým, že uvedené konania nespojil do jedného a v pokračujúcom správnom delikte neudelil jednu samostatnú sankciu čím konanie žalovaného trpí takou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Zo spisu žalovaného vyplýva, že jediným dôkazom je záznam z vysielania programu, ktorý žalovaný získal od žalobcu pod hrozbou sankcie. Spôsob získania dôkazov, preto podľa názoru žalobcu, porušuje jeho právo na inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru, v intenciách trestnoprávnej zásady "neobviňovať sám seba". Konanie žalovaného, ktorým získal od žalobcu záznam, ktorý bol jediným relevantným dôkazom, je preto podľa žalobcu v rozpore s uvedenými normami. Ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní predstavuje štátne donútenie vo forme zákona, na základe ktorého je žalobca pod hrozbou spáchania správneho deliktu a uloženie pokuty donútený vyprodukovať a odovzdať žalovanému dôkaz, ktorý je následne použitý v jeho neprospech. V súvislosti s uvedeným, žalobca navrhol súdu, aby prerušil konanie vo veci samej a aby sa v predmetnej veci obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky s prejudiciálnou otázkou, či je ustanovenie § 16 ods. 3 písmeno l) zákona o vysielaní a retransmisii, na základe ktorého je účastník konania povinný na vyžiadanie žalovaného doložiť záznam z televízneho vysielania, v súlade s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru, v kontexte práva účastníka konania neobviňovať sám seba a neprodukovať dôkazy vo svoj neprospech a zároveň, aby prvostupňový súd navrhol pozastavenie účinnosti ustanovenia § 16 ods. 3 písmeno l) až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o prejudiciálnej otázke. Podľa názoru žalobcu žalovaný nepostupoval v súlade s ustanoveniami správneho poriadku a trestnoprávnych zásad, najmä nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, ktorých vykonanie malo zásadný význam na riadne zistenie skutkového stavu, ktorý by bez dôvodných pochybností preukázal vinu alebo nevinu žalobcu. Žalovaný skutkový stav zistil vykonaním jediného dôkazu - záznamom z vysielania programu, ktorý však podľa názoru žalobcu nie je sám osebe spôsobilý vystihnúť úplný skutkový stav veci ani spôsobilý preukázať, či došlo k naplneniu kritérii objektívnosti a nestrannosti. Žalovaný nemôže odvysielanú informáciu izolovať a oddeliť od všeobecného kontextu, ktorými nepochybne je proces zberu a získavania informácií. Objektivitu pri zbere, získavaní a preverovaní informácii žalovaný nemôže a hlavne nie je schopný posúdiť z odvysielaného príspevku, pretože tento tvoril len finálny produkt získavania a šírenia informácií a nemôže podať úplnú a presnú informáciu o jeho objektívnosti. Existenciu dostatočného skutkového základu pri získavaní informácií redaktorom bolo možné zistiť navrhovaným výsluchom redaktora, ktorý samotný príspevok zostavoval. Žalovaný odmietol vykonať výsluch svedka, redaktora príspevku, čím došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci. Súd podľa neho musí preskúmať, či bola splnená povinnosť novinárov, overovať konkrétne tvrdenia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je povinnosťou žalobcu ako vysielateľa, aby zabezpečil, že odvysielaný príspevok každý a všetci recipienti budú vnímať ako objektívny a nestranný, respektíve, aby príspevok ako objektívny a nestranný pôsobil, ale povinnosťou žalobcu a jeho zamestnancov je, aby konali v dobrej viere a poskytli spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. Napriek návrhu žalobcu, žalovaný nevykonal navrhovaný dôkaz osoby, ktorá príspevok spracovala a od ktorej by bolo možné zistiť za akých okolností došlo k získaniu informácií, koľko zdrojov bolo oslovených, či tieto zdroje boli dostatočné k poskytovaniu informácií, či boli tieto informácie preverené, či bol poskytnutý priestor druhej strane na vyjadrenie, či sa druhá strana vyjadrila tak, ako sa vyjadrila. Podľa žalobcu zo strany žalovaného došlo teda k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci a žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom. V súvislosti s názorom žalobcu, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca poukázal na článok 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy Slovenskej republiky,
článok 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ľudských právach a slobodách. Podľa jeho názoru odvysielaný príspevok je slobodným prejavom a šírením informácií, ktorý možno obmedziť len zákonom a na jeho základe za súčasného splnenia podmienky, že takýto obmedzujúci zásah zo strany správneho orgánu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia a mravnosti. Konanie žalovaného je zásahom do žalobcovho práva na slobodu prejavu. Žalovaný bol povinný preukázať a odôvodniť, že jeho zásah do slobody prejavu zodpovedalo kritériám legality, legitimity sledovaného cieľa a proporcionality. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil tým, že nesprávne aplikoval a nerešpektovalo Ústavou a Dohovorom garantované práva žalobcu na slobodu prejavu. Podľa názoru žalobcu, ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona je formulované príliš všeobecne a nepresne, nezodpovedá na primárnu otázku, čo sa rozumie pod pojmami objektívnosť a nestrannosť a akým spôsobom je možné prispôsobiť konanie tak, aby bola objektívnosť a nestrannosť dosiahnutá. Presná formulácia je požiadavkou zákona a nie je možné odkazovať na neurčité legálne nedefinované pojmy. Podľa jeho názoru požiadavka zákonnosti zásahu nebola splnená. Konaním žalobcu nedošlo k zásahu ani k ohrozeniu práva verejnosti na informácie tak, ako to vyjadril žalovaný. Jeho konanie nespočívalo v reštrikcií alebo odmietnutí poskytnúť určité informácie ale právu verejnosti na príjem informácií učinil zadosť. Právo na objektívne a nestranné informácie nie je právom, ktoré by prináležalo verejnosti a ku ktorého napĺňaniu by mal byť žalobca zaviazaný. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovaného, podľa ktorého je právo divákov a zároveň povinnosťou žalobcu prijímať alebo poskytovať objektívne a nestranné informácie právne vynútiteľné. Posúdenie skutočnosti, či určitá informácia je objektívna alebo nestranná spadá pod subjektívne vyhodnotenie každého recipienta. Žalovaný uviedol, že žalobca informoval jednostranne a netransparentne, pretože v primeranom rozsahu nezabezpečil stanovisko dotknutej strany, na základe čoho vznikla naliehavá spoločenská potreba na zásah do slobody prejavu. Podľa názoru žalobcu, má byť objektivita a nestrannosť určitej informácie ponechaná na úvahu samotnému recipientovi, pričom úlohou štátu nie je cenzúrovať a korigovať konkrétne informácie ale vytvárať podmienky na to, aby existovala pluralita informácií, na základe ktorých recipient vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna. Z uvedeného vyplýva, že neexistuje nevyhnutná potreba v demokratickej spoločnosti na zásah do práva na slobodu prejavu žalobcu, a teda rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný videl porušenie povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť programu v konaní žalobcu, na základe ktorého neposkytol dotknutej osobe relevantný priestor na vyjadrenie. Žalobca uviedol, že dotknutá osoba, v tomto prípade policajný zbor, dostal priestor na vyjadrenie, a tento aj využil prostredníctvom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Vranov nad Topľou. Podľa žalobcu, skutočnosť, komu poskytne priestor na vyjadrenie, jednoznačne súvisí s technikou a formou spracovania príspevku, pričom táto je v zmysle príslušného ustanovenia Dohovoru a konštantnej judikatúry chránená právom na slobodu prejavu. Ukladanie povinnosti vysielateľovi, alebo ukladanie sankcií za neposkytnutie priestoru na vyjadrenie je zakázanou cenzúrou a neoprávneným zásahom do slobody prejavu žalobcu. Zákon o vysielaní upravuje inštitúty práva na opravu alebo práva na odpoveď, ktorých účelom je v prípadoch, keď dotknutá strana považuje určité tvrdenia za nepravdivé alebo skreslené, zjednať nápravu takýchto tvrdení. Právny poriadok umožňuje korekciu odvysielaných informácií, a preto zásah žalovaného nemôže spĺňať požiadavku nevyhnutnosti. Ak policajný zbor má záujem o odvysielanej téme zaujať rozširujúce stanovisko, rezort disponuje dostatočnými prostriedkami na usporiadanie tlačovej konferencie, na ktorej môže svoje stanovisko prezentovať.
Na základe uvedených dôvodov žiadal žalobca napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať žalobcovi náhradu trov konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 11. 9. 2012, poukázal na ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. ak z jeho obsahu uviedol, že pojmy objektívnosť, nestrannosť, názory a hodnotiace komentáre nie sú v zákone ani v súvisiacich právnych predpisoch bližšie špecifikované a preto platí, že vymedzenie obsahu takýchto pojmov patrí do výlučnej kompetencie správneho orgánu v procese aplikácie práva. Za hlavné kritériá objektivity spravodajských príspevkov sa vo všeobecnosti považujú: pravdivosť, relevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia. Po citovaní námietok uvedených v žalobe uviedol, že podľa jeho názoru, výroková časť napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonné náležitosti. Predmetná časť rozhodnutia je presná, skutok je vymedzený nezameniteľne s iným, pričom je uvedený čas spáchania správneho deliktu - 3. 11. 2011 o cca 19,30 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie
príspevku "Policajti ohrozili dieťa - strieľali do auta, v ktorom sedelo " v rámci programu Noviny, správny delikt - porušenie ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. Výroková časť rozhodnutia teda popisuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Výroková časť je vymedzená precízne, identifikovaný skutok nie je zameniteľný s iným. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho rozsudkoch sp. zn. 8Sžo/112/2010, 6 Sžo/112/2010, 5Sž/22/2010. Problematikou vymedzenia skutku sa na podnet žalobcu zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní III ÚS 322/2011, pričom tento výrok žalovaného považoval za dostatočne určitý a námietku žalobcu označil za nedôvodnú. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach. Odvolací súd v nich opakovane uznal, že výroky žalovaného s obdobnou formuláciou ako v posudzovanom prípade sú dostatočne určité a preskúmateľné. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný vydal 3 samostatné rozhodnutia v obdobných veciach žalovaný uviedol, že analógia s trestným právom sa uplatňuje pri posudzovaní správnych deliktov, podľa toho, či k naplneniu skutkovej podstaty došlo jedným konaním alebo či bol opakovane spáchaný ten istý správny delikt. V posudzovanom prípade boli všetky 3 príspevky odvysielané žalobcom a bola nimi naplnená skutková podstata toho istého správneho deliktu. Skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú povinnosť nestačí na vyhodnotenie jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sž/41/2011 je uvedené, že okolnosť porušenia tej istej povinnosti páchateľom nestačí na vyhodnotenie jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu. V predmetnom rozsudku nepovažoval Najvyšší súd Slovenskej republiky odvysielanie programov, v ktorých došlo k porušeniu povinností podľa § 38 ods. 4 zákona číslo 308/2000 Z.z. za pokračujúci správny delikt, pretože medzi jednotlivými skutkami nebola dostatočná rovnorodosť skutkových dejov a nebola daná objektívna súvislosť v spôsobe ich spáchania. Z tohto právneho názoru vyplýva, že ak k porušeniu povinnosti môže dôjsť rôznymi spôsobmi, tak posúdenie určitého konania, či napĺňa znaky správneho deliktu, uskutočňuje žalovaný správnou úvahou, preto musí posúdiť všetky okolnosti daného prípadu, teda každý prípad posudzovať individuálne. Z uvedeného vyplýva, že konania, na ktorých posúdenie musí žalovaný uplatniť správnu úvahu, je potrebné posudzovať individuálne a nie ako jeden celok. V daných prípadoch žalovaný mohol rozhodnúť len za použitia správnej úvahy, keďže každé konanie predstavovalo osobitný a hlavne odlišný spôsob porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona a ich subsumovanie pod príslušnú právnu normu bolo možné len na základe posúdenia konkrétnych okolností každého prípadu. V danom prípade teda nebola naplnená podmienka objektívnej súvislosti v spôsobe spáchania protiprávneho konania a ani objektívna súvislosť v čase a predmete útoku jednotlivých konaní, a preto nie je naplnená podmienka subjektívnej súvislosti, najmä jednotiaceho zámeru páchateľa páchať rovnaký správny delikt na základe jeho predchádzajúceho uváženia. Všetky 3 správne delikty boli rôzne. V jednom prípade bolo problematické nezabezpečenie relevantného vyjadrenia dotknutej strany, v inom neoddelenie názorov od informácií spravodajského charakteru a v ďalšom nezabezpečenie vyjadrenia dotknutej osoby a neuvedenia zdroja informácií. V uvedených troch protiprávnych konaniach nebolo možné nájsť prepojenie z hľadiska spôsobu ich spáchania. Nebola daná objektívna súvislosť v čase a predmete útoku. Každý program predstavoval samostatný skutok a nie čiastkový útok, tak ako to namietal žalobca. Nejedná sa o pokračovací správny delikt, za ktorý bolo možné udeliť jednu sankciu. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom spôsobu zistenia skutkového stavu veci vyžiadaním si záznamu vysielania od žalobcu, žalovaný uviedol, že povinnosť uchovávať súvislé záznamy z vysielania a na vyžiadanie žalovaného ich poskytnúť, je upravená v ustanovení § 16 ods. 3 písm. l) zákona číslo 308/2000 Z.z. Záznam vysielania nie je dôkazom usvedčujúcim žalobcu zo spáchania správneho deliktu ale je podkladom pre rozhodnutie a jeho hodnota spočíva v tom, že presne a úplne zachytáva skutkový stav. Jeho poskytnutie nie je možné považovať za sebausvedčenie. Poskytnutie záznamu nie je možné stotožňovať s priznaním sa k spáchaniu správneho deliktu a ani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu. V čase vyžiadania záznamu a jeho doručenia nie je vedené žiadne správne konanie voči žalobcovi a nie je ani dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona. V tom čase si žalobca len plní povinnosť vyplývajúcu zo zákona, pričom nie je účastníkom konania. Jeho povinnosť je obdobná povinnostiam zakotveným v iných právnych predpisoch regulujúcich činnosti podnikajúcich subjektov a to poskytovať informácie subjektmi vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť na úseku elektronických komunikácií. Poskytovanie informácií o svojej činnosti subjektmi je v prípade kontinuálne vykonávaných podnikateľských aktivít úplne bežné. Správny orgán mal možnosť získať tieto informácie aj iným spôsobom, avšak primárne je tu povinnosť regulovaného subjektu poskytnúť ich správnemu orgánu. Nejedná sa o poskytnutie dôkazu proti sebe ale o poskytnutie informácií o svojej činnosti. Záznam vysielania predmetného programu bol žalovanému poskytnutý na základe
zákonnej povinnosti v súlade s ústavnými princípmi. Jeho použitie je v súlade so správnym poriadkom a nezasahuje do procesných práv žalobcu. Žalobca je v momente začatia správneho konania informovaný o podkladoch v správnom konaní a má možnosť napadnúť ich použitie. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci IV. ÚS 92/09, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o uložení sankcie za porušenie povinnosti doručiť jej súvislý záznam vysielania. K námietke ohľadom nevypočutia svedka - zamestnanca žalobcu ktorý spracoval príspevok, žalovaný uviedol, že v danom prípade je relevantným skutkovým stavom to, čo bolo odvysielané a nie to, čo vysielaniu predchádzalo (príprava reportáže a podobne). V tejto súvislosti žalovaný poukázal na právny názor prezentovaný v rozsudku tunajšieho súdu vo veci 2S/80/2011, podľa ktorého žalovaný nebol povinný vykonať ďalšie žalobcom navrhované dôkazy smerujúce k zisteniu skutkového stavu, keďže tento bol zistený úplne presne. V prípade, ak ide o preukazovanie skutočností zjavne nepotrebných alebo nadbytočných, je oprávnený rozhodnúť, že takéto navrhované dôkazy netreba vykonať, pričom podľa názoru súdu, by výpoveď svedka neovplyvnila zistenie, že žalobca nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť. Preukazovanie dobrej viery pri získavaní informácií teda nemá vplyv na to, že v posudzovanom príspevku neodznelo vyjadrenie dotknutej strany. Snaha vysielateľa získať vyjadrenie dotknutej strany musí byť zrejmá z odvysielaného príspevku. Vykonávanie dôkazov patrí do diskrečnej právomoci žalovaného a keďže skutkový stav bol spoľahlivo zistený zo záznamu vysielania, nebolo potrebné vykonávať ďalšie dôkazy. Pri posudzovaní dodržiavania povinností podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. je potrebné posudzovať len to, čo bolo odvysielané, len odvysielaný obsah je skutkovým základom o ktorom žalovaný môže rozhodovať. Žalovaný teda neposudzoval pravdivosť odvysielaných informácií a nebol teda dôvod na jej skúmanie. Žalovaný sa obmedzil len na posúdenie, či dotknutej strane bol daný relevantný priestor na vyjadrenie. Z napadnutého príspevku je zrejmé, že redaktor komunikoval s riaditeľom Policajného zboru Okresného riaditeľstva policajného zboru Vranov nad Topľou a časť jeho vyjadrenia aj odvysielal. Zo záznamu tohto vyjadrenia je zrejmé, že sa nejedná o štandardný spôsob zaznamenávania vyjadrení opýtaných osôb, podstatné však je, že z jeho obsahu je zrejmé, že ho nemožno označiť za stanovisko druhej strany k ťažiskovej téme príspevku, ktorou je pochybenie zasahujúcich policajtov. Za najväčšie pochybenie policajtov bola označená streľba na auto, v ktorom bolo maloleté dieťa, o čom údajne museli vedieť, ďalším pochybením mala byť absencia varovného výstrelu, samotný zásah bol vykreslený ako neprimeraný s poukazom na dôvod, prečo zasahujúci policajti chceli predviesť šoféra auta, na ktoré strieľali. Z obsahu príspevku je zrejmé, že odvysielané vyjadrenie prezidenta policajného zboru nie je stanoviskom k skutočnostiam kladeným zasahujúcim policajtom za vinu. Napriek zásadnými informáciám nebol daný druhej strane priestor na relevantné vyjadrenie. Na zistenie, či žalobca sprostredkoval vyjadrenie druhej strany, bolo potrebné posúdiť obsah príspevku, pretože jedine ten v skutočnosti preukazuje, čo bolo odvysielané. Faktom je, že relevantné vyjadrenie sprostredkované nebolo. Ak by žalobca vykonal všetky kroky na získanie relevantných informácií, muselo by sa to prejaviť aj na obsahu odvysielaného príspevku. Je irelevantné, koľko informácií žalobca pred odvysielaním získal, ak sa rozhodol pre neodvysielanie tých, ktoré boli pre zachovanie objektívnosti a nestrannosti zásadné. Žalovaný musí vždy primárne posudzovať samotný obsah vysielania, až pri preskúmavaní konkrétneho protiprávneho konania môže byť relevantné posudzovanie získaných dôkazov. Žalovaný podrobil odvysielané informácie troj stupňovému testu, aby zistil, či sú splnené dôvody pre uloženie, sankcie pričom uložená sankcia nepredstavuje obmedzenie slobodu prejavu. Účelom uloženej sankcie nie je zakázať šírenie určitých informácií či názorov ale zabezpečiť, aby tieto informácie a názory boli prezentované objektívne a nestranne. Ak žalovaný uložil žalobcovi upozornenie za to, že odvysielal príspevok, v ktorom nesprostredkoval názor dotknutej strany, nijako tým neobmedzil právo verejnosti na informácie, naopak, uloženie sankcie bolo v záujme zachovania tohto práva v čo najväčšej miere. Povinnosť, ktorou sa má právo verejnosti na pluralitné informácií v spravodajských programov naplniť je vyjadrená § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. ako povinnosť informovať objektívne a nestranne. Ak žalovaný obmedzil slobodu prejavu žalobcu, učinil tak v záujme zachovania práva verejnosti na pluralitné objektívne a nestranné informácie. Právo verejnosti na informácie je legitímnym cieľom na obmedzenie slobodu prejavu a jedným so spôsobom jeho zabezpečenia je stanovenie povinnosti dodržiavať určitú kvalitatívnu úroveň informovania verejnosti prostredníctvom spravodajských a politicko - publicistických programov. Skutočnosť, že verejnosť má právo na všetky informácie, nevylučuje povinnosť žalobcu pri vysielaní špecifického typu programu, akým je spravodajstvo a politická publicistika, zabezpečiť ich objektívnosť a nestrannosť. V danom prípade bol žalobca sankcionovaný za to, že informácie potrebné na zachovanie objektívnosti príspevku nesprostredkoval verejnosti, čím zasiahol do jej práva na informácie, teda dôvodom obmedzenia bolo zachovanie práva verejnosti na informácie. Úlohou štátu je vytvárať podmienky pre objektívne a nestranné informácie, pričom nástrojom,
ktorým sa táto úloha napĺňa, je aj rozhodovacia činnosť žalovaného. Nález Ústavného súdu SR, na ktorý poukazoval žalobca v žalobe sa týkal obmedzenia práva verejnosti na informácie, nie obmedzenia slobody prejavu. Uvedeným rozhodnutím nebolo vylúčené obmedzenie slobody prejavu za účelom zachovania práva verejnosti na informácie. V prípade informovania prostredníctvom spravodajských a politicko - publicistických programov je právo verejnosti na informácie napĺňané aj poskytovaním informácií určitej kvality. Je nevyhnutné, aby spravodajské informácie boli vyvážené a vo svojom celku objektívne a nestranné. Je nevyhnutné, aby v spravodajských programoch boli recipientom poskytnuté čo najširšie fakty, po zhodnotení ktorých si budú môcť sami a slobodne vytvoriť na predmetnú otázku vlastný názor. Vzhľadom na význam chráneného záujmu a charakter uloženej sankcie, ktorá nie je v pravom zmysle sankciou trestnou je upozornenie na porušenie zákona, ktoré nemá ekonomicky dopad na žalobcu, zásah do slobody prejavu nie je neprimeraný. Táto forma sankcie nekladie dôraz na represívnu, ale na výchovnú zložku. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že v prípade vysielanie spravodajských programov je možné dosiahnuť ich objektívnosť a nestrannosť aj inak. Žalobca je povinný v každom spravodajskom programe zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť a nezabezpečenie nie je možné dostatočne suplovať poskytnutím ďalších informácií. V predmetnom príspevku síce odznelo krátke, nejednoznačné vyjadrenie riaditeľa Okresného riaditeľstva policajného zboru Vranov nad Topľou, pričom odvysielané boli len úryvky bez širšieho zasadenia do kontextu. Uvedený riaditeľ bol snímaný zospodu, iným spôsobom ako ostatné vyjadrenia, čo mohlo v divákovi vzbudiť dojem, že sa jedná o snímanie skrytou kamerou. Jeho vyjadrenie ako predstaviteľa dotknutej strany bolo odvysielané v rozsahu: " bolo použité služobná zbraň, bolo použité proti vozidlu ". Vyjadrenie po obsahovej stránke nezodpovedalo obvineniam, ktoré odzneli v rámci príspevku a nebolo ho možné považovať za primerané a dostačujúce pre zabezpečenie objektívneho, vyváženého a nestranného informovania diváka o priebehu predmetnej udalosti. Vzhľadom na vyjadrenia oslovených osôb, moderátorky a reportéra, bolo v záujme zachovania objektívnosti a nestrannosti zo strany žalobcu potrebné zaradiť do príspevku stanovisko polície, ktoré by v relevantnom rozsahu reflektovalo obvinenia smerujúce voči neprimeranému postup polície. Závažnosť odvysielaných tvrdení si vyžadovala odvysielanie vyjadrenia druhej strany aj napriek tomu, že vzhľadom na svoje postavenie bola povinná zniesť vyššiu mieru kritiky. Poskytnúť relevantný priestor druhej strane je len jedným zo spôsobov ako možno zabezpečiť vyvážené informácie a objektívne uvádzanie faktov. Podľa názoru žalovaného, nie je možné prijať záver žalobcu o nesprávnom vyhodnotení naplnenia kritéria nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Žalovaný uloženou sankciou ochraňoval legitímny cieľ, pričom sankcia nie je represívna a má výlučne výchovný charakter. Podľa názoru žalovaného, napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, žalobca nebol ukrátený na svojich právach a preto žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa ust. 246a a nasl. O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Nariadeného pojednávania sa za žalobcu zúčastnil advokátsky koncipient na základe substitúcie. Vzhľadom na nejednotnú judikatúru vo veci zastupovania žalobcu advokátskym koncipientom vo veciach podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p., súd pojednával v neprítomnosti žalobcu podľa § 250g ods. 2 O.s.p. s tým, že prítomnému koncipientovi umožnil vyjadriť sa k veci, čím mu neodoprel účasť na súdnom konaní.
Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j., najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalovaný doručil žalobcovi dňa 20.2.2012 oznámenie o začatí správneho konania č. 115-PLO/O-800/2012 vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že na programovej službe JOJ dňa 3. 11. 2011 o cca 19,30 v hod. odvysielala v rámci programu Noviny príspevok s názvom POLICAJTI OHROZILI DIEŤA - strieľali do auta v ktorom sedelo, v ktorom mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. V predmetnom oznámení sa nachádzajú citácie moderátorky, starého otca ohrozeného dieťaťa a matky dieťaťa. Žalovaný k citovaným vyjadreniam uviedol, že v príspevku boli policajti obvinení zo závažného profesionálneho pochybenia a napriek tejto skutočnosti v príspevku absentovalo relevantné vyjadrenie dotknutej strany - zasahujúcich policajtov, prípadne zástupcu policajného zboru, v dôsledku čoho vzniklo dôvodné podozrenie, že odvysielaním uvedených obvinení mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. Žalobca bol vyzvaný, aby k veci zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy. Podkladom pre rozhodnutie mal byť záznam vysielania programu a prepisy skutkového stavu ktorý predstavoval prílohu oznámenia. Pripojené dôkazné prostriedky obsahovali komentáre moderátorky, deda ohrozeného dieťaťa, svedkyne - Z. matky, ktorým bol poskytnutý pomerne značný priestor na vyjadrenia a vyslovenie emócií, pričom odvysielané vyjadrenie riaditeľa Okresného riaditeľstva policajného zboru Vranov nad Topľou natáčané kamerou zospodu so zhoršenou kvalitou zvuku bolo odvysielané v znení: " ...bolo použité služobná zbraň, bolo použité proti vozidlu... ". Dňa 23. 4. 2012, po doručení opakovanej výzvy na podanie vyjadrenia k veci, žalobca doručil žalovanému vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania v ktorom namietal, že žalovaný nešpecifikoval, akým spôsobom sa mal žalobca dopustiť porušenia namietaného ustanovenia zákona. V danom prípade žalobca poskytol dotknutej strane priestor na vyjadrenie o čom svedčí odvysielané vyjadrenie riaditeľa Okresného riaditeľstva policajného zboru Vranov nad Topľou. Žalobca zároveň vyslovil svoj názor, že samotné ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona považuje za odporujúce Ústave Slovenskej republiky, pretože porušuje právo účastníka na slobodu prejavu a slobodné šírenie informácií tým, že vytvára zákonnú prekážku nad rámec povoleného obmedzenia slobody prejavu podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zavedenie a vynucovanie povinnosti zabezpečovať objektivitu a nestrannosť programov nie je podľa neho nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Žiadal konanie zastaviť. Dňa 24. 4. 2012 prebehlo hlasovanie Rady pre vysielanie a retransmisiu, o čom bola spísaná zápisnica, podľa ktorej jej členovia dospeli k záveru, že žalobca uvedeným vyššie špecifikovaným konaním porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z., za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Na základe uznesenia žalovaného a podkladov - záznamu vysielania programu Noviny zo dňa 3.11.2011 o cca 19:30 hod., prepis/popis skutkového stavu predmetného programu a písomného vyjadrenia účastníka konania zo dňa 23.4.2012, žalovaný vydal dňa 24.4.2012 rozhodnutie č. RL/034/2012, ktorým žalovaný skonštatoval, že žalovaný porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona číslo 308/2000 Z.z. tým, že dňa 3. 11. 2011 o cca 19,30 v hod. odvysielal v rámci programu Noviny príspevok s názvom POLICAJTI OHROZILI DIEŤA - strieľali do auta v ktorom sedelo, v ktorom došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti, za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona sankciu
- upozornenie na porušenie zákona. Podľa § 64 ods. 5 zákona číslo 308/2000 Z.z.: "uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila". Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia popísal priebeh správneho konania, opísal odvysielané komentáre moderátorky, príbuzných ohrozeného
dieťaťa, reportéra, nešpecifikovaných osôb a riaditeľa Okresného riaditeľstva policajného zboru Vranov nad Topľou, A. A.. Žalovaný citoval aplikované ustanovenia zákona, v zmysle ktorých postupoval a rozviedol svoju správnu úvahu. Žalovaný uviedol, že v príspevku odzneli vyjadrenia, ktoré poukazovali na závažné profesionálne pochybenie polície na základe jednostranných tvrdení osôb - rodinných príslušníkov účastníka konfliktu. Vyjadrenia reportéra potvrdzujú a dopĺňajú skutočnosti uvádzané oslovenými osobami, taktiež poukazujú na vedomosť policajtov o tom, že v aute na ktoré strieľali bolo prítomné maloleté dieťa. Podobný charakter mal aj obsah úvodného vstupu moderátorky, ktorý naznačoval, že nesprávny a neprimeraný postup polície zatiaľ nie je preukázaný, avšak v predmetnom vstupe odzneli aj informácie priamo poukazujúce na neprimerané konanie polície. Podľa žalovaného, informácie o postupe polície, ktoré v príspevku odzneli presahovali rámec vecnej kritiky a neinformovali diváka vecne a nestranne o priebehu predmetnej udalosti. Zaradené vyjadrenia reportéra mali charakter nepodložených dohadov s ironizujúcim podtónom, ktoré sa javia ako neprofesionálne a neprimerané, majúce charakter špekulácie. Podľa názoru žalovaného, v spravodajskom programe divák očakáva vecné, objektívne a nestranné informácie o aktuálnom dianí a nie dohady a špekulácie. Vyjadrenia prezentované reportérom a tvrdeniami jednej zo strán mohli pôsobiť na diváka značne emotívne a jednostranne. V danom prípade absentovalo relevantné stanovisko k týmto informáciám od dotknutej strany. V odvysielanom príspevku síce odznelo jedno krátke, avšak nie úplne jednoznačné vyjadrenie riaditeľa Okresného riaditeľstva policajného zboru Vranov nad Topľou, pričom boli odvysielané len úryvky bez širšieho zasadenia do kontextu a riaditeľ bol snímaný zospodu zjavne iným spôsobom ako ostatné vyjadrenia oslovených osôb. Predmetné vyjadrenie po obsahovej stránke nezodpovedalo obvineniam, ktoré odzneli v rámci príspevku. Z uvedeného dôvodu ich nemožno považovať za primerané a dostačujúce pre zabezpečenie objektívneho vyváženého a nestranného informovania diváka. Podľa názoru žalovaného, bolo v záujme zachovania objektívnosti a nestrannosti spravodajstva potrebné zaradiť do príspevku stanovisko polície v relevantnom rozsahu, ktoré by reflektovalo na obvinenia smerujúce voči neprimeranému postupu polície. Vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívne a nestranné informovanie diváka v rámci programu a preto odkaz na internetovú stránku respektíve na doplňujúci materiál, ktorý môže poskytnúť širšie informácie k téme, nezabezpečuje splnenie povinnosti. Žalovaný ďalej vyjadril svoje stanovisko k veci v zhode s vyššie popísaným vyjadrením k žalobe.
Podľa ust. § 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v stave platnom v čase vydania rozhodnutia, tento zákon upravuje:
a) postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu
b) práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 3 a 4.
Podľa ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona, poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelávaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie a poskytovania audiovizuálnych, mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z.z. je vysielateľ povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.
Podľa ust. § 64 ods. 1 citovaného zákona, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti
d) pokutu
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Pojmy objektívnosť, nestrannosť, názory a hodnotiace komentáre nie sú v zákone č. 308/2000 Z.z. bližšie špecifikované alebo definované a teda spadajú do kategórie neurčitých pojmov. Pre neurčité pojmy platí zásada, že je vo výlučnej kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie práva, aby vymedzil ich obsah. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že za hlavné kritériá objektivity sa vo všeobecnosti považujú: relevancia, transparentnosť, presnosť, úplnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia.
V súvislosti s námietkami žalobcu ohľadne nevykonania navrhovaného dôkazu a nezistenia skutkového stavu treba uviesť, že postup žalovaného bol v súlade so zákonom, keďže žalobca nesie za obsah svojho vysielania objektívnu zodpovednosť a posudzovaným skutkovým stavom, ktorým došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je výlučne len to, čo bolo odvysielané žalobcom v rámci predmetného programu. To, čo bolo odvysielané, teda relevantný skutkový stav, žalovaný zistil dostačujúco a celkom presne, keďže ho zistil priamo zo záznamu predmetného vysielania žalobcu uloženého na DVD nosiči. Akékoľvek iné skutočnosti, ktoré sa odohrali mimo televízneho vysielania, či už pred ním alebo po ňom, sú pre účely zistenia relevantného skutkového stavu bez právneho významu. Zo záznamu na DVD nosiči bol vyhotovený prepis/popis skutkového stavu, ktorý bol žalobcovi doručený ako podklad pre rozhodnutie. Žalovaný nebol povinný a nebolo to ani potrebné, aby vykonal ďalšie, hoc aj žalobcom navrhované dôkazy, smerujúce k zisteniu skutkového stavu, keďže tento bol zistený úplne presne. Správne tiež poukázal žalovaný, že predmetom dokazovania sú všetky skutočnosti, ktorých pravdivosť musí byť v správnom konaní zistená a ktoré majú význam preto, aby bol získaný podklad pre správne posúdenie a rozhodnutie v konkrétnej veci.
Podľa názoru súdu nedošlo ani k porušeniu § 3 ods. 2, § 32 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku, keďže žalovaný postupoval v konaní v úzkej súčinnosti so žalobcom a dal mu príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, pričom tiež zistil presne a úplne skutočný stav veci, keďže si zaobstaral potrebný podklad pre rozhodnutie - záznam vysielania žalobcu uložený na DVD nosiči. Vykonávanie dôkazov navyše patrí správnemu orgánu a je na jeho posúdení, ktoré dôkazy je potrebné v konaní vykonať a ktoré nie. V prípade, ak ide o preukazovanie skutočností zjavne nepotrebných alebo nadbytočných, je oprávnený rozhodnúť, že takéto navrhované dôkazy netreba vykonať. Žalobca navrhoval vykonať dôkaz - svedeckú výpoveď redaktora, ktorý pripravoval reláciu, žalovaný sa týmto návrhom aj zaoberal, a to napriek tomu, že žalobca nekonkretizoval, akým spôsobom by tento dôkaz prispel k zisteniu skutkového stavu, pričom aj v samotnej žalobe iba uviedol, že podstata vykonania tohto dôkazu spočívala v potrebe zistiť, za akých okolností došlo k získaniu informácií, koľko zdrojov bolo oslovených, či tieto zdroje boli dostatočné k poskytnutiu uvedených informácií, či boli informácie overené, či bol poskytnutý priestor druhej strane na vyjadrenie, či sa druhá strana vyjadrila tak ako sa vyjadrila. Aj podľa názoru súdu, by výpoveď svedka neovplyvnila zistenie, že žalobca ako vysielateľ nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť v zmysle § 16 ods. 3 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z.z., takže výpoveď svedka, ktorý by hoc aj potvrdil, že sa žalobca snažil o spojenie s dotknutými
policajtami, že žiadal o relevantné stanovisko k incidentu, by nezmenila objektívne zistený skutkový stav a skutočnosť, že obsah odvysielaných informácií a neposkytnutie priestoru na vecné vyjadrenie k postupu polície dotknutej strany, nebol objektívny a nestranný. Žalovaný teda dôvodne odmietol vykonať navrhovaný dôkaz, čo zároveň nemožno považovať za porušenie práva žalobcu na zákonný a spravodlivý proces. Ako už súd uviedol, relevantný skutkový stav je obsah televízneho vysielania a ak by sa aj svedeckou výpoveďou preukázali aktivity žalobcu smerom ku kompetentným osobám majúcim relevantné informácie a možnosti poskytnúť relevantné stanovisko, bolo povinnosťou žalobcu toto v zmysle dodržania princípov objektívnosti a nestrannosti uviesť v rámci vysielania príspevku tak, aby z neho jasne vyplývalo, že priestor na vyjadrenie bol poskytnutý obom stranám a nielen jednej strane. Súd súhlasí s názorom žalovaného, že strohé vyjadrenie vytrhnuté z kontextu, bez prípadného vysvetlenia vysielateľa, napr., že bližšie sa dotknutá strana nechcela vyjadriť, nemožno považovať za objektívne a vyvážené.
Súd odmieta aj tvrdenia žalobcu, že by žalovaný porušil svojím konaním Ústavu SR. Ani sloboda prejavu, na ktorú poukazuje žalobca, nie je absolútna, ale má aj v demokratickej spoločnosti svoje limity. Zákonným obmedzením v danom prípade je § 16 ods. 3 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z.z., ktoré ukladá vysielateľovi povinnosť pri šírení informácií v spravodajskom programe zabezpečiť ich objektívnosť a nestrannosť. Povinnosť stanovená v § 16 ods. 3 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z.z. je odôvodnená práve ochranou práv a slobôd iných osôb - verejnosti na príjem pluralitných informácií. Cieľom je teda práve ochrana diváka, ktorý má právo na objektívne a nestranné informácie a nie ochrana len jednej zo zúčastnených strán tak, ako sa to snažil navodiť žalobca. Žalobca v príspevku za ktorý mu bola uložená sankcia neodvysielala len vecné a neutrálne informácie, ale tlmočil názory a hodnotiace úsudky (aj iných osôb, respektíve redaktorov a moderátorov). Odvysielal hodnotiace úsudky, negatívne vo vzťahu k zásahu policajtov a neposkytol dotknutej strane relevantný - vyvážený priestor na vyjadrenie, čím nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť programu, na čo je zo zákona povinný. Odvysielaná relácia nebola vysielaná naživo, a preto žalobca vedel, aké názory v príspevku odvysiela a mal dostatok časového priestoru poskytnúť dotknutej strane adekvátny priestor na podanie relevantného vyjadrenia.
Právo verejnosti na pluralitné informácie v médiách vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil názor, že občanom ako pasívnym recipientom informácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou (CASE OF CETIN AND OTHERS v. Turkey, Applications nos. 40153/98 and 40160/98, bod č. 64). Žalovaný napokon správne poukázal aj na čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii a Rezolúciu 428 (1970) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy v časti A. Štatút a nezávislosť tlače a ostatných masmédií, bod 3.
V § 3 ods. 1 až 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní sú zakotvené základné zásady správneho konania. V odseku 1 je to zásada zákonnosti, ktorá vyjadruje požiadavku, aby správne orgány v konaní a pri vydaní rozhodnutia zachovali procesné predpisy - zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ako aj predpisy hmotno-právne, ktoré sa vzťahujú na prejednávanú vec.
Podľa ust. § 47 ods. 1 až 3 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
I keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku nesporne priamo vyvoditeľný.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.
Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keď dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu.
Zároveň je potrebné podotknúť, že nemožno aplikovať na rozhodovanie o správnych deliktoch výlučne trestnoprávne normy, ale primerane použiť pravidlá a zásady v nich obsiahnuté, ktorých úprava úplne absentuje v predpisoch správneho práva a ich aplikácia je nevyhnutná v záujme ochrany práv k účastníkov konania.
Podľa § 77 zákona číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie, o započítaní času do času zákazu činnosti, po uložení ochranného opatrenia, o nároku na náhradu škody, a o trovách konania.
Podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku, výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva zavineného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok dotýka a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.
Podľa zákona číslo 308/2008 Z.z. vzťahujúceho sa na prejednávanú vec, za podporného použitia ustanovení správneho poriadku, výrok má obsahovať rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Analogickým použitím príslušných ustanovení Trestného
zákona, respektíve zákona o priestupkoch je na náležitosti výroku rozhodnutia o správnych deliktoch potrebné aplikovať aj pravidlo určitosti a konkretizácie skutku, ktorý musí byť vo výroku i identifikovaný uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným.
Po preskúmaní výroku napadnutého rozhodnutia v zmysle uvedených kritérií dospel súd k záveru, že výrok napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonné požiadavky na jeho určitosť, a preto z hľadiska splnenia formálnych náležitostí rozhodnutím žalovaného nebolo zasiahnuté do práv žalobcu ako účastníka konania o správnom delikte. Žalovaný vo výroku uviedol, ktorú zákonnú povinnosť žalobca porušil uvedením ustanovenia právneho predpisu ako aj jej právnej kvalifikácie. Skutok, ktorým sa mal žalobca dopustiť porušenia zákona, žalovaný vo výroku rozhodnutia identifikoval tak, že uviedol dátum a čas vysielania programu, názov programu a obsahový popis príspevku, ktorý naplnil znaky správneho deliktu. Z takto znejúceho výroku rozhodnutia je zrejmé, že skutok je v ňom dostatočne konkretizovaný a nemôže dôjsť k jeho zámene s iným skutkom žalobcu. Podrobnejšie dôvody pre ktoré regulačný orgán videl v odvysielanom programe žalobcu naplnenie znakov skutkovej podstaty správneho deliktu boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán podrobne špecifikoval dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu uvedenému vo výroku. Nie je preto potrebné, aby výrok a odôvodnenie boli obsahovo totožné a aby dôvody, na základe ktorých správny orgán rozhodol, boli uvádzané už vo výroku rozhodnutia.
Podľa ust. § 16 ods. 3, písm. l) zákona č. 308/2000Z.z., vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dôkazný prostriedok, ktorý bol podkladom rozhodnutia si žalovaný zabezpečil v súlade so zákonom. Z ust. § 34 Trestného poriadku upravujúceho práva a povinnosti obvineného nevyplýva, že by v prípade, ak je dôkazný prostriedok zabezpečený v súlade so zákonom, aj keď nesvedčí v prospech obvineného, bolo porušené akékoľvek jeho právo. Žalobca nebol žiadnym spôsobom násilím donútený k splneniu si povinnosti, ktorá je mu uložená zákonom. Žalobca ako podnikateľský subjekt si musí byť vedomý, že aj v demokratickej spoločnosti má každý subjekt určité práva a zároveň aj povinnosti, ktoré musí v rozsahu upravenom normami plniť. Bez povinností a obmedzení upravených zákonmi za súčasného umožnenia využívať absolútnym spôsobom len práva, by boli ohrozené práva a záujmy iných subjektov. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že bol v rozpore s ústavnými zásadami donútený predložiť žalovanému podklad pre vlastné potrestanie vo forme záznamu vysielania.
Na základe analógie v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt.
Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého trestného činu sú po subjektívnej stránke spojené jedným, a tým istým zámerom páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru. Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete útoku. Aj keď časovú súvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov či mesiacov. Spomenutá časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tz/32/2005).
V žalobe žalobca poukázal na tri správne konania, ktoré žalobca prejednal samostatne a uložil jednotlivé sankcie za každý priestupok - upozornenie na porušenie zákona.
Podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin. Pokračovací trestný čin je charakterizovaný troma znakmi, ktoré musia byť splnené súčasne:
1. rovnaká skutková podstata trestného činu (v uvedenom prípade porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona. č. 308/2000 Z. z.),
2. všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť (v dvoch prípadoch zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti a v jednom neoddelenie informácií, ktoré neboli spravodajskými informáciami),
- v čase (v uvedenom prípade 3.11.2011 o cca 19,30 hod., , 4.12.2011 o cca 19,00 hod., 5.12.2011 o cca 19,30 hod.),
- v spôsobe ich spáchania (v posudzovanom prípade žalobca nezabezpečil, aby odvysielal aj relevantné stanovisko dotknutej strany, v druhom prípade subjektívne názory neoddelil od informácií spravodajského charakteru, v treťom prípade neposkytol priestor na vyjadrenie Z.. E.-dotknutej osoby k odvysielaným tvrdeniam),
3. subjektívna súvislosť najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin
V uvedených prípadoch nebola preukázaná subjektívna súvislosť a jednotiaci zámer žalobcu spáchať uvedené trestné činy (správne delikty). Súd na preskúmanie tejto súvislosti nemal k dispozícii spisové materiály ku všetkým deliktom kladeným žalobcovi za vinu aj v konaniach 116 - PLO/O- 801/2012, P117
- LO/O -802/2012.
Uvedené zásady trestného konania sa v správnom trestaní analogicky použijú za účelom výhodnejšieho postavenia páchateľa deliktu vo vzťahu k jeho procesnému postaveniu a potrestaniu - aby za obdobné skutky bol potrestaný jednou sankciou (sankciou náležiacou za najťažší správny delikt za použitia absorbčnej zásady).
V rámci správneho konania žalobca nenamietal spojenie vecí a nedodržanie zásad správneho trestania.
Napriek tomu, že žalovaný sa zásadami správneho trestania neriadil a neskúmal splnenie podmienok posudzovať konania žalobcu ako jeden pokračovací trestný čin, vo vyššie uvedených konaniach, žalobcove procesné práva neboli podľa názoru súdu porušené a nebol vzhľadom na charakter uloženej sankcie znevýhodnený tým, že mu za jednotlivé správne delikty boli uložené tri samostatné sankcie
- upozornenia na porušenie zákona. Tak ako zdôrazňoval žalovaný, uložený druh sankcie nie je potrestaním v pravom zmysle (nemá finančný, či iný dôsledok), plní len výchovnú funkciu.
Zrušením napadnutého rozhodnutia a vrátením veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že nespojil konania č.: 115 - PLO/O- 800/2012, 116 - PLO/O- 801/2012, P117 - LO/O -802/2012 do jedného konania v ktorom by uložil len jedno upozornenie na porušenie zákona, by nebol dosiahnutý priaznivejší výsledok pre žalobcu. Došlo by len k zvýšeniu nákladov a predĺženiu konania.
Podľa čl. Čl.26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Cenzúra sa zakazuje.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
V danom prípade podľa názoru súdu nedošlo zo strany žalovaného k nezákonnému zásahu do slobody prejavu a práva na informácie. Žalovaný konal v súlade s podmienkam stanovenými zákonom. Aj z judikátov citovaných žalobcom v žalobe vyplýva, že úlohou štátu je zvyšovať pravdepodobnosť, že verejnosť bude prijímať objektívne, pravdivé a nestranné informácie. Za týmto účelom bolo opotrebené vykonať zásah do práva na slobodu prejavu u žalobcu.
Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že v konaní žalovaného nebola zistená vada, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu podľa ustanovenia § 250j v ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania a žalovaný zo zákona nemá na náhradu nárok.
Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo.
Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci;
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností;
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam;
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.