Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 536/2015
PDF · 488.21 KB
No categories available
I. ÚS 536/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,
Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,
Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sž 24/2013 z 26. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 24/2013
z 26. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Podaním doručeným ústavnému súdu
30. júla 2015 sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila.
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu
(ďalej len „rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci
možného porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), ktoré podľa rady malo spočívať
v tom, že sťažovateľka na programovej službe JOJ PLUS odvysielala krátke upútavky
na programy a oznámenia o vlastnom programe v podobe textových informácií, ku ktorým
nesprávne uplatnila jednotný systém označovania programov. Rozhodnutím
rady č. RP/069/2013 z 10. septembra 2013 bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 5 000 €
pre porušenie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Proti uvedenému rozhodnutiu
rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom
sp. zn. 5 Sž 24/2013 z 26. marca 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie rady.
3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené
jej v petite sťažnosti označené práva podľa ústavy a dohovoru, a v podstatnej časti svojej
argumentácie uvádza:
«... k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu
v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol
odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd:
(i) považoval nevykonanie dôkazu, a/resp. absenciu vyhotovenia zápisnice
o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci
a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,
ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady; a
(ii) uzavrel (potvrdil), že došlo k splneniu podmienok predpokladaných ústavou
na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.
... nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/ alebo
nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym
zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.
Rovnako... obmedzenie slobody prejavu bez existencie legitímneho dôvodu
vychádzajúceho z ustanovenia článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a bez
existencie proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za
vážny zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.
... najvyšší súd obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky bez toho, aby vôbec Rada
jasne, určito a zrozumiteľne existenciu takýchto dôvodov uviedla v odôvodnení rozhodnutia
Rady, pričom ani najvyšší súd tento nedostatok neodstránil uvedením vlastných dôvodov
odôvodňujúcich splnenie podmienok na obmedzenie slobodu prejavu sťažovateľky a navyše
arbitrárne poukázal na skutočnosť, že tieto dôvody neskúmal nakoľko už samotný
zákonodarca považoval za naliehavú spoločenskú potrebu obmedziť slobodu prejavu
predmetným ustanovením. ...
Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom
rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:
... záznamy z vysielania programovej služby; a
... prepis/popis skutkového stavu;
... Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť,
že z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že Rada buď (i) nevykonala vyššie
špecifikované dôkazy vôbec; alebo (ii) ich nevykonala v súlade so Správnym poriadkom,
hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo
možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom...
Najvyšší súd... tento odvolací dôvod sťažovateľky nepovažoval za dôvodný
a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol..., že nevykonanie dôkazov a nevyhotovenie
zápisnice nie je takým porušením zákona, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia
Rady.
Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie
Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo
zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi
pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť
spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý hlasoval o uložení
sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli
zvukovo obrazový záznam.
... vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice
o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.
Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo zvukové záznamy),
tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto úkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica
s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia
Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu
odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť
analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec,
navyše nie nestranným. ...
Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými
dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali. ...
V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia
Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto
dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu
ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a
obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.
V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu
(vzhliadnutí obrazovo zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada
opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť
rozhodnutia Rady.
V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení
povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti
vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada
nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí
byť vykonaný riadnym procesným spôsobom.»
4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky na slobodu prejavu
a na slobodné rozširovanie informácií garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým
rozsudkom sťažovateľka uviedla, že «síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný
na základe zákona (§ 35 ods. 3; § 36 ods. 2 Zákona o vysielaní), avšak tento zásah
nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej
spoločnosti)...
Je... arbitrárne a svojvoľné, že najvyšší súd sa bez ďalšieho stotožnil s legitímnym
cieľom Rady, ktorá ho veľmi neurčito vo svojom rozhodnutí... uviedla ako právo rodičov,
prípadne iných vychovávateľov dieťaťa „rozhodnúť sa na základe odvysielanej informácie,
či ponechajú svoje maloleté dieťa pred televíznou obrazovkou...“
... článok 26 ods. 4 Ústavy SR a článok 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje limitačnú
klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani
v prípade ak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. 20 ods. 4 Zákona o vysielaní)
im dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním.
Nakoľko predmetné ustanovenia Ústavy SR a Dohovoru neuvádzajú ochranu práva
rodičov a vychovávateľov dieťaťa „rozhodnúť sa, ktoré programy sú vhodné
pre maloletých“ ako možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu a tento „dôvod“ nie je
možné s ohľadom na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutie Rady ako aj rozhodnutia
najvyššieho súdu subsumovať ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl čl. 26 ods. 4 Ústavy
SR, rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré potvrdilo rozhodnutie Rady je nezákonné,
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a predstavuje tak protiústavný zásah
do slobody prejavu sťažovateľky.».
5. Podľa sťažovateľky «Zo skutkového stavu veci je zrejmé, že legitímnym cieľom
pri uplatňovaní § 20 ods. 4 Zákona o vysielaní bude prevažne ochrana mravnosti.
Zo skutkového stavu je však taktiež jednoznačne zrejmé, že Radou identifikované
konanie sťažovateľky, ktorým svoju slobodu prejavu zneužila na zásah do „mravnosti“
divákov nebolo spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o zásahu
do mravnosti divákov a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom
v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala
intervenciu štátu...
Hoci teda formálno právne existuje zákonom (vyhláškou) stanovená povinnosť
označovať všetky zložky programovej služby grafickým symbolom, jej konkrétna aplikácia
a vynucovanie zo strany Rady už naráža na ústavnú limitačnú klauzulu. Existencia jedného
z dôvodov limitačnej klauzuly sa následne musí skúmať nie len formálno právne, ale najmä
po obsahovej stránke konkrétneho konania sťažovateľky, tzn. od samotného obsahu
odvysielaných informácií.
Nakoľko odvysielané informácie obsahovali len „neškodné“ časti (upútavky)
na neskôr vysielaný program a len textové informácie o názve a čase vysielania programu,
z hľadiska obsahu ani nemohli vzbudiť uvažovanie o tom, že ohrozujú mravnosť.
Z uvedeného dôvodu neexistoval legitímny cieľ na obmedzenie slobody prejavu
sťažovateľky a rozhodnutie Rady aj najvyššieho súdu tak slobodu prejavu sťažovateľky
obmedzili bez právneho dôvodu.».
6. Keďže podľa sťažovateľky samotný zásah nesmeroval k ochrane niektorého
z legitímnych cieľov špecifikovaných v čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. v čl. 10 ods. 2 dohovoru,
na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu, je bez právneho významu ďalej sa
zaoberať skúmaním proporcionality tohto zásahu. Aj napriek uvedenému konštatovaniu
sťažovateľka aplikáciou testu proporcionality dospela k záveru, že obmedzenie slobody
prejavu na základe napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nebolo proporcionálne
(nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). V závere sťažnosti sťažovateľka na margo úlohy
orgánov štátu vo vzťahu k posudzovaniu slobody prejavu a zásahov štátu poukázala
na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014, ktorý je
najnovšou judikatúru vo veci aplikácie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii
vo vzťahu k právu masmédií na slobodu prejavu.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a jej práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov
konania.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
11. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu a základného
práva slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny
prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd potvrdil
podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie rady,
keď v rozsahu sťažovateľkou vymedzených dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní
relevantných zákonných ustanovení.
12. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby
preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa odseku 1, pretože zahŕňa
aj povinnosť aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.
13. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto
potrebné posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo
v samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov.
16. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu.
17. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd sa
ústavne konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré
tvoria aj jej sťažnostnú argumentáciu, a svoje závery dostatočne odôvodnil,
keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
«Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom
podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať
zákonnosť postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla,
že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z...
Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa
vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať
jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.
Podľa § 6 ods. 5 JSO, programy alebo iné zložky televíznej programovej služby
klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, do 12 rokov,
do 15 rokov alebo nevhodné a neprípustné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov
a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako vhodné
pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, od 7 rokov, do 12 rokov, od 12 rokov alebo
od 15 rokov sa označujú grafickým symbolom jednotného systému označovania po celý čas
vysielania týchto programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby v pravom
alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky. Upútavka k programu sa označí totožným
grafickým symbolom ako samostatný program. ...
Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2013,
rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa
prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur..., ak nezabezpečil klasifikáciu
a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4).
Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane priloženého
záznamu programu (§ 250q ods. 1 veta druhá O. s. p.) v súlade s názorom odporkyne mal
za to, že neoznačenie upútavky na programy a neoznačenie informácie o svojej
programovej ponuke prostredníctvom oznámení o svojom vlastnom programe vo forme
textových informácií symbolom JSO, naplnilo kritériá stanovené v JSO.
Z uvedeného podľa názoru najvyššieho súdu nesporne vyplýva, že navrhovateľka
porušila povinnosť jej danú z ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. pretože
nesprávne uplatnila JSO. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno opomínať, že maloletí sú
najnáchylnejšou a najcitlivejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov
pri formovaní vlastného individuálneho rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu,
senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu
vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho
konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako
k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom
pre rozhodnutie v správnom konaní č. 258 PLO/O 3203/2013 zo dňa 13. 08. 2013 a ktorá
je súčasťou pripojeného administratívneho spisu, pričom však navrhovateľka v rámci
správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania
so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky,
že oboznámenie sa s obsahom záznamu je vlastne vykonanie dôkazu ohliadkou a bolo
povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho
poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať
vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok
ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde
však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa porušenia zásady proporcionality a údajnej
diskriminácie navrhovateľky najvyšší súd má za to, že keďže je stanovená povinnosť uvedená
v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., zákonodarca dal jednoznačne najavo naliehavú
spoločenskú potrebu pre označovanie programov v televíznom vysielaní podľa vekovej
vhodnosti. Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, odporkyňa sa dostatočne vysporiadala s
touto námietkou a je potrebné zdôrazniť, že existuje naliehavá spoločenská potreba na
uplatňovanie JSO, pretože rodič musí mať právo rozhodnúť sa podľa určitých kritérií, ktoré
programy sú, alebo nie sú vhodné pre maloletých. Porovnávanie uvedeného porušenia JSO
s prostredím internetu, kde takáto regulácia zabezpečená zo strany štátu absentuje,
považuje za najvyšší súd za bezvýznamné.
Najvyšší súd sa tiež nemôže stotožniť ani s interpretáciou pojmov „upútavka“
a „oznámenie o vlastnom programe“ zo strany navrhovateľky. Oznámením o vlastnom
programe formou textových informácií, vysielateľ len informuje divákov o plánovanom
vysielaní vybraných programov. Divákovi sú za týmto účelom sprostredkované informácie
o názve vybraných programov, ako aj o dni a presnom čase ich odvysielania. Je preto
dôležité, aby divák vedel, pre akú vekovú skupinu maloletých je program nevhodný.»
18. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového
stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
19. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozsudkom došlo k zásahu
do jej práva na slobodu prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, keďže obmedzenie slobody prejavu
v jej prípade nesledovalo žiaden legitímny cieľ a nebolo proporcionálne (nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti). Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou konštatuje,
že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zrozumiteľne, konzistentne a spôsobom
súladným s ústavou vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o porušení uvedených práv
hmotného charakteru, predovšetkým s jej odvolacou námietkou o porušení zásady
proporcionality, ako aj s tvrdením o údajnej diskriminácii sťažovateľky. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval dostatok dôvodov rozhodnutia rady
vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesplnení podmienky proporcionality obmedzenia
slobody prejavu, pričom zdôraznil existenciu naliehavej spoločenskej potreby
na uplatňovaní jednotného systému označovania z hľadiska ochrany maloletých, čím
sa jednoznačne stotožnil s právnym záverom rady. Ústavný súd už judikoval
aplikovateľnosť jeho ustáleného názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože
tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj na vzťah medzi rozhodnutím rady
ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý bol výsledkom preskúmania
rozhodnutia rady (III. ÚS 322/2011). Ústavný súd preto nepovažuje postup najvyššieho
súdu, ktorý sa stotožnil so závermi rady a odkázal na dostatočné dôvody jej rozhodnutia,
za svojvoľný či arbitrárny.
20. Podľa ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, že rada,
ako aj najvyšší súd nedostatočne a nesprávne identifikovali legitímny cieľ, ktorého ochrana
odôvodňuje obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. Rada, ako aj najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach jednoznačne identifikovali verejný záujem na ochranu maloletých
pred nevhodným obsahom vysielania, ktorému zodpovedá právo rodičov či iných
vychovávateľov rozhodnúť sa podľa určitých kritérií, ktoré programy sú alebo nie sú vhodné
pre maloletých a ktoré zákonodarca výslovne uviedol aj v texte radou aplikovanej právnej
normy (§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii). Námietka sťažovateľky o neexistencii
legitímneho cieľa na obmedzenie jej slobody prejavu v súvislosti so zákonnou povinnosťou
označovať programy podľa vekovej vhodnosti má podľa názoru ústavného súdu vo svojej
podstate charakter námietky nesúladu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a
retransmisii s príslušnými ustanoveniami ústavy, o ktorej ústavný súd podľa svojej
konštantnej judikatúry nemôže rozhodnúť v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy,
keďže v tomto type konania vychádza z prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem
(m. m. napr. I. ÚS 259/07 alebo IV. ÚS 122/08). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna
norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou. Súlad
zákonov alebo ich častí s ústavou môže preskúmavať ústavný súd len v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto konania môžu podať
len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, resp. § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m.
m. napr. PL. ÚS 1/94, PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.).
21. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že závery nálezu ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014 nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky
posudzovaný v tomto konaní z dôvodu rozdielnych skutkových okolností prípadu
sťažovateľky, ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré
vyplývali z porušenia inej zákonom o vysielaní a retransmisii ustanovenej povinnosti
sťažovateľky.
22. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru, ústavný
súd uvádza, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené základné princípy a postuláty Slovenskej
republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany
by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať.
Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých zmluvných
strán dodržiavať ľudské práva.
23. Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia
označených základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015