Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 536/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,

Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,

Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 a a 2 (ďalej len „“)

v spojení s a práv podľa a a 2 v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Podaním doručeným ústavnému súdu

30. júla 2015 sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila.

2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu

(ďalej len „rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci

možného porušenia povinnosti podľa o vysielaní

a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), ktoré podľa rady malo spočívať

v tom, že sťažovateľka na programovej službe JOJ PLUS odvysielala krátke upútavky

na programy a oznámenia o vlastnom programe v podobe textových informácií, ku ktorým

nesprávne uplatnila jednotný systém označovania programov. Rozhodnutím

rady č. z 10. septembra 2013 bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 5 000 €

pre porušenie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Proti uvedenému rozhodnutiu

rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 26. marca 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie rady.

3. Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené

jej v petite sťažnosti označené práva podľa a dohovoru, a v podstatnej časti svojej

argumentácie uvádza:

«... k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu

v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol

odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd:

(i) považoval nevykonanie dôkazu, a/resp. absenciu vyhotovenia zápisnice

o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci

a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,

ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady; a

(ii) uzavrel (potvrdil), že došlo k splneniu podmienok predpokladaných

na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.

... nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/ alebo

nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym

zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.

Rovnako... obmedzenie slobody prejavu bez existencie legitímneho dôvodu

vychádzajúceho z ustanovenia článku 26 ods. 4 a bez

existencie proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za

vážny zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.

... najvyšší súd obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky bez toho, aby vôbec Rada

jasne, určito a zrozumiteľne existenciu takýchto dôvodov uviedla v odôvodnení rozhodnutia

Rady, pričom ani najvyšší súd tento nedostatok neodstránil uvedením vlastných dôvodov

odôvodňujúcich splnenie podmienok na obmedzenie slobodu prejavu sťažovateľky a navyše

arbitrárne poukázal na skutočnosť, že tieto dôvody neskúmal nakoľko už samotný

zákonodarca považoval za naliehavú spoločenskú potrebu obmedziť slobodu prejavu

predmetným ustanovením. ...

Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom

rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:

... záznamy z vysielania programovej služby; a

... prepis/popis skutkového stavu;

... Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť,

že z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že Rada buď (i) nevykonala vyššie

špecifikované dôkazy vôbec; alebo (ii) ich nevykonala v súlade so Správnym poriadkom,

hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo

možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom...

Najvyšší súd... tento odvolací dôvod sťažovateľky nepovažoval za dôvodný

a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol..., že nevykonanie dôkazov a nevyhotovenie

zápisnice nie je takým porušením zákona, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia

Rady.

Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie

Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo

zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi

pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť

spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý hlasoval o uložení

sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli

zvukovo obrazový záznam.

... vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice

o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo zvukové záznamy),

tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto úkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica

s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia

Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu

odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť

analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec,

navyše nie nestranným. ...

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými

dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali. ...

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia

Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto

dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu

ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a

obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu

(vzhliadnutí obrazovo zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada

opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné

porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť

rozhodnutia Rady.

V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení

povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti

vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada

nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí

byť vykonaný riadnym procesným spôsobom.»

4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky na slobodu prejavu

a na slobodné rozširovanie informácií garantovaných a dohovorom napadnutým

rozsudkom sťažovateľka uviedla, že «síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný

na základe zákona (§ 35 ods. 3; § 36 ods. 2 Zákona o vysielaní), avšak tento zásah

nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej

spoločnosti)...

Je... arbitrárne a svojvoľné, že najvyšší súd sa bez ďalšieho stotožnil s legitímnym

cieľom Rady, ktorá ho veľmi neurčito vo svojom rozhodnutí... uviedla ako právo rodičov,

prípadne iných vychovávateľov dieťaťa „rozhodnúť sa na základe odvysielanej informácie,

či ponechajú svoje maloleté dieťa pred televíznou obrazovkou...“

... SR a Dohovoru predstavuje limitačnú

klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani

v prípade ak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. 20 ods. 4 Zákona o vysielaní)

im dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním.

Nakoľko predmetné ustanovenia SR a Dohovoru neuvádzajú ochranu práva

rodičov a vychovávateľov dieťaťa „rozhodnúť sa, ktoré programy sú vhodné

pre maloletých“ ako možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu a tento „dôvod“ nie je

možné s ohľadom na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutie Rady ako aj rozhodnutia

najvyššieho súdu subsumovať ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl

SR, rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré potvrdilo rozhodnutie Rady je nezákonné,

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a predstavuje tak protiústavný zásah

do slobody prejavu sťažovateľky.».

5. Podľa sťažovateľky «Zo skutkového stavu veci je zrejmé, že legitímnym cieľom

pri uplatňovaní § 20 ods. 4 Zákona o vysielaní bude prevažne ochrana mravnosti.

Zo skutkového stavu je však taktiež jednoznačne zrejmé, že Radou identifikované

konanie sťažovateľky, ktorým svoju slobodu prejavu zneužila na zásah do „mravnosti“

divákov nebolo spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o zásahu

do mravnosti divákov a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom

v zmysle alebo dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala

intervenciu štátu...

Hoci teda formálno právne existuje zákonom (vyhláškou) stanovená povinnosť

označovať všetky zložky programovej služby grafickým symbolom, jej konkrétna aplikácia

a vynucovanie zo strany Rady už naráža na ústavnú limitačnú klauzulu. Existencia jedného

z dôvodov limitačnej klauzuly sa následne musí skúmať nie len formálno právne, ale najmä

po obsahovej stránke konkrétneho konania sťažovateľky, tzn. od samotného obsahu

odvysielaných informácií.

Nakoľko odvysielané informácie obsahovali len „neškodné“ časti (upútavky)

na neskôr vysielaný program a len textové informácie o názve a čase vysielania programu,

z hľadiska obsahu ani nemohli vzbudiť uvažovanie o tom, že ohrozujú mravnosť.

Z uvedeného dôvodu neexistoval legitímny cieľ na obmedzenie slobody prejavu

sťažovateľky a rozhodnutie Rady aj najvyššieho súdu tak slobodu prejavu sťažovateľky

obmedzili bez právneho dôvodu.».

6. Keďže podľa sťažovateľky samotný zásah nesmeroval k ochrane niektorého

z legitímnych cieľov špecifikovaných v , resp. v dohovoru,

na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu, je bez právneho významu ďalej sa

zaoberať skúmaním proporcionality tohto zásahu. Aj napriek uvedenému konštatovaniu

sťažovateľka aplikáciou testu proporcionality dospela k záveru, že obmedzenie slobody

prejavu na základe napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nebolo proporcionálne

(nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). V závere sťažnosti sťažovateľka na margo úlohy

orgánov štátu vo vzťahu k posudzovaniu slobody prejavu a zásahov štátu poukázala

na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. z 18. decembra 2014, ktorý je

najnovšou judikatúru vo veci aplikácie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii

vo vzťahu k právu masmédií na slobodu prejavu.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jej základných práv podľa a 2 a a 2

v spojení s a jej práv podľa a a 2 v spojení

s čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov

konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

11. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu a základného

práva slobodne rozširovať informácie podľa a 2 , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného práva na súdny

prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd potvrdil

podľa napadnuté rozhodnutie rady,

keď v rozsahu sťažovateľkou vymedzených dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní

relevantných zákonných ustanovení.

12. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania

štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali

udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa odseku 1, pretože zahŕňa

aj povinnosť aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

13. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto

potrebné posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo

v samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis , ,

, ) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov.

16. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu.

17. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd sa

ústavne konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré

tvoria aj jej sťažnostnú argumentáciu, a svoje závery dostatočne odôvodnil,

keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom

podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti preskúmať

zákonnosť postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla,

že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v ..

Podľa na základe klasifikácie programov podľa

vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať

jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 6 ods. 5 JSO, programy alebo iné zložky televíznej programovej služby

klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, do 12 rokov,

do 15 rokov alebo nevhodné a neprípustné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov

a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako vhodné

pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, od 7 rokov, do 12 rokov, od 12 rokov alebo

od 15 rokov sa označujú grafickým symbolom jednotného systému označovania po celý čas

vysielania týchto programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby v pravom

alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky. Upútavka k programu sa označí totožným

grafickým symbolom ako samostatný program. ...

Podľa v znení účinnom do 31. 12. 2013,

rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa

prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur..., ak nezabezpečil klasifikáciu

a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4).

Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom vrátane priloženého

záznamu programu ( veta druhá ) v súlade s názorom odporkyne mal

za to, že neoznačenie upútavky na programy a neoznačenie informácie o svojej

programovej ponuke prostredníctvom oznámení o svojom vlastnom programe vo forme

textových informácií symbolom JSO, naplnilo kritériá stanovené v JSO.

Z uvedeného podľa názoru najvyššieho súdu nesporne vyplýva, že navrhovateľka

porušila povinnosť jej danú z ustanovenia pretože

nesprávne uplatnila JSO. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno opomínať, že maloletí sú

najnáchylnejšou a najcitlivejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov

pri formovaní vlastného individuálneho rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu,

senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu

vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho

konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako

k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom

pre rozhodnutie v správnom konaní č. 258 PLO/O 3203/2013 zo dňa 13. 08. 2013 a ktorá

je súčasťou pripojeného administratívneho spisu, pričom však navrhovateľka v rámci

správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania

so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky,

že oboznámenie sa s obsahom záznamu je vlastne vykonanie dôkazu ohliadkou a bolo

povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho

poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať

vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok

ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde

však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa porušenia zásady proporcionality a údajnej

diskriminácie navrhovateľky najvyšší súd má za to, že keďže je stanovená povinnosť uvedená

v , zákonodarca dal jednoznačne najavo naliehavú

spoločenskú potrebu pre označovanie programov v televíznom vysielaní podľa vekovej

vhodnosti. Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, odporkyňa sa dostatočne vysporiadala s

touto námietkou a je potrebné zdôrazniť, že existuje naliehavá spoločenská potreba na

uplatňovanie JSO, pretože rodič musí mať právo rozhodnúť sa podľa určitých kritérií, ktoré

programy sú, alebo nie sú vhodné pre maloletých. Porovnávanie uvedeného porušenia JSO

s prostredím internetu, kde takáto regulácia zabezpečená zo strany štátu absentuje,

považuje za najvyšší súd za bezvýznamné.

Najvyšší súd sa tiež nemôže stotožniť ani s interpretáciou pojmov „upútavka“

a „oznámenie o vlastnom programe“ zo strany navrhovateľky. Oznámením o vlastnom

programe formou textových informácií, vysielateľ len informuje divákov o plánovanom

vysielaní vybraných programov. Divákovi sú za týmto účelom sprostredkované informácie

o názve vybraných programov, ako aj o dni a presnom čase ich odvysielania. Je preto

dôležité, aby divák vedel, pre akú vekovú skupinu maloletých je program nevhodný.»

18. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového

stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozsudkom došlo k zásahu

do jej práva na slobodu prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a podľa a 2 dohovoru, keďže obmedzenie slobody prejavu

v jej prípade nesledovalo žiaden legitímny cieľ a nebolo proporcionálne (nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti). Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou konštatuje,

že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zrozumiteľne, konzistentne a spôsobom

súladným s vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o porušení uvedených práv

hmotného charakteru, predovšetkým s jej odvolacou námietkou o porušení zásady

proporcionality, ako aj s tvrdením o údajnej diskriminácii sťažovateľky. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval dostatok dôvodov rozhodnutia rady

vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesplnení podmienky proporcionality obmedzenia

slobody prejavu, pričom zdôraznil existenciu naliehavej spoločenskej potreby

na uplatňovaní jednotného systému označovania z hľadiska ochrany maloletých, čím

sa jednoznačne stotožnil s právnym záverom rady. Ústavný súd už judikoval

aplikovateľnosť jeho ustáleného názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože

tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, aj na vzťah medzi rozhodnutím rady

ako správneho orgánu a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý bol výsledkom preskúmania

rozhodnutia rady (). Ústavný súd preto nepovažuje postup najvyššieho

súdu, ktorý sa stotožnil so závermi rady a odkázal na dostatočné dôvody jej rozhodnutia,

za svojvoľný či arbitrárny.

20. Podľa ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, že rada,

ako aj najvyšší súd nedostatočne a nesprávne identifikovali legitímny cieľ, ktorého ochrana

odôvodňuje obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. Rada, ako aj najvyšší súd vo svojich

rozhodnutiach jednoznačne identifikovali verejný záujem na ochranu maloletých

pred nevhodným obsahom vysielania, ktorému zodpovedá právo rodičov či iných

vychovávateľov rozhodnúť sa podľa určitých kritérií, ktoré programy sú alebo nie sú vhodné

pre maloletých a ktoré zákonodarca výslovne uviedol aj v texte radou aplikovanej právnej

normy (§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii). Námietka sťažovateľky o neexistencii

legitímneho cieľa na obmedzenie jej slobody prejavu v súvislosti so zákonnou povinnosťou

označovať programy podľa vekovej vhodnosti má podľa názoru ústavného súdu vo svojej

podstate charakter námietky nesúladu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a

retransmisii s príslušnými ustanoveniami , o ktorej ústavný súd podľa svojej

konštantnej judikatúry nemôže rozhodnúť v konaní o sťažnostiach podľa ,

keďže v tomto type konania vychádza z prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem

(m. m. napr. alebo ). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd

v konaní o sťažnosti podľa neskúma ako predbežnú otázku, či právna

norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s . Súlad

zákonov alebo ich častí s môže preskúmavať ústavný súd len v konaní o súlade

právnych predpisov podľa , pričom návrh na začatie tohto konania môžu podať

len subjekty uvedené v , resp. (m.

m. napr. , , atď.).

21. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že závery nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 18. decembra 2014 nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky

posudzovaný v tomto konaní z dôvodu rozdielnych skutkových okolností prípadu

sťažovateľky, ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré

vyplývali z porušenia inej zákonom o vysielaní a retransmisii ustanovenej povinnosti

sťažovateľky.

22. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa

v spojení s a práv podľa dohovoru v spojení s dohovoru, ústavný

súd uvádza, že v sú zakotvené základné princípy a postuláty Slovenskej

republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany

by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa domáhať.

Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých zmluvných

strán dodržiavať ľudské práva.

23. Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

označených základných práv podľa a 2 a a 2 v spojení

s a práv podľa a a 2 dohovoru v spojení s

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015