Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 103/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

H., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. P. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012

doručená sťažnosť Mgr. P. K., B. (ďalej len sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. P., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie

(ďalej len „ústredie poisťovne“), ktorá rozhodnutím č. 322-4046-GC-04/2009

zo 16. júla 2009 zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka B. (ďalej len „pobočka

poisťovne“), č. 700-0210007609-GC09/09 z 12. marca 2009 tak, že z jeho výrokovej časti

vypustila text: „... nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom

poistení ku dňu 31. 01. 2007“ a doplnila text „... nezaniká 31. januára 2007 povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie“.

Rozhodnutie ústredia poisťovne č. 322-4046-GC-04/2009 zo 16. júla 2009

a rozhodnutie pobočky poisťovne č. 700-0210007609-GC09/09 z 12. marca 2009 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia ústredia poisťovne a pobočky poisťovne“) sťažovateľ napadol

žalobou z 1. októbra 2009 doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“), ktorou sa domáhal ich zrušenia, ako aj náhrady trov konania.

Krajský súd rozsudkom č. k. -26 z 26. marca 2011 žalobu sťažovateľa

o preskúmanie rozhodnutia ústredia poisťovne zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku

krajského súdu odvolanie z 13. júna 2011, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že rozsudok

krajského súdu č. k. -26 z 29. marca 2011 potvrdil.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd a následne aj najvyšší súd vôbec nevysporiadali

s argumentmi obsiahnutými v žalobe, ktoré sťažovateľ považuje za zásadné v súvislosti

s jeho statusom samostatne zárobkovo činnej osoby, a tým aj účasti sťažovateľa ako

samostatne zárobkovo činnej osoby na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom

poistení podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), pričom v tejto súvislosti uvádza, že «Zákon

č. o advokácii (v ) rozlišuje niekoľko foriem výkonu advokácie, avšak

zároveň nepripúšťa ich paralelné použitie (§ 15 ods. 6 zákona o advokácii). To znamená, že

advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (v jej

mene a na jej účet ako jej štatutárny orgán) nemôže súčasne vykonávať advokáciu

samostatne (ako fyzická osoba), a to ani výnimočne, pokiaľ to spoločenská zmluva vylučuje

(ako je tomu v prípade spoločenskej zmluvy - čl. 14.2. - spoločnosti H., s. r. o., ktorej

konateľom a spoločníkom je žalobca). Použitím akejkoľvek formy výkonu advokácie síce

danej osobe (formálne) ostáva zachované postavenie „advokáta“, avšak s výnimkou

samostatného výkonu advokácie alebo jej výkonu v združení (bez právnej subjektivity) nie je

advokácia vykonávaná prostredníctvom (v mene a na účet) fyzickej osoby − advokáta, ale

prostredníctvom (v mene a na účet) právnickej osoby, ktorej spoločníkmi resp. štatutárnymi

orgánmi sú advokáti.

1.2. - Novelou (účinnou od 1. 9. 2009) bola

Slovenskej advokátskej komore - novým ustanovením § 71 ods. 2 písm. k) zákona

č. − zverená zákonná kompetencia záväzne potvrdzovať formu (spôsob)

výkonu advokácie jednotlivými advokátmi, ako aj záväzne posudzovať a deklarovať, či daný

advokát je (alebo nie je) samostatne zárobkovo činnou osobou podľa

Z. z. o sociálnom poistení. Na základe tejto kompetencie bolo žalobcovi vydané potvrdenie

Slovenskej advokátskej komory č. 7/2009-JUDr.De/Ma zo dňa 28. 9. 2009 (predložené

v prílohe žaloby), ktorým bolo potvrdené, že dňa 31. 1. 2007 žalobcovi zaniklo oprávnenie

vykonávať advokáciu samostatne, pričom od tohto dátumu (t. j. od 1. 2. 2007) môže

vykonávať advokáciu len v mene a na účet spoločnosti H., s. r. o., v ktorej je spoločníkom

a konateľom; odo dňa 1. 2. 2007 žalobca nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa

o sociálnom poistení. Zároveň bolo v predmetnom potvrdení

uvedené, že podľa je záväzné pre tretie osoby

(t. j. aj pre žalovaného). Žalobca v odvolaní uviedol, že obe vyššie uvedené skutočnosti sú

podľa jeho názoru kľúčové pre riadne posúdenie jeho argumentácie resp. žaloby, pričom v

rámci napadnutého rozsudku nie sú vôbec spomenuté, na základe čoho k nim súd prvého

stupňa nezaujal žiadny právny názor a fakticky ich vôbec nevzal do úvahy. Podľa názoru

žalobcu tento postup súdu prvého stupňa trpí vážnou procesnou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v jej dôsledku možno napadnutý rozsudok

považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.».

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a následne aj najvyšší súd nesprávne posúdili

ustanovenia zákona o sociálnom poistení, a to konkrétne § 5 písm. c) a § 21 ods. 4 písm. b)

príslušného zákona (v znení účinnom k 1. februáru 2007). Žalobca je presvedčený, že

nespĺňa definíciu osoby samostatne zárobkovo činnej pre účely zákona o sociálnom poistení

vzhľadom na skutočnosť, že «Od uvedeného dátumu (1. 2. 2007) žalobca vykonáva

advokáciu výlučne len ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, a to v jej mene

a na jej účet (t. j. ako jej štatutárny orgán), pričom táto spoločnosť je vo vzťahu k výkonu

advokácie resp. poskytovaniu právnych služieb výlučným (jediným) účastníkom všetkých

zmluvných vzťahov (vrátane vzťahov s klientmi), výlučným nositeľom všetkých súvisiacich

práv a záväzkov (vrátane procesných práv v rámci zastupovania klientov), ako aj výlučným

daňovým a účtovným subjektom. Právnym dôvodom spôsobujúcim aktuálnu nemožnosť

vykonávania advokácie zo strany žalobcu (ako fyzickej osoby) je už spomínané ustanovenie

§ 15 ods. 6 zákona o advokácii, v dôsledku ktorého oprávnenie žalobcu vyplývajúce z jeho

zápisu do zoznamu advokátov SAK je v súčasnosti len formálne resp. hypotetické, t. j. bez

(právnej i faktickej) možnosti jeho praktickej realizácie. Je však nutné uviesť, že tento stav

má len časovo obmedzený (t. j. nie trvalý) charakter, nakoľko platí len počas výkonu

advokácie zo strany žalobcu formou pozície konateľa tzv. „advokátskej“ spoločnosti,

pričom zánikom tejto formy by sa opätovne obnovila aj reálna (materiálna) stránka

oprávnenia žalobcu (ako fyzickej osoby) na výkon advokácie.».

Sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu a rozhodnutím č. k. -26

z 29. marca 2011, ako aj postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, pričom toto tvrdenie odôvodňuje takto:

«konajúce súdy sa jasne, zrozumiteľne a presvedčivo nevysporiadali so zákazom

paralelného použitia viacerých foriem výkonu advokácie v zmysle § 15 ods. 6 zákona

o advokácii (č. ), v zmysle ktorého nemožno súčasne vykonávať advokáciu

samostatne (t. j. ako fyzická osoba) a inou formou, vrátane formy „ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným“, pri ktorej je advokácia (právne služby) prakticky poskytovaná

spoločnosťou (t. j. právnickou osobou), pričom advokát ako konateľ len vystupuje v jej

mene a na jej účet ako jej štatutárny orgán;

- uvedený spôsob činnosti tzv. „advokátskej spoločnosti“ prakticky vylučuje, aby jej

konateľ bol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO)...;

- konajúce súdy de facto ignorovali potvrdenie Slovenskej advokátskej komory (SAK)

vydané na základe zákonnej kompetencie SAK v zmysle § 71 ods. 2 písm. k) zákona

o advokácii (č. )...;

- označovanie predmetného potvrdenia SAK za „irelevantné“ je podľa názoru

sťažovateľa v právnom štáte neprípustné, nakoľko sa tým zo strany súdu neodôvodnene

navodzuje stav faktickej obsolétnosti platného a účinného ustanovenia zákona, pričom

zároveň sa ustanovenia iného zákona − č. o sociálnom poistení − deklarujú

za právne „silnejšie“, čím sa potenciálny konflikt dvoch rovnocenných právnych predpisov

jednostranne súdom rieši v prospech jedného z nich...;

- konajúce súdy posudzovali pojem „oprávnenie na výkon advokátskej činnosti“

neprimerane formalisticky, pričom bez jasného, zrozumiteľného a presvedčivého

zdôvodnenia trvali na názore, že rozhodujúcim pri výklade tohto pojmu je formálne

(gramatické) hľadisko, ktoré sa u sťažovateľa prejavuje vo forme zápisu do zoznamu

advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou (SAK), a naopak nebrali do úvahy

materiálnu stránku tohto oprávnenia (t. j. reálnu možnosť výkonu advokácie), ktorá je

v prípade výkonu advokácie prostredníctvom tzv. „advokátskej spoločnosti“ pre jeho

nositeľa (advokáta - fyzickú osobu) výslovne zo zákona vylúčená...

- porušovateľ základného práva (NS SR) sa žiadnym spôsobom nevyjadril k jasnej,

zrozumiteľnej a presvedčivej argumentácii (v prospech sťažovateľa) iného svojho senátu

v dvoch rôznych rozhodnutiach, ktoré sťažovateľ na svoju podporu predložil, a to navyše

v kontexte, že súd prvého stupňa (KS BA) svoje rozhodnutie odôvodnil aj rozhodovacou

praxou iných súdov v danej problematike;

- sťažovateľ je presvedčený, že pokiaľ v danej problematike, ktorá sa zásadným

spôsobom týka množstva advokátov v Slovenskej republike, existuje praktická

„dvojkoľajnosť“ rozhodovania Najvyššieho súdu SR, ktorá je navyše verejne známa, je

nevyhnutné, aby prioritne došlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe zákonom

predpokladaným spôsobom (t. j. postupom podľa o súdoch),

čo by nepochybne prospelo presvedčivosti a „autorite“ rozhodnutí NS SR;

- sťažovateľ sa za uvedenej situácie cíti poškodený aj v tom zmysle, že pokiaľ by mal

pri podaní odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa „šťastie“ na „správny senát“

NS SR, mohol by byť s veľkou pravdepodobnosťou so svojim odvolaním úspešný - takýto

stav (kedy výsledok sporu závisí od náhody vo forme pridelenia veci určitému senátu) nie je

zrejme v právnom štáte akceptovateľný.

Za prejav arbitrárnosti rozsudku súdu treba podľa názoru ústavného súdu považovať

absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých vo veci rozhodol, čo znamená zároveň

porušenie . Arbitrárnosť rozhodnutia je dôvodom vyslovenia porušenia

, napr. aj vtedy, ak sťažovateľ pri ústavnej sťažnosti predložil stanoviská,

ktoré podľa neho dokazujú priamy zásah do jeho práv, či oprávnených záujmov, avšak súd

sa s týmito stanoviskami vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal. Takýto postup súdu

zakladá aj porušenie . Procesnoprávne pochybenia majúce charakter

arbitrárnosti znamenajú absenciu poskytujúcu ochranu základnému právu (),

Sťažovateľ má za to, že odvolací súd (porušovateľ základného práva) nedostatočným

zdôvodnením svojich zásadných právnych záverov, resp. tiež tým, že sa nevyjadril

k podstatnej časti argumentácie sťažovateľa uvedenej v odvolaní, porušil právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «v odvolaní uviedol, že si zároveň je taktiež vedomý

skutočnosti, že v neskoršej rozhodovacej praxi predmetný senát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (č. 1 S) vydal rozhodnutie, ktorým sa vo výsledku (nie z hľadiska

svojho právneho názoru!) odklonil od svojho pôvodného rozhodnutia (zo dňa 30. 3. 2010,

č. k. ). Ako však vyplýva z odôvodnenia tohto „nového“ rozsudku zo dňa

8. 2. 2011, č. k. , ide len o zmenu de facto „vynútenú“ uznesením Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 9. 2010, č. k. -8, pričom z hľadiska

právneho názoru tento senát naďalej zostal presvedčený o správnosti svojich pôvodných

záverov. Za tejto situácie, aj s ohľadom na relevantnú (a neštandardnú) „kritiku“

predmetného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrenú v uvedenom

„novom“ rozsudku senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 S (zo dňa 8. 2. 2011,

č. k. ), nie je podľa názoru žalobcu správne a udržateľné v právnom štáte),

aby bez prijatia riadneho zjednocovacieho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky bola predmetná právna otázka (týkajúca sa okrem žalobcu aj množstva ďalších

advokátov) posudzovaná čisto formálne a fakticky len s odkazom na rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Následným doplnením odvolania zo dňa 12. 9. 2011 poukázal žalobca na informáciu

o rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. 2. 2011. sp. zn. .

Primárne tým žalobca poukázal na základný záver predmetného rozsudku, ktorý znie

nasledovne: „Nielen existencia osobitného oprávnenia na vykonávanie činnosti, ale aj

samotná faktická možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať, sú

podmienkami typu conditio sine qua non, bez naplnenia ktorých nie je možné hovoriť

o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho zabezpečenia.“, ako aj

na podrobné a presvedčivé zdôvodnenie tohto záveru.

Podľa názoru žalobcu sú tieto závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plne

relevantné aj vo vzťahu k jeho veci a plne potvrdzujú právny názor žalobcu prezentovaný

v jeho odvolaní, a to aj napriek tomu, že v danej veci () sa posudzovala

otázka SZČO vo vzťahu k advokátovi s pozastaveným výkonom advokácie. Žalobca svoj

názor opieral najmä o skutočnosť, že v danom rozsudku NS SR () sa daná

skutková a právna situácia (pozastavenie výkonu advokácie) uvádza ako jedna z dvoch

zákonných prekážok, ktoré znemožňujú (v materiálnom zmysle) výkon advokácie zo strany

advokáta − fyzickej osoby. Druhou zákonnou prekážkou je pritom presne situácia, ktorá sa

vzťahuje na žalobcu − zmena formy výkonu advokácie na formu konateľa „advokátskej“

spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá podľa záveru daného rozsudku NS SR

() spôsobuje u advokáta − fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na

výkon advokácie, hoci súčasne nedochádza k samotnému zániku oprávnenia (k vyčiarknutiu

zo zoznamu advokátov).».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. K. na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1

bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

porušené.

2. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. K. na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods.

1 bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

porušené.

3. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. K. na prístup k súdu vo veci, o ktorej

rozhodol orgán verejnej správy v zmysle , bolo

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 9. 2011,

sp. zn. , a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 3. 2011,

č. k. -26, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom a rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia

orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá

za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (). Preto v danej veci

ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (podľa

a ), a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutím, ktoré

označil v petite sťažnosti (t. j. v súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc

judikatúru vo vzťahu k , skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,

a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Do obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa

toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na podstatnú

časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj súd prvého stupňa sa

s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu

považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd podrobne

odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 1. augusta 2007 vykonáva činnosť advokáta ako

spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske

služby podľa § 15 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne

zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho

poistenia podľa § 21 Zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením

rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto zákona a upravuje tak aj

postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti.

Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r.o. Účasť advokáta v takejto spoločnosti

je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.

Oprávnenie na výkon advokátskej činnosti trvá, okrem prípadov pozastavenia výkonu

advokátskej činnosti (§ 8 zákona o advokácii), od zápisu do zoznamu advokátov až do

vyčiarknutia z takého zoznamu. Oprávnenie na výkon advokátskej činnosti má za následok,

že advokát musí byť považovaný za SZČO na účely § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení

v znení účinnom do 31. decembra 2010 a preto je povinne nemocensky a dôchodkovo

poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení.

Vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom

poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii upravujúca iba formu, ktorou môže advokát advokáciu vykonávať, lebo

základným predpokladom výkonu advokácie je výkon takej činnosti fyzickou osobou, ktorá

má zákonom požadované oprávnenie. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného

oprávnenia vykonávať advokáciu ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia je advokát −

fyzická osoba, len on je zapísaný v zozname advokátov, hoci zákon mu následne umožňuje,

aby právne služby poskytoval napríklad aj ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie činnosti ako také nezaniklo, je len osobitným

zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si

sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Oprávnenie

na vykonávanie advokácie je udeľované len advokátovi − fyzickej osobe, a nezaniká ani

v prípade, že advokátsku činnosť realizuje prostredníctvom obchodnej spoločnosti,

v dôsledku čoho v danom prípade nenastali zákonom taxatívne vymedzené skutočnosti

rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako

SZČO. Žalobcovi po celý čas status advokáta zostáva, svoje profesijné označenie je povinný

podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje

prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo

spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno združenia alebo

obchodné meno spoločnosti. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že v súčasnosti je jeho

oprávnenie vyplývajúce z jeho zápisu do zoznamu advokátov SAK len formálne, resp.

hypotetické, t. j. bez právnej i faktickej možnosti jeho praktickej realizácie. V súvislosti

s námietkou žalobcu, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy podľa neho relevantné právne

skutočnosti, najmä záväzné potvrdenie SAK vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k/ zákona

o advokácii, odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku

sociálneho poistenia v sporných prípadoch je zákonom zverené do vecnej pôsobnosti

pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na vyššie uvedené, najmä vzhľadom na vymedzenie

pojmu SZČO v § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení na účely tohto zákona, je potom

potvrdenie SAK irelevantné.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 219

ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.“

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na odôvodnenie

zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní

v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak ( ). Odlišnú úpravu k

ods. 2 pre odvolacie konanie obsahuje , podľa ktorého ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať

na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní. Uvedené ustanovenie zamedzuje, aby v odôvodnení

rozhodnutia odvolacieho súdu dochádzalo k zbytočnému kopírovaniu obsahu podaní

a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje,

aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej

literatúry a judikatúry. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné uviesť podstatnú časť

rozsudku krajského súdu č. k. -26 z 29. marca 2010:

«Súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že Sociálna poisťovňa - pobočka

B. vydala rozhodnutie č. 700-0210007609-GC09/09 dňa 12. 03. 2009, ktorým rozhodla, že

žalobcovi nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku

dňu 31. 01. 2007. Toto rozhodnutie žalobca nenapadol (správne má byť uvedené napadol,

pozn.) odvolaním. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 12. 03.

2009 rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 16. 07. 2009. V odvolacom konaní

bolo preukázané, že žalobca je držiteľom licencie oprávňujúcej ho na poskytovanie právnej

pomoci. Žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 322-4046-GC-04/2009 zo dňa 16. 07. 2009,

ktorým čiastočne zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a to tak,

že... nezaniká 31. 01. 2007 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a

v ostatnom rozhodnutie potvrdzuje.

Predovšetkým treba uviesť, že správne orgány podrobne odôvodnili, prečo žalobcovi,

ktorý sa stal spoločníkom a konateľom spoločnosti H., s. r. o. poskytujúcej advokátske

služby podľa zákona o advokácii () nezaniklo povinné sociálne

poistenie ako SZČO podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Ďalej sa v administratívnom spise nachádza výpis z Obchodného registra Okresného

súdu Bratislava I, výpis z Daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2005,

registračný list FO.

Podľa ustanovenia v správnom súdnictve súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté

rozhodnutie je v súlade správnym poriadkom SR, t. j. najmä s hmotnými a procesnými

administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia súd

preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie

aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou

realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán

oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním

rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje

v znení neskorších predpisov v

vymedzuje, kto sa považuje za SZČO na účely sociálneho poistenia.

Podľa SZČO je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej osoby

v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného

predpisu.

Je tiež zrejmé, že podľa platnej právnej úpravy vznik povinného nemocenského

poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO závisí od výšky príjmu z podnikania

a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa ,

alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý

táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa o advokácií je advokátom ten, kto je

zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.

Podľa môže advokát vykonávať advokáciu aj ako

konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (písm. e/ cit. zák. ustanovenia). Ustanovenie

upravuje aj podľa názoru krajského súdu len formu výkonu

advokácie, pričom zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako

SZČO podľa a ani povinné nemocenské poistenie

a povinné dôchodkové poistenie podľa , pretože

advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu advokácie je

vo vzťahu k postaveniu advokáta ako SZČO podľa zákona o sociálnom poistení právne

bezvýznamná. Takáto zmena formy výkonu advokácie má samozrejme za následok zmenu

v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta. Existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie

advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom SAK až do

času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že advokát musí

byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je

povinne nemocensky poistený podľa a povinne

dôchodkovo poistený podľa a vznik a zánik tohto

poistenia sa viaže na podmienky upravené v Túto skutočnosť teda

nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v , ktorý upravuje

formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon

advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované

oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný

do zoznamu advokátov vedenom SAK. Práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/

je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu

vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta

v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu poskytovania advokátskych služieb

jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých účasť

v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobca, ktorý je naďalej zapísaný do zoznamu advokátov

SAK, spĺňa právnu kvalifikáciu SZČO, podľa zákona o sociálnom poistení. Na vznik

povinného nemocenského a dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO a s ním súvisiacej

odvodovej povinnosti je potrebné, aby žalobca v rozhodujúcom období dosiahol príjem

z podnikania ustanovený v Na základe príjmu z

podnikania za rok 2005 dosiahnutého žalobcom vo výške 82.800,-Sk vzniklo žalobcovi

povinné nemocenské a dôchodkové poistenie od 01. 07. 2006 do 30. 06. 2007. Súd sa

stotožňuje s názorom žalovaného, že zo znenia vyplýva

podmienka, po splnení ktorej je advokát považovaný za SZČO, pričom zákon o sociálnom

poistení odkazuje na zákon ako celok, bez ohľadu na formu výkonu advokátskej činnosti.

Opačný prístup k jednotlivým formám výkonu advokácie by z pohľadu systému sociálneho

poistenia zaviedol nerovnaký prístup k fyzickým osobám poskytujúcim právne služby, a to

tak z pohľadu ich prístupu k systému sociálneho poistenia, ako aj nároku na dávkové

plnenia.

Pre úplnosť treba uviesť, že obdobná problematika už bola viacnásobne riešená

právoplatnými rozsudkami súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok Krajského súdu

v Žiline č. k. -40 zo dňa 14. 04. 2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. 11. 2009).

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že nakoľko postup

správnych orgánov oboch stupňov, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo v súlade

so zákonom bolo potrebné žalobu žalobcu podľa zamietnuť.»

Z citovaných častí napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a rozsudku krajského

súdu č. k. -26 z 29. marca 2011 vyplýva, že tak najvyšší súd, ako aj krajský

súd sa v prvom rade zaoberali otázkou, či advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, má status samostatne zárobkovo činnej

osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Zároveň sa zaoberali aj otázkou,

či osobe, ktorá vykonáva činnosť advokáta, zaniklo povinné nemocenské poistenie

a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení

(v znení účinnom k 1. februáru 2007).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd sumarizujúc už uvedené konštatuje, že dôvody, na ktorých je rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011 založený, sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu a relevantných

právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd

dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Sťažovateľ v sťažnosti osobitne namieta, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom

nevyjadril „k jasnej, zrozumiteľnej a presvedčivej argumentácii (v prospech sťažovateľa)

iného svojho senátu v dvoch rôznych rozhodnutiach, ktoré sťažovateľ na svoju podporu

predložil“, pričom „dvojkoľajnosť“ rozhodovania najvyššieho súdu vedie podľa

sťažovateľa „k nevyhnutnosti zjednotenia rozhodovacej praxe“ najvyššieho súdu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad

), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

podľa je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať

(napr. , , ). Obsahom princípu právneho štátu je

vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj

v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera

občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci

(). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m.

, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento

mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu

najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo

príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v konkrétnom prípade poukázal na skutočnosť, že senát najvyššieho súdu

1 S v rozsudku sp. zn. z 8. februára 2011 vyslovil podľa jeho názoru „záver

relevantný aj vo vzťahu k jeho veci a plne potvrdzujúci jeho právny názor“ týkajúci sa

posúdenia statusu samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle predpisov o sociálnom

zabezpečení, podľa ktorého „nielen existencia osobitného oprávnenia na vykonávanie

činnosti, ale aj samotná faktická možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť

vykonávať, sú podmienkami typu conditio sine qua non, bez naplnenia ktorých nie je možné

hovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho zabezpečenia“.

Sťažovateľ v sťažnosti k tomu ďalej uvádza, že si je vedomý skutočnosti, že

«v neskoršej rozhodovacej praxi predmetný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(č. 1 S) vydal rozhodnutie, ktorým sa vo výsledku (nie z hľadiska svojho právneho názoru!)

odklonil od svojho pôvodného rozhodnutia (zo dňa 30. 3. 2010, č. k. ). Ako

však vyplýva z odôvodnenia tohto „nového“ rozsudku zo dňa 8. 2. 2011,

č. k. , ide len o zmenu de facto „vynútenú“ uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 7. 9. 2010, č. k. -8, pričom z hľadiska právneho

názoru tento senát naďalej zostal presvedčený o správnosti svojich pôvodných záverov.

Za tejto situácie, aj s ohľadom na relevantnú (a neštandardnú) „kritiku“ predmetného

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrenú v uvedenom „novom“ rozsudku

senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 S (zo dňa 8. 2. 2011,

č. k. ), nie je podľa názoru žalobcu správne a udržateľné v právnom štáte),

aby bez prijatia riadneho zjednocovacieho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky bola predmetná právna otázka (týkajúca sa okrem žalobcu aj množstva ďalších

advokátov) posudzovaná čisto formálne a fakticky len s odkazom na rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.».

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m. ,

, , , ).

Ústavný súd vo vzťahu k posudzovanej veci uzatvára, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu (z 28. septembra 2011, pozn.) je svojou argumentáciou v zásade

totožný s argumentáciou uvedenou v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2011 (samotné tvrdenie senátu 1 S v rozsudku sp. zn.

z 8. februára 2011, že ide o mechanicky prevzatú argumentáciu z rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. februára 2010, nemá v danom prípade právnu relevanciu,

pozn.). V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára 2011 jeho senát

1 S odklon od svojej pôvodnej judikatúry (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2010, pozn.) zdôvodnil okrem iného takto:

„Na základe... analýzy má Najvyšší súd jednoznačne preukázané, že uznesením

sp. zn. -8 zo dňa 07. 09. 2010 sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril

dostatočným spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti s aplikáciou práva

sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom poistení

z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu súčasne

vykazuje podmienky, ktoré zákon prostredníctvom spája s viazanosťou

všeobecného súdu rozhodnutím ústavného súdu. Podľa veta druhá súd

je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré

sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.“

Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä

najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie,

vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na

pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že senát 1 S

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2011 odlišne o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, tento svoj odklon od svojej

predchádzajúcej judikatúry však objektívne a rozumne odôvodnil, preto je podľa názoru

ústavného súdu takýto odklon ústavne udržateľný. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva,

že senát 1 S najvyššieho súdu rozhodol obdobne ako v napadnutom rozsudku senát 9 S

najvyššieho súdu, aj v rozsudku sp. zn. z 8. februára 2011 a v rozsudku

sp. zn. z 13. septembra 2011, čím senát 1 S najvyššieho súdu len potvrdil

svoju líniu odklonu od svojej prechádzajúcej judikatúry. Z uvedeného dôvodu preto nebol

dôvod, aby sa najvyšší súd (senát 9 S, pozn.) v napadnutom rozsudku z 28. septembra 2011

osobitne zaoberal argumentom sťažovateľa o „rozdielnej rozhodovacej činnosti senátov

najvyššieho súdu“, pričom uvedené rozhodnutia senátu 1 S najvyššieho súdu uverejnené

na internetovom portáli najvyššieho súdu mohli byť sťažovateľovi dostatočne známe.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že medzi posudzovaným

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa ani základného práva podľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že v danom prípade mohlo dôjsť

k porušeniu týchto základných práv. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľné

a udržateľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012