Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 59/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa

a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 24. júna 2004

prerokoval prijatú sťažnosť organizácie GREENPEACE Slovensko, B., zastúpenej

advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie jej

základných práv vyplývajúcich z a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra

2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra

2003 p o r u š i l právo organizácie GREENPEACE Slovensko na slobodné prijímanie

informácií podľa v spojení s právom na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2

.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 40/03

z 23. októbra 2003 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti organizácie GREENPEACE Slovensko

n e v y h o v u j e .

4. Organizácii GREENPEACE Slovensko p r i z n á v a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 14 110 Sk (slovom štrnásťtisícstodesať slovenských korún), ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť právnej zástupkyni JUDr. E. K.,

Advokátska kancelária, B. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -21 zo 17. marca 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť organizácie

GREENPEACE Slovensko, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E.

K., B. B., ktorou namieta porušenie jej základných práv vyplývajúcich z čl. 26 ods. 2

a (ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra

2003.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 31. mája

2004, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 19. apríla 2004 vyslovili súhlas s tým, aby

sa upustilo od ústneho pojednávania.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 26

ods. 2 a a 2 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03

z 23. októbra 2003, zrušil tento rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu a priznal jej finančné

zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 12. júna 2002 požiadala v zmysle

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „zákon o slobode informácií“)

Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) o sprístupnenie

viacerých informácií, okrem iného i o sprístupnenie záverečnej termohydraulickej analýzy

roztrhnutia hlavného cirkulačného potrubia z postupnej rekonštrukcie bloku V1 Jadrovej

elektrárne Jaslovské Bohunice. Žalovaný ako povinná osoba žiadosti sťažovateľky vyhovel

iba sčasti a rozhodnutím č. 3/2002-inf z 10. júla 2002 nevyhovel žiadosti sťažovateľky

o sprístupnenie vyššie uvedenej informácie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

požadovaná analýza tvorí súčasť obchodného tajomstva Slovenských elektrární, a. s.,

v zmysle až 20 . Proti rozhodnutiu žalovaného podala

sťažovateľka 24. júla 2002 rozklad, v ktorom namietala nedostatočne zistený skutkový stav

v súvislosti s otázkou, či požadovaná analýza je naozaj predmetom obchodného tajomstva

v zmysle -

inf. z 5. augusta 2002 rozkladu sťažovateľky nevyhovel a rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že požadovaná informácia je obchodným tajomstvom Slovenských

elektrární, a. s., pričom žalovaný neskúma v konaní o sprístupnenie informácií, či niečo

môže byť alebo nemôže byť obchodným tajomstvom. Zároveň žalovaný vyslovil názor, že

Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií

a sťažovateľka sa snaží prostredníctvom žalovaného získať prístup ku dokumentom, ktoré

jej Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. Sťažovateľka podala 4. októbra 2002

najvyššiemu súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobu

odôvodnila tým, že žalovaný nezistil úplne a presne skutkový stav vo vzťahu ku definičným

znakom pojmu obchodné tajomstvo a nezisťoval ani, či v prípade, ak by aj naozaj išlo

o obchodné tajomstvo, by podľa § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií predsa nebol

žalovaný povinný informáciu poskytnúť. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 2003 bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru najvyššieho súdu požadovaná

informácia je informáciou v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode

informácií, a keďže Slovenské elektrárne, a. s., vyjadrili so sprístupnením informácie

nesúhlas, bolo treba napadnuté rozhodnutia žalovaného považovať za zákonné. Podľa

názoru najvyššieho súdu sa ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií

vzťahuje na informácie, ktoré povinná osoba (žalovaný) získala od subjektu, ktorý sám nie

je povinnou osobou podľa zákona o slobode informácií (Slovenské elektrárne, a. s.).

Najvyšší súd nepovažoval za právne významné zaoberať sa skutočnosťou, či požadované

informácie sú alebo nie sú obchodným tajomstvom, a vôbec sa nezaoberal námietkami

sťažovateľky týkajúcimi sa nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného. Sťažovateľka

4. júna 2003 podala proti rozsudku najvyššieho súdu odvolanie, v ktorom namietala hlavne,

že najvyšší súd použil odlišný zákonný dôvod na nesprístupnenie informácií ako žalovaný,

čo je podľa názoru sťažovateľky absolútne neprípustné a protizákonné. Navyše, rozsudok

najvyššieho súdu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to najmä pokiaľ ide

o výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií. Najvyšší súd

nepreskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovaného, ale v skutočnosti pri odôvodnení

rozhodnutia sám suploval žalovaného. Napokon vytkol, že sa najvyšší súd nevysporiadal

dostatočne so všetkými žalobnými námietkami. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-

NS 40/03 z 23. októbra 2003, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený

22. decembra 2003, bol potvrdený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 2003. Odvolací senát najvyššieho súdu odôvodnil rozsudok skutočnosťou, že

v rozhodnutí žalovaného z 10. júla 2002 je uvedené, že Slovenské elektrárne, a. s.,

nesúhlasia so sprístupnením požadovaných informácií sťažovateľke a z tohto dôvodu

prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu nenahrádza odôvodnenie, ktoré by

v preskúmavaných rozhodnutiach žalovaného absentovalo. Pritom sa odvolací senát

najvyššieho súdu opäť nevysporiadal s viacerými námietkami sťažovateľky uvedenými

v odvolaní, pričom odôvodnenie rozsudku je viac ako stručné.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03

z 23. októbra 2003 došlo k porušeniu jej základných práv na prijímanie informácií v zmysle

a na spravodlivý proces v zmysle a 2 .

Porušenie uvedených základných práv vidí sťažovateľka vo viacerých rovinách:

1. Sťažovateľkou požadované informácie nenaplňovali všetky pojmové znaky

obchodného tajomstva vyplývajúce z ustanovenia ;

2. Neprihliadlo sa na to, že aj keby šlo o obchodné tajomstvo, ustanovenie § 10 ods. 2

zákona o slobode informácií ustanovuje výnimku z ochrany obchodného tajomstva,

pričom z tohto pohľadu sa ani rozhodnutia žalovaného, ale ani najvyššieho súdu

vecou nezaoberajú;

3. Najvyšší súd nesprávne vyložil ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode

informácií, keď dospel k záveru, že toto ustanovenie obmedzuje prístup

k informáciám v prípadoch subjektu, ktorý sám nemá povinnosť poskytnúť

informácie podľa zákona o slobode informácií, lebo správne treba toto ustanovenie

vykladať tak, že sa v ňom má na mysli taký subjekt, ktorý poskytol povinnej osobe

informáciu dobrovoľne, teda bez tohto, že by mu zákon takúto povinnosť ukladal;

4. Aj pri výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, ktorý si

osvojil najvyšší súd, bolo treba preskúmať, či žalovaný dodržal predpísaný postup,

teda či vyzval Slovenské elektrárne, a. s., na oznámenie, či so sprístupnením

informácie súhlasia, a či a ako na výzvu Slovenské elektrárne, a. s., reagovali. Bolo

povinnosťou najvyššieho súdu presne uviesť, ako a kedy boli tieto formálne

podmienky splnené;

5. Najvyšší súd sa odvoláva na taký dôvod nesprístupnenia informácií, ktorý

v rozhodnutiach žalovaného nie je vôbec uvedený. Samotná veta z prvostupňového

rozhodnutia žalovaného, na ktorú sa najvyšší súd odvolal, sa v rámci svojho kontextu

vzťahuje na dôvod obmedzenia prístupu k informáciám v zmysle § 10 zákona

o slobode informácií, a nie dôvod v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode

informácií;

6. Najvyšší súd nijako nevysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že Slovenské elektrárne,

a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií, lebo sa nijako

nezaoberal ustanovením § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, z ktorého by pri

splnení určitých podmienok bolo možné prípadne vyvodiť, že Slovenské elektrárne,

a. s., ako obchodná spoločnosť založená štátnym orgánom sú osobou povinnou

poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií;

7. Rovnako sa najvyšší súd vôbec nezaoberal ustanovením § 11 ods. 2 zákona o slobode

informácií, hoci toto ustanovenie znamená výnimku z ustanovenia § 11 ods. 1 písm.

a) zákona o slobode informácií pre prípad informácií získaných za verejné financie,

resp. informácií týkajúcich sa použitia verejných financií, prípadne informácií

o nakladaní s majetkom štátu alebo obce;

8. Keďže najvyšší súd považoval obmedzenie prístupu sťažovateľky k informáciám za

dôvodné s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode

informácií, ďalšími argumentmi a námietkami sťažovateľky sa už nezaoberal, hoci

bol povinný zaoberať sa a vysporiadať sa so všetkými námietkami sťažovateľky

uvedenými v žalobe, resp. v odvolaní. Týmto postupom najvyšší súd vlastne

odmietol preskúmať rozhodnutia žalovaného, čím bola sťažovateľka pozbavená

možnosti domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia na nestrannom súde.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 19. apríla 2004 doručeného ústavnému

súdu 29. apríla 2004 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu sťažnosť nie je dôvodná,

a preto najvyšší súd požaduje, aby jej ústavný súd nevyhovel. V odôvodnení napadnutého

rozsudku sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami sťažovateľky,

ktorá svoje odvolanie odôvodnila najmä tvrdeniami, že najvyšší súd prvostupňovým

zamietajúcim rozsudkom doplnil, prípadne nahradil chýbajúce právne odôvodnenie

rozhodnutí správnych orgánov. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí

z 10. júla 2002 uviedol dva dôvody odmietnutia prístupu k požadovanej informácii, a to

obchodné tajomstvo a nesúhlas Slovenských elektrární, a. s. Skutočnosť, že odôvodnenie

rozhodnutia správneho orgánu je stručné a že za druhým dôvodom odmietnutia prístupu

k informácii nie je v zátvorke uvedené príslušné ustanovenie zákona o slobode informácií,

nespôsobila podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmateľnosť uvedeného rozhodnutia,

lebo dôvody odmietnutia prístupu k informáciám boli formulované jasne a zrozumiteľne.

Vady rozhodnutia vytýkané sťažovateľkou neboli teda takého charakteru, na ktoré by súd

musel prihliadnuť v zmysle . Keďže

v podanom rozklade sa sťažovateľka zamerala na popretie existencie prvého z dôvodov

odmietnutia prístupu k informácii, aj odôvodnenie nevyhovujúceho rozhodnutia o rozklade

sa vlastne vysporiadavalo s dôvodmi rozkladu týkajúcimi sa obchodného tajomstva. Nebol

daný dôvod zaoberať sa v rozhodnutí o rozklade druhým dôvodom odmietnutia prístupu

k informácii, teda nesúhlasom Slovenských elektrární, a. s., keďže rozkladom tento druhý

dôvod nebol napadnutý. Najvyšší súd potom v prvostupňovom rozsudku iba zdôraznil, že

nie je potrebné dokazovať existenciu obchodného tajomstva, keď druhý z dôvodov

neposkytnutia požadovanej informácie – nesúhlas Slovenských elektrární, a. s. –

sťažovateľom vlastne nebol spochybňovaný ani v rozklade, ani v žalobe. V tomto smere

potom odvolací päťčlenný senát najvyššieho súdu vyhodnotil napadnutý rozsudok

prvostupňového trojčlenného senátu najvyššieho súdu ako vecne správny. Pokiaľ ide

o ďalšie dôvody sťažnosti, najvyšší súd uvádza, že sa nikdy nezaoberá dôvodmi

a tvrdeniami, ktoré nemajú vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí

správnych orgánov, teda takými, ktoré nie sú vecné. Preto sa výslovne nezaoberal napr.

tvrdeniami sťažovateľky, že elektrárne nášho typu sa v súčasnosti okrem v Rusku

prevádzkujú už len v Rumunsku a Arménsku, ale ani tou časťou vyjadrenia žalovaného,

ktorou reagoval na sťažovateľkino hodnotenie globálnych politickoekonomických pomerov

na európskej, resp. svetovej úrovni. V súdnom preskúmavacom konaní podľa piatej časti

súd preskúmava zákonnosť napadnutých rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy, pričom tretiu časť

v ňom možno aplikovať len primerane ( ). Preto je

nenáležité tvrdenie sťažovateľky o tom, aké náležitosti napadnutý rozsudok neobsahuje.

Z podania právnej zástupkyne sťažovateľky z 31. mája 2004 doručeného ústavnému

súdu 2. júna 2004 vyplýva, že vyjadrenie najvyššieho súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, ktoré je pokračovaním pochybení urobených v napadnutom

rozsudku. Nemožno súhlasiť s tvrdením, že sa druhostupňový senát najvyššieho súdu

vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami sťažovateľky. Sťažovateľka namietla

v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu množstvo procesných, ako

aj hmotnoprávnych vád, ktoré mohli mať a aj mali závažný vplyv na zákonnosť

prvostupňového rozhodnutia, ako aj skorších rozhodnutí v správnom konaní. Najvyšší súd

sa v odvolacom rozhodnutí nijako nevyjadril k námietke sťažovateľky, podľa ktorej

požadované informácie poskytli Slovenské elektrárne, a. s., žalovanému ako dôsledok

právnej povinnosti vyplývajúcej zo o mierovom využívaní jadrovej

energie a o zmene a doplnení o štátnom odbornom dozore nad

bezpečnosťou práce v znení

v znení neskorších predpisov. Pritom iné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

obsahuje podrobnú argumentáciu ohľadne právnej povinnosti Slovenských elektrární, a. s.,

a z toho vyplývajúcej možnosti žalovaného požadované informácie mať k dispozícii.

Rovnako sa najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní vôbec nezaoberal námietkami

sťažovateľky týkajúcimi sa postupu žalovaného, ako aj prvostupňového senátu najvyššieho

súdu v rozpore s ustanovením § 12 zákona o slobode informácií. Práve táto skutočnosť, ako

aj najvyšším súdom konštatovaná stručnosť administratívneho rozhodnutia v spojení

s neuvedením príslušného ustanovenia právnych predpisov má za následok

nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho rozpor s . Ak by sa aj pripustilo, že

správne orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí nie sú povinné uvádzať ustanovenia

právnych predpisov, na základe ktorých rozhodujú, bola by pozícia žalobcu v rámci žaloby

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia mimoriadne obťažná a jeho práva vyplývajúce

z hmotnoprávnych a procesných predpisov by boli len veľmi ťažko uplatniteľné. Nie je

možné totiž pripustiť, aby účastník správneho konania len odhadom určoval, čo je právnym

podkladom správneho rozhodnutia, lebo by to bola viac než absurdná situácia, ktorá by

neprispela ku garanciám spravodlivého procesu. Takýto výklad a aplikácia Správneho

poriadku je v rozpore s . Skutočnosť, že žalovaný na rozdiel od

najvyššieho súdu nikdy pre odôvodnenie svojich rozhodnutí nepoužil a nemienil použiť

ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, jednoznačne vyplýva aj

z vyjadrení žalovaného k žalobe a k odvolaniu sťažovateľky. Druhé podstatné tvrdenie

najvyššieho súdu, podľa ktorého sa sťažovateľka v rozklade zamerala iba na dôvod

nesprístupnenia informácií podľa § 10 zákona o slobode informácií a podľa ktorého sa

žalovaný preto nemusel druhým dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácií (§ 11 ods. 1

písm. a) zákona o slobode informácií) vôbec zaoberať, je v priamom rozpore s ustanovením

§ 59 ods. 1 Správneho poriadku, na základe ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté

rozhodnutie v celom rozsahu. Pokiaľ sa najvyšší súd rozhodol na vec aplikovať ustanovenie

§ 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, musel mať preukázané, že žalovaný

vykonal všetky zákonné postupy, ktoré sú podmienkou jeho aplikácie. Pritom

z odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú podklady pre posúdenie týchto skutočností. Pokiaľ

nevyplývali ani z administratívneho spisu, malo byť rozhodnutie žalovaného zrušené pre

nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov, ako aj pre rozpor s obsahom spisov.

Sťažovateľka preto trvá na tom, že došlo k porušeniu jej základných práv vyplývajúcich

z a .

II.

Zo žiadosti sťažovateľky z 12. júna 2002 adresovanej žalovanému vyplýva, že žiada

okrem iných informácií aj o informácie o záverečnej termohydraulickej analýze roztrhnutia

hlavného cirkulačného potrubia z postupnej rekonštrukcie bloku V1 Jadrovej elektrárne

Jaslovské Bohunice spracovanej s použitím realistickej metodiky vrátane výpočtových

postupov, a to s poukazom na zákon o slobode informácií.

Z rozhodnutia žalovaného č. 3/2002-inf z 10. júla 2002 vyplýva, že žalovaný podľa

§ 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ako aj § 46 a § 47 Správneho poriadku žiadosti

nevyhovel s odôvodnením, že požadovaná informácia je v zmysle § 17 až 20 Obchodného

zákonníka obchodným tajomstvom Slovenských elektrární, a. s., pričom tieto nesúhlasia

s ich sprístupnením pre tretie osoby. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona

o slobode informácií. Podľa názoru žalovaného súhrn požadovaných skutočností uvedených

v predmetnom materiáli je výlučne výrobnej, obchodnej a technickej povahy. Tieto

skutočnosti majú materiálnu hodnotu, nie sú v obchodných kruhoch bežne dostupné

a Slovenské elektrárne, a. s., prejavili nielen vôľu ich utajiť, ale ich utajenie aj zabezpečujú.

Z rozkladu sťažovateľky z 24. júla 2002 vyplýva, že podľa jej názoru požadovaná

analýza ako celok nemôže byť obchodným tajomstvom Slovenských elektrární, a. s., pričom

sťažovateľka tento názor podrobne rozvádza. Samotné odôvodnenie rozhodnutia

žalovaného cituje iba znenie zákona, ale neuvádza žiadne argumenty na podporu tvrdenia,

že ide o obchodné tajomstvo. Preto treba považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov.

Z rozhodnutia žalovaného č. 4/2002-inf z 5. augusta 2002 vyplýva, že žalovaný

rozkladu sťažovateľky nevyhovel. Podľa názoru žalovaného vzhľadom na ustanovenie § 10

ods. 1 zákona o slobode informácií pri informáciách, ktoré tvoria obchodné tajomstvo, je

vecou podnikateľa vlastniaceho informácie označiť ich ako obchodné tajomstvo.

Požadované informácie boli spracované na žiadosť Slovenských elektrární, a. s. Žalovaný

v konaní o sprístupnenie informácií neskúma, či niečo môže byť alebo nemôže byť

obchodným tajomstvom, skúma len, či informácia je alebo nie je označená ako obchodné

tajomstvo. Otázku, či požadovaná informácia má alebo nemá skutočnú alebo potenciálnu

hodnotu pre podnikanie, nie je oprávnený riešiť ani sťažovateľ, ani žalovaný. V prípade

pochybnosti alebo sporu môže o tom záväzne rozhodnúť iba súd. Ustanovenie § 10 zákona

o slobode informácií obchodné tajomstvo nedefinuje. Uvádza však, v ktorých prípadoch je

ochrana obchodného tajomstva prelomená v prospech verejného záujmu. Je sporné, či

požadovaná informácia je takou, ktorá spĺňa kritériá uvedené v § 10 ods. 2 písm. a) zákona

o slobode informácií. Tvrdenie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je zavádzajúce, pretože

na to je oprávnený iba súd. Vo všeobecnosti treba k rozkladu sťažovateľky uviesť, že by

mohlo ísť o zneužívanie zákona o slobode informácií, lebo Slovenské elektrárne, a. s., nie sú

povinnou osobou v zmysle § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, pričom sťažovateľka

prostredníctvom žalovaného ako ústredného štátneho orgánu sa snaží získať prístup

k dokumentom, ktoré mu Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. Pritom ide

o skutočnosti majúce materiálnu hodnotu, bežne sú nedostupné a Slovenské elektrárne, a. s.,

prejavili nielen vôľu ich utajiť, ale ich utajenie aj zabezpečujú.

Zo žaloby sťažovateľky zo 4. októbra 2002 podanej najvyššiemu súdu vyplýva, že

sťažovateľka považuje rozhodnutia žalovaného za protizákonné. Trvá na tom, že

v skutočnosti požadované informácie nebolo možné považovať za obchodné tajomstvo.

Žalovaný pochybil, keď nezistil úplne a presne skutkový stav s tým súvisiaci. Žalovaný iba

vychádzal z deklarácie Slovenských elektrární, a. s., že ide o obchodné tajomstvo, a nijako

túto skutočnosť nepreveroval, hoci to bolo jeho povinnosťou. Navyše, žalovaný neskúmal,

či nie je splnený niektorý z prípadov obmedzenia ochrany obchodného tajomstva podľa § 10

ods. 2 zákona o slobode informácií, lebo v rozhodnutí o rozklade iba uviedol, že je sporné,

či požadovaná informácia spadá pod uvedené obmedzenie. Žalovaný vlastne odmietol

posúdiť predbežnú otázku podstatnú pre jeho rozhodnutie, pričom sa obmedzil na

konštatovanie, že táto otázka je sporná.

Z vyjadrenia žalovaného k žalobe z 26. októbra 2002 vyplýva, že žalovaný žiada

žalobu zamietnuť. Podľa neho nikdy nespochybňoval, čo je alebo nie je obchodným

tajomstvom Slovenských elektrární, a. s. Žalobca (sťažovateľka) neuviedol jediný dôkaz

o tom, že by čo i len jediný predpoklad obchodného tajomstva nebol v tomto prípade

splnený. Rovnako nepreukázal, že by v danom prípade bolo treba aplikovať ustanovenie §

10 ods. 2 zákona o slobode informácií. Označovať informácie ako obchodné tajomstvo je

výlučným právom podnikateľa, ktorému informácie patria. Žalovanému neprislúcha

hodnotiť a posudzovať, či sú splnené všetky objektívne a subjektívne predpoklady na

označenie informácií ako obchodné tajomstvo.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. marca 2003 vyplýva, že

najvyšší súd žalobu sťažovateľky zamietol. Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaného

treba považovať za subjekt s takzvanou plnou informačnou povinnosťou, a to v zmysle § 2

zákona o slobode informácií. Žalovaný má teda povinnosť sprístupniť všetky informácie,

ktoré má k dispozícii, okrem tých informácií, ktoré sú vymedzené v § 8 až 11 zákona

o slobode informácií. Táto kategória neprístupných informácií alebo prístupných len za

určitých stanovených podmienok a predpokladov suspenduje právo na informácie. Súčasne

je inak povinný subjekt viazaný nesprístupniť informáciu, lebo túto kategóriu tvoria výlučne

informácie, ktoré z verejných, bezpečnostných, súkromných alebo iných dôvodov požívajú

právo na ochranu, pretože ich zverejnením by sa zasiahlo do právom chránených práv.

Predovšetkým do tejto kategórie patria utajované skutočnosti (štátne tajomstvo, obchodné

tajomstvo – zúžené o prípady uvedené v § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií), bankové,

daňové tajomstvo, informácie týkajúce sa osobnosti, osobných údajov fyzických osôb.

Osobitnú skupinu tvoria informácie uvedené v cit. zákone v § 11 s názvom „Ďalšie

obmedzenia prístupu k informáciám“, a to v jeho odseku 1. Z tohto označenia, ako aj

obsahu ustanovenia je zrejmé, že ide o samostatné prípady bez väzby na podmienky

uvedené v ustanoveniach nižšieho poradového čísla. To znamená, že informácie

vymenované v tomto ustanovení sú vylúčené zo zverejnenia bez ohľadu na to, či požívajú

ochranu pred zverejnením podľa predchádzajúcich ustanovení. Teda nie je rozhodujúce, že

takáto informácia nie je predmetom štátneho alebo iného tajomstva alebo chráneným

osobným údajom. Ak je súčasne aj tajomstvom, platí zákaz o to viac. Podľa § 9 ods. 1

písm. a) [pozn., zrejme má byť správne podľa § 11 ods. 1 písm. a)] povinná osoba obmedzí

sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou,

ktorej takúto povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila,

že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie osoba

oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá sa, že so

sprístupnením súhlasí. Na tieto následky musí byť povinná osoba upozornená. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že informácie, ktoré má dožiadaná osoba k dispozícii, treba rozlišovať

podľa pôvodu, teda či ide o informáciu, ktorá je jej vlastným produktom, alebo

o informáciu, ktorú prevzala od inej osoby. Ak ide o informáciu prevzatú od osoby, ktorá

nemá informačnú povinnosť, nie je na zvážení dožiadanej osoby, či túto informáciu

poskytne, ak oprávnená osoba vysloví nesúhlas. Dožiadaná osoba, hoci má konať v režime

správneho konania, je nesúhlasom oprávnenej osoby viazaná. Toto platí bez ohľadu na to, či

informácia má alebo nemá charakter štátneho, obchodného alebo iného tajomstva. V danej

veci bolo zrejmou skutočnosťou, že sťažovateľka od žalovaného požadovala informáciu

patriacu Slovenským elektrárňam, a. s., ktorá bola žalovanému odovzdaná v rámci výkonu

dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Slovenské elektrárne, a. s., vyjadrili so zverejnením

nesúhlas. Pokiaľ žalovaný za tohto stavu informáciu patriacu súkromnej osobe nezverejnil,

postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením. Preto nie je významné, že neskúmal,

či táto informácia je skutočne informáciou spĺňajúcou kritériá obchodného tajomstva, za akú

ju vlastník považuje. Významnejší je charakter tejto informácie z hľadiska úloh žalovaného,

teda z hľadiska dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Žalovaný však uviedol, že analýza má

výlučne výrobnú, technickú a obchodnú povahu. Správnosti takéhoto označenia nasvedčuje

i samotný názov, ako aj okolnosť, že analýza len dopĺňala „Bezpečnostnú správu JE V1 po

postupnej rekonštrukcii“, ktorá bola žalovanému doručená v roku 2001.

Z odvolania sťažovateľky z 3. júna 2003 vyplýva, že sťažovateľka požaduje zmeniť

rozsudok a rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa názoru

sťažovateľky najvyšší súd pochybil, keďže zákonnosť nesprístupnenia požadovaných

informácií zdôvodnil diametrálne odlišne od rozhodnutí žalovaného. Kým žalovaný ich

odmietol sprístupniť s poukazom na to, že ide o obchodné tajomstvo, najvyšší súd sa oprel

o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, a to i napriek tomu, že ani

v odôvodnení rozhodnutí žalovaného, ale ani v jeho vyjadreniach sa takýto dôvod

odmietnutia sprístupnenia informácií nevyskytol. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona

o slobode informácií najvyšší súd nesprávne vyložil, lebo správne z tohto ustanovenia

vyplýva, že povinná osoba (žalovaný) obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu

nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou, ktorá nemala právnu povinnosť povinnej osobe

(žalovanému) informáciu odovzdať a písomne oznámila, že so sprístupnením informácie

nesúhlasí. Pritom v danom prípade Slovenské elektrárne, a. s., mali právnu povinnosť

žalovanému poskytnúť tie informácie, ktorých zverejnenia sa sťažovateľka od žalovaného

domáhala. Preto aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií pri správnom

výklade neprichádzala do úvahy. Najvyšší súd pochybil aj v tom, že sa nevysporiadal

s námietkou sťažovateľky smerujúcou voči právnemu názoru žalovaného, podľa ktorého

nebolo v právomoci žalovaného skúmať, či je požadovaná informácia naozaj obchodným

tajomstvom. Ide o formalistický výklad ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o slobode

informácií. V skutočnosti požadované informácie ako celok nie sú obchodným tajomstvom.

Z vyjadrenia žalovaného z 1. júla 2003 vyplýva, že žalovaný požadoval potvrdenie

prvostupňového rozsudku najvyššieho súdu. Konštatoval, že odvolanie sa opiera o rovnaké

skutočnosti, vyjadrenia a názory, ktoré boli základom už pre podanú žalobu. Podľa

presvedčenia žalovaného prvostupňový rozsudok vychádza zo správneho právneho

posúdenia veci.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003 vyplýva, že

najvyšší súd ako súd odvolací prvostupňový rozsudok potvrdil. Nebolo možné prisvedčiť

tvrdeniu sťažovateľa, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku doplnil, resp. nahradil

chýbajúce právne odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí žalovaného. Zákonný dôvod

odmietnutia poskytnúť informáciu z dôvodu nesúhlasu Slovenských elektrární, a. s., je

výslovne obsiahnutý v rozhodnutí žalovaného. Keďže rozhodnutia vydané

v dvojinštančnom správnom konaní je potrebné považovať za jeden celok, v konkrétnom

prípade z toho vyplýva, že správny orgán nesprístupnenie informácie odôvodnil dvoma

zákonnými dôvodmi, a to jednak podľa § 10 ods. 1 a jednak podľa § 11 ods. 1 písm. a)

zákona o slobode informácií. Pritom súd prvého stupňa iba poukázal na to, že pri

nesprístupnení informácie podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona nemá už právnu relevanciu

skúmanie, či informácia spĺňa kritériá obchodného tajomstva. Preto podľa názoru

odvolacieho senátu najvyššieho súdu nešlo o doplnenie alebo nahradenie chýbajúceho

právneho odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, lebo k odmietnutiu

poskytnutia informácií došlo v správnom konaní aj z dôvodu nesúhlasu Slovenských

elektrární, a. s., s ich poskytnutím. Vzhľadom na takéto právne posúdenie sa ani odvolací

súd nezaoberal podrobnejšie tými odvolacími námietkami, ktoré sa týkali naplnenia

zákonných pojmových znakov obchodného tajomstva, lebo tieto námietky by nemohli

ovplyvniť posúdenie a právny záver v danej veci. Pritom pojem povinnosť v ustanovení

§ 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona sa vzťahuje na zákonnú povinnosť sprístupnenia informácií,

čo znamená, že zákon selektuje, či osoba, ktorá povinnej osobe informácie odovzdala, spĺňa

atribúty povinnej osoby podľa § 2 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o slobode informácií alebo

o takúto osobu nejde, a v takom prípade jej nesúhlas má za následok nesprístupnenie

informácií povinnou osobou.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa prvej vety každý má právo (...) slobodne (...) prijímať (...)

informácie (...).

Podľa č. 46 ods. 2 kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd vo svojej judikatúre ochrany konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie

je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(, ).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým prisvedčiť právnemu názoru

najvyššieho súdu vyjadrenému v druhostupňovom rozsudku z 23. októbra 2003, podľa

ktorého v prípadoch rozhodnutí vydaných v dvojinštančnom správnom konaní je potrebné

tieto rozhodnutia považovať za jeden celok.

Kým z prvostupňového rozhodnutia žalovaného z 10. júla 2002 je zrejmé, že

odmietnutie poskytnúť požadované informácie sa opiera o tvrdenie, že v zmysle § 10 ods. 1

zákona o slobode informácií ide o obchodné tajomstvo, pričom Slovenské elektrárne, a. s.,

so sprístupnením informácií pre tretie osoby nesúhlasia, zatiaľ z druhostupňového

rozhodnutia žalovaného z 5. augusta 2002 sa dá vyvodiť, že okrem už uvedeného dôvodu

bolo potrebné poskytnutie požadovaných informácií odmietnuť aj preto, že poskytnutie

informácií by bolo zneužitím zákona o slobode informácií, keďže Slovenské elektrárne,

a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle § 2 ods. 1 a 2 tohto zákona a sťažovateľka sa

prostredníctvom žalovaného snaží získať prístup ku takým dokumentom, ktoré jej

Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. V tejto súvislosti treba konštatovať, že

uvedený dôvod odmietnutia poskytnutia požadovaných informácií je v druhostupňovom

rozhodnutí žalovaného vymedzený iba skutkovo, chýba právna subsumpcia tohto dôvodu.

Nemôžu však byť pochybnosti, že ide o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode

informácií.

Zo žaloby sťažovateľky zo 4. októbra 2002 podanej proti právoplatnému rozhodnutiu

žalovaného je evidentné, že sťažovateľka si neuvedomila právny dosah iba skutkovo

vymedzeného dôvodu pre odmietnutie poskytnutia požadovaných informácií preto, že ide

o informácie poskytnuté Slovenskými elektrárňami, a. s., ktoré samy povinnosť poskytovať

informácie nemajú. Žalobu zamerala argumentačne iba na problematiku obchodného

tajomstva. Podľa názoru ústavného súdu nebolo by v súlade so zásadami spravodlivého

súdneho procesu za danej konkrétnej situácie, aby neúplnosť odôvodnenia druhostupňového

rozhodnutia žalovaného bola na škodu, resp. na ťarchu sťažovateľky. Bolo totiž nepochybne

povinnosťou žalovaného aj z hľadiska právneho svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

Prvostupňový senát najvyššieho súdu správne posúdil a ustálil, že žalovaný

v skutočnosti opiera svoje stanovisko o odmietnutí poskytnutia požadovaných informácií

o dva dôvody, teda tak o ustanovenie § 10 ods. 1, ako aj o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)

zákona o slobode informácií. Pritom aj prvostupňovému senátu najvyššieho súdu muselo

byť zrejmé, že sťažovateľka pochopila právoplatné rozhodnutie žalovaného tak, že sa

opiera iba o jeden dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o slobode

informácií. Taktiež mu muselo byť jasné aj to, že druhý dôvod odmietnutia nie je

vymedzený celkom exaktne, pretože je ustálený iba skutkovo bez podradenia pod príslušné

ustanovenie zákona.

Podľa názoru ústavného súdu za daného konkrétneho stavu pri rešpektovaní zásad

spravodlivého súdneho procesu mal prvostupňový senát najvyššieho súdu poskytnúť

sťažovateľke pred rozhodnutím vo veci možnosť, aby sa vyjadrila k napadnutému

právoplatnému rozhodnutiu žalovaného aj z pohľadu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a)

zákona o slobode informácií v zmysle jeho skutkového vymedzenia v druhostupňovom

rozhodnutí žalovaného. Zásadám spravodlivého súdneho procesu totiž nemôže zodpovedať

taký postup súdu, ktorý vzhľadom na všetky okolnosti účastník nemôže predvídať a naň

primerane reagovať svojou argumentáciou.

Treba ďalej uviesť, že pochybenie, ktorého sa dopustil prvostupňový senát

najvyššieho súdu, sa napravilo v odvolacom konaní. Je tomu tak preto, že v prvostupňovom

rozsudku najvyššieho súdu z 25. marca 2003 je druhý argument pre odmietnutie poskytnutia

požadovaných informácií uvedený už spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám,

lebo je vyjadrený tak skutkovo, ako aj právne. Sťažovateľka preto v odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku reaguje aj na druhý argument a druhostupňový rozsudok

najvyššieho súdu sa s argumentáciou sťažovateľky zaoberá.

Uvedené skutočnosti zároveň znamenajú, že neobstojí námietka sťažovateľky, podľa

ktorej sa najvyšší súd odvoláva na taký dôvod nesprístupnenia informácií, ktorý

v rozhodnutiach žalovaného nie je vôbec uvedený. V konečnom dôsledku preto ústavný súd

z tohto dôvodu namietané porušenie označených základných práv nezistil.

Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že všeobecné súdy pochybili, keď

neposúdili vec z hľadiska problematiky obchodného tajomstva. Treba dať za pravdu

najvyššiemu súdu, že za situácie, keď sa dôvod odmietnutia poskytnutia požadovaných

informácií podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií považoval za oprávnený,

nebolo už príčiny zaoberať sa otázkou obchodného tajomstva. To znamená, že pokiaľ

Slovenské elektrárne, a. s., nie sú subjektom povinným poskytovať informácie, potom bez

ich súhlasu nemožno tieto informácie získať ani od iného subjektu, ktorému ich Slovenské

elektrárne, a. s., poskytli, a to bez ohľadu na to, či tieto informácie sú alebo nie sú

obchodným tajomstvom.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v oboch rozsudkoch nesprávne vykladá

ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií tak, že toto ustanovenie

obmedzuje prístup k informáciám v prípadoch subjektov, ktoré samy nemajú povinnosť

poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií, lebo správne treba toto

ustanovenie vykladať tak, že sa v ňom majú na mysli také subjekty, ktoré poskytli povinnej

osobe informáciu dobrovoľne, teda bez toho, že by im zákon takúto povinnosť ukladal,

ústavný súd nevidí dôvod do výkladu najvyššieho súdu zasahovať. Ako to už bolo vyššie

uvedené, výklad zákonov prislúcha všeobecným súdom, nie teda ústavnému súdu. Výklad

najvyššieho súdu v tejto konkrétnej otázke je podľa názoru ústavného súdu logický,

presvedčivý a legitímny.

Nemožno prisvedčiť ani ďalšej námietke sťažovateľky, podľa ktorej aj pri takom

výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, ktorý si osvojil

najvyšší súd, bolo treba skúmať, či žalovaný dodržal predpísaný postup, teda či vyzval

Slovenské elektrárne, a. s., na oznámenie, či so sprístupnením informácie súhlasia, a či

a ako na výzvu Slovenské elektrárne, a. s., reagovali, pričom malo byť povinnosťou

najvyššieho súdu presne uviesť, ako a kedy boli tieto formálne podmienky splnené.

Vzhľadom na to, že Slovenské elektrárne, a. s., požadované informácie poskytnuté

žalovanému výslovne označili za svoje obchodné tajomstvo, nemohli byť najmenšie

pochybnosti o tom, že so sprístupnením týchto informácií nesúhlasili. Za takéhoto stavu

neprichádzalo do úvahy, aby žalovaný Slovenské elektrárne, a. s., ešte osobitne vyzval na

oznámenie, či so sprístupnením informácií súhlasia.

Za dôvodné považuje ústavný súd ďalšie námietky sťažovateľky.

Predovšetkým ide o námietku, podľa ktorej najvyšší súd nijako nevysvetlil, ako

dospel k záveru o tom, že Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle

zákona o slobode informácií, lebo sa nijako nezaoberal ustanovením § 2 ods. 3 zákona

o slobode informácií, z ktorého by pri splnení určitých podmienok bolo možné prípadne

vyvodiť, že Slovenské elektrárne, a. s., ako obchodná spoločnosť založená štátnym orgánom

sú osobou povinnou poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií.

Ďalej ide o námietku, podľa ktorej sa najvyšší súd nezaoberal ani ustanovením § 11

ods. 2 zákona o slobode informácií, hoci toto ustanovenie znamená výnimku z ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. a) pre prípad informácií získaných za verejné financie, resp. informácií

týkajúcich sa použitia verejných financií, prípadne informácií o nakladaní s majetkom štátu

alebo obce.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nemohol dospieť presvedčivým spôsobom

k záveru o oprávnení žalovaného odmietnuť poskytnutie požadovaných informácií podľa

§ 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií bez toho, aby mal spoľahlivo preukázané

a zistené, že Slovenské elektrárne, a. s., nemožno považovať za povinnú osobu v zmysle § 2

a že nie je daná ani niektorá zo skutočností uvedených v ustanovení § 11 ods. 2 zákona

o slobode informácií. Treba totiž prisvedčiť sťažovateľke, že podľa § 2 ods. 3 cit. zákona

povinnými osobami sú aj právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1

a 2, ktoré hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu alebo

majetkom obcí. Sťažovateľka ďalej správne poukazuje na ustanovenie § 11 ods. 2 cit.

zákona, podľa ktorého ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) sa nepoužije, ak ide o informácie,

ktoré sa získali za verejné financie, alebo ak sú to informácie týkajúce sa použitia takých

prostriedkov, alebo ak ide o informácie o nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce.

Z rozsudkov najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa bol najvyšší súd zaoberal vecou

z vyššie uvedených hľadísk, hoci pri právnom názore, ktorý zaujal, bol takýto postup

nevyhnutný. Tento nedostatok považuje ústavný súd za prejav arbitrárnosti rozsudku

najvyššieho súdu, čo znamená zároveň porušenie .

Uvedenými závažnými procesnoprávnymi pochybeniami majúcimi charakter

arbitrárnosti nemohla byť rozsudkom najvyššieho súdu poskytnutá v dostatočnej miere ani

ochrana základného práva sťažovateľky na slobodný prístup k informáciám podľa čl. 26

ods. 2 . Preto bolo treba dospieť aj k záveru o porušení tohto ústavného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 26 ods. 2

a (bod 1 výroku).

Podľa prvej vety ak sa základné práva alebo

slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

Naproti tomu nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky, aby ústavný súd

uložil najvyššiemu súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk ( ). Ujma na

základných právach, ktorá sťažovateľke vznikla, je podľa názoru ústavného súdu v plnej

miere kompenzovaná tým, že ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie

konanie (bod 3 výroku).

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky pozostávajú z troch úkonov právnych

služieb zo strany advokátky, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti

a zo spísania stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu. Za všetky úkony patrí odmena

v sume po 4 534 Sk, ako aj tri režijné paušály po 136 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia

sťažovateľky predstavujú celkom sumu 14 110 Sk (bod 4 výroku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2004