Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)I. ÚS 59/04
PDF · 338.49 KB
No categories available
I. ÚS 59/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 59/04-42
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa
a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 24. júna 2004
prerokoval prijatú sťažnosť organizácie GREENPEACE Slovensko, B., zastúpenej
advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie jej
základných práv vyplývajúcich z čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra
2003, a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra
2003 p o r u š i l právo organizácie GREENPEACE Slovensko na slobodné prijímanie
informácií podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 40/03
z 23. októbra 2003 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti organizácie GREENPEACE Slovensko
n e v y h o v u j e .
4. Organizácii GREENPEACE Slovensko p r i z n á v a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 14 110 Sk (slovom štrnásťtisícstodesať slovenských korún), ktorú je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť právnej zástupkyni JUDr. E. K.,
Advokátska kancelária, B. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 59/04-21 zo 17. marca 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť organizácie
GREENPEACE Slovensko, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E.
K., B. B., ktorou namieta porušenie jej základných práv vyplývajúcich z čl. 26 ods. 2
a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra
2003.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 31. mája
2004, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 19. apríla 2004 vyslovili súhlas s tým, aby
sa upustilo od ústneho pojednávania.
Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 26
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03
z 23. októbra 2003, zrušil tento rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu a priznal jej finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 12. júna 2002 požiadala v zmysle
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „zákon o slobode informácií“)
Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) o sprístupnenie
viacerých informácií, okrem iného i o sprístupnenie záverečnej termohydraulickej analýzy
roztrhnutia hlavného cirkulačného potrubia z postupnej rekonštrukcie bloku V1 Jadrovej
elektrárne Jaslovské Bohunice. Žalovaný ako povinná osoba žiadosti sťažovateľky vyhovel
iba sčasti a rozhodnutím č. 3/2002-inf z 10. júla 2002 nevyhovel žiadosti sťažovateľky
o sprístupnenie vyššie uvedenej informácie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
požadovaná analýza tvorí súčasť obchodného tajomstva Slovenských elektrární, a. s.,
v zmysle § 17 až 20 Obchodného zákonníka. Proti rozhodnutiu žalovaného podala
sťažovateľka 24. júla 2002 rozklad, v ktorom namietala nedostatočne zistený skutkový stav
v súvislosti s otázkou, či požadovaná analýza je naozaj predmetom obchodného tajomstva
v zmysle § 10 zákona o slobode informácií. Predseda žalovaného rozhodnutím č. 4/2002-
inf. z 5. augusta 2002 rozkladu sťažovateľky nevyhovel a rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že požadovaná informácia je obchodným tajomstvom Slovenských
elektrární, a. s., pričom žalovaný neskúma v konaní o sprístupnenie informácií, či niečo
môže byť alebo nemôže byť obchodným tajomstvom. Zároveň žalovaný vyslovil názor, že
Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií
a sťažovateľka sa snaží prostredníctvom žalovaného získať prístup ku dokumentom, ktoré
jej Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. Sťažovateľka podala 4. októbra 2002
najvyššiemu súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobu
odôvodnila tým, že žalovaný nezistil úplne a presne skutkový stav vo vzťahu ku definičným
znakom pojmu obchodné tajomstvo a nezisťoval ani, či v prípade, ak by aj naozaj išlo
o obchodné tajomstvo, by podľa § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií predsa nebol
žalovaný povinný informáciu poskytnúť. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 137/02
z 25. marca 2003 bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru najvyššieho súdu požadovaná
informácia je informáciou v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode
informácií, a keďže Slovenské elektrárne, a. s., vyjadrili so sprístupnením informácie
nesúhlas, bolo treba napadnuté rozhodnutia žalovaného považovať za zákonné. Podľa
názoru najvyššieho súdu sa ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií
vzťahuje na informácie, ktoré povinná osoba (žalovaný) získala od subjektu, ktorý sám nie
je povinnou osobou podľa zákona o slobode informácií (Slovenské elektrárne, a. s.).
Najvyšší súd nepovažoval za právne významné zaoberať sa skutočnosťou, či požadované
informácie sú alebo nie sú obchodným tajomstvom, a vôbec sa nezaoberal námietkami
sťažovateľky týkajúcimi sa nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného. Sťažovateľka
4. júna 2003 podala proti rozsudku najvyššieho súdu odvolanie, v ktorom namietala hlavne,
že najvyšší súd použil odlišný zákonný dôvod na nesprístupnenie informácií ako žalovaný,
čo je podľa názoru sťažovateľky absolútne neprípustné a protizákonné. Navyše, rozsudok
najvyššieho súdu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to najmä pokiaľ ide
o výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií. Najvyšší súd
nepreskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovaného, ale v skutočnosti pri odôvodnení
rozhodnutia sám suploval žalovaného. Napokon vytkol, že sa najvyšší súd nevysporiadal
dostatočne so všetkými žalobnými námietkami. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-
NS 40/03 z 23. októbra 2003, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený
22. decembra 2003, bol potvrdený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 137/02
z 25. marca 2003. Odvolací senát najvyššieho súdu odôvodnil rozsudok skutočnosťou, že
v rozhodnutí žalovaného z 10. júla 2002 je uvedené, že Slovenské elektrárne, a. s.,
nesúhlasia so sprístupnením požadovaných informácií sťažovateľke a z tohto dôvodu
prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu nenahrádza odôvodnenie, ktoré by
v preskúmavaných rozhodnutiach žalovaného absentovalo. Pritom sa odvolací senát
najvyššieho súdu opäť nevysporiadal s viacerými námietkami sťažovateľky uvedenými
v odvolaní, pričom odôvodnenie rozsudku je viac ako stručné.
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03
z 23. októbra 2003 došlo k porušeniu jej základných práv na prijímanie informácií v zmysle
čl. 26 ods. 2 ústavy a na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Porušenie uvedených základných práv vidí sťažovateľka vo viacerých rovinách:
1. Sťažovateľkou požadované informácie nenaplňovali všetky pojmové znaky
obchodného tajomstva vyplývajúce z ustanovenia § 17 Obchodného zákonníka;
2. Neprihliadlo sa na to, že aj keby šlo o obchodné tajomstvo, ustanovenie § 10 ods. 2
zákona o slobode informácií ustanovuje výnimku z ochrany obchodného tajomstva,
pričom z tohto pohľadu sa ani rozhodnutia žalovaného, ale ani najvyššieho súdu
vecou nezaoberajú;
3. Najvyšší súd nesprávne vyložil ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode
informácií, keď dospel k záveru, že toto ustanovenie obmedzuje prístup
k informáciám v prípadoch subjektu, ktorý sám nemá povinnosť poskytnúť
informácie podľa zákona o slobode informácií, lebo správne treba toto ustanovenie
vykladať tak, že sa v ňom má na mysli taký subjekt, ktorý poskytol povinnej osobe
informáciu dobrovoľne, teda bez tohto, že by mu zákon takúto povinnosť ukladal;
4. Aj pri výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, ktorý si
osvojil najvyšší súd, bolo treba preskúmať, či žalovaný dodržal predpísaný postup,
teda či vyzval Slovenské elektrárne, a. s., na oznámenie, či so sprístupnením
informácie súhlasia, a či a ako na výzvu Slovenské elektrárne, a. s., reagovali. Bolo
povinnosťou najvyššieho súdu presne uviesť, ako a kedy boli tieto formálne
podmienky splnené;
5. Najvyšší súd sa odvoláva na taký dôvod nesprístupnenia informácií, ktorý
v rozhodnutiach žalovaného nie je vôbec uvedený. Samotná veta z prvostupňového
rozhodnutia žalovaného, na ktorú sa najvyšší súd odvolal, sa v rámci svojho kontextu
vzťahuje na dôvod obmedzenia prístupu k informáciám v zmysle § 10 zákona
o slobode informácií, a nie dôvod v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode
informácií;
6. Najvyšší súd nijako nevysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že Slovenské elektrárne,
a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií, lebo sa nijako
nezaoberal ustanovením § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, z ktorého by pri
splnení určitých podmienok bolo možné prípadne vyvodiť, že Slovenské elektrárne,
a. s., ako obchodná spoločnosť založená štátnym orgánom sú osobou povinnou
poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií;
7. Rovnako sa najvyšší súd vôbec nezaoberal ustanovením § 11 ods. 2 zákona o slobode
informácií, hoci toto ustanovenie znamená výnimku z ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
a) zákona o slobode informácií pre prípad informácií získaných za verejné financie,
resp. informácií týkajúcich sa použitia verejných financií, prípadne informácií
o nakladaní s majetkom štátu alebo obce;
8. Keďže najvyšší súd považoval obmedzenie prístupu sťažovateľky k informáciám za
dôvodné s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode
informácií, ďalšími argumentmi a námietkami sťažovateľky sa už nezaoberal, hoci
bol povinný zaoberať sa a vysporiadať sa so všetkými námietkami sťažovateľky
uvedenými v žalobe, resp. v odvolaní. Týmto postupom najvyšší súd vlastne
odmietol preskúmať rozhodnutia žalovaného, čím bola sťažovateľka pozbavená
možnosti domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia na nestrannom súde.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 19. apríla 2004 doručeného ústavnému
súdu 29. apríla 2004 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu sťažnosť nie je dôvodná,
a preto najvyšší súd požaduje, aby jej ústavný súd nevyhovel. V odôvodnení napadnutého
rozsudku sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami sťažovateľky,
ktorá svoje odvolanie odôvodnila najmä tvrdeniami, že najvyšší súd prvostupňovým
zamietajúcim rozsudkom doplnil, prípadne nahradil chýbajúce právne odôvodnenie
rozhodnutí správnych orgánov. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí
z 10. júla 2002 uviedol dva dôvody odmietnutia prístupu k požadovanej informácii, a to
obchodné tajomstvo a nesúhlas Slovenských elektrární, a. s. Skutočnosť, že odôvodnenie
rozhodnutia správneho orgánu je stručné a že za druhým dôvodom odmietnutia prístupu
k informácii nie je v zátvorke uvedené príslušné ustanovenie zákona o slobode informácií,
nespôsobila podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmateľnosť uvedeného rozhodnutia,
lebo dôvody odmietnutia prístupu k informáciám boli formulované jasne a zrozumiteľne.
Vady rozhodnutia vytýkané sťažovateľkou neboli teda takého charakteru, na ktoré by súd
musel prihliadnuť v zmysle § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže
v podanom rozklade sa sťažovateľka zamerala na popretie existencie prvého z dôvodov
odmietnutia prístupu k informácii, aj odôvodnenie nevyhovujúceho rozhodnutia o rozklade
sa vlastne vysporiadavalo s dôvodmi rozkladu týkajúcimi sa obchodného tajomstva. Nebol
daný dôvod zaoberať sa v rozhodnutí o rozklade druhým dôvodom odmietnutia prístupu
k informácii, teda nesúhlasom Slovenských elektrární, a. s., keďže rozkladom tento druhý
dôvod nebol napadnutý. Najvyšší súd potom v prvostupňovom rozsudku iba zdôraznil, že
nie je potrebné dokazovať existenciu obchodného tajomstva, keď druhý z dôvodov
neposkytnutia požadovanej informácie – nesúhlas Slovenských elektrární, a. s. –
sťažovateľom vlastne nebol spochybňovaný ani v rozklade, ani v žalobe. V tomto smere
potom odvolací päťčlenný senát najvyššieho súdu vyhodnotil napadnutý rozsudok
prvostupňového trojčlenného senátu najvyššieho súdu ako vecne správny. Pokiaľ ide
o ďalšie dôvody sťažnosti, najvyšší súd uvádza, že sa nikdy nezaoberá dôvodmi
a tvrdeniami, ktoré nemajú vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov, teda takými, ktoré nie sú vecné. Preto sa výslovne nezaoberal napr.
tvrdeniami sťažovateľky, že elektrárne nášho typu sa v súčasnosti okrem v Rusku
prevádzkujú už len v Rumunsku a Arménsku, ale ani tou časťou vyjadrenia žalovaného,
ktorou reagoval na sťažovateľkino hodnotenie globálnych politickoekonomických pomerov
na európskej, resp. svetovej úrovni. V súdnom preskúmavacom konaní podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku súd preskúmava zákonnosť napadnutých rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy, pričom tretiu časť Občianskeho súdneho poriadku
v ňom možno aplikovať len primerane (§ 246c Občianskeho súdneho poriadku). Preto je
nenáležité tvrdenie sťažovateľky o tom, aké náležitosti napadnutý rozsudok neobsahuje.
Z podania právnej zástupkyne sťažovateľky z 31. mája 2004 doručeného ústavnému
súdu 2. júna 2004 vyplýva, že vyjadrenie najvyššieho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, ktoré je pokračovaním pochybení urobených v napadnutom
rozsudku. Nemožno súhlasiť s tvrdením, že sa druhostupňový senát najvyššieho súdu
vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami sťažovateľky. Sťažovateľka namietla
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu množstvo procesných, ako
aj hmotnoprávnych vád, ktoré mohli mať a aj mali závažný vplyv na zákonnosť
prvostupňového rozhodnutia, ako aj skorších rozhodnutí v správnom konaní. Najvyšší súd
sa v odvolacom rozhodnutí nijako nevyjadril k námietke sťažovateľky, podľa ktorej
požadované informácie poskytli Slovenské elektrárne, a. s., žalovanému ako dôsledok
právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona č. 130/1998 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej
energie a o zmene a doplnení zákona č. 174/1968 Zb. o štátnom odbornom dozore nad
bezpečnosťou práce v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 256/1994 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Pritom iné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 73/01
obsahuje podrobnú argumentáciu ohľadne právnej povinnosti Slovenských elektrární, a. s.,
a z toho vyplývajúcej možnosti žalovaného požadované informácie mať k dispozícii.
Rovnako sa najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní vôbec nezaoberal námietkami
sťažovateľky týkajúcimi sa postupu žalovaného, ako aj prvostupňového senátu najvyššieho
súdu v rozpore s ustanovením § 12 zákona o slobode informácií. Práve táto skutočnosť, ako
aj najvyšším súdom konštatovaná stručnosť administratívneho rozhodnutia v spojení
s neuvedením príslušného ustanovenia právnych predpisov má za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho rozpor s čl. 46 ústavy. Ak by sa aj pripustilo, že
správne orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí nie sú povinné uvádzať ustanovenia
právnych predpisov, na základe ktorých rozhodujú, bola by pozícia žalobcu v rámci žaloby
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia mimoriadne obťažná a jeho práva vyplývajúce
z hmotnoprávnych a procesných predpisov by boli len veľmi ťažko uplatniteľné. Nie je
možné totiž pripustiť, aby účastník správneho konania len odhadom určoval, čo je právnym
podkladom správneho rozhodnutia, lebo by to bola viac než absurdná situácia, ktorá by
neprispela ku garanciám spravodlivého procesu. Takýto výklad a aplikácia Správneho
poriadku je v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy. Skutočnosť, že žalovaný na rozdiel od
najvyššieho súdu nikdy pre odôvodnenie svojich rozhodnutí nepoužil a nemienil použiť
ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, jednoznačne vyplýva aj
z vyjadrení žalovaného k žalobe a k odvolaniu sťažovateľky. Druhé podstatné tvrdenie
najvyššieho súdu, podľa ktorého sa sťažovateľka v rozklade zamerala iba na dôvod
nesprístupnenia informácií podľa § 10 zákona o slobode informácií a podľa ktorého sa
žalovaný preto nemusel druhým dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácií (§ 11 ods. 1
písm. a) zákona o slobode informácií) vôbec zaoberať, je v priamom rozpore s ustanovením
§ 59 ods. 1 Správneho poriadku, na základe ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Pokiaľ sa najvyšší súd rozhodol na vec aplikovať ustanovenie
§ 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, musel mať preukázané, že žalovaný
vykonal všetky zákonné postupy, ktoré sú podmienkou jeho aplikácie. Pritom
z odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú podklady pre posúdenie týchto skutočností. Pokiaľ
nevyplývali ani z administratívneho spisu, malo byť rozhodnutie žalovaného zrušené pre
nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov, ako aj pre rozpor s obsahom spisov.
Sťažovateľka preto trvá na tom, že došlo k porušeniu jej základných práv vyplývajúcich
z čl. 26 a čl. 46 ods. 2 ústavy.
II.
Zo žiadosti sťažovateľky z 12. júna 2002 adresovanej žalovanému vyplýva, že žiada
okrem iných informácií aj o informácie o záverečnej termohydraulickej analýze roztrhnutia
hlavného cirkulačného potrubia z postupnej rekonštrukcie bloku V1 Jadrovej elektrárne
Jaslovské Bohunice spracovanej s použitím realistickej metodiky vrátane výpočtových
postupov, a to s poukazom na zákon o slobode informácií.
Z rozhodnutia žalovaného č. 3/2002-inf z 10. júla 2002 vyplýva, že žalovaný podľa
§ 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ako aj § 46 a § 47 Správneho poriadku žiadosti
nevyhovel s odôvodnením, že požadovaná informácia je v zmysle § 17 až 20 Obchodného
zákonníka obchodným tajomstvom Slovenských elektrární, a. s., pričom tieto nesúhlasia
s ich sprístupnením pre tretie osoby. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona
o slobode informácií. Podľa názoru žalovaného súhrn požadovaných skutočností uvedených
v predmetnom materiáli je výlučne výrobnej, obchodnej a technickej povahy. Tieto
skutočnosti majú materiálnu hodnotu, nie sú v obchodných kruhoch bežne dostupné
a Slovenské elektrárne, a. s., prejavili nielen vôľu ich utajiť, ale ich utajenie aj zabezpečujú.
Z rozkladu sťažovateľky z 24. júla 2002 vyplýva, že podľa jej názoru požadovaná
analýza ako celok nemôže byť obchodným tajomstvom Slovenských elektrární, a. s., pričom
sťažovateľka tento názor podrobne rozvádza. Samotné odôvodnenie rozhodnutia
žalovaného cituje iba znenie zákona, ale neuvádza žiadne argumenty na podporu tvrdenia,
že ide o obchodné tajomstvo. Preto treba považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.
Z rozhodnutia žalovaného č. 4/2002-inf z 5. augusta 2002 vyplýva, že žalovaný
rozkladu sťažovateľky nevyhovel. Podľa názoru žalovaného vzhľadom na ustanovenie § 10
ods. 1 zákona o slobode informácií pri informáciách, ktoré tvoria obchodné tajomstvo, je
vecou podnikateľa vlastniaceho informácie označiť ich ako obchodné tajomstvo.
Požadované informácie boli spracované na žiadosť Slovenských elektrární, a. s. Žalovaný
v konaní o sprístupnenie informácií neskúma, či niečo môže byť alebo nemôže byť
obchodným tajomstvom, skúma len, či informácia je alebo nie je označená ako obchodné
tajomstvo. Otázku, či požadovaná informácia má alebo nemá skutočnú alebo potenciálnu
hodnotu pre podnikanie, nie je oprávnený riešiť ani sťažovateľ, ani žalovaný. V prípade
pochybnosti alebo sporu môže o tom záväzne rozhodnúť iba súd. Ustanovenie § 10 zákona
o slobode informácií obchodné tajomstvo nedefinuje. Uvádza však, v ktorých prípadoch je
ochrana obchodného tajomstva prelomená v prospech verejného záujmu. Je sporné, či
požadovaná informácia je takou, ktorá spĺňa kritériá uvedené v § 10 ods. 2 písm. a) zákona
o slobode informácií. Tvrdenie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je zavádzajúce, pretože
na to je oprávnený iba súd. Vo všeobecnosti treba k rozkladu sťažovateľky uviesť, že by
mohlo ísť o zneužívanie zákona o slobode informácií, lebo Slovenské elektrárne, a. s., nie sú
povinnou osobou v zmysle § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, pričom sťažovateľka
prostredníctvom žalovaného ako ústredného štátneho orgánu sa snaží získať prístup
k dokumentom, ktoré mu Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. Pritom ide
o skutočnosti majúce materiálnu hodnotu, bežne sú nedostupné a Slovenské elektrárne, a. s.,
prejavili nielen vôľu ich utajiť, ale ich utajenie aj zabezpečujú.
Zo žaloby sťažovateľky zo 4. októbra 2002 podanej najvyššiemu súdu vyplýva, že
sťažovateľka považuje rozhodnutia žalovaného za protizákonné. Trvá na tom, že
v skutočnosti požadované informácie nebolo možné považovať za obchodné tajomstvo.
Žalovaný pochybil, keď nezistil úplne a presne skutkový stav s tým súvisiaci. Žalovaný iba
vychádzal z deklarácie Slovenských elektrární, a. s., že ide o obchodné tajomstvo, a nijako
túto skutočnosť nepreveroval, hoci to bolo jeho povinnosťou. Navyše, žalovaný neskúmal,
či nie je splnený niektorý z prípadov obmedzenia ochrany obchodného tajomstva podľa § 10
ods. 2 zákona o slobode informácií, lebo v rozhodnutí o rozklade iba uviedol, že je sporné,
či požadovaná informácia spadá pod uvedené obmedzenie. Žalovaný vlastne odmietol
posúdiť predbežnú otázku podstatnú pre jeho rozhodnutie, pričom sa obmedzil na
konštatovanie, že táto otázka je sporná.
Z vyjadrenia žalovaného k žalobe z 26. októbra 2002 vyplýva, že žalovaný žiada
žalobu zamietnuť. Podľa neho nikdy nespochybňoval, čo je alebo nie je obchodným
tajomstvom Slovenských elektrární, a. s. Žalobca (sťažovateľka) neuviedol jediný dôkaz
o tom, že by čo i len jediný predpoklad obchodného tajomstva nebol v tomto prípade
splnený. Rovnako nepreukázal, že by v danom prípade bolo treba aplikovať ustanovenie §
10 ods. 2 zákona o slobode informácií. Označovať informácie ako obchodné tajomstvo je
výlučným právom podnikateľa, ktorému informácie patria. Žalovanému neprislúcha
hodnotiť a posudzovať, či sú splnené všetky objektívne a subjektívne predpoklady na
označenie informácií ako obchodné tajomstvo.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 137/02 z 25. marca 2003 vyplýva, že
najvyšší súd žalobu sťažovateľky zamietol. Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaného
treba považovať za subjekt s takzvanou plnou informačnou povinnosťou, a to v zmysle § 2
zákona o slobode informácií. Žalovaný má teda povinnosť sprístupniť všetky informácie,
ktoré má k dispozícii, okrem tých informácií, ktoré sú vymedzené v § 8 až 11 zákona
o slobode informácií. Táto kategória neprístupných informácií alebo prístupných len za
určitých stanovených podmienok a predpokladov suspenduje právo na informácie. Súčasne
je inak povinný subjekt viazaný nesprístupniť informáciu, lebo túto kategóriu tvoria výlučne
informácie, ktoré z verejných, bezpečnostných, súkromných alebo iných dôvodov požívajú
právo na ochranu, pretože ich zverejnením by sa zasiahlo do právom chránených práv.
Predovšetkým do tejto kategórie patria utajované skutočnosti (štátne tajomstvo, obchodné
tajomstvo – zúžené o prípady uvedené v § 10 ods. 2 zákona o slobode informácií), bankové,
daňové tajomstvo, informácie týkajúce sa osobnosti, osobných údajov fyzických osôb.
Osobitnú skupinu tvoria informácie uvedené v cit. zákone v § 11 s názvom „Ďalšie
obmedzenia prístupu k informáciám“, a to v jeho odseku 1. Z tohto označenia, ako aj
obsahu ustanovenia je zrejmé, že ide o samostatné prípady bez väzby na podmienky
uvedené v ustanoveniach nižšieho poradového čísla. To znamená, že informácie
vymenované v tomto ustanovení sú vylúčené zo zverejnenia bez ohľadu na to, či požívajú
ochranu pred zverejnením podľa predchádzajúcich ustanovení. Teda nie je rozhodujúce, že
takáto informácia nie je predmetom štátneho alebo iného tajomstva alebo chráneným
osobným údajom. Ak je súčasne aj tajomstvom, platí zákaz o to viac. Podľa § 9 ods. 1
písm. a) [pozn., zrejme má byť správne podľa § 11 ods. 1 písm. a)] povinná osoba obmedzí
sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou,
ktorej takúto povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila,
že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie osoba
oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá sa, že so
sprístupnením súhlasí. Na tieto následky musí byť povinná osoba upozornená. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že informácie, ktoré má dožiadaná osoba k dispozícii, treba rozlišovať
podľa pôvodu, teda či ide o informáciu, ktorá je jej vlastným produktom, alebo
o informáciu, ktorú prevzala od inej osoby. Ak ide o informáciu prevzatú od osoby, ktorá
nemá informačnú povinnosť, nie je na zvážení dožiadanej osoby, či túto informáciu
poskytne, ak oprávnená osoba vysloví nesúhlas. Dožiadaná osoba, hoci má konať v režime
správneho konania, je nesúhlasom oprávnenej osoby viazaná. Toto platí bez ohľadu na to, či
informácia má alebo nemá charakter štátneho, obchodného alebo iného tajomstva. V danej
veci bolo zrejmou skutočnosťou, že sťažovateľka od žalovaného požadovala informáciu
patriacu Slovenským elektrárňam, a. s., ktorá bola žalovanému odovzdaná v rámci výkonu
dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Slovenské elektrárne, a. s., vyjadrili so zverejnením
nesúhlas. Pokiaľ žalovaný za tohto stavu informáciu patriacu súkromnej osobe nezverejnil,
postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením. Preto nie je významné, že neskúmal,
či táto informácia je skutočne informáciou spĺňajúcou kritériá obchodného tajomstva, za akú
ju vlastník považuje. Významnejší je charakter tejto informácie z hľadiska úloh žalovaného,
teda z hľadiska dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Žalovaný však uviedol, že analýza má
výlučne výrobnú, technickú a obchodnú povahu. Správnosti takéhoto označenia nasvedčuje
i samotný názov, ako aj okolnosť, že analýza len dopĺňala „Bezpečnostnú správu JE V1 po
postupnej rekonštrukcii“, ktorá bola žalovanému doručená v roku 2001.
Z odvolania sťažovateľky z 3. júna 2003 vyplýva, že sťažovateľka požaduje zmeniť
rozsudok a rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa názoru
sťažovateľky najvyšší súd pochybil, keďže zákonnosť nesprístupnenia požadovaných
informácií zdôvodnil diametrálne odlišne od rozhodnutí žalovaného. Kým žalovaný ich
odmietol sprístupniť s poukazom na to, že ide o obchodné tajomstvo, najvyšší súd sa oprel
o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, a to i napriek tomu, že ani
v odôvodnení rozhodnutí žalovaného, ale ani v jeho vyjadreniach sa takýto dôvod
odmietnutia sprístupnenia informácií nevyskytol. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona
o slobode informácií najvyšší súd nesprávne vyložil, lebo správne z tohto ustanovenia
vyplýva, že povinná osoba (žalovaný) obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu
nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou, ktorá nemala právnu povinnosť povinnej osobe
(žalovanému) informáciu odovzdať a písomne oznámila, že so sprístupnením informácie
nesúhlasí. Pritom v danom prípade Slovenské elektrárne, a. s., mali právnu povinnosť
žalovanému poskytnúť tie informácie, ktorých zverejnenia sa sťažovateľka od žalovaného
domáhala. Preto aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií pri správnom
výklade neprichádzala do úvahy. Najvyšší súd pochybil aj v tom, že sa nevysporiadal
s námietkou sťažovateľky smerujúcou voči právnemu názoru žalovaného, podľa ktorého
nebolo v právomoci žalovaného skúmať, či je požadovaná informácia naozaj obchodným
tajomstvom. Ide o formalistický výklad ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o slobode
informácií. V skutočnosti požadované informácie ako celok nie sú obchodným tajomstvom.
Z vyjadrenia žalovaného z 1. júla 2003 vyplýva, že žalovaný požadoval potvrdenie
prvostupňového rozsudku najvyššieho súdu. Konštatoval, že odvolanie sa opiera o rovnaké
skutočnosti, vyjadrenia a názory, ktoré boli základom už pre podanú žalobu. Podľa
presvedčenia žalovaného prvostupňový rozsudok vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003 vyplýva, že
najvyšší súd ako súd odvolací prvostupňový rozsudok potvrdil. Nebolo možné prisvedčiť
tvrdeniu sťažovateľa, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku doplnil, resp. nahradil
chýbajúce právne odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí žalovaného. Zákonný dôvod
odmietnutia poskytnúť informáciu z dôvodu nesúhlasu Slovenských elektrární, a. s., je
výslovne obsiahnutý v rozhodnutí žalovaného. Keďže rozhodnutia vydané
v dvojinštančnom správnom konaní je potrebné považovať za jeden celok, v konkrétnom
prípade z toho vyplýva, že správny orgán nesprístupnenie informácie odôvodnil dvoma
zákonnými dôvodmi, a to jednak podľa § 10 ods. 1 a jednak podľa § 11 ods. 1 písm. a)
zákona o slobode informácií. Pritom súd prvého stupňa iba poukázal na to, že pri
nesprístupnení informácie podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona nemá už právnu relevanciu
skúmanie, či informácia spĺňa kritériá obchodného tajomstva. Preto podľa názoru
odvolacieho senátu najvyššieho súdu nešlo o doplnenie alebo nahradenie chýbajúceho
právneho odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, lebo k odmietnutiu
poskytnutia informácií došlo v správnom konaní aj z dôvodu nesúhlasu Slovenských
elektrární, a. s., s ich poskytnutím. Vzhľadom na takéto právne posúdenie sa ani odvolací
súd nezaoberal podrobnejšie tými odvolacími námietkami, ktoré sa týkali naplnenia
zákonných pojmových znakov obchodného tajomstva, lebo tieto námietky by nemohli
ovplyvniť posúdenie a právny záver v danej veci. Pritom pojem povinnosť v ustanovení
§ 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona sa vzťahuje na zákonnú povinnosť sprístupnenia informácií,
čo znamená, že zákon selektuje, či osoba, ktorá povinnej osobe informácie odovzdala, spĺňa
atribúty povinnej osoby podľa § 2 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o slobode informácií alebo
o takúto osobu nejde, a v takom prípade jej nesúhlas má za následok nesprístupnenie
informácií povinnou osobou.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo (...) slobodne (...) prijímať (...)
informácie (...).
Podľa č. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Ústavný súd vo svojej judikatúre ochrany konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie
je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým prisvedčiť právnemu názoru
najvyššieho súdu vyjadrenému v druhostupňovom rozsudku z 23. októbra 2003, podľa
ktorého v prípadoch rozhodnutí vydaných v dvojinštančnom správnom konaní je potrebné
tieto rozhodnutia považovať za jeden celok.
Kým z prvostupňového rozhodnutia žalovaného z 10. júla 2002 je zrejmé, že
odmietnutie poskytnúť požadované informácie sa opiera o tvrdenie, že v zmysle § 10 ods. 1
zákona o slobode informácií ide o obchodné tajomstvo, pričom Slovenské elektrárne, a. s.,
so sprístupnením informácií pre tretie osoby nesúhlasia, zatiaľ z druhostupňového
rozhodnutia žalovaného z 5. augusta 2002 sa dá vyvodiť, že okrem už uvedeného dôvodu
bolo potrebné poskytnutie požadovaných informácií odmietnuť aj preto, že poskytnutie
informácií by bolo zneužitím zákona o slobode informácií, keďže Slovenské elektrárne,
a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle § 2 ods. 1 a 2 tohto zákona a sťažovateľka sa
prostredníctvom žalovaného snaží získať prístup ku takým dokumentom, ktoré jej
Slovenské elektrárne, a. s., odmietajú poskytnúť. V tejto súvislosti treba konštatovať, že
uvedený dôvod odmietnutia poskytnutia požadovaných informácií je v druhostupňovom
rozhodnutí žalovaného vymedzený iba skutkovo, chýba právna subsumpcia tohto dôvodu.
Nemôžu však byť pochybnosti, že ide o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode
informácií.
Zo žaloby sťažovateľky zo 4. októbra 2002 podanej proti právoplatnému rozhodnutiu
žalovaného je evidentné, že sťažovateľka si neuvedomila právny dosah iba skutkovo
vymedzeného dôvodu pre odmietnutie poskytnutia požadovaných informácií preto, že ide
o informácie poskytnuté Slovenskými elektrárňami, a. s., ktoré samy povinnosť poskytovať
informácie nemajú. Žalobu zamerala argumentačne iba na problematiku obchodného
tajomstva. Podľa názoru ústavného súdu nebolo by v súlade so zásadami spravodlivého
súdneho procesu za danej konkrétnej situácie, aby neúplnosť odôvodnenia druhostupňového
rozhodnutia žalovaného bola na škodu, resp. na ťarchu sťažovateľky. Bolo totiž nepochybne
povinnosťou žalovaného aj z hľadiska právneho svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.
Prvostupňový senát najvyššieho súdu správne posúdil a ustálil, že žalovaný
v skutočnosti opiera svoje stanovisko o odmietnutí poskytnutia požadovaných informácií
o dva dôvody, teda tak o ustanovenie § 10 ods. 1, ako aj o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)
zákona o slobode informácií. Pritom aj prvostupňovému senátu najvyššieho súdu muselo
byť zrejmé, že sťažovateľka pochopila právoplatné rozhodnutie žalovaného tak, že sa
opiera iba o jeden dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o slobode
informácií. Taktiež mu muselo byť jasné aj to, že druhý dôvod odmietnutia nie je
vymedzený celkom exaktne, pretože je ustálený iba skutkovo bez podradenia pod príslušné
ustanovenie zákona.
Podľa názoru ústavného súdu za daného konkrétneho stavu pri rešpektovaní zásad
spravodlivého súdneho procesu mal prvostupňový senát najvyššieho súdu poskytnúť
sťažovateľke pred rozhodnutím vo veci možnosť, aby sa vyjadrila k napadnutému
právoplatnému rozhodnutiu žalovaného aj z pohľadu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a)
zákona o slobode informácií v zmysle jeho skutkového vymedzenia v druhostupňovom
rozhodnutí žalovaného. Zásadám spravodlivého súdneho procesu totiž nemôže zodpovedať
taký postup súdu, ktorý vzhľadom na všetky okolnosti účastník nemôže predvídať a naň
primerane reagovať svojou argumentáciou.
Treba ďalej uviesť, že pochybenie, ktorého sa dopustil prvostupňový senát
najvyššieho súdu, sa napravilo v odvolacom konaní. Je tomu tak preto, že v prvostupňovom
rozsudku najvyššieho súdu z 25. marca 2003 je druhý argument pre odmietnutie poskytnutia
požadovaných informácií uvedený už spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám,
lebo je vyjadrený tak skutkovo, ako aj právne. Sťažovateľka preto v odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku reaguje aj na druhý argument a druhostupňový rozsudok
najvyššieho súdu sa s argumentáciou sťažovateľky zaoberá.
Uvedené skutočnosti zároveň znamenajú, že neobstojí námietka sťažovateľky, podľa
ktorej sa najvyšší súd odvoláva na taký dôvod nesprístupnenia informácií, ktorý
v rozhodnutiach žalovaného nie je vôbec uvedený. V konečnom dôsledku preto ústavný súd
z tohto dôvodu namietané porušenie označených základných práv nezistil.
Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že všeobecné súdy pochybili, keď
neposúdili vec z hľadiska problematiky obchodného tajomstva. Treba dať za pravdu
najvyššiemu súdu, že za situácie, keď sa dôvod odmietnutia poskytnutia požadovaných
informácií podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií považoval za oprávnený,
nebolo už príčiny zaoberať sa otázkou obchodného tajomstva. To znamená, že pokiaľ
Slovenské elektrárne, a. s., nie sú subjektom povinným poskytovať informácie, potom bez
ich súhlasu nemožno tieto informácie získať ani od iného subjektu, ktorému ich Slovenské
elektrárne, a. s., poskytli, a to bez ohľadu na to, či tieto informácie sú alebo nie sú
obchodným tajomstvom.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v oboch rozsudkoch nesprávne vykladá
ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií tak, že toto ustanovenie
obmedzuje prístup k informáciám v prípadoch subjektov, ktoré samy nemajú povinnosť
poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií, lebo správne treba toto
ustanovenie vykladať tak, že sa v ňom majú na mysli také subjekty, ktoré poskytli povinnej
osobe informáciu dobrovoľne, teda bez toho, že by im zákon takúto povinnosť ukladal,
ústavný súd nevidí dôvod do výkladu najvyššieho súdu zasahovať. Ako to už bolo vyššie
uvedené, výklad zákonov prislúcha všeobecným súdom, nie teda ústavnému súdu. Výklad
najvyššieho súdu v tejto konkrétnej otázke je podľa názoru ústavného súdu logický,
presvedčivý a legitímny.
Nemožno prisvedčiť ani ďalšej námietke sťažovateľky, podľa ktorej aj pri takom
výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií, ktorý si osvojil
najvyšší súd, bolo treba skúmať, či žalovaný dodržal predpísaný postup, teda či vyzval
Slovenské elektrárne, a. s., na oznámenie, či so sprístupnením informácie súhlasia, a či
a ako na výzvu Slovenské elektrárne, a. s., reagovali, pričom malo byť povinnosťou
najvyššieho súdu presne uviesť, ako a kedy boli tieto formálne podmienky splnené.
Vzhľadom na to, že Slovenské elektrárne, a. s., požadované informácie poskytnuté
žalovanému výslovne označili za svoje obchodné tajomstvo, nemohli byť najmenšie
pochybnosti o tom, že so sprístupnením týchto informácií nesúhlasili. Za takéhoto stavu
neprichádzalo do úvahy, aby žalovaný Slovenské elektrárne, a. s., ešte osobitne vyzval na
oznámenie, či so sprístupnením informácií súhlasia.
Za dôvodné považuje ústavný súd ďalšie námietky sťažovateľky.
Predovšetkým ide o námietku, podľa ktorej najvyšší súd nijako nevysvetlil, ako
dospel k záveru o tom, že Slovenské elektrárne, a. s., nie sú povinnou osobou v zmysle
zákona o slobode informácií, lebo sa nijako nezaoberal ustanovením § 2 ods. 3 zákona
o slobode informácií, z ktorého by pri splnení určitých podmienok bolo možné prípadne
vyvodiť, že Slovenské elektrárne, a. s., ako obchodná spoločnosť založená štátnym orgánom
sú osobou povinnou poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií.
Ďalej ide o námietku, podľa ktorej sa najvyšší súd nezaoberal ani ustanovením § 11
ods. 2 zákona o slobode informácií, hoci toto ustanovenie znamená výnimku z ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. a) pre prípad informácií získaných za verejné financie, resp. informácií
týkajúcich sa použitia verejných financií, prípadne informácií o nakladaní s majetkom štátu
alebo obce.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nemohol dospieť presvedčivým spôsobom
k záveru o oprávnení žalovaného odmietnuť poskytnutie požadovaných informácií podľa
§ 11 ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií bez toho, aby mal spoľahlivo preukázané
a zistené, že Slovenské elektrárne, a. s., nemožno považovať za povinnú osobu v zmysle § 2
a že nie je daná ani niektorá zo skutočností uvedených v ustanovení § 11 ods. 2 zákona
o slobode informácií. Treba totiž prisvedčiť sťažovateľke, že podľa § 2 ods. 3 cit. zákona
povinnými osobami sú aj právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1
a 2, ktoré hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu alebo
majetkom obcí. Sťažovateľka ďalej správne poukazuje na ustanovenie § 11 ods. 2 cit.
zákona, podľa ktorého ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) sa nepoužije, ak ide o informácie,
ktoré sa získali za verejné financie, alebo ak sú to informácie týkajúce sa použitia takých
prostriedkov, alebo ak ide o informácie o nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce.
Z rozsudkov najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa bol najvyšší súd zaoberal vecou
z vyššie uvedených hľadísk, hoci pri právnom názore, ktorý zaujal, bol takýto postup
nevyhnutný. Tento nedostatok považuje ústavný súd za prejav arbitrárnosti rozsudku
najvyššieho súdu, čo znamená zároveň porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy.
Uvedenými závažnými procesnoprávnymi pochybeniami majúcimi charakter
arbitrárnosti nemohla byť rozsudkom najvyššieho súdu poskytnutá v dostatočnej miere ani
ochrana základného práva sťažovateľky na slobodný prístup k informáciám podľa čl. 26
ods. 2 ústavy. Preto bolo treba dospieť aj k záveru o porušení tohto ústavného práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 26 ods. 2
a čl. 46 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné práva alebo
slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. Sž-o-NS 40/03 z 23. októbra 2003 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).
Naproti tomu nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky, aby ústavný súd
uložil najvyššiemu súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Ujma na
základných právach, ktorá sťažovateľke vznikla, je podľa názoru ústavného súdu v plnej
miere kompenzovaná tým, že ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie
konanie (bod 3 výroku).
Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky pozostávajú z troch úkonov právnych
služieb zo strany advokátky, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti
a zo spísania stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu. Za všetky úkony patrí odmena
v sume po 4 534 Sk, ako aj tri režijné paušály po 136 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia
sťažovateľky predstavujú celkom sumu 14 110 Sk (bod 4 výroku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2004