Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8To-21-2025.pdf
PDF · 135.41 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/21/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.12.2025, v trestnej veci obžalovaného A. B. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/18/2025 zo dňa 10.07.2025, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. c/, e/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku
Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C., trvale bytom D. XXXX/XX, C.,
u k l a d á :
Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na 4 (štyri) roky.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/18/2025 zo dňa 10.07.2025 bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C., trvale bytom D. XXXX/XX, C., uznaný za vinného, že
- dňa 07.10.2022 v čase okolo 20:41 hod. ako vodič viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky Seat Leon, evidenčného čísla C. po štátnej, ceste I. triedy číslo 15 v smere od mesta Stropkov na mestskú časť Stropkov-Sitník, pričom v kilometri 42,41 na Hlavnej ulici v blízkosti mestského parku rýchlosťou 60-68 km/h zrazil pravým predným rohom svojho motorového vozidla chodkyňu E. F., nar. XX.XX.XXXX, v tom čase prechádzajúcu cez cestu z pravej strany na ľavú cez priechod pre chodcov, označený vodorovným aj zvislým dopravným značením, čím obvinený ako vodič motorového vozidla svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho utrpela E. F. pomliaždenie a rozdrvenie mozgu pri polytraume, ktorému na mieste podľahla,
teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona.
Za to mu okresný súd uložil podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, § 36 písm. d), j), 1/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd u obžalovaného výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a súčasne podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 8 (osem) rokov.
Proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/18/2025 zo dňa 10.07.2025 podal obžalovaný, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, ktoré obmedzil odvolaním len proti výroku o treste. Svoje argumenty uvádzal v podstate len proti výroku o treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 8 rokov, uvádzajúc, že je ochotný akceptovať trest odňatia slobody a že očakával aj uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu a že vzhľadom na svoju osobu, okolnosti prípadu a poznajúc aj rozhodovanie slovenských súdov v podobných trestných veciach, bol obžalovaný z výšky uloženého trestu zákazu činnosti priam konsternovaný. Poukazoval na to, že pri určovaní druhu a výmery trestov okresný súd prihliadal na tri poľahčujúce okolnosti obžalovaného, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Vytýkal okresnému súdu, že keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „skutočnosť, že obžalovaný ako vodič motorového vozidla, prekročil povolenú rýchlosť v obci a súčasne nedal prednosť chodcovi (poškodenej) na priechode pre chodcov, kde došlo k ním zavinenej dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniu poškodenej, súd hodnotil ako natoľko zásadné okolnosti v neprospech obžalovaného, ktoré musel pri odsúdení na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom zohľadniť v dĺžke skúšobnej doby a aj vo výmere trestu zákazu činnosti, ktorý súd obžalovanému súčasne ukladá", tak obžalovaný nevie, v čom okresný súd zohľadnil skutočnosť troch poľahčujúcich okolností a žiadnej priťažujúcej, keď skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia vo výmere 4 rokov uložil na hornej hranici zákonnej sadzby, pričom musel prihliadať aj na to, že už takmer 3 roky od spáchania skutku žije obžalovaný riadnym životom, správa sa slušne a nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania. Mal za to, že by bolo potrebné zvážiť, či toto trestné stíhanie (najmä v štádiu prípravného konania) nebolo vedené neprimerane dlho, keď obvinenie bolo vznesené až takmer rok po dopravnej nehode, pričom hneď po dopravnej nehode bol známy vodič a bezodkladne boli zabezpečené aj rozhodujúce dôkazy a mal tiež za to, že nebolo potrebné vyčkávať na vyhotovenie znaleckého posudku, ktorý mohol byť pokojne vypracovaný aj po vznesení obvinenia. Takto by, podľa obžalovaného, bolo preto možné zohľadniť aj ďalšiu poľahčujúcu okolnosť v zmysle ustanovenia § 36 písm. p) Trestného zákona. K predmetu odvolania poukazoval na to, že trest zákazu činnosti je možné v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Trestného zákona ukladať v rozmedzí 1 roka až 10 rokov, čo je veľmi široký interval, v ktorom sa môže súd pohybovať, aby v rámci prísnej individualizácie trestu zohľadnil všetky skutkové aj právne okolnosti trestného činu, ale taktiež citlivo posúdil všetky okolnosti na strane páchateľa, ktoré by umožnili uložiť primeraný a spravodlivý trest. Argumentáciu súdu považoval za nepresvedčivú a pomerne tendenčnú smerom k nepriaznivému náhľadu na osobu obžalovaného. Súd prvého stupňa uloženie trestu zákazu činnosti vo výmere 8 rokov, zargumentoval tak, že: „Obžalovaný si vo veku 18 rokov ako neskúsený vodič (vodičské oprávnenie nemal ani pol roka) zabezpečil vlastné motorové vozidlo, na ktorom ako fanúšik automobilových pretekov a autotuningu, čo potvrdil sám vo svojej výpovedi, evidentne (minimálne pri predmetnom skutku) porušoval dopravné predpisy (prekračoval povolenú rýchlosť, nedal prednosť a ohrozoval chodca na priechode pre chodcov), a preto, podľa názoru súdu, práve trest zákazu činnosti dlhšieho trvania môže naplniť nielen ochrannú funkciu (ochráni iných účastníkov cestnej premávky), ale aj funkciu výchovnú - prispeje k tomu, aby si obžalovaný dlhšiu dobu aj vo vzťahu k dôsledkom k jeho osobe uvedomoval následky svojho protiprávneho konania.“ Takto, priam do polohy negatívnych konotácií, súd posunul skutočnosti, že obžalovaný si vo veku 18 rokov ako neskúsený vodič (vodičské oprávnenie nemal ani pol roka) zabezpečil vlastné motorové vozidlo a že obžalovaný je fanúšikom automobilových pretekov a autotuningu. Oproti tomu odvolateľ poukazoval na to, že môže slúžiť ako dobrý príklad, že obžalovaný si v mladom veku sám našetril (prácou na brigádach) peniaze na motorové vozidlo, pretože sociálne pomery rodičov (rozvedení) mu neumožňovali rátať v tomto smere s ich
podporou a tak nejde o negatívnu skutočnosť tak, ako ju prezentuje súd. Rovnako byť fanúšikom automobilových pretekov a autotuningu nie je nič protiprávne, nemorálne ani zakázané a nemôže (ani u obžalovaného) vyvolávať dojem nedisciplinovaného vodiča neustále prekračujúceho povolenú rýchlosť, ako to z kontextu odôvodnenia vyznieva. Obžalovaný totiž nemá žiaden záznam v evidencii dopravných priestupkov. K okolnostiam porušovania dopravných predpisov považoval za potrebné uviesť, že pri dopravnej nehode prekročil rýchlosť len o 10 km/h, pretože pri posudzovaní okolností v prospech vinníka je možné zohľadniť len spodnú hranicu intervalu súdnym znalcom zistenej rýchlosti pri dopravnej nehode (60 - 68 km/h). Z výsledkov vykonaného dokazovania, na ktoré súd pri prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný, musel prihliadať, bezpochyby vyplýva, že poškodená „prebehovala cez prechod“ - písomný prepis telefonátu svedka F. G. na číslo 158 tesne po dopravnej nehode dňa 07.10.2022, že cez prechod prechádzala „slabším behom" - vo výsluchu dňa 21.12.2024 takto odpovedal svedok F. G. na otázku obhajcu: „Akým spôsobom prechádzala chodkyňa cez prechod“. Tu obžalovaný poukazoval na znenie § 53 ods. 2 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, že chodci, ktorí prechádzajú cez priechod pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel, najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. To platí aj voči vodičom odbočujúcim na cestu, cez ktorú chodci prechádzajú. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť. Iným účastníkom cestnej premávky, ako chodcom, je používanie priechodu pre chodcov zakázané, ak v § 55a ods. 2 nie je ustanovené inak a na znenie § 53 ods. 4 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, že pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať, ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i mimo neho. Chodec nesmie prekonávať zábradlie ani iné zábrany. Odkazoval aj na závery znaleckého posudku č. 40/2023 znalca v odbore cestná doprava H. I. C., z ktorých vyplýva, že vzhľadom na polohu miesta zrážky a miesto poškodenia vozidla továrenskej značky SEAT LEON, je technicky odôvodnené tvrdenie, že chodkyňa od doby, čo vstúpila na vozovku, na vzniknutú situáciu nereagovala, približujúce vozidlo, ktoré ju následne zrazilo, najpravdepodobnejšie nesledovala, že chodkyňa mala vytvorené podmienky pre spozorovanie a trvalé sledovanie približovania sa vozidla k vyznačenému priechodu pre chodcov a tým je odôvodnené potvrdiť možnosť jej zabránenie zrážky dočasným prerušením chôdze a s opätovným pokračovaním v chôdzi naprieč vozovkou po prejazde vozidla SEAT LEON okolo nej. Takto obžalovaný vyvodzuje, že podľa jeho názoru, bez akejkoľvek snahy zľahčovať nenapraviteľný následok tejto tragickej dopravnej nehody, však musí (najmä s prihliadnutím na absolútne neprimeraný až drakonicky trest zákazu činnosti) takto argumentovať a poukázať na nie práve štandardné správanie sa poškodenej chodkyne v procese dopravnej nehody. Poškodená totiž na prechod „vbehla“, a to za situácie približujúceho sa motorového vozidla, pričom na druhej strane prechodu stojaci chodci (svedok F. G. aj s ním stojaci jeho kamarát) vyhodnotili túto situáciu ako nebezpečnú a na prechod nevstúpili. „Áno, ona keď prechádzala, ja som sa už bál. Videl som ísť auto z diaľky, preto som ostal stáť, aj kamarát mi hovoril, aby som nešiel.“ Vytýkal okresnému súdu, že žiadnu z týchto okolností na strane poškodenej chodkyne, ktoré mohli a aj mali vplyv na dopravnú nehodu, súd prvého stupňa pri ukladaní trestu zákazu činnosti nezohľadnil a prihliadol celkom neproporčne len na okolnosti na strane obžalovaného, pričom, ak však má byť ukladaný trest spravodlivý, je nevyhnutné zohľadniť všetky okolnosti skutkového a právneho charakteru a dôsledne pri jeho ukladaní dbať na citlivý prístup k individualizácii trestu, neopomínajúc posúdenie osoby obžalovaného a možnosti jeho nápravy, ale prihliadnuť aj na správanie sa poškodenej chodkyne v procese dopravnej nehody, prípadne zvážiť aj mieru jej spoluzavinenia. Súd tak, podľa odvolateľa, neučinil, pretože napriek návrhu prokurátora uložiť obžalovanému trest zákazu činnosti po dobu najmenej 30 mesiacov, uložil na prekvapenie všetkých (vrátane prokurátora) trest zákazu činnosti viac než trojnásobne prevyšujúci prokurátorsky návrh, ktorý býva (ako je to zo súdnej praxe známe) skoro vždy prísnejší, než súdom ukladaný trest. Odvolateľ pokračoval, že už spomínaná súdna prax je neoddeliteľnou zložkou trestnej politiky štátu, ktorá má dve základné roviny normatívnu a aplikačnú, keď v normatívnej rovine pretavuje štát svoju vôľu do zákonov a stanovuje napr., čo je trestným činom, aké tresty je možné ukladať páchateľom, aké zásady pri ukladaní trestov treba dodržiavať atď. a keď do aplikačnej roviny patrí práve súdna prax, ktorá má cez judikatúru zjednocovať a konkretizovať zákonné rámce ukladania trestov pri určitých typoch trestnej činnosti, čím sa má zabezpečiť jednotnosť trestania porovnateľnej trestnej činnosti. Práve tým je v materiálnom právnom štáte možné napĺňať princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Úlohu súdnej praxe pri ich argumentácii zdôrazňujú preto, lebo sme sa ešte nestretli s tak prísnym postihom páchateľa pri porovnateľnej trestnej činnosti, ktorému by bol uložený trest zákazu činnosti pri hornej hranici trestnej sadzby. Existujú totiž omnoho závažnejšie následky dopravných nehôd (smrť viacerých chodcov bez ich
zavinenia) pri omnoho závažnejších porušeniach dopravných predpisov (alkohol za volantom, vysoko prekročená rýchlosť), spáchaných páchateľmi s podstatne horším osobnostným profilom, než je to v posudzovanom prípade. Podľa názoru obžalovaného, akceptovaním úvah súdu prvého stupňa pri ukladaní trestu zákazu činnosti by pri závažnejších prípadoch už nebol priestor na uloženie primeraného a spravodlivého trestu, pretože súd v posudzovanej trestnej veci „posunul“ hranicu trestu zákazu činnosti mimoriadne vysoko. V tejto súvislosti obžalovaný spomenul medializované prípady podobné súdenej trestnej veci, prípad, keď herec J. C. v roku 2004 v Považskej Bystrici na priechode pre chodcov pri rýchlosti 93 km/h zrazil a usmrtil 73-ročnú ženu. Bol mu uložený trest odňatia slobody 2 roky so stanovením skúšobnej doby podmienečného odsúdenia na 3 roky a trest zákazu činnosti 3 roky a Najvyšší súd SR tento trest v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona podanej ministrom spravodlivosti K. L. „aproboval“, teda ponechal v platnosti a sťažnosť ministra nepovažoval za dôvodnú, prípad, keď K. L. už ako advokát a poslanec Národnej rady SR v roku 2016 v Bratislave zrazil na priechode pre chodcov 72-ročného chodca, ktorý v dôsledku utrpených zranení zomrel, no bol mu uložený trest odňatia slobody na 3 roky s podmienečným odkladom na 5 rokov a trest zákazu činnosti 6 rokov, prípad, keď K. B., misska a podnikateľka, zrazila v roku 2020 v Bratislave na priechode pre chodcov 18-ročnú študentku, ktorá v dôsledku zranení utrpených pri dopravnej nehode zomrela, no tejto podnikateľke, ktorá mala výrazne prekročiť dovolenú rýchlosť, bol prvostupňovým súdom (03/2025) zatiaľ neprávoplatne uložený trest odňatia slobody na 3 roky s podmienečným odkladom na 4 roky a trest zákazu činnosti na 6 rokov, prípad, keď 38-ročný vodič M. D. v roku 2021 v obci Budimír v okrese Košice-okolie na priechode pre chodcov pri nepovolenej rýchlosti 65 km/h zrazil 46-ročného chodca, ktorý na následky zranení pri dopravnej nehode zomrel, pričom znalec v posudku určil časť viny na dopravnej nehode aj chodcovi, ktorý sa na priechode nesprával obozretne a nesledoval situáciu v cestnej premávke a pri zohľadnení bezúhonnosti páchateľa vyjadrenej ľútosti nad spáchaním činu a konštatovaním spoluzavinenia poškodeného mu prvostupňový súd uložil podmienečný trest 2,5 roka so skúšobnou dobou 3,5 roka a zákaz činnosti 3,5 roka a prípad, keď K. K., ktorý v októbri 2022 v Bratislave na autobusovej zastávke opitý zrazil a usmrtil piatich študentov, bol súdom prvého stupňa okrem nepodmienečného trestu odňatia slobody na 15 rokov odsúdený aj trest zákazu činnosti 10 rokov, ktorý však odvolací súd znížil na 7 rokov. Obžalovaný k týmto prípadom uzatvára, že keď teda K. v ťažkom stupni opitosti pri rýchlosti 143 km/h v meste Bratislava na autobusovej zastávke zrazí a usmrtí päť študentov a slovenské súdy považujú za primerané uloženie trestu zákazu činnosti na 7 rokov, potom, bez ohľadu na jemu uložený dlhodobý trest odňatia slobody, sa musí javiť obžalovanému v súdenej veci uložený trest zákazu činnosti 8 rokov ako neprimerane prísny a veľmi disproporčný. Záverom tak obžalovaný zhrnul, že je mladým človekom, ktorý si traumu z usmrtenia chodkyne ponesie celý život, ako vodič bol len málo skúsený, preto zrejme nereagoval na vzniknutú situáciu správne, pričom nebolo mu ani preukázané podstatné prekročenie maximálne povolenej rýchlosti (iba o 10 km/h), a preto nie je možné konštatovať, že obžalovaný je nedisciplinovaným vodičom, ako sa to v odôvodnení napadnutého rozsudku snaží prezentovať prvostupňový súd (fanúšik automobilových pretekov a autotuningu), keď obžalovaný sa predsa okrem posudzovanej dopravnej nehody nedopustil žiadneho trestného činu, ani dopravného, či iného priestupku, svoj čin oľutoval a pritom bolo preukázané, že chodkyňa – poškodená, nesie na dopravnej nehode taktiež svoj diel zodpovednosti. Skutočnosť, že obžalovaný nemá vodičské oprávnenie, mu komplikuje každodenný život, prišiel o množstvo pracovných ponúk na Slovensku aj v zahraničí, vďaka ktorým by sa mu mohol zvýšiť životný štandard, každodenné dochádzanie do práce z N., kde sa v súčasnosti prechodne zdržiava, do L., kde pracuje ako zvárač, je pre neho náročné, pretože časy autobusových spojení nevyhovujú jeho pracovnej dobe. Je obmedzovaný aj v rôznych voľnočasových aktivitách, za ktorými musí cestovať verejnou dopravou. Napokon obžalovaný nikdy netajil, že medzi jeho koníčky patria práve autá, ktorým sa v budúcnosti chce venovať ako ich opravár, s čím samozrejme nevyhnutne súvisí možnosť autá testovať a skúšať, čo bez vodičského oprávnenia nie je možné. Na základe uvedených dôvodov obžalovaný považuje trest zákazu činnosti vo výmere 8 rokov za neprimerane prísny a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zákazu činnosti podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol o uložení primeraného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.
Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali svoje odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a nezistiac také chyby, po
vykonaní svojej prieskumnej povinnosti a doplnení dokazovania, bolo potrebné celý výrok o treste zrušiť a nahradiť ho vlastným výrokom, pretože napadnutým rozsudkom bol obžalovanému uložený neprimeraný trest.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16.03.2005)
Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené odvolateľom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že pri určovaní druhu a výmery trestu ukladanému obžalovanému, zohľadňoval spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, prihliadol na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu. U obžalovaného súd zistil tri poľahčujúce okolnosti, a to podľa § 36 písm. d) Trestného zákona - že spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých, keďže obžalovaný sa predmetného skutku dopustil vo veku 18 rokov a necelých 5 mesiacov, pričom aj s ohľadom na skutočnosť, že išlo o neskúseného vodiča (podľa vlastného vyjadrenia mal vodičské oprávnenie necelý polrok), možno konštatovať, že jeho vek mal vplyv na jeho rozumovú a vôľovú spôsobilosť, podľa § 36 písm. j) Trestného zákona - že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, keďže obžalovaný sa pred spáchaním predmetného skutku nedopustil žiadneho trestného činu a ani priestupku, či iného správneho deliktu (resp. nemá žiaden záznam ani v registri trestov a ani v evidencii priestupkov a iných správnych deliktov) a ani zo správy mesta Stropkov (kde obžalovaný býva) nevyplývajú žiadne negatívne zistenia o obžalovanom a podľa § 36 písm. l) Trestného zákona - že sa k spáchaniu trestného činu priznal a úprimne ho oľutoval, pričom urobil aj vyhlásenie o tom, že je vinný zo spáchania skutku a súd toto vyhlásenie prijal. Žiadnu priťažujúcu okolnosť súd u obžalovaného nezistil. Vzhľadom na trestnú sadzbu pri prečine usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, vyššie uvedenú prevahu poľahčujúcich okolností nad odolnosťami priťažujúcimi, ako aj mieru ich závažnosti, na ktorú súd musel prihliadnuť, na nedbanlivostné zavinenie obžalovaného a návrh trestu zo strany prokurátora, dospel k záveru, že pre naplnenie účelu trestu o obžalovaného postačí aj uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, a to na jeho spodnej hranici vo výmere 2 roky. Prihliadol ale aj na nenapraviteľný následok konania obžalovaného, a teda na to, že obžalovaný svojím zavinením (síce nedbanlivostným) nenapraviteľne (fatálne) zasiahol najvýznamnejší objekt chránený Trestným zákonom - ľudský život, keď zavinil smrť inej osoby, keď mal za to, že k tomuto následku došlo konaním obžalovaného, pri ktorom obžalovaný porušil hneď viacero dôležitých povinností uložených mu podľa zákona, a to tým, že prekročil povolenú rýchlosť (k zrážke došlo v rýchlosti 60 - 68 km/h v meste Stropkov), a teda porušil ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, podľa ktorého vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad a ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, podľa ktorého vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/h a súčasne porušil aj ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke podľa ktorého vodič je povinný dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť. To, že obžalovaný ako vodič motorového vozidla, prekročil povolenú rýchlosť v obci a súčasne nedal prednosť chodcovi (poškodenej) na priechode pre chodcov, kde došlo k ním zavinenej dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniu
poškodenej, okresný súd hodnotil ako natoľko zásadné okolnosti v neprospech obžalovaného, ktoré musel pri odsúdení na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom zohľadniť v dĺžke skúšobnej doby a aj vo výmere trestu zákazu činnosti. Okresný súd zohľadnil, že obžalovaný si vo veku 18 rokov, ako neskúsený vodič (vodičské oprávnenie nemal ani pol roka) zabezpečil vlastné motorové vozidlo, na ktorom ako fanúšik automobilových pretekov a autotuningu, čo potvrdil sám vo svojej výpovedi, evidentne (minimálne pri predmetnom skutku) porušoval dopravné predpisy (prekračoval povolenú rýchlosť, nedal prednosť a ohrozoval chodca na priechode pre chodcov), a preto, podľa názoru súdu, práve trest zákazu činnosti dlhšieho trvania môže naplniť nielen ochrannú funkciu (ochráni iných účastníkov cestnej premávky), ale aj funkciu výchovnú - prispeje k tomu, aby si obžalovaný dlhšiu dobu aj vo vzťahu k dôsledkom k jeho osobe uvedomoval následky svojho protiprávneho konania. Trest zákazu činnosti vo výmere 8 rokov uložil v hornej polovici trestnej sadzby s tým, že do doby výkonu tohto trestu sa započítava doba, počas ktorej bolo páchateľovi pred právoplatnosťou rozsudku podľa osobitných predpisov odňaté oprávnenie na činnosť, ktoré je predmetom zákazu a že po výkone polovice trestu zákazu činnosti môže súd podmienečne upustiť od výkonu jeho zvyšku, ak odsúdený v čase výkonu trestu spôsobom svojho života preukázal, že ďalší výkon tohto trestu už nie je potrebný. Sám sa vysporiadal s argumentom obžalovaného, že zo znaleckého posudku H. C., znalca z odboru cestná doprava, má vyplývať, že aj poškodená na danú situáciu nemala reagovať správne, resp. že ak by sledovala premávku a prichádzajúce vozidlo, mohla sama tejto zrážke zabrániť, tak, že znalecký posudok H. C. nebol na hlavnom pojednávaní vykonaný ako dôkaz, pretože po prijatí vyhlásenia o vine obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku uznesením podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil, že vzhľadom na prijaté vyhlásenie obžalovaného, nebude vykonávať dokazovanie v tejto veci vo vzťahu k výroku o vine, ale len vo vzťahu k výroku o druhu a výmere trestu a žiadna zo strán nenavrhla znalecký posudok H. C. ako dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonať. Tu pokračoval vo svojom právnom názore k tomuto dôkazu odkazom na ustanovenie § 278 ods. 2 Trestného poriadku, že ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 5 alebo 6 (čo nie je tento prípad), súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané.
V posudzovanej trestnej veci nebolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu v prípade výroku o treste nevyhnutné. Bolo potrebné pre objasnenie pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutého výroku o treste vykonať ďalší dôkaz vyplývajúci zo znaleckého posudku H. C. týkajúci sa údajného podielu poškodenej na predmetnej dopravnej nehode.
V zmysle ustanovenia § 34 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Okrem toho, hľadiská, na ktoré súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery najmä prihliada, sú podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona, najmä spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, prihliada na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.
Účelom trestu je teda ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo forme represie. Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by mal byť určitou formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode majetkových alebo iných právach odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného zákona za spáchaný trestný čin, pričom ujma nie je účelom trestu, ale iba prostriedkom, ako ho dosiahnuť. Okrem odplaty odsúdenému ide spoločnosti vo vyjadrenom treste ale aj o jej ochranu, teda o zabránenie v páchaní trestnej činnosti a samozrejme, o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j. pôsobenia na odsúdeného sankciou tak, aby v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej prevencie, t. j. pôsobenia trestu smerom k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení a tiež vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa.
Výrok o treste, pokiaľ obsahuje uloženie viacerých trestov, je stále jedným výrokom, nakoľko trest len ako celok /samostatný či zložený z viacerých výrokov/ môže mať svoj účel a len trest ako celok má byť primeraným, zákonným a odôvodneným dôsledkom trestného činu páchateľa. Len ako celok môže a má byť spôsobilý naplňovať účel trestu definovaný v ustanovení § 34 Trestného zákona. Rovnako aj zásady ukladania trestov sa potom majú vzťahovať na trest tvorený viacerými trestami a vo vzájomnej odôvodnenosti viesť k individuálnej a generálnej prevencii.
Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Neprimerane prísne (ale samozrejme i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom, či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. / Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. 106/2011/
Na hlavnom pojednávaní okresný súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného o tom, že je vinný, čo určilo rozsah vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní.
Treba vytknúť okresnému súdu zaujatie právneho názoru, že pokiaľ došlo na hlavnom pojednávaní k účinnému prijatiu vyhlásenia o vine obžalovaného a rozhodnutiu, že dôkazy o vine sa nebudú vykonávať a vykonajú sa len dôkazy o treste, že do skupiny dôkazov o treste nezarátal zisťovanie skutočností ako spôsob spáchania činu, ktorý v tomto prípade vyplynul práve zo znaleckého posudku znalca z odboru cestná doprava. Nakoniec, javilo sa to byť potrebné aj z hľadiska obhajoby, keď obžalovaný poukazoval na údajný podiel poškodenej na vzniku kolíznej situácie, a teda vlastne aj na následku. Bolo povinnosťou okresného súdu sa s týmto vysporiadať po riadnom vykonaní uvedeného dôkazu na hlavnom pojednávaní.
Odvolací súd uvedené napravil, pričom zistil, že k predmetnej dopravnej nehode došlo dňa 07.10.2022 o 20.41 hod., bola už tma, no verejné osvetlenie, ktorého svetlá sa nachádzajú z jeho pohľadu za pravým okrajom cesty, bolo zapnuté, vrátane aktívneho osadeného svetla nad úrovňou priechodu pre chodcov a aj vozidlo obžalovaného jazdilo osvetlené. Chodkyňa voči smeru jazdy vozidla sa pohybovala sprava doľava, minimálne po dobu 2,98 sekundy, keď za tento čas chodkyňa naprieč vozovkou prešla dráhu o dĺžke približne 3,7 metrov, pričom pred vstupom na vozovku stála na chodníku pred okrajom cesty. Technicky mala zabezpečený výhľad na priebeh cesty proti smeru prichádzajúceho vozidla obžalovaného, vrátane jeho trajektórie jeho jazdnej dráhy smerom k vyznačenému priechodu pre chodcov, pričom, keď na vozovku vstúpila, tak čelo daného vozidla bolo od jej ľavého boku vzdialené
minimálne 52 metrov. Znalec jednoznačne uviedol, že uvedená vzdialenosť za predpokladu jazdy vozidla maximálne povolenou rýchlosťou umožňovala opustenie koridoru jazdnej dráhy tohto vozidla pred dosiahnutím úrovne jej chôdze. Podľa krajského súdu, tak poškodená chodkyňa na vozovku vstupovala bezpečne s tým, že prechod na druhú stranu vozovky môže bezpečne vykonať. Chodkyňa od doby, čo vstúpila na vozovku, síce na vzniknutú situáciu nereagovala a približujúce vozidlo, ktoré ju následne zrazilo, najpravdepodobnejšie nesledovala, aj keď na to mala vytvorené podmienky, no znalec uviedol aj to, že chodkyňa za predpokladu včasnej reakcie vodiča na jej vstup v oblasti vyznačeného priechodu pre chodcov, na vozovku vstúpila v bezpečnej vzdialenosti. Oproti jej správaniu, na strane obžalovaného ako vodiča bolo, že v čase vstupu chodkyne sa ním riadené vozidlo pohybovalo až rýchlosťou v rozmedzí 60 až 68 km/hod, teda v čase vstupu chodkyne na vozovku jazdilo vyššou rýchlosťou, aká je v danom úseku maximálne povolená, mal vytvorené podmienky pre spozorovanie chodkyne najneskoršie v čase jej vstupu z chodníka na okraj vozovky, k zrážke jeho vozidla s poškodenou došlo v oblasti vyznačeného priechodu pre chodcov, na chodkyňu, ktorá z jeho pohľadu vstúpila na pravý okraj vozovky v oblasti vyznačeného priechodu pre chodcov, no zareagoval vybočením vozidlom vľavo bez zmeny rýchlosti jeho jazdy, a to aj napriek možnosti zníženia rýchlosti jazdy vozidla jeho brzdením účinkom prevádzkových bŕzd, v prípade potreby až s možnosťou jeho zastavenia a tým zabránenia zrážke danej chodkyne. Pneumatiky vozidlá do miesta zrážky nezanechali žiadne viditeľné stopy po jeho pohybe, keď aj samotný obžalovaný ako vodič sa vyjadril, že brzdiť začal až po zrážke chodkyne. Na základe technicky preukázateľných podkladov znalec dospel k záveru, že je odôvodnené techniku jazdy vodiča vozidla označiť ako techniku jazdy v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky. Popísal technické aspekty nehody tak, že k zrážke chodkyne došlo v oblasti vyznačeného priechodu pre chodcov, kde vodič v danom úseku jazdil rýchlosťou vyššou, ako je v danom úseku maximálne povolená, na vstup chodkyne na vozovku zareagoval vybočením vľavo v smere jazdy bez brzdenia v prípade potreby až do zastavenia vozidla, na čo pritom po technickej stránke mal vytvorené primerané podmienky. V dôsledku tejto reakcie vodiča došlo k zrážke chodkyne. Treba dodať, že znaleckým zisteniam v tomto prípade nekonkuruje žiaden odborne porovnateľný dôkaz. Navyše, obžalovaný sám uznal svoju vinu bez pripomienok či výhrad.
Pri porovnaní podielu možnosti zabránenia zrážke zo strany obžalovaného ako vodiča a poškodenej ako chodkyne, je treba si uvedomiť, že obžalovaný porušil až tri zásadné povinnosti vodiča, kým poškodená započala pohyb po priechode pre chodcov v bezpečnom okamihu, oprávnene sa domnievajúc, že má vytvorené podmienky na bezpečný prechod cez priechod pre chodcov. Preto je nepodstatné, ak by sa pohybovala tempom, ako na to poukazuje odvolateľ. To, že sa kontinuálne pohybovala po priechode pre chodcov, aj keď pritom nesledovala situáciu okolo tohto priechodu, ale sa sústredila na priamy smer svojho pohybu, bolo z jej strany oprávnené správanie. Mala totiž zjavne prednosť a obžalovaný túto prednosť mal rešpektovať. Dominantnou príčinou dopravnej nehody tak bolo porušenie predmetných povinností vodiča tak, ako to vyplýva zo skutkovej vety napadnutého rozsudku. Za daných okolností nebolo rozhodujúce, že poškodená chodkyňa sa tak sústredila na svoj priamy pohyb po prechode pre chodcov, že nevnímala približujúce sa vozidlo obžalovaného. Ten, na druhej strane poškodenú vnímal na takú vzdialenosť, že pokiaľ by jazdil technicky správne, nedošlo by k dopravnej nehode, a teda ani k spôsobenému následku na živote poškodenej. Krajský súd teda nemal dôvod prirátať možnosti zabránenia zrážke zo strany poškodenej taký význam, ako to obžalovaný vo svojom odvolaní predstavil.
Je nepochybné, že následok v tomto prípade je neodstrániteľný v podobe úmrtia poškodenej, pričom k nemu došlo v podstatnej súvislosti s nedbanlivostným zanedbaním takých povinností vodiča, ktoré sú kľúčové pre bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky práve na a v blízkosti priechodu pre chodcov v obci. Z hľadiska spôsobu spáchania trestného činu ešte k tomu treba dodať, že obžalovaný mal priestor na zníženie rýchlosti a bezpečné minutie poškodenej. Nemožno, v záujme spravodlivého a primeraného trestu ale opomenúť, že obžalovaný svojím vyhlásením o vlastnej vine výrazne zrýchlil prijatie spravodlivého rozhodnutia vo veci samej, v čom treba vidieť jeho vlastný kritický vzťah k takému výkonu vodičských oprávnení a sebakritický vzťah k spôsobenému následku. To vytvára priaznivé možnosti jeho nápravy a priaznivo pôsobí aj na ostatných členov spoločnosti. S takým prístupom, resp. vyhlásením, je spojený priestor na mimoriadne zníženie trestu, a to nielen, ako už bolo povedané, výmery trestu odňatia slobody. Rovnako v prospech obžalovaného vyznieva stav, keď okresný súd správne určil prítomnosť vyššie uvedených troch poľahčujúcich okolností oproti neprítomnosti priťažujúcich okolností. Treba vytknúť okresnému súdu, že ani jedno z tohto sa neprejavilo v jeho rozhodnutí o výmere trestu zákazu činnosti.
Pokiaľ okresný súd v neprospech obžalovaného zohľadnil okolnosť, že tento má pre okresný súd zjavne nevhodné voľnočasové aktivity /sympatie k autotuningu a automobilovému športu/, konal bezdôvodne. Podľa názoru odvolacieho súdu, ide o okolnosti, ktoré sú len v imaginárnej súvislosti s disciplinovanosťou výkonu jeho vodičských povinností do budúcna. Nebola zistená ani súvislosť týchto aktivít s predmetným trestným činom. Išlo teda o okolnosti nepodstatné pre výmeru trestu zákazu činnosti. Obžalovaný zatiaľ nezadal žiadnu príčinu, aby mal súd iný názor.
Podľa zistení odvolacieho súdu vychádzajúcich z rovnakých dôkazov, ako súd prvého stupňa, ide u obžalovaného o prvé porušenie záujmov chránených Trestným zákonom, a to nedbanlivostným, nie úmyselným zavinením. Pritom obžalovaný sa vo vzťahu k svojej trestnej činnosti vyjadruje kriticky, uvedomuje si neodstrániteľnosť spôsobeného následku. Možnosti nápravy tohto páchateľa sa tak javia ako výrazne priaznivé už pri uložení trestu odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu na 4 roky a s trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na 4 roky.
Pri ukladaní trestu zákazu činnosti vo výmere 4 rokov nemal odvolací súd dôvod ukladať trest o vyššej výmere. Tento trest zodpovedá zákonným požiadavkám, je odôvodnený a zodpovedá závažnosti porušených vodičských povinností a následkom, ku ktorým viedli. V tomto smere obžalovaný musí niesť dôsledky svojej trestnej činnosti, pretože ňou preukázal nedostatočnú dôveryhodnosť vykonávať činnosť vodiča, teda činnosť na ktorej výkon potrebuje súhlas štátu. Výkon funkcie vodiča, ani z hľadiska prípravy, ani z hľadiska uplatnenia človeka v živote, pritom neznamená zásadné obmedzenie. Predstavuje len rozšírenie možností, no len v prípade, ak človek preukáže splnenie podmienok na získanie vodičského oprávnenia a tie obžalovaný porušením svojich vodičských povinností nepreukázal.
Takto uložený trest zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho primerané ukladanie v zmysle § 34 ods. 1 až 4 Trestného zákona, na jednej strane z vysokej závažnosti spáchanej trestnej činnosti vyplývajúcej zo spôsobeného neodstrániteľného následku a zo spôsobu spáchania činu, na druhej strane zodpovedá pomeru početných poľahčujúcich okolností oproti absencii priťažujúcich okolností, nedbanlivostnej povahe predmetného prečinu, ako aj usporiadaným pomerom obžalovaného a priaznivým možnostiam jeho nápravy, jeho správaniu po čine a dobe od jeho spáchania. Zodpovedá záujmu na individuálnej a generálnej prevencii a je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia trestných činov obžalovaného spoločnosťou.
Preto odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám rozhodol o treste tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozsudku.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.