Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžso/41/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: JUDr. A., bytom R., nar. X., zast.: S. s.r.o., D.,

IČO: X., proti ţalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č.

8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na

odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.07.2010 č. k. 3S

67/2009-37, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 13.07.2010 č. k. -37 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č.: 322-6908-GC-09/2008 zo dňa 02.03.2009 ţalovaná ako odvolací

správny orgán podľa o sociálnom poistení

zmenila výrokovú časť odvolaním napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka

2

Bratislava, z 23. septembra 2008 č.: 700-0210001108-GC09/08 tak, ţe vypustila pôvodný

text:

„Pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava, ako orgán príslušný podľa ustanovenia

bod prvý o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), rozhodovať vo veci vzniku

nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, vydáva podľa § 210 ods. 1 písm. a)

zákona o sociálnom poistení toto

ROZHODNUTIE

Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, neakceptuje odhlášku samostatne zárobkovo

činnej osobe JUDr. A. z povinného poistenia a povinného dôchodkového poistenia k 28.

aprílu 2007“

a doplnila nový text:

„Pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava, ako orgán príslušný podľa ustanovenia

bod prvý o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), rozhodovať vo veci zániku

nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, vydáva podľa § 210 ods. 1 písm. a)

zákona o sociálnom poistení toto

ROZHODNUTIE

Samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie dňa 28. apríla 2007 nezaniklo.“

V ostatnom ţalovaná prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Uvedeným rozhodnutím

ţalovaná rozhodla, ţe ţalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, účasť na povinnom

nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku dňu 28. marca 2007 nezaniklo.

Svoje rozhodnutie ţalovaná s odkazom na § 3 písm. a) bod 2., § 14 ods. 1 písm. b)

a o sociálnom poistení (ďalej na účely tohto

rozsudku len „“) odôvodnila vo veci predovšetkým tým, ţe ţalobca

3

je od 23. novembra 2004 zapísaný do zoznamu advokátov, o čom Slovenská advokátska

komora vydala Osvedčenie číslo: 3937.

Na základe uvedeného ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení o ţivnostenskom

podnikaní (ďalej na účely tohto rozsudku len „“) je na účely sociálneho

zabezpečenia povaţovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Samotné vymedzenie

postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby nemá podľa ţalovanej automaticky

za následok vznik alebo zánik povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia.

Ďalej bolo v druhostupňovom konaní ţalovanou z predloţeného spisového materiálu

zistené, ţe

- ţalobca podal Registračný list fyzickej osoby – odhláška samostatne zárobkovo činnej

osoby, ktorou sa domáhal zániku povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia ku dňu 28. apríla 2007, a ţe

- v spoločnosti S. s.r.o., Š., vystupuje ţalobca ako konateľ uvedenej spoločnosti, a to od 28.

apríla 2007.

Hoci hore uvedené podanie smerovalo k zániku sociálno-poistného vzťahu ţalobcu

a ţalovanej, ţalovaná vyslovila úsudok, ţe ţalobca je aj po 28. apríli 2007 povinne

nemocensky a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou.

Podľa v znení k 30. júnu 2007 povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo

činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne

zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom

na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa

podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej

v § 5 písm. c).

Podľa názoru ţalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí s dôrazom

na ustanovenie zmenou formy výkonu advokácie nezaniká

4

postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby a tieţ nezaniká povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b)

cit. , pretoţe advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.

Naopak, zmena formy výkonu advokácie má podľa ţalovanej za následok len zmenu

v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta, v dôsledku čoho aţ môţe u advokáta zaniknúť

povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa citovaného ustanovenia § 21 ods. 1

Ţalovaná tieţ poukázala na to, ţe ak príjem advokáta, ktorý vykonáva činnosť podľa

, je zdaňovaný ako príjem z podnikania podľa

a jeho výška bola v roku 2005 vyššia ako suma 82.800 Sk, potom

od 01. júla 2006 do 30. júna 2007 je povinne zúčastnený na nemocenskom poistení

a dôchodkovom poistení ako samostatne zárobkovo činná osoba.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca na Krajský súd v Bratislave ţalobu

zo dňa 15.04.2009.

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu

dôvodov uvedených v ţalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

ţe ţaloba nie je dôvodná a preto ju s poukazom na ust. zamietol.

Svoj zamietajúci rozsudok s poukazom na ustanovenia § 5 písm. c), § 14 ods. 1

písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1 a odsek 4 písm. b), § 5 písm. c)

ako aj ustanovení a

odôvodnil tým, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca ako advokát

vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, tzn. ţe v súlade s § 12

, spĺňa status samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorú má na mysli

ust.

Ďalej krajský súd uviedol, ţe vykonávanie advokátskej praxe samostatne ako advokát

alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je aţ následnou moţnosťou, ktorá

5

nasleduje po tom, čo je fyzická osoba zapísaná ako advokát do zoznamu advokátov. Navyše

ustanovenie podľa krajského súdu nerozlišuje medzi

advokátom, ktorý vykonáva svoju profesiu samostatne alebo ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným.

Na základe uvedeného sa krajský súd stotoţnil s podrobným odôvodnením, ktoré

správne orgány uviedli vo svojich rozhodnutiach.

K námietke procesného pochybenia ţalovanej krajský súd uviedol, ţe ţalovaná

postupovala v súlade s ustanovením , keď zmenila

prvostupňové rozhodnutie.

III.

Odvolanie žalobcu/stanoviská

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 08.09.2010 proti rozsudku prvostupňového súdu

ţalobca poukázal na to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ) v spojení so zrušovacím dôvodom podľa

ods. 1 písm. h) , ţe krajský súd nesprávne právne vec posúdil tým, ţe nepouţil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Ţalobca ďalej poukázal na oprávnenie Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory

vydávať v zmysle záväzné potvrdenia, a preto

uvedený orgán je podľa ţalobcu tým orgánom, ktorý je oprávnený záväzne potvrdiť,

či je advokát samostatne zárobkovo činnou osobou na účely sociálneho poistenia. Hoci

krajskému súdu uvedené potvrdenie v konaní predloţil, krajský súd uvedené ustanovenie § 71

ods. 2 písm. k) ani samotné potvrdenie nezobral do úvahy.

Takisto ţalobca zotrval na svojich doterajších argumentov zo ţaloby a to najmä,

ţe mu podľa zaniklo postavenie povinne

nemocensky a dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri svojich

záveroch upozornil na právne názory obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktoré aj v odvolaní ţalobca čiastočne citoval.

6

S odvolaním sa na zmenu výrokovej časti, ktorú vykonala ţalovaná ako odvolací

orgán, ţalobca prezentoval názor, ţe týmto postupom sa ţalovaná uskutočnila neprípustnú

zmenu rozhodnutia správneho orgánu a porušila zásadu dvojinštančnosti konania. Potom

podľa ţalobcu uvedený postup (neprípustná forma zmeny rozhodnutia) je jednoznačne

v rozpore s pravidlami rozhodovania v odvolacom konaní vymedzenými v ustanovení § 218

ods. 2

Ţalobca tieţ s poukazom na ústavný princíp právnej istoty spochybnil činnosť

ţalovanej, lebo o jeho ţiadosti začala nedávkové konanie aţ po 18 mesiacoch od doručenia

ţiadosti ţalobcom. Na základe uvedeného sa ţalobca oprávnene pri kalkulácii svojich

ţivotných nákladov domnieval, ţe odvody na povinné sociálne poistenie platiť nebude.

Záverom ţalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší

obidve rozhodnutia správnych orgánov a vec vráti na ďalšie konanie spolu s priznaním trov

konania.

Z vyjadrenia ţalovanej (č. l. 49) zo dňa 06.10.2010 vyplýva, ţe ţalobca ako novú

námietku uviedol s odkazom na ustanovenie

neakceptovanie záväznosti potvrdenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.

Ţalovaná vyjadrila nesúhlas s tým, ţe by mala byť ako samostatná a nezávislá verejnoprávna

inštitúcia vykonávajúca sociálne poistenie v intenciách ţalobcu viazaná potvrdením

predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.

K záverom, ktoré ţalobca odcitoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , sa ţalovaná nevyjadrila.

Ďalej ţalovaná vyslovila, ţe sa stotoţňuje s vysloveným právnym názorom krajského

súdu, ţe aj advokáta, ktorý vykonáva svoju činnosť ako konateľ spoločnosti s ručením

obmedzeným podľa je potrebné povaţovať pre účely

za samostatne zárobkovo činnú osobu.

7

Z uvedených dôvodov ţalovaná poţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v plnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa v spojení s (ďalej

v texte rozsudku len „“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle

dôvodov uvedených v nenariadil pojednávanie a viazaný argumentmi

právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -8 zo 7. septembra 2010 senát po neverejnej porade postupom podľa

§ 135 ods. 1 bol nútený konštatovať, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý

rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích

dôvodov postupom uvedeným v potvrdil.

Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje,

ţe v prejednávanej veci ide o obdobnú problematiku zániku účasti ţalobcu (advokáta)

na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho

orgánu advokátskej spoločnosti, na akú dal podrobnú odpoveď prostredníctvom svojho

rozsudku sp. zn. z 30. marca 2010 a na ktorý ţalobca v svojom odvolaní

poukazoval.

Ďalej je nutné povedať, ţe dňa 08. decembra 2010 Správne kolégium Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky malo v zmysle

o súdoch prerokovať návrh právnych viet z rozsudku sp. zn. z 31.03.2010,

ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného rozsudku sp. zn.

z 30. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom sociálnom poistení, za účelom

ich zverejnenia v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky.

8

Nakoľko však v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote

názorov členov kolégia a zo strany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie,

bolo hlasovanie Správneho kolégia o tejto otázke odloţené na neskoršie zasadnutie.

Avšak medzičasom Ústavný súd Slovenskej republiky zverejnil svoje uznesenie

sp. zn. -8, v ktorom sa k tejto problematike vyjadril dňa 07.09.2010. Nakoľko

rozhodnutia ústavného súdu majú na výklad právnych predpisov podľa

nezanedbateľný vplyv, musel sa konajúci senát Najvyššieho súdu s existenciou tohto

uznesenia v konaní o odvolaní vyporiadať.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Z právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, ţe ústavný súd vykonáva

konkrétnu kontrolu ústavnosti v zmysle prostredníctvom

Šiesteho oddielu Tretej časti o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej na účely tohto rozsudku

len „“). V tomto konaní o sťaţnostiach fyzických a právnických osôb

vydáva dva druhy rozhodnutí. Na prvom mieste rozhoduje postupom podľa § 25 ods. 2

uznesením o prípustnosti ústavnej sťaţnosti na prieskum ústavnosti,

pričom skúma podmienky konania (najmä svoju právomoc, úplnosť zákonných náleţitostí,

prípustnosť a oprávnenosť či včasnosť sťaţnosti).

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

9

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Naopak v konaní o sťaţnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa § 56

ústavný súd rozhoduje o merite ústavnej sťaţnosti formou nálezu.

Podľa platí, že ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Konajúci súd má vedomosť, ţe hore uvedeným uznesením Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -8 zo 7. septembra 2010 bola zamietnutá sťaţnosť JUDr. M. K.,

Ţ. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. februára 2010. Uvedený rozsudok

sp. zn. sa týkal obdobnej veci ako je vec prejednávaná súdom v tomto konaní

s tým, ţe senát 4S argumentáciu sťaţovateľky vo vzťahu k zániku povinného poistenia

označil za nedôvodnú a potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí ţaloby sťaţovateľky.

V časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a dohovoru ústavný súd po citácii podstatných argumentov

z rozsudku sp.zn. konštatoval, ţe „Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúceho

na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa

názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,

že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“

Je jednoznačné, ţe ústavný súd sa po procesnej stránke nielen zaoberal prípustnosťou,

či neopodstatnenosťou podanej ústavnej sťaţnosti, ale aj citoval v bode 14. uznesenia

konkrétne dôvody rozsudku takto: „...Najvyšší súd... dospel záveru,

10

že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

Správne orgány ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni, ktorá sa stala

7. januára 2008 spoločníčkou a zároveň konateľkou v spol. s r.o. poskytujúcej advokátske

služby podľa § 15 zákona o advokácii nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa

§ 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil a na zdôraznenie ich správnosti podľa

dopĺňa, že zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem

SZČO. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej

činnosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie (zrejme oprávnenia, pozn.)

advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname

advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol

vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO

pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky

poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b)

a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona p sociálnom

poistení.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným

predpokladom pre výkon, advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá

má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený

len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska

komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení

je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti

je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých

spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká

vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie

činnosti podľa osobitného predpisu.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami žalobkyne.

11

Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu

v odvolacom konaní neboli zistené. V zásade boli zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa

uplatňovala už v konaní na súde prvého, stupňa a s ktorými sa krajský súd náležité

vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd... odvolaniu žalobkyne nevyhovel a rozsudok

Krajského súdu... ako vecne správny podľa a potvrdil...“

Hore citované dôvody rozsudku vyhodnotil z meritórneho hľadiska

(tzn. vo veci samej) smerom k úrovni zisteného skutkového stavu a posúdil nasledujúce

právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formuláciou, ţe „dôvody rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. februára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať.“ Na základe takto sformulovaných právnych argumentov v tejto časti ústavný súd

argumentáciu sťaţovateľky odmietol (viď bod 18. uznesenia ústavného súdu) z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3

a vyslovil ústavný súd, ţe „vzhľadom na profesné zameranie

sťažovateľky, navyše kvalifikovane právne zastúpenej, nepovažoval ústavný súd za dôvodné

vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti, a preto jej sťažnosť podľa § 25

ods. 2 (v spojení s ) v tejto jej časti odmietol z dôvodu

nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.“

Následne po citácii podstatných argumentov sťaţovateľky ústavný súd

prostredníctvom bodu 25. uznesenia sťaţnosť aj v ďalšej časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe takto vykonanej analýzy má Najvyšší súd jednoznačne preukázané,

ţe uznesením sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný súd Slovenskej

republiky sa vyjadril určitým spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti

12

s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom

poistení z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu

súčasne vykazuje podmienky, ktoré zákon prostredníctvom spája s viazanosťou

všeobecného súdu rozhodnutím ústavného súdu.

Podľa veta druhá súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu

alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn. zo 16. februára 2010

sa riešila právna otázka, tzn. výklad vzniku, či zániku účasti advokáta ako konateľa

advokátskej spoločnosti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení

v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1 a ods. 4

písm. b)

Za týchto okolností nemá konajúci senát Najvyššieho súdu vytvorený dostatočný

rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144

ods. 1 a je nútený v zmysle o sudcoch

a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom

uznesenia sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú.

Takýto prístup k rozhodnutiu veci však nie je moţné vykladať, ţe konajúci senát

je presvedčený o nesprávnosti argumentov (najmä existencia zákonných prekáţok vo forme

pozastavenie výkonu advokácie /viď / a postavenie

konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným /viď /

spôsobuje u advokáta – fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na výkon advokácie,

ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekáţky) vyslovených v rozsudku

Najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010.

Tomuto neţiaducemu stavu mohol Ústavný súd Slovenskej republiky predísť tým,

ak by nebol prehnane formalistický a zaoberal by sa aj opačnými argumentmi vyslovenými

Najvyšším súdom prostredníctvom jeho rozsudku sp. zn. z 30. marca 2010,

ktorý sťaţovateľka pripojila k svojej sťaţnosti (sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010)

ako jeden z moţných podporných argumentov. Ústavný súd namiesto toho prostredníctvom

bodov 24. a 26. poznamenal, ţe „rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. bol

13

vyhlásený 16. februára 2010 a rozsudok tohto súdu, na ktorý sťažovateľka poukázala

(sp. zn. ) bol z 30. marca 2010, teda vo veci napadnutej sťažovateľkou nemohol

konajúci senát (4 Sžso) reagovať na právny názor vyslovený v analogickej skutkovej veci

neskôr iným senátom (v danom prípade senátom 1Sžso 30. marca 2010).

Z uvedeného dôvodu (na sťažovateľkou produkovanom skutkovom základe) nemohlo

ani dôjsť k sťažovateľkou proklamovanému porušeniu (resp. „byť zasiahnuté do princípu

právnej istoty...“, keď „Najvyšší súd SR v dvoch obdobných veciach rozhodol odlišne“)

označených článkov a dohovoru pre absenciu príčinnej súvislosti (nedostatok žiadnej

spojitosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.“,

resp. navyše objasnil svoj postoj k predkladanému rozsudku tým, ţe „ak iný

senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom

ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu

súdu“.

Takýto prístup Ústavného súdu Slovenskej republiky potom nenapomáha procesu

zjednocovania názorov a argumentov v prospech publikovania právnych viet z rozsudku

sp. zn. z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného

rozsudku sp. zn. z 30. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom

poistení (viď prerušené zasadnutie Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 08. decembra 2010).

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v relevantných (v medziach uznesenia

sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010) predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä

uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. , Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené

vo výroku rozsudku.

Za súčasného stavu formálnych právnych prameňov vrátane judikatúry Ústavného

súdu Slovenskej republiky je uţ iba vecou ţalobcu, ako si osvojí právne názory Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

14

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s a , podľa ktorého iba úspešný ţalobca

má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava sociálno-poistných

vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade

s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo

rušenia súdnych poplatkov v zmysle o súdnych poplatkoch nevyuţil

svoje oprávnenie.

Podľa veta druhá o súdnych poplatkoch je odvolací súd

oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.

Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyuţil,

a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec

poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 13. septembra 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová