Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
454/364973.8b836b.pdf
PDF · 186 KB
No categories available
1Sžso/41/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžso/41/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: JUDr. A., bytom R., nar. X., zast.: S. s.r.o., D.,
IČO: X., proti ţalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č.
8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na
odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.07.2010 č. k. 3S
67/2009-37, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 13.07.2010 č. k. 3S 67/2009-37 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č.: 322-6908-GC-09/2008 zo dňa 02.03.2009 ţalovaná ako odvolací
správny orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
zmenila výrokovú časť odvolaním napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka
2
Bratislava, z 23. septembra 2008 č.: 700-0210001108-GC09/08 tak, ţe vypustila pôvodný
text:
„Pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava, ako orgán príslušný podľa ustanovenia
§ 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), rozhodovať vo veci vzniku
nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, vydáva podľa § 210 ods. 1 písm. a)
zákona o sociálnom poistení toto
ROZHODNUTIE
Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, neakceptuje odhlášku samostatne zárobkovo
činnej osobe JUDr. A. z povinného poistenia a povinného dôchodkového poistenia k 28.
aprílu 2007“
a doplnila nový text:
„Pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava, ako orgán príslušný podľa ustanovenia
§ 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), rozhodovať vo veci zániku
nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, vydáva podľa § 210 ods. 1 písm. a)
zákona o sociálnom poistení toto
ROZHODNUTIE
Samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie dňa 28. apríla 2007 nezaniklo.“
V ostatnom ţalovaná prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Uvedeným rozhodnutím
ţalovaná rozhodla, ţe ţalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, účasť na povinnom
nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku dňu 28. marca 2007 nezaniklo.
Svoje rozhodnutie ţalovaná s odkazom na § 3 písm. a) bod 2., § 14 ods. 1 písm. b)
a § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej na účely tohto
rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) odôvodnila vo veci predovšetkým tým, ţe ţalobca
3
je od 23. novembra 2004 zapísaný do zoznamu advokátov, o čom Slovenská advokátska
komora vydala Osvedčenie číslo: 3937.
Na základe uvedeného ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona
č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom
podnikaní (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 586/2003 Z.z.“) je na účely sociálneho
zabezpečenia povaţovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Samotné vymedzenie
postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby nemá podľa ţalovanej automaticky
za následok vznik alebo zánik povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia.
Ďalej bolo v druhostupňovom konaní ţalovanou z predloţeného spisového materiálu
zistené, ţe
- ţalobca podal Registračný list fyzickej osoby – odhláška samostatne zárobkovo činnej
osoby, ktorou sa domáhal zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia ku dňu 28. apríla 2007, a ţe
- v spoločnosti S. s.r.o., Š., vystupuje ţalobca ako konateľ uvedenej spoločnosti, a to od 28.
apríla 2007.
Hoci hore uvedené podanie smerovalo k zániku sociálno-poistného vzťahu ţalobcu
a ţalovanej, ţalovaná vyslovila úsudok, ţe ţalobca je aj po 28. apríli 2007 povinne
nemocensky a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou.
Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení k 30. júnu 2007 povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo
činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne
zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom
na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa
podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej
v § 5 písm. c).
Podľa názoru ţalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí s dôrazom
na ustanovenie § 12 zák. č. 586/2003 Z.z. zmenou formy výkonu advokácie nezaniká
4
postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby a tieţ nezaniká povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b)
cit. zák. č. 461/2003 Z.z., pretoţe advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.
Naopak, zmena formy výkonu advokácie má podľa ţalovanej za následok len zmenu
v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta, v dôsledku čoho aţ môţe u advokáta zaniknúť
povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa citovaného ustanovenia § 21 ods. 1
Ţalovaná tieţ poukázala na to, ţe ak príjem advokáta, ktorý vykonáva činnosť podľa
§ 12 zák. č. 586/2003 Z.z., je zdaňovaný ako príjem z podnikania podľa § 6 ods. 1 písm. c)
zák. č. 595/2003 Z.z. a jeho výška bola v roku 2005 vyššia ako suma 82.800 Sk, potom
od 01. júla 2006 do 30. júna 2007 je povinne zúčastnený na nemocenskom poistení
a dôchodkovom poistení ako samostatne zárobkovo činná osoba.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca na Krajský súd v Bratislave ţalobu
zo dňa 15.04.2009.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu
dôvodov uvedených v ţalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
ţe ţaloba nie je dôvodná a preto ju s poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Svoj zamietajúci rozsudok s poukazom na ustanovenia § 5 písm. c), § 14 ods. 1
písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1 a odsek 4 písm. b), § 5 písm. c)
zák. č. 461/2003 Z.z. ako aj ustanovení § 2 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.
odôvodnil tým, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca ako advokát
vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, tzn. ţe v súlade s § 12
zák. č. 586/2003 Z.z., spĺňa status samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorú má na mysli
ust. § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.
Ďalej krajský súd uviedol, ţe vykonávanie advokátskej praxe samostatne ako advokát
alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je aţ následnou moţnosťou, ktorá
5
nasleduje po tom, čo je fyzická osoba zapísaná ako advokát do zoznamu advokátov. Navyše
ustanovenie § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. podľa krajského súdu nerozlišuje medzi
advokátom, ktorý vykonáva svoju profesiu samostatne alebo ako konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným.
Na základe uvedeného sa krajský súd stotoţnil s podrobným odôvodnením, ktoré
správne orgány uviedli vo svojich rozhodnutiach.
K námietke procesného pochybenia ţalovanej krajský súd uviedol, ţe ţalovaná
postupovala v súlade s ustanovením § 215 ods. 2 zák. č. 463/2003 Z.z., keď zmenila
prvostupňové rozhodnutie.
III.
Odvolanie žalobcu/stanoviská
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 08.09.2010 proti rozsudku prvostupňového súdu
ţalobca poukázal na to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) v spojení so zrušovacím dôvodom podľa § 221
ods. 1 písm. h) O.s.p., ţe krajský súd nesprávne právne vec posúdil tým, ţe nepouţil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Ţalobca ďalej poukázal na oprávnenie Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory
vydávať v zmysle § 71 ods. 2 písm. k) zák. č. 586/2003 Z.z. záväzné potvrdenia, a preto
uvedený orgán je podľa ţalobcu tým orgánom, ktorý je oprávnený záväzne potvrdiť,
či je advokát samostatne zárobkovo činnou osobou na účely sociálneho poistenia. Hoci
krajskému súdu uvedené potvrdenie v konaní predloţil, krajský súd uvedené ustanovenie § 71
ods. 2 písm. k) ani samotné potvrdenie nezobral do úvahy.
Takisto ţalobca zotrval na svojich doterajších argumentov zo ţaloby a to najmä,
ţe mu podľa § 21 ods. 4 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. zaniklo postavenie povinne
nemocensky a dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri svojich
záveroch upozornil na právne názory obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sţso 7/2009, ktoré aj v odvolaní ţalobca čiastočne citoval.
6
S odvolaním sa na zmenu výrokovej časti, ktorú vykonala ţalovaná ako odvolací
orgán, ţalobca prezentoval názor, ţe týmto postupom sa ţalovaná uskutočnila neprípustnú
zmenu rozhodnutia správneho orgánu a porušila zásadu dvojinštančnosti konania. Potom
podľa ţalobcu uvedený postup (neprípustná forma zmeny rozhodnutia) je jednoznačne
v rozpore s pravidlami rozhodovania v odvolacom konaní vymedzenými v ustanovení § 218
ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z.
Ţalobca tieţ s poukazom na ústavný princíp právnej istoty spochybnil činnosť
ţalovanej, lebo o jeho ţiadosti začala nedávkové konanie aţ po 18 mesiacoch od doručenia
ţiadosti ţalobcom. Na základe uvedeného sa ţalobca oprávnene pri kalkulácii svojich
ţivotných nákladov domnieval, ţe odvody na povinné sociálne poistenie platiť nebude.
Záverom ţalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší
obidve rozhodnutia správnych orgánov a vec vráti na ďalšie konanie spolu s priznaním trov
konania.
Z vyjadrenia ţalovanej (č. l. 49) zo dňa 06.10.2010 vyplýva, ţe ţalobca ako novú
námietku uviedol s odkazom na ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zák. č. 586/2003 Z.z.
neakceptovanie záväznosti potvrdenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.
Ţalovaná vyjadrila nesúhlas s tým, ţe by mala byť ako samostatná a nezávislá verejnoprávna
inštitúcia vykonávajúca sociálne poistenie v intenciách ţalobcu viazaná potvrdením
predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.
K záverom, ktoré ţalobca odcitoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sţso 7/2009, sa ţalovaná nevyjadrila.
Ďalej ţalovaná vyslovila, ţe sa stotoţňuje s vysloveným právnym názorom krajského
súdu, ţe aj advokáta, ktorý vykonáva svoju činnosť ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným podľa zák. č. 586/2003 Z.z. je potrebné povaţovať pre účely § 5 písm. c)
zák. č. 461/2003 Z.z. za samostatne zárobkovo činnú osobu.
7
Z uvedených dôvodov ţalovaná poţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle
dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a viazaný argumentmi
právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010 senát po neverejnej porade postupom podľa
§ 135 ods. 1 bol nútený konštatovať, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý
rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích
dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje,
ţe v prejednávanej veci ide o obdobnú problematiku zániku účasti ţalobcu (advokáta)
na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho
orgánu advokátskej spoločnosti, na akú dal podrobnú odpoveď prostredníctvom svojho
rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010 a na ktorý ţalobca v svojom odvolaní
poukazoval.
Ďalej je nutné povedať, ţe dňa 08. decembra 2010 Správne kolégium Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky malo v zmysle § 21 ods. 3 písm. d) zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch prerokovať návrh právnych viet z rozsudku sp. zn. 9Sţso 52/2009 z 31.03.2010,
ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009
z 30. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom sociálnom poistení, za účelom
ich zverejnenia v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky.
8
Nakoľko však v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote
názorov členov kolégia a zo strany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie,
bolo hlasovanie Správneho kolégia o tejto otázke odloţené na neskoršie zasadnutie.
Avšak medzičasom Ústavný súd Slovenskej republiky zverejnil svoje uznesenie
sp. zn. I. ÚS 290/2010-8, v ktorom sa k tejto problematike vyjadril dňa 07.09.2010. Nakoľko
rozhodnutia ústavného súdu majú na výklad právnych predpisov podľa čl. 152 ods. 4 ústavy
nezanedbateľný vplyv, musel sa konajúci senát Najvyššieho súdu s existenciou tohto
uznesenia v konaní o odvolaní vyporiadať.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Z právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, ţe ústavný súd vykonáva
konkrétnu kontrolu ústavnosti v zmysle čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky prostredníctvom
Šiesteho oddielu Tretej časti zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej na účely tohto rozsudku
len „zák. č. 38/1993 Z.z.“). V tomto konaní o sťaţnostiach fyzických a právnických osôb
vydáva dva druhy rozhodnutí. Na prvom mieste rozhoduje postupom podľa § 25 ods. 2
zák. č. 38/1993 Z.z. uznesením o prípustnosti ústavnej sťaţnosti na prieskum ústavnosti,
pričom skúma podmienky konania (najmä svoju právomoc, úplnosť zákonných náleţitostí,
prípustnosť a oprávnenosť či včasnosť sťaţnosti).
Podľa § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
9
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Naopak v konaní o sťaţnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa § 56
zák. č. 38/1993 Z.z. ústavný súd rozhoduje o merite ústavnej sťaţnosti formou nálezu.
Podľa § 56 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. platí, že ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie Ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Konajúci súd má vedomosť, ţe hore uvedeným uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010 bola zamietnutá sťaţnosť JUDr. M. K.,
Ţ. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sţso/37/2009 zo 16. februára 2010. Uvedený rozsudok
sp. zn. 4Sţso/37/2009 sa týkal obdobnej veci ako je vec prejednávaná súdom v tomto konaní
s tým, ţe senát 4S argumentáciu sťaţovateľky vo vzťahu k zániku povinného poistenia
označil za nedôvodnú a potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí ţaloby sťaţovateľky.
V časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd po citácii podstatných argumentov
z rozsudku sp.zn. konštatoval, ţe „Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúceho
na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa
názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,
že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“
Je jednoznačné, ţe ústavný súd sa po procesnej stránke nielen zaoberal prípustnosťou,
či neopodstatnenosťou podanej ústavnej sťaţnosti, ale aj citoval v bode 14. uznesenia
konkrétne dôvody rozsudku 4Sţso 37/2009 takto: „...Najvyšší súd... dospel záveru,
10
že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.
Správne orgány ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni, ktorá sa stala
7. januára 2008 spoločníčkou a zároveň konateľkou v spol. s r.o. poskytujúcej advokátske
služby podľa § 15 zákona o advokácii nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa
§ 21 zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil a na zdôraznenie ich správnosti podľa
§ 219 ods. 2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem
SZČO. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej
činnosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie (zrejme oprávnenia, pozn.)
advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol
vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO
pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky
poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b)
a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona p sociálnom
poistení.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona
o advokácii, ktorý upravuje formu ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným
predpokladom pre výkon, advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá
má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený
len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska
komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení
je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti
je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých
spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká
vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami žalobkyne.
11
Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu
v odvolacom konaní neboli zistené. V zásade boli zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa
uplatňovala už v konaní na súde prvého, stupňa a s ktorými sa krajský súd náležité
vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd... odvolaniu žalobkyne nevyhovel a rozsudok
Krajského súdu... ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil...“
Hore citované dôvody rozsudku 4Sţso 37/2009 vyhodnotil z meritórneho hľadiska
(tzn. vo veci samej) smerom k úrovni zisteného skutkového stavu a posúdil nasledujúce
právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formuláciou, ţe „dôvody rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso 37/2009 zo 16. februára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať.“ Na základe takto sformulovaných právnych argumentov v tejto časti ústavný súd
argumentáciu sťaţovateľky odmietol (viď bod 18. uznesenia ústavného súdu) z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ďalej v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy vyslovil ústavný súd, ţe „vzhľadom na profesné zameranie
sťažovateľky, navyše kvalifikovane právne zastúpenej, nepovažoval ústavný súd za dôvodné
vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti, a preto jej sťažnosť podľa § 25
ods. 2 (v spojení s § 20 ods. 1) zákona o ústavnom súde v tejto jej časti odmietol z dôvodu
nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.“
Následne po citácii podstatných argumentov sťaţovateľky ústavný súd
prostredníctvom bodu 25. uznesenia sťaţnosť aj v ďalšej časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zák. č. 38/1993 Z.z. pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Na základe takto vykonanej analýzy má Najvyšší súd jednoznačne preukázané,
ţe uznesením sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný súd Slovenskej
republiky sa vyjadril určitým spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti
12
s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom
poistení z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu
súčasne vykazuje podmienky, ktoré zákon prostredníctvom § 135 O.s.p. spája s viazanosťou
všeobecného súdu rozhodnutím ústavného súdu.
Podľa § 135 ods. 1 veta druhá O.s.p. súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu
alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.
Prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn. 4Sţso 37/2009 zo 16. februára 2010
sa riešila právna otázka, tzn. výklad vzniku, či zániku účasti advokáta ako konateľa
advokátskej spoločnosti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení
v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1 a ods. 4
písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z.
Za týchto okolností nemá konajúci senát Najvyššieho súdu vytvorený dostatočný
rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144
ods. 1 ústavy a je nútený v zmysle § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom
uznesenia sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú.
Takýto prístup k rozhodnutiu veci však nie je moţné vykladať, ţe konajúci senát
je presvedčený o nesprávnosti argumentov (najmä existencia zákonných prekáţok vo forme
pozastavenie výkonu advokácie /viď § 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z./ a postavenie
konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným /viď § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z./
spôsobuje u advokáta – fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na výkon advokácie,
ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekáţky) vyslovených v rozsudku
Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010.
Tomuto neţiaducemu stavu mohol Ústavný súd Slovenskej republiky predísť tým,
ak by nebol prehnane formalistický a zaoberal by sa aj opačnými argumentmi vyslovenými
Najvyšším súdom prostredníctvom jeho rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010,
ktorý sťaţovateľka pripojila k svojej sťaţnosti (sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010)
ako jeden z moţných podporných argumentov. Ústavný súd namiesto toho prostredníctvom
bodov 24. a 26. poznamenal, ţe „rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/37/2009 bol
13
vyhlásený 16. februára 2010 a rozsudok tohto súdu, na ktorý sťažovateľka poukázala
(sp. zn. 1Sžso/7/2009) bol z 30. marca 2010, teda vo veci napadnutej sťažovateľkou nemohol
konajúci senát (4 Sžso) reagovať na právny názor vyslovený v analogickej skutkovej veci
neskôr iným senátom (v danom prípade senátom 1Sžso 30. marca 2010).
Z uvedeného dôvodu (na sťažovateľkou produkovanom skutkovom základe) nemohlo
ani dôjsť k sťažovateľkou proklamovanému porušeniu (resp. „byť zasiahnuté do princípu
právnej istoty...“, keď „Najvyšší súd SR v dvoch obdobných veciach rozhodol odlišne“)
označených článkov ústavy a dohovoru pre absenciu príčinnej súvislosti (nedostatok žiadnej
spojitosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru.“,
resp. navyše objasnil svoj postoj k predkladanému rozsudku 1Sţso 7/2009 tým, ţe „ak iný
senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom
ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu
súdu“.
Takýto prístup Ústavného súdu Slovenskej republiky potom nenapomáha procesu
zjednocovania názorov a argumentov v prospech publikovania právnych viet z rozsudku
sp. zn. 9Sţso 52/2009 z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného
rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom
poistení (viď prerušené zasadnutie Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 08. decembra 2010).
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v relevantných (v medziach uznesenia
sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010) predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä
uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 4Sţso 37/2009, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku rozsudku.
Za súčasného stavu formálnych právnych prameňov vrátane judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky je uţ iba vecou ţalobcu, ako si osvojí právne názory Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
14
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný ţalobca
má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných
vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo
rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyuţil
svoje oprávnenie.
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd
oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.
Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyuţil,
a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec
poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 13. septembra 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová