Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžso/10/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: JUDr. M., pobytom Z., proti ţalovanej: Sociálna

poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 17. februára 2010 č. k. -24, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 17. februára 2010 č. k. -24 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č.: 322-2822-GC-09/2008 zo dňa 23.09.2009 ţalovaná ako odvolací

správny orgán zmenila odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka

Bratislava, zo 16. marca 2009 č.: 705-0210000004-GC09/09 tak, ţe vypúšťa text: „...§ 210

ods. 1 písm. a)...“ a dopĺňa text: § 210 ods. 1...“, a v ostatnom rozhodnutie potvrdila.

2

Uvedeným rozhodnutím prvostupňového orgánu bolo rozhodnuté, ţe ţalobcovi,

ako samostatne zárobkovo činnej osobe, účasť na povinnom nemocenskom a povinnom

dôchodkovom poistení ku dňu 31. marca 2008 nezaniklo.

Svoje rozhodnutie ţalovaná s odkazom na § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15

ods. 1, a o sociálnom poistení (ďalej

na účely tohto rozsudku len „“) odôvodnila vo veci predovšetkým tým,

ţe Komora komerčných právnikov Slovenskej republiky vydala 29. januára 1997 licenciu

č. j. 2314/1997 oprávňujúcu komerčného právnika na poskytovanie právnej pomoci podľa

o komerčných právnikoch

Ďalej bolo v druhostupňovom konaní ţalovanou z predloţeného spisového materiálu

zistené, ţe

- pobočke ţalovanej v Bratislave bol doručený Registračný list fyzickej osoby – odhláška

účastníka konania, ako samostatne zárobkovo činnej osoby s dátumom zániku poistenia

samostatne zárobkovo činnej osoby 31. marca 2008, a ţe

- v spoločnosti S. s.r.o., vystupuje ţalobca ako konateľ v uvedenej spoločnosti.

Hoci hore uvedené podanie smerovalo k zániku sociálno-poistného vzťahu ţalobcu

a ţalovanej, ţalovaná vyslovila úsudok, ţe ţalobca je aj po 1. júli 2007 povinne nemocensky

a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou, pretoţe podľa údajov

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky mal ţalobca za rok 2006 príjem vyšší ako bola

zákonom ustanovená hranica príjmu (tzn. 91.200,– Sk pre rok 2006).

Podľa v znení k 30. júnu 2007 povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo

činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne

zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom

na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) ak od tohto dňa

podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej

v § 5 písm. c).

3

Podľa názoru ţalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí s dôrazom

na ustanovenie zmenou formy výkonu advokácie nezaniká

postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby a tieţ nezaniká povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) cit.

, pretoţe advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Naopak,

zmena formy výkonu advokácie má podľa ţalovanej za následok len zmenu v spôsobe

zdaňovania príjmu advokáta, v dôsledku čoho aţ môţe u advokáta zaniknúť povinné

nemocenské a dôchodkové poistenie podľa citovaného ustanovenia § 21 ods. 1

Preto zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu

advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa právne

bezvýznamná.

Ţalovaná tieţ poukázala na to, ţe ak príjem advokáta, ktorý vykonáva činnosť podľa

o advokácii (ďalej na účely tohto rozsudku

len „“) samostatne, je zdaňovaný ako príjem z podnikania podľa

ods. 1 písm. c) a jeho výška má vplyv na vznik povinného

nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej

osoby, avšak príjem advokáta, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením

obmedzeným podľa je zdaňovaný ako príjem

zo závislej činnosti podľa Preto konateľ spoločnosti

nemá na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

Navyše ţalovaná zdôraznila, ţe zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa

osobitného predpisu k 31. marcu 2008 (vyčiarknutie zo zoznamu advokátov vedených

Slovenskou advokátskou komorou), ani vznik pracovného pomeru od 01. apríla 2008,

v ktorom je na výkon činnosti potrebné mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, nebol

v prípade účastníka konania preukázaný.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu ţalobca podal na Krajský súd v Bratislave ţalobu

zo dňa 01.12.2009.

4

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu

dôvodov uvedených v ţalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj postup správnych orgánov bol v súlade

so zákonom, a preto ţalobu zamietol.

Svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil tým, ţe správne orgány podrobne

odôvodnili, prečo ţalobcovi. ktorý sa stal ku dňu 16.04.2008 spoločníkom a konateľom

spoločnosti S. s.r.o., nezaniklo povinné sociálne poistenie ako samostatne zárobkovo činnej

osobe podľa Na základe uvedeného sa krajský súd stotoţnil

s podrobným odôvodnením, ktoré správne orgány uviedli vo svojich rozhodnutiach.

Tieţ krajský súd vyzdvihol vplyv výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa na vznik povinného

nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pričom zmenu

formy výkonu advokácie vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej

osoby podľa vyhodnotil krajský súd ako právne bezvýznamnú.

Uvedené však nie je prípad ţalobcu, u ktorého po určitú dobu existoval súbeh dvoch

dôvodov, pre ktoré ho v zmysle citovaného zákona bolo potrebné povaţovať za samostatne

zárobkovo činnú osobu (v zmysle § 5 písm. c) a aj d/). Podľa krajského súdu ţalobca nestratil

oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti (ktoré mu vzniklo zápisom do zoznamu

advokátov) a ani inak nespĺňa podmienky, ktoré by mali za následok zánik jeho predmetných

povinných poistení v zmysle

Záverom krajský súd upozornil aj na to, ţe obdobná problematika bola uţ riešená,

a to napríklad prostredníctvom rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k. -40

zo dňa 14.04.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 26.11.2009.

5

III.

Odvolanie žalobcu/stanoviská

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.03.2009 (č. l. 28) proti rozsudku

prvostupňového súdu ţalobca poukázal na to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Ţalobca zotrval na svojom argumente, ţe mu podľa § 21 ods. 4 písm. c)

ku dňu 30.06.2007 zaniklo postavenie povinne nemocensky

a dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby.

S odvolaním sa na ţalobca spochybnil

kompetenciu ţalovanej rozhodovať o vzniku alebo zániku oprávnenia na podnikanie.

Ďalej ţalobca prostredníctvom svojho odvolania zdôraznil, ţe ţalovaná

pri posudzovaní existencie oprávnenia na podnikanie nie je oprávnená stanovovať vlastné

kritéria, kto pre účely zákona o sociálnom poistení má oprávnenie na výkon podnikateľskej

činnosti. Za tejto situácie nemôţe robiť opačný záver v prejednávanej veci od záveru, ktorý

urobil na takéto oprávnený orgán (v danom prípade Slovenská advokátska komora v zmysle

).

Záverom ţalobca navrhol zrušiť uznesením napadnutý rozsudok krajského súdu a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia ţalovanej (č. l. 31) zo dňa 23.03.2010 vyplýva, ţe ţalovaná sa stotoţňuje

s vysloveným právnym názorom krajského súdu, ţe aj advokáta, ktorý vykonáva svoju

činnosť ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa

je potrebné povaţovať pre účely za samostatne zárobkovo

činnú osobu. Obdobne sa stotoţňuje s názorom krajského súdu, ţe súd nie je viazaný

potvrdením vydaným predsedníctvom Slovenskej advokátskej komory, nakoľko nejde

o kompetentný orgán na posúdenie postavenia advokáta ako samostatne zárobkovo činnej

osoby na účely sociálneho poistenia.

6

Tieţ ţalovaná poukázala v svojom stanovisku na rozsudky Krajského súdu v Ţiline:

č. , , , , všetky zo 14. apríla 2009,

č. z 02. decembra 2008 a č. z 05. mája 2009 a taktieţ na rozsudok

Krajského súdu v Nitre č. z 10. septembra 2009, v ktorých tieto súdy zaujali

v podobnej veci právne stanovisko, ţe aj advokáta, ktorý vykonáva svoju činnosť ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným podľa , je potrebné povaţovať

za samostatne zárobkovú osobu.

Z uvedených dôvodov ţalovaná ţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v plnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa v spojení s (ďalej

v texte rozsudku len „“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle

dôvodov uvedených v nenariadil pojednávanie a viazaný argumentmi

právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -8 zo 7. septembra 2010 senát po neverejnej porade postupom podľa

§ 135 ods. 1 bol nútený konštatovať, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý

rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích

dôvodov postupom uvedeným v potvrdil.

Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje,

ţe v prejednávanej veci ide o obdobnú problematiku zániku účasti ţalobcu (advokáta)

na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho

orgánu advokátskej spoločnosti, na akú dal odpoveď prostredníctvom svojho rozsudku

sp. zn. z 30. marca 2010.

7

Ďalej je nutné povedať, ţe dňa 08. decembra 2010 Správne kolégium Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky malo hlasovať o publikácii právnych viet z rozsudku

sp. zn. z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného

rozsudku sp. zn. z 30. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom

poistení. Nakoľko však v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote

názorov členov kolégia a zo strany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie,

bolo hlasovanie Správneho kolégia o tejto otázke odloţené na neskoršie zasadnutie.

Avšak medzičasom Ústavný súd Slovenskej republiky zverejnil svoje uznesenie

sp. zn. -8, v ktorom sa k tejto problematike vyjadril dňa 07.09.2010. Nakoľko

rozhodnutia ústavného súdu majú na výklad právnych predpisov podľa

nezanedbateľný vplyv, musel sa konajúci senát Najvyššieho súdu s existenciou tohto

uznesenia v konaní o odvolaní vyporiadať.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Z právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, ţe ústavný súd vykonáva

konkrétnu kontrolu ústavnosti v zmysle prostredníctvom

Šiesteho oddielu Tretej časti o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej na účely tohto rozsudku

len „“). V tomto konaní o sťaţnostiach fyzických a právnických osôb

vydáva dva druhy rozhodnutí. Na prvom mieste rozhoduje postupom podľa § 25 ods. 2

uznesením o prípustnosti ústavnej sťaţnosti na prieskum ústavnosti,

pričom skúma podmienky konania (najmä svoju právomoc, úplnosť zákonných náleţitostí,

prípustnosť a oprávnenosť či včasnosť sťaţnosti).

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

8

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Naopak v konaní o sťaţnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa § 56

ústavný súd rozhoduje o merite ústavnej sťaţnosti formou nálezu.

Podľa platí, že ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Konajúci súd má vedomosť, ţe hore uvedeným uznesením Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -8 zo 7.septembra 2010 bola zamietnutá sťaţnosť JUDr. M. K.,

Ţ. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. februára 2010. Uvedený rozsudok

sp. zn. sa týkal obdobnej veci ako je vec prejednávaná súdom v tomto konaní

s tým, ţe senát 4S argumentáciu sťaţovateľky vo vzťahu k zániku povinného poistenia

označil za nedôvodnú a potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí ţaloby sťaţovateľky.

V časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a dohovoru ústavný súd po citácii podstatných argumentov

z rozsudku sp.zn. konštatoval, ţe „Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúceho

na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa

názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,

že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“

9

Je jednoznačné, ţe ústavný súd sa po procesnej stránke nielen zaoberal prípustnosťou,

či neopodstatnenosťou podanej ústavnej sťaţnosti, ale aj citoval v bode 14. uznesenia

konkrétne dôvody rozsudku takto : „... Najvyšší súd... dospel záveru,

že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

Správne orgány ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni, ktorá sa stala

7. januára 2008 spoločníčkou a zároveň konateľkou v spol. s r.o. poskytujúcej advokátske

služby podľa § 15 zákona o advokácii nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa

§ 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil a na zdôraznenie ich správnosti podľa

dopĺňa, že zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem

SZČO. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej

činnosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie (zrejme oprávnenia, pozn.)

advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname

advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol

vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO

pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky

poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b)

a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona p sociálnom

poistení.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným

predpokladom pre výkon, advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá

má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený

len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska

komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení

je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti

je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých

spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká

vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie

činnosti podľa osobitného predpisu.

10

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami žalobkyne.

Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu

v odvolacom konaní neboli zistené. V zásade boli zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa

uplatňovala už v konaní na súde prvého, stupňa a s ktorými sa krajský súd náležité

vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd... odvolaniu žalobkyne nevyhovel a rozsudok

Krajského súdu... ako vecne správny podľa a potvrdil...“

Hore citované dôvody rozsudku vyhodnotil z meritórneho hľadiska

(tzn. vo veci samej) smerom k úrovni zisteného skutkového stavu a posúdil nasledujúce

právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formuláciou, ţe „dôvody rozsudku

Najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. februára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať.“ Na základe takto sformulovaných právnych argumentov v tejto časti ústavný súd

argumentáciu sťaţovateľky odmietol (viď bod 18. uznesenia ústavného súdu) z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3

a vyslovil ústavný súd, ţe „vzhľadom na profesné zameranie

sťažovateľky, navyše kvalifikovane právne zastúpenej, nepovažoval ústavný súd za dôvodné

vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti, a preto jej sťažnosť podľa § 25

ods. 2 (v spojení s ) v tejto jej časti odmietol z dôvodu

nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.“

Následne po citácii podstatných argumentov sťaţovateľky ústavný súd

prostredníctvom bodu 25. uznesenia sťaţnosť aj v ďalšej časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

11

Na základe takto vykonanej analýzy má Najvyšší súd jednoznačne preukázané,

ţe uznesením sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný súd Slovenskej

republiky vyjadril dostatočným spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti

s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom

poistení z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu

súčasne vykazuje podmienky, ktoré zákon prostredníctvom spája s viazanosťou

všeobecného súdu rozhodnutím ústavného súdu.

Podľa veta druhá súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu

alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Nakoľko prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn.

zo 16. februára 2010 sa riešila právna otázka, tzn. výklad vzniku, či zániku účasti advokáta

ako konateľa advokátskej spoločnosti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom

poistení v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1

a ods. 4 písm. b)

Za týchto okolností nemá konajúci senát Najvyššieho súdu vytvorený dostatočný

rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144

ods. 1 a je nútený v zmysle o sudcoch

a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom

uznesenia sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú.

Takýto prístup k rozhodnutiu veci však nie je moţné vykladať, ţe konajúci senát

je presvedčený o nesprávnosti argumentov (najmä existencia zákonných prekáţok vo forme

pozastavenie výkonu advokácie /viď / a postavenie

konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným /viď /

spôsobuje u advokáta – fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na výkon advokácie,

ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekáţky) vyslovených v rozsudku

Najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010.

Tomuto neţiaducemu stavu mohol Ústavný súd Slovenskej republiky predísť tým,

ak by nebol prehnane formalistický a zaoberal by sa aj opačnými argumentmi vyslovenými

Najvyšším súdom prostredníctvom jeho rozsudku sp. zn. z 30. marca 2010,

12

ktorý sťaţovateľka pripojila k svojej sťaţnosti ako jeden z moţných podporných argumentov.

Ústavný súd namiesto toho prostredníctvom bodov 24. a 26. poznamenal, ţe „rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. bol vyhlásený 16. februára 2010 a rozsudok tohto

súdu, na ktorý sťažovateľka poukázala (sp. zn. ) bol z 30. marca 2010, teda

vo veci napadnutej sťažovateľkou nemohol konajúci senát (4 Sžso) reagovať na právny názor

vyslovený v analogickej skutkovej veci neskôr iným senátom (v danom prípade senátom

. marca 2010). Z uvedeného dôvodu (na sťažovateľkou produkovanom skutkovom

základe) nemohlo ani dôjsť k sťažovateľkou proklamovanému porušeniu (resp. „byť

zasiahnuté do princípu právnej istoty...“, keď „Najvyšší súd SR v dvoch obdobných veciach

rozhodol odlišne“) označených článkov a dohovoru pre absenciu príčinnej súvislosti

(nedostatok žiadnej spojitosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 14 dohovoru.“, resp. navyše objasnil svoj postoj k predkladanému rozsudku

tým, ţe „ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym

názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu“.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok ţalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v relevantných

(v medziach uznesenia sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010) predchádzajúcich

rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. , Najvyšší súd

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava sociálno-poistných

vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade

s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

13

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 08. februára 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová