Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
27d/361259.66e53d.pdf
PDF · 177.42 KB
No categories available
1Sžso/10/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžso/10/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: JUDr. M., pobytom Z., proti ţalovanej: Sociálna
poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 17. februára 2010 č. k. 2S 240/09-24, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 17. februára 2010 č. k. 2S 240/09-24 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č.: 322-2822-GC-09/2008 zo dňa 23.09.2009 ţalovaná ako odvolací
správny orgán zmenila odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Bratislava, zo 16. marca 2009 č.: 705-0210000004-GC09/09 tak, ţe vypúšťa text: „...§ 210
ods. 1 písm. a)...“ a dopĺňa text: § 210 ods. 1...“, a v ostatnom rozhodnutie potvrdila.
2
Uvedeným rozhodnutím prvostupňového orgánu bolo rozhodnuté, ţe ţalobcovi,
ako samostatne zárobkovo činnej osobe, účasť na povinnom nemocenskom a povinnom
dôchodkovom poistení ku dňu 31. marca 2008 nezaniklo.
Svoje rozhodnutie ţalovaná s odkazom na § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15
ods. 1, § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej
na účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) odôvodnila vo veci predovšetkým tým,
ţe Komora komerčných právnikov Slovenskej republiky vydala 29. januára 1997 licenciu
č. j. 2314/1997 oprávňujúcu komerčného právnika na poskytovanie právnej pomoci podľa
zákona Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch
Ďalej bolo v druhostupňovom konaní ţalovanou z predloţeného spisového materiálu
zistené, ţe
- pobočke ţalovanej v Bratislave bol doručený Registračný list fyzickej osoby – odhláška
účastníka konania, ako samostatne zárobkovo činnej osoby s dátumom zániku poistenia
samostatne zárobkovo činnej osoby 31. marca 2008, a ţe
- v spoločnosti S. s.r.o., vystupuje ţalobca ako konateľ v uvedenej spoločnosti.
Hoci hore uvedené podanie smerovalo k zániku sociálno-poistného vzťahu ţalobcu
a ţalovanej, ţalovaná vyslovila úsudok, ţe ţalobca je aj po 1. júli 2007 povinne nemocensky
a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou, pretoţe podľa údajov
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky mal ţalobca za rok 2006 príjem vyšší ako bola
zákonom ustanovená hranica príjmu (tzn. 91.200,– Sk pre rok 2006).
Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení k 30. júnu 2007 povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo
činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne
zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom
na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) ak od tohto dňa
podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej
v § 5 písm. c).
3
Podľa názoru ţalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí s dôrazom
na ustanovenie § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. zmenou formy výkonu advokácie nezaniká
postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby a tieţ nezaniká povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) cit.
zák. č. 461/2003 Z.z., pretoţe advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Naopak,
zmena formy výkonu advokácie má podľa ţalovanej za následok len zmenu v spôsobe
zdaňovania príjmu advokáta, v dôsledku čoho aţ môţe u advokáta zaniknúť povinné
nemocenské a dôchodkové poistenie podľa citovaného ustanovenia § 21 ods. 1
zák. č. 461/2003 Z.z. Preto zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu
advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zák. č. 461/2003 Z.z. právne
bezvýznamná.
Ţalovaná tieţ poukázala na to, ţe ak príjem advokáta, ktorý vykonáva činnosť podľa
§ 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (ďalej na účely tohto rozsudku
len „zák. č. 586/2003 Z.z.“) samostatne, je zdaňovaný ako príjem z podnikania podľa § 6
ods. 1 písm. c) zák. č. 595/2003 Z.z. a jeho výška má vplyv na vznik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej
osoby, avšak príjem advokáta, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zák. č. 586/2003 Z.z. je zdaňovaný ako príjem
zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. b) zák. č. 595/2003 Z.z. Preto konateľ spoločnosti
nemá na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.
Navyše ţalovaná zdôraznila, ţe zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu k 31. marcu 2008 (vyčiarknutie zo zoznamu advokátov vedených
Slovenskou advokátskou komorou), ani vznik pracovného pomeru od 01. apríla 2008,
v ktorom je na výkon činnosti potrebné mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, nebol
v prípade účastníka konania preukázaný.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu ţalobca podal na Krajský súd v Bratislave ţalobu
zo dňa 01.12.2009.
4
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu
dôvodov uvedených v ţalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj postup správnych orgánov bol v súlade
so zákonom, a preto ţalobu zamietol.
Svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil tým, ţe správne orgány podrobne
odôvodnili, prečo ţalobcovi. ktorý sa stal ku dňu 16.04.2008 spoločníkom a konateľom
spoločnosti S. s.r.o., nezaniklo povinné sociálne poistenie ako samostatne zárobkovo činnej
osobe podľa § 21 zák. č. 461/2003 Z.z. Na základe uvedeného sa krajský súd stotoţnil
s podrobným odôvodnením, ktoré správne orgány uviedli vo svojich rozhodnutiach.
Tieţ krajský súd vyzdvihol vplyv výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zák. č. 595/2003 Z.z. na vznik povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pričom zmenu
formy výkonu advokácie vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej
osoby podľa zák. č. 461/2003 Z.z. vyhodnotil krajský súd ako právne bezvýznamnú.
Uvedené však nie je prípad ţalobcu, u ktorého po určitú dobu existoval súbeh dvoch
dôvodov, pre ktoré ho v zmysle citovaného zákona bolo potrebné povaţovať za samostatne
zárobkovo činnú osobu (v zmysle § 5 písm. c) a aj d/). Podľa krajského súdu ţalobca nestratil
oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti (ktoré mu vzniklo zápisom do zoznamu
advokátov) a ani inak nespĺňa podmienky, ktoré by mali za následok zánik jeho predmetných
povinných poistení v zmysle § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z.
Záverom krajský súd upozornil aj na to, ţe obdobná problematika bola uţ riešená,
a to napríklad prostredníctvom rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k. 21Sn 11/2008-40
zo dňa 14.04.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Sţso 44/2009 zo dňa 26.11.2009.
5
III.
Odvolanie žalobcu/stanoviská
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.03.2009 (č. l. 28) proti rozsudku
prvostupňového súdu ţalobca poukázal na to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Ţalobca zotrval na svojom argumente, ţe mu podľa § 21 ods. 4 písm. c)
zák. č. 461/2003 Z.z. ku dňu 30.06.2007 zaniklo postavenie povinne nemocensky
a dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby.
S odvolaním sa na § 178 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z.z. ţalobca spochybnil
kompetenciu ţalovanej rozhodovať o vzniku alebo zániku oprávnenia na podnikanie.
Ďalej ţalobca prostredníctvom svojho odvolania zdôraznil, ţe ţalovaná
pri posudzovaní existencie oprávnenia na podnikanie nie je oprávnená stanovovať vlastné
kritéria, kto pre účely zákona o sociálnom poistení má oprávnenie na výkon podnikateľskej
činnosti. Za tejto situácie nemôţe robiť opačný záver v prejednávanej veci od záveru, ktorý
urobil na takéto oprávnený orgán (v danom prípade Slovenská advokátska komora v zmysle
§ 71 ods. 2 písm. k/ zák. č. 586/2003 Z.z.).
Záverom ţalobca navrhol zrušiť uznesením napadnutý rozsudok krajského súdu a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Z vyjadrenia ţalovanej (č. l. 31) zo dňa 23.03.2010 vyplýva, ţe ţalovaná sa stotoţňuje
s vysloveným právnym názorom krajského súdu, ţe aj advokáta, ktorý vykonáva svoju
činnosť ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa zák. č. 586/2003 Z.z.
je potrebné povaţovať pre účely § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. za samostatne zárobkovo
činnú osobu. Obdobne sa stotoţňuje s názorom krajského súdu, ţe súd nie je viazaný
potvrdením vydaným predsedníctvom Slovenskej advokátskej komory, nakoľko nejde
o kompetentný orgán na posúdenie postavenia advokáta ako samostatne zárobkovo činnej
osoby na účely sociálneho poistenia.
6
Tieţ ţalovaná poukázala v svojom stanovisku na rozsudky Krajského súdu v Ţiline:
č. 21Sn 8/2008, 21Sn 10/2008, 21Sn 11/2008, 21Sn 12/2008, všetky zo 14. apríla 2009,
č. 21Sn 7/2008 z 02. decembra 2008 a č. 21Sn 13/2008 z 05. mája 2009 a taktieţ na rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. 26S 4/2009 z 10. septembra 2009, v ktorých tieto súdy zaujali
v podobnej veci právne stanovisko, ţe aj advokáta, ktorý vykonáva svoju činnosť ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným podľa zák. č. 586/2003 Z.z., je potrebné povaţovať
za samostatne zárobkovú osobu.
Z uvedených dôvodov ţalovaná ţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle
dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a viazaný argumentmi
právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010 senát po neverejnej porade postupom podľa
§ 135 ods. 1 bol nútený konštatovať, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý
rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích
dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje,
ţe v prejednávanej veci ide o obdobnú problematiku zániku účasti ţalobcu (advokáta)
na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho
orgánu advokátskej spoločnosti, na akú dal odpoveď prostredníctvom svojho rozsudku
sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010.
7
Ďalej je nutné povedať, ţe dňa 08. decembra 2010 Správne kolégium Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky malo hlasovať o publikácii právnych viet z rozsudku
sp. zn. 9Sţso 52/2009 z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného
rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom
poistení. Nakoľko však v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote
názorov členov kolégia a zo strany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie,
bolo hlasovanie Správneho kolégia o tejto otázke odloţené na neskoršie zasadnutie.
Avšak medzičasom Ústavný súd Slovenskej republiky zverejnil svoje uznesenie
sp. zn. I. ÚS 290/2010-8, v ktorom sa k tejto problematike vyjadril dňa 07.09.2010. Nakoľko
rozhodnutia ústavného súdu majú na výklad právnych predpisov podľa čl. 152 ods. 4 ústavy
nezanedbateľný vplyv, musel sa konajúci senát Najvyššieho súdu s existenciou tohto
uznesenia v konaní o odvolaní vyporiadať.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Z právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, ţe ústavný súd vykonáva
konkrétnu kontrolu ústavnosti v zmysle čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky prostredníctvom
Šiesteho oddielu Tretej časti zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej na účely tohto rozsudku
len „zák. č. 38/1993 Z.z.“). V tomto konaní o sťaţnostiach fyzických a právnických osôb
vydáva dva druhy rozhodnutí. Na prvom mieste rozhoduje postupom podľa § 25 ods. 2
zák. č. 38/1993 Z.z. uznesením o prípustnosti ústavnej sťaţnosti na prieskum ústavnosti,
pričom skúma podmienky konania (najmä svoju právomoc, úplnosť zákonných náleţitostí,
prípustnosť a oprávnenosť či včasnosť sťaţnosti).
Podľa § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
8
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Naopak v konaní o sťaţnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa § 56
zák. č. 38/1993 Z.z. ústavný súd rozhoduje o merite ústavnej sťaţnosti formou nálezu.
Podľa § 56 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. platí, že ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie Ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Konajúci súd má vedomosť, ţe hore uvedeným uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7.septembra 2010 bola zamietnutá sťaţnosť JUDr. M. K.,
Ţ. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sţso/37/2009 zo 16. februára 2010. Uvedený rozsudok
sp. zn. 4Sţso/37/2009 sa týkal obdobnej veci ako je vec prejednávaná súdom v tomto konaní
s tým, ţe senát 4S argumentáciu sťaţovateľky vo vzťahu k zániku povinného poistenia
označil za nedôvodnú a potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí ţaloby sťaţovateľky.
V časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd po citácii podstatných argumentov
z rozsudku sp.zn. konštatoval, ţe „Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúceho
na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa
názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,
že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“
9
Je jednoznačné, ţe ústavný súd sa po procesnej stránke nielen zaoberal prípustnosťou,
či neopodstatnenosťou podanej ústavnej sťaţnosti, ale aj citoval v bode 14. uznesenia
konkrétne dôvody rozsudku 4Sţso 37/2009 takto : „... Najvyšší súd... dospel záveru,
že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.
Správne orgány ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni, ktorá sa stala
7. januára 2008 spoločníčkou a zároveň konateľkou v spol. s r.o. poskytujúcej advokátske
služby podľa § 15 zákona o advokácii nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa
§ 21 zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožnil a na zdôraznenie ich správnosti podľa
§ 219 ods. 2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem
SZČO. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej
činnosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie (zrejme oprávnenia, pozn.)
advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol
vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za SZČO
pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky
poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b)
a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona p sociálnom
poistení.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona
o advokácii, ktorý upravuje formu ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným
predpokladom pre výkon, advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá
má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený
len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska
komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení
je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti
je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých
spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká
vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu.
10
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami žalobkyne.
Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu
v odvolacom konaní neboli zistené. V zásade boli zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa
uplatňovala už v konaní na súde prvého, stupňa a s ktorými sa krajský súd náležité
vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd... odvolaniu žalobkyne nevyhovel a rozsudok
Krajského súdu... ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil...“
Hore citované dôvody rozsudku 4Sţso 37/2009 vyhodnotil z meritórneho hľadiska
(tzn. vo veci samej) smerom k úrovni zisteného skutkového stavu a posúdil nasledujúce
právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formuláciou, ţe „dôvody rozsudku
Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso 37/2009 zo 16. februára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať.“ Na základe takto sformulovaných právnych argumentov v tejto časti ústavný súd
argumentáciu sťaţovateľky odmietol (viď bod 18. uznesenia ústavného súdu) z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ďalej v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy vyslovil ústavný súd, ţe „vzhľadom na profesné zameranie
sťažovateľky, navyše kvalifikovane právne zastúpenej, nepovažoval ústavný súd za dôvodné
vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti, a preto jej sťažnosť podľa § 25
ods. 2 (v spojení s § 20 ods. 1) zákona o ústavnom súde v tejto jej časti odmietol z dôvodu
nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.“
Následne po citácii podstatných argumentov sťaţovateľky ústavný súd
prostredníctvom bodu 25. uznesenia sťaţnosť aj v ďalšej časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zák. č. 38/1993 Z.z. pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
11
Na základe takto vykonanej analýzy má Najvyšší súd jednoznačne preukázané,
ţe uznesením sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný súd Slovenskej
republiky vyjadril dostatočným spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti
s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom
poistení z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu
súčasne vykazuje podmienky, ktoré zákon prostredníctvom § 135 O.s.p. spája s viazanosťou
všeobecného súdu rozhodnutím ústavného súdu.
Podľa § 135 ods. 1 veta druhá O.s.p. súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu
alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.
Nakoľko prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn. 4Sţso 37/2009
zo 16. februára 2010 sa riešila právna otázka, tzn. výklad vzniku, či zániku účasti advokáta
ako konateľa advokátskej spoločnosti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom
poistení v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1
a ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z.
Za týchto okolností nemá konajúci senát Najvyššieho súdu vytvorený dostatočný
rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144
ods. 1 ústavy a je nútený v zmysle § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom
uznesenia sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú.
Takýto prístup k rozhodnutiu veci však nie je moţné vykladať, ţe konajúci senát
je presvedčený o nesprávnosti argumentov (najmä existencia zákonných prekáţok vo forme
pozastavenie výkonu advokácie /viď § 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z./ a postavenie
konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným /viď § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z./
spôsobuje u advokáta – fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na výkon advokácie,
ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekáţky) vyslovených v rozsudku
Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sţso 7/2009 z 30. marca 2010.
Tomuto neţiaducemu stavu mohol Ústavný súd Slovenskej republiky predísť tým,
ak by nebol prehnane formalistický a zaoberal by sa aj opačnými argumentmi vyslovenými
Najvyšším súdom prostredníctvom jeho rozsudku sp. zn. 1Sţso 7/2009 z 30. marca 2010,
12
ktorý sťaţovateľka pripojila k svojej sťaţnosti ako jeden z moţných podporných argumentov.
Ústavný súd namiesto toho prostredníctvom bodov 24. a 26. poznamenal, ţe „rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/37/2009 bol vyhlásený 16. februára 2010 a rozsudok tohto
súdu, na ktorý sťažovateľka poukázala (sp. zn. 1Sžso/7/2009) bol z 30. marca 2010, teda
vo veci napadnutej sťažovateľkou nemohol konajúci senát (4 Sžso) reagovať na právny názor
vyslovený v analogickej skutkovej veci neskôr iným senátom (v danom prípade senátom
1Sžso 30. marca 2010). Z uvedeného dôvodu (na sťažovateľkou produkovanom skutkovom
základe) nemohlo ani dôjsť k sťažovateľkou proklamovanému porušeniu (resp. „byť
zasiahnuté do princípu právnej istoty...“, keď „Najvyšší súd SR v dvoch obdobných veciach
rozhodol odlišne“) označených článkov ústavy a dohovoru pre absenciu príčinnej súvislosti
(nedostatok žiadnej spojitosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 14 dohovoru.“, resp. navyše objasnil svoj postoj k predkladanému rozsudku
1Sţso 7/2009 tým, ţe „ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym
názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu“.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok ţalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v relevantných
(v medziach uznesenia sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010) predchádzajúcich
rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 4Sţso 37/2009, Najvyšší súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných
vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
13
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 08. februára 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová