Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 11/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa

Tkáčika prerokoval sťažnosti JUDr. M. B., PhD., B., a Mgr. I. L., L., zastúpených

advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a , a Listiny

základných práv a slobôd, práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s , a Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I z 18. marca 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a ich

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I z 18. marca 2010

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 18. marca 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť spoločne a nerozdielne

JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. trovy konania v sume 413,58 € (slovom štyristotrinásť eur

a päťdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich

právnej zástupkyne, advokátky Mgr. M. L., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2010

faxom doručená sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ v I. rade“),

a 26. mája 2010 faxom doručená sťažnosť Mgr. I. L., L. (ďalej len „sťažovateľ v II. rade“,

spolu len „sťažovatelia“). V predložených sťažnostiach sťažovatelia namietali porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného a

ods. 1 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného a

ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať

svoj majetok zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-821 z 18. marca 2010. Sťažovateľ v I. rade sťažnosť doručil ústavnému súdu

v písomnej forme 28. mája 2010 a sťažovateľ v II. rade 31. mája 2010.

Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 22. júna 2010 spojil obe sťažnosti

na spoločné konanie.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pred okresným

súdom pod sp. zn. vystupuje sťažovateľ v I. rade ako oprávnený a sťažovateľ

v II. rade ako vedľajší účastník. Exekučné konanie sa vedie na podklade exekučného titulu,

ktorým je notárska zápisnica vyhotovená 23. marca 2006. Predmetom exekučného konania

je vymoženie pohľadávky v sume 5 694 000 Sk s príslušenstvom a trovami exekúcie

od PhDr. E. H., B. (ďalej len „povinná“).

Povinná v priebehu exekučného konania adresovala okresnému súdu viacero návrhov

na odklad exekúcie (26. februára 2007, 8. októbra 2007, 26. novembra 2007, 27. novembra

2007, 16. januára 2008), z ktorých je podľa názoru sťažovateľov „evidentné, že povinná sa

účelovým podávaním množstva opakovaných návrhov na odklad exekúcie snaží spôsobovať

zbytočné prieťahy v exekučnom konaní a odďaľovať uspokojenie pohľadávky“. Okresný súd

všetky predložené návrhy zamietol.

Povinná doručila okresnému súdu 27. novembra 2007 aj podanie označené

ako „Žiadosť o prerušenie exekučného konania“, pričom okresný súd túto žiadosť

uznesením č. k. -249, EX 25/2007 z 12. decembra 2007 zamietol na základe

o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého

ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Na odvolanie

povinnej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -407 z 30. mája 2008 napadnuté zamietavé uznesenie okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia prvostupňového uznesenia

okresného súdu bolo podľa krajského súdu nerešpektovanie zásady neformálnosti

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) uplatňovanej v exekučnom konaní. Okresný súd mal

podľa názoru krajského súdu predmetné podanie povinnej posudzovať ako návrh na odklad

exekúcie, a nie ako návrh na prerušenie exekučného konania.

Okresný súd potom rešpektujúc právny názor krajského súdu uznesením č. k.

-434 zo 6. augusta 2008 návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol

s poukazom na prekážku rei iudicatae podľa , keďže svoj návrh na odklad

exekúcie povinná zdôvodnila rovnakými skutočnosťami, ako to bolo v už predchádzajúcich

návrhoch na odklad exekúcie, o ktorých okresný súd negatívne právoplatne rozhodol.

Súdny exekútor konajúci v predmetnom exekučnom konaní 31. decembra 2007 vydal

dražobnú vyhlášku, v ktorej vyhlásil termín dražby nehnuteľnosti vo vlastníctve povinnej,

a to spoluvlastnícky podiel v ½ ku konkretizovanému bytu. V deň konania dražby

(8. februára 2008) však sťažovateľ v II. rade ako podielový spoluvlastník draženej

nehnuteľnosti doručil súdnemu exekútorovi oznámenie o uplatnení jeho predkupného práva,

pričom uviedol, že 5. februára 2008 zložil podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku

peňažnú sumu zodpovedajúcu hodnote draženého spoluvlastníckeho podielu na účet

súdneho exekútora. V dôsledku toho súdny exekútor nariadenú dražbu zrušil a podaním

doručeným okresnému súdu 28. augusta 2009 požiadal o schválenie nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade.

Okresný súd uznesením č. k. -821 z 18. marca 2010 nadobudnutie

spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade neschválil. Vychádzal z názoru, že v čase

vydania dražobnej vyhlášky (31. decembra 2007) nebolo právoplatne rozhodnuté o návrhu

povinnej na odklad exekúcie (doručenom okresnému súdu 27. novembra 2007 ako žiadosť

o prerušenie exekučného konania), a preto podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku súdny

exekútor mohol vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinnej. Okresný

súd na základe toho dospel k záver, že „postup exekútora (vydanie dražobnej vyhlášky) bol

v rozpore s § 56 ods. 5 Exekuč. poriadku, nakoľko nebolo v čase vydania dražobnej

vyhlášky rozhodnuté o návrhu povinnej na odklad exekúcie...“.

Podľa názoru sťažovateľov uvedené uznesenie okresného súdu bolo „vydané

v zjavnom rozpore so zákonom a vykazuje viaceré znaky svojvoľného a arbitrárneho

rozhodnutia“. Sťažovatelia v tejto súvislosti dôvodia, že výklad § 56 ods. 5 Exekučného

poriadku okresným súdom, „podľa ktorého povinný môže svojimi opakovanými, hoci zjavne

neodôvodnenými, návrhmi na odklad exekúcie prakticky donekonečna paralyzovať činnosť

súdneho exekútora, a tým účinne brániť uspokojeniu pohľadávky oprávneného

v primeranom čase, totižto zjavne odporuje zmyslu a účelu exekučného konania, vedie

k absurdným dôsledkom (povinný môže opakovanými návrhmi na odklad exekúcie dlhodobo

odďaľovať uspokojenie pohľadávky oprávneného) a jednostranne zvýhodňuje povinného

na úkor práv a oprávnených záujmov oprávneného...“.

Podľa názoru sťažovateľov skutočnosť, že krajský súd 30. mája 2008 uznesenie

okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prerušenie exekučného konania zrušil z dôvodu

nerešpektovania zásady neformálnosti, „nemožno následne označiť za pochybenie súdneho

exekútora, ktorý legitímne a v súlade s Exekučným poriadkom vychádzal z aktuálneho

právneho stavu a riadil sa rozhodnutiami exekučného súdu...“.

Napadnuté uznesenie okresného súdu je tak podľa sťažovateľov „prejavom

prílišného formalizmu odporujúcemu materiálnemu chápaniu zákonnosti (§ 1 Občianskeho

súdneho poriadku) a princípom materiálneho právneho štátu, ktorý je nadradený

formálnemu chápaniu právneho štátu...“.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ v I. rade vidí

v skutočnosti, že v jeho veci rozhodovala sudkyňa okresného súdu JUDr. H. H., ktorá bola

„v poradí už piatym sudcom, ktorému bola predmetná vec v krátkom časovom období

pridelená. Uvedená sudkyňa opakovane, už od 2. septembra 2009, namietala, že je

v uvedenej veci zákonnou sudkyňou“, pretože „predmetná exekučná vec... jej bola v auguste

2009 pridelená napriek tomu, že ona je sudkyňou pre agendu registra ‚C‘ a podľa Rozvrhu

práce na rok 2009 exekučnú agendu nevykonávala“. Napriek tomu 18. marca 2010 vydala

táto sudkyňa uznesenie o neschválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. Obdobným

spôsobom odôvodnil tvrdené porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu aj

sťažovateľ v II. rade.

Ústavný súd si 4. októbra 2010 vyžiadal súdny spis vo veci sp. zn. ,

ktorý mu okresný súd doručil 18. októbra 2010.

Po preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu a jeho vrátení okresnému súdu

(4. januára 2011) ústavný súd uznesením č. k. -26 z 18. januára 2011 prijal

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie

konanie, pričom v časti namietajúcej porušenie základného práva na zákonného sudcu

zaručeného a listiny ju odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Následne ústavný súd 23. februára 2011 vyzval predsedníčku okresného súdu

na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

Predsedníčka okresného súdu doručila 22. marca 2011 ústavnému súdu oznámenie,

v ktorom informovala, že „vec je právoplatne skončená a preto bol spisový materiál

na základe žiadosti zapožičaný Krajskej prokuratúre v Bratislave, dňa 21.2.2011 z dôvodu

podnetu na mimoriadne dovolanie... Po vrátení súdneho spisu Vám bude vyjadrenie

obratom zaslané.“.

Vyjadrenie k meritórnej stránke prerokúvanej sťažnosti doručila predsedníčka

okresného súdu ústavnému súdu 3. júna 2011. Rekapitulovala v ňom procesné úkony

od 4. januára 2011 a následne sa ťažiskovo venovala sťažnostným námietkam

argumentujúcim v prospech tvrdeného porušenia základného práva sťažovateľov

na zákonného sudcu. Zdôraznila, že okresný súd musel odstraňovať nedostatky podaní

účastníkov konania, bol povinný adekvátne reagovať na ich procesné návrhy a „za každých

okolností sa snažil, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov

fyzických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu navrhla,

aby v prípade vyslovenia porušenia sťažovateľmi označených práv „bolo vzaté do úvahy,

že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní“,

a aby z tohto dôvodu nebolo priznané finančné zadosťučinenie. Predsedníčka okresného

súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predsedníčka okresného súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 22. marca 2011

uviedla, že vec sp. zn. „je právoplatne skončená“, a v podaní doručenom

ústavnému súdu 3. júna 2011 toto tvrdenie nijako nekonkretizovala. Vzhľadom na to,

že prípadné právoplatné skončenie sporného exekučného konania by pre ďalší postup

ústavného súdu mohlo mať zásadný právny význam (eventuálne zastavenie konanie

pre odpadnutie jeho predmetu), vyzval ústavný súd 8. júla 2011 podpredsedníčku okresného

súdu na odstránenie nastolených pochybností.

Zároveň ústavný súd 8. júla 2011 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľov vyjadrenia

okresného súdu s možnosťou zaujať k nim stanovisko.

Podpredsedníčka okresného súdu doručila 26. júla 2011 ústavnému súdu podanie,

v ktorom oznámila, že „k právoplatnému skončeniu veci došlo posledným uznesením

č. k. -821 zo dňa 18. 3. 2010 a to neschválením nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 3. 2010 (ide o zjavne

nesprávny údaj, keďže úradná pečiatka na origináli napadnutého uznesenia dokazuje,

že nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2011; to korešponduje aj s obsahom spojených

sťažností).“. Uviedla tiež, že „vo veci napadol ďalší návrh povinnej a to dňa 1. 7. 2011,

o ktorom bolo rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I dňa 14. 7. 2011. Vyexpedovaný bol

dňa 19. 7. 2011. Súd čaká na uplynutie odvolacej lehoty.“.

Sťažovatelia doručili ústavnému súdu prostredníctvom právnej zástupkyne svoje

stanovisko k vyjadreniam okresného súdu 31. augusta 2011. Na pomerne rozsiahlom

priestore sa v ňom venujú problémom súvisiacim so zákonnosťou sudcov, ktorým bola vec

od začatia konania prideľovaná. Rovnako podrobne oponujú tvrdeniam okresného súdu

súvisiacim s plynulosťou postupu okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 18. marca 2010 zdôrazňujú,

že „sporný návrh povinnej na ‚prerušenie‘ exekúcie z 27. novembra 2007, ktorý podľa

právneho názoru Krajského súdu v Bratislave vyjadreného v uznesení sp. zn. 17 CoE

37/2008-407 z 30. mája 2008 mal byť okresným súdom z hľadiska jeho obsahu posúdený

ako návrh na odklad exekúcie, bol Okresným súdom Bratislava I zamietnutý správne,

a to nielen z dôvodu, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno

prerušiť, ale predovšetkým z dôvodu existencie neodstrániteľných nedostatkov konania,

a to prekážky litispendencie ( ), na ktorú sme poukázali v ústavnej sťažnosti

z 20. mája 2010, a tiež prekážku res iudicata ( ), keďže povinná voj návrh

zdôvodnila rovnakými skutočnosťami, ako vo svojich predchádzajúcich návrhoch na odklad

exekúcie, o ktorých už okresný súd negatívne právoplatne rozhodol. Napokon Okresný súd

Bratislava I existenciu prekážky rei iudicatae podľa uznal vo svojom

uznesení sp. zn. -434 zo 6. augusta 2008, ktorým predmetný návrh povinnej

z 27. novembra 2007 z uvedeného dôvodu zamietol. Aj vzhľadom na uvedené

neodstrániteľné procesné prekážky konania o predmetnom návrhu povinnej sa uznesenie

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -821 z 18. marca 2010 javí ako prejav

ústavne nekonformného extrémneho formalizmu nezlučiteľného s princípom materiálneho

právneho štátu. Uvedeným rozhodnutím okresný súd neoprávnene poskytol ochranu

povinnej, hoci z jej doterajšieho postupu v predmetnom exekučnom konaní je zrejmé, že sa

neodôvodnenými a účelovými podaniami snaží spôsobovať zbytočné prieťahy v exekučnom

konaní, čo sa jej so značným prispením samotného okresného súdu doposiaľ (t. j. viac ako

4 a pol roka) úspešne darí.“.

Sťažovatelia tiež uviedli, že „nesprávnym úradným postupom a rozhodovaním

Okresného súdu Bratislava I v uvedenom exekučnom konaní je obom sťažovateľom

spôsobovaná mimoriadna majetková aj nemajetková ujma“, ktorú v ďalšej časti svojho

stanoviska konkretizujú.

Keďže okresný súd (vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. júna 2011) i obaja

sťažovatelia (v záverečných častiach svojich sťažností) vyjadrili súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

so stanoviskami účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa a podľa listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovatelia tvrdia porušenie označených základných práv formalistickým

uplatňovaním relevantných ustanovení Exekučného poriadku, ktoré podľa ich názoru

v konečnom dôsledku nastoľuje stav, v ktorom „povinný môže svojimi opakovanými, hoci

zjavne neodôvodnenými, návrhmi na odklad exekúcie prakticky donekončena paralyzovať

činnosť súdneho exekútora, a tým účinne brániť uspokojeniu pohľadávky oprávneného...“.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

považuje ústavný súd vzhľadom na charakter predostretých sťažnostných námietok

za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové

a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy,

ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (, ). Pritom uvedené nedostatky musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v .

Okrem toho však ústavná neakceptovateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať

porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu

je založená v prípade, ak dôjde k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je

v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (,

). Každý má totiž právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma ().

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie

podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, ) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup

k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných

a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona ().

1.1 Podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd (§ 45)

povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení,

že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť

nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad

exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie

môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku spoluvlastník hnuteľnej veci

alebo nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci,

ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovosti alebo šekom na účet

exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží

túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu...

Podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu

podlieha schváleniu súdom.

1.2 Exekučný poriadok explicitne neustanovuje podmienky, ktoré je exekučný súd

povinný pri schvaľovaní nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu podľa § 166 ods. 3

Exekučného poriadku skúmať. Nemožno však pochybovať, že okrem splnenia podmienok

výslovne formulovaných v § 166 ods. 2 Exekučného poriadku je pri rozhodovaní

podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku nevyhnutné dôsledne rešpektovať účel exekúcie

ako právneho inštitútu. Je ním vymoženie právoplatne a vykonateľne judikovanej

pohľadávky oprávneného voči povinnému. Pritom však nemožno opomenúť, že právna

úprava exekúcie poskytuje ochranu exekvovateľnej pohľadávke oprávneného za súčasného

dôsledného rešpektovania požiadavky minimalizácie verejno-mocenských zásahov

do individuálnej sféry povinného. Inými slovami, využívanie exekučných prostriedkov

nesmie zasahovať do základných práv a slobôd povinného nad mieru nevyhnutnú

na dosiahnutie už definovaného základného účelu exekúcie.

Úlohou Exekučného poriadku je teda prostredníctvom normatívnej matérie

inkorporovanej v jednotlivých právnych inštitútoch v čo najväčšej možnej miere zabezpečiť

ochranu práv a právom chránených záujmov oprávneného i povinného v podmienkach

konkrétneho exekučného prípadu za súčasného účinného a efektívneho dosiahnutia účelu

exekúcie. Takým právnym inštitútom je aj odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného

poriadku chrániaci povinného ocitnuvšieho sa prechodne v sociálne kritickom postavení,

ktorého negatívne dôsledky by sa okamžitým ďalším priebehom exekúcie zvlášť negatívne

prehĺbili.

Právnym dôsledkom podania návrhu na odklad exekúcie je zákaz vykonávania

úkonov povereným súdnym exekútorom, ktoré by priamo zasahovali do majetkovej sféry

povinného, a tým by boli spôsobilé negatívne ovplyvniť jeho sociálne postavenie.

Preto po podaní návrhu na odklad exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce

k zabezpečeniu majetku povinného. Možno teda konštatovať, že ak exekučný súd

identifikuje skutočnosti tvrdené a preukázané povinným ako zakladajúce dôvod na odklad

exekúcie, potom právo oprávneného na čo najrýchlejšie vymoženie jeho pohľadávky musí

dočasne ustúpiť ochrane povinného. Základným účelom odkladu exekúcie v exekučnom

konaní podľa § 56 Exekučného poriadku je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom

však musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje

().

1.3 Formálna zákonná podmienka na uplatnenie následku podľa § 56 ods. 5

Exekučného poriadku (podanie návrhu na odklad exekúcie) bez akýchkoľvek pochybností

vyvoláva v teoretickej rovine aj nebezpečenstvo zneužitia zo strany povinného

prostredníctvom účelového opakovaného podávania návrhov na odklad exekúcie tak,

aby v dlhodobejšom časovom horizonte nebolo možné k samotnému nútenému výkonu

exekučného titulu pristúpiť. Požiadavka ústavne konformného výkladu však v takom

prípade od konajúceho súdu vyžaduje, aby právne normy relevantné pri jeho rozhodovaní

interpretoval spôsobom, ktorý zabráni zneužitiu práva cestou jeho formalistického výkladu.

Okolnosti preskúmavaného exekučného konania zahŕňajú podľa názoru ústavného

súdu signály naznačujúce účelové využívanie návrhov na odklad exekúcie zo strany

povinnej. Negatívne dôsledky tohto javu sa už prejavili v náleze ústavného súdu

č. k. -75 z 9. septembra 2010, v ktorom boli konštatované prieťahy

v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. , a to aj z dôvodu neefektívnosti

jeho procesného postupu.

Vo vzťahu k tu prerokúvanému prípadu sa dôsledky účelového využívania návrhov

na odklad exekúcie zo strany povinnej zavŕšili v napadnutom uznesení okresného súdu

z 18. marca 2010, ktorým nebolo schválené nadobudnutie exekvovaného spoluvlastníckeho

podielu podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku. Dôvodom neschválenia bola totiž práve

skutočnosť, že v období medzi podaním návrhu na odklad exekúcie (27. novembra 2007)

a právoplatným rozhodnutím o ňom (18. augusta 2008) poverený súdny exekútor vydal

dražobnú vyhlášku (31. decembra 2007) presahujúcu okruh úkonov smerujúcich len

k zabezpečeniu majetku povinnej.

1.4 Podľa názoru ústavného súdu sa obsah základného práva na súdnu ochranu

pri rozhodovaní podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku stelesňuje v povinnosti

exekučného súdu dôsledne chrániť právoplatne judikovanú pohľadávku oprávneného,

ale brať pri tom do úvahy aj hľadiská ochrany povinného pred nadmerným exekučným

zasahovaním do jeho základných práv. Podľa toho, ktorý záujem v konkrétnom prípade

preváži, exekučný súd nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu schváli alebo neschváli.

Z ústavno-právnej perspektívy je exekučný súd rovnako povinný uplatňovať metódu

ústavne konformného výkladu.

1.5 Ústavný súd je toho názoru, že v posudzovanom prípade okresný súd ústavne

nekonformným spôsobom uprednostnil právom chránený záujem povinnej na ochranu jej

sociálneho postavenia pred záujmom sťažovateľa v I. rade (oprávneného) na riadnom

a čo najefektívnejšom vymožení jeho právoplatne judikovanej pohľadávky.

Z vyžiadaného súdneho spisu nepochybne vyplýva, že povinná svoj návrh na odklad

exekúcie doručený okresnému súdu 27. novembra 2007 založila výlučne na dôvodoch,

ktoré už v bezprostredne predchádzajúcej minulosti okresný súd neuznal za relevantné

na odklad exekúcie. Samotný okresný súd v uznesení č. k. -434 zo 6. augusta

2008, ktorým zamietol návrh povinnej z 27. novembra 2007 na odklad exekúcie, dôvodí,

že „povinný v návrhu na odklad exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 27.11.2007

neuviedol iné dôvody ako dôvody, o ktorých súd už rozhodol predchádzajúcimi

rozhodnutiami, a to uznesením, č. k. -211 zo dňa 23.08.2007, právoplatným dňa

01.10.2007 uznesením, č. k. -231 zo dňa 07.11.2007, právoplatným dňa

20.11.2007, uznesením, č. k. -240 zo dňa 28.11.2007, právoplatným dňa

15.12.2007“. Zamietnutie návrhu tak bolo logickým dôsledkom existencie procesnej

prekážky rei iudicatae podľa . Zároveň však popísané okolnosti podávania

návrhov povinnej na odklad exekúcie (podoprené obsahom vyžiadaného spisu okresného

súdu) i na ne logicky nadväzujúce zamietavé uznesenie pre prekážku už rozhodnutej veci

považuje ústavný súd za dôkaz účelového využívania ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného

poriadku zo strany povinnej.

1.6 Zneužívaniu práva konajúci súd v medziach svojej kompetencie nesmie priznať

ochranu. Účelové konanie povinnej malo za cieľ zvýhodniť ju v porovnaní s postavením

sťažovateľa v I. rade ako oprávneného tým, že bude sústavne dochádzať k odďaľovaniu

reálneho vymoženia exekvovanej pohľadávky bez danosti právom aprobovaných dôvodov.

Ústavný súd nespochybňuje povinnosť okresného súdu o každom návrhu povinnej

(aj o účelovom) rozhodnúť, bolo však úlohou okresného súdu, aby pri rozhodovaní

podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku eliminoval negatívne dôsledky plynúce

pre sťažovateľa v I. rade z jednoznačne sa črtajúcej účelovosti konania povinnej. Práve

rozhodovanie o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu ponúklo okresnému súdu

príležitosť účinne ochrániť sťažovateľa v I. rade pred účelovým postojom povinnej, ktorá sa

opakovaným podávaním návrhov na odklad exekúcie snažila uspokojenie vymáhanej

pohľadávky oddialiť.

Okresný súd však neschválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom

v II. rade, čo v popísaných okolnostiach posudzovaného prípadu znamenalo akceptovanie

formalistického výkladu právnych noriem, poskytnutie ochrany zneužívaniu práva

uprednostnením právom nechráneného záujmu povinnej (špekulatívny záujem na oddialení

výkonu exekúcie bez akceptovateľných dôvodov) a v konečnom dôsledku nerešpektovanie

požiadavky na ochranu práva oprávneného na účinné vymoženie judikovanej pohľadávky

stelesneného v celkovom koncepte exekučného práva a súčasne tvoriaceho obsah

základného práva oprávneného na súdnu ochranu (bod 1.4).

Ústavný súd tak uzatvára, že uznesením okresného súdu č. k. -821

z 18. marca 2010, ktoré je výsledkom ústavne nekonformného posúdenia podmienok

pre rozhodnutie podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku, ako aj ústavne nekonformného

výkladu vzťahu § 56 ods. 5 a § 166 ods. 3 Exekučného poriadku, došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa v I. rade na súdnu ochranu zaručeného

a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

1.7 Na rovnakom podklade bolo predmetným uznesením porušené aj základné právo

sťažovateľa v II. rade na súdnu ochranu. Okresný súd totiž napadnutým uznesením

neposkytol súdnu ochranu právu sťažovateľa v II. rade na nadobudnutie spoluvlastníckeho

podielu podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku napriek tomu, že sťažovateľ v II. rade

všetky podmienky na nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu splnil a záujem povinnej,

na ktorom založila svoj návrh na odklad exekúcie, nebol z už uvedených dôvodov hodný

súdnej ochrany (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Sťažovatelia navrhli vysloviť porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie

napadnutým uznesením okresného súdu.

Na exekučné konanie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa stabilizovanej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) [rozsudok z 19. marca

1997 vo veci Hornsby v. Grécko (§ 40)] výkon súdneho rozhodnutia je považovaný

za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo

na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva.

Aj vo sfére exekučného konania preto platí stabilizovaný názor ústavného súdu,

podľa ktorého formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Keďže teda ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov

garantovaného im , bolo potrebné vysloviť i porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

3. Sťažovatelia ďalej navrhli ústavnému súdu vysloviť aj porušenie ich základného

práva vlastniť majetok ( a listiny) a práva pokojne užívať

majetok zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd vykladá a aplikuje tak, aby jeho výklad a aplikácia boli

v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu () i s jeho výkladom a aplikáciou

ESĽP. Preto posudzuje námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1

dodatkového protokolu a spoločne, čo mu umožňuje i to, že sťažovatelia

namietajú porušenie svojich práv podľa dodatkového protokolu a

rovnakým skutkovým stavom.

Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce,

alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má

aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY

DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991, rozsudok ESĽP vo veci

PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Pokiaľ však ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov upraveného

v a listiny a práva upraveného v dodatkového

protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru a zrušenie

uznesenia okresného súdu č. k. -821 z 18. marca 2010 sa v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu (, , ,

) otvára priestor na to, aby sa okresný súd sám vyrovnal s ochranou

označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa

sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel

uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv

účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto

nálezu).

4. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie

, a . Ustanovenia a

majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. )

a neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd

nemôže v konaní podľa vysloviť ich porušenie

(napr. ). To isté v zásade platí aj o , ktorý má charakter

generálneho interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej

rozhodovacej činnosti (m. m. ). Vzhľadom na to ústavný súd ani tejto časti

sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

5. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie

okresného súdu a vec mu podľa vrátil

na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V danom prípade sa viazanosť okresného súdu týka uvedených právnych názorov

ústavného súdu, a to v prvom rade potreby dôsledne zohľadniť skutkové okolnosti

predmetného exekučného konania vyznačujúce sa opakovanými a na tých istých dôvodoch

založenými návrhmi povinnej na odklad exekúcie a z tejto rozhodujúcej skutkovej

perspektívy sa pri opätovnom rozhodovaní o návrhu na schválenie nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade vysporiadať s aplikačným vzťahom § 56

ods. 5 a § 166 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku tak, aby sa pri právnom posúdení skutkovej

okolnosti spočívajúcej vo vydaní dražobnej vyhlášky súdnym exekútorom (31. decembra

2007) dôsledne rešpektovali exekučným právom chránené záujmy oprávneného

(sťažovateľa v I. rade) i vedľajšieho účastníka (sťažovateľa v II. rade). Okresný súd by však

zároveň mal dbať o poskytnutie právnej ochrany povinnej v požadovanej kvalite. Nemožno

pritom opomenúť, že úroveň požadovanej kvality súdnej ochrany povinnej ovplyvňuje ona

samotná, a to argumentačno-právnym charakterom svojich procesno-právnych podaní.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov

garantovaného im a listiny, ako aj ich práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, ktoré si uplatnili v sume každému po 50 000 €.

Sťažovatelia svoju žiadosť zdôvodnili značnou majetkovou i nemajetkovou ujmou

spôsobenou nezákonným postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu. Tvrdenú

ujmu konkretizovali sťažovatelia v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. augusta 2011

tak, že sťažovateľ v I. rade „z vymáhanej pohľadávky v roku 2008 odviedol Slovenskej

republike daň z pridanej hodnoty v sume viac ako 1 milión slovenských korún. V dôsledku

odkladu splatnosti uvedenej dane Daňový úrad Bratislava IV uriadil na byt vo vlastníctve

sťažovateľa daňové exekučné záložné právo. Sťažovateľ musel vyvinúť značné úsilie, aby

uvedenú daň a sankciu za odklad splatnosti DPH (viac ako stotisíc slovenských korún)

daňovému úradu uhradil.

Sťažovateľ v prvom rade v záujme ochrany svojich práv a oprávnených záujmov

v predmetnom exekučnom konaní venoval stovky hodín svojej práce reagovaním

na množstvo účelových podaní povinnej ako aj na opakovaný nesprávny úradný postup

a rozhodnutia okresného súdu, a to na úkor svojho pracovného a voľného času,

čo pre sťažovateľa, ako advokáta, predstavuje značnú majetkovú ujmu.

Priebeh uvedeného exekučného konania mimoriadne poškodil dobré meno

sťažovateľa v prvom rade ako advokáta a vysokoškolského učiteľa ústavného práva

a závažným spôsobom narušil jeho dôveru vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosti súdnou

cestou v Slovenskej republike.“.

Sťažovateľ v II. rade zas uviedol, že „napriek skutočnosti, že už 5. februára 2008

ako spoluvlastník predmetných nehnuteľností zložil na účet súdneho exekútora sumu

3.200.000,- Sk, pričom podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku a ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa mal k uvedenému dňu stať výlučným vlastníkom

predmetných nehnuteľností, do dnešného dňa, t. j. viac než 3 a pol roka od uvedenej právnej

skutočnosti, v dôsledku nesprávneho postupu a nezákonného rozhodnutia Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. -821 z 18. marca 2010 nemôže sťažovateľ v druhom rade

realizovať svoje vlastnícke oprávnenia k predmetným nehnuteľnostiam ani disponovať

uvedenými peňažnými prostriedkami, ktoré sú bez zhodnocovania a podliehajúce inflácii

dlhodobo viazané na účte súdneho exekútora“.

Z citovaného vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,

ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam,

kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne

a zákonne upraveným spôsobom (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľov účinne

poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval jeho porušenie, zrušil napadnuté uznesenie

okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie s formulovaním záväzného

právneho názoru. Okrem toho, v relácii k zdôvodneniu požadovaného finančného

zadosťučinenia sťažovateľmi ústavný súd zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia

nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím

orgánu verejnej moci (napr. , ). Ústavný súd preto sťažovateľom

požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom bez ich podrobnejšieho vyčíslenia.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania spojených sťažností

považoval za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania každému za dva úkony

právnej služby poskytnutej ich právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu

zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 2 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010

odmenu sume 120,23 € a k tomu režijný paušál v sume 7,21 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 31. mája 2010 sa základná sadzba

tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch

alebo viacerých osôb.

Oba úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu, boli

vykonané v máji 2010. Základná sadzba odmeny za tieto úkony sa tak znižuje o 20 %,

čo zodpovedá prechodnému ustanoveniu § 20b vyhlášky (za úkony právnych služieb,

ktoré boli vykonané pred 1. júnom 2010, patrí advokátovi odmena podľa doterajších

predpisov). Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 384,74 €.

K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát po 7,21 €,

čo predstavuje 28,84 €. Ústavný súd sťažovateľom priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 413,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný

zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (

v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011