Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)III. ÚS 11/2011
PDF · 403.96 KB
No categories available
III. ÚS 11/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosti JUDr. M. B., PhD., B., a Mgr. I. L., L., zastúpených
advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I z 18. marca 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 71/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I z 18. marca 2010
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 18. marca 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 71/2007 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť spoločne a nerozdielne
JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. trovy konania v sume 413,58 € (slovom štyristotrinásť eur
a päťdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich
právnej zástupkyne, advokátky Mgr. M. L., Advokátska kancelária, B.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. M. B., PhD., a Mgr. I. L. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2010
faxom doručená sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ v I. rade“),
a 26. mája 2010 faxom doručená sťažnosť Mgr. I. L., L. (ďalej len „sťažovateľ v II. rade“,
spolu len „sťažovatelia“). V predložených sťažnostiach sťažovatelia namietali porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať
svoj majetok zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k.
1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010. Sťažovateľ v I. rade sťažnosť doručil ústavnému súdu
v písomnej forme 28. mája 2010 a sťažovateľ v II. rade 31. mája 2010.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 248/2010-13 z 22. júna 2010 spojil obe sťažnosti
na spoločné konanie.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pred okresným
súdom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 vystupuje sťažovateľ v I. rade ako oprávnený a sťažovateľ
v II. rade ako vedľajší účastník. Exekučné konanie sa vedie na podklade exekučného titulu,
ktorým je notárska zápisnica vyhotovená 23. marca 2006. Predmetom exekučného konania
je vymoženie pohľadávky v sume 5 694 000 Sk s príslušenstvom a trovami exekúcie
od PhDr. E. H., B. (ďalej len „povinná“).
Povinná v priebehu exekučného konania adresovala okresnému súdu viacero návrhov
na odklad exekúcie (26. februára 2007, 8. októbra 2007, 26. novembra 2007, 27. novembra
2007, 16. januára 2008), z ktorých je podľa názoru sťažovateľov „evidentné, že povinná sa
účelovým podávaním množstva opakovaných návrhov na odklad exekúcie snaží spôsobovať
zbytočné prieťahy v exekučnom konaní a odďaľovať uspokojenie pohľadávky“. Okresný súd
všetky predložené návrhy zamietol.
Povinná doručila okresnému súdu 27. novembra 2007 aj podanie označené
ako „Žiadosť o prerušenie exekučného konania“, pričom okresný súd túto žiadosť
uznesením č. k. 1 Er 71/2007-249, EX 25/2007 z 12. decembra 2007 zamietol na základe
§ 36 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého
ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Na odvolanie
povinnej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením
č. k. 17 CoE 37/2008-407 z 30. mája 2008 napadnuté zamietavé uznesenie okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia prvostupňového uznesenia
okresného súdu bolo podľa krajského súdu nerešpektovanie zásady neformálnosti
podľa § 41 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) uplatňovanej v exekučnom konaní. Okresný súd mal
podľa názoru krajského súdu predmetné podanie povinnej posudzovať ako návrh na odklad
exekúcie, a nie ako návrh na prerušenie exekučného konania.
Okresný súd potom rešpektujúc právny názor krajského súdu uznesením č. k.
1 Er 71/2007-434 zo 6. augusta 2008 návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol
s poukazom na prekážku rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 OSP, keďže svoj návrh na odklad
exekúcie povinná zdôvodnila rovnakými skutočnosťami, ako to bolo v už predchádzajúcich
návrhoch na odklad exekúcie, o ktorých okresný súd negatívne právoplatne rozhodol.
Súdny exekútor konajúci v predmetnom exekučnom konaní 31. decembra 2007 vydal
dražobnú vyhlášku, v ktorej vyhlásil termín dražby nehnuteľnosti vo vlastníctve povinnej,
a to spoluvlastnícky podiel v ½ ku konkretizovanému bytu. V deň konania dražby
(8. februára 2008) však sťažovateľ v II. rade ako podielový spoluvlastník draženej
nehnuteľnosti doručil súdnemu exekútorovi oznámenie o uplatnení jeho predkupného práva,
pričom uviedol, že 5. februára 2008 zložil podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku
peňažnú sumu zodpovedajúcu hodnote draženého spoluvlastníckeho podielu na účet
súdneho exekútora. V dôsledku toho súdny exekútor nariadenú dražbu zrušil a podaním
doručeným okresnému súdu 28. augusta 2009 požiadal o schválenie nadobudnutia
spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade.
Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010 nadobudnutie
spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade neschválil. Vychádzal z názoru, že v čase
vydania dražobnej vyhlášky (31. decembra 2007) nebolo právoplatne rozhodnuté o návrhu
povinnej na odklad exekúcie (doručenom okresnému súdu 27. novembra 2007 ako žiadosť
o prerušenie exekučného konania), a preto podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku súdny
exekútor mohol vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinnej. Okresný
súd na základe toho dospel k záver, že „postup exekútora (vydanie dražobnej vyhlášky) bol
v rozpore s § 56 ods. 5 Exekuč. poriadku, nakoľko nebolo v čase vydania dražobnej
vyhlášky rozhodnuté o návrhu povinnej na odklad exekúcie...“.
Podľa názoru sťažovateľov uvedené uznesenie okresného súdu bolo „vydané
v zjavnom rozpore so zákonom a vykazuje viaceré znaky svojvoľného a arbitrárneho
rozhodnutia“. Sťažovatelia v tejto súvislosti dôvodia, že výklad § 56 ods. 5 Exekučného
poriadku okresným súdom, „podľa ktorého povinný môže svojimi opakovanými, hoci zjavne
neodôvodnenými, návrhmi na odklad exekúcie prakticky donekonečna paralyzovať činnosť
súdneho exekútora, a tým účinne brániť uspokojeniu pohľadávky oprávneného
v primeranom čase, totižto zjavne odporuje zmyslu a účelu exekučného konania, vedie
k absurdným dôsledkom (povinný môže opakovanými návrhmi na odklad exekúcie dlhodobo
odďaľovať uspokojenie pohľadávky oprávneného) a jednostranne zvýhodňuje povinného
na úkor práv a oprávnených záujmov oprávneného...“.
Podľa názoru sťažovateľov skutočnosť, že krajský súd 30. mája 2008 uznesenie
okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prerušenie exekučného konania zrušil z dôvodu
nerešpektovania zásady neformálnosti, „nemožno následne označiť za pochybenie súdneho
exekútora, ktorý legitímne a v súlade s Exekučným poriadkom vychádzal z aktuálneho
právneho stavu a riadil sa rozhodnutiami exekučného súdu...“.
Napadnuté uznesenie okresného súdu je tak podľa sťažovateľov „prejavom
prílišného formalizmu odporujúcemu materiálnemu chápaniu zákonnosti (§ 1 Občianskeho
súdneho poriadku) a princípom materiálneho právneho štátu, ktorý je nadradený
formálnemu chápaniu právneho štátu...“.
Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ v I. rade vidí
v skutočnosti, že v jeho veci rozhodovala sudkyňa okresného súdu JUDr. H. H., ktorá bola
„v poradí už piatym sudcom, ktorému bola predmetná vec v krátkom časovom období
pridelená. Uvedená sudkyňa opakovane, už od 2. septembra 2009, namietala, že je
v uvedenej veci zákonnou sudkyňou“, pretože „predmetná exekučná vec... jej bola v auguste
2009 pridelená napriek tomu, že ona je sudkyňou pre agendu registra ‚C‘ a podľa Rozvrhu
práce na rok 2009 exekučnú agendu nevykonávala“. Napriek tomu 18. marca 2010 vydala
táto sudkyňa uznesenie o neschválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. Obdobným
spôsobom odôvodnil tvrdené porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu aj
sťažovateľ v II. rade.
Ústavný súd si 4. októbra 2010 vyžiadal súdny spis vo veci sp. zn. 1 Er 71/2007,
ktorý mu okresný súd doručil 18. októbra 2010.
Po preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu a jeho vrátení okresnému súdu
(4. januára 2011) ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 11/2011-26 z 18. januára 2011 prijal
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie
konanie, pričom v časti namietajúcej porušenie základného práva na zákonného sudcu
zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Následne ústavný súd 23. februára 2011 vyzval predsedníčku okresného súdu
na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
Predsedníčka okresného súdu doručila 22. marca 2011 ústavnému súdu oznámenie,
v ktorom informovala, že „vec je právoplatne skončená a preto bol spisový materiál
na základe žiadosti zapožičaný Krajskej prokuratúre v Bratislave, dňa 21.2.2011 z dôvodu
podnetu na mimoriadne dovolanie... Po vrátení súdneho spisu Vám bude vyjadrenie
obratom zaslané.“.
Vyjadrenie k meritórnej stránke prerokúvanej sťažnosti doručila predsedníčka
okresného súdu ústavnému súdu 3. júna 2011. Rekapitulovala v ňom procesné úkony
od 4. januára 2011 a následne sa ťažiskovo venovala sťažnostným námietkam
argumentujúcim v prospech tvrdeného porušenia základného práva sťažovateľov
na zákonného sudcu. Zdôraznila, že okresný súd musel odstraňovať nedostatky podaní
účastníkov konania, bol povinný adekvátne reagovať na ich procesné návrhy a „za každých
okolností sa snažil, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov
fyzických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb“.
V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu navrhla,
aby v prípade vyslovenia porušenia sťažovateľmi označených práv „bolo vzaté do úvahy,
že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní“,
a aby z tohto dôvodu nebolo priznané finančné zadosťučinenie. Predsedníčka okresného
súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Predsedníčka okresného súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 22. marca 2011
uviedla, že vec sp. zn. 1 Er 71/2007 „je právoplatne skončená“, a v podaní doručenom
ústavnému súdu 3. júna 2011 toto tvrdenie nijako nekonkretizovala. Vzhľadom na to,
že prípadné právoplatné skončenie sporného exekučného konania by pre ďalší postup
ústavného súdu mohlo mať zásadný právny význam (eventuálne zastavenie konanie
pre odpadnutie jeho predmetu), vyzval ústavný súd 8. júla 2011 podpredsedníčku okresného
súdu na odstránenie nastolených pochybností.
Zároveň ústavný súd 8. júla 2011 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľov vyjadrenia
okresného súdu s možnosťou zaujať k nim stanovisko.
Podpredsedníčka okresného súdu doručila 26. júla 2011 ústavnému súdu podanie,
v ktorom oznámila, že „k právoplatnému skončeniu veci došlo posledným uznesením
č. k. 1Er 71/2007-821 zo dňa 18. 3. 2010 a to neschválením nadobudnutia
spoluvlastníckeho podielu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 3. 2010 (ide o zjavne
nesprávny údaj, keďže úradná pečiatka na origináli napadnutého uznesenia dokazuje,
že nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2011; to korešponduje aj s obsahom spojených
sťažností).“. Uviedla tiež, že „vo veci napadol ďalší návrh povinnej a to dňa 1. 7. 2011,
o ktorom bolo rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I dňa 14. 7. 2011. Vyexpedovaný bol
dňa 19. 7. 2011. Súd čaká na uplynutie odvolacej lehoty.“.
Sťažovatelia doručili ústavnému súdu prostredníctvom právnej zástupkyne svoje
stanovisko k vyjadreniam okresného súdu 31. augusta 2011. Na pomerne rozsiahlom
priestore sa v ňom venujú problémom súvisiacim so zákonnosťou sudcov, ktorým bola vec
od začatia konania prideľovaná. Rovnako podrobne oponujú tvrdeniam okresného súdu
súvisiacim s plynulosťou postupu okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 18. marca 2010 zdôrazňujú,
že „sporný návrh povinnej na ‚prerušenie‘ exekúcie z 27. novembra 2007, ktorý podľa
právneho názoru Krajského súdu v Bratislave vyjadreného v uznesení sp. zn. 17 CoE
37/2008-407 z 30. mája 2008 mal byť okresným súdom z hľadiska jeho obsahu posúdený
ako návrh na odklad exekúcie, bol Okresným súdom Bratislava I zamietnutý správne,
a to nielen z dôvodu, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno
prerušiť, ale predovšetkým z dôvodu existencie neodstrániteľných nedostatkov konania,
a to prekážky litispendencie (§ 83 OSP), na ktorú sme poukázali v ústavnej sťažnosti
z 20. mája 2010, a tiež prekážku res iudicata (§ 159 ods. 3 OSP), keďže povinná voj návrh
zdôvodnila rovnakými skutočnosťami, ako vo svojich predchádzajúcich návrhoch na odklad
exekúcie, o ktorých už okresný súd negatívne právoplatne rozhodol. Napokon Okresný súd
Bratislava I existenciu prekážky rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 OSP uznal vo svojom
uznesení sp. zn. 1 Er 71/2007-434 zo 6. augusta 2008, ktorým predmetný návrh povinnej
z 27. novembra 2007 z uvedeného dôvodu zamietol. Aj vzhľadom na uvedené
neodstrániteľné procesné prekážky konania o predmetnom návrhu povinnej sa uznesenie
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010 javí ako prejav
ústavne nekonformného extrémneho formalizmu nezlučiteľného s princípom materiálneho
právneho štátu. Uvedeným rozhodnutím okresný súd neoprávnene poskytol ochranu
povinnej, hoci z jej doterajšieho postupu v predmetnom exekučnom konaní je zrejmé, že sa
neodôvodnenými a účelovými podaniami snaží spôsobovať zbytočné prieťahy v exekučnom
konaní, čo sa jej so značným prispením samotného okresného súdu doposiaľ (t. j. viac ako
4 a pol roka) úspešne darí.“.
Sťažovatelia tiež uviedli, že „nesprávnym úradným postupom a rozhodovaním
Okresného súdu Bratislava I v uvedenom exekučnom konaní je obom sťažovateľom
spôsobovaná mimoriadna majetková aj nemajetková ujma“, ktorú v ďalšej časti svojho
stanoviska konkretizujú.
Keďže okresný súd (vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. júna 2011) i obaja
sťažovatelia (v záverečných častiach svojich sťažností) vyjadrili súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
so stanoviskami účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovatelia tvrdia porušenie označených základných práv formalistickým
uplatňovaním relevantných ustanovení Exekučného poriadku, ktoré podľa ich názoru
v konečnom dôsledku nastoľuje stav, v ktorom „povinný môže svojimi opakovanými, hoci
zjavne neodôvodnenými, návrhmi na odklad exekúcie prakticky donekončena paralyzovať
činnosť súdneho exekútora, a tým účinne brániť uspokojeniu pohľadávky oprávneného...“.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
považuje ústavný súd vzhľadom na charakter predostretých sťažnostných námietok
za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové
a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy,
ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov
a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Okrem toho však ústavná neakceptovateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov
aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať
porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu
je založená v prípade, ak dôjde k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je
v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (III. ÚS 346/09,
III. ÚS 24/2010). Každý má totiž právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie
podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup
k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných
a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (III. ÚS 64/04).
1.1 Podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd (§ 45)
povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení,
že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť
nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad
exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.
Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie
môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.
Podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku spoluvlastník hnuteľnej veci
alebo nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci,
ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovosti alebo šekom na účet
exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží
túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu...
Podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu
podlieha schváleniu súdom.
1.2 Exekučný poriadok explicitne neustanovuje podmienky, ktoré je exekučný súd
povinný pri schvaľovaní nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu podľa § 166 ods. 3
Exekučného poriadku skúmať. Nemožno však pochybovať, že okrem splnenia podmienok
výslovne formulovaných v § 166 ods. 2 Exekučného poriadku je pri rozhodovaní
podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku nevyhnutné dôsledne rešpektovať účel exekúcie
ako právneho inštitútu. Je ním vymoženie právoplatne a vykonateľne judikovanej
pohľadávky oprávneného voči povinnému. Pritom však nemožno opomenúť, že právna
úprava exekúcie poskytuje ochranu exekvovateľnej pohľadávke oprávneného za súčasného
dôsledného rešpektovania požiadavky minimalizácie verejno-mocenských zásahov
do individuálnej sféry povinného. Inými slovami, využívanie exekučných prostriedkov
nesmie zasahovať do základných práv a slobôd povinného nad mieru nevyhnutnú
na dosiahnutie už definovaného základného účelu exekúcie.
Úlohou Exekučného poriadku je teda prostredníctvom normatívnej matérie
inkorporovanej v jednotlivých právnych inštitútoch v čo najväčšej možnej miere zabezpečiť
ochranu práv a právom chránených záujmov oprávneného i povinného v podmienkach
konkrétneho exekučného prípadu za súčasného účinného a efektívneho dosiahnutia účelu
exekúcie. Takým právnym inštitútom je aj odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného
poriadku chrániaci povinného ocitnuvšieho sa prechodne v sociálne kritickom postavení,
ktorého negatívne dôsledky by sa okamžitým ďalším priebehom exekúcie zvlášť negatívne
prehĺbili.
Právnym dôsledkom podania návrhu na odklad exekúcie je zákaz vykonávania
úkonov povereným súdnym exekútorom, ktoré by priamo zasahovali do majetkovej sféry
povinného, a tým by boli spôsobilé negatívne ovplyvniť jeho sociálne postavenie.
Preto po podaní návrhu na odklad exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce
k zabezpečeniu majetku povinného. Možno teda konštatovať, že ak exekučný súd
identifikuje skutočnosti tvrdené a preukázané povinným ako zakladajúce dôvod na odklad
exekúcie, potom právo oprávneného na čo najrýchlejšie vymoženie jeho pohľadávky musí
dočasne ustúpiť ochrane povinného. Základným účelom odkladu exekúcie v exekučnom
konaní podľa § 56 Exekučného poriadku je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom
však musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje
1.3 Formálna zákonná podmienka na uplatnenie následku podľa § 56 ods. 5
Exekučného poriadku (podanie návrhu na odklad exekúcie) bez akýchkoľvek pochybností
vyvoláva v teoretickej rovine aj nebezpečenstvo zneužitia zo strany povinného
prostredníctvom účelového opakovaného podávania návrhov na odklad exekúcie tak,
aby v dlhodobejšom časovom horizonte nebolo možné k samotnému nútenému výkonu
exekučného titulu pristúpiť. Požiadavka ústavne konformného výkladu však v takom
prípade od konajúceho súdu vyžaduje, aby právne normy relevantné pri jeho rozhodovaní
interpretoval spôsobom, ktorý zabráni zneužitiu práva cestou jeho formalistického výkladu.
Okolnosti preskúmavaného exekučného konania zahŕňajú podľa názoru ústavného
súdu signály naznačujúce účelové využívanie návrhov na odklad exekúcie zo strany
povinnej. Negatívne dôsledky tohto javu sa už prejavili v náleze ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 225/2010-75 z 9. septembra 2010, v ktorom boli konštatované prieťahy
v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007, a to aj z dôvodu neefektívnosti
jeho procesného postupu.
Vo vzťahu k tu prerokúvanému prípadu sa dôsledky účelového využívania návrhov
na odklad exekúcie zo strany povinnej zavŕšili v napadnutom uznesení okresného súdu
z 18. marca 2010, ktorým nebolo schválené nadobudnutie exekvovaného spoluvlastníckeho
podielu podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku. Dôvodom neschválenia bola totiž práve
skutočnosť, že v období medzi podaním návrhu na odklad exekúcie (27. novembra 2007)
a právoplatným rozhodnutím o ňom (18. augusta 2008) poverený súdny exekútor vydal
dražobnú vyhlášku (31. decembra 2007) presahujúcu okruh úkonov smerujúcich len
k zabezpečeniu majetku povinnej.
1.4 Podľa názoru ústavného súdu sa obsah základného práva na súdnu ochranu
pri rozhodovaní podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku stelesňuje v povinnosti
exekučného súdu dôsledne chrániť právoplatne judikovanú pohľadávku oprávneného,
ale brať pri tom do úvahy aj hľadiská ochrany povinného pred nadmerným exekučným
zasahovaním do jeho základných práv. Podľa toho, ktorý záujem v konkrétnom prípade
preváži, exekučný súd nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu schváli alebo neschváli.
Z ústavno-právnej perspektívy je exekučný súd rovnako povinný uplatňovať metódu
ústavne konformného výkladu.
1.5 Ústavný súd je toho názoru, že v posudzovanom prípade okresný súd ústavne
nekonformným spôsobom uprednostnil právom chránený záujem povinnej na ochranu jej
sociálneho postavenia pred záujmom sťažovateľa v I. rade (oprávneného) na riadnom
a čo najefektívnejšom vymožení jeho právoplatne judikovanej pohľadávky.
Z vyžiadaného súdneho spisu nepochybne vyplýva, že povinná svoj návrh na odklad
exekúcie doručený okresnému súdu 27. novembra 2007 založila výlučne na dôvodoch,
ktoré už v bezprostredne predchádzajúcej minulosti okresný súd neuznal za relevantné
na odklad exekúcie. Samotný okresný súd v uznesení č. k. 1 Er 71/2007-434 zo 6. augusta
2008, ktorým zamietol návrh povinnej z 27. novembra 2007 na odklad exekúcie, dôvodí,
že „povinný v návrhu na odklad exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 27.11.2007
neuviedol iné dôvody ako dôvody, o ktorých súd už rozhodol predchádzajúcimi
rozhodnutiami, a to uznesením, č. k. 1Er 71/2007-211 zo dňa 23.08.2007, právoplatným dňa
01.10.2007 uznesením, č. k. 1Er 71/2007-231 zo dňa 07.11.2007, právoplatným dňa
20.11.2007, uznesením, č. k. 1Er 71/2007-240 zo dňa 28.11.2007, právoplatným dňa
15.12.2007“. Zamietnutie návrhu tak bolo logickým dôsledkom existencie procesnej
prekážky rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 OSP. Zároveň však popísané okolnosti podávania
návrhov povinnej na odklad exekúcie (podoprené obsahom vyžiadaného spisu okresného
súdu) i na ne logicky nadväzujúce zamietavé uznesenie pre prekážku už rozhodnutej veci
považuje ústavný súd za dôkaz účelového využívania ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného
poriadku zo strany povinnej.
1.6 Zneužívaniu práva konajúci súd v medziach svojej kompetencie nesmie priznať
ochranu. Účelové konanie povinnej malo za cieľ zvýhodniť ju v porovnaní s postavením
sťažovateľa v I. rade ako oprávneného tým, že bude sústavne dochádzať k odďaľovaniu
reálneho vymoženia exekvovanej pohľadávky bez danosti právom aprobovaných dôvodov.
Ústavný súd nespochybňuje povinnosť okresného súdu o každom návrhu povinnej
(aj o účelovom) rozhodnúť, bolo však úlohou okresného súdu, aby pri rozhodovaní
podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku eliminoval negatívne dôsledky plynúce
pre sťažovateľa v I. rade z jednoznačne sa črtajúcej účelovosti konania povinnej. Práve
rozhodovanie o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu ponúklo okresnému súdu
príležitosť účinne ochrániť sťažovateľa v I. rade pred účelovým postojom povinnej, ktorá sa
opakovaným podávaním návrhov na odklad exekúcie snažila uspokojenie vymáhanej
pohľadávky oddialiť.
Okresný súd však neschválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom
v II. rade, čo v popísaných okolnostiach posudzovaného prípadu znamenalo akceptovanie
formalistického výkladu právnych noriem, poskytnutie ochrany zneužívaniu práva
uprednostnením právom nechráneného záujmu povinnej (špekulatívny záujem na oddialení
výkonu exekúcie bez akceptovateľných dôvodov) a v konečnom dôsledku nerešpektovanie
požiadavky na ochranu práva oprávneného na účinné vymoženie judikovanej pohľadávky
stelesneného v celkovom koncepte exekučného práva a súčasne tvoriaceho obsah
základného práva oprávneného na súdnu ochranu (bod 1.4).
Ústavný súd tak uzatvára, že uznesením okresného súdu č. k. 1 Er 71/2007-821
z 18. marca 2010, ktoré je výsledkom ústavne nekonformného posúdenia podmienok
pre rozhodnutie podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku, ako aj ústavne nekonformného
výkladu vzťahu § 56 ods. 5 a § 166 ods. 3 Exekučného poriadku, došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa v I. rade na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).
1.7 Na rovnakom podklade bolo predmetným uznesením porušené aj základné právo
sťažovateľa v II. rade na súdnu ochranu. Okresný súd totiž napadnutým uznesením
neposkytol súdnu ochranu právu sťažovateľa v II. rade na nadobudnutie spoluvlastníckeho
podielu podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku napriek tomu, že sťažovateľ v II. rade
všetky podmienky na nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu splnil a záujem povinnej,
na ktorom založila svoj návrh na odklad exekúcie, nebol z už uvedených dôvodov hodný
súdnej ochrany (bod 1 výroku tohto nálezu).
2. Sťažovatelia navrhli vysloviť porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie
napadnutým uznesením okresného súdu.
Na exekučné konanie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa stabilizovanej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) [rozsudok z 19. marca
1997 vo veci Hornsby v. Grécko (§ 40)] výkon súdneho rozhodnutia je považovaný
za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo
na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva.
Aj vo sfére exekučného konania preto platí stabilizovaný názor ústavného súdu,
podľa ktorého formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Keďže teda ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov
garantovaného im čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné vysloviť i porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
3. Sťažovatelia ďalej navrhli ústavnému súdu vysloviť aj porušenie ich základného
práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny) a práva pokojne užívať
majetok zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli
v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou
ESĽP. Preto posudzuje námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1
dodatkového protokolu a čl. 20 ústavy spoločne, čo mu umožňuje i to, že sťažovatelia
namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ústavy
rovnakým skutkovým stavom.
Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce,
alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má
aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY
DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991, rozsudok ESĽP vo veci
PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).
Pokiaľ však ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov upraveného
v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva upraveného v čl. 1 dodatkového
protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie
uznesenia okresného súdu č. k. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010 sa v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08, IV. ÚS 22/2010,
II. ÚS 37/2011) otvára priestor na to, aby sa okresný súd sám vyrovnal s ochranou
označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa
sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel
uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv
účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto
nálezu).
4. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie
čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011)
a neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd
nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť ich porušenie
(napr. III. ÚS 119/2011). To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý má charakter
generálneho interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej
rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Vzhľadom na to ústavný súd ani tejto časti
sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie
okresného súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil
na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V danom prípade sa viazanosť okresného súdu týka uvedených právnych názorov
ústavného súdu, a to v prvom rade potreby dôsledne zohľadniť skutkové okolnosti
predmetného exekučného konania vyznačujúce sa opakovanými a na tých istých dôvodoch
založenými návrhmi povinnej na odklad exekúcie a z tejto rozhodujúcej skutkovej
perspektívy sa pri opätovnom rozhodovaní o návrhu na schválenie nadobudnutia
spoluvlastníckeho podielu sťažovateľom v II. rade vysporiadať s aplikačným vzťahom § 56
ods. 5 a § 166 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku tak, aby sa pri právnom posúdení skutkovej
okolnosti spočívajúcej vo vydaní dražobnej vyhlášky súdnym exekútorom (31. decembra
2007) dôsledne rešpektovali exekučným právom chránené záujmy oprávneného
(sťažovateľa v I. rade) i vedľajšieho účastníka (sťažovateľa v II. rade). Okresný súd by však
zároveň mal dbať o poskytnutie právnej ochrany povinnej v požadovanej kvalite. Nemožno
pritom opomenúť, že úroveň požadovanej kvality súdnej ochrany povinnej ovplyvňuje ona
samotná, a to argumentačno-právnym charakterom svojich procesno-právnych podaní.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov
garantovaného im čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré si uplatnili v sume každému po 50 000 €.
Sťažovatelia svoju žiadosť zdôvodnili značnou majetkovou i nemajetkovou ujmou
spôsobenou nezákonným postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu. Tvrdenú
ujmu konkretizovali sťažovatelia v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. augusta 2011
tak, že sťažovateľ v I. rade „z vymáhanej pohľadávky v roku 2008 odviedol Slovenskej
republike daň z pridanej hodnoty v sume viac ako 1 milión slovenských korún. V dôsledku
odkladu splatnosti uvedenej dane Daňový úrad Bratislava IV uriadil na byt vo vlastníctve
sťažovateľa daňové exekučné záložné právo. Sťažovateľ musel vyvinúť značné úsilie, aby
uvedenú daň a sankciu za odklad splatnosti DPH (viac ako stotisíc slovenských korún)
daňovému úradu uhradil.
Sťažovateľ v prvom rade v záujme ochrany svojich práv a oprávnených záujmov
v predmetnom exekučnom konaní venoval stovky hodín svojej práce reagovaním
na množstvo účelových podaní povinnej ako aj na opakovaný nesprávny úradný postup
a rozhodnutia okresného súdu, a to na úkor svojho pracovného a voľného času,
čo pre sťažovateľa, ako advokáta, predstavuje značnú majetkovú ujmu.
Priebeh uvedeného exekučného konania mimoriadne poškodil dobré meno
sťažovateľa v prvom rade ako advokáta a vysokoškolského učiteľa ústavného práva
a závažným spôsobom narušil jeho dôveru vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosti súdnou
cestou v Slovenskej republike.“.
Sťažovateľ v II. rade zas uviedol, že „napriek skutočnosti, že už 5. februára 2008
ako spoluvlastník predmetných nehnuteľností zložil na účet súdneho exekútora sumu
3.200.000,- Sk, pričom podľa § 166 ods. 2 Exekučného poriadku a ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa mal k uvedenému dňu stať výlučným vlastníkom
predmetných nehnuteľností, do dnešného dňa, t. j. viac než 3 a pol roka od uvedenej právnej
skutočnosti, v dôsledku nesprávneho postupu a nezákonného rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 1 Er 71/2007-821 z 18. marca 2010 nemôže sťažovateľ v druhom rade
realizovať svoje vlastnícke oprávnenia k predmetným nehnuteľnostiam ani disponovať
uvedenými peňažnými prostriedkami, ktoré sú bez zhodnocovania a podliehajúce inflácii
dlhodobo viazané na účte súdneho exekútora“.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,
ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam,
kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne
a zákonne upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľov účinne
poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval jeho porušenie, zrušil napadnuté uznesenie
okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie s formulovaním záväzného
právneho názoru. Okrem toho, v relácii k zdôvodneniu požadovaného finančného
zadosťučinenia sťažovateľmi ústavný súd zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia
nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Ústavný súd preto sťažovateľom
požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom bez ich podrobnejšieho vyčíslenia.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania spojených sťažností
považoval za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania každému za dva úkony
právnej služby poskytnutej ich právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu
zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 2 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010
odmenu sume 120,23 € a k tomu režijný paušál v sume 7,21 €.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 31. mája 2010 sa základná sadzba
tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch
alebo viacerých osôb.
Oba úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu, boli
vykonané v máji 2010. Základná sadzba odmeny za tieto úkony sa tak znižuje o 20 %,
čo zodpovedá prechodnému ustanoveniu § 20b vyhlášky (za úkony právnych služieb,
ktoré boli vykonané pred 1. júnom 2010, patrí advokátovi odmena podľa doterajších
predpisov). Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 384,74 €.
K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát po 7,21 €,
čo predstavuje 28,84 €. Ústavný súd sťažovateľom priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 413,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný
zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011