Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 37/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného advokátskou kanceláriou G.,

s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. G. M., PhD., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -22 z 26. augusta 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. F. J., CSc., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

22 z 26. augusta 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -22 z 26. augusta 2010

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. JUDr. F. J., CSc. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 €

(slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý

vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie G., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. F. J., CSc. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-14 z 3. februára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. F. J.,

CSc., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť

majetok zaručeného v (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva pokojne

užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -22 z 26. augusta 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola uznesením Okresného

súdu Trenčín č. k. -244 z 23. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť 23. decembra 2008, priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov za

poskytovanie právnych služieb v rámci povinnej obhajoby v celkovej výške 170,75 € (5 144

Sk). Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne a včas

neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R., Exekútorský úrad B., návrh na vykonanie

exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie krajský súd

uznesením č. k. -12 z 11. decembra 2009 rozhodol, že sudcovia Okresného

súdu Trenčín sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania danej veci, a súčasne vec

prikázal na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd). Okresný súd uznesením č. k. -17 z 12. marca 2010 žiadosť

súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Podľa , veta prvá o rozpočtových prostriedkoch

verejnej správy (správne má byť uvedené o rozpočtových pravidlách, pozn.) Výkonu

rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátnych

prostriedkov a z rozpočtu Európskej únie. Je nepochybné, že oprávnenému ako

ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní mala byť priznaná odmena vyplatená

z rozpočtových prostriedkov štátu. V zmysle citovaného ustanovenia zákona o rozpočtových

prostriedkoch verejnej správy však prostriedky poskytnuté zo štátnych prostriedkov

nepodliehajú výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov. Keďže týmto osobitným

predpisom je aj Exekučný poriadok, súd má za to, že žiadosť súdnej exekútorky o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nie je v súlade so zákonom, a preto ju zamietol.“

Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolal.

Krajský súd uznesením č. k. -22 z 26. augusta 2010 rozhodol o odvolaní

sťažovateľa tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Odvolací súd svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že nie každý majetok je možné exekúciou postihnúť.

Z exekúcie je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený

charakter, nemôže podliehať režimu exekučného konania. Pokiaľ povinnou osobou je štátna

rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami

je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia a

Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe

majetku štátu“) a o rozpočtových pravidlách verejnej

správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozpočtových pravidlách“) nie je prípustné vykonať.

Vzhľadom na právoplatné zamietnutie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie

poverenia okresný súd uznesením č. k. -25 z 3. novembra 2010 rozhodol

o zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 44 ods. 3 Exekučného

poriadku.

Sťažovateľ považuje rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bola zamietnutá

žiadosť súdnej exekútorky JUDr. O. R. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na

návrh sťažovateľa (oprávneného), vo svojich dôsledkoch za denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti), pretože „v hrubom rozpore so zákonom sa Okresnému súdu Trenčín

priznala absolútna exekučná imunita“. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu aj tým, že svoje potvrdzujúce

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými

odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu

veci, a svoje rozhodnutie odôvodnil účelovo.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Pri rozhodovaní o vydaní, či nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie nie je

podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny

exekútor až neskôr. Skutočnosť, že prakticky nemožno siahnuť na finančné prostriedky

súdov uložené na účtoch v štátnej pokladnici, neznamená, že by sa exekúcia nedala

uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo

z uznesenia Krajského súdu Trenčín. ...

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex

offo obhajcov, týkajúcich sa už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali

práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že

práva priznávané dohovorom musia byť právami reálnymi a účinnými a že teda ich

obsahové a významové „vyprázdnenie“ či už v dôsledku konania, resp. nekonania

normotvorcu alebo v dôsledku konania, resp. nekonania orgánu aplikácie práva je

v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ namietal, že uznesením krajského

súdu č. k. -22 z 26. augusta 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva

vlastniť majetok zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v

dodatkového protokolu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa

JUDr. F. J., CSc. vlastniť majetok upravené v ,

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v Slovenskej

republiky, a právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok upravené v čl.1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu Trenčín sp.zn. -22 z 26.8.2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Trenčín sp.zn.

-22 z 26.8.2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej

znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J.,

CSc.,trvalo bytom T. advokátskej kancelárii G., s.r.o. , vo výške 303,31 € na účet právneho

zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 21. februára 2011 vyjadril

k sťažnosti listom sp. zn. Spr 73/11 doručeným ústavnému súdu 4. marca 2011, v ktorom

uviedol:

„Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. -22 zo dňa

26. 8. 2010 je riadne odôvodnené v zmysle ustanovenia a

Tvrdenie sťažovateľa, že súd sa zámerne nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou

v odvolaní, považujem za subjektívny pocit účastníka. V rozhodnutí krajského súdu je

uvedené z akých dôvodov je rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, a to s poukazom na

zákonné ustanovenia, z ktorých odvolací súd vychádzal pri vyslovení daného právneho

názoru. Rozhodnutie nie je odôvodnené účelovo, ale odôvodňuje právne posúdenie veci

súdom prvého stupňa i odvolacím súdom.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, zaručeného

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

odvolací súd pri rozhodovaní v tejto konkrétnej veci vychádzal z platných a účinných

ustanovení zákona č. 278/93 Z.z. o správe majetku štátu a

o rozpočtových pravidlách verejnej správy, na ktoré vo svojom rozhodnutí aj poukázal.

Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/93 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,

ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľ ústavnému súdu listom z 25. februára 2011 oznámil, že na vykonaní

ústneho pojednávania netrvá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

sťažovateľom označených práv podľa a dodatkového protokolu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s výkladom

a aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 18a ods. 1 a 2

zákona o správe majetku štátu Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu trpí podľa

sťažovateľa ústavnoprávnym deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení adekvátne

nevysporiadal so všetkými dôvodmi a argumentmi uvedenými v sťažovateľovom odvolaní.

Podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách výkonu rozhodnutia podľa

osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu

a z rozpočtu Európskej únie. Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný

z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha

výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia

na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie,

o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.

Podľa § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu

uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie

a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 sa ustanovenie odseku 1

nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke,

na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.

Ústavný súd skúmal možné porušenie sťažovateľom označených práv. Zisťoval

najmä, či všeobecný súd v namietanom uznesení interpretoval príslušné ustanovenia

v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení v spojení

s a dodatkového protokolu.

Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu, ktorý

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia

Okresného súdu Trenčín zo dňa 23.12.2008, č.k. -244, ktorým bola

oprávnenému priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 170,75

eur. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný, ktorým je Okresný súd Trenčín, si

svoju povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.

V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané,

vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie

pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov

povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký

majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať

režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku,

ale aj z osobitných zákonov.

Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu

majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet tak, ako tomu

je v danom prípade, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že exekúciu

za použitia ust. , a

o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je

prípustné vykonať. Dôvodne preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

žiadosť o udelenie poverenia zamietol.“

Ústavný súd vychádza zo zásady, že právo zaručené umožňuje

každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho

konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal

by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj

v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej

exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady

ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného

článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť

výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil

náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme

rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov

o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie priznali súdy

povinnému subjektu úplnú exekučnoprávnu imunitu. Túto skutočnosť odôvodnili

ustanovením § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zákona

o rozpočtových pravidlách. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita

v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale

na konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým

organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti

ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len

konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona

nie je vylúčený z exekúcie.

Prvostupňový ani odvolací súd nevzali na zreteľ, že je na exekútorovi zvoliť si

spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku

(vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené

z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd

zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene

vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne

(skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie

je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti

(veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách a § 18a zákona o správe majetku štátu.

Súdy v tomto prípade svojimi rozhodnutiami úplne a v celom rozsahu vylúčili

možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný

majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , pretože mu neposkytli možnosť byť

v konkrétnom prípade účastníkom konania.

Ústavný súd dospel tiež k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, ktorého sa krajský súd dopustil aj tým, že svoje potvrdzujúce rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil. Obsah odvolania sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu

vyžaduje podrobnejšie sa vysporiadať v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu

s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu

posúdeniu veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že uznesením

krajského súdu č. k. -22 z 26. augusta 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateľa zaručené v (bod 1 výroku).

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd vykladá a aplikuje tak, aby jeho výklad a aplikácia boli

v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu () i s jeho výkladom a aplikáciou

Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto posudzuje námietky sťažovateľov týkajúce sa

porušenia základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu

spoločne, zvlášť v prípadoch, ak sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv

rovnakým skutkovým stavom.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd potvrdzujúcim výrokom

napadnutého uznesenia o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ktoré zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru

ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv

hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného

súdu. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia

porušenia základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu, nevyhovel (bod 4 výroku), uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu

na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred

ústavným súdom.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k.

-22 z 26. augusta 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy právneho zastúpenia v sume

303,31 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky a priznal

sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti

z 10. decembra 2010). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 patrí odmena

v sume dvakrát po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty

(ďalej len „DPH“) vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, pretože advokátska

kancelária zastupujúca sťažovateľa je platcom tejto dane. Sťažovateľovi vznikol nárok

na úhradu trov konania v celkovej sume 303,31 €, ústavný súd preto priznal sťažovateľovi

náhradu trov v uplatnenej výške (bod 3 výroku).

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011