Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 37/2011
PDF · 236.19 KB
No categories available
II. ÚS 37/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného advokátskou kanceláriou G.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. G. M., PhD., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. F. J., CSc., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 259/2010-
22 z 26. augusta 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. JUDr. F. J., CSc. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 €
(slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú j e Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý
vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie G., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Sťažnosti JUDr. F. J., CSc. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 37/2011-14 z 3. februára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. F. J.,
CSc., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva pokojne
užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola uznesením Okresného
súdu Trenčín č. k. 6 T 34/2007-244 z 23. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť 23. decembra 2008, priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov za
poskytovanie právnych služieb v rámci povinnej obhajoby v celkovej výške 170,75 € (5 144
Sk). Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne a včas
neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R., Exekútorský úrad B., návrh na vykonanie
exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie krajský súd
uznesením č. k. 16 NcC 26/2009-12 z 11. decembra 2009 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Trenčín sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania danej veci, a súčasne vec
prikázal na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd). Okresný súd uznesením č. k. 5 Er/85/2010-17 z 12. marca 2010 žiadosť
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Podľa § 8 ods. 10, veta prvá zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových prostriedkoch
verejnej správy (správne má byť uvedené o rozpočtových pravidlách, pozn.) Výkonu
rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátnych
prostriedkov a z rozpočtu Európskej únie. Je nepochybné, že oprávnenému ako
ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní mala byť priznaná odmena vyplatená
z rozpočtových prostriedkov štátu. V zmysle citovaného ustanovenia zákona o rozpočtových
prostriedkoch verejnej správy však prostriedky poskytnuté zo štátnych prostriedkov
nepodliehajú výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov. Keďže týmto osobitným
predpisom je aj Exekučný poriadok, súd má za to, že žiadosť súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je v súlade so zákonom, a preto ju zamietol.“
Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolal.
Krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 rozhodol o odvolaní
sťažovateľa tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že nie každý majetok je možné exekúciou postihnúť.
Z exekúcie je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený
charakter, nemôže podliehať režimu exekučného konania. Pokiaľ povinnou osobou je štátna
rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami
je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona č. 278/1993
Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe
majetku štátu“) a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rozpočtových pravidlách“) nie je prípustné vykonať.
Vzhľadom na právoplatné zamietnutie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie
poverenia okresný súd uznesením č. k. 5 Er 85/2010-25 z 3. novembra 2010 rozhodol
o zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku.
Sťažovateľ považuje rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bola zamietnutá
žiadosť súdnej exekútorky JUDr. O. R. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
návrh sťažovateľa (oprávneného), vo svojich dôsledkoch za denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti), pretože „v hrubom rozpore so zákonom sa Okresnému súdu Trenčín
priznala absolútna exekučná imunita“. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu aj tým, že svoje potvrdzujúce
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými
odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu
veci, a svoje rozhodnutie odôvodnil účelovo.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Pri rozhodovaní o vydaní, či nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie nie je
podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny
exekútor až neskôr. Skutočnosť, že prakticky nemožno siahnuť na finančné prostriedky
súdov uložené na účtoch v štátnej pokladnici, neznamená, že by sa exekúcia nedala
uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo
z uznesenia Krajského súdu Trenčín. ...
Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex
offo obhajcov, týkajúcich sa už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali
práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že
práva priznávané dohovorom musia byť právami reálnymi a účinnými a že teda ich
obsahové a významové „vyprázdnenie“ či už v dôsledku konania, resp. nekonania
normotvorcu alebo v dôsledku konania, resp. nekonania orgánu aplikácie práva je
v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.»
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ namietal, že uznesením krajského
súdu č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol týmto nálezom:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa
JUDr. F. J., CSc. vlastniť majetok upravené v čl.20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky, a právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok upravené v čl.1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu Trenčín sp.zn. 4CoE/259/2010-22 z 26.8.2010 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Trenčín sp.zn.
4CoE/259/2010-22 z 26.8.2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej
znova konal a rozhodol.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J.,
CSc.,trvalo bytom T. advokátskej kancelárii G., s.r.o. , vo výške 303,31 € na účet právneho
zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 21. februára 2011 vyjadril
k sťažnosti listom sp. zn. Spr 73/11 doručeným ústavnému súdu 4. marca 2011, v ktorom
uviedol:
„Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4CoE 259/2010-22 zo dňa
26. 8. 2010 je riadne odôvodnené v zmysle ustanovenia § 168 ods. 2 a § 157 ods. 2 O.s.p.
Tvrdenie sťažovateľa, že súd sa zámerne nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou
v odvolaní, považujem za subjektívny pocit účastníka. V rozhodnutí krajského súdu je
uvedené z akých dôvodov je rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, a to s poukazom na
zákonné ustanovenia, z ktorých odvolací súd vychádzal pri vyslovení daného právneho
názoru. Rozhodnutie nie je odôvodnené účelovo, ale odôvodňuje právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa i odvolacím súdom.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, zaručeného
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
odvolací súd pri rozhodovaní v tejto konkrétnej veci vychádzal z platných a účinných
ustanovení zákona č. 278/93 Z.z. o správe majetku štátu a zákona č. 523/2004 Z.z.
o rozpočtových pravidlách verejnej správy, na ktoré vo svojom rozhodnutí aj poukázal.
Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/93 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,
ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
Sťažovateľ ústavnému súdu listom z 25. februára 2011 oznámil, že na vykonaní
ústneho pojednávania netrvá.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom...
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva
na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana
v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 77/02,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s výkladom
a aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 18a ods. 1 a 2
zákona o správe majetku štátu Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu trpí podľa
sťažovateľa ústavnoprávnym deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení adekvátne
nevysporiadal so všetkými dôvodmi a argumentmi uvedenými v sťažovateľovom odvolaní.
Podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách výkonu rozhodnutia podľa
osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu
a z rozpočtu Európskej únie. Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný
z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha
výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia
na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie,
o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.
Podľa § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu
uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie
a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 sa ustanovenie odseku 1
nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke,
na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.
Ústavný súd skúmal možné porušenie sťažovateľom označených práv. Zisťoval
najmä, či všeobecný súd v namietanom uznesení interpretoval príslušné ustanovenia
v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia
Okresného súdu Trenčín zo dňa 23.12.2008, č.k. 6T/34/2007-244, ktorým bola
oprávnenému priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 170,75
eur. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný, ktorým je Okresný súd Trenčín, si
svoju povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.
V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané,
vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie
pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov
povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký
majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať
režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku,
ale aj z osobitných zákonov.
Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu
majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet tak, ako tomu
je v danom prípade, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že exekúciu
za použitia ust. § 18a ods. 1,2 zákona č. 278/1993 Z.z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z.
o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je
prípustné vykonať. Dôvodne preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
žiadosť o udelenie poverenia zamietol.“
Ústavný súd vychádza zo zásady, že právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje
každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho
konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal
by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj
povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj
v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej
exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady
ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného
článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť
výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil
náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme
rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov
o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie priznali súdy
povinnému subjektu úplnú exekučnoprávnu imunitu. Túto skutočnosť odôvodnili
ustanovením § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zákona
o rozpočtových pravidlách. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita
v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale
na konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým
organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti
ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len
konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona
nie je vylúčený z exekúcie.
Prvostupňový ani odvolací súd nevzali na zreteľ, že je na exekútorovi zvoliť si
spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku
(vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené
z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd
zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene
vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne
(skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie
je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti
(veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových
pravidlách a § 18a zákona o správe majetku štátu.
Súdy v tomto prípade svojimi rozhodnutiami úplne a v celom rozsahu vylúčili
možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný
majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože mu neposkytli možnosť byť
v konkrétnom prípade účastníkom konania.
Ústavný súd dospel tiež k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, ktorého sa krajský súd dopustil aj tým, že svoje potvrdzujúce rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil. Obsah odvolania sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu
vyžaduje podrobnejšie sa vysporiadať v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu
s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu
posúdeniu veci.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že uznesením
krajského súdu č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 bolo porušené základné právo
sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku).
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli
v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou
Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto posudzuje námietky sťažovateľov týkajúce sa
porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
spoločne, zvlášť v prípadoch, ak sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv
rovnakým skutkovým stavom.
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd potvrdzujúcim výrokom
napadnutého uznesenia o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ktoré zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru
ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv
hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného
súdu. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia
porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, nevyhovel (bod 4 výroku), uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu
na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred
ústavným súdom.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k.
4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy právneho zastúpenia v sume
303,31 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky a priznal
sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
z 10. decembra 2010). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 patrí odmena
v sume dvakrát po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, pretože advokátska
kancelária zastupujúca sťažovateľa je platcom tejto dane. Sťažovateľovi vznikol nárok
na úhradu trov konania v celkovej sume 303,31 €, ústavný súd preto priznal sťažovateľovi
náhradu trov v uplatnenej výške (bod 3 výroku).
Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku
rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011