Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 103/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. G., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. AA/2007/007779

zo 7. februára 2007, rozhodnutím vedúceho služobného úradu Ústredia práce, sociálnych

vecí a rodiny Bratislava č. z 24. novembra 2006, rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. zo 7. októbra 2008, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. júla 2008 a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 4. júna 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2009 doručená sťažnosť RNDr. J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. G., B. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny

Bratislava (ďalej aj „služobný úrad“ alebo „žalovaný“) č. AA/2007/007779 zo 7. februára

2007, rozhodnutím vedúceho služobného úradu č. 90 z 24. novembra

2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

7. októbra 2008, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 17. júla 2008 a jeho rozsudkom sp. zn. zo

4. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou domáhal na

krajskom súde preskúmania rozhodnutí Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava

č. 90 z 24. novembra 2006 a vedúceho služobného úradu

č. AA/2007/007779 zo 7. februára 2007, ktorým žalovaný skončil so sťažovateľom

štátnozamestnanecký pomer k 24. novembru 2006.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2007 žalobe

sťažovateľa vyhovel, zrušil označené rozhodnutia a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie. Dňa 25. januára 2008 krajský súd vydal opravné uznesenie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. júla 2008 na základe odvolania

žalovaného rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. novembra

2007 v spojení s opravným uznesením z 25. januára 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dňa 13. októbra 2008 najvyšší súd vydal opravné uznesenie.

Proti rozhodnutiam najvyššieho súdu podal sťažovateľ 12. decembra 2008 dovolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2009 dovolacie konanie

zastavil podľa prvej vety (ďalej len „OSP“)

z dôvodu, že „neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred

Najvyšším súdom v inštančnom postupe...“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2008 zamietol žalobu

sťažovateľa v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie služobného

úradu č. 90 z 24. novembra 2006 a č. AA/2007/007779 zo 7. februára

2007 a aby vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. V časti, v ktorej sa sťažovateľ

domáhal, že skončenie v štátnozamestnaneckom pomere je neplatné a navrhovateľ je

štátnym zamestnancom žalovaného a žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi plat za

obdobie od 24. novembra 2006 až do právoplatnosti rozhodnutia, konanie zastavil.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo

4. júna 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra 2008

potvrdil. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. júla 2009.

Návrhom z 31. júla 2009 sa sťažovateľ domáhal podľa a nasl. opravy

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2009, pretože podľa

jeho názoru v postupe najvyššieho súdu i v samotnom rozsudku sú právne i vecné

pochybenia.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009 návrhu sťažovateľa

na opravu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2009

nevyhovel (návrh na opravu odôvodnenia bol podaný po nadobudnutí právoplatnosti

rozsudku). Sťažovateľ prevzal toto uznesenie najvyššieho súdu 7. októbra 2009 a od tohto

dňa odvíja aj splnenie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa názoru sťažovateľa „konaním UPSVaR ako správneho orgánu a to tak

prvostupňového orgánu ako i odvolacieho orgánu došlo k porušeniu práva.

Taktiež ale zo strany súdov a to tak Krajského súdu v Žiline ako aj Najvyššieho súdu

SR nebolo rešpektované právo na spravodlivý a nestranný proces.

Zo strany uvedených subjektov taktiež došlo k diskriminácii a nerovnakému

zaobchádzaniu.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta nezákonnosť postupu krajského súdu, pretože

„potvrdením postupu UPSVaR, že ako prvostupňový i odvolací orgán koná ten istý vedúci

úradu, ako aj to, že sa nezaoberal formálnymi a vecnými nedostatkami správneho konania

a vydania rozhodnutia, krajský súd potvrdil obmedzenie práv na spravodlivé a nezávislé

konanie zaručené SR...

Krajský súd sa našimi argumentmi, dôkazmi a návrhmi nezaoberal a ani sa

nevysporiadal s nimi. Nevypočul navrhnutých svedkov, pojednával a aj rozhodol v našej

neprítomnosti a teda neumožnil nám konať a hájiť sa.

Tým, že spis bol nekompletný, okrem iného chýba dokumentácia poradnej odvolacej

komisie a dokumentácia potvrdzujúca nemožnosť zamestnávania, krajský súd nemohol

posúdiť skutočnosť či vydaným rozhodnutím došlo k porušeniu

o štátnej službe a to tým, že stanovisko i uznesenie poradnej odvolacej komisie a vydané

rozhodnutie sa nezhodujú, či bolo rozhodnutie preskúmané v celom rozsahu, či bolo

správne konanie a vydané rozhodnutie preskúmané po vecnej a formálnej stránke a to či

uvedené skutočnosti zakladajú neplatnosť uznesenia.“.

Nezákonnosť postupu najvyššieho súdu sťažovateľ vidí v tom, že „počas tohto

konania NS SR vystupoval nielen ako odvolací ale aj ako dovolací súd, čím porušil čl. 143

ods. 2 . Tým, že konal a rozhodoval o právoplatnom rozsudku porušil princíp právnej

istoty.

Rozsudok KS ZA bol vyhlásený a doručený účastníkom. Stal sa právoplatným

a vykonateľným. Preto bol a je záväzný a malo sa podľa neho konať.“.

Podľa názoru sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu «nebolo rešpektované ani

ustanovenie upravujúce proces odvolacieho konania a právo účastníka byť informovaný.

Dňa 16. 07. 2008 nám bolo umožnené nahliadnutie do spisu (o ktoré sme požiadali

potom, čo nám oznámený termín pojednávania) pričom sme zistili, že okrem vyjadrenia

odporcu zo dňa 4. 2. 2008 k nášmu odvolaniu ohľadom trov sa v spise nachádzajú aj:

1) Odvolanie UPSVaR proti Rozsudku KS ZA datované 15. 01. 2008 a KS ZA

doručené 21. 01. 2008 (str. 77-83),

2) Návrh na Opravu rozsudku KS ZA zo dňa 15. 01. 2008 a KS ZA doručený 28. 01.

2008 (str. 87-88),

3) Spresnenie odvolania proti rozsudku – datované 25. 02. 2008 (str. 106),

4) Vyjadrenie UPSVaR k žalobe zo dňa 4. 2. 2008 a doručené KS ZA 8. 2. 2008

(str. 104).

Ani jeden z uvedených dokumentov nám zo strany KS ZA resp. NS SR nebol nikdy

oficiálne doručený a s ich obsahom sme sa mohli oboznámiť až deň pred samotným

pojednávaním. Podľa pritom odvolací súd doručí odvolanie ostatným

účastníkom. Tým došlo k diskriminácii navrhovateľa a narušenie zásady „rovnosti

zbraní“.».

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne rozoberá dôvody, v čom vidí porušenie svojho

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu vydaným 4. júna 2009 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a nediskriminačný

prístup bolo porušené.

2) Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Krajský súd v Žiline

a Najvyšší súd SR svojim konaním porušili Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

3) Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 4. 6. 2009, Rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. k. -179 zo dňa 7. októbra 2008 a Uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 7. 2008 sa zrušujú.

4) Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 priznáva primerané finančné zadosťučinenie

a to v čiastke 33 000,00 €.

5) Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný sťažnosťou (

a nasl. ) a najmä jej petitom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa „na

spravodlivé konanie a nediskriminačný postup“ podľa označených článkov

a dohovoru, pričom v petite sťažnosti sťažovateľ za porušovateľov „Ústavy SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv“ označil „Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave,

Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR“.

Na základe obsahu sťažnosti, ako aj z predloženej dokumentácie možno konštatovať,

že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom, keďže neobsahuje všetky náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia návrhu na začatie konania síce možno

vyvodiť, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, ale sťažovateľovo podanie

neobsahuje najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého

vydania sa od ústavného súdu domáha ( ). Petit musí byť

vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (petit v danom prípade

neobsahuje spisovú značku namietaných konaní služobného úradu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, konkretizáciu a presné označenie základných práv a slobôd podľa

a dohovoru, ktoré mali byť v príslušných konaniach porušené, pričom ani dôvody

sťažnosti sa nestotožňujú s petitom).

Už táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa zastúpeného

kvalifikovaným právnym zástupcom pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej taký

rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa,

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa aj z hľadiska

existencie ďalších dôvodov na jej odmietnutie podľa ,

a to predovšetkým z hľadiska toho, či má právomoc o sťažnosti sťažovateľa (resp. jeho

niektorej časti) rozhodovať, ako aj z hľadiska toho, či mu sťažnosť bola doručená

v zákonom ustanovenej lehote ( ).

1. K namietanému porušeniu garantovaných práv rozhodnutiami

služobného úradu, vedúceho služobného úradu a krajského súdu

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá sa týka postupu a rozhodnutí

služobného úradu (z obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o jeho prvostupňové rozhodnutie

č. 90 z 24. novembra 2006 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

sťažovateľa), vedúceho služobného úradu (ide o rozhodnutie č. AA/2007/007779 zo

7. februára 2007) a krajského súdu (v petite sťažnosti namietaný rozsudok sp. zn.

zo 7. októbra 2008), vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity svojho

konania, z ktorého vyplýva, že o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva alebo

slobody je ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii

účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu

právny poriadok využitím opravného alebo iného právneho prostriedku nápravy pred iným

orgánom verejnej moci (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa žalobou v správnom súdnictve podľa § 244

a nasl. domáhal na krajskom súde preskúmania rozhodnutí žalovaného. Krajský súd

v poradí druhým rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2008 zamietol žalobný

návrh sťažovateľa (v časti, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutí správneho orgánu)

a v časti o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru konanie zastavil.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd ako odvolací súd napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. zo 4. júna 2009.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ mal v súvislosti s namietaným postupom

a rozhodnutiami služobného úradu, vedúceho služobného úradu, ako aj krajského súdu na

ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie namietal predmetnou sťažnosťou,

účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv.

Ústavný súd preto podľa sťažnosť v tejto časti

odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu garantovaných práv rozhodnutiami

najvyššieho súdu

Z odôvodnenia a bodu 3 petitu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažnosť smeruje aj proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júla 2008 a rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. zo 4. júna 2009, ktoré žiada sťažovateľ zrušiť.

Ústavný súd k tomu uvádza, že jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na

ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť ( ). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (,

, ).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa vo veci namietaného uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. júla 2008 už obrátil na ústavný súd, a to sťažnosťou doručenou

mu 29. septembra 2009. Ten po zistení, že predmetné uznesenie zo 17. júla 2008 nadobudlo

právoplatnosť ešte 27. augusta 2008 a opravné uznesenie z 13. októbra 2008 nadobudlo

právoplatnosť 18. novembra 2008, uznesením č. k. -13 z 13. októbra 2009

odmietol sťažnosť sťažovateľa okrem iného aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Označené uznesenie ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 11. novembra 2009.

Skutočnosť, že v danej veci ústavný súd už právoplatne rozhodol, zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde].

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd (z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. augusta 2009) zistil, že v petite sťažnosti uvedený rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2009 nadobudol právoplatnosť 20. júla

2009. Od uvedeného dátumu sťažovateľovi začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd ústavnému súdu. Jeho sťažnosť však bola

doručená ústavnému súdu až 6. novembra 2009 (na poštovú prepravu bola podaná

4. novembra 2009).

Vzhľadom na dátum právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a dátum

doručenia sťažnosti (6. novembra 2009) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná

zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v

na podanie sťažnosti podľa . V nijakom prípade sa nemožno stotožniť

s názorom sťažovateľa o včasnosti podania sťažnosti, ktorý plynutie zákonnej lehoty odvíja

až od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2009

(ktorým najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na opravu odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu zo 4. júna 2009), keďže k takémuto záveru

neposkytuje žiaden racionálny základ. Ústavný súd v tejto súvislosti podotýka, že

sťažovateľ svoj názor o včasnosti podania sťažnosti nezakladá na žiadnej argumentácii,

pričom navyše porušenie svojich garantovaných práv označeným uznesením

najvyššieho súdu z 19. augusta 2009 touto sťažnosťou nenamieta.

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa

namietaných rozhodnutí najvyššieho súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu neprípustnosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Vzhľadom na

odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu

ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010