Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 93/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., B., zastúpeného spoločnosťou A., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a a

práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 31. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012

doručená sťažnosť JUDr. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ do 2. júla 2009 vykonával

advokáciu samostatne ako fyzická osoba podľa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a od

3. júla 2009 začal vykonávať advokáciu ako konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti

„A., s. r. o.“. Sťažovateľ 1. júla 2009 „v zmysle ust. § 15 ods. 6 veta prvá ZoA písomne

vyhlásil, že ako advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením

obmedzeným nebude súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník

verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, ani ako konateľ inej

spoločnosti s ručením obmedzeným“. Zánik oprávnenia sťažovateľa na samostatný výkon

advokácie podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii sťažovateľovi

potvrdila Slovenská advokátska komora (ďalej len „SAK“) potvrdením č. 7/2009-

JUDr.Pp/Ma z 3. júla 2009 a potvrdením č. 7/2009-JUDr.De/Ma zo 7. septembra 2009

vydaným podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, ktorým zároveň potvrdila, že

sťažovateľ nie je ani samostatne zárobkovo činnou osobou (ďalej len „SZČO“) podľa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «... v dôsledku zániku oprávnenia na samostatný výkon

advokácie s prestal k 2. 7. 2009 vykonávať vo svojom mene a na svoj účet akúkoľvek

„zárobkovú činnosť podľa ust. § 3 ZoSP, prestal tak byť „samostatne zárobkovo činnou

osobou“ podľa ust. § 5 písm. c) ZoSP...» a podľa jeho názoru «mu podľa ust. § 21 ods. 4

písm. b) ZoSP zanikla aj jeho účasť ako samostatnej zárobkovo činnej osoby na povinnom

nemocenskom a dôchodkovom poistení (ďalej tiež len ako „sociálne poistenie“)».

Sociálna poisťovňa sa nestotožnila s názorom sťažovateľa o zániku jeho účasti ako

SZČO na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení v dôsledku toho, že od 3. júla

2009 vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, rozhodnutím č. 7001-0210000151-GC09/10

z 15. marca 2010 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) rozhodla, že

povinné nemocenské a dôchodkové poistenie sťažovateľa ako SZČO k 2. júlu 2009

nezaniká z dôvodu, že «zmenou formy výkonu advokácie podľa ust. § 12 ods. 1 ZoA

(zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie prostredníctvom konateľstva

v spoločnosti s ručením obmedzeným) sťažovateľovi nezaniklo postavenie advokáta ako

samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) podľa ust. § 5 písm. c) ZoSP, ani

jeho účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa ust. § 21 ods. 4 písm.

b) ZoSP».

Na odvolanie sťažovateľa Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 17186/2010-

BA z 12. júla 2010 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) potvrdila

prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne a svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že „pre

účely posudzovania právneho postavenia SZČO vo vzťahu k sociálnemu poisteniu je

rozhodujúce ust. § 5 písm. c) ZoSP, sťažovateľovi zmenou formy výkonu advokácie jeho

postavenie ako SZČO podľa ust. § 5 písm. c) ZoSP nezaniklo, pretože pri tom nedošlo

k zániku jeho oprávnenia na výkon činnosti advokáta.

Záväzné potvrdenie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory vydané podľa ust.

§ 71 ods. 2 písm. k) ZoA považoval odvolací správny orgán na účely sociálneho poistenia

za irelevantné z dôvodu absencie právnej úpravy v ZoSP týkajúcej sa možnosti úpravy

právneho postavenia fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia v inom

právnom predpise...“.

Krajský súd sa pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne

i druhostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne na základe žaloby podanej

sťažovateľom podľa a nasl. (ďalej len „OSP“)

stotožnil s ich závermi a svojím napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa svojím napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

krajského súdu, s ktorého závermi sa stotožnil, keď uviedol: «Z odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil sa s právnym názorom žalovanej, podľa ktorého pre

účely posudzovanie právneho postavenia SZČO vo vzťahu k sociálnemu poisteniu je

rozhodujúce ust. o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), podľa ktorého SZČO je

fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu

a advokát zapísaný do zoznamu advokátov nadobúda na účely sociálneho poistenia

postavenie SZČO. Zmena formy výkonu advokácie, je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako

SZČO právne bezvýznamná, žalobca mal podľa výpisu z daňového priznania za rok 2008

príjem, ktorý je zdaňovaný ako príjem zo živnosti a z tohto dôvodu žalobcovi povinné

sociálne poistenie vzniklo ku dňu 1. júla 2009. Podľa názoru krajského súdu existencia

oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom

v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát

nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že advokát musí byť považovaný

za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne

nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15

ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21

zákona o sociálnom poistení. Krajský súd následne poukázal, že túto skutočnosť nemôže

ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu,

ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon

advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má požadované

oprávnenie...

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí ako aj krajský súd v rozsudku podrobne

odôvodnili, prečo žalobca, ktorý sa stal od 1. júla 2009 spoločníkom a zároveň konateľom

spoločnosti s ručením obmedzeným, poskytujúcej advokátske služby podľa § 15 zákona

o advokácii, nezaniklo povinné sociálne poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe

podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie

advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má

za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby

zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa

§ 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona

o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21

zákona o sociálnom poistení.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda

oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská

advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5

písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto

činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor ústavného súdu, ktorý už

v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje

nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (-15).

V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory,

najvyšší súd poznamenáva, že uvedené sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom

Slovenská advokátska komora, nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení

zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej

stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo

vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy.

Z tohto dôvodu nemohlo ani dôjsť k zasiahnutiu do jej právomoci a taktiež nebol daný ani

dôvod na prerušenie konania podľa ...»

Sťažovateľ namieta závery krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých

rozsudkoch a v podstatnej časti svojej argumentácie namieta nerešpektovanie potvrdenia

vydaného SAK podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, keď uvádza: «… pokiaľ

všeobecne záväzný právny predpis (zákon) upravuje, že Slovenská advokátska komora má

prostredníctvom svojho predsedníctva danú kompetenciu záväzne potvrdzovať, či advokát je

samostatne zárobkovo činnou osobou podľa ZoSP, je nelegitímne a neústavné sťažovateľa

rozsudkami Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nútiť, aby

takéto záväzné potvrdenie Slovenskej advokátskej komory vydané podľa ust. § 71 ods. 2

písm. k) ZoA nerešpektoval a aby sa správal a plnil svoje „povinnosti“ samostatnej

zárobkovo činnej osoby vyplývajúce zo ZoSP tak, akoby „zárobkovú činnosť“ v zmysle ust.

§ 3 ZoSP vykonával aj napriek tomu, že v skutočnosti už žiadnu „zárobkovú činnosť“

fakticky nevykonával...

Pokiaľ ust. § 71 ods. 2 písm. k) ZoA upravuje, že Slovenská advokátska komora

vydáva záväzné potvrdenie o tom, či advokát je SZČO na účely ZoSP, neexistuje žiadny

legitímny dôvod, pre ktorý by sa takáto zákonom založená záväznosť nemala vzťahovať aj

na Sociálnu poisťovňu. Práve naopak, z ust. § 209 ods. 1 veta druhá ZoSP vyplýva, že

rozhodnutie Sociálnej poisťovne musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi t. j. Sociálna poisťovňa je povinná rešpektovať nie len právne normy ZoSP, ale aj

právne normy všetkých ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, vrátane ZoA.

Záväznosť potvrdenia Slovenskej advokátskej komory vydaného podľa ust. § 71

ods. 2 písm. k) ZoA pre Sociálnu poisťovňu potvrdzuje aj dôvodová správa k návrhu zákona

č. , podľa ktorého „Navrhované doplnenie písmenom k) umožňuje

Slovenskej advokátskej komore vydávať záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie...

a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného

predpisu napríklad na účely poistenia podľa zákona o sociálnom postením.

Z dôvodovej správy k je tak zjavná vôľa zákonodarcu

nastoliť legálne prepojenie medzi formou výkonu advokácie a účasťou advokáta ako SZČO

na sociálnom poistení podľa ZoSP.

Na tom základe potom možno ustáliť, že ak sa Krajský súd v Bratislave a Najvyšší

súd Slovenskej republiky abstrahovali od ust. § 209 ods. 1 ZoSP a Sociálnu poisťovňu

„vyňali“ zo záväznosti potvrdenia Slovenskej advokátskej komory vydaného podľa ust. § 71

ods. 2 písm. k) ZoA a ak v nadväznosti na to dospeli k záveru, že zmena formy výkonu

advokácie je pre účasť advokáta na povinnom sociálnom poistení irelevantná, tak

s prihliadnutím na zásadu vyjadrenú v článku 152 ods. 4 je

zrejmé, že rozhodovali v rozpore s rozumným a spravodlivým výkladom, interpretáciou ZoA

a ZoSP, v rozpore s legitímnym očakávaním sťažovateľa a jeho dôverou v právny štát.

Krajský súd v Bratislave a (najmä) Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše

rozhodli arbitrárne, keď na strane jednej vo vzťahu k záväznému potvrdeniu podľa ust. § 71

ods. 2 písm. k) ZoA uviedli, že Slovenská advokátska komora nie je oprávnená poskytovať

záväzný výklad ustanovení ZoSP voči tretím osobám (ale len vo vzťahu k advokátom), avšak

súčasne na strane druhej pripustili, že Sociálna poisťovňa je oprávnená zasahovať do

výlučnej kompetencie Slovenskej advokátskej komory a spochybňovať jej zákonom zverenú

kompetenciu vo vzťahu k určeniu, či jej členovi oprávnenie na výkon advokácie a účasť na

sociálnom poistení ako SZČO zanikli alebo nie.

Preto ak Slovenská advokátska komora je ako jediný oprávnený subjekt oprávnená

určovať kto má alebo nemá oprávnenie na (samostatný) výkon advokácie podľa osobitného

zákona (ZoA) a v spojitosti s tým je aj oprávnená v súlade s ust. § 71 ods. 2 písm. k) ZoA

potvrdzovať, či advokát je SZČO na účely ZoSP, konajúce súdy boli povinné dôsledky

takýchto kompetencií Slovenskej advokátskej komory premietnuť aj do posudzovania účasti

sťažovateľa ako SZČO na sociálnom poistení podľa ZoSP a použiť takú interpretáciu cit.

ust., ktorá by ústavne konformným spôsobom nastolila stav korešpondujúci s legitímnym

očakávaním sťažovateľa, vychádzajúcim z dôvery v právny štát...»

V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ namieta formalistický, a tým podľa

neho arbitrárny výklad zákona, a to vzťahujúcich sa ustanovení zákona o advokácii [„§ 15

ods. 6 a § 71 ods. 2 písm. k“)] a zákona sociálnom poistení („§ 3, § 5 a § 21 ods. 4“),

pokiaľ ide o vecné závery krajského súdu a najvyššieho súdu o účasti sťažovateľa ako

SZČO na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení, a okrem iného uvádza:

«Označovanie sťažovateľa za samostatne zárobkovo činnú osobu v situácii, kedy nie len že

objektívne žiadnu zárobkovú činnosť (§ 3 ZoSP) nevykonával, ale ani vykonávať nemohol

(§ 15 ods. 6 veta prvá ZoA), tak z hľadiska rozhodovacej činnosti Krajského súdu

v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nerešpektuje požiadavku na

spravodlivý výsledok interpretácie, výkladu a aplikácie práva a preto je v rozpore so

základnými princípmi právneho štátu...

Je síce pravdou, že advokáciu vykonávanú formou konateľstva v spoločnosti

s ručením obmedzeným môže vykonávať „len“ fyzická osoba (advokát), avšak skutočnosť,

že sťažovateľ má z dôvodu svojho zápisu v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou už len formálnu možnosť vykonávať samostatne advokáciu ako

„zárobkovú činnosť“ podľa ust. § 3 ZoSP (aj to len ak by ukončil výkon advokácie formou

konateľstva), mu sama o sebe jeho účasť na povinnom sociálnom poistení SZČO zakladať

nemôže a legitímne ani zakladať nemala...»

Podľa sťažovateľa bol daný dôvod na prerušenie konania krajským súdom

a najvyšším súdom a iniciovanie konania o súlade § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii

v spojení s zákona o sociálnom poistení s , napriek tomu tak označené súdy

nepostupovali.

Podľa sťažovateľa ak najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukazuje na nález

ústavného súdu č. k. -15 z 25. novembra 2010, „tento je na prípad

sťažovateľa v tejto veci nepoužiteľný, nakoľko sa týka prípadu, ktorý nastal ešte pred

účinnosťou (t. j. pred 1. 9. 2009), ktorou bola do ZoA zavedená

kompetencia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory vydávať záväzné potvrdenia

podľa ust. § 71 ods. 2 ZoA o tom, či advokát je SZČO podľa ZoSP“.

Sťažovateľ v argumentácii poukazuje na odlišnú judikatúru v obdobnom prípade,

konkrétne na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010, na ktorú

poukázal aj v konaní pred všeobecnými súdmi, pričom namieta, že tieto sa napriek tomu

s touto argumentačne nevysporiadali, a tým postupovali a rozhodli v rozpore s princípom

právnej istoty v zmysle .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených

základných a iných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho napadnutým rozsudkom a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho napadnutým rozsudkom a tieto rozsudky zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského

súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne v správnom

súdnictve v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom a postupom

najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom boli porušené jeho v sťažnosti označené základné a iné práva (čl. 20, čl. 35

ods. 1 a a dohovoru).

K namietanému porušeniu základných a iných práv postupom a rozsudkom

krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu a jeho rozsudok boli

preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku (prípustného odvolania), ktoré

sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného a práva podľa dohovoru v tom, že najvyšší súd

učinil nesprávne právne závery (stotožniac sa so závermi vyslovenými v napadnutom

rozsudku krajského súdu aj s názorom Sociálnej poisťovne) v otázke povinného

nemocenského a dôchodkového poistenia fyzickej osoby zapísanej v zozname advokátov

SAK a vykonávajúcej advokáciu ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti

a neaplikoval ústavne súladný výklad § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v spojení

s § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania napadnutých rozsudkov.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie namieta nesprávnosť právneho

názoru vysloveného najvyšším súdom (ako i Sociálnou poisťovňou a krajským súdom)

o povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení osoby, ktorá je síce zapísaná

v zozname advokátov SAK, ale advokáciu nevykonáva ako fyzická osoba (t. j. nespĺňa

kritéria výkonu advokácie ako SZČO), ale vykonáva ju ako spoločník a konateľ obchodnej

spoločnosti podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii.

Sťažovateľ vidí arbitrárnosť tohto záveru osobitne v tom, že ak novela zákona

o advokácii s účinnosťou od 1. septembra 2009 [ doplnené

písm. k) do § 71 ods. 2 zákona o advokácii] zverila do pôsobnosti SAK vydávanie

záväzných potvrdení o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či

advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, a ak v jeho

prípade takéto potvrdenie bolo vydané, potom uvedené potvrdenie muselo byť záväzné aj

pre Sociálnu poisťovňu i súdy pri posudzovaní otázky jeho účasti na povinnom poistení ako

SZČO. Preto najvyšší súd nerozhodol správne, ak pri vymedzení, či sťažovateľ je SZČO,

uprednostnil kritériá § 5 zákona o advokácii, a nie obsah potvrdenia SAK.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Najvyšší súd podľa

názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil, dostatočne sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi

sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery tak, ako sú tieto citované v časti I.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Ak najvyšší súd akceptoval kritéria vymedzenia SZČO podľa zákona o sociálnom

poistení (§ 5) vo vzťahu k výkonu advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci

zákonom vymedzenej pôsobnosti samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71

ods. 2 písm. k)], uvedené podľa názoru ústavného súdu v spojení s ostatnými dôvodmi

rozsudku najvyššieho súdu nenasvedčuje možnej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu.

K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľ poukazuje na odlišnú judikatúru

najvyššieho súdu v obdobnom prípade a namieta, že sa s ňou najvyšší súd v napadnutom

rozsudku nevysporiadal, ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný

právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve najvyššiemu súdu.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že najvyšší súd sa argumentačne osobitne

nezaoberal odlišným právnym názorom vysloveným v inom rozsudku najvyššieho súdu

v obdobnej veci, v danom prípade nemôže bez ďalšieho zakladať možnosť porušenia

označených práv sťažovateľa. Najmä, ak ústavný súd opakovane pri preskúmávaní

rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach a s obdobnými právnymi závermi, ako sú

vyslovené v napadnutom rozsudku, nezistil možnosť porušenia ústavnoprávnych princípov

( zo 7. septembra 2010, z 8. februára 2012).

Je potrebné zdôrazniť, že v rozhodovacej činnosti ústavného súdu v obdobných

prípadoch sú aj také, v ktorých boli vydané potvrdenia podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona

o advokácii [resp. už v čase vydania ústavným súdom posudzovaných rozhodnutí

všeobecných súdov bolo účinné ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, a tým

bola daná možnosť existencie takýchto potvrdení v konkrétnych posudzovaných prípadoch]

a závery ústavného súdu boli zhodné so závermi vyslovenými v tomto uznesení

(). Aj táto okolnosť spochybňuje argumentáciu sťažovateľa o existencii

takého nesúladu § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v spojení s § 5 zákona o sociálnom

poistení s , ktorý by nebol odstrániteľný aplikáciou ústavne súladného výkladu

týchto ustanovení, ako to bolo v posudzovanom prípade.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako nedostatočnú na to,

aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a základného

práva podľa postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa odseku 2 zákon

ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v tejto , nevyhnutný na

zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu,

môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže

ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb

so sídlom v Slovenskej republike. Podľa odseku 3 vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho

zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými

zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne

pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Podľa odseku 4 vyvlastnenie

alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo

verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa odseku 5 iné

zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý

nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v

demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti

alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva

vyplývajúce z a , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto

(označených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením. Keďže namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nebolo porušené základné

právo zaručené a právo podľa dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základných práv zaručených a .

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 a čl. 35

ods. 1 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012