Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 64/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. A. V., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. K.,

Advokátska kancelária K., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa , , a

Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č. 700-

z 9. marca 2009, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, č. 322-

z 23. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S

247/2009-58 z 25. mája 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. A. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. A. V. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.

12 ods. 1 písm. a), , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rozhodnutím Sociálnej

poisťovne, pobočka Bratislava, č. 700-0210002508-GC09/09 z 9. marca 2009, rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, ústredia, č. 322-3695-Gc-09/2009 z 23. septembra 2009, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -58 z 25. mája 2010

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. novembra 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, rozhodnutím

zo 16. mája 2008 predpísala sťažovateľke poistné za mesiace júl 2007 až apríl 2008

«z dôvodu, že Sťažovateľ ako samostatne zárobkovo činná osoba - advokát neodvádzal

vyššie uvedené poistné. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava sa vo svojom rozhodnutí

odvoláva na ustanovenie o sociálnom poistení v znení

platnom k 31.07.2007 (ďalej ako „zákon o sociálnom poistení“)... Proti Rozhodnutiu

o predpísaní poistného Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal dňa

27. 06. 2008 odvolanie z toho dôvodu, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava vo svojom

rozhodnutí nezohľadnila skutočnosť, že Sťažovateľ dňa 31. 07. 2007 prestal vykonávať

advokáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, ale od 01. 08. 2007 začal vykonávať

advokáciu ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným v mene a na účet

spoločnosti A., s. r. o.

Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla o odvolaní Sťažovateľa rozhodnutím č. 322-

zo dňa 25. 11. 2008 tak, že Rozhodnutie o predpísaní poistného zrušila

a vec vrátila Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie.».

3. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, po opätovnom prerokovaní veci rozhodla

sťažnosťou napadnutým rozhodnutím č. 700-0210002508-GC09/09 z 9. marca 2009 tak, že

„Sťažovateľ je samostatne zárobkovo činná osoba na základe oprávnenia na vykonávanie

činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o advokácii, a preto nezaniká účasť na

povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku dňu 31. 07. 2007. Svoje

rozhodnutie odôvodnila tým, že podľa § 12 písm. e) zákona o advokácii, t. j. ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným, je tento výkon advokácie len jednou z foriem výkonu

advokácie a preto nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby

podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, pretože de facto nezaniklo oprávnenie na

výkon tejto činnosti...

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava podal

Sťažovateľ odvolanie zo dňa 17. 04. 2009, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla

rozhodnutím č. 322-3695-GC-09/2009 zo dňa 23. 09. 2009, a to tak, že potvrdila

rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava...

Sociálna poisťovňa, ústredie vo svojom rozhodnutí... vydanom dňa 23. 09. 2009

argumentovala, že podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo

činnou osobou je každá osoba zapísaná v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou a to bez ohľadu na formu výkonu advokácie, pričom zmenou formy

advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5

písm. c) zákona o sociálnom poistení...

Proti Rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie... zo dňa 23. 09. 2009 podal

Sťažovateľ... na Krajský súd... žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 322-3695-

GC-09/2009 vydaného v Bratislave dňa 23. 09. 2009 Sociálnou poisťovňou, ústredie

v spojení s rozhodnutím č. 700-0210002508-GC09/09 vydaným v Bratislave dňa

09. 03. 2009 Sociálnou poisťovňou, pobočka Bratislava. Krajský súd v Bratislave svojím

Rozsudkom zo dňa 25. 05. 2010, spis. zn.: -58 rozhodol o zamietnutí žaloby...

Sťažovateľ podal proti Rozsudku Krajského súdu..., v zákonnej 15 dňovej lehote,

odvolanie..., o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 28. 09. 2011,

spis. zn.: tak, že potvrdil rozhodnutie Krajského súdu... Rozsudok

Najvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť dňa 18. 10. 2011.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „Sociálna poisťovňa, ústredie svojím rozhodnutím

porušila , a SR tým, že pri svojom

rozhodnutí rovnako ako Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava nevzala do úvahy dikciu

zákona o advokácii v tej časti, že advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, t. j.

ako samostatne zárobkovo činná osoba...

Ak totiž zaniklo živnostníkovi - samostatne zárobkovo činnej osobe povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie odo dňa oznámenia o ukončení

podnikania živnostenskému úradu a advokátovi pri ukončení vykonávania samostatnej

zárobkovej činnosti nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové

poistenie, je to zjavná diskriminácia postavenia advokáta vo vzťahu k zákonu o sociálnom

poistení.

Sociálna poisťovňa, ústredie teda z vyššie uvedených dôvodov svojím rozhodnutím

porušila základné práva a slobody zaručené v SR a porušila aj ľudské

práva a slobody zaručené v čl. 14 Dohovoru...

Sociálna poisťovňa nemôže viazať podmienku akceptovania ukončenia samostatnej

zárobkovej činnosti na podmienku vyčiarknutia Sťažovateľa zo zoznamu advokátov (za

predpokladu, že takáto osoba podľa svojho vyhlásenia SKUTOČNE nevykonáva činnosť

samostatne zárobkovo činnej osoby, ale vykonáva činnosť ako svoju podnikateľskú činnosť -

ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným), pretože je to priame porušenie základného

práva a slobody - práva na slobodnú voľbu povolania, ako aj práva podnikať zaručené

v SR...

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí taktiež riadne neodôvodnil, prečo sa

nestotožnil s argumentmi Sťažovateľa. Na začiatku len skonštatoval, že sa jedná o zhodné

námietky uplatňované Sťažovateľom už v konaní na súde prvého stupňa (s čím nemožno

súhlasiť), pričom argumentácia Najvyššieho súdu... je na viacerých miestach totožná

s argumentáciou Krajského súdu... Rovnako ako Krajský súd... sa ani Najvyšší súd... bližšie

nezaoberal námietkou diskriminácie podľa SR, keďže len skonštatoval, že ju

nepovažuje za dôvodnú, ale prečo je nedôvodná už neuviedol... taktiež porušil právo

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1

... a z toho dôvodu, že riadne neodôvodnil z akého dôvodu sa nestotožnil

s argumentmi Sťažovateľa, pričom taktiež na viacerých miestach vo svojom rozsudku

svojimi argumentmi porušil aj ďalšie články ... a Dohovoru (tie, ktoré svojím

rozhodnutím porušila aj Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava a Sociálna poisťovňa,

ústredie).“.

5. Sťažovateľka žiadala „... rozhodnúť o dočasnom opatrení a... odložiť

vykonateľnosť rozhodnutia č. 322-3695-GC-09/2009 vydaného v Bratislave dňa

23. 09. 2009 Sociálnou poisťovňou, ústredie v spojení s rozhodnutím č. 700-0210002508-

vydaným v Bratislave dňa 09. 03. 2009 Sociálnou poisťovňou, pobočka

Bratislava“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 700-0210002508-

zo dňa 09. 03. 2009, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. 322-3695-GC-

09/2009 zo dňa 23. 09. 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 S 247/2009-

58 zo dňa 25. 05. 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 28. 09. 2011 boli porušené základné práva a slobody

Sťažovateľa zaručené v čl. 12 ods. 1 písm. a), v čl. 13 ods. 1 písm. a), v čl. 35 ods. 1

a v SR a ľudské práva a základné slobody zaručené v ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 700-0210002508-

vydané v Bratislave dňa 09. 03. 2009 sa zrušuje, rozhodnutie Sociálnej poisťovne,

ústredie, č. 322-3695-GC-09/2009 vydané v Bratislave dňa 23. 09. 2009 sa zrušuje,

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 05. 2010, spis. zn. -58 sa

zrušuje a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2011, spis. zn.

9 sa zrušuje a vracia sa na ďalšie konanie a rozhodnutie...“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

2 000 € a náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 35 ods. 1

každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd poznamenáva, že pri citovaní ustanovení jednotlivých článkov

a dohovoru vychádzal z doslovného znenia petitu sťažnosti (s poznámkou, že čl. 12 ods. 1

nie je ďalej členený na ustanovenia označené písmenami) a vzhľadom na profesijné

zameranie sťažovateľky a na jej právne kvalifikované zastúpenie nepovažoval za dôvodné

vyzývať sťažovateľku na odstránenie nezrovnalostí medzi v odôvodnení sťažnosti

označenými ústavnoprávnymi normami a petitom sťažnosti.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených článkov a dohovoru postupom

a rozhodnutiami orgánov Sociálnej poisťovne a postupom a rozsudkom

krajského súdu

10. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie v petite označených

článkov a dohovoru rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava,

z 9. marca 2009, odvolacím rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia,

z 23. septembra 2009 a tiež rozsudkom krajského súdu z 25. mája 2010 (pozri bod 6).

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutých rozhodnutí orgánov

Sociálnej poisťovne, pretože na základe podanej žaloby o preskúmanie ich zákonnosti

patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností)

vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému rozhodnutiu „č. 322-3695-Gc-

09/2009 vydanému v Bratislave dňa 23. 09. 2009 Sociálnou poisťovňou, ústredie v spojení

s rozhodnutím č. 700-0210002508-GC09/09 vydaným v Bratislave dňa 09. 03. 2009

Sociálnou poisťovňou, pobočkou Bratislava“ podala žalobu „podľa a násl.

o preskúmanie zákonnosti“ týchto rozhodnutí. O tejto žalobe rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -58 z 25. mája 2010. O odvolaní sťažovateľky z 28. júna 2010

proti predmetnému rozsudku rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. septembra 2011. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd právomoc preskúmať

ústavnosť postupu a rozhodnutia krajského súdu z 25. mája 2010, lebo jeho preskúmanie

patrilo do právomoci najvyššieho súdu.

12. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti (bod 10) odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu

13. V ďalšej časti posudzovanej sťažnosti sťažovateľka tvrdila, že postupom

najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. novembra 2011 boli porušené jej v petite sťažnosti označené práva (bod 6).

14. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie označených

práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a najmä právnymi názormi a závermi

krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), s ktorými

sťažovateľka nesúhlasila, najmä však s nesprávnou interpretáciou a následnou aplikáciou

v jej právnej veci použitých ustanovení, najmä o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a

Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom

poistení“), s ktorými sa nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pochybil tiež

v tom, že svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo nezdôvodnil [„riadne neodôvodnil,

z akého dôvodu sa nestotožnil s argumentmi sťažovateľa“ (pozri bližšie bod 4)].

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2011 sú

zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov (v správnom konaní a aj v konaní prvostupňového

súdu) a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia

najvyšší súd oboznámil výrok rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenie, z ktorého

vyplýva, že

„krajský súd nepovažoval žalobu za dôvodnú. Podľa jeho názoru zákonodarca v § 5

písm. c/ nerozlišuje v odkaze na zákon o advokácii medzi advokátom,

ktorý vykonáva svoje povolanie samostatne a advokátom, ktorý advokáciu vykonáva ako

konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Pokiaľ sám zákonodarca neprejavil vôľu

v diferencovaní SZČO (samostatne zárobkovo činnej osoby, pozn.) podľa § 5 písm. c/

vo vzťahu k zákonu o advokácii a vo vzťahu k forme výkonu advokácie, je v danom prípade

potrebné aplikovať komplexne zákon o advokácii vo vzťahu k

Z. z. Samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorú má na mysli v

písm. c/, je preto každá osoba, ktorá je zapísaná v zozname advokátov vedených v SAK ako

advokát. Z týchto dôvodov sa krajský súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že

z dôvodu absencie ustanovenia v zákone o sociálnom poistení o možnosti úpravy postavenia

fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia v špeciálnom právnom predpise,

potvrdenie vydávané Slovenskou advokátskou komorou podľa § 71 ods. 2 písm. k/ zákona

o advokácii nie je pre Sociálnu poisťovňu záväzné.“.

Následne najvyšší súd oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľky (t. j. žalobcu

v spore), ktorá poukazovala na to, že „Rozhodnutie súdu podľa neho (t. j. žalobcu, pozn.)

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to tak otázky, či advokát, ktorý

vykonáva advokáciu ako konateľ s. r. o., je SZČO, ako aj otázky zániku účasti žalobcu

na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení. Krajský súd nebral do

úvahy skutočnosť, že podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii advokát, ktorý vykonáva

advokáciu ako konateľ s. r. o., nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne. Podľa

žalobcu nositeľom oprávnenia na výkon advokácie je v prípade spoločnosti s ručením

obmedzeným táto spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou a nie jej

konateľ, s výnimkou prípadov, v ktorých zákon nepripúšťa výkon advokácie obchodnou

spoločnosťou. Advokát ako konateľ s. r. o., ktorej predmetom podnikania je poskytovanie

právnych služieb, nie je sám o sebe SZČO, ale je len štatutárnym orgánom obchodnej

spoločnosti, konajúcim v jej mene a na jej účet podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii.

Z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o advokácii podľa neho vyplýva, že advokátovi ako

fyzickej osobe, ktorý sa stal konateľom s. r. o. a teda advokáciu vykonáva prostredníctvom

právnickej osoby, zaniklo oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu

(t.j. oprávnenie na výkon advokácie) ako SZČO. Zmenou formy výkonu advokácie zaniká

postavenie advokáta -fyzickej osoby a aj povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa

§ 21 ods. 4 písm. b/ zákona o sociálnom poistení. Ak by mu ako advokátovi zaniklo

oprávnenie na výkon advokácie, nemohol by vykonávať advokáciu ani ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 písm. e/ a § 15 zákona o advokácii. Na to,

aby mohol advokáciu vykonávať ako konateľ s. r. o., potrebuje oprávnenie na výkon

advokácie (advokátsku licenciu resp. osvedčenie o zápise do zoznamu advokátov, ktoré je

viazané na žalobcu ako na fyzickú osobu) ako advokát fyzická osoba, a teda musí byť

zapísaný do zoznamu advokátov vedenom SAK. Osvedčenie o zápise do zoznamu advokátov

je totiž nielen oprávnením na výkon činnosti advokáta, ale aj dokladom žalobcu o odbornej

spôsobilosti na výkon advokátskeho povolania, čo je podľa neho kľúčové a podstatné. Preto

neobstojí argument žalovaného, že SZČO, ktorú má na mysli § 5 písm. c/ zákona

o sociálnom poistení, je každá osoba, ktorá je zapísaná v zozname advokátov vedených

v SAK ako advokát. Zákon o sociálnom poistení a zákon o advokácii sú normatívne právne

akty rovnakej právnej sily, teda majú rovnocenné postavenie a musia byť aj rovnako

rešpektované a dodržiavané. Je neprípustné, aby pre žalovaného platil len zákon

o sociálnom poistení a iné zákony nie, resp. ako uvádza súd, že účinky § 71 ods. 2 písm. k/

zákona o advokácii na účely sociálneho poistenia a potvrdenie vydávané prostredníctvom

SAK podľa § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii nie je pre Sociálnu poisťovňu záväzné.

Právne posúdenie veci súdom považoval za nesprávne, voči nemu za diskriminačné

vo vzťahu k iným slobodným povolaniam a živnostníkom a v rozpore s SR.“.

Po uvedení stanoviska žalovaného (Sociálnej poisťovne, ústredie, pozn.) najvyšší súd

svoje faktické a právne závery formuloval takto:

«Najvyšší súd... ako súd odvolací podľa (ďalej

len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania

v medziach žaloby, v súlade s bez pojednávania a dospel k záveru, že

odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj súd prvého stupňa

sa s týmito námietkami žalobcu riadne vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú

argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd

podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 1. augusta 2007 vykonáva činnosť advokáta

ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej

advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo

dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného

sociálneho poistenia podľa § 21 Zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti

dopĺňa, že § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto

zákona a upravuje tak aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie

advokátskej činnosti. Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky,

za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. Účasť advokáta v

takejto spoločnosti je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych

služieb.

Oprávnenie na výkon advokátskej činnosti trvá, okrem prípadov pozastavenia

advokátskej činnosti podľa § 8 zákona o advokácii, od zápisu do zoznamu advokátov až do

vyčiarknutia z takého zoznamu. Oprávnenie na výkon advokátskej činnosti má za následok,

že advokát musí byť považovaný za SZČO na účely § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení

v znení účinnom do 31. decembra 2010 a preto je povinne nemocensky a dôchodkovo

poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení.

Vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom

poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, upravujúca iba formu, ktorou môže advokát advokáciu vykonávať, lebo

základným predpokladom výkonu advokácie je výkon takej činnosti fyzickou osobou, ktorá

má zákonom požadované oprávnenie. Zákonodarca rozhodovanie o vzniku, prerušení

a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch zveril do vecnej pôsobnosti pobočky

Sociálnej poisťovne. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení

v znení účinnom do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať

advokáciu. Vzhľadom na uvedené je irelevantné potvrdenie SAK o zániku oprávnenia

žalobcu vykonávať advokáciu samostatne ako fyzická osoba.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku

žalobcu na diskrimináciu podľa a rozsudok krajského súdu podľa

ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.»

18. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúceho na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vyrovnal

s námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní, ktoré sú v zásade totožné s tými,

ktorými argumentovala v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd preto považuje rozsudok najvyššieho súdu (vrátane jeho interpretácie na vec

aplikovaných zákonných ustanovení) za legitímny a vylučujúci možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Sťažovateľka v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu (a tiež s jemu

predchádzajúcimi rozhodnutiami správnych orgánov a krajského súdu) namietala porušenie

svojho základného práva podľa (pozri bod 8), ktoré spočívalo v ňou

tvrdenej nesprávnej interpretácii relevantných právnych noriem upravujúcich realizáciu jej

vôle podnikať ako samostatne konajúci advokát, resp. ako podnikateľ vykonávajúci

advokátsku činnosť formou konateľa spoločnosti [v konečnom dôsledku s ňou uvažovaným

rozdielnym dopadom na povinnosti z toho vyplývajúce pre ňu zo zákona o sociálnom

poistení, pozn. (pozri argumentáciu v bode 4)]. K predmetnej námietke (nad rámec už

uvedeného) ústavný súd poznamenáva, že podľa jeho stabilnej judikatúry primárne

prislúcha všeobecným súdom interpretácia a aplikácia zákonov a úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Postup všeobecného súdu, ktorý koná

v súlade s procesnoprávnymi a aj hmotnoprávnymi predpismi, v zásade nemôže porušiť

základné právo garantované , resp. už uvedenými medzinárodnými zmluvami.

Vychádzajúc z obsahu (a rozsahu) ustanovenia (právo na slobodnú

voľbu povolania a prípravu naň, právo podnikať, právo uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť) ústavný súd konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

označeného základného práva (práv) a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011 a z toho vyplývajúcu zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti v tejto jej časti spôsobujúcu v konečnom dôsledku jej odmietnutie podľa § 25

ods. 2 .

23. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie (v texte

odôvodnenia sťažnosti aj , resp. dohovoru) a

postupom a rozhodnutiami označených správnych orgánov a všeobecných súdov.

K namietanému porušeniu a ústavný súd poznamenáva, že predmetné

ustanovenia predstavujú všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave a nemožno ich posudzovať samostatne, bez ich

vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo

slobodou. (Uvedené sa vzťahuje aj na čl. 14 dohovoru „Užívanie práv... priznaných týmto

Dohovorom sa musí zabezpečiť...“, pozri tiež bod 8.) Keďže ústavný súd v posudzovanej

veci nezistil také porušenie označených základných práv (resp. práv), ktoré by

odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že

postupom najvyššieho súdu (a ani pred ním vo veci konajúcich správnych orgánov

a krajského súdu) v konaní vedenom pod sp. zn. z 28. novembra 2011

nedošlo k porušeniu uvedených právnych noriem. V konkrétnom posudzovanom prípade

neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi namietaným postupom menovaných súdov

(a správnych orgánov) a porušením ustanovení označených článkov (resp.

dohovoru). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

24. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012