Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 280/2020
PDF · 469.05 KB
No categories available
IV. ÚS 280/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , právne zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Kubovičom, LL.M., MSc., M. R. Štefánika 14, Sereď, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 24/2017 z 27. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
9 Sžsk 24/2017 z 27. februára 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“ alebo
„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa správnou žalobu
doručenou Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 1. apríla 2015 domáhal proti
Sociálnej poisťovni ako žalovanej (ďalej aj „žalovaná“) preskúmania a následne zrušenia jej
rozhodnutia č. 20849-2/2015-BA z 23. marca 2015, ktorým jeho odvolanie podané proti
rozhodnutiu pobočky žalovanej č. 700-0600029914-GC09/14 zo 16. októbra 2014 (ďalej aj
„prvostupňové rozhodnutie“) zamietla a prvostupňové rozhodnutie svojej pobočky
potvrdila.
3. Pobočka žalovanej označeným rozhodnutím č. 700-0600029914-GC09/14
zo 16. októbra 2014 vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového
poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej
osobe „nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa
31. decembra 2006.“. Pobočka žalovanej vo veci rozhodovala po tom, čo jej sťažovateľ
doručil odhlášku z povinnej účasti na nemocenskom a dôchodkovom poistení
k 31. decembru 2006. Sťažovateľ tak postupoval z dôvodu, že k 31. decembru 2006 ukončil
samostatný výkon advokácie, čím mu zaniklo sociálne poistenie podľa § 5 zákona
o sociálnom poistení, pretože od 1. januára 2007 začal vykonávať advokáciu
prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným VRANOVIČ, s. r. o., Hlavná 25,
Trnava, IČO 36 669 661 (ďalej len „spoločnosť“).
4. Z údajov z výpisu z daňového priznania sťažovateľa za rok 2005 pobočka
žalovanej zistila, že jeho príjem z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a inou samostatnou zárobkovou
činnosťou za rok 2005 bol v sume 1 664 006 Sk/55 234,88 €, čo je suma vyššia ako 12-
násobok minimálneho vymeriavacieho základu (82 800 Sk/2 748,46 €). V odôvodnení
rozhodnutia pobočka žalovanej poukázala na znenie § 21 ods. 1 a 4 zákona o sociálnom
poistení, podľa ktorého povinné nemocenské poistenie a povinne dôchodkové poistenie
́
samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho
po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej
činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a inou samostatnou
zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného
v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku,
za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného
predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a inou samostatnou zárobkovou činnosťou
nebol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 zákona
̌̌
o sociálnom poistení. Pobočka žalovanej považovala za preukázané, že staž ovatelov príjem
za rok 2005 túto hranicu prevýšil. Ďalej pobočka žalovanej skonštatovala, že „oprávnenie
advokáta na výkon advokátskej činnosti, podmienené jeho zápisom v zozname advokátov
vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým nebol z takéhoto zoznamu
vyčiarknutý má za následok, že advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou na účely
zákona o sociálnom poistení, a preto je povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo
poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.
̌̌
o sociálnom poistení...“. Pobočka žalovanej preto rozhodla, že staž ovatelovi napriek
doručenej odhláške povinne nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne
́
zárobkovo činnej osobe k 31. decembru 2006 nezaniklo.
5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu pobočky žalovanej podal sťažovateľ odvolanie,
súčasťou ktorého bola aj listina Slovenskej advokátskej komory zo 14. novembra 2014,
ktorou mu potvrdila, že sťažovateľ „s účinnosťou od 1. januára 2007 zmenil spôsob výkonu
advokácie a v súvislosti s touto zmenou [mu] zaniklo... oprávnenie vykonávať advokáciu ako
fyzická osoba samostatne popri súčasnom výkone advokácie spôsobom ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným.“. O odvolaní sťažovateľa rozhodlo ústredie žalovanej
rozhodnutím č. 20849-2/2015-BA z 23. marca 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietlo
a zároveň potvrdilo prvostupňové rozhodnutie pobočky žalovanej. V odôvodnení svojho
rozhodnutia ústredie žalovanej zopakovalo dôvody rozhodnutia pobočky a ďalej uviedlo, že
„[a]dvokát zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie SAK, nadobúda na účely
sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.“, pričom pod
„[z]ánikom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (zákona
o advokácii) sa rozumie vyčiarknutie SAK zo zoznamu advokátov.“. Vzhľadom na už
uvedené a s poukazom na znenie § 12 ods. 1 písm. a) a e) zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) ústredie
žalovanej dospelo k záveru, že „advokát, ktorému bol zmenený spôsob výkonu advokácie,
zostáva naďalej advokátom v zmysle § 12 ods. 1 zákona o advokácii, a preto advokátovi, t. j.
aj účastníkovi konania, nezaniká postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5
písm. c) zákona, a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa
§ 21 ods. 4 písm. b) zákona.“.
6. Proti rozhodnutiu ústredia žalovanej podal sťažovateľ správnu žalobu, o ktorej
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 S 69/2015 zo 14. septembra 2016 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) tak, že obe rozhodnutia žalovanej zrušil a vec vrátil pobočke
žalovanej na ďalšie konanie.
7. Následne proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť podľa
§ 438 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 27. februára 2019 tak,
že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa stotožnil s obsahom rozhodnutí žalovanej.
8. Sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí a v rámci ústavnej sťažnosti
namieta nesprávne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku a je toho názoru, že
najvyšší súd
„... potvrdil správnosť postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, hoci tá
vedome nerešpektovala obsah záväzného potvrdenia Slovenskej advokátskej komory o tom,
že sťažovateľ nie je od 01. 01. 2007 samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona
o sociálnom poistení,
... svoje rozhodnutie oprel o taký právny názor, ktorého aplikovanie ma za následok
́
porušenie právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Podľa názoru
súdu osoba spravujúca sa obsahom záväzného potvrdenia vydaného na základe zákona
môže byť neskôr v správnom aj v súdnom konaní neúspešná, pretože podľa správneho
orgánu a súdu sa práve rešpektovaním obsahu záväzného potvrdenia fyzická osoba
dopustila porušenia zákona.
... samotný právny názor o tom, že advokát poskytujúci právne služby výlučne
prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným má zároveň oprávnenie na
vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti... [je] nesprávny a diskriminujúci.“.
9. Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza:
„... samotný zápis advokáta v zozname advokátov (ktorý je vlastne registrom osôb,
ktoré spĺňajú zákonné podmienky na vykonávanie advokácie) nemá obdobný charakter, ako
napr. živnostenský register. Advokát, ktorý chce vykonávať advokáciu prostredníctvom
spoločnosti s ručením obmedzeným nemá možnosť sa z tohto zoznamu nechať vyčiarknuť.
Musí tam byť zapísaný. Nie je však žiaden dôvod na takéhoto advokáta nahliadať inak, ako
na iné osoby podnikajúce na území SR, ktoré majú možnosť zvoliť si, že chcú svoju
podnikateľskú činnosť vykonávať v rámci spoločnosti s ručením obmedzeným a napríklad
ukončiť živnosť fyzickej osoby, čím v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení prestávajú byť
okamžite poistenými osobami. Advokát analogicky oznámi komore zmenu spôsobu výkonu
advokácie a naďalej pokračuje vo výkone advokácie prostredníctvom spoločnosti s ručením
obmedzeným, v ktorej vystupuje ako konateľ.“
10. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9Sžsk/24/2017
zo dňa 27.02.2019 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č . k. 9Sžsk/24/2017 zo dň a
27.02.2019 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec sťažovateľa 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle
čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu
v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu, Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
15. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
17. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym posúdením jeho
postavenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby, a to na účely jeho povinného
nemocenského a povinného dôchodkového poistenia v čase, keď sťažovateľ po zmene
spôsobu výkonu advokácie vykonáva od 1. júla 2007 advokáciu ako konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným (v jej mene a na jej účet). Sťažovateľ tiež tvrdí, že žalovaná bola
povinná pri svojom rozhodovaní vychádzať zo záväzného potvrdenia Slovenskej
advokátskej komory o spôsobe výkonu advokácie sťažovateľa č . 7/2014-JUDr.Hr/Ma
zo 14. novembra 2014.
23. Ústavný súd tu v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, v rámci ktorého najvyšší súd okrem iného uviedol:
„... Z citovaného ustanovenia § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré je
̌
definíciou SZCO na účely sociálneho poistenia, vyplýva, že sa za ňu bude považovať každá
fyzická osoba, ktorá ma povolenie na výkon špecifikovaných činností vrátane advokácie
́
a zároveň nie je v pracovnom pomere voči inej osobe. Aby teda bola fyzická osoba - advokát
̌
považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu, musia byt v jej prípade kumulatívne
̌
naplnené dve podmienky. Jednak je potrebne mat povolenie na vykonávanie advokácie,
́
a teda aj v materiálnej rovine ide o osobu, ktorá môže poskytovať právne služby podľa
zákona č. 586/2003 Z. z. (bola zapísaná do zoznamu advokátov, nebola z tohto zoznamu
̌
vyčiarknutá, ani jej nebol výkon advokácie pozastavený) a tiež nesmie byt v pracovnom
pomere k inej osobe. Je potom zrejme , že výkon funkcie konateľa spoločnosti s ručením
́
obmedzeným nebude pracovným pomerom, keď v tomto prípade nejde o výkon závislej
práce vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, podľa
pokynov zamestnávateľa. Kasačný súd tiež zdôrazňuje, že spôsob, akým advokát vykonáva
advokáciu (špecifikovaný v § 12 ods. 1 zákona č . 586/2003 Z. z.), nie je rozhodným pre
̌
posúdenie, či je advokát SZCO, resp. či ma oprávnenie na výkon advokácie. Naopak, už zo
́
samej skutočnosti, že zákon explicitne stanovuje, že advokát môže vykonávať advokáciu aj
ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, vyplýva, že osoba, ktorá je konateľom
spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych
služieb, má oprávnenie na výkon advokácie, a teda napĺňa podmienku stanovenú § 5 písm.
24. Už uvedené právne úvahy viedli najvyšší súd k záveru, že sťažovateľ „dňa
31. 12. 2006 spĺňal obe uvedené podmienky - a síce bol oprávnený vykonávať advokáciu
a zároveň nebol v pracovnom pomere. Je teda zrejmé, že skutočne bol SZČO a ku dňu
31. 12. 2006 mu nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.“.
25. Z citovaných častí napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší
súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona o advokácii, má
status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení
(v znení účinnom k 1. januáru 2007). Ako z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, povinnosť
platiť poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie vzniká iba za súčasného splnenia
podmienky, že daný subjekt je samostatne zárobkovo činnou osobou a zároveň nie je
v pracovnom pomere voči inej osobe.
26. Pre účely posúdenia trvania povinného nemocenského a povinného
dôchodkového poistenia najvyšší súd dospel k záveru, že existencia oprávnenia advokáta
na vykonávanie advokátskej činnosti podmienená jeho zápisom v zozname advokátov
vedenom Slovenskou advokátskou komorou trvá až do času, kým advokát nebol
vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, čo má za následok, že musí byť považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení.
27. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, o ktoré
ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii oprel svoje zistenia. Najvyšší
súd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveru
o tom, že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia.
28. Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok
jeho rozhodnutia treba hodnotiť ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd
zastáva názor, že napadnute rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle,
́
nevyhodnocuje nove dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,
́
k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení.
Rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je preto
potrebné z tohto pohľadu hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je
realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie.
29. Aj v sťažovateľovej veci sú právne závery najvyššieho súdu identické
so skutkovo obdobnými vecami, ku ktorým najvyšší súd konštantne zaujíma rovnaký postoj,
pričom aj ustálená judikatúra ústavného súdu tieto právne názory dlhodobo akceptuje ako
ústavnoprávne udržateľné, a tak niet dôvodu aj s ohľadom na uznesenie pléna ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo 4. marca 2015 odchýliť sa od postoja ústavného súdu
k opodstatnenosti týchto sťažností vyslovených v jeho skoršej rozhodovacej praxi ani
v prerokúvanom prípade. I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu
v prospech rešpektovania právnej istoty, v posudzovanom prípade nastolenej stabilnou
judikatúrou najvyššieho súdu, a preto, zaujímajúc rovnaký postoj ako v predošlých
analogických konaniach, ústavný súd považoval námietky sťažovateľa tykajúce sa
nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými súdmi za zjavne neopodstatnene
́
(m. m. III. Ú S 386/2012, II. ÚS 335/2013).
30. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom
poistení v znení zákona č . 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 obsahuje už
odlišnú úpravu nielen § 5, ale aj § 21 ods. 4.
31. Ako z týchto novelizovaných ustanovení vyplýva, zákonodarca považoval
v súvislosti s § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení za potrebné spresniť podmienky
zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej
osoby, pričom postupoval tak, že výslovne ustanovil, že toto zaniká vždy dňom, od ktorého
fyzická osoba nie je oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie činnosti. Takto zákonodarca
nahradil sporne „mať oprávnenie“ jednoznačným „byť oprávneným“, čo podľa názoru
́
ústavného súdu posunulo dikciu ustanovenia k jej materiálnemu chápaniu. Tomu
nasvedčuje aj úprava § 5 zákona o sociálnom poistení (m. m. II. ÚS 335/2013).
32. Najvyšší súd sa vyjadril aj k tvrdeniu sťažovateľa o záväznom charaktere
potvrdenia Slovenskej advokátskej komory o statuse advokáta č . 7/2014-JUDr.Hr/Ma
zo 14. novembra 2014 z pohľadu jeho postavenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby,
keď aj s poukazom na právny názor uvedený v uznesení ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012 uviedol, že akceptovanie vymedzenia samostatne
zárobkovo činnej osoby Sociálnou poisťovňou podľa § 5 zákona o sociálnom poistení
vo vzťahu k výkonu advokácie oproti obsahu potvrdenia vydaného v rámci zákonom
vymedzenej pôsobnosti samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71 ods. 2 písm.
k) zákona o advokácii] nenasvedčuje možnej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd sa od už uvedeného posúdenia predmetnej otázky nastolenej sťažovateľom
nemá dôvod odchýliť, a tým otvoriť polemiku so svojím predchádzajúcim právnym
názorom, o ktorý sa pri svojom rozhodovaní opieral aj najvyšší súd. Sťažovateľ v tejto
súvislosti neuviedol dostatočné argumenty odôvodňujúce prípadný odklon ústavného súdu
od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti.
IV.
Záver
33. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,
ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej
príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a rozsudkom najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd podotýka, že vzhľadom na skôr
uvedené okolnosti týkajúce sa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu aj najvyššieho
súdu pristúpil k preskúmaniu kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu vedúceho
k opätovnému konaniu krajského súdu o správnej žalobe, ktoré v čase podania ústavnej
sťažnosti ešte nebolo právoplatne skončené.
34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu