Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 280/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , právne zastúpeného advokátom

JUDr. Martinom Kubovičom, LL.M., MSc., M. R. Štefánika 14, Sereď, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. februára 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“ alebo

„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa správnou žalobu

doručenou Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 1. apríla 2015 domáhal proti

Sociálnej poisťovni ako žalovanej (ďalej aj „žalovaná“) preskúmania a následne zrušenia jej

rozhodnutia č. 20849-2/2015-BA z 23. marca 2015, ktorým jeho odvolanie podané proti

rozhodnutiu pobočky žalovanej č. 700-0600029914-GC09/14 zo 16. októbra 2014 (ďalej aj

„prvostupňové rozhodnutie“) zamietla a prvostupňové rozhodnutie svojej pobočky

potvrdila.

3. Pobočka žalovanej označeným rozhodnutím č. 700-0600029914-GC09/14

zo 16. októbra 2014 vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového

poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej

osobe „nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa

31. decembra 2006.“. Pobočka žalovanej vo veci rozhodovala po tom, čo jej sťažovateľ

doručil odhlášku z povinnej účasti na nemocenskom a dôchodkovom poistení

k 31. decembru 2006. Sťažovateľ tak postupoval z dôvodu, že k 31. decembru 2006 ukončil

samostatný výkon advokácie, čím mu zaniklo sociálne poistenie podľa § 5 zákona

o sociálnom poistení, pretože od 1. januára 2007 začal vykonávať advokáciu

prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným VRANOVIČ, s. r. o., Hlavná 25,

Trnava, IČO 36 669 661 (ďalej len „spoločnosť“).

4. Z údajov z výpisu z daňového priznania sťažovateľa za rok 2005 pobočka

žalovanej zistila, že jeho príjem z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti podľa

osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a inou samostatnou zárobkovou

činnosťou za rok 2005 bol v sume 1 664 006 Sk/55 234,88 €, čo je suma vyššia ako 12-

násobok minimálneho vymeriavacieho základu (82 800 Sk/2 748,46 €). V odôvodnení

rozhodnutia pobočka žalovanej poukázala na znenie § 21 ods. 1 a 4 zákona o sociálnom

poistení, podľa ktorého povinné nemocenské poistenie a povinne dôchodkové poistenie

́

samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho

po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej

činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a inou samostatnou

zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného

v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku,

za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného

predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a inou samostatnou zárobkovou činnosťou

nebol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 zákona

̌̌

o sociálnom poistení. Pobočka žalovanej považovala za preukázané, že staž ovatelov príjem

za rok 2005 túto hranicu prevýšil. Ďalej pobočka žalovanej skonštatovala, že „oprávnenie

advokáta na výkon advokátskej činnosti, podmienené jeho zápisom v zozname advokátov

vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým nebol z takéhoto zoznamu

vyčiarknutý má za následok, že advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou na účely

zákona o sociálnom poistení, a preto je povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo

poistený podľa podľa

̌̌

o sociálnom poistení...“. Pobočka žalovanej preto rozhodla, že staž ovatelovi napriek

doručenej odhláške povinne nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne

́

zárobkovo činnej osobe k 31. decembru 2006 nezaniklo.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu pobočky žalovanej podal sťažovateľ odvolanie,

súčasťou ktorého bola aj listina Slovenskej advokátskej komory zo 14. novembra 2014,

ktorou mu potvrdila, že sťažovateľ „s účinnosťou od 1. januára 2007 zmenil spôsob výkonu

advokácie a v súvislosti s touto zmenou [mu] zaniklo... oprávnenie vykonávať advokáciu ako

fyzická osoba samostatne popri súčasnom výkone advokácie spôsobom ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným.“. O odvolaní sťažovateľa rozhodlo ústredie žalovanej

rozhodnutím č. 20849-2/2015-BA z 23. marca 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietlo

a zároveň potvrdilo prvostupňové rozhodnutie pobočky žalovanej. V odôvodnení svojho

rozhodnutia ústredie žalovanej zopakovalo dôvody rozhodnutia pobočky a ďalej uviedlo, že

„[a]dvokát zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie SAK, nadobúda na účely

sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.“, pričom pod

„[z]ánikom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (zákona

o advokácii) sa rozumie vyčiarknutie SAK zo zoznamu advokátov.“. Vzhľadom na už

uvedené a s poukazom na znenie a

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) ústredie

žalovanej dospelo k záveru, že „advokát, ktorému bol zmenený spôsob výkonu advokácie,

zostáva naďalej advokátom v zmysle § 12 ods. 1 zákona o advokácii, a preto advokátovi, t. j.

aj účastníkovi konania, nezaniká postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5

písm. c) zákona, a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa

§ 21 ods. 4 písm. b) zákona.“.

6. Proti rozhodnutiu ústredia žalovanej podal sťažovateľ správnu žalobu, o ktorej

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 14. septembra 2016 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) tak, že obe rozhodnutia žalovanej zrušil a vec vrátil pobočke

žalovanej na ďalšie konanie.

7. Následne proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť podľa

a nasl. v znení neskorších

predpisov, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 27. februára 2019 tak,

že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa stotožnil s obsahom rozhodnutí žalovanej.

8. Sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí a v rámci ústavnej sťažnosti

namieta nesprávne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku a je toho názoru, že

najvyšší súd

„... potvrdil správnosť postupu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, hoci tá

vedome nerešpektovala obsah záväzného potvrdenia Slovenskej advokátskej komory o tom,

že sťažovateľ nie je od 01. 01. 2007 samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona

o sociálnom poistení,

... svoje rozhodnutie oprel o taký právny názor, ktorého aplikovanie ma za následok

́

porušenie právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Podľa názoru

súdu osoba spravujúca sa obsahom záväzného potvrdenia vydaného na základe zákona

môže byť neskôr v správnom aj v súdnom konaní neúspešná, pretože podľa správneho

orgánu a súdu sa práve rešpektovaním obsahu záväzného potvrdenia fyzická osoba

dopustila porušenia zákona.

... samotný právny názor o tom, že advokát poskytujúci právne služby výlučne

prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným má zároveň oprávnenie na

vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti... [je] nesprávny a diskriminujúci.“.

9. Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza:

„... samotný zápis advokáta v zozname advokátov (ktorý je vlastne registrom osôb,

ktoré spĺňajú zákonné podmienky na vykonávanie advokácie) nemá obdobný charakter, ako

napr. živnostenský register. Advokát, ktorý chce vykonávať advokáciu prostredníctvom

spoločnosti s ručením obmedzeným nemá možnosť sa z tohto zoznamu nechať vyčiarknuť.

Musí tam byť zapísaný. Nie je však žiaden dôvod na takéhoto advokáta nahliadať inak, ako

na iné osoby podnikajúce na území SR, ktoré majú možnosť zvoliť si, že chcú svoju

podnikateľskú činnosť vykonávať v rámci spoločnosti s ručením obmedzeným a napríklad

ukončiť živnosť fyzickej osoby, čím v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení prestávajú byť

okamžite poistenými osobami. Advokát analogicky oznámi komore zmenu spôsobu výkonu

advokácie a naďalej pokračuje vo výkone advokácie prostredníctvom spoločnosti s ručením

obmedzeným, v ktorej vystupuje ako konateľ.“

10. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.. 46 ods. 1

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 27.02.2019 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č . k. zo dň a

27.02.2019 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec sťažovateľa 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle

čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu

v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu, Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

15. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

17. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym posúdením jeho

postavenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby, a to na účely jeho povinného

nemocenského a povinného dôchodkového poistenia v čase, keď sťažovateľ po zmene

spôsobu výkonu advokácie vykonáva od 1. júla 2007 advokáciu ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným (v jej mene a na jej účet). Sťažovateľ tiež tvrdí, že žalovaná bola

povinná pri svojom rozhodovaní vychádzať zo záväzného potvrdenia Slovenskej

advokátskej komory o spôsobe výkonu advokácie sťažovateľa č . 7/2014-JUDr.Hr/Ma

zo 14. novembra 2014.

23. Ústavný súd tu v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti

považoval za potrebné poukázať na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, v rámci ktorého najvyšší súd okrem iného uviedol:

„... Z citovaného ustanovenia , ktoré je

̌

definíciou SZCO na účely sociálneho poistenia, vyplýva, že sa za ňu bude považovať každá

fyzická osoba, ktorá ma povolenie na výkon špecifikovaných činností vrátane advokácie

́

a zároveň nie je v pracovnom pomere voči inej osobe. Aby teda bola fyzická osoba - advokát

̌

považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu, musia byt v jej prípade kumulatívne

̌

naplnené dve podmienky. Jednak je potrebne mat povolenie na vykonávanie advokácie,

́

a teda aj v materiálnej rovine ide o osobu, ktorá môže poskytovať právne služby podľa

(bola zapísaná do zoznamu advokátov, nebola z tohto zoznamu

̌

vyčiarknutá, ani jej nebol výkon advokácie pozastavený) a tiež nesmie byt v pracovnom

pomere k inej osobe. Je potom zrejme , že výkon funkcie konateľa spoločnosti s ručením

́

obmedzeným nebude pracovným pomerom, keď v tomto prípade nejde o výkon závislej

práce vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, podľa

pokynov zamestnávateľa. Kasačný súd tiež zdôrazňuje, že spôsob, akým advokát vykonáva

advokáciu (špecifikovaný v zákona č . ), nie je rozhodným pre

̌

posúdenie, či je advokát SZCO, resp. či ma oprávnenie na výkon advokácie. Naopak, už zo

́

samej skutočnosti, že zákon explicitne stanovuje, že advokát môže vykonávať advokáciu aj

ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, vyplýva, že osoba, ktorá je konateľom

spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych

služieb, má oprávnenie na výkon advokácie, a teda napĺňa podmienku stanovenú § 5 písm.

c/ “

24. Už uvedené právne úvahy viedli najvyšší súd k záveru, že sťažovateľ „dňa

31. 12. 2006 spĺňal obe uvedené podmienky - a síce bol oprávnený vykonávať advokáciu

a zároveň nebol v pracovnom pomere. Je teda zrejmé, že skutočne bol SZČO a ku dňu

31. 12. 2006 mu nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.“.

25. Z citovaných častí napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší

súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona o advokácii, má

status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení

(v znení účinnom k 1. januáru 2007). Ako z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, povinnosť

platiť poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie vzniká iba za súčasného splnenia

podmienky, že daný subjekt je samostatne zárobkovo činnou osobou a zároveň nie je

v pracovnom pomere voči inej osobe.

26. Pre účely posúdenia trvania povinného nemocenského a povinného

dôchodkového poistenia najvyšší súd dospel k záveru, že existencia oprávnenia advokáta

na vykonávanie advokátskej činnosti podmienená jeho zápisom v zozname advokátov

vedenom Slovenskou advokátskou komorou trvá až do času, kým advokát nebol

vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, čo má za následok, že musí byť považovaný za samostatne

zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení.

27. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, o ktoré

ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii oprel svoje zistenia. Najvyšší

súd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveru

o tom, že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenského

poistenia a povinného dôchodkového poistenia.

28. Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok

jeho rozhodnutia treba hodnotiť ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd

zastáva názor, že napadnute rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle,

́

nevyhodnocuje nove dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,

́

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení.

Rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je preto

potrebné z tohto pohľadu hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je

realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie.

29. Aj v sťažovateľovej veci sú právne závery najvyššieho súdu identické

so skutkovo obdobnými vecami, ku ktorým najvyšší súd konštantne zaujíma rovnaký postoj,

pričom aj ustálená judikatúra ústavného súdu tieto právne názory dlhodobo akceptuje ako

ústavnoprávne udržateľné, a tak niet dôvodu aj s ohľadom na uznesenie pléna ústavného

súdu sp. zn. PLz. zo 4. marca 2015 odchýliť sa od postoja ústavného súdu

k opodstatnenosti týchto sťažností vyslovených v jeho skoršej rozhodovacej praxi ani

v prerokúvanom prípade. I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu

v prospech rešpektovania právnej istoty, v posudzovanom prípade nastolenej stabilnou

judikatúrou najvyššieho súdu, a preto, zaujímajúc rovnaký postoj ako v predošlých

analogických konaniach, ústavný súd považoval námietky sťažovateľa tykajúce sa

nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými súdmi za zjavne neopodstatnene

́

(m. m. III. , ).

30. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom

poistení v znení zákona č . s účinnosťou od 1. januára 2011 obsahuje už

odlišnú úpravu nielen § 5, ale aj § 21 ods. 4.

31. Ako z týchto novelizovaných ustanovení vyplýva, zákonodarca považoval

v súvislosti s § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení za potrebné spresniť podmienky

zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej

osoby, pričom postupoval tak, že výslovne ustanovil, že toto zaniká vždy dňom, od ktorého

fyzická osoba nie je oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie činnosti. Takto zákonodarca

nahradil sporne „mať oprávnenie“ jednoznačným „byť oprávneným“, čo podľa názoru

́

ústavného súdu posunulo dikciu ustanovenia k jej materiálnemu chápaniu. Tomu

nasvedčuje aj úprava § 5 zákona o sociálnom poistení (m. m. ).

32. Najvyšší súd sa vyjadril aj k tvrdeniu sťažovateľa o záväznom charaktere

potvrdenia Slovenskej advokátskej komory o statuse advokáta č . 7/2014-JUDr.Hr/Ma

zo 14. novembra 2014 z pohľadu jeho postavenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby,

keď aj s poukazom na právny názor uvedený v uznesení ústavného súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 uviedol, že akceptovanie vymedzenia samostatne

zárobkovo činnej osoby Sociálnou poisťovňou podľa § 5 zákona o sociálnom poistení

vo vzťahu k výkonu advokácie oproti obsahu potvrdenia vydaného v rámci zákonom

vymedzenej pôsobnosti samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71 ods. 2 písm.

k) zákona o advokácii] nenasvedčuje možnej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd sa od už uvedeného posúdenia predmetnej otázky nastolenej sťažovateľom

nemá dôvod odchýliť, a tým otvoriť polemiku so svojím predchádzajúcim právnym

názorom, o ktorý sa pri svojom rozhodovaní opieral aj najvyšší súd. Sťažovateľ v tejto

súvislosti neuviedol dostatočné argumenty odôvodňujúce prípadný odklon ústavného súdu

od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti.

IV.

Záver

33. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa

a podľa listiny a práva podľa dohovoru

a rozsudkom najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd podotýka, že vzhľadom na skôr

uvedené okolnosti týkajúce sa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu aj najvyššieho

súdu pristúpil k preskúmaniu kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu vedúceho

k opätovnému konaniu krajského súdu o správnej žalobe, ktoré v čase podania ústavnej

sťažnosti ešte nebolo právoplatne skončené.

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu