Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 84/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť družstva K. v likvidaci, Česká republika, zastúpeného

advokátom Mgr. A. S., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť družstva K. v likvidaci o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2012 doručená sťažnosť družstva K. v likvidaci (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je oprávneným z rozhodcovského

rozsudku č. 614/07 vydaného 29. decembra 2007 rozhodcom Mgr. R. S., Česká republika,

ktorým bola povinnej osobe (fyzickej osobe s bydliskom na území Slovenskej republiky)

uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 7 220,12 € (217 513,51 Sk). Predmetný rozhodcovský

rozsudok sa pre účely exekúcie v Slovenskej republike považuje za cudzí rozhodcovský

rozsudok.

Sťažovateľ sa obrátil na súdneho exekútora JUDr. J. Ď... s návrhom na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor v nadväznosti na to požiadal Okresný súd Brezno (ďalej len

„okresný súd“) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd poveril

6. novembra 2008 menovaného súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe

označeného rozhodcovského rozsudku znejúceho v prospech sťažovateľa.

Okresný súd ale následne uznesením č. k. -25 zo 17. júna 2010

predmetnú exekúciu zastavil z dôvodu neprípustnosti, keďže zistil, že v danej veci neboli

splnené podmienky na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku v Slovenskej

republike v zmysle zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej

pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov

v občianskych a trestných veciach (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej

republiky č. ). Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 13. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) potvrdil uznesenie

okresného súdu o zastavení exekúcie. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie.

Podľa sťažovateľa skutočnosť, že exekučný súd zastavil exekúciu (uznesenie

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie pre

neprípustnosť) a toto zastavenie odôvodnil nesplnením podmienok na uznanie a výkon

cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike, znamená, že exekučný súd odoprel uznanie

a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku a vyhlásil rozhodnutie za nevykonateľné.

Podľa jeho názoru je preto proti takému uzneseniu krajského súdu prípustné dovolanie

podľa (ďalej aj „OSP“). Podľa

uvedeného ustanovenia je prípustné dovolanie proti uzneseniu o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako

neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 237 až

. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uznesenie krajského súdu,

ktorým bolo potvrdené, nie je uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie na základe

cudzieho rozhodcovského rozsudku uznesením o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

ani o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky

v zmysle .

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému

súdu podľa , ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší

súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný súd nepovažoval za nutné vyžiadať si kompletný súvisiaci súdny spis,

keďže zistil, že všetky relevantné skutočnosti poskytujúce dostatočný podklad pre

rozhodnutie vyplývajú tak z obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojenej kópie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť

petit (, , , , ,

).

Sťažnosť smeruje iba proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo

dovolanie odmietnuté ako neprípustné. Ústavný súd preto nemohol skúmať ústavnú

udržateľnosť dôvodov, ktoré okresný súd považoval za relevantné na zastavenie exekúcie

v okolnostiach danej veci a s ktorými sa krajský súd stotožnil, keďže tieto neboli meritórne

skúmané ani najvyšším súdom, ale mohol sa zaoberať len posúdením ústavnej udržateľnosti

záverov, ktorými najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa ako

neprípustného, a to z hľadiska možného porušenia sťažovateľom označených práv.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako najvyšší súd posúdil

a odôvodnil neprípustnosť jeho dovolania podľa .

Najvyšší súd sa po rekapitulácii dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 239

ods. 2 , osobitne vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (a jemu predchádzajúcemu

uzneseniu okresného súdu), obmedzil na konštatovanie, že uznesenie krajského súdu

nespĺňa ani jednu z podmienok uvedených v označenom ustanovení, a preto nie sú splnené

podmienky prípustnosti dovolania podľa . Podľa najvyššieho súdu

dovolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania nepredstavuje uznesenie,

ktorým by súd rozhodol o uznaní alebo neuznaní rozhodcovského rozsudku, keďže ten bol

neformálne uznaný tak, že bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie na jeho základe.

Predmetné uznesenie krajského súdu nie je podľa najvyššieho súdu ani rozhodnutím,

ktorým by bola vyslovená vykonateľnosť, resp. nevykonateľnosť cudzieho rozhodnutia na

území Slovenskej republiky. Ďalej najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú splnené ani iné

dôvody prípustnosti dovolania, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol bez toho, aby vec

meritórne preskúmal.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť troma ťažiskovými námietkami. Po prvé

tvrdí, že najvyšší súd nesprávne aplikoval na dovolanie a tento

svoj záver neodôvodnil ústavne udržateľným spôsobom. Po druhé namieta, že tým, že

krajský súd zastavil exekúciu vedenú na základe okresným súdom vydaného poverenia

na vykonanie exekúcie na podklade cudzieho rozhodcovského rozsudku, ignoroval

prekážku rozhodnutej veci, pretože exekúcia už prebiehala, nebolo podľa neho možné

v tomto štádiu opätovne skúmať splnenie podmienok na uznanie a výkon cudzieho

rozhodcovského nálezu. Napokon, po tretie sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd napadnutým

uznesením porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí.

1. Vo vzťahu k prvej námietke o nesprávnej aplikácii dôvodu prípustnosti dovolania

podľa a v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia

ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej základné právo podľa

zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

podľa ktorej právo na spravodlivý proces tiež zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov

preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu

ochranu podľa a tiež právu podľa dohovoru.

Podľa sťažovateľa skutočnosť, že exekučný súd zastavil exekúciu (uznesenie

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu) a toto zastavenie

odôvodnil nesplnením podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia v Slovenskej

republike, znamená, že exekučný súd odoprel uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského

rozsudku a vyhlásil rozhodnutie za nevykonateľné. Preto je podľa jeho názoru uznesenie

krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie, takým

uznesením, proti ktorému je prípustné dovolanie podľa

pripúšťajúceho dovolanie proti uzneseniu o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nesprávnym a neodôvodneným rozhodnutím porušil

jeho základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ ani v dovolaní a ani

v sťažnosti neuvádza, že by boli splnené dôvody prípustnosti dovolania v zmysle § 239

ods. 2 písm. b) , podľa ktorého je prípustné dovolanie proti potvrdzujúcim uzneseniam

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia.

Zrejme preto najvyšší súd v napadnutom uznesení nevenoval viac priestoru odôvodneniu

neprípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia . Ústavný

súd by neodôvodnene zasahoval do právomoci najvyššieho súdu, ak by mal opätovne

posúdiť prípustnosť dovolania podľa iných dôvodov, ako tých, ktoré boli sťažovateľom

namietané v dovolaní, ak navyše takáto argumentácia nevyplýva ani zo samotnej sťažnosti.

Ústavný súd preto preskúmal len ústavnú udržateľnosť úvahy najvyššieho súdu, podľa

ktorej uznesenie krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení

exekúcie vedenej na základe cudzieho rozhodcovského rozhodnutia, nespĺňa dôvod

prípustnosti dovolania v zmysle .

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v dostatočnom rozsahu odôvodnil svoj

záver, prečo nie je uznesenie krajského súdu uznesením o uznaní ani o neuznaní cudzieho

rozhodcovského rozsudku, tým, že funkciu rozhodnutia o uznaní cudzieho rozhodcovského

rozsudku plní (pozitívne) rozhodnutie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný

súd nepovažuje za ústavne neudržateľnú ani argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej

nie je uznesenie o zastavení exekúcie uznesením o nevykonateľnosti cudzieho rozhodnutia

v zmysle , a to vzhľadom na skutočnosť, že pojem vyhlásenie

vykonateľnosti, resp. nevykonateľnosti cudzieho rozhodnutia používa právny poriadok

[normy medzinárodného práva súkromného a procesného – napríklad § 68h zákona

č. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších

predpisov, nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní

a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach alebo Nariadenie Rady (ES)

č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností] na situácie odlišné ako

sú okolnosti danej veci a aj rozlišuje medzi vyhlásením

o vykonateľnosti a výkonom, resp. exekúciou cudzieho rozhodnutia ( ). Podľa

názoru ústavného súdu nie je síce úvaha najvyššieho súdu, podľa ktorej rozhodnutie

o zastavení exekúcie nepredstavuje uznesenie v zmysle , jediným

možným výkladom predmetného ustanovenia , ale zároveň

nie je sama osebe ani zjavne odporujúca zmyslu a účelu týchto noriem Občianskeho

súdneho poriadku (upravujúcich výnimočné postavenie mimoriadneho opravného

prostriedku), a preto nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie zásady res iudicata tým, že exekučné súdy

rozhodovali dvakrát o tej istej veci, a poukazuje na to, že okresný súd najprv vydal

poverenie na výkon exekúcie a následne po viac ako dvoch rokoch exekúciu zastavil

z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok vôbec nemal byť uznaný. Tým mal okresný súd

opätovne posudzovať otázku, ktorú už skôr posúdil v rámci konania o žiadosti na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto druhom štádiu nebolo podľa sťažovateľa možné

dospieť k inému záveru, ako je záver, ku ktorému už okresný súd predtým dospel pri

vydávaní poverenia na výkon exekúcie. Podľa sťažovateľa najvyšší súd na túto jeho

námietku nereagoval.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že námietka sťažovateľa sa v podstate týka vecnej

nesprávnosti uznesenia okresného súdu a krajského súdu a netýka sa napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie ako neprípustné

bez toho, aby sa venoval vecnej správnosti úvah, na ktorých bolo založené uznesenie

krajského súdu napadnuté dovolaním.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ďalej poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru (napr. , , ), podľa ktorej

je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý

by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Ústavný súd v nadväznosti

na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na okolnosti veci, v ktorej ide o cudzie rozhodcovské rozhodnutie, ktorého

proces uznávania a výkonu je predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, musia byť ale

dôvody neuznania alebo odopretia výkonu ustanovené medzinárodnou zmluvou zohľadnené

aj pri výklade ustanovení Exekučného poriadku.

Ústavný súd vychádza z toho, že aj po vydaní poverenia na výkon exekúcie môže

exekučný súd rozhodnúť o návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastaviť

exekučné konanie, a to v súvislosti s preskúmaním dôvodov na odopretie uznania a výkonu

cudzieho rozhodcovského rozsudku ().

Navyše, ústavný súd pripomína, že ak by rozhodnutie exekučného súdu o vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie predstavovalo prekážku rozhodnutej veci vo vzťahu

k uznaniu cudzieho rozhodnutia, obmedzila by sa tým možnosť brániť sa povinnému

a uplatniť tak dôvody neuznania cudzieho rozhodnutia alebo odopretia jeho výkonu,

ak musia byť tieto dôvody uplatnené námietkou, alebo sú založené na informáciách, ktoré

oprávnený ani exekútor exekučnému súdu v žiadosti o vydanie poverenia neuviedol.

3. Obsahom tretej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd v podobných

prípadoch zastáva diametrálne odlišné stanoviská. Poukázal a priložil v kópii tri iné

uznesenia najvyššieho súdu (uznesenia sp. zn. z 25. apríla 2012, sp. zn.

z 13. septembra 2012 a sp. zn. z 9. februára 2012), ktoré

podľa sťažovateľa podporujú úvahy uvedené v sťažnosti a odporujú tým, ktorými sa

najvyšší súd riadil v napadnutom uznesení.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že najvyšší súd v sťažovateľom

označenom uznesení sp. zn. z 25. apríla 2012 neposudzoval podobnú otázku,

ako je namietaná v sťažnosti. V danom uznesení najvyšší súd pripustil na základe odlišného

skutkového stavu (v danom prípade bolo odvolanie odvolacím súdom odmietnuté ako

neprípustné smerujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom

preskúmania v odvolacom konaní, čím malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred

odvolacím súdom) dovolanie z dôvodu , a nie z dôvodu

písm. c) ako v napadnutom uznesení. V druhom sťažovateľom označenom uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2012 išlo tiež o skutkovo a právne

odlišnú otázku, teda o prípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bola

zamietnutá žiadosť exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie, na rozdiel

od napadnutého uznesenia týkajúceho sa zastavenia exekúcie.

Ústavný súd ale súhlasí so sťažovateľom, že v treťom ním označenom prípade

rozhodol najvyšší súd skutkovo a právne podobnú vec odlišne, ako ju rozhodol

v napadnutom uznesení. V uznesení sp. zn. z 9. februára 2012 najvyšší súd

rozhodol, že rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

o zastavení exekúcie na základe cudzieho rozhodcovského rozsudku je uznesením vydaným

v rámci zakladajúceho procesnú prípustnosť dovolania proti

takému uzneseniu.

V súvislosti s rozdielnymi právnymi názormi rôznych senátov najvyššieho súdu

poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad ), podľa

ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa

aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že

na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , a , ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , ,

). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach

nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Najvyšší súd by mal pritom vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné

postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať

jednotný výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

[ o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom

prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch (obdobne ,

).

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre () v zhode

a s poukazom na judikatúru ESĽP konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú

prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých

nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou

najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal,

Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96,

bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý

v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,

situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám

zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť

č. 30658/05, Baranowski v. Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory

najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať

dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť

č. 48553/99).“.

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však

ojedinelé rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky

neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade,

ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa

konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Samotná skutočnosť,

že pred vyhlásením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vydal iný senát najvyššieho

súdu uznesenie, v ktorom podobnú otázku posúdil odlišne od napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, nemá sama osebe vplyv na súlad napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu s a možnosť, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené

označené práva sťažovateľa.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že najvyšší súd sa ústavne

udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez

toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov,

ku ktorým dospel krajský súd) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného

súdu dostatočne reagoval na tvrdenie sťažovateľa o prípustnosti dovolania podľa § 239

ods. 2 písm. c) . Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor,

na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie

sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, je síce odôvodnený stručne, ale vo výsledku

z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť v zmysle jeho doterajšej

judikatúry najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade

dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo

k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné

obmedzenie, resp. odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa, ktorou

odôvodňuje námietku porušenia svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru, ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených práv.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery odmietol sťažnosť pri

predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tomto návrhu nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013