Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 380/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a

, práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -71 z 26.

apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 18 Er

52/2007-38 z 9. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj namietaného porušenia a dohovoru postupom

a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -71

z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom

a uznesením Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -38

z 9. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere z 20. júna 2006 uzavretej s dlžníčkou

úver (s dlžnou sumou v čase vedenia exekučného konania vo výške 6,64 € spolu

s príslušenstvom, pozn.), ktorý bola povinná vrátiť podľa podmienok dojednaných

v zmluve. Keďže dlžníčka dobrovoľne nepristúpila k úhrade svojho dlhu, tento sa stal

splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve o úvere obsahujúce aj

rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou

zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovský rozsudok tohto

súdu sp. zn. SR 4919/06 z 3. novembra 2006 bol exekučným titulom na vykonanie

exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený

výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím

uznesením č. k. -38 z 9. januára 2012 rozhodol o zastavení exekučného

konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil

okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho

posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov

na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný a krajský súd „... svoje rozhodnutie

formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie

a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel spočívajúcich

v tom, že „... (i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím postupom odňal účastníkovi

možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového

stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla

ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na

jej právnu vec, keď uviedla „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc

posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení

rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na

základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu

uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný

súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do

právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax je jednotná v názore, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či

rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov

vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že

„Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného

exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným

a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi

poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na

výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť

k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením okresného súdu

č. k. -38 z 9. januára 2012

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

9. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti

bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -71

z 26. apríla 2012

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

13. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok rozhodcovského súdu; konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na

rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

16. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so

závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení

exekučného konania založil na a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci

exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako

absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka

ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní.

17. Krajský súd v uznesení č. k. -71 z 26. apríla 2012 v podstatnom

dôvodil, že «Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho

konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si

osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré

v plnom rozsahu odkazuje.

K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

a preto ju zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone

rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a prelo je povinný nepripustiť

vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil

legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť

exekúciu proti povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna

vykonateľnosť.

K odvolacím dôvodom oprávneného, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul

potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz

udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu, odvolací súd

konštatuje, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom

nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale

kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez

tohto návrhu.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že

exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady

pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania,

alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej

alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia

exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad,

na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je

spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.

Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady

exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR

z 9. 12. 2010, sp. zn. -15.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd konštatuje, že základnú

charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje v ustanovení

a nasl. Vychádzajúc z tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú odplatné zmluvy

upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na

jednej strane dodávateľ a na druhej sírane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ

je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnenie spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre

spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy

alebo jej zmeny. Uver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa, ide

o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle a nasl. . Súčasťou zmluvy

o úvere boli všeobecne podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol,

nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Špeciálna úprava

spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v o spotrebiteľských úveroch.

Podľa spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Podľa

Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť

spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa , veriteľom je fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy

poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je

fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania.

V exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, pričom v tejto zmluve je

výslovne uvedené, že sa na ňu vzťahuje režim a nasl. (na

základe dohody zmluvných strán v zmysle .), tieto ustanovenia však

v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna úprava, zákon

č. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex

generalis. Predmetná zmluva o úvere je v zmysle citovaných ustanovení

Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t. j.

právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako

podnikanie) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver

na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). V priebehu konania

nebolo oprávneným tvrdené ani preukázané, že úver poskytol povinnému na účel výkonu

zamestnania, povolania alebo podnikania, ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje

poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Ani zo

zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle , teda prípady,

kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona.

Vo veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzavretej medzi

oprávneným a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim ,

a v ktorej súd prvého stupňa správne zistil, že dojednanie rozhodcovskej doložky

v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je

viazaný.

Odvolací súd k uvedenému len dopĺňa, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ

riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má

možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky

začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom:

„Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom

rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím

konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa

diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-

právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ

Aleš Čeněk).

Preto odvolací súd považuje aj túto odvolaciu námietku oprávneného za nedôvodnú.

Argument oprávneného, že rozhodcovská doložka je platná, nemôže obstáť. K uvedenému sa

žiada už len doplniť, že poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity

a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov, ide o rozhodovanie o právach

a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa

majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len

s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní

vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za

účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie.».

18. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania proti dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a Občiansky

zákonník v platnom znení (ďalej len „“) a naň nadväzujúcu legislatívnu

úpravu o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj

s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia

spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie

ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie

z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna

nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou

zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako

celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na

základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný

v exekučnom konaní.

19. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že

exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

20. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred

vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné

konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto

právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky

nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1

písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho

exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom.

21. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

22. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -71

z 26. apríla 2012

24. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

26. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutia okresného súdu vzhľadom na jeho

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.D

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -71 z 26. apríla 2012

27. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

28. Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

29. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia

dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je

účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru

().

30. Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného

vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru sťažovateľka spája

s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na

spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd

v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie

zákazu diskriminácie zaručeného a dohovoru, a to z dôvodu

absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením

označených článkov a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím krajského

súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne

neopodstatnená ( ).

31. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012