Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 380/2012
PDF · 302.22 KB
No categories available
I. ÚS 380/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 17 CoE 49/2012-71 z 26.
apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 18 Er
52/2007-38 z 9. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 49/2012-71
z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom
a uznesením Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Er 52/2007-38
z 9. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere z 20. júna 2006 uzavretej s dlžníčkou
úver (s dlžnou sumou v čase vedenia exekučného konania vo výške 6,64 € spolu
s príslušenstvom, pozn.), ktorý bola povinná vrátiť podľa podmienok dojednaných
v zmluve. Keďže dlžníčka dobrovoľne nepristúpila k úhrade svojho dlhu, tento sa stal
splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve o úvere obsahujúce aj
rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovský rozsudok tohto
súdu sp. zn. SR 4919/06 z 3. novembra 2006 bol exekučným titulom na vykonanie
exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený
výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím
uznesením č. k. 18 Er 52/2007-38 z 9. januára 2012 rozhodol o zastavení exekučného
konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil
okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný a krajský súd „... svoje rozhodnutie
formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie
a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel spočívajúcich
v tom, že „... (i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla
ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na
jej právnu vec, keď uviedla „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc
posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení
rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na
základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu
uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný
súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do
právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax je jednotná v názore, že už
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov
vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je
exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že
„Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným
a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi
poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na
výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť
k zmene postoja súdu.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením okresného súdu
č. k. 18 Er 52/2007-38 z 9. januára 2012
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti
bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 49/2012-71
z 26. apríla 2012
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu; konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na
rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
16. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so
závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení
exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci
exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako
absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorej účinky spôsobujú
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka
ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní.
17. Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 49/2012-71 z 26. apríla 2012 v podstatnom
dôvodil, že «Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje.
K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
a preto ju zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone
rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a prelo je povinný nepripustiť
vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil
legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť
exekúciu proti povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna
vykonateľnosť.
K odvolacím dôvodom oprávneného, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul
potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz
udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu, odvolací súd
konštatuje, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale
kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez
tohto návrhu.
Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že
exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady
pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania,
alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad,
na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.
Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady
exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR
z 9. 12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.
K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd konštatuje, že základnú
charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52
a nasl. Vychádzajúc z tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej sírane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnenie spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy
alebo jej zmeny. Uver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa, ide
o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou zmluvy
o úvere boli všeobecne podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol,
nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Špeciálna úprava
spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Podľa § 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z. z. spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Podľa § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001
Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.
V exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, pričom v tejto zmluve je
výslovne uvedené, že sa na ňu vzťahuje režim § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (na
základe dohody zmluvných strán v zmysle § 262 ods. 1 ObZ.), tieto ustanovenia však
v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna úprava, zákon
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex
generalis. Predmetná zmluva o úvere je v zmysle citovaných ustanovení zák. č. 258/2001
Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t. j.
právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako
podnikanie) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver
na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). V priebehu konania
nebolo oprávneným tvrdené ani preukázané, že úver poskytol povinnému na účel výkonu
zamestnania, povolania alebo podnikania, ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Ani zo
zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., teda prípady,
kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona.
Vo veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzavretej medzi
oprávneným a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z.,
a v ktorej súd prvého stupňa správne zistil, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je
viazaný.
Odvolací súd k uvedenému len dopĺňa, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom:
„Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom
rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím
konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa
diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-
právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ
Aleš Čeněk).
Preto odvolací súd považuje aj túto odvolaciu námietku oprávneného za nedôvodnú.
Argument oprávneného, že rozhodcovská doložka je platná, nemôže obstáť. K uvedenému sa
žiada už len doplniť, že poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity
a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov, ide o rozhodovanie o právach
a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa
majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len
s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní
vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za
účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie.».
18. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania proti dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil
právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne
vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a naň nadväzujúcu legislatívnu
úpravu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj
s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia
spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie
ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie
z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna
nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou
zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný
v exekučnom konaní.
19. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
20. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné
konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto
právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky
nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1
písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho
exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.
21. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
22. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 49/2012-71
z 26. apríla 2012
24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
26. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutia okresného súdu vzhľadom na jeho
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.D
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením krajského
súdu č. k. 17 CoE 49/2012-71 z 26. apríla 2012
27. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru
užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie
založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,
politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
28. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
29. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia
dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je
účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru
(IV. ÚS 47/05).
30. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného
v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného
vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája
s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na
spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd
v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie
zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu
absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením
označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím krajského
súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
31. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012