Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 85/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. T., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou...,

s. r. o., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. D., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

, z 25. marca 2009 v časti, v ktorej rozhodol o trovách

konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009

doručená sťažnosť Ing. M. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 25. marca

2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“), a to v časti, v ktorej bolo rozhodnuté o trovách

konania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd (ako súd odvolací) namietaným

rozsudkom rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Senica (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -178 z 18. júna 2007, ako aj proti jeho uzneseniu č. k.

-189 zo 16. júla 2007 tak, že:

„Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam medzi sťažovateľkou a odporcom P. Š., ...

v časti:

- výšky náhrady zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 17 025,-

Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,

- a v časti zrušenia podielového spoluvlastníctva rozsudok potvrdil,

- v napadnutej časti o náhradu trov konania rozsudok zmenil tak, že navrhovateľka

i odporca sú povinní zaplatiť náhradu trov konania štátu Okresnému súdu Senica každý

po 88,64 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia,

- ďalej zaviazal navrhovateľku aj odporcu na zaplatenie trov štátu Krajskému súdu

Trnava , každému po 22,35 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia,

- v časti o náhradu trov konania rozsudok zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania,

- žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažnosť smeruje najmä proti výroku namietaného rozsudku, ktorým zmenil

uznesenie okresného súdu č. k. -189 zo 16. júla 2007 v napadnutej časti

týkajúcej sa náhrady trov konania medzi sťažovateľkou (v procesnom postavení

navrhovateľky) a odporcom tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania, ale aj proti ďalším výrokom týkajúcim sa náhrady trov konania. Sťažovateľka

podrobne špecifikuje trovy konania, ktoré sú predmetom jej sťažnosti.

Sťažovateľka ďalej uvádza:

„K podaniu návrhu cestou Okresného súdu v Senici sťažovateľka pristúpila dňa

3. 9. 2003 po tom, čo nebola úspešná pri riešení spoluvlastníctva s odporcami dohodou

k nehnuteľnosti, ktorá je vedená Správou katastra v S. na LV... a to parc. č. 1164/1

22

o výmere 490 m, zast. plochy a nádvoria, parc. č. 1164/3 o výmere 401 m, záhrady, a na

parc. č. 1164/1 stojaceho rodinného domu..., ku ktorým mala spoluvlastnícky podiel 3/8-iny.

V čase podania návrhu boli na LV... vyznačené spoluvlastnícke podiely účastníkov

v konaní č. nasledovné:

- navrhovateľka – sťažovateľka Ing. M. Š., ... podiel 3/8-iny,

- odporca v 1. r. J. Š., ... 1/8-ina,

- odporca v 2. r. P. Š., ... 3/8-iny,

- odporca v 3. r. V. Š., ... 1/8-ina.

Sporné spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti vznikli súrodencom v dôsledku

dedičského konania po matke M. Š., ...

V deň smrti matky mali okrem sťažovateľky všetci odporcovia vyriešenú bytovú

situáciu vlastnými rodinnými domami, resp. bytom, čo bolo v konaní aj preukázané.

Táto skutočnosť viedla sťažovateľku k uplatneniu práva na zrušenie spoluvlastníctva

a prikázaním nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatiť odporcov

v sume určenej znaleckým posudkom.

Až v súdnom konaní bolo preukázané, že odporcovia v 1. r. a v 3. r. svoje podiely

previedli na odporcu v 2. r., ktorý sa tak stal vlastníkom 5/8-in, ktorý využil skutočnosť, že

po nehode sa sťažovateľka podrobila kúpeľnej liečbe a tak sa prichýlil k výmene zámkov

na dome a na vstupnej bráne, čím jej zabránil vstupu do domu a dvora, čo viedlo

sťažovateľku k podaniu trestného oznámenia, ktorého kópia sa nachádza v spise.

Sťažovateľka bola nútená si hľadať podnájom najprv v B. a po uzavretí manželstva

dňa 9. 7. 2005 riešila si bytovú otázku podnájmom v B.

Na základe týchto skutočností pristúpila sťažovateľka k rozhodnutiu zmeniť petit

návrhu a to tak, aby súd nehnuteľnosť prikázal do vlastníctva odporcu s povinnosťou

vyplatiť navrhovateľku primeranou náhradou vo výške určenej znaleckým posudkom, čím sa

stal jej návrh spolu s protinávrhom odporcu v 2. r. doručeného súdu dňa 2. 2. 2004 v časti

o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporcovi v 2. r. zhodným, nakoľko

o prikázanie nehnuteľnosti do vlastníctva požiadal aj odporca v 2. r. svojím protinávrhom.“

Poukazujúc na takto opísaný skutkový stav sťažovateľka zastáva názor, že jej

všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu neboli zaručené jej označené práva.

Podľa sťažovateľky v tomto prípade krajský súd nesprávne aplikoval § 142 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri rozhodovaní o trovách konania, či je v rozpore s jej

právami, keďže v konaní preukázala, že iná možnosť na riešenie spoluvlastníckych práv ako

právo domáhať sa súdom zrušenia spoluvlastníctva a jeho vyporiadania nebola aktuálna.

Navyše tvrdí, že tento stav odporcovi plne vyhovoval, pretože celú nehnuteľnosť od roku

2003 neobmedzene sám užíval.

Sťažovateľka dospela k záveru, že bola v predmetnej právnej veci plne úspešná,

pretože odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť jej primeranú náhradu, vyplateniu ktorej

sa bránil, resp. bol ochotný vyplatiť iba sumu 156 000 Sk, čo nezodpovedalo výške

primeranej náhrady. Vzhľadom na to sťažovateľka vyslovila názor, že v danom prípade bola

dôvodná aplikácia a krajský súd jej mal priznať náhradu trov konania

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci

nemal úspech.

Sťažovateľka nesúhlasí s tou časťou odôvodnenia (na s. 7) namietaného rozsudku,

v ktorom sa uvádza, že „bol čiastočný úspech každého z účastníkov, bolo nevyhnutným

každého z nich rovnakou mierou zaviazať na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu“,

a upozorňuje aj na skutočnosť, že krajský súd opomenul rozhodnúť o trovách odvolacieho

konania, ktoré boli zaplatené v sume 11 992 Sk.

S prihliadnutím na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky zaručené SR a

Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. a zo dňa 25. 3. 2009 porušené bolo,

a preto Ústavný súd SR Rozsudok Krajského súdu Trnava v časti, ktorým rozhodol

o trovách konania zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľke

priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 530,24 Eur, t. j. za dva právne úkony po 265,12

Euro, ktoré je povinný súd zaplatiť na účet právneho zástupcu do 3 dní od doručenia

Ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ().

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ku ktorému malo podľa nej dôjsť nesprávnou aplikáciou pri rozhodnutí o trovách

konania a nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

z 25. marca 2009 v spojení s jeho výrokmi týkajúcimi sa náhrady trov

konania. Základom sťažnosti proti označenému rozsudku krajského súdu je v podstate

námietka nepreskúmateľnosti odôvodnenia namietaného rozsudku, ktorým krajský súd

rozsudok okresného súdu č. k. -178 z 18. júna 2007 ako jeho uznesenie č. k.

-189 zo 16. júla 2007 v napadnutej časti náhrady trov konania zmenil „tak, že

navrhovateľka (t. j. sťažovateľka, pozn.) i odporca (2) sú povinní zaplatiť náhradu trov

konania štátu Okresnému súdu Senica každý po 88,64 Eur, do troch dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia“. Krajský súd v ďalšom bode výroku

namietaného rozsudku uložil sťažovateľke i odporcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov

konania štátu, a to každému z účastníkov po 22,35 € do troch dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozhodnutia. V treťom bode výroku rozhodol krajský súd tak, že

„uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania medzi

navrhovateľkou a odporcom (2) mení tak, že žiadny z týchto účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania“. Napokon v poslednom bode výroku namietaného rozsudku

rozhodol krajský súd tak, že „žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť

rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ),

ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ).

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie

( ).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v

súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione

materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného

súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

procesu.

V zásade je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán

podľa (aplikovanom aj v okolnostiach daného prípadu) a na základe toho

rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá

na náhradu trov právo. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia je, že účastník mal iba

čiastočný úspech vo veci ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,

§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(mutatis mutandis ).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že ho krajský súd odôvodnil v časti týkajúcej sa

náhrady trov konania takto:

„Čo sa týka náhrady trov konania včítane náhrady trov štátu, ktoré v konaní vznikli,

odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že obaja účastníci v priebehu konania svoje návrhu

menili. Obaja sa od počiatku domáhali zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva. Navrhovateľka sa pôvodne domáhala, aby boli nehnuteľnosti prikázané

do jej vlastníctva a aby bola zaviazaná vyplatiť odporcu podľa znaleckého posudku.

Odporca sa domáhal, aby boli nehnuteľnosti prikázané jemu do výlučného vlastníctva a on

aby bol zaviazaný vyplatiť navrhovateľku z celkovej hodnoty nehnuteľnosti 416.000,- Sk.

Po zmene návrhu a vzájomného návrhu sa obaja naďalej domáhali zrušenia podielového

spoluvlastníctva, obaja sa už zhodne domáhali prikázania nehnuteľností do výlučného

vlastníctva odporcu (2), avšak navrhovateľka sa domáhala výplaty zo sumy 1.400.000,- Sk

a odporca zo sumy 870.000,- Sk vychádzajúc zo znaleckého posudku podaného

v prvostupňovom konaní. V odvolacom konaní potom navrhovateľka uspela v tom, že bolo

zadané vypracovanie znaleckého posudku porovnávacou metódou. Vychádzajúc

z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že každý z účastníkov mal v konaní úspech len

čiastočný, ktorý vzhľadom na predmet a okolnosti sporu nie je možné vyčísliť pomerom

a rozhodnutím bol vyriešený vzťah oboch účastníkov, ktorí sa nedokázali vzájomne

mimosúdne dohodnúť. Z uvedených dôvodov odvolací súd na rozhodnutie o náhrade trov

konania aplikoval ust. V dôsledku toho bolo nevyhnutným v zmysle

zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov

konania v napadnutej časti, ktorou bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť náhradu

trov konania odporcovi (2) tak, že žiaden z týchto účastníkov na náhradu trov konania nemá

právo.

Z rovnakých dôvodov s použitím s použitím ust.

bolo obdobne rozhodnuté, že žiaden z týchto účastníkov nemá právo ani na náhradu trov

odvolacieho konania.

Vychádzajúc zo záverov uvedených vyššie bolo nevyhnutným pristúpiť tiež k zmene

rozhodnutia prvostupňového súdu o náhrade trov štátu, ktoré vznikli v prvostupňovom

konaní. Keďže v zmysle štát má právo na náhradu trov konania proti

účastníkom podľa výsledkov konania, pričom výsledkom podľa vyššie uvedeného bol

čiastočný úspech každého z účastníkov, bolo nevyhnutným každého z nich rovnakou mierou

zaviazať na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu s prihliadnutím na to, že u žiadneho

z nich nebolo preukázané splnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Trovy štátu v prvostupňovom konaní na znalečnom predstavujú podľa obsahu spisu

sumu spolu 11.341,- Sk (10.941 + 400), pričom navrhovateľka i odporca (2) uhradili

preddavok na znalečné po 3.000,- Sk spolu 6.000,- Sk, v dôsledku čoho nezaplatenou

zostala časť 5.341,- Sk, ktorej polovica predstavuje 2.670,50 Sk, resp. 88,64 Eur. S

poukazom na uvedené odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v

preskúmavanom rozsudku o náhrade trov konania štátu tak, že rovnako navrhovateľku ako i

odporcu zaviazal zaplatiť trovy štátu vo výške 88,64 Eur Okresnému súdu Senica do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

Obdobne odvolací súd pristúpil i k rozhodnutiu o náhrade trov konania štátu, ktoré

vznikli v odvolacom konaní na znalečnom. V zmysle uznesenia odvolacieho súdu č. k.

24 Co/337, 338/2007-551 zo dňa 17. 3. 2009 bolo znalcovi Ing. J. K. priznané znalečné

vo výške 376,65 Eur. Uznesením, ktorým bol znalec pribratý do konania, bola každému

z účastníkov uložená povinnosť zložiť preddavok na znalečné po 5.000,- Sk. Navrhovateľka

tento preddavok nezložila a je predmetom vymáhania. Odporca tento preddavok zložil.

Zostal tak neuhradený zbytok znalečného v sume 44,70 Eur. Odvolací súd s poukazom

na vyššie uvedenú argumentáciu zaviazal každého z účastníkov odvolacieho konania

zaplatiť trovy konania štátu na účet Krajského súdu v Trnave po 22,35 Eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.“

Toto odôvodnenie krajského súdu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za odporujúce citovaným článkom

a dohovoru. Pokiaľ ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa

to predovšetkým odôvodnenia o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu

odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia

(). Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia akcentoval najmä to,

že podľa záverov, ku ktorým došiel, nemožno zo strany žiadneho z účastníkov konania

hovoriť o prevažnom úspechu vo veci, ale iba o úspechu čiastočnom, považuje ústavný súd

takéto odôvodnenie namietaného rozsudku za ústavne udržateľné a akceptovateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

interpretácia a jeho odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto

nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon v zásade nie je chrániť občana pred skutkovými

a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd opomenul rozhodnúť v danej veci

o trovách odvolacieho konania, ktoré boli zaplatené v sume 11 992 Sk, ústavný súd

poukazuje na to, že sťažovateľka mohla v spojitosti s tým využiť postup ustanovený

v druhej vete , podľa ktorého ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej

časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže

účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže

rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. Z vyžiadaného

súvisiaceho spisu okresného súd však nevyplýva, že by sťažovateľka túto možnosť využila

a podala ešte pred doručením namietaného rozsudku krajského súdu (na vyhlásení ktorého

bola osobne prítomná a rovnako aj jej právna zástupkyňa), teda predtým, ako nadobudol

právoplatnosť, návrh na jeho doplnenie. Nevyužitie tejto možnosti nemožno nahrádzať

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, a preto je táto námietka sťažovateľky neprípustná

( ).

Ústavný súd preto konštatoval, že v okolnostiach daného prípadu nezistil priamu

súvislosť medzi odôvodnením rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

z 25. marca 2009 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010