Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 188/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatý návrh Ing. J. M., zastúpenej

advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. z 10. septembra 2013 a takto

rozhodol:

1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií sp. zn. z 10. septembra 2013 z r u š u j e .

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií j e

p o v i n n ý zaplatiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky

úhradu trov konania Ing. J. M. v sume 321,12 € (slovom tristodvadsaťjeden eur a dvanásť

centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Michala Mandzáka, Advokátska kancelária

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. novembra

2013 doručený návrh Ing. J. M. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)

sp. zn. z 10. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Ústavný súd

uznesením z 24. apríla 2014 návrh prijal na ďalšie konanie.

2. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľke ako bývalej členke predstavenstva V., a. s.,

bola napadnutým rozhodnutím výboru uložená pokuta vo výške 805 € pre porušenie čl. 7

ods. 1 ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov v znení (ďalej len „“),

keďže nepodala v lehote ustanovenej oznámenie funkcií,

zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“). Napadnuté

rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené 11. októbra 2013.

3. Podľa navrhovateľky jej konanie vymedzené v skutkovej vete napadnutého

rozhodnutia nie je v rozpore s . Navrhovateľka zhodne so svojím

stanoviskom, ktoré uviedla pred výborom, tvrdí, že povinnosť zaslať oznámenie výboru

splnila. V súvislosti s tým uvádza, že oznámenie riadne vyplnila a z dôvodu

práceneschopnosti požiadala svojho otca o zaslanie uvedeného oznámenia prostredníctvom

pošty, ktorý túto zásielku odovzdal 28. marca 2013 na poštovú prepravu prostredníctvom

pošty v H., avšak nie ako doporučenú zásielku, ale ako obyčajnú listovú zásielku. Následne

navrhovateľka v návrhu uviedla, že bolo povinnosťou výboru reagovať na tvrdenia

navrhovateľky a vykonať dokazovanie. Výbor v napadnutom rozhodnutí podľa

navrhovateľky neuvádza, aké dôkazné prostriedky vykonal a aké nevykonal, a hlavne ako

tieto dôkazy vyhodnotil. Podľa navrhovateľky z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či

výbor dôsledne preveril údaje z podateľne Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„národná rada“), aby bolo možné zistiť, či navrhovateľka porušila svoju povinnosť,

a rovnako nie je zrejmé ani to, prečo výbor nevykonal dôkazy navrhnuté navrhovateľkou.

Podľa záverov navrhovateľky napadnuté rozhodnutie trpí takým stupňom arbitrárnosti

a svojvôle, že ho nemožno v právnom štáte tolerovať.

4. V ďalšej časti svojho návrhu navrhovateľka uviedla, že výrok napadnutého

rozhodnutia ukladajúci jej povinnosť zaplatiť pokutu vo výške 805 € nebol prijatý výborom,

ale pracovníkom výboru. Podľa navrhovateľky výbor prijal výrok o uložení jej povinnosti

zaplatiť pokutu vo výške mesačného platu, avšak takýto výrok nezodpovedá písomnému

zneniu napadnutého rozhodnutia. Podľa navrhovateľky z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že zistenie konkrétnej výšky pokuty už nevykonal výbor, ale zrejme

administratíva výboru. Navrhovateľka bola podľa jej názoru takýmto postupom výboru

pozbavená svojho práva vyjadriť sa k tomu, či výška pokuty zodpovedá mesačnému platu,

a napadnuté rozhodnutie tak bolo prijaté osobami, ktoré nemajú právomoc prijímať takéto

rozhodnutia. V tejto súvislosti navrhovateľka odkazuje aj na zápisnicu zo zasadnutia výboru

a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a dodáva, že z napadnutého rozhodnutia nie je

zrejmé, ktorý zamestnanec výboru výšku pokuty určil. Navrhovateľka taktiež namietla, že

výška uloženej pokuty nezodpovedá mesačnému platu.

5. S poukazom na uvedené navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté

rozhodnutie výboru v plnom rozsahu zrušil a uložil výboru povinnosť uhradiť jej trovy

konania.

II.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k podanému návrhu navrhovateľky vyjadril výbor

prostredníctvom svojho predsedu, ktorý doručil 3. júna 2014 ústavnému súdu písomne

vyjadrenie z 27. mája 2014, v ktorom uviedol: «S uvedeným názorom [navrhovateľky] ako

účastník konania nesúhlasíme a tvrdíme, že v predmetnej veci výbor rozhodol na základe

úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne, a to z týchto dôvodov.

K tvrdeniu navrhovateľky, že si splnila povinnosť podať oznámenie v lehote,

a povinnosťou výboru bolo sa jej tvrdením zaoberať a vykonať dokazovanie uvádzame, že

výbor vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a bola to práve navrhovateľka,

ktorá bola zaťažená dôkazným bremenom preukázania, že oznámenie zaslala v lehote a to

aj z toho dôvodu, že povinnosť podať oznámenie vyplýva z , a tým aj

povinnosť preukázať túto skutočnosť je na strane toho, kto oznámenie podáva. Je pritom

bežnou praxou pri menej dôležitých podaniach zabezpečovať si relevantné dôkazné

prostriedky pre prípad pochybností o správnosti postupu povinnej osoby. Z tohto dôvodu sa

javí tvrdenie navrhovateľky ako účelové a zavádzajúce a výbor naň nemohol prihliadať.

V prípade námietky, že výška uloženej pokuty nebola prijatá výborom uvádzame, že

podľa sa ukladajú pokuty verejným funkcionárom podľa

toho, ktorý článok verejný funkcionár porušil. Keďže navrhovateľka

porušila ustanovenie , výbor prijal uznesenie, ktorým jej uložil

pokutu vo výške mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)

. Keďže určuje výšku pokuty slovom „mesačný plat“, nie je

možné pri ukladaní pokuty zároveň určiť jej výšku. Z tohto dôvodu výbor postupoval podľa

tak, že listom predsedu výboru žiadal o oznámenie výšky

mesačného platu verejného funkcionára orgán, v ktorom verejná funkcionárka vykonávala

verejnú funkciu. Až po oznámení výšky platu verejnej funkcionárky bolo možné určiť jej

mesačný plat s tým, že postupoval podľa , podľa ktorého [sa]

mesačným platom [rozumie] jedna dvanástina z jej ročného príjmu, keďže verejná

funkcionárka nevykonávala verejnú funkciu počas celého kalendárneho roka. Keďže bol

mesačný plat navrhovateľky nižší ako nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok, výbor postupoval pri určení výšky pokuty podľa čl. 10

ods. 16 . Výšku pokuty neurčuje zamestnanec výboru, ale postup pri

výpočte je určený a v súlade s

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

cestou Pravidiel rokovania Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií (ďalej len „pravidlá rokovania výboru“), ktoré boli schválené uznesením výboru č.

3 zo dňa 3. mája 2012. V zmysle čl. 5 ods. 9 pravidiel rokovania výboru, výbor poveruje

predsedu výboru vypracovaním písomného rozhodnutia, pretože s ohľadom na osobitý druh

tohto konania nie je možné vykonať všetky úkony na schôdzi výboru, ktorý rokuje

o predmetnom konaní. Z tohto dôvodu predseda výboru zisťuje výšku platu, ktorá je

rozhodujúca pre určenie výšky sankcie. Máme za to, že postup výboru pri určení výšky

pokuty bol formálne a vecne správny.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií č. VP/46/13-K z 10. septembra 2013 s poukazom na

v znení neskorších predpisov potvrdil, a nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania.»

III.

7. Na výzvu ústavného súdu zaujala k vyjadreniu výboru písomné stanovisko

navrhovateľka, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 13. júna 2014 a v ktorom uviedla:

«Výbor v uvedenej súvislosti nepopiera, že bol povinný vykonať dokazovanie, pričom

argumentuje len tým, že vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a podľa názoru

Výboru (ktorý však bližšie nezdôvodnil) to bola práve navrhovateľka, ktorú zaťažovalo

dôkazné bremeno. Výbor v napadnutom rozhodnutí síce uvádza, že k rozhodnutiu dospel

„po vykonanom dokazovaní“, avšak žiadne dokazovanie nevykonal. Poukazujeme napríklad

na stanovisko navrhovateľky zo dňa 04.07.2013, v ktorom navrhovateľka prostredníctvom

svojho právneho zástupcu navrhovala vykonanie konkrétnych dôkazných prostriedkov,

z ktorých by vyplynuli dôkazy, že neporušila. Výbor však navrhované

dokazovanie nevykonal a ani neuviedol z akého dôvodu ho nevykonal a najmä ako sa

vysporiadal s obranou navrhovateľky.

V uvedených súvislostiach poukazujeme na Rozhodnuti[e] NS SR, spis. zn.

, ktoré sa venuje zásade voľného hodnotenia dôkazov... Aj keď sa toto

rozhodnutie týka zásady voľného hodnotenia dôkazov v civilnom súdnom konaní, tak jeho

závery sú použiteľné aj v prípade konania vo veci verejného záujmu, ktoré taktiež musí

spĺňať štandardné záruky spravodlivého súdneho konania, keďže výsledkom takéhoto

konania je rozhodnutie o uložení sankcie so zjavne represívnym charakterom.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia však chýba akékoľvek hodnotiaca úvaha

Výboru, ku ktorej by Výbor dospel na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov (na ktorú

sa paradoxne odvoláva Výbor). Výbor v súvislosti s obranou navrhovateľky len uvádza

lakonické konštatovanie, že vyjadrenie navrhovateľky má mať len „vysvetľujúci“ charakter,

pričom opomína to, že navrhovateľka vo svojom stanovisku „nevysvetľovala“ dôvod

nesplnenia povinnosti, ktorý sa jej v konaní kládol za vinu, ale počas celého konania

namietala to, že si splnila svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva z č.

(ďalej aj ako „ústavný zákon“).

S touto obranou sa Výbor vôbec nevysporiadal, a ani neuviedol, prečo nevyhovel

návrhom navrhovateľky na dokazovanie, resp. z akých dôkazných prostriedkov vychádzal,

keď dospel k názoru, že navrhovateľka porušila povinnosť uloženú .

Podstatou sporu medzi účastníkmi konania totiž nebola právna otázka (t. j. aplikácia

konkrétnej právnej normy), kedy by napríklad navrhovateľka nepopierala to, že sporné

oznámenie nezaslala, ale namietala by to, že jej takáto povinnosť nevznikla, v takomto

prípade by Výbor mohol vychádzať len z vyhlásenia navrhovateľky. V prejednávanej veci

však bola podstatou sporu skutková otázka, t. j. skutkový spor spočívajúci v tom, že

navrhovateľka namietala to, že by si nesplnila svoju povinnosť. Práve prejednávaný prípad

si vyžadoval, aby Výbor vykonal aspoň čiastočne dokazovanie a v odôvodnení sa náležitým

spôsobom vysporiadal so (skutkovou) obranou navrhovateľky. Postup Výboru však možno

hodnotiť ako svojvoľný, arbitrárny a opomínajúci základné štandardy spravodlivého

súdneho konania, ktoré sú kladené na všetky orgány verejnej moci v rozhodovacích

procesoch.

Nemožno súhlasiť ani s názorom Výboru, že na navrhovateľke spočíva dôkazné

bremeno ohľadom preukázania splnenia svojej povinnosti. Takýto názor nemá

opodstatnenie v právnom poriadku a vychádza z prezumpcie viny, pričom toto vyhlásenie je

práve potrebné vnímať v kontexte s „postupmi“ Výboru, ktoré... fakticky neumožňuje

verejnému funkcionárovi sa vyviniť zo spáchania skutku, ktorý je možné kvalifikovať ako

porušenie . Poukazujeme tiež na , ktorý

znie: „ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil...“. Ani z tohto jazykového

výkladu aplikovanej právnej normy nevyplýva právny názor Výboru, že by dôkazné bremeno

zaťažovalo navrhovateľku a nie Výbor. Práve naopak z citovaného ustanovenia možno

dôvodiť, že práve Výbor zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania spáchania skutku.

...

Výbor v podstate priznáva, že konkrétnu čiastku neprijal na svojom zasadnutí, ale

túto „doplnil“ zamestnanec Výboru. Nemôže v tomto smere obstáť obrana Výboru

spočívajúca v tom, že „s ohľadom na osobitný druh tohto konania nie je možné vykonať

všetky úkony na schôdzi výboru, ktorý rokuje o predmetnom konaní.“ Výboru totiž nič

nebráni, aby si na rokovanie, v ktorom bude rozhodovať o porušení, resp. o neporušení

povinností zabezpečil aj podklady, ktoré sú rozhodné pre stanovenie výšky pokuty, pričom

ak Výbor dospeje k názoru, že verejný funkcionár neporušil, tak takéto

„pripravené“ podklady pre stanovenie výšky pokuty nepoužije. Platná právna úprava však

neumožňuje, aby o výške pokuty rozhodol len predseda Výboru, či lepšie povedané

administratíva Výboru a to ani s poukazom na článok 5 ods. 9 pravidiel rokovania výboru

(na ktorý sa odvoláva Výbor), v zmysle ktorého odôvodnenie vypracováva predseda výboru.

Výška pokuty je súčasťou výroku rozhodnutia, a nie odôvodnenia, pričom účastník konania

sa má právo vyjadriť k podkladom, na základe ktorých bola výška pokuty stanovená a to

i v tom prípade, ak sa výška pokuty stanovuje na základe oznámenia Štatistického úradu.

Aj napriek skutočnosti, že vychádza z konštrukcie „fixných pokút“, tak

to neznamená, že by Výbor musel tieto pokuty stanovať v tejto fixnej výške. Je potrebné mať

zreteli, že sa jedná o represívny inštitút, ktorý si v podmienkach materiálneho právneho

štátu vyžaduje, aby zohľadňoval konkrétne okolnosti prípadu. V tejto súvislosti poukazujeme

na Rozhodnutie NS SR, spis. zn. : „ani zákonná dikcia § 149 ods. 1 písm. g/,

ktorá stanovila sankciu v rigoróznej výške 5% zo zmluvnej ceny, nedáva podklad pre záver,

že správny orgán a najmä súd nemôže posudzovať výšku sankcie vo vzájomnej súvislosti aj

s § 149 ods. 3 zákona prihliadať na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia

povinnosti. Ide pritom o požiadavku prísnej individualizácie sankcie. Právna istota

a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych

prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe

skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca vyjadril sankciu takou

výlučnou úpravou“.

V danom prípade je potrebné poznamenať, že okolnosti prejednávanej veci mohli

odôvodňovať i uplatnenie nižšej sankcie, než ako vyplýva z .

Navrhovateľka vykonávala verejnú funkciu krátke časové obdobie a poberala symbolickú

odmenu a uloženie sankcie by bolo pre ňu neprimerane prísne. Aj takúto právnu

argumentáciu (okrem vyjadrení k skutkovej a právnej stránke veci) chcel uplatniť právny

zástupca navrhovateľky na rokovaní Výboru o uložení sankcie, kde mu nebolo možné ani

vystúpiť a vyjadriť sa k prejednávanej veci vôbec.»

IV.

8. Podľa dotknutý verejný funkcionár môže podať

návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia

rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute

voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má

odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.

Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia

zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak senát

ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným

predpisom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté

rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

V.

9. Predmetom konania pred ústavným súdom je námietka navrhovateľky spočívajúca

v tvrdení, že výbor (i) v napadnutom rozhodnutí neuvádza, aké dôkazné prostriedky vykonal

a aké nevykonal, a hlavne ako tieto dôkazy vyhodnotil, a podľa záverov navrhovateľky

napadnuté rozhodnutie trpí takým stupňom arbitrárnosti a svojvôle, že ho nemožno

v právnom štáte tolerovať. Zároveň navrhovateľka namietla, že (ii) výrok napadnutého

rozhodnutia ukladajúci jej povinnosť zaplatiť pokutu nebol prijatý výborom, ale

pracovníkom výboru a navrhovateľka bola podľa jej názoru takýmto postupom výboru

pozbavená svojho práva vyjadriť sa k tomu, či výška pokuty zodpovedá mesačnému platu,

napadnuté rozhodnutie tak bolo prijaté osobami, ktoré nemajú právomoc prijímať takéto

rozhodnutia. Navrhovateľka taktiež namietla, že (iii) výška uloženej pokuty nezodpovedá

mesačnému platu, resp. že v danom prípade okolnosti prerokovávanej veci mohli

odôvodňovať i uplatnenie nižšej sankcie, než ako vyplýva z .

10. Zmyslom a účelom je zabezpečiť právny mechanizmus

ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku

rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom

v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne

zneužívaniu postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného

zákona.

11. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavného

zákona postavenie verejnomocenského orgánu sui generis. Taktiež konanie vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis upraveným

(konkrétne a nasl. ), v rámci ktorého výbor

v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach

verejných funkcionárov vyplývajúcich im predovšetkým z až .

12. V tomto prípade je bazálnou otázka, aké princípy ovládajú a vzťahujú sa na

konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vedené

výborom. Primárnym (avšak nie výlučným) musí byť zohľadnenie tých ustanovení

, ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov, a to s cieľom abstrahovať z takto vymedzeného

normatívneho textu spoločný princíp ovládajúci konanie vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, s ohľadom na gramatický a teleologický

prístup k interpretácii normatívneho textu. Podľa

orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa odseku 1 (t. j. aj výbor), začne konanie na základe

riadne odôvodneného podnetu(...) Podľa orgán podľa

odseku 1 umožní verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril

k podnetu; ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie. Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného

zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť

alebo obmedzenie(...) Podľa ak sa v konaní nepreukázalo, že

verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť (...). Z citovaných ustanovení

možno spoľahlivo vyvodiť, že ústavodarca upravením a zdôraznením

(v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov)

právnych inštitútov (najmä procesnoprávnych) ako napr. dokazovanie („ak je to potrebné

vykoná ďalšie dokazovanie“), riadne zisťovanie stavu veci („ak sa v konaní preukázalo“,

resp. „ak sa v konaní nepreukázalo“), povinnosť podnecovateľa riadne odôvodniť podnet

(„na základe riadne odôvodneného podnetu“), zároveň reflektoval princíp uplatňovaný

v „štandardných“ procesoch [porov. napr. a

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov; § 153 ods. 1 a § 157

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“); , a

v znení neskorších predpisov], aby rozhodnutia orgánov verejnej moci

(v tomto prípade výboru) majúcich právomoc rozhodovať v konaní (reglementovaným

právom) o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb (v tomto

prípade verejných funkcionárov) a právnických osôb boli založené na správnom

a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.

13. Sekundárne (avšak nie konečne) je potrebné akcentovať aj ďalšie princípy

demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej

moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb. Tieto nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú

právnu ochranu), v prerokovávanom prípade konkrétne . V prípade

konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom

v zmysle pôjde o princípy spojené s právom na inú právnu ochranu.

14. Povinnosť orgánov verejnej moci majúcich právomoc rozhodovať v konaní

upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi o právach, právom chránených

záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb zistiť správne

a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej

prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda

zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého

dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými

návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže

byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie

všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi

konania a pod. (porov. druhej vety správneho poriadku; a )],

obe vyplývajúce z (v prerokúvanom prípade spojené s právom na inú

právnu ochranu), sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu

konajúceho orgánu verejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou

konajúceho orgánu verejnej moci. Nota bene ústavný súd uvádza, že spornou z hľadiska

práv zaručených je i výnimka z týchto základných znakov ústavne

aprobovaného postupu konajúceho orgánu verejnej moci (t. j. z povinnosti orgánov verejnej

moci zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci

a povinnosti riadne odôvodniť svoje rozhodnutie) výslovne upravená zákonnom

v prípadoch, kde, preferujúc ochranu verejného záujmu (napr. bezpečnosti štátu a pod.),

je dodržiavanie uvedených procesných záruk účastníka konania, resp. dotknutého subjektu

(v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia alebo správneho a dostatočného zistenia

skutkového stavu) bez ohľadu na negatívny vplyv rozhodnutia na právnu pozíciu účastníkov

konania týmto zákonom úplne negované [typicky porov. § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a s ním súvisiace konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným

súdom vedené na základe návrhu verejnej ochrankyne práv pod sp. zn. ;

návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade právnych predpisov dostupný

na webovom sídle ústavného súdu http://portal.concourt.sk/ v časti Rozhodovacia

činnosť/Povinne zverejňované návrhy a sťažnosti].

15. Aplikujúc už uvedené konklúzie na konanie vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v navrhovateľkinej veci, ústavný súd

konštatuje, že v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov

musí byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že verejný funkcionár nesplnil alebo

porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené alebo zákonom (

ods. 6 ).

16. Výbor musí preto v takomto konaní vykonať dokazovanie z úradnej povinnosti

a na základe vykonaného dokazovania v potrebnom rozsahu konkretizovať, akú povinnosť

alebo obmedzenie ustanovenú alebo zákonom verejný funkcionár

nesplnil alebo porušil. Dôsledkom toho potom je, že verejný funkcionár nie je povinný

preukazovať, že splnil alebo neporušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným

zákonom alebo zákonom, ale naopak, skutočnosť, že ostal po začatí konania prípadne

nečinný alebo nebol v konaní dostatočne aktívny, nemôže ísť na jeho ťarchu. Z uvedeného

okrem iného vyplýva, že v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov verejného funkcionára nezaťažuje tzv. dôkazné bremeno, na základe ktorého by

bol povinný preukazovať alebo vyvracať určité skutočnosti, ktoré majú vplyv na

rozhodnutie výboru (porov. , ). V odôvodnení rozhodnutia musí

výbor uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané,

a odôvodnenie musí spĺňať požiadavky kladené na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia orgánu

verejnej moci podľa (pozri bod 14). Rozsah tejto povinnosti sa však

musí posúdiť vo svetle okolností každej veci vrátane námietok uvádzaných dotknutým

subjektom (porov. , , , , ,

).

17. Výbor v napadnutom rozhodnutí v navrhovateľkinej veci uviedol: «Ústavný

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov v znení (ďalej „“) v

ods. 1 stanovuje verejným funkcionárom ( ) povinnosť do 30

dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca

podať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov orgánu

určenému v tohto .

Verejní funkcionári v pôsobnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií ( ) sú povinní podať toto

oznámenie uvedenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Napriek tomu verejná funkcionárka Ing. J. M., bývalá členka predstavenstva V., a.s.,

ktorá bola odvolaná z verejnej funkcie 28.6.2012, a mala povinnosť podať predmetné

oznámenie za rok 2012 do 31.3.2013, oznámenie podala 4.7.2013.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s

predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach

funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február -

máj 2013 a k 31.3.2013 za rok 2012 a uznesením č. 182 z 23. mája 2013 začal voči

menovanej konanie podľa . Súčasne podľa

tohto požiadal menovanú verejnú funkcionárku o stanovisko pre účely

konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dňa 13.6.2013 bol výboru doručený list advokátskej kancelárie MANDZÁK a spol.,

s.r.o. so sídlom v Bratislave, ktorým bolo výboru oznámené prevzatie právneho zastúpenia

menovanej verejnej funkcionárky spolu s požiadavkou nahliadnutia do spisu a žiadosťou,

aby bol právny zástupca vopred upovedomený o konaní vo veci tak, aby sa mohol zúčastniť

úkonov vzťahujúcich sa na toto konanie.

Dňa 27.6.2013 bolo zo strany právneho zástupcu nahliadnuté do predmetného spisu.

Následne 4.7.2013 bolo výboru doručené stanovisko, v ktorom právny zástupca namieta, že

skutok, ktorý je predmetom konania sa stal. Verejná funkcionárka uvádza, že si splnila

svoju povinnosť, a požadované oznámenie riadne vyplnila 28.3.2013. Vzhľadom na svoju

práceneschopnosť požiadala svojho otca o zaslanie uvedeného oznámenia prostredníctvom

pošty, ktorý túto zásielku odovzdal dňa 28.3.2013 na pošte v H., avšak nie ako doporučenú

zásielku, ale ako obyčajný list. Z uvedeného dôvodu preto verejná funkcionárka nedisponuje

potvrdením pošty. Okrem tejto zásielky však otec verejnej funkcionárky zasielal aj iné

písomnosti, ktoré boli iným adresátom riadne doručené. Na preukázanie skutkových tvrdení

právny zástupca predložil lekársku správu, ktorá preukazuje jej zlý zdravotný stav ku dňu

28.3.2013, fotokópiu oznámenia, ktoré bolo zaslané formou obyčajnej zásielky, a navrhol

vypočuť otca klientky a samotnú klientku.

Podľa , ak sa v konaní preukázalo, že verejný

funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným

zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného

funkcionára v rozpore s alebo zákonom a uložiť pokutu podľa

ods. 10 vo výške mesačného platu verejného funkcionára (keďže ide

o porušenie povinnosti podľa podať oznámenie do 31. marca za

predchádzajúci kalendárny rok).

Podľa môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania,

ak sa v konaní nepreukáže, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosti

ustanovené týmto .

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejnej

funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané

skutočnosti prihliadať, keďže neumožňuje zbaviť verejnú funkcionárku

zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov.

Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanej Ing. J. M., bývalej členke

predstavenstva V., a.s., ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1

vo výške jednomesačného platu verejnej funkcionárky podľa

písm. a) . Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené

uznesením č. 258.

Podľa sa mesačným platom verejného funkcionára

rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za

výkon verejnej funkcie.

Listom Ing. JUDr. S. B. generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva H., a.s.,

č. 307/10/013 zo dňa 1.10.2013 bolo Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií oznámené, že Ing. J. M., bývalá členka predstavenstva V., a.s.,

poberala za výkon verejnej funkcie spolu za rok 2012 plat vo výške 2 038,28 EUR.

Z uvedeného vyplýva, že jedna dvanástina ročného príjmu verejnej funkcionárky za

rok 2012 bola vo výške 169,85 EUR. Výpočet uvedenej sumy vychádza z pomernej časti

mzdy podľa vykonávanej práce za obdobie od 1.1.2012 do 28.6.2012.

Podľa v prípade, ak mesačný plat verejného

funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako

priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za

predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat

považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za

uplynulý kalendárny rok.

Podľa listu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

č. 7500/2013-M_ŠT II. z 27. marca 2013, podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej

republiky, priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky v roku

2012 predstavovala 805 EUR mesačne. Z tohto dôvodu bola výška pokuty uvedená

vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.»

18. Zo spisu sp. zn. vedeného výborom ústavný súd zistil, že

navrhovateľka doručila 4. júla 2013 prostredníctvom právneho zástupcu Kancelárii národnej

rady stanovisko ku konaniu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov vedenému výborom proti navrhovateľke (ďalej len „stanovisko“), v ktorom

uviedla: «Namietam, že skutok, ktorý je predmetom konania sa stal. Klientka uvádza, že si

splnila svoju povinnosť, a požadované oznámenie riadne vyplnila dňa 28.03.2013.

Vzhľadom na svoju práceneschopnosť požiadala svojho otca o zaslanie uvedeného

oznámenia prostredníctvom pošty, ktorý túto zásielku (obsahujúcu oznámenie) odovzdal

dňa 28.03.2013 na pošte v H. (nie ako doporučenú zásielku, ale ako obyčajný list).

Z uvedeného dôvodu preto nedisponujeme potvrdením pošty. Okrem tejto zásielky však otec

mojej klientky zasielal aj iné písomnosti, ktoré boli iným adresátom riadne doručené.

Na preukázanie skutkových tvrdení predkladáme lekársku správu klientky (preukazujúcu jej

zlý zdravotný stav ku dňu 28.03.2013), fotokópiu oznámenia (ktoré bolo zaslané formou

obyčajnej zásielky) a navrhujeme vypočuť otca klientky a samotnú klientku.»

19. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru, ústavný súd

dospel k záveru, že rozhodnutie nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenie rozhodnutia orgánu

verejnej moci, a z pohľadu záverov v ňom uvedených je prejavom arbitrárneho prístupu

výboru k rozhodovaniu navrhovateľkinej veci.

20. Navrhovateľka bola v konaní činná, výboru predložila stanovisko, v ktorom

namietala, že oznámenie výboru zaslala v lehote predpokladanej .

Na preukázanie svojho tvrdenia navrhla ako dôkaz výsluch svedka (svojho otca), pričom

výsluch svedkov je prostriedkom, ktorým možno zistiť stav veci. Výbor v napadnutom

rozhodnutí však na tieto ťažiskové námietky a návrhy navrhovateľky relevantne

neodpovedal, neuviedol, ako sa s nimi vysporiadal, nezdôvodnil vypočutie/nevypočutie

navrhovaného svedka, neuviedol, či lustroval evidenciu došlej pošty sekretariátu výboru

(tak, ako to výbor v minulosti vykonal napr. v konaní vedenom pod sp. zn. VP/33/08-K,

pričom v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. VP/33/08-K z 18. septembra 2008 tento úkon

a ním zistené skutočnosti aj riadne uviedol) a aké skutočnosti zistil.

21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (ako aj zo spisu sp. zn. ,

ktorý mal ústavný súd k dispozícii – podrobnejšie pozri v nasledujúcom bode tohto nálezu)

nie je možné zistiť, aké iné dôkazy výbor priamo v konaní vo veci ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonal a z ktorých vychádzal pri konštatácii

nesplnenia povinnosti navrhovateľky v zmysle . Inak

povedané, nie je zrejmé, či výbor v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov zisťoval (akokoľvek) stav veci a či vykonal v konaní vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľkinej veci dokazovanie.

Pokiaľ sa výbor v napadnutom rozhodnutí odvoláva na prehľad výboru o došlých

oznámeniach, ústavný súd uvádza, že výbor sa s prehľadom výboru o došlých oznámeniach

oboznámil na rokovaní výboru konanom ešte pred začatím konania vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov voči navrhovateľke, pričom v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia výbor ďalej neuviedol, či uvedený prehľad výboru o došlých

oznámeniach bol zároveň dôkazom, ktorý v rámci konania vo veci ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonal a z ktorého v rámci tohto konania výlučne

vychádzal, ako dôkaz hodnotil a aké závery v tomto konaní na jeho základe (na základe

obsahu prehľadu výboru o došlých oznámeniach) aj s ohľadom na námietky navrhovateľky

priamo sa týkajúce predmetného prehľadu výboru o došlých oznámeniach (námietka

včasného zaslania oznámenia výboru v zmysle ) zistil.

22. Ústavný súd k povinnosti výboru správne a v dostatočnom rozsahu zistiť

skutkový stav veci zároveň konštatuje, že v celom spise sp. zn. vedenom

výborom v navrhovateľkinej veci sa nenachádza ani jeden dôkaz, ktorý by mohol byť

podkladom na prijatie záveru o navrhovateľkinom nesplnení si povinnosti podľa čl. 7 ods. 1

. Výbor síce v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľka mala

povinnosť podať oznámenie za rok 2012 do 31. marca 2013, že navrhovateľka oznámenie

podala 4. júla 2013 a že výbor „sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 23. mája

2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových

pomerov verejných funkcionárov za február - máj 2013 a k 31.3.2013 za rok 2012“, avšak

v celom spise sp. zn. sa uvedený prehľad o došlých oznámeniach nenachádza

a nenachádza sa v ňom ani žiaden obdobný alebo iný dôkaz (napr. potvrdenie sekretariátu

výboru o neevidovaní akejkoľvek došlej pošty od navrhovateľky a pod.), z ktorého by bolo

možné vyhodnotiť, že navrhovateľka si nesplnila povinnosť podať výboru oznámenie podľa

.

23. Zároveň ústavný súd vyjadruje rozpaky nad logickou výstavbou odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia výboru, keďže pokiaľ výbor uvádza, že sa so skutočnosťou, že

navrhovateľka podala oznámenie podľa 4. júla 2013

oboznámil 23. mája 2013, musí byť adresátovi týchto výrokov výboru zrejmá ich

nelogickosť vzhľadom na časovú následnosť vzniku jednotlivých skutočností a možnosti

oboznámenia sa s nimi (t. j. nie je možné, aby sa výbor 23. mája 2013 oboznámil

so skutočnosťou, že navrhovateľka podala oznámenie 4. júla 2013). Uvedený nedostatok

však možno hodnotiť ako lapsus calami a nevenovať vzhľadom na už skôr a aj ďalej

uvedené ťažiskové výhrady ústavného súdu voči napadnutému rozhodnutiu pozornosť.

24. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť na skutočnosť, že výbor v napadnutom

rozhodnutí k námietkam navrhovateľky konštatoval, že vyjadrenie navrhovateľky „má len

vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti

prihliadať, keďže neumožňuje zbaviť verejnú funkcionárku zodpovednosti za

jeho porušenie z takýchto dôvodov“, pričom dôvody uvádzané navrhovateľkou sú dôvodmi,

na základe ktorých v prípade preukázania ich pravdivosti (t. j. v prípade preukázania, že

navrhovateľka zaslala výboru oznámenie, a to v lehote v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného

zákona) nemôže byť založená zodpovednosť verejného funkcionára za porušenie ústavného

zákona (konkrétne za nesplnenie povinnosti podať výboru oznámenie v zmysle čl. 7 ods. 1

).

25. Ústavný súd sa na tomto mieste musí vyjadriť k už citovanému (a pre

prehľadnosť a dôslednosť citovanému opätovne) odôvodneniu výboru: „... vyjadrenie

verejnej funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na

uvádzané skutočnosti prihliadať, keďže neumožňuje zbaviť verejnú

funkcionárku zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov“. Ústavný súd zistil, že

citované stanovisko výbor v minulosti opakovane uviedol v odôvodneniach svojich

rozhodnutí (pozri rozhodnutia výboru sp. zn. VP/35/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/25/13-

K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010, sp. zn. VP/22/13-K z 25. júna

2013, sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn. VP/21/10-K z 11. augusta 2010,

sp. zn. VP/56/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/01/09-K z 22. apríla 2009, sp. zn. VP/17/11-

K zo 6. júla 2011, sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013, sp. zn. VP/18/13-K z 25. júna 2013),

kde tieto rozhodnutia výboru boli neskôr predmetom konaní o preskúmaní rozhodnutia

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred ústavným súdom

(pozri uznesenia ústavného súdu sp. zn. , , ,

, , , , ,

, , ). Podľa ústavného súdu

v demokratickom právnom štáte nie je prípustné, aby orgány verejnej moci pri výkone

právomoci rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických

osôb a právnických osôb odôvodňovali tieto rozhodnutia šablónovými stanoviskami bez

ohľadu na argumenty a námietky uplatnené v konaní účastníkmi týchto konaní. Ústavný súd

nevylučuje, že citované stanovisko výboru môže byť prijateľným základom (nie však

podstatnou časťou) odôvodnenia rozhodnutia výboru v prípadoch, keď verejný funkcionár

sám priznáva nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného

alebo zákonom a vo svojom vyjadrení v konaní vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom uvádza výlučne

neopodstatnené (z hľadiska vzniku zodpovednosti za porušenie alebo nesplnenie povinnosti

alebo obmedzenia podľa alebo zákona a z hľadiska možného preukázania

opaku toho, čo sa mu kladie za vinu, t. j. preukázania riadneho plnenia príkazov, zákazov

a dovolení v zmysle a zákonov) dôvody nesplnenia alebo porušenia

povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného alebo zákonom (napr.

zdravotné dôvody, rodinné dôvody, neznalosť a pod.). Avšak

odôvodnenie rozhodnutia, ktorým výbor konštatoval nesplnenie alebo porušenie povinnosti

alebo obmedzenia ustanoveného alebo zákonom zo strany verejného

funkcionára a uložil sankciu, musí ako celok ctiť požiadavku riadneho odôvodnenia

rozhodnutia konajúceho orgánu verejnej moci v zmysle , a teda

neopomenúť konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia dôkazy, ktoré orgán verejnej moci

v rámci konania vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri

hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníka

konania. Uvedená požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej moci,

ktorým tento v rámci právom upraveného procesu (konania) rozhodol o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby, musí byť

akcentovaná o to pregnantnejšie v prípadoch, keď účastník konania, ktorému sa kladie za

vinu napr. porušenie určitej zákonom uloženej povinnosti, uvádza tvrdenia a navrhuje

vykonať dôkazy smerujúce v prospech vyvinenia sa a preukázania, že postupoval intra

legem.

26. Ústavný súd neuzatvára, či tvrdenia navrhovateľky o včasnom splnení si

povinnosti v zmysle boli alebo neboli založené na pravdivom

skutkovom základe. S uvedeným sa vysporiadať bolo primárnou úlohou výboru s tým, že

bolo povinnosťou výboru správne a v dostatočnom rozsahu zistiť skutkový stav veci

a riadne sa zaoberať námietkami navrhovateľky vznesenými pred výborom a odôvodniť,

na základe čoho dospel k záveru o pravdivosti/nepravdivosti tvrdených skutočností

zo strany navrhovateľky (odovzdanie/neodovzdanie včas oznámenia podľa čl. 7 ods. 1

), a prečo vypočul/nevypočul, resp. považoval/nepovažoval (vzhľadom

na aké skutočnosti a dôkazy) za účelné vypočuť navrhovaného svedka zo strany

navrhovateľky. Tým, že z napadnutého rozhodnutia a zo samotného spisu sp. zn. VP/46/13-

K nie je možné zistiť, či výbor správne a v dostatočnom rozsahu zistil (zisťoval) skutkový

stav v rozhodovanej veci, a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia výboru nespĺňa

z dôvodov už uvedených atribúty riadneho odôvodnenia, ústavný súd ako orgán verejnej

moci povolaný až sekundárne zisťovať, či konanie verejného funkcionára bolo/nebolo

v rozpore s ( ), nemohol suplovať

uloženú povinnosť výboru zisťovať a preukázať, že navrhovateľka

nesplnila alebo porušila povinnosť alebo obmedzenie ustanovené alebo

iným zákonom ( ).

27. Na základe dôvodov uvedených v bodoch 19 až 26 a princípov komunikovaných

v bodoch 14 až 16 tohto nálezu ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie výboru

nespĺňa atribúty kladené na kvalitu rozhodnutia orgánu verejnej moci .

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

28. Ústavný súd nepovažoval vzhľadom na uvedený bod 1 výroku tohto nálezu

a jeho odôvodnenie za účelné vyjadrovať sa k ďalším námietkam navrhovateľky.

VI.

29. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania navrhovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátom JUDr. Michalom Mandzákom v konaní pred ústavným súdom.

Navrhovateľka ich podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslila sumou 321,12 €

s DPH spolu za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

písomného návrhu na ústavný súd) vykonané v roku 2013 a režijný paušál.

30. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2012 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 781 €

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 130,16 € a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 7,81 €). Podľa zoznamu daňových subjektov

registrovaných pre DPH vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je

advokát navrhovateľky daňovým subjektom registrovaným pre DPH.

31. Ústavný súd zistil, že navrhovateľkou vyčíslená odmena je v súlade s uvedenými

ustanoveniami vyhlášky, a preto jej ju v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18

ods. 3 vyhlášky priznal v uplatnenej sume. Pretože výbor, ktorému bola ako účastníkovi

konania pred ústavným súdom uložená povinnosť uhradiť trovy navrhovateľky, je orgánom

národnej rady, uložil mu ústavný súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie

národnej rady, ktorá nakladá s jej rozpočtovými prostriedkami (bod 2 výroku). Z uvedených

dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014