Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 477/2013
PDF · 217.88 KB
No categories available
III. ÚS 477/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne a podľa § 73b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval návrh Ing. V. T., B., zastúpeného
advokátom JUDr. A. B., K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/56/13-K z 25. júna 2013 a takto
rozhodol:
Návrh Ing. V. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/56/13-K z 25.
júna 2013 p o t v r d z u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. augusta
2013 doručený návrh Ing. V. T. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)
sp. zn. VP/56/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľ vykonával v roku 2012
funkciu člena Dozornej rady L., štátny podnik. Napadnutým rozhodnutím mal výbor
rozhodnúť tak, že navrhovateľ „porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
s tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona a preto mi uložil v súlade s čl. 9
ods. 10 písm. a) pokutu vo výške 805 €“.
Navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie výboru za „rozporné so samotným
ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v platnom znení“. Poukazuje pritom na skutočnosť,
že „rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 376/2012-100 zo
dňa 8. 6. 2012 som bol odvolaný z verejnej funkcie člena dozornej rady L. š. p. Predmetné
rozhodnutie mi bolo doručené 15. 6. 2012. Týmto dňom zanikla moja funkcia člena
dozornej rady. Rozpor napadnutého rozhodnutia vidím v porušení ustanovenia čl. 9 ods. 12
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nakoľko podľa môjho názoru Výbor Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií mal konanie voči mne zastaviť a per
analogiam použiť ustanovenie čl. 9 ods. 12 posledná veta ústavného zákona č. 357/2004 Z.
z.“.
Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:
„Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/56/13-K zo dňa 25.6.2013.“
II.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.
(ďalej len „ústavný zákon“) môže dotknutý verejný funkcionár podať návrh na preskúmanie
rozhodnutia výboru na ústavnom súde v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa
odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému
funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok.
Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie
o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.
Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.
Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanie
o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý
vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa uznesenia č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona
o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu sa
na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona vzťahuje § 25 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
V danom prípade navrhovateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím poukazujúc
na zánik jeho funkcie člena dozornej rady v L., štátny podnik, ešte v roku 2012, a to
rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č.
376/2012-100 z 8. júna 2012.
Výbor napadnutým rozhodnutím rozhodol, že navrhovateľ ako bývalý člen dozornej
rady označeného štátneho podniku „tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. v lehote stanovenej v tomto článku,
porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona
č. 545/2005 Z. z. (odvolaný z verejnej funkcie 15. 6. 2012, oznámenie za rok 2012 mal
podať do 31. 3. 2013, oznámenie do dnešného dňa nepodal)“. Pre uvedené porušenie
povinnosti výbor ďalej navrhovateľovi uložil „v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. pokutu v sume zodpovedajúcej
mesačnému platu verejného funkcionára, a to vo výške 805 EUR, ktorú je povinný uhradiť
do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.
Výbor pri svojom rozhodnutí vychádzal z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ktorý
ustanovuje verejným funkcionárom vymenovaným v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona
povinnosť do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy
do 31. marca podať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových
pomerov orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona. Napriek tomu
navrhovateľ, ktorý bol odvolaný z verejnej funkcie 15. júna 2012 a mal povinnosť podať
predmetné oznámenie za rok 2012 do 31. marca 2013, ho do dnešného dňa nepodal. Po
oboznámení sa s touto skutočnosťou výbor uznesením č. 192 z 23. mája 2013 začal proti
menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona.
Navrhovateľ sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom z 8. júna 2013, v ktorom
navrhol konanie proti jeho osobe zastaviť z dôvodu, že od 4. januára 2013 a aj v súčasnosti
je uznaný za práceneschopného a predmetné oznámenie nebol schopný podať pre
nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si sám neprivodil. S poukazom na odvolanie z funkcie
člena dozornej rady bol toho názoru, že per analógiám prichádzalo do úvahy zastavenie
konania podľa čl. 9 ods. 12 poslednej vety ústavného zákona.
Po uvedení znenia čl. 9 ods. 6 a 12 ústavného zákona dospel výbor k záveru,
že „vyjadrenie verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by
výbor mohol na uvádzané skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť
verejného funkcionára zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu
prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. V. T., bývalému členovi dozornej rady L., š. p.
ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške
jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného
zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 25. júna 2013 schválené uznesením č. 251.“
Rozhodnutie o uloženej pokute výbor odôvodnil znením čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona
vychádzajúc zo zistenia, že navrhovateľovi, ktorému bola vyplatená odmena za výkon
funkcie v roku 2012 v sume menšej ako priemerná nominálna mzda v hospodárstve
Slovenskej republiky, je možné podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona uložiť pokutu len vo
výške priemernej nominálnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2012, čo
v danom prípade predstavovalo sumu 805 €.
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona sa tento zákon vzťahuje na funkcie
riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie
ustanovuje štát.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona je verejným funkcionárom na účely tohto
ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8
a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala
verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa
skončenia výkonu verejnej funkcie.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo
dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať
písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí,
ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko
a adresa trvalého pobytu.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár
nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé
údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie
verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie
a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu
podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokuta sa ukladá v sume
zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti
podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.
Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný
funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným
zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo
nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení konania. Na prijatie platného
rozhodnutia o zastavení konania je potrebná najmenej trojpätinová väčšina prítomných
členov orgánu, ktorý konanie uskutočňuje; také rozhodnutie je konečné. Konanie sa zastaví
aj vtedy, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej
funkcie.
Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona v prípade, ak mesačný plat verejného
funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako
priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat
považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za
uplynulý kalendárny rok.
Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nezbavuje verejného funkcionára
povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 z titulu každej verejnej funkcie, ktorú
v rozhodnom období zastáva. Výnimkou je prípad ustanovený v čl. 7 ods. 3 ústavného
zákona (ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo
je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom
roku oznámenie podľa odseku 1, nie je povinný ho podať opätovne), ktorý však má význam
iba pre prípadnú kumuláciu povinnosti verejného funkcionára podať oznámenie do 30 dní
odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a jeho povinnosti podať oznámenie
do 31. marca príslušného kalendárneho roka. O takýto prípad však u navrhovateľa nejde.
Ústavný súd ďalej poukazuje na zjednocujúce stanovisko prijaté uznesením č. k.
PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov,
podľa ktorého „verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona... za dobu výkonu funkcie v kalendárnom
roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho
roku“. Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov
je preveriť plnenie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný zákon tak
ustanovuje povinnosti počas aktívneho výkonu funkcie po jeho skončení vrátane
tzv. postzamestnaneckých povinností (typicky čl. 8 ústavného zákona). Počas celého
obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný
zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie kontrolované. Preto je rozumné, že
verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj
za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom roku výkonu funkcie, a to do 31. marca
nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme, funkcionára už nemožno sankcionovať
stratou funkcie, ale ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pozná aj sankcie finančné.
Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie
došlo k porušeniu povinností podľa ústavného zákona, môže verejnému funkcionárovi
uložiť tam stanovenú pokutu.
Ústavný súd sa cíti viazaný ním samým formulovanou požiadavkou na dôsledné
rešpektovanie jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu
právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné
situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
Z citovaných ustanovení ústavného zákona vyplýva, že úlohou výboru v konaní pred
ním vedenom je výlučne posúdenie riadneho a včasného splnenia povinností uložených
ústavným zákonom alebo iným osobitným zákonom dotknutým verejným funkcionárom.
Tomu zodpovedá aj koncept prieskumnej právomoci ústavného súdu, keďže podľa § 73b
ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného
funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením
potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom
zruší.
Predmetom konania o preskúmaní rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu
rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je teda iba posúdenie
konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami
ústavného zákona. Tomu zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v
tomto konaní - zrušením namietaného rozhodnutia výboru (ak senát ústavného súdu po jeho
preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom)
alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu
k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom).
Pravdaže, ústavný súd neopomína skutočnosť, že v priebehu svojej rozhodovacej
činnosti podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde už
uviedol, že sa v tomto konaní nemôže v niektorých osobitných prípadoch obmedziť iba
na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7
alebo čl. 8 ústavného zákona uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil
povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom
(IV. ÚS 1/07). „Osobitosť“ však identifikoval v porušení procesných zásad zaručujúcich
právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej
republiky, keď výbor pristúpil k vyvodeniu zodpovednosti voči verejnému funkcionárovi,
ktorý sa pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona vzdal svojej
funkcie. Ústavný súd potom v danej kauze zistil rozpor postupu výboru s poslednou vetou
čl. 9 ods. 12 ústavného zákona (obdobne III. ÚS 20/07).
O takýto prípad však u navrhovateľa nejde. Ústavný súd konštatuje, že zastavenie
konania na podklade rovnakých alebo obdobných skutkových okolností prípadu iného
verejného funkcionára nepochybne môže za určitých okolností (napr. pri absencii náležitého
odôvodnenia) nastoľovať závažné otázky týkajúce sa rovnosti prístupu výboru
k posudzovaniu pochybení verejných funkcionárov, to ale nemá žiaden dopad
na dokazovaním ustálený a aj samotným navrhovateľom potvrdený fakt, že ústavným
zákonom vyžadované oznámenie riadne a včas nepodal, a tak porušil čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona. Pokiaľ navrhovateľ namieta možnosť zastavenia konania podľa čl. 9 ods. 12
poslednej vety ústavného zákona, ústavný súd uvádza, že označená veta tohto ustanovenia
na daný prípad nedopadá, keďže navrhovateľ tiež namietal, že výbor mal konanie zastaviť
a aplikovať na daný prípad, pretože pred začatím konania (ani pred hlasovaním o rozhodnutí
podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona) sa navrhovateľ svojej verejnej funkcie nevzdal, ale bol
z nej odvolaný 15. júna 2012 (podobne III. ÚS 141/2010). Takáto námietka je preto pre
posúdenie navrhovateľovej veci nedôvodná. Naopak, zo zisteného skutkového stavu
vyplýva, že hoci v roku 2012 vykonával verejnú funkciu (člen dozornej rady štátneho
podniku), oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona do 31. marca 2013 výboru
nepodal, a preto je záver, že navrhovateľ porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, vyjadrený
v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá dôvod na jeho zrušenie ústavným
súdom (pozri tiež IV. ÚS 263/09, I. ÚS 46/2011 a I. ÚS 382/2010). Zjavná
neopodstatnenosť posudzovaného návrhu vyplýva nepochybne z toho, že konanie
navrhovateľa bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom,
čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a tak návrh navrhovateľa už pri jeho predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený a napadnuté rozhodnutie výboru podľa §
73b ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde potvrdil.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľa po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013