Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 234/09
PDF · 162.96 KB
No categories available
I. ÚS 234/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009
predbežne prerokoval návrh Ing. T. D., N., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej
rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/01/09-K z 22. apríla 2009,
za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto
rozhodol:
Návrh Ing. T. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. júla 2009
doručený návrh Ing. T. D., N. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“)
sp. zn. VP/01/09-K z 22. apríla 2009 (ďalej len „namietané rozhodnutie“), za účasti Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.
Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že namietaným rozhodnutím, ktoré bolo
navrhovateľovi doručené 22. júna 2009, mu výbor uložil pokutu, pretože ako verejný
funkcionár, riaditeľ štátneho podniku H. B., porušil povinnosť podať v ustanovenej lehote
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona
č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný
zákon“).
Pokutu výbor stanovil podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu na sumu 723,03 €. Navrhovateľ uviedol, že namietané rozhodnutie považuje
„za veľmi tvrdé voči mojej osobe a mojej rodine, nakoľko som uvedené ustanovenie zákona
neporušil zámerne, svojim konaním som nespôsobil žiadnu ujmu SR pri výkone svojej
funkcie a taktiež som nespôsobil žiadnu škodu finančného alebo materiálneho charakteru.
Obsah majetkového priznania, ktoré bolo predložené zodpovedá skutočnosti, to znamená,
že som sa neskorým podaním nesnažil zmariť alebo zámerne oddialiť podanie informácií
o majetkových pomeroch mojej osoby a majetkových pomeroch mojej rodiny.“.
K dôvodom oneskoreného podania oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
navrhovateľ uviedol: „Do funkcie riaditeľa H. B., š. p. som bol vymenovaný dňa 1. 11.
2008. Bol som si vedomý povinnosti vyplývajúcej z citovaného zákona. Uvedenú povinnosť
som si splnil dňa 28. 11. 2008, avšak vzhľadom na skutočnosť, že som ako verejný
funkcionár podával uvedené priznanie prvýkrát, omylom som uvedené hlásenie zaslal
na osobný úrad MŽP SR poštou. Myslel som, že uvedené priznanie je nutné zaslať
na osobný úrad MŽP SR, ktoré je zakladateľom H., š. p. Až následne som bol upozornený,
že uvedenú povinnosť si treba splniť voči Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR.
Obratom som tak vykonal. Bohužiaľ tak sa stalo, že som nedodržal termín, ktorý mi ukladal
povinnosť predložiť priznanie do 30 dní.“
Navrhovateľ ústavný súd v uvedenej veci požiadal, aby preskúmal napadnuté
rozhodnutie a následne ho zrušil.
II.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatoval, že jeho
právomoc preskúmavať rozhodnutia výboru vo veciach ochrany verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov je založená čl. 10 ods. 2 ústavného zákona,
pričom navrhovateľ ako riaditeľ štátneho podniku H. B. je verejným funkcionárom podľa
čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona, a teda osobou oprávnenou podať návrh na začatie
konania o preskúmanie rozhodnutí výboru.
Z návrhu navrhovateľa a jeho príloh vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo
navrhovateľovi doručené 22. júna 2009, pričom svoj návrh doručil ústavnému súdu 24. júla
2009 (na poštovú prepravu bol podaný 21. júla 2009), t. j. v lehote ustanovenej v čl. 10
ods. 2 ústavného zákona. Z toho vyplýva, že návrh bol podaný v zákonom ustanovenej
lehote.
Po uvedených zisteniach sa ústavný súd sústredil na skúmanie, či návrh navrhovateľa
nie je zjavne neopodstatnený.
Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania
o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je iba posúdenie konania verejného funkcionára
z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu. Tomu zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu
v tomto konaní; ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru
zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom,
tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného
funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.
Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého
rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,
pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.
II.A Skutkový stav
Z návrhu navrhovateľa, napadnutého rozhodnutia a jeho príloh, ako aj z vlastných
zistení ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
1. Navrhovateľ je riaditeľom štátneho podniku H. B., túto funkciu vykonáva
od 1. novembra 2008.
2. Navrhovateľ bol podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
povinný podať výboru do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, písomné
oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci
kalendárny rok v rozsahu vyplývajúcom z čl. 7 ods. 1 a čl. 7 ods. 4 ústavného zákona (ďalej
len „oznámenie“).
3. Písomné oznámenie navrhovateľa bolo výboru doručené po uplynutí lehoty
uvedenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, čo navrhovateľ nepopiera, naopak túto skutočnosť
aj vo svojom návrhu potvrdil.
4. Po zabezpečení potrebných podkladov výbor vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým
za porušenie povinnosti podať oznámenie navrhovateľovi uložil pokutu v sume 723,03 €
(21 782 Sk). V odôvodnení tohto rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa, ktoré
uplatnil tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj v konaní pred výborom, výbor uviedol:
„Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného funkcionára
má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti
prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho porušenie
z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie predmetného
ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. T. D.,
riaditeľovi H., š. p. B. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1
ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10
písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 22. apríla 2009 schválené
uznesením č. 675.“
Sumarizujúc uvedené skutkové zistenia ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ
v podanom návrhu potvrdil nesplnenie svojej povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu podať do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej
funkcie, písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov
za predchádzajúci kalendárny rok v rozsahu vyplývajúcom z čl. 7 ods. 1 a čl. 7 ods. 4
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Postup výboru smerujúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia bol v súlade
s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval
navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na všetky námietky
navrhovateľa (aj keď stručne) v odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval.
II.B Právne závery
Z už citovaného návrhu navrhovateľa, v ktorom žiada ústavný súd o preskúmanie
napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že v ňom opakuje svoje námietky, ktoré boli obsiahnuté
už v jeho vyjadrení zo 17. februára 2009 adresovanom výboru, podľa ktorých ustanovenie
ústavného zákona neporušil úmyselne, a tridsaťdňovú lehotu na podanie oznámenia podľa
čl. 7 ods. 1 ústavného zákona nedodržal, pretože omylom svoje oznámenie zaslal na osobný
úrad Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, a až následne po upozornení,
že si túto povinnosť musí splniť voči výboru, zaslal obratom oznámenie podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona výboru.
Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľa a dospel k záveru,
že sú neopodstatnené. Navrhovateľ sám vedel, že je jeho povinnosťou podať oznámenie
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, a v súlade so zásadou neznalosť zákona
neospravedlňuje, jeho nevedomosťou, že podľa ustanovenia čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného
zákona má uvedené oznámenie doručiť výboru, nemožno ospravedlniť zmeškanie lehoty
na podanie uvedeného oznámenia.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že námietky navrhovateľa voči
napadnutému rozhodnutiu sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody
na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť
po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľa ako celok
odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Záverom ústavný súd konštatuje, že návrh navrhovateľa nespĺňal ani všetky
náležitosti návrhu podľa § 73a zákona o ústavnom súde (predovšetkým nesplnenie
požiadavky povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom), avšak
vzhľadom na jeho obsah ústavný súd nepovažoval v tomto prípade za potrebné vyzývať
navrhovateľa na odstránenie jeho nedostatkov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2009