Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 452/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne a podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval návrh RNDr. A. Z., B., zastúpenej

advokátom JUDr. A. B., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Návrh RNDr. A. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/55/13-K

z 25. júna 2013 p o t v r d z u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. augusta

2013 doručený návrh RNDr. A. Z., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie

rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej

len „výbor“) sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľka vykonávala v roku 2012

funkciu člena Dozornej rady S., š. p., B. Uznesením č. 191 z 23. mája 2013 začal

výbor proti navrhovateľke konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov za porušenie povinnosti podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností

a majetkových pomerov do 31. marca 2013 podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona

č. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov

v znení ústavného (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného

záujmu“).

Navrhovateľka adresovala 30. mája 2013 výboru svoje vyjadrenie, v ktorom uviedla,

že podľa jej názoru sa na ňu s ohľadom na ukončenie výkonu funkcie člena dozornej rady

11. októbra 2012 „nevzťahuje ..., ale vzťahuje sa mňa

povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 uvedeného zákona... Na základe čl. 8 ods. 5 vyššie uvedeného

zákona sa na mňa, ako bývalej členky Dozornej rady S., š. p. B., vzťahuje lehota podania

oznámenia do 11. 11. 2013. Dovoľujem si taktiež poznamenať, že zároveň som poslankyňou

Zastupiteľstva B... samosprávneho kraja a vzťahuje sa na mňa povinnosť podľa čl. 7 ods. 1

.. odovzdať oznámenie do 31. 3. 2013, čo som v lehote splnila.“.

Navrhovateľka následne 6. júna 2013 doplnila svoje vyjadrenie tvrdením,

že „ak z mojej strany došlo k porušeniu zákona, tak to bolo na základe nejasnej formulácie

článku 7 ústavného zákona, o čom svedčí aj skutočnosť, ktorú som zistila po doručení

Uznesenia výboru, a to že IV. senát Ústavného súdu mal identický výklad ústavného zákona

(nález sp. zn. ) ako som si ho vyložila ja. Následne, po preštudovaní

si rozhodnutí Ústavného súdu som zistila, že Ústavný súd vydal zjednocujúce stanovisko

PLz. -10, z ktorého vyplýva moja povinnosť podať Oznámenie v lehote

do 31. 3. 2013. Tieto okolnosti uvádzam na svoju obhajobu, že z mojej strany nešlo

o neznalosť zákona, opomenutie, či nedbanlivosť a ani o úmysel nepodať zákonom

požadované Oznámenie.“. Súčasne s doplnením vyjadrenia doručila navrhovateľka výboru

vyplnené oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Výbor namietaným rozhodnutím autoritatívne konštatoval, že navrhovateľka

ako bývalá členka Dozornej rady S., š. p., B., porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu, lebo nepodala oznámenie požadované týmto ustanovením

do 31. marca 2013, ale až 7. júna 2013. Za to jej výbor podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložil „pokutu v sume zodpovedajúcej

mesačnému platu verejnej funkcionárky, a to vo výške 805 EUR, ktorú je povinná uhradiť

do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.

V odôvodnení namietaného rozhodnutia výbor po rekapitulácii dôvodov vyjadrenia

navrhovateľky zdôraznil, že „podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona, ak sa v konaní

preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie

ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie

alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom

a uložiť mu pokutu podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona vo výške mesačného platu

verejného funkcionára (keďže ide o porušenie povinnosti podľa čl. 7 ústavného zákona

podať oznámenie do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok). Podľa čl. 9 ods. 12

ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak sa v konaní preukáže,

že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosti ustanovené týmto ústavným

zákonom. Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejnej

funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané

skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť verejnú funkcionárku

zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov.“.

V návrhu doručenom ústavnému súdu navrhovateľka namieta, že „výbor napriek

tomu, že si vyžiadal od navrhovateľky jej stanovisko, vôbec neprihliadol ku skutočnostiam

a dôkazom, ktoré vo svojich vyjadreniach predložila... Z týchto dôkazov je zrejmé,

že navrhovateľka nielenže nemala žiaden problém predložiť požadované oznámenie,

ale aj to, že predmetné oznámenie podala, a to v zákonnej lehote. Výbor sa však týmito

skutočnosťami... vôbec nezaoberal a nijak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho

rozhodnutia.“.

Navrhovateľka nesúhlasí s názorom výboru, že na ňou uvádzané skutočnosti ústavný

zákon o ochrane verejného záujmu nedovoľuje prihliadať, pretože «orgán, ktorý vykonáva

uvedené konanie nemôže odmietnuť prihliadnuť na tieto skutočnosti z dôvodu, aký uviedol

výbor vo svojom rozhodnutí. O povinnosti orgánu preveriť relevantné argumenty

navrhovateľky hovorí aj Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.

z 12. septembra 2012, podľa ktorého: „Ak v konaní vo veci ochrany verejného záujmu

si orgán ukladajúci sankciu riadne nepreveril relevantné argumenty navrhovateľa

a iné právne významné skutočnosti, jeho rozhodnutie možno bez ďalšieho považovať

za neústavné.“. Výbor dostatočne nepreveril argumenty navrhovateľky, ktorými namietala

právne významné skutočnosti, že si svoju zákonnú povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného

zákona v zákonnej lehote splnila. Výbor takisto vôbec neprihliadol k ostatným argumentom

navrhovateľky, ktoré uvádzala vo svojich vyjadreniach. Pritom posúdenie argumentov

navrhovateľky malo v tomto prípade závažný význam, pretože keby výbor postupoval

v súlade so zákonom, t. j. k uvedeným argumentom navrhovateľky prihliadol a vykonal ňou

uvedené dôkazy, musel by jednoznačne dospieť k záveru, že navrhovateľka si svoje

povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona splnila a bol by povinný rozhodnúť v súlade

s čl. 9 ods. 12 ústavného zákona...».

Navrhovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že na 10. schôdzi výboru «okrem

konania voči navrhovateľke sa viedlo identické konanie aj voči bývalému poslancovi

Národnej rady... V. L., ktoré výbor ďalším uznesením zastavil. Z mediálnych výstupov

niektorých členov výboru je zrejmý rozdielny postoj členov výboru k verejným

funkcionárom. Vplýva to najmä zo správy TASR zo dňa 25. 6. 2013, v ktorej sa uvádza

nasledujúce: „V. L. bol taký zlatý poslanec. Podľa mňa nebol úplne kompetentný vykonávať

funkciu poslanca, ale bol výborný hokejista. A ja mu verím, že priznanie nepodal

z nevedomosti a neznalosti“, zastal sa L. poslanec KDH A. P., ktorý sa na L. prípad pozeral

ľudsky. „Keď bol v parlamente, tak ani nevedel, či je v koalícii alebo v opozícii, či je vo

vláde alebo v parlamente. Ľudsky mi ho je ľúto. Je dobre, že výbor rozhodol, ako

rozhodol.“, doplnil P. Kresťanský demokrat tvrdí, že zákon by mal platiť pre každého

rovnako, ale v prípade L. je ochotný prižmúriť oko. „V prípade V. L... No, zákon by mal

platiť aj pre neho, ale je naozaj v ťažkej situácii a mal problém rozlíšiť niektoré základné

veci, takže jeho by som ospravedlnil,“ uviedol P., ktorý v ostatných prípadoch hlasoval

za udelenie pokuty. Z tejto správy je viac ako zrejmé, že členovia výboru nehlasovali

na základe ústavného zákona, ale na základe osobných postojov k jednotlivým verejným

funkcionárom. Viacerí verejní funkcionári nepodali oznámenie v zmysle čl. 7 ods. 1

ústavného zákona, avšak boli prijímané rozdielne a nejednotné uznesenia týkajúce

sa podobných prípadov. Tento postup je zrejmým porušením zásady rovnosti občanov pred

zákonom vyplývajúci z , podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní

v dôstojnosti i v právach... Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nutné predmetné

rozhodnutie výboru považovať za neústavné a z tohto dôvodu je nevyhnutné ho zrušiť.».

Navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/55/13-K zo dňa

25. 6. 2013 vydané v konaní podľa ústavného o ochrane

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona

č. zrušuje.

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný

uhradiť RNDr. A. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 330,60 Eur (slovom tristotridsať eur

šesťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. B., advokáta, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata

mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,

ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu

na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto

návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia

pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu

je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa konanie

o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý

vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

1. Podľa uznesenia č. k. PLz. -3 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona

o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu

na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Z podaného návrhu je zrejmé, že navrhovateľka nijako nespochybňuje, že písomné

oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca

2013 nepodala. Navrhovateľka takisto nespochybňuje skutočnosť vyplývajúcu

z vyžiadaného spisového materiálu, a to že predmetné oznámenie podala 7. júna 2013.

Súvisiaca argumentácia navrhovateľky, že príslušnej komisii Zastupiteľstva B.

samosprávneho kraja predmetné oznámenie včas a riadne doručila, je podľa názoru

ústavného súdu irelevantná. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nezbavuje

verejného funkcionára povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 z titulu každej

verejnej funkcie, ktorú v rozhodnom období zastáva. Výnimkou je prípad ustanovený v čl. 7

ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (ak je verejný funkcionár zvolený

alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný

do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie podľa odseku 1, nie je

povinný ho podať opätovne), ktorý však má význam iba pre prípadnú kumuláciu povinnosti

verejného funkcionára podať oznámenie do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej

funkcie, a jeho povinnosti podať oznámenie do 31. marca príslušného kalendárneho roka.

O takýto prípad však u sťažovateľky nejde.

3. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento

zákon vzťahuje na funkcie riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho

podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejným

funkcionárom na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú

v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8,

sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období

jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár

je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy

do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára

s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu

alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone

funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch

právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických

osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie

verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých

vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného

funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí,

ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko

a adresa trvalého pobytu.

Navrhovateľkina výhrada proti namietanému rozhodnutiu sa svojím obsahom

zakladá na právnom názore, podľa ktorého verejný funkcionár nie je povinný podať

oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za kalendárny

rok, v ktorom prestal vykonávať verejnú funkciu.

Ústavný súd uznesením č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 vo veci zjednotenia

odchylných právnych názorov senátov prijal zjednocujúce stanovisko, podľa ktorého

„verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7

ods. 1 ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov v znení ústavného za dobu výkonu funkcie

v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho

kalendárneho roku“. Zdôraznil pritom, že zmyslom konania vo veci ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu tak ustanovuje povinnosti

počas aktívneho výkonu funkcie, po jeho skončení vrátane tzv. postzamestnaneckých

povinností (typicky čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu). Počas celého

obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný

zákon o ochrane verejného záujmu, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie

kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu

funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom

roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme,

funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie, ale ústavný zákon o ochrane

verejného záujmu pozná aj sankcie finančné. Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci

výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo k porušeniu povinností podľa

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, môže verejnému funkcionárovi uložiť tam

stanovenú pokutu.

Akceptácia právneho názoru navrhovateľky by znamenala, že časť jej aktívneho

výkonu funkcie by nebola preverená, a tým by bol popretý účel ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu. Skutočnosť, že tu ústavodarca podporne použil konštrukciu právnej

fikcie používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na určité obdobie po skončení aktívneho

výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej súvislosti

žiadnu relevanciu. Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám po skončení

funkcie danú povinnosť nenazývajúc ich verejným funkcionárom, pričom by dosiahol

rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd sa cíti viazaný ním samým formulovanou požiadavkou na dôsledné

rešpektovanie jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu

právnej istoty [( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,

aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala

rovnaká odpoveď (napr. , , ), teda to, že obdobné

situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Vzhľadom na uvedené niet rozumného dôvodu odchýliť sa od právneho záveru

ústavného súdu ustáleného v citovanom zjednocujúcom stanovisku č. k. PLz. 1/2010-10

zo 7. júla 2010. Keďže na skutkové okolnosti jej prípadu a na navrhovateľkinu

argumentáciu formulované a odôvodnené zjednocujúce stanovisko dopadá, ústavný súd

hodnotí zásadnú navrhovateľkinu námietku ako nedôvodnú.

4. Navrhovateľka proti napadnutému rozhodnutiu výboru namietala aj s poukazom

na rozhodnutie výboru v inom konaní o ochrane verejného záujmu prijaté takisto 25. júna

2013, ktorým výbor konanie proti verejnému funkcionárovi V. L., bývalému poslancovi

Národnej rady Slovenskej republiky, zastavil. Skutkové pozadie vedúce k začatiu

uvedeného konania pritom bolo identické s prípadom navrhovateľky (podanie oznámenia

podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu po 31. marci 2013).

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní

preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie

ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo

čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom

sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto

ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.

Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní

nepreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie

ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo

čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení

konania... Konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním

o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že úlohou výboru v konaní pred ním vedenom

podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je výlučne posúdenie riadneho

a včasného splnenia povinností uložených ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu

alebo iným osobitným zákonom dotknutým verejným funkcionárom. Tomu zodpovedá

aj koncept prieskumnej právomoci ústavného súdu, keďže podľa § 73b ods. 3 zákona

o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára

je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté

rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Predmetom konania o preskúmaní rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu

rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je teda iba posúdenie

konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Tomu zodpovedá aj zákonná úprava

rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní – zrušením namietaného rozhodnutia výboru

(ak senát ústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára

nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením

rozhodnutiu výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru,

že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného

záujmu).

Pravdaže, ústavný súd neopomína skutočnosť, že v priebehu svojej rozhodovacej

činnosti podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy tretej časti

už uviedol, že sa v tomto konaní nemôže v niektorých osobitných prípadoch obmedziť

iba na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7

alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé

údaje alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom

alebo zákonom (). „Osobitosť“ však identifikoval v porušení procesných zásad

zaručujúcich právo na spravodlivý proces garantované a nasledujúcimi

Slovenskej republiky, keď výbor pristúpil k vyvodeniu zodpovednosti voči verejnému

funkcionárovi, ktorý sa pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu vzdal svojej funkcie. Ústavný súd potom v danej kauze zistil

rozpor postupu výboru s poslednou vetou čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu (obdobne ).

O takýto prípad však u navrhovateľky nejde. Ústavný súd konštatuje, že zastavenie

konania na podklade rovnakých alebo obdobných skutkových okolností prípadu iného

verejného funkcionára nepochybne môže za určitých okolností (napr. pri absencii náležitého

odôvodnenia) nastoľovať závažné otázky týkajúce sa rovnosti prístupu výboru

k posudzovaniu pochybení verejných funkcionárov, to ale nemá žiaden dopad

na dokazovaním ustálený a aj samotnou navrhovateľkou potvrdený fakt, že potrebné riadne

a včas nepodala, a tak porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Aj posledná navrhovateľkina námietka je tak nedôvodná.

5. V prípade navrhovateľky zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že hoci v roku

2012 vykonávala verejnú funkciu (člen dozornej rady štátneho podniku), oznámenie podľa

čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca 2013 výboru

nepodala, a preto je záver o tom, že navrhovateľka porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona,

vyjadrený v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá dôvod na jeho zrušenie

ústavným súdom (pozri tiež , a ). Zjavná

neopodstatnenosť posudzovaného návrhu vyplýva nepochybne z toho, že konanie

navrhovateľky bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom

o ochrane verejného záujmu, čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a tak návrh

navrhovateľky už pri jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený

a napadnuté rozhodnutie výboru podľa prvej vety

potvrdil.

Takýto postup je v súlade s už citovaným uznesením pléna ústavného súdu

č. k. PLz. -3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasledujúcich

ústavného zákona... sa vzťahuje , podľa ktorého sa každý

návrh predbežne prerokuje“.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľa po predbežnom

prerokovaní podľa rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013