Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 452/2013
PDF · 220.21 KB
No categories available
III. ÚS 452/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne a podľa § 73b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval návrh RNDr. A. Z., B., zastúpenej
advokátom JUDr. A. B., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013 a takto
rozhodol:
Návrh RNDr. A. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/55/13-K
z 25. júna 2013 p o t v r d z u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. augusta
2013 doručený návrh RNDr. A. Z., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie
rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej
len „výbor“) sp. zn. VP/55/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).
Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľka vykonávala v roku 2012
funkciu člena Dozornej rady S., š. p., B. Uznesením č. 191 z 23. mája 2013 začal
výbor proti navrhovateľke konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov za porušenie povinnosti podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností
a majetkových pomerov do 31. marca 2013 podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu“).
Navrhovateľka adresovala 30. mája 2013 výboru svoje vyjadrenie, v ktorom uviedla,
že podľa jej názoru sa na ňu s ohľadom na ukončenie výkonu funkcie člena dozornej rady
11. októbra 2012 „nevzťahuje čl. 7 ods. 1 zákona č. 357/2004 Z. z...., ale vzťahuje sa mňa
povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 uvedeného zákona... Na základe čl. 8 ods. 5 vyššie uvedeného
zákona sa na mňa, ako bývalej členky Dozornej rady S., š. p. B., vzťahuje lehota podania
oznámenia do 11. 11. 2013. Dovoľujem si taktiež poznamenať, že zároveň som poslankyňou
Zastupiteľstva B... samosprávneho kraja a vzťahuje sa na mňa povinnosť podľa čl. 7 ods. 1
zákona č. 357/2004 Z. z... odovzdať oznámenie do 31. 3. 2013, čo som v lehote splnila.“.
Navrhovateľka následne 6. júna 2013 doplnila svoje vyjadrenie tvrdením,
že „ak z mojej strany došlo k porušeniu zákona, tak to bolo na základe nejasnej formulácie
článku 7 ústavného zákona, o čom svedčí aj skutočnosť, ktorú som zistila po doručení
Uznesenia výboru, a to že IV. senát Ústavného súdu mal identický výklad ústavného zákona
(nález sp. zn. IV. ÚS 293/07) ako som si ho vyložila ja. Následne, po preštudovaní
si rozhodnutí Ústavného súdu som zistila, že Ústavný súd vydal zjednocujúce stanovisko
PLz. ÚS 1/2010-10, z ktorého vyplýva moja povinnosť podať Oznámenie v lehote
do 31. 3. 2013. Tieto okolnosti uvádzam na svoju obhajobu, že z mojej strany nešlo
o neznalosť zákona, opomenutie, či nedbanlivosť a ani o úmysel nepodať zákonom
požadované Oznámenie.“. Súčasne s doplnením vyjadrenia doručila navrhovateľka výboru
vyplnené oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Výbor namietaným rozhodnutím autoritatívne konštatoval, že navrhovateľka
ako bývalá členka Dozornej rady S., š. p., B., porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu, lebo nepodala oznámenie požadované týmto ustanovením
do 31. marca 2013, ale až 7. júna 2013. Za to jej výbor podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložil „pokutu v sume zodpovedajúcej
mesačnému platu verejnej funkcionárky, a to vo výške 805 EUR, ktorú je povinná uhradiť
do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.
V odôvodnení namietaného rozhodnutia výbor po rekapitulácii dôvodov vyjadrenia
navrhovateľky zdôraznil, že „podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona, ak sa v konaní
preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie
ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie
alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom
a uložiť mu pokutu podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona vo výške mesačného platu
verejného funkcionára (keďže ide o porušenie povinnosti podľa čl. 7 ústavného zákona
podať oznámenie do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok). Podľa čl. 9 ods. 12
ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak sa v konaní preukáže,
že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosti ustanovené týmto ústavným
zákonom. Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejnej
funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané
skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť verejnú funkcionárku
zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov.“.
V návrhu doručenom ústavnému súdu navrhovateľka namieta, že „výbor napriek
tomu, že si vyžiadal od navrhovateľky jej stanovisko, vôbec neprihliadol ku skutočnostiam
a dôkazom, ktoré vo svojich vyjadreniach predložila... Z týchto dôkazov je zrejmé,
že navrhovateľka nielenže nemala žiaden problém predložiť požadované oznámenie,
ale aj to, že predmetné oznámenie podala, a to v zákonnej lehote. Výbor sa však týmito
skutočnosťami... vôbec nezaoberal a nijak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho
rozhodnutia.“.
Navrhovateľka nesúhlasí s názorom výboru, že na ňou uvádzané skutočnosti ústavný
zákon o ochrane verejného záujmu nedovoľuje prihliadať, pretože «orgán, ktorý vykonáva
uvedené konanie nemôže odmietnuť prihliadnuť na tieto skutočnosti z dôvodu, aký uviedol
výbor vo svojom rozhodnutí. O povinnosti orgánu preveriť relevantné argumenty
navrhovateľky hovorí aj Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 380/2012
z 12. septembra 2012, podľa ktorého: „Ak v konaní vo veci ochrany verejného záujmu
si orgán ukladajúci sankciu riadne nepreveril relevantné argumenty navrhovateľa
a iné právne významné skutočnosti, jeho rozhodnutie možno bez ďalšieho považovať
za neústavné.“. Výbor dostatočne nepreveril argumenty navrhovateľky, ktorými namietala
právne významné skutočnosti, že si svoju zákonnú povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona v zákonnej lehote splnila. Výbor takisto vôbec neprihliadol k ostatným argumentom
navrhovateľky, ktoré uvádzala vo svojich vyjadreniach. Pritom posúdenie argumentov
navrhovateľky malo v tomto prípade závažný význam, pretože keby výbor postupoval
v súlade so zákonom, t. j. k uvedeným argumentom navrhovateľky prihliadol a vykonal ňou
uvedené dôkazy, musel by jednoznačne dospieť k záveru, že navrhovateľka si svoje
povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona splnila a bol by povinný rozhodnúť v súlade
s čl. 9 ods. 12 ústavného zákona...».
Navrhovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že na 10. schôdzi výboru «okrem
konania voči navrhovateľke sa viedlo identické konanie aj voči bývalému poslancovi
Národnej rady... V. L., ktoré výbor ďalším uznesením zastavil. Z mediálnych výstupov
niektorých členov výboru je zrejmý rozdielny postoj členov výboru k verejným
funkcionárom. Vplýva to najmä zo správy TASR zo dňa 25. 6. 2013, v ktorej sa uvádza
nasledujúce: „V. L. bol taký zlatý poslanec. Podľa mňa nebol úplne kompetentný vykonávať
funkciu poslanca, ale bol výborný hokejista. A ja mu verím, že priznanie nepodal
z nevedomosti a neznalosti“, zastal sa L. poslanec KDH A. P., ktorý sa na L. prípad pozeral
ľudsky. „Keď bol v parlamente, tak ani nevedel, či je v koalícii alebo v opozícii, či je vo
vláde alebo v parlamente. Ľudsky mi ho je ľúto. Je dobre, že výbor rozhodol, ako
rozhodol.“, doplnil P. Kresťanský demokrat tvrdí, že zákon by mal platiť pre každého
rovnako, ale v prípade L. je ochotný prižmúriť oko. „V prípade V. L... No, zákon by mal
platiť aj pre neho, ale je naozaj v ťažkej situácii a mal problém rozlíšiť niektoré základné
veci, takže jeho by som ospravedlnil,“ uviedol P., ktorý v ostatných prípadoch hlasoval
za udelenie pokuty. Z tejto správy je viac ako zrejmé, že členovia výboru nehlasovali
na základe ústavného zákona, ale na základe osobných postojov k jednotlivým verejným
funkcionárom. Viacerí verejní funkcionári nepodali oznámenie v zmysle čl. 7 ods. 1
ústavného zákona, avšak boli prijímané rozdielne a nejednotné uznesenia týkajúce
sa podobných prípadov. Tento postup je zrejmým porušením zásady rovnosti občanov pred
zákonom vyplývajúci z čl. 12 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní
v dôstojnosti i v právach... Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nutné predmetné
rozhodnutie výboru považovať za neústavné a z tohto dôvodu je nevyhnutné ho zrušiť.».
Navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/55/13-K zo dňa
25. 6. 2013 vydané v konaní podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona
č. 545/2005 Z. z. zrušuje.
2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný
uhradiť RNDr. A. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 330,60 Eur (slovom tristotridsať eur
šesťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. B., advokáta, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,
ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu
na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto
návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia
pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu
je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.
Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanie
o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý
vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
1. Podľa uznesenia č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona
o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu
na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
2. Z podaného návrhu je zrejmé, že navrhovateľka nijako nespochybňuje, že písomné
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca
2013 nepodala. Navrhovateľka takisto nespochybňuje skutočnosť vyplývajúcu
z vyžiadaného spisového materiálu, a to že predmetné oznámenie podala 7. júna 2013.
Súvisiaca argumentácia navrhovateľky, že príslušnej komisii Zastupiteľstva B.
samosprávneho kraja predmetné oznámenie včas a riadne doručila, je podľa názoru
ústavného súdu irelevantná. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nezbavuje
verejného funkcionára povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 z titulu každej
verejnej funkcie, ktorú v rozhodnom období zastáva. Výnimkou je prípad ustanovený v čl. 7
ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (ak je verejný funkcionár zvolený
alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný
do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie podľa odseku 1, nie je
povinný ho podať opätovne), ktorý však má význam iba pre prípadnú kumuláciu povinnosti
verejného funkcionára podať oznámenie do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej
funkcie, a jeho povinnosti podať oznámenie do 31. marca príslušného kalendárneho roka.
O takýto prípad však u sťažovateľky nejde.
3. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento
zákon vzťahuje na funkcie riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho
podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejným
funkcionárom na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú
v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8,
sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období
jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy
do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí,
ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko
a adresa trvalého pobytu.
Navrhovateľkina výhrada proti namietanému rozhodnutiu sa svojím obsahom
zakladá na právnom názore, podľa ktorého verejný funkcionár nie je povinný podať
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za kalendárny
rok, v ktorom prestal vykonávať verejnú funkciu.
Ústavný súd uznesením č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 vo veci zjednotenia
odchylných právnych názorov senátov prijal zjednocujúce stanovisko, podľa ktorého
„verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie
v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho
kalendárneho roku“. Zdôraznil pritom, že zmyslom konania vo veci ochrany verejného
záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu tak ustanovuje povinnosti
počas aktívneho výkonu funkcie, po jeho skončení vrátane tzv. postzamestnaneckých
povinností (typicky čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu). Počas celého
obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný
zákon o ochrane verejného záujmu, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie
kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu
funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom
roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme,
funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie, ale ústavný zákon o ochrane
verejného záujmu pozná aj sankcie finančné. Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci
výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo k porušeniu povinností podľa
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, môže verejnému funkcionárovi uložiť tam
stanovenú pokutu.
Akceptácia právneho názoru navrhovateľky by znamenala, že časť jej aktívneho
výkonu funkcie by nebola preverená, a tým by bol popretý účel ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu. Skutočnosť, že tu ústavodarca podporne použil konštrukciu právnej
fikcie používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na určité obdobie po skončení aktívneho
výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej súvislosti
žiadnu relevanciu. Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám po skončení
funkcie danú povinnosť nenazývajúc ich verejným funkcionárom, pričom by dosiahol
rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Ústavný súd sa cíti viazaný ním samým formulovanou požiadavkou na dôsledné
rešpektovanie jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu
právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné
situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
Vzhľadom na uvedené niet rozumného dôvodu odchýliť sa od právneho záveru
ústavného súdu ustáleného v citovanom zjednocujúcom stanovisku č. k. PLz. 1/2010-10
zo 7. júla 2010. Keďže na skutkové okolnosti jej prípadu a na navrhovateľkinu
argumentáciu formulované a odôvodnené zjednocujúce stanovisko dopadá, ústavný súd
hodnotí zásadnú navrhovateľkinu námietku ako nedôvodnú.
4. Navrhovateľka proti napadnutému rozhodnutiu výboru namietala aj s poukazom
na rozhodnutie výboru v inom konaní o ochrane verejného záujmu prijaté takisto 25. júna
2013, ktorým výbor konanie proti verejnému funkcionárovi V. L., bývalému poslancovi
Národnej rady Slovenskej republiky, zastavil. Skutkové pozadie vedúce k začatiu
uvedeného konania pritom bolo identické s prípadom navrhovateľky (podanie oznámenia
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu po 31. marci 2013).
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní
preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie
ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo
čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom
sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto
ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.
Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní
nepreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie
ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo
čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení
konania... Konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním
o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že úlohou výboru v konaní pred ním vedenom
podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je výlučne posúdenie riadneho
a včasného splnenia povinností uložených ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu
alebo iným osobitným zákonom dotknutým verejným funkcionárom. Tomu zodpovedá
aj koncept prieskumnej právomoci ústavného súdu, keďže podľa § 73b ods. 3 zákona
o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára
je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté
rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Predmetom konania o preskúmaní rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu
rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je teda iba posúdenie
konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Tomu zodpovedá aj zákonná úprava
rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní – zrušením namietaného rozhodnutia výboru
(ak senát ústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára
nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením
rozhodnutiu výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru,
že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného
záujmu).
Pravdaže, ústavný súd neopomína skutočnosť, že v priebehu svojej rozhodovacej
činnosti podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde
už uviedol, že sa v tomto konaní nemôže v niektorých osobitných prípadoch obmedziť
iba na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7
alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé
údaje alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom (IV. ÚS 1/07). „Osobitosť“ však identifikoval v porušení procesných zásad
zaručujúcich právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasledujúcimi Ústavy
Slovenskej republiky, keď výbor pristúpil k vyvodeniu zodpovednosti voči verejnému
funkcionárovi, ktorý sa pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu vzdal svojej funkcie. Ústavný súd potom v danej kauze zistil
rozpor postupu výboru s poslednou vetou čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu (obdobne III. ÚS 20/07).
O takýto prípad však u navrhovateľky nejde. Ústavný súd konštatuje, že zastavenie
konania na podklade rovnakých alebo obdobných skutkových okolností prípadu iného
verejného funkcionára nepochybne môže za určitých okolností (napr. pri absencii náležitého
odôvodnenia) nastoľovať závažné otázky týkajúce sa rovnosti prístupu výboru
k posudzovaniu pochybení verejných funkcionárov, to ale nemá žiaden dopad
na dokazovaním ustálený a aj samotnou navrhovateľkou potvrdený fakt, že potrebné riadne
a včas nepodala, a tak porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Aj posledná navrhovateľkina námietka je tak nedôvodná.
5. V prípade navrhovateľky zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že hoci v roku
2012 vykonávala verejnú funkciu (člen dozornej rady štátneho podniku), oznámenie podľa
čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca 2013 výboru
nepodala, a preto je záver o tom, že navrhovateľka porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona,
vyjadrený v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá dôvod na jeho zrušenie
ústavným súdom (pozri tiež IV. ÚS 263/09, I. ÚS 46/2011 a I. ÚS 382/2010). Zjavná
neopodstatnenosť posudzovaného návrhu vyplýva nepochybne z toho, že konanie
navrhovateľky bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom
o ochrane verejného záujmu, čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a tak návrh
navrhovateľky už pri jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený
a napadnuté rozhodnutie výboru podľa § 73b ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde
potvrdil.
Takýto postup je v súlade s už citovaným uznesením pléna ústavného súdu
č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasledujúcich
ústavného zákona... sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý
návrh predbežne prerokuje“.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľa po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013