Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 52/2011
PDF · 217.29 KB
No categories available
II. ÚS 52/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
predbežne prerokoval návrh JUDr. J. C., M., zastúpeného advokátom doc. JUDr. Ľ. F.,
CSc., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Návrh JUDr. J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. októbra
2010 doručený návrh JUDr. J. C. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)
sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“). Navrhovateľ po
výzve ústavného súdu svoj návrh doplnil podaním doručeným ústavnému súdu
11. novembra 2010.
Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím výbor uložil navrhovateľovi ako
verejnému funkcionárovi, bývalému členovi E. (ďalej len „E.“), pokutu v sume 744,50 €
za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného
zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo
„ústavný zákon“). Podľa označeného článku ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
sú verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 citovaného ústavného zákona) povinní do 30 dní odo
dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca, podať
písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej aj
„oznámenie“) orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona.
Podľa tvrdenia navrhovateľa uznesenie výboru č. 772 z 27. apríla 2010, ktorým
výbor začal proti nemu konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov, nie je vecne správne, pretože nie je výsledkom správne a úplne zisteného
skutkového stavu. V dôsledku toho si výbor osvojil nesprávny názor, že navrhovateľ si
nesplnil povinnosť uloženú ústavným zákonom, a v ďalšom konaní vychádzal jednoznačne
už iba z tejto premisy. Výbor už pri začatí konania pochybil, keď vôbec nezohľadnil
skutočnosť, že navrhovateľ postupoval v dobrej viere, že si svoju oznamovaciu povinnosť
splnil riadne a včas. Svoje tvrdenie navrhovateľ odôvodnil tým, že „... oznámenie vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, ako je zrejmé z fotokópie
priloženého prehľadu doručených zásielok opatrených pečiatkou adresáta, v tom aj
Kancelárie NR SR, doručil dňa 15. marca 2010, t.j. v zákonom stanovenej lehote.
Navrhovateľ nepopiera, že pri poskytovaní oznámenia funkcií, zamestnaní, činností
a majetkových pomerov omylom poskytol informácie požadované podľa článku 8, ods.5,
(oznámenie v súvislosti s ukončením pôsobenia vo verejnej funkcii) predmetného ústavného
zákona, a nie podľa čl. 7 ods. 1, konal však v dobrej viere, že práve toto je jeho povinnosť.
Obe oznámenia, podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a čl. 8
ods. 5 a 6 toho zákona, požadujú poskytnutie viacero identických informácií, tak ako to
vyplýva z porovnania ich obsahu. Nie je pritom rozhodujúce, že výbor pre účely podania
oznámenia vytvoril osobitné tlačivá...“.
Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu ďalej uviedol:
«Postup Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií pri rozhodovaní o zahájení
konania vo veci vykazuje základný nedostatok aj v tom, že pred prijatím rozhodnutia
o zahájení konania, tak ako je zrejmé z textu uznesenia č. 772, nepostupoval v súlade
s ustanovením čl. 7 ods. 6 ústavného zákona, ktorý ho oprávňuje v prípade pochybností
o úplnosti alebo pravdivosti oznámenia požiadať verejného funkcionára o vysvetlenie. Až na
základe neuspokojivého vysvetlenia podľa čl. 7 ods. 6 je pritom tento orgán oprávnený,
avšak nie povinný, dať podnet na zahájenie konania. ...
Pretože výbor NR SR v predmetnom konaní nevyužil dobu medzi skutočným
termínom podania oznámenia (15. marca 2010) a termínom prijatia rozhodnutia o zahájení
konania (27. apríla 2010) a prvý úkon k odstráneniu neúplnosti oznámenia verejného
funkcionára urobil až 6.mája 2010, t.j. po uplynutí 52 dní, možno konštatovať, že
nepostupoval vo svojom konaní podľa všeobecne platných a akceptovaných zásad konania
orgánov štátu (§ 3 zákona č. 61/1967 Zb.).
K takémuto záveru vedie aj skutočnosť, že interné pravidlá rokovania Výboru...
schválené uznesením č. 3 zo dňa 4. júla 2006 určujú v čl. 3 ods. 5, že „Sekretariát výboru
preverí úplnosť došlých oznámení a v prípade, že sú oznámenia neúplné, vyzve predseda
verejného funkcionára na jeho doplnenie.“ ...sekretariát výboru mal konať s cieľom
doplnenia príslušného oznámenia v období pred zahájením konania vo veci samej, čo však
neurobil. ...
Vyššie uvedené si v určitej fáze konania zrejme uvedomil aj samotný výbor NR SR.
Svojim prípisom zo dňa 6. mája 2010 (CKD-403/2010-PO), t.j. až po prijatí uznesenia
o zahájení konania vo veci, sa totiž predsedníčka výboru na navrhovateľa obrátila s výzvou
„na doplnenie oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných
funkcionárov za rok 2009“. Tento úkon vyplývajúci zo znenia interných pravidiel rokovania
Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií bol teda vykonaný v nenáležitom časovom úseku.
Navrhovateľ však na výzvu reagoval obratom, čím iba potvrdil svoj dobromyselný prístup
a... výboru poskytol aj všetky doplňujúce informácie... Na základe toho a napriek tomu, že
výbor už formálne zahájil konanie vo veci, výbor navrhovateľovo podanie doplnil
a informáciu o tom, že oznámenie bolo urobené riadne a včas (!) zverejnil aj na internetovej
stránke NR SR...
Uznesenie výboru NR SR o začatí konania proti navrhovateľovi je datované dňom
27. apríl 2010. Rozhodnutie výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci je
datované dňom 11. august 2010. ... Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu v čl. 9
ods. 5 pritom stanovuje na prijatie rozhodnutia lehotu 60 dní. ... výbor NR SR pre
nezlučiteľnosť funkcií ... namiesto toho, aby svojim uznesením konštatoval nemožnosť
rozhodnutia vo veci z dôvodu uplynutia stanovenej lehoty, ďalej vo veci konal a dokonca
prijal meritórne rozhodnutie...
Naviac, konanie proti navrhovateľovi bolo zahájené na základe uznesenia č. 772
zo dňa 27.apríla 2010 výboru pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR jej III. (tretieho) volebného
obdobia. Záverečný výrok vo veci (rozhodnutie č. VP/26/10-K zo dňa 11. augusta 2010)
však prijal výbor pre nezlučiteľnosť funkcií Národnej rady Slovenskej republiky
IV. (štvrtého) volebného obdobia. V medziobdobí sa totiž uskutočnili riadne voľby do NR SR
dňa 12.júna 2010.
... v súvislosti s ukončením zasadnutia NR SR v jej III. volebnom období došlo aj
k ukončeniu činnosti a rozpusteniu všetkých jej výborov a tieto prestali existovať bez
náhrady. ... Z toho vyplýva, bez ohľadu na plynutie lehôt týkajúcich sa procesnej stránky
konania, že v konaní ktoré zahájil výbor NR SR III. volebného obdobia, môže konečný výrok
vyniesť jedine tento výbor.
Ústava SR nerieši situáciu, kedy prebiehajúce konanie pred výborom NR SR nie je
právoplatne ukončené. Zák. 350/1996 o rokovacom poriadku NR SR v § 147 ods. 1 však
uvádza, že „V novom volebnom období nemožno prerokovať návrhy, ktoré boli národnej
rade alebo jej orgánom doručené v predchádzajúcom volebnom období; to sa nevzťahuje na
petície a podania, ktoré sa vybavujú podľa osobitných predpisov a ktoré môže vo svojej
pôsobnosti vybaviť predseda národnej rady alebo kancelária.“ Z jeho dikcie
i vysvetľujúcich poznámok je zrejmé, že Ústava SR, ani žiaden iný právny predpis platný
v SR neuvažuje s prenosom neukončených konaní výborov NR SR medzi jednotlivými
volebnými obdobiami. Nie je tak daný ústavný a ani iný zákonný podklad pre to, aby
vo veci, ktorá nebola uzatvorená právoplatným rozhodnutím do konca príslušného
volebného obdobia, mohol konať parlamentný výbor kreovaný vo volebnom období
nasledujúcom. ...
Pretože Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií kreovaný vo IV. funkčnom období
NR SR nedisponuje právnou legitimáciou pre konanie proti navrhovateľovi (navrhovateľ
nie je verejným funkcionárom, pre konanie vo veci nepreukázal výbor svoju príslušnosť,
uplynula prekluzívna lehota na vydanie rozhodnutia vo veci), z rovnakého dôvodu nebol
oprávnený ani na meritórne rozhodovanie vo veci. ... Keďže namietané rozhodnutie
VP/26/10-K zo dňa 11. augusta 2010 bolo prijaté bez právneho dôvodu, nie je založené na
vecne správnom a úplnom zistení skutkového stavu a je poznačené zásadnými procesnými
pochybeniami, ktoré nemožno odstrániť, bolo teda prijaté v rozpore s právnym poriadkom
SR (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a ako také je neplatné v celom rozsahu.»
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd
v konaní o jeho návrhu namietané rozhodnutie v plnom rozsahu, t. j. v jeho konštatačnej
i výrokovej časti, zrušil, ďalšie konanie v predmetnej veci vylúčil a uložil výboru uhradiť
navrhovateľovi trovy konania, ktoré mu vznikli v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním návrhu navrhovateľa listom
z 15. novembra 2010 vyžiadal od predsedníčky výboru spisovú dokumentáciu vedenú pod
sp. zn. VP/26/10-K.
II.
Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov
senátov ústavného súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov začína na návrh
verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie
o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
ústavného zákona.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,
ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na
preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto
návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred
ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné
okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.
Z obsahu predloženého spisu sp. zn. VP/26/10-K ústavný súd zistil tento stav
konania:
Výbor po zistení, že navrhovateľ nepodal v ustanovenej lehote písomné oznámenie,
uznesením č. 772 z 27. apríla 2010 začal proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného
zákona.
Výbor informoval navrhovateľa o začatí konania listom z 27. apríla 2008
(doručeným 30. apríla 2010), v ktorom ho zároveň vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4
ústavného zákona k označenému uzneseniu vyjadril v lehote 15 dní od jeho doručenia.
Navrhovateľ na výzvu výboru reagoval vyjadrením z 3. mája 2010, v ktorom
uviedol:
„Reálny výkon funkcie člena rady banky E. som ukončil v mesiaci február 2009 a iba
v dôsledku administratívnych prieťahov došlo k tomu, že vláda ma príslušným uznesením
odvolala z tejto funkcie až dňa 3.6.2009. Jedine pod dojmom tejto skutočnosti som si
vytvoril evidentne chybný názor, že pre splnenie mojich povinností vyplývajúcich
z ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. bude postačovať podanie príslušného Oznámenia...
v súvislosti s ukončením pôsobenia vo verejnej funkcii v zmysle čl. 8, ods. 5 predmetného
zákona, čo som aj urobil dňa 15. marca t.r. Žiadne iné dôvody, ktoré by ma viedli
k nepodaniu Vami požadovaného Oznámenia... v zmysle čl. 7, ods. 1, neexistujú. Zároveň
prikladám požadované Oznámenie... za rok 2009. Vyhlasujem, že k nesplneniu mojej
povinnosti vyplývajúcej z ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. ma neviedla snaha vyhnúť sa
splneniu si svojej povinnosti, ale jednoduchý právny omyl...“
Následne výbor uznesením č. 27 z 11. augusta 2010 konštatoval, že navrhovateľ ako
bývalý člen E. tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu v stanovenej lehote (predmetné oznámenie za rok 2009 podal až 5. mája
2010), porušil v tomto článku uloženú povinnosť, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a)
ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného
funkcionára. Výbor navrhovateľa poučil aj o jeho práve podať návrh na preskúmanie tohto
rozhodnutia ústavnému súdu.
Predsedníčka výboru listom sp. zn. VP/26/10-K z 12. augusta 2010 požiadala
generálneho riaditeľa E. o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľa, ktorý poberal
za výkon verejnej funkcie v roku 2009.
Po zabezpečení potrebných podkladov výbor vydal namietané rozhodnutie
z 11. augusta 2010, ktorým za porušenie povinnosti podať oznámenie uložil navrhovateľovi
v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokutu v sume 744,50 €. V odôvodnení
rozhodnutia výbor konštatoval, že navrhovateľ porušil povinnosť, ktorá pre neho ako
verejného funkcionára vyplývala z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu, pretože oznámenie za rok 2009, ktoré mu mal podľa citovaného ústavného zákona
podať do 31. marca 2010, podal až 5. mája 2010. Výbor vo vzťahu k námietkam
navrhovateľa, ktoré uplatnil v konaní pred výborom, uviedol:
„Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného
funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané
skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho
porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie
predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému
JUDr. J. C., bývalému členovi E. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7
ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9
ods. 10 písm. a) ústavného zákona.“
Rozhodnutie výboru z 11. augusta 2010 bolo navrhovateľovi doručené 13. septembra
2010.
Preskúmaním návrhu navrhovateľa, spisu výboru sp. zn. VP/26/10-K, namietaného
rozhodnutia, ako aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti dospel ústavný
súd k záveru, že návrh navrhovateľa je zjavne neopodstatnený.
Z návrhu možno vyvodiť, že navrhovateľ namieta, že
- namietané rozhodnutie nie je vecne správne, pretože vychádza z neúplne zisteného
skutkového stavu v tom, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť uloženú ústavným zákonom,
- výbor v konaní nepostupoval v súlade s ústavným zákonom ani v súlade so svojimi
internými pravidlami, keď vyzval navrhovateľa na doplnenie oznámenia až potom, keď
uznesením začal konanie proti navrhovateľovi,
- výbor nerozhodol vo veci navrhovateľa a nevyhotovil rozhodnutie v lehote 60 dní
od začatia konania podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, a preto bolo vydané v rozpore
so zákonom,
- v konaní proti navrhovateľovi, ktoré začal výbor III. volebného obdobia, rozhodol
výbor kreovaný vo IV. volebnom období, ktorý podľa navrhovateľa nedisponuje právnou
legitimáciou v konaní proti navrhovateľovi, pretože konečné rozhodnutie môže prijať jedine
výbor III. volebného obdobia.
Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľa a dospel k záveru, že sú
neopodstatnené.
1. V súvislosti s prvou námietkou ústavný súd konštatuje, že obrana navrhovateľa je
účelová a snaží sa v nej využiť skutočnosť, že v inkriminovanom období zasielal výboru iné
oznámenie (oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona), čím zároveň splnil aj
povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.
Zo skutkových zistení ústavného súdu vyplýva, že navrhovateľ vykonával verejnú
funkciu v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. zh) ústavného zákona, t. j. funkciu člena štatutárneho
orgánu E., do 3. júna 2009, keď bol vládou Slovenskej republiky z tejto funkcie odvolaný.
Týmto dňom teda skončil jeho výkon verejnej funkcie.
Podľa zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré bolo prijaté uznesením
č. k. PLz. ÚS 1/2010-10, verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť
podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za dobu
výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, do 31. marca
nasledujúceho kalendárneho roku.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ ako verejný funkcionár, ktorému výkon
verejnej funkcie skončil 3. júna 2009, bol povinný podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1
v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona najneskôr do 31. marca 2010. Toto oznámenie
však v uvedenej lehote nepodal. Písomné oznámenie podal až 5. mája 2010, teda potom,
keď mu bolo oznámené začatie konania pre nesplnenie uvedenej povinnosti.
Z argumentácie navrhovateľa uvedenej v jeho vyjadrení k začatiu konania z 3. mája
2010 vyplýva, že dôvodom nesplnenia povinnosti podať písomné oznámenie bol právny
omyl navrhovateľa spočívajúci v jeho evidentne nesprávnom názore, že na splnenie jeho
povinností vyplývajúcich z ústavného zákona postačuje podanie oznámenia v súvislosti
s ukončením výkonu verejnej funkcie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. V súlade
so zásadou neznalosť zákona neospravedlňuje, nevedomosťou navrhovateľa o jeho
povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona nemožno ospravedlniť
zmeškanie lehoty na jeho podanie.
Skutočnosť, že navrhovateľ podal 15. marca 2010 oznámenie podľa čl. 8 ods. 5
ústavného zákona v súvislosti s ukončením výkonu verejnej funkcie, nemá právnu
relevanciu vo vzťahu k následkom porušenia jeho povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona. Podľa ústavného zákona ide o obsahovo odlišne stanovené
povinnosti s odlišne stanovenou lehotou na ich splnenie, ktoré nemožno v žiadnom prípade
stotožňovať. Preto pre účely splnenia týchto povinností a podania predmetných oznámení
boli vytvorené samostatné tlačivá.
2. Ústavný súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľa, že výbor
nepostupoval v súlade s ústavným zákonom a v súlade so svojimi internými pravidlami, keď
navrhovateľa vyzval na doplnenie oznámenia až potom, keď uznesením č. 772 z 27. apríla
začal proti nemu konanie.
Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona výbor začne konanie z vlastnej
iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7
alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil
alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo
zákonom.
Podľa čl. 7 ods. 6 ústavného zákona orgán, ktorému sa podávajú oznámenia podľa
ods. 5, je oprávnený v prípade pochybností o ich úplnosti alebo pravdivosti požiadať
verejného funkcionára o vysvetlenie. Ak tento orgán nepovažuje podané vysvetlenie za
dostatočné, je oprávnený dať podnet na začatie konania podľa osobitného predpisu. ...
Z citovaných ustanovení nevyplýva povinnosť výboru pred začatím konania vyzývať
verejného funkcionára na doplnenie neúplných alebo nepravdivých údajov, príp. vyzývať na
dodatočné splnenie povinnosti uloženej mu ústavným zákonom. V okolnostiach prípadu
navrhovateľa preto výbor obligatórne začal konanie proti navrhovateľovi pre nesplnenie
povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za rok 2009 v ustanovenej
lehote, t. j. do 31. marca 2010. Keďže navrhovateľ svoju povinnosť nesplnil a písomné
oznámenie v ustanovenej lehote nepodal, bolo bezpredmetné vyzývať ho na jeho doplnenie.
Až listom sp. zn. CRD-403/2010-PO zo 6. mája 2010 predsedníčka výboru vyzvala
navrhovateľa, aby neúplné oznámenie zaslané výboru 5. mája 2010 doplnil.
Postup výboru smerujúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia bol v súlade
s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval
navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), a zároveň v odôvodnení
namietaného rozhodnutia sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho
vyjadrení.
3. Zo skutkových zistení ústavného súdu nesporne vyplýva, že výbor vyhotovil
napadnuté rozhodnutie po uplynutí lehoty uvedenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu, v zmysle ktorej mal rozhodnúť vo veci navrhovateľa v lehote
60 dní odo dňa začatia konania, t. j. ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že
v jeho prípade nebola táto lehota dodržaná.
Z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej lehoty ale ústavný súd v zhode
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 23/07, III. ÚS 24/07) konštatoval, že
v ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu ani v nijakom inom právnom predpise nie
je obsiahnutá právna úprava následkov prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája
so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno dospieť k záveru, že výbor môže
ústavne akceptovateľným spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len
o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého
rozhodnutia výboru. Bez ohľadu na tento právny záver ústavný súd považoval aj v tomto
prípade za potrebné zdôrazniť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä
právnej istoty účastníkov konania, aby výbor vydával a aj vyhotovoval rozhodnutia v lehote
ustanovenej v čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj
napriek tomu, že táto lehota je poriadková.
4. Ústavný súd považuje námietku navrhovateľa o nedostatku právomoci
(kompetencie) výboru IV. volebného obdobia na rozhodnutie v jeho veci za nedôvodnú.
Podľa § 9 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) konanie
vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom upravuje osobitný predpis,
ktorým je ústavný zákon. Ide o konanie sui generis upravené ústavným zákonom ako lex
specialis, na ktoré nemožno aplikovať § 147 zákona o rokovacom poriadku. Napokon
ústavný zákon nemá žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo subsidiárne použitie zákona
o rokovacom poriadku na toto konanie. Ústavný zákon v čl. 9 ods. 1 písm. a) zveruje výboru
právomoc na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov
(ďalej len „konanie“) verejných funkcionárov taxatívne uvedených v tomto ustanovení.
Konanie v prípade navrhovateľa teda vykonával výbor v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. a)
ústavného zákona.
Ústavný zákon nekoncipuje právomoc výboru na konanie ako právomoc dočasnú.
Zo žiadneho ustanovenia ústavného zákona nevyplýva, že by právomoc výboru na konanie
bola limitovaná volebným obdobím Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o stálu
právomoc výboru, pričom ústavný zákon počíta s kontinuálnym prechodom tejto právomoci
na výbor kreovaný v ďalšom volebnom období. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade
konaní, ktoré neboli ukončené do uplynutia volebného obdobia Národnej rady Slovenskej
republiky a ukončenia činnosti jej orgánov (výborov), právomoc výboru na konanie
a rozhodnutie nezaniká, ale prechádza na výbor kreovaný v novom volebnom období.
Uvedené platí obdobne aj pre ostatné orgány uskutočňujúce konanie podľa ústavného
zákona. Výbor IV. volebného obdobia preto mal právomoc na rozhodnutie v konaní
vedenom proti navrhovateľovi.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že všetky námietky
navrhovateľa proti namietanému rozhodnutiu uvedené v jeho návrhu sú zjavne
neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia
výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd
preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011