Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 52/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval návrh JUDr. J. C., M., zastúpeného advokátom doc. JUDr. Ľ. F.,

CSc., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Návrh JUDr. J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. októbra

2010 doručený návrh JUDr. J. C. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)

sp. zn. VP/26/10-K z 11. augusta 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“). Navrhovateľ po

výzve ústavného súdu svoj návrh doplnil podaním doručeným ústavnému súdu

11. novembra 2010.

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím výbor uložil navrhovateľovi ako

verejnému funkcionárovi, bývalému členovi E. (ďalej len „E.“), pokutu v sume 744,50 €

za porušenie povinnosti ustanovenej v ústavného

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného

(ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo

„ústavný zákon“). Podľa označeného článku ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

sú verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 citovaného ústavného zákona) povinní do 30 dní odo

dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca, podať

písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej aj

„oznámenie“) orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona.

Podľa tvrdenia navrhovateľa uznesenie výboru č. 772 z 27. apríla 2010, ktorým

výbor začal proti nemu konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov, nie je vecne správne, pretože nie je výsledkom správne a úplne zisteného

skutkového stavu. V dôsledku toho si výbor osvojil nesprávny názor, že navrhovateľ si

nesplnil povinnosť uloženú ústavným zákonom, a v ďalšom konaní vychádzal jednoznačne

už iba z tejto premisy. Výbor už pri začatí konania pochybil, keď vôbec nezohľadnil

skutočnosť, že navrhovateľ postupoval v dobrej viere, že si svoju oznamovaciu povinnosť

splnil riadne a včas. Svoje tvrdenie navrhovateľ odôvodnil tým, že „... oznámenie vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, ako je zrejmé z fotokópie

priloženého prehľadu doručených zásielok opatrených pečiatkou adresáta, v tom aj

Kancelárie NR SR, doručil dňa 15. marca 2010, t.j. v zákonom stanovenej lehote.

Navrhovateľ nepopiera, že pri poskytovaní oznámenia funkcií, zamestnaní, činností

a majetkových pomerov omylom poskytol informácie požadované podľa článku 8, ods.5,

(oznámenie v súvislosti s ukončením pôsobenia vo verejnej funkcii) predmetného ústavného

zákona, a nie podľa čl. 7 ods. 1, konal však v dobrej viere, že práve toto je jeho povinnosť.

Obe oznámenia, podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a čl. 8

ods. 5 a 6 toho zákona, požadujú poskytnutie viacero identických informácií, tak ako to

vyplýva z porovnania ich obsahu. Nie je pritom rozhodujúce, že výbor pre účely podania

oznámenia vytvoril osobitné tlačivá...“.

Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu ďalej uviedol:

«Postup Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií pri rozhodovaní o zahájení

konania vo veci vykazuje základný nedostatok aj v tom, že pred prijatím rozhodnutia

o zahájení konania, tak ako je zrejmé z textu uznesenia č. 772, nepostupoval v súlade

s ustanovením čl. 7 ods. 6 ústavného zákona, ktorý ho oprávňuje v prípade pochybností

o úplnosti alebo pravdivosti oznámenia požiadať verejného funkcionára o vysvetlenie. Až na

základe neuspokojivého vysvetlenia podľa čl. 7 ods. 6 je pritom tento orgán oprávnený,

avšak nie povinný, dať podnet na zahájenie konania. ...

Pretože výbor NR SR v predmetnom konaní nevyužil dobu medzi skutočným

termínom podania oznámenia (15. marca 2010) a termínom prijatia rozhodnutia o zahájení

konania (27. apríla 2010) a prvý úkon k odstráneniu neúplnosti oznámenia verejného

funkcionára urobil až 6.mája 2010, t.j. po uplynutí 52 dní, možno konštatovať, že

nepostupoval vo svojom konaní podľa všeobecne platných a akceptovaných zásad konania

orgánov štátu ( ).

K takémuto záveru vedie aj skutočnosť, že interné pravidlá rokovania Výboru...

schválené uznesením č. 3 zo dňa 4. júla 2006 určujú v čl. 3 ods. 5, že „Sekretariát výboru

preverí úplnosť došlých oznámení a v prípade, že sú oznámenia neúplné, vyzve predseda

verejného funkcionára na jeho doplnenie.“ ...sekretariát výboru mal konať s cieľom

doplnenia príslušného oznámenia v období pred zahájením konania vo veci samej, čo však

neurobil. ...

Vyššie uvedené si v určitej fáze konania zrejme uvedomil aj samotný výbor NR SR.

Svojim prípisom zo dňa 6. mája 2010 (CKD-403/2010-PO), t.j. až po prijatí uznesenia

o zahájení konania vo veci, sa totiž predsedníčka výboru na navrhovateľa obrátila s výzvou

„na doplnenie oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných

funkcionárov za rok 2009“. Tento úkon vyplývajúci zo znenia interných pravidiel rokovania

Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií bol teda vykonaný v nenáležitom časovom úseku.

Navrhovateľ však na výzvu reagoval obratom, čím iba potvrdil svoj dobromyselný prístup

a... výboru poskytol aj všetky doplňujúce informácie... Na základe toho a napriek tomu, že

výbor už formálne zahájil konanie vo veci, výbor navrhovateľovo podanie doplnil

a informáciu o tom, že oznámenie bolo urobené riadne a včas (!) zverejnil aj na internetovej

stránke NR SR...

Uznesenie výboru NR SR o začatí konania proti navrhovateľovi je datované dňom

27. apríl 2010. Rozhodnutie výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci je

datované dňom 11. august 2010. ... Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu v čl. 9

ods. 5 pritom stanovuje na prijatie rozhodnutia lehotu 60 dní. ... výbor NR SR pre

nezlučiteľnosť funkcií ... namiesto toho, aby svojim uznesením konštatoval nemožnosť

rozhodnutia vo veci z dôvodu uplynutia stanovenej lehoty, ďalej vo veci konal a dokonca

prijal meritórne rozhodnutie...

Naviac, konanie proti navrhovateľovi bolo zahájené na základe uznesenia č. 772

zo dňa 27.apríla 2010 výboru pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR jej III. (tretieho) volebného

obdobia. Záverečný výrok vo veci (rozhodnutie č. VP/26/10-K zo dňa 11. augusta 2010)

však prijal výbor pre nezlučiteľnosť funkcií Národnej rady Slovenskej republiky

IV. (štvrtého) volebného obdobia. V medziobdobí sa totiž uskutočnili riadne voľby do NR SR

dňa 12.júna 2010.

... v súvislosti s ukončením zasadnutia NR SR v jej III. volebnom období došlo aj

k ukončeniu činnosti a rozpusteniu všetkých jej výborov a tieto prestali existovať bez

náhrady. ... Z toho vyplýva, bez ohľadu na plynutie lehôt týkajúcich sa procesnej stránky

konania, že v konaní ktoré zahájil výbor NR SR III. volebného obdobia, môže konečný výrok

vyniesť jedine tento výbor.

SR nerieši situáciu, kedy prebiehajúce konanie pred výborom NR SR nie je

právoplatne ukončené. Zák. 350/1996 o rokovacom poriadku NR SR v § 147 ods. 1 však

uvádza, že „V novom volebnom období nemožno prerokovať návrhy, ktoré boli národnej

rade alebo jej orgánom doručené v predchádzajúcom volebnom období; to sa nevzťahuje na

petície a podania, ktoré sa vybavujú podľa osobitných predpisov a ktoré môže vo svojej

pôsobnosti vybaviť predseda národnej rady alebo kancelária.“ Z jeho dikcie

i vysvetľujúcich poznámok je zrejmé, že SR, ani žiaden iný právny predpis platný

v SR neuvažuje s prenosom neukončených konaní výborov NR SR medzi jednotlivými

volebnými obdobiami. Nie je tak daný ústavný a ani iný zákonný podklad pre to, aby

vo veci, ktorá nebola uzatvorená právoplatným rozhodnutím do konca príslušného

volebného obdobia, mohol konať parlamentný výbor kreovaný vo volebnom období

nasledujúcom. ...

Pretože Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií kreovaný vo IV. funkčnom období

NR SR nedisponuje právnou legitimáciou pre konanie proti navrhovateľovi (navrhovateľ

nie je verejným funkcionárom, pre konanie vo veci nepreukázal výbor svoju príslušnosť,

uplynula prekluzívna lehota na vydanie rozhodnutia vo veci), z rovnakého dôvodu nebol

oprávnený ani na meritórne rozhodovanie vo veci. ... Keďže namietané rozhodnutie

VP/26/10-K zo dňa 11. augusta 2010 bolo prijaté bez právneho dôvodu, nie je založené na

vecne správnom a úplnom zistení skutkového stavu a je poznačené zásadnými procesnými

pochybeniami, ktoré nemožno odstrániť, bolo teda prijaté v rozpore s právnym poriadkom

SR ( SR) a ako také je neplatné v celom rozsahu.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd

v konaní o jeho návrhu namietané rozhodnutie v plnom rozsahu, t. j. v jeho konštatačnej

i výrokovej časti, zrušil, ďalšie konanie v predmetnej veci vylúčil a uložil výboru uhradiť

navrhovateľovi trovy konania, ktoré mu vznikli v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním návrhu navrhovateľa listom

z 15. novembra 2010 vyžiadal od predsedníčky výboru spisovú dokumentáciu vedenú pod

sp. zn. VP/26/10-K.

II.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) o zjednotení odchylných právnych názorov

senátov ústavného súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje ,

podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sa konanie o preskúmaní rozhodnutia

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov začína na návrh

verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie

o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa

ústavného zákona.

Podľa o návrhu koná a rozhoduje senát

ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri

výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata

mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,

ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na

preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto

návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred

ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné

okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Z obsahu predloženého spisu sp. zn. VP/26/10-K ústavný súd zistil tento stav

konania:

Výbor po zistení, že navrhovateľ nepodal v ustanovenej lehote písomné oznámenie,

uznesením č. 772 z 27. apríla 2010 začal proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného

zákona.

Výbor informoval navrhovateľa o začatí konania listom z 27. apríla 2008

(doručeným 30. apríla 2010), v ktorom ho zároveň vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4

ústavného zákona k označenému uzneseniu vyjadril v lehote 15 dní od jeho doručenia.

Navrhovateľ na výzvu výboru reagoval vyjadrením z 3. mája 2010, v ktorom

uviedol:

„Reálny výkon funkcie člena rady banky E. som ukončil v mesiaci február 2009 a iba

v dôsledku administratívnych prieťahov došlo k tomu, že vláda ma príslušným uznesením

odvolala z tejto funkcie až dňa 3.6.2009. Jedine pod dojmom tejto skutočnosti som si

vytvoril evidentne chybný názor, že pre splnenie mojich povinností vyplývajúcich

z ústavného bude postačovať podanie príslušného Oznámenia...

v súvislosti s ukončením pôsobenia vo verejnej funkcii v zmysle čl. 8, ods. 5 predmetného

zákona, čo som aj urobil dňa 15. marca t.r. Žiadne iné dôvody, ktoré by ma viedli

k nepodaniu Vami požadovaného Oznámenia... v zmysle čl. 7, ods. 1, neexistujú. Zároveň

prikladám požadované Oznámenie... za rok 2009. Vyhlasujem, že k nesplneniu mojej

povinnosti vyplývajúcej z ústavného ma neviedla snaha vyhnúť sa

splneniu si svojej povinnosti, ale jednoduchý právny omyl...“

Následne výbor uznesením č. 27 z 11. augusta 2010 konštatoval, že navrhovateľ ako

bývalý člen E. tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu v stanovenej lehote (predmetné oznámenie za rok 2009 podal až 5. mája

2010), porušil v tomto článku uloženú povinnosť, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a)

ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného

funkcionára. Výbor navrhovateľa poučil aj o jeho práve podať návrh na preskúmanie tohto

rozhodnutia ústavnému súdu.

Predsedníčka výboru listom sp. zn. VP/26/10-K z 12. augusta 2010 požiadala

generálneho riaditeľa E. o oznámenie výšky mesačného platu navrhovateľa, ktorý poberal

za výkon verejnej funkcie v roku 2009.

Po zabezpečení potrebných podkladov výbor vydal namietané rozhodnutie

z 11. augusta 2010, ktorým za porušenie povinnosti podať oznámenie uložil navrhovateľovi

v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokutu v sume 744,50 €. V odôvodnení

rozhodnutia výbor konštatoval, že navrhovateľ porušil povinnosť, ktorá pre neho ako

verejného funkcionára vyplývala z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu, pretože oznámenie za rok 2009, ktoré mu mal podľa citovaného ústavného zákona

podať do 31. marca 2010, podal až 5. mája 2010. Výbor vo vzťahu k námietkam

navrhovateľa, ktoré uplatnil v konaní pred výborom, uviedol:

„Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného

funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané

skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho

porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie

predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému

JUDr. J. C., bývalému členovi E. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7

ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9

ods. 10 písm. a) ústavného zákona.“

Rozhodnutie výboru z 11. augusta 2010 bolo navrhovateľovi doručené 13. septembra

2010.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa, spisu výboru sp. zn. VP/26/10-K, namietaného

rozhodnutia, ako aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti dospel ústavný

súd k záveru, že návrh navrhovateľa je zjavne neopodstatnený.

Z návrhu možno vyvodiť, že navrhovateľ namieta, že

- namietané rozhodnutie nie je vecne správne, pretože vychádza z neúplne zisteného

skutkového stavu v tom, že navrhovateľ si nesplnil povinnosť uloženú ústavným zákonom,

- výbor v konaní nepostupoval v súlade s ústavným zákonom ani v súlade so svojimi

internými pravidlami, keď vyzval navrhovateľa na doplnenie oznámenia až potom, keď

uznesením začal konanie proti navrhovateľovi,

- výbor nerozhodol vo veci navrhovateľa a nevyhotovil rozhodnutie v lehote 60 dní

od začatia konania podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, a preto bolo vydané v rozpore

so zákonom,

- v konaní proti navrhovateľovi, ktoré začal výbor III. volebného obdobia, rozhodol

výbor kreovaný vo IV. volebnom období, ktorý podľa navrhovateľa nedisponuje právnou

legitimáciou v konaní proti navrhovateľovi, pretože konečné rozhodnutie môže prijať jedine

výbor III. volebného obdobia.

Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľa a dospel k záveru, že sú

neopodstatnené.

1. V súvislosti s prvou námietkou ústavný súd konštatuje, že obrana navrhovateľa je

účelová a snaží sa v nej využiť skutočnosť, že v inkriminovanom období zasielal výboru iné

oznámenie (oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona), čím zároveň splnil aj

povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Zo skutkových zistení ústavného súdu vyplýva, že navrhovateľ vykonával verejnú

funkciu v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. zh) ústavného zákona, t. j. funkciu člena štatutárneho

orgánu E., do 3. júna 2009, keď bol vládou Slovenskej republiky z tejto funkcie odvolaný.

Týmto dňom teda skončil jeho výkon verejnej funkcie.

Podľa zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré bolo prijaté uznesením

č. k. PLz. -10, verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť

podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za dobu

výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, do 31. marca

nasledujúceho kalendárneho roku.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ ako verejný funkcionár, ktorému výkon

verejnej funkcie skončil 3. júna 2009, bol povinný podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1

v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona najneskôr do 31. marca 2010. Toto oznámenie

však v uvedenej lehote nepodal. Písomné oznámenie podal až 5. mája 2010, teda potom,

keď mu bolo oznámené začatie konania pre nesplnenie uvedenej povinnosti.

Z argumentácie navrhovateľa uvedenej v jeho vyjadrení k začatiu konania z 3. mája

2010 vyplýva, že dôvodom nesplnenia povinnosti podať písomné oznámenie bol právny

omyl navrhovateľa spočívajúci v jeho evidentne nesprávnom názore, že na splnenie jeho

povinností vyplývajúcich z ústavného zákona postačuje podanie oznámenia v súvislosti

s ukončením výkonu verejnej funkcie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. V súlade

so zásadou neznalosť zákona neospravedlňuje, nevedomosťou navrhovateľa o jeho

povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona nemožno ospravedlniť

zmeškanie lehoty na jeho podanie.

Skutočnosť, že navrhovateľ podal 15. marca 2010 oznámenie podľa čl. 8 ods. 5

ústavného zákona v súvislosti s ukončením výkonu verejnej funkcie, nemá právnu

relevanciu vo vzťahu k následkom porušenia jeho povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7

ods. 1 ústavného zákona. Podľa ústavného zákona ide o obsahovo odlišne stanovené

povinnosti s odlišne stanovenou lehotou na ich splnenie, ktoré nemožno v žiadnom prípade

stotožňovať. Preto pre účely splnenia týchto povinností a podania predmetných oznámení

boli vytvorené samostatné tlačivá.

2. Ústavný súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľa, že výbor

nepostupoval v súlade s ústavným zákonom a v súlade so svojimi internými pravidlami, keď

navrhovateľa vyzval na doplnenie oznámenia až potom, keď uznesením č. 772 z 27. apríla

začal proti nemu konanie.

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona výbor začne konanie z vlastnej

iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7

alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil

alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo

zákonom.

Podľa čl. 7 ods. 6 ústavného zákona orgán, ktorému sa podávajú oznámenia podľa

ods. 5, je oprávnený v prípade pochybností o ich úplnosti alebo pravdivosti požiadať

verejného funkcionára o vysvetlenie. Ak tento orgán nepovažuje podané vysvetlenie za

dostatočné, je oprávnený dať podnet na začatie konania podľa osobitného predpisu. ...

Z citovaných ustanovení nevyplýva povinnosť výboru pred začatím konania vyzývať

verejného funkcionára na doplnenie neúplných alebo nepravdivých údajov, príp. vyzývať na

dodatočné splnenie povinnosti uloženej mu ústavným zákonom. V okolnostiach prípadu

navrhovateľa preto výbor obligatórne začal konanie proti navrhovateľovi pre nesplnenie

povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za rok 2009 v ustanovenej

lehote, t. j. do 31. marca 2010. Keďže navrhovateľ svoju povinnosť nesplnil a písomné

oznámenie v ustanovenej lehote nepodal, bolo bezpredmetné vyzývať ho na jeho doplnenie.

Až listom sp. zn. CRD-403/2010-PO zo 6. mája 2010 predsedníčka výboru vyzvala

navrhovateľa, aby neúplné oznámenie zaslané výboru 5. mája 2010 doplnil.

Postup výboru smerujúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia bol v súlade

s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval

navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), a zároveň v odôvodnení

namietaného rozhodnutia sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho

vyjadrení.

3. Zo skutkových zistení ústavného súdu nesporne vyplýva, že výbor vyhotovil

napadnuté rozhodnutie po uplynutí lehoty uvedenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu, v zmysle ktorej mal rozhodnúť vo veci navrhovateľa v lehote

60 dní odo dňa začatia konania, t. j. ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že

v jeho prípade nebola táto lehota dodržaná.

Z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej lehoty ale ústavný súd v zhode

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) konštatoval, že

v ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu ani v nijakom inom právnom predpise nie

je obsiahnutá právna úprava následkov prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája

so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno dospieť k záveru, že výbor môže

ústavne akceptovateľným spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len

o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého

rozhodnutia výboru. Bez ohľadu na tento právny záver ústavný súd považoval aj v tomto

prípade za potrebné zdôrazniť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä

právnej istoty účastníkov konania, aby výbor vydával a aj vyhotovoval rozhodnutia v lehote

ustanovenej v čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj

napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

4. Ústavný súd považuje námietku navrhovateľa o nedostatku právomoci

(kompetencie) výboru IV. volebného obdobia na rozhodnutie v jeho veci za nedôvodnú.

Podľa o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) konanie

vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom upravuje osobitný predpis,

ktorým je ústavný zákon. Ide o konanie sui generis upravené ústavným zákonom ako lex

specialis, na ktoré nemožno aplikovať § 147 zákona o rokovacom poriadku. Napokon

ústavný zákon nemá žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo subsidiárne použitie zákona

o rokovacom poriadku na toto konanie. Ústavný zákon v čl. 9 ods. 1 písm. a) zveruje výboru

právomoc na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov

(ďalej len „konanie“) verejných funkcionárov taxatívne uvedených v tomto ustanovení.

Konanie v prípade navrhovateľa teda vykonával výbor v súlade s čl. 9 ods. 1 písm. a)

ústavného zákona.

Ústavný zákon nekoncipuje právomoc výboru na konanie ako právomoc dočasnú.

Zo žiadneho ustanovenia ústavného zákona nevyplýva, že by právomoc výboru na konanie

bola limitovaná volebným obdobím Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o stálu

právomoc výboru, pričom ústavný zákon počíta s kontinuálnym prechodom tejto právomoci

na výbor kreovaný v ďalšom volebnom období. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade

konaní, ktoré neboli ukončené do uplynutia volebného obdobia Národnej rady Slovenskej

republiky a ukončenia činnosti jej orgánov (výborov), právomoc výboru na konanie

a rozhodnutie nezaniká, ale prechádza na výbor kreovaný v novom volebnom období.

Uvedené platí obdobne aj pre ostatné orgány uskutočňujúce konanie podľa ústavného

zákona. Výbor IV. volebného obdobia preto mal právomoc na rozhodnutie v konaní

vedenom proti navrhovateľovi.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že všetky námietky

navrhovateľa proti namietanému rozhodnutiu uvedené v jeho návrhu sú zjavne

neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia

výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd

preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011