Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 803/2015
PDF · 263.88 KB
No categories available
II. ÚS 803/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval návrh
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom,
Lužická 7, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/08/15-K z 30. júna 2015 a takto
rozhodol:
Návrh o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. septembra
2015 doručený návrh
(ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,
Bratislava, na preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“) sp. zn. VP/08/15-K
z 30. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Navrhovateľka sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia výboru pre
nezlučiteľnosť funkcií podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona
č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný
zákon“), ktorým jej ako štátnej tajomníčke Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) bola pre porušenie
povinností vyplývajúcich z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
uložená pokuta v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v sume 2 333,79 €.
Navrhovateľka predovšetkým uvádza, že sa návrhom domáha «preskúmania výroku
o uznaní viny zo spáchania správneho deliktu a uložení sankcie vo forme pokuty podľa
osobitného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcie verejných
funkcionárov č. 357/2004 Z. z. v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. Z pohľadu
členenia správnych deliktov je porušenie povinnosti verejného funkcionára oznámiť funkcie,
zamestnanie, činnosti a majetkové pomery potrebné podriadiť pod priestupok podľa
zavinenia ako správny delikt – poriadkový, ktorého sa dopustí fyzická osoba. Ide
o priestupok, ktorého skutkovou podstatou je povinnosť v zákonom stanovenej lehote podať
oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok spolu v ďalšej lehote priložiť potvrdenie
o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný na
daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za predchádzajúci
kalendárny rok. Priestupok podľa logického a gramatického výkladu ustanovenia čl. 7 je
dokonaný – naplnený, respektíve skutková podstata musí obsahovať dve podstatné
náležitosti, a tou podľa čl. 7 ods. 1 je, že verejný funkcionár – fyzická osoba nepodáva
oznámenie „o majetkových pomeroch“ do 31. marca, a podľa čl. 7 ods. 2 nepriložila
k nemu do 30. apríla potvrdenie o podaní daňového priznania. Priestupok je podľa teórie
správneho práva zavinené konanie (alebo opomenutie), ktoré ohrozuje verejný záujem.
Nech mi je odpustené, ale nie každé zmeškanie „poriadkovej lehoty“ ohrozuje verejný
záujem. Materiálny a formálny znak musia byť naplnené súčasne, inak nejde o priestupok!
To platí aj pre prípad, že protiprávne konanie nie je zavinené alebo sa ním neohrozuje
verejný záujem. Naostatok platí aj to, že tým istým skutkom, t. j. oneskoreným podaním
podľa čl. 7 ods. 1 a nepriložením dokladu podľa čl. 7 ods. 2 nemožno spáchať súčasne dva
delikty. Skutok nemožno postihnúť ako priestupok a zároveň ako iný správny delikt
(výnimkou je nedostačujúci postih za priestupok v zmysle § 66 ods. 2 písm. d), § 76 ods. 1
písm. ch) zákona č. 372/1990 Zb. v platnom znení).».
Podľa navrhovateľky napadnuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií
správne opisuje skutkový stav veci, avšak jeho odôvodnenie nie je odôvodnením výroku,
keďže zásadné a podstatné skutočnosti sa vo výroku neuvádzajú. Navrhovateľka
argumentuje, že „ako účastníčka správneho konania (obvinená) som riadne, stručne
a preukázateľne vysvetlila, že 27. 03. 2015 som oznámenie podala na doručenie osobe
spôsobilej a na doručovanie poverenej. Vodič ministerstva prevzal oznámenie a toto
s absolútnou istotou podal do podateľne Úradu vlády Slovenskej republiky. Omylom bolo
oznámenie doručené na iný orgán, ktorý opäť omylom písomnosť zreteľne a zjavne
adresovanú Národnej rade SR prijal a označil prezentačnou pečiatkou. Podateľňa Úradu
vlády SR (ako nepríslušný adresát nesprávnosť) prijatia zásielky zistila a nápravu vykonala
v čase, ktorý už bol zjavne formálnym porušením zákonnej povinnosti odosielateľa. Ja ako
povinná podať oznámenie do 31. 03. 2015 som nevedela (ani som v lehote do 31. 03. 2015
nedozvedela), že oznámenie nebolo doručené správnemu adresátovi. Nekonala som ani
v nevedomej nedbanlivosti, a teda nie je z mojej strany zistené ani zistiteľné čo aj
nedbanlivostné zavinenie. Následne bolo oznámenie doručené po zákonom stanovenej
lehote, a teda formálne bola skutková podstata v časti podľa čl. 7 ods. 1 naplnená. Pretože
nebol naplnený skutok podľa čl. 7 ods. 1, ods. 2 a pretože nebol priestupok v časti ods. 1
spáchaný zavinene, nemohla som byť potrestaná.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd konanie
zastavil „(analogicky podľa § 76 zákona o priestupkoch) a aby vec neprijal na ďalšie
konanie“.
Pre prípad prijatia návrhu na ďalšie konanie navrhovateľka poukazuje na
skutočnosť, že „oneskorené podanie nebolo možné dodatočným alebo ďalším podaním
napraviť jednoducho preto, lebo som o podaní oznámenia inému adresátovi nevedela.
Podanie od vodiča a iné písomnosti som prevzala, avšak podaciu pečiatku na podaní
adresovanom na NR SR som neskúmala. Možné mylné postupy vodiča a podateľne Úradu
vlády SR som nepredvídala. To, že oznámenie bolo doručené oneskorene a naviac
v dôsledku pochybení iných za chybu zodpovedných, nemožno považovať za závažné
porušenie povinnosti verejného funkcionára, ibaže by existovalo podozrenie, že sa
nedodržaním lehoty na doručenie sledovali iné protiprávne výhody či osobný záujem na
mojej strane.“.
Na základe uvedených skutočností je navrhovateľka toho názoru, „že na verejnom
prejednaní návrhu na preskúmanie rozhodnutia Ústavný súd SR zistí, že sa nepreukázalo, že
som ako verejná funkcionárka porušila povinnosť v zmysle čl. 7 ods. 1 zákona č. 357/2004
Z. z. v znení zákona č. 545/2005 Z. z. a rozhodne o zastavení konania. Ústavný súd po
zastavení konania prizná navrhovateľke ako úspešnej účastníčke konania trovy právneho
zastúpenia...“.
II.
Skutkový stav
Z návrhu a vyžiadanej spisovej dokumentácie v predmetnej veci ústavný súd zistil
tento skutkový stav v posudzovanej veci navrhovateľky:
1. Navrhovateľka ako štátna tajomníčka ministerstva pôdohospodárstva odovzdala
27. marca 2015 oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za rok
2014 (ďalej len „písomné oznámenie“) zamestnancovi označeného ministerstva (šoférovi),
ktorý ho podal do podateľne Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“).
Podateľňa úradu vlády písomné oznámenie adresované Národnej rade Slovenskej republiky
(ďalej len „národná rada“) prijala a označila podacou pečiatkou. Zamestnanci úradu vlády
následne pri kontrole oznámení funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za rok
2014 zistili nesprávne doručenie zásielky navrhovateľky a vykonali nápravu v podobe
doručenia písomného oznámenia za rok 2014 národnej rade 8. apríla 2015.
2. Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií napadnutým rozhodnutím rozhodol, že
navrhovateľka ako verejná funkcionárka tým, že nepodala oznámenie za rok 2014
v ustanovenej lehote (oznámenie za rok 2014 mala podať do 31. 3. 2015, oznámenie podala
8. 4. 2015), porušila povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu, za čo jej bola uložená v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokuta
v sume 2 333,79 €.
3. Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté výborom pre nezlučiteľnosť funkcií uznesením
č. 383 z 30. júna 2015 v súlade s čl. 9 ods. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
III.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,
ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na
preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto
návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred
ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné
okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.
Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanie
o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý
vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona
o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu na
konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa
vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého
rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,
pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, sú
zjavne neopodstatnené.
Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania je
jednoznačne obmedzený výlučne na posúdenie konania navrhovateľa ako verejného
funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu (nie iného zákona). Primárnym impulzom vzniku tohto konania
je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho
z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Vzhľadom na uvedené bolo primárnou úlohou ústavného súdu posúdiť, či konanie
navrhovateľky bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu, a to konkrétne či bolo v súlade s čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Tomu
zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto type konania. Ústavný
súd môže buď zrušiť napadnuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií (ak senát
ústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo
v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu), alebo potvrdiť napadnuté
rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií (ak po jeho preskúmaní dospeje senát
ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným
zákonom o ochrane verejného záujmu).
Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľky vychádzal zo svojej doterajšej
judikatúry, v ktorej už viackrát vyslovil, že v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, ktoré je upravené v jedenástom
oddiele druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde, sa v niektorých osobitných
prípadoch nemôže obmedziť iba na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný
funkcionár v písomnom oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil povinnosť alebo
obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom (IV. ÚS 1/07). Ústavný
súd v naznačených súvislostiach zároveň vo svojej doterajšej judikatúre tiež formuloval
právny názor, v zmysle ktorého zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať
na splnenie zákonných náležitostí tak samotného výroku rozhodnutia vydaného v konaní
o ochrane verejného záujmu, ako aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia skutkového stavu
a jeho hodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu zo základných
podmienok ústavne akceptovateľného rozhodnutia, ale je tiež jedným zo základných znakov
ústavou garantovaného postupu, ktorý je významnou zárukou právnej ochrany účastníkov
konania (čl. 46 ods. 1 ústavy). Preto nedostatky formy rozhodnutia alebo povrchnosť jeho
odôvodnenia môžu vyvolať jeho rozpor s ústavnými princípmi demokratického a právneho
štátu (m. m. III. ÚS 662/2014).
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy
do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí
s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa
trvalého pobytu.
Podľa čl. 7 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu k písomnému
oznámeniu podľa odseku 1 verejný funkcionár priloží najneskôr do 30. apríla potvrdenie
o podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný
na daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za
predchádzajúci kalendárny rok.
V súlade s čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
oznámenie podáva iný verejný funkcionár určenému výboru národnej rady.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní
preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie
ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo
čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa
uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto
ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.
Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
V súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide
o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.
Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľov o tom, že neporušili svoju povinnosť
vyplývajúcu im z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (povinnosť
podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok v súvislosti s výkonom
verejnej funkcie do 31. marca príslušného roka), ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre
vyslovil viacero právnych názorov, ktoré sú relevantné aj vo veci navrhovateľky.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na konanie vedené pod sp. zn. III. ÚS 24/07,
v ktorom v súvislosti s posudzovaním otázky počítania lehôt na podanie písomného
oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zdôraznil, že je
nevyhnutné prihliadať na povahu a účel uvedenej lehoty, pričom skonštatoval, že ide
o lehotu procesnoprávnu. V tejto súvislosti ústavný súd s prihliadnutím na právnu úpravu
procesných lehôt podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, Trestného
poriadku a Správneho poriadku dospel k záveru, že lehotu na podanie písomného
oznámenia treba považovať za zachovanú, ak bolo písomné oznámenie podané v posledný
deň príslušnému orgánu alebo ak bolo tomuto orgánu adresované a odovzdané na poštovú
prepravu prostredníctvom poštového podniku.
Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že v konaní o ochrane verejného záujmu spočíva dôkazné bremeno na
preukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu bolo podané riadne a včas, na dotknutom verejnom
funkcionárovi (napr. I. ÚS 174/09 alebo IV. ÚS 635/2012); tento právny názor je
nepochybne aplikovateľný aj na vec navrhovateľky.
V súlade s doteraz uvedeným je (bolo) v tomto konaní o preskúmanie rozhodnutia
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzení rozporu záujmov povinnosťou
navrhovateľky preukázať, že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce jej z ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu neporušila, a preto nebol ani dôvod na to, aby jej bola
uložená pokuta.
Z hľadiska posúdenia, či si navrhovateľka splnila povinnosť vyplývajúcu jej z čl. 7
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu riadne a včas, je rozhodujúce zistenie,
či písomné oznámenie bolo v ustanovenej procesnej lehote (do 31. marca 2015) podané
výboru pre nezlučiteľnosť funkcií alebo či bolo toto písomné oznámenie adresované výboru
pre nezlučiteľnosť funkcií odovzdané na poštovú prepravu prostredníctvom poštovného
podniku.
V rámci konania pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií navrhovateľka
vo svojom „Stanovisku k uzneseniu 371 Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií z 12. mája
2015“ uviedla, že písomné oznámenie „dispozičný šofér“ odovzdal do podateľne úradu
vlády 27. marca 2015, pričom „Podľa môjho názoru pochybila podateľňa Úradu vlády SR,
ktorá zásielku nemala prevziať, príp. keď ju prevzala, mala zabezpečiť doručenie adresátovi
načas.“.
Ústavný súd, rešpektujúc prednosť materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti pred
jej rigidne formalistickou ochranou, nepovažuje za nevyhnutné, aby dotknutí verejní
funkcionári v záujme preukázateľnosti dodržania procesnej lehoty doručovali výboru pre
nezlučiteľnosť funkcií výlučne prostredníctvom pošty. Na druhej strane nemôže akceptovať,
aby sa za splnenie podmienky predložiť písomné oznámenie riadne a včas považovalo jeho
odovzdanie akémukoľvek sprostredkovateľovi bez toho, aby dotknutý verejný funkcionár
bol spôsobilý preukázať existenciu jeho povinnosti zásielku prevziať a doručiť.
V konečnom dôsledku navrhovateľka mala možnosť v konaní pred výborom pre
nezlučiteľnosť funkcií preukázať, že povinnosť doručenia „dispozičný šofér“, resp.
podateľňa úradu vlády mali, napríklad aj s poukazom na príslušný interný právny predpis,
z ktorého by táto povinnosť vyplývala. Navrhovateľka však túto skutočnosť vo vzťahu
k šoférovi pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií dokonca ani netvrdila, t. j. neuniesla
bremeno tvrdenia.
Pre záver o tom, či navrhovateľka porušila povinnosť vyplývajúcu pre ňu z čl. 7
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je v okolnostiach posudzovanej veci
podstatné, či spôsob, akým navrhovateľka písomné oznámenie odovzdala na doručenie inej
osobe, môže mať účinky odovzdania zásielky na doručovanie prostredníctvom pošty
(inštitúcie na to určenej), čo je nevyhnutné pre posúdenie splnenia procesnej lehoty.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmysle
ktorého neplnenie povinností ustanovených ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu
zakladá dotknutému verejnému funkcionárovi predovšetkým vlastnú zodpovednosť za svoje
konanie (či opomenutie), a preto v prípade, že si povinnosti vyplývajúce mu z tohto
ústavného zákona dôsledne nesplní, vystavuje sa nebezpečenstvu postihu podľa jeho
sankčných ustanovení (m. m. IV. ÚS 69/2012). Tento právny názor je nepochybne
aplikovateľný aj na navrhovateľku, ktorá si objektívne nesplnila svoju povinnosť podať
písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu riadne
a včas.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že navrhovateľka v konaní pred výborom pre
nezlučiteľnosť funkcií neuniesla bremeno preukázania, že osoba, ktorej odovzdala písomné
oznámenie a ktorú zároveň poverila doručením tohto písomného oznámenie, bola osobou,
ktorá je (bola) poverená na prevzatie a doručenie zásielok. Spôsob doručovania svojho
písomného oznámenia, ktorý si navrhovateľka zvolila, bol zjavne spojený s rizikom, že
doručenie bude právne imperfektné, t. j. že bude výboru pre nezlučiteľnosť funkcií doručené
po uplynutí ústavným zákonom ustanovenej lehoty.
Navrhovateľka vo svojom stanovisku, ktoré prezentovala v konaní pred výborom pre
nezlučiteľnosť funkcií, ďalej uviedla, že považovala oznámenie za doručené a svoju
povinnosť za splnenú, opomína ale skutočnosť, že na potvrdení, ktoré pripojila ako prílohu
k svojmu stanovisku, je zreteľne čitateľná podacia pečiatka podateľne úradu vlády. Ak by
navrhovateľka bola venovala náležitú pozornosť plneniu povinností, ktoré pre ňu ako
verejnú funkcionárku vyplývajú z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, tak sa
zjavne mohla vyhnúť právnym následkom, ktoré vyvolal ňou zvolený spôsob doručenia jej
písomného oznámenia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Podľa názoru ústavného súdu
nemožno právne relevantným spôsobom ospravedlniť doručenie písomného oznámenia po
lehote ustanovenej ústavným zákonom, na základe argumentácie navrhovateľky, v zmysle
ktorej „Podanie od vodiča a iné písomnosti som prevzala, avšak podaciu pečiatku na
podaní adresovanom na NR SR som neskúmala.“.
Podstata obrany navrhovateľky je založená na argumente, že nezavinila nedoručenie
písomného oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za
rok 2014 výboru pre nezlučiteľnosť funkcií v ustanovenej lehote. Chýbajúce zavinenie
zakladá podľa navrhovateľky dôvod na zastavenie konanie proti nej použitím analógie legis
[§ 76 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“)]. Vychádzajúc z teórie správneho práva,
navrhovateľka argumentuje, že „priestupok“, ktorého sa mala dopustiť podľa napadnutého
rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, vyžaduje zavinené konanie (alebo
opomenutie), ktoré ohrozuje verejný záujem, pričom však «nie každé zmeškanie
„poriadkovej lehoty“ ohrozuje verejný záujem».
Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k tejto argumentácii navrhovateľky
osobitne, a to predovšetkým z hľadiska aplikovateľnosti všeobecných zásad priestupkového
konania na konanie o ochrane verejného záujmu a zamedzenie rozporu záujmov podľa
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že v rozhodovacej činnosti v praxi
ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci sa môžu vyskytnúť situácie, v ktorých bude musieť
uplatniť pri svojom rozhodovaní analógiu legis, resp. aj analógiu iuris. Nedostatky právnej
úpravy prejavujúce sa v tom, že právny predpis určitú skutkovú otázku neupravuje vôbec,
resp. upravuje neúplne, totiž teória práva umožňuje preklenúť výkladom argumentum per
analogiam. Výklad argumentum per analogiam legis (analógia zákona), ktorého uplatnenia
sa navrhovateľka domáha, spočíva v tom, že na skutkovú podstatu zákonom neriešenú sa
použije analogicky ustanovenie iného zákona upravujúceho podobnú (porovnateľnú)
skutkovú podstatu. Zatiaľ čo vo sfére súkromného práva je uplatnenie analógie
akceptovateľné zjavne v širšom rozsahu, než vo sfére verejného práva (kam patrí aj ústavné
právo upravujúce konanie o ochrane verejného záujmu, pozn.), kde možno analógiu použiť
len v celkom výnimočných prípadoch.
Zmyslom a účelom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov upraveného normami ústavného práva je preverovať plnenie ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu, pričom je žiaduce, aby bol tento ústavný zákon dodržiavaný
v každom momente aktívneho výkonu verejnej funkcie a zároveň aby bolo jeho
dodržiavanie aj priebežne kontrolovateľné. V záujme preverenia dodržiavania ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu je preto nutné vyžadovať, aby každý verejný
funkcionár, na ktorého sa vzťahuje osobná pôsobnosť tohto ústavného zákona, podával
písomné oznámenie riadne a včas, pretože v opačnom prípade by jeho aktívny výkon
funkcie nebol preverený, čím by došlo k popretiu účelu tohto ústavného zákona (k tomu
pozri aj m. m. PLz. ÚS 1/2010 a III. ÚS 471/2011).
Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií má pri výkone pôsobnosti a právomoci
vyplývajúcich mu z ústavného zákona postavenie orgánu verejnej moci sui generis. Taktiež
konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui
generis, ktoré je upravené ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu (konkrétne čl. 9
a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého výbor v konečnom dôsledku rozhoduje
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov
vyplývajúcich im predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona (m. m. II. ÚS 188/2014).
V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu zakladá osobitný druh verejnoprávnej zodpovednosti verejných funkcionárov
uvedených v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona, na uplatňovanie ktorej nemožno mechanicky
vzťahovať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa zásad
„administratívneho trestania“ (IV. ÚS 115/08), a teda ani všeobecné zásady priestupkového
konania ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako sa domáha
navrhovateľka.
Ústavný súd nemôže akceptovať ani tvrdenie navrhovateľky, podľa ktorého je
„povinnosť podať písomné oznámenie dokonaná až nesplnením povinnosti priložiť k tomuto
písomnému oznámeniu najneskôr do 30. apríla potvrdenie o podanom daňovom priznaní
k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný na daňové účely potvrdzujúci
sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za predchádzajúci kalendárny rok“. V tejto
súvislosti ústavný súd taktiež odkazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, z ktorej
celkom zjavne vyplýva, že nespochybňuje právomoc výboru pre nezlučiteľnosť funkcií
ukladať pokutu za porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu spočívajúcej v nepodaní písomného oznámenia v ustanovenej
lehote bez ohľadu na (ne)splnenie nadväzujúcej povinnosti priložiť k nemu potvrdenie
o podanom daňovom priznaní alebo iný doklad vydávaný na daňové účely (I. ÚS 171/08,
II. ÚS 64/2011, I. ÚS 383/2011, II. ÚS 52/2011, IV. ÚS 657/2013). V konečnom dôsledku
táto právomoc výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyplýva z gramatického výkladu čl. 9
ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu „pokuta sa ukladá... ak ide
o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7“.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumenty navrhovateľky
obsiahnuté v jej návrhu sú zjavne nedôvodné, keďže nezakladajú relevantné dôvody na
spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorý by bolo
potrebné posúdiť po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľky po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015