Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 803/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval návrh

zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom,

Lužická 7, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

Návrh o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. septembra

2015 doručený návrh

(ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,

Bratislava, na preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“) sp. zn.

z 30. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Navrhovateľka sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia výboru pre

nezlučiteľnosť funkcií podľa ústavného o ochrane

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona

č. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný

zákon“), ktorým jej ako štátnej tajomníčke Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) bola pre porušenie

povinností vyplývajúcich z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

uložená pokuta v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v sume 2 333,79 €.

Navrhovateľka predovšetkým uvádza, že sa návrhom domáha «preskúmania výroku

o uznaní viny zo spáchania správneho deliktu a uložení sankcie vo forme pokuty podľa

osobitného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcie verejných

funkcionárov č. v znení ústavného Z pohľadu

členenia správnych deliktov je porušenie povinnosti verejného funkcionára oznámiť funkcie,

zamestnanie, činnosti a majetkové pomery potrebné podriadiť pod priestupok podľa

zavinenia ako správny delikt – poriadkový, ktorého sa dopustí fyzická osoba. Ide

o priestupok, ktorého skutkovou podstatou je povinnosť v zákonom stanovenej lehote podať

oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok spolu v ďalšej lehote priložiť potvrdenie

o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný na

daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za predchádzajúci

kalendárny rok. Priestupok podľa logického a gramatického výkladu ustanovenia čl. 7 je

dokonaný – naplnený, respektíve skutková podstata musí obsahovať dve podstatné

náležitosti, a tou podľa čl. 7 ods. 1 je, že verejný funkcionár – fyzická osoba nepodáva

oznámenie „o majetkových pomeroch“ do 31. marca, a podľa čl. 7 ods. 2 nepriložila

k nemu do 30. apríla potvrdenie o podaní daňového priznania. Priestupok je podľa teórie

správneho práva zavinené konanie (alebo opomenutie), ktoré ohrozuje verejný záujem.

Nech mi je odpustené, ale nie každé zmeškanie „poriadkovej lehoty“ ohrozuje verejný

záujem. Materiálny a formálny znak musia byť naplnené súčasne, inak nejde o priestupok!

To platí aj pre prípad, že protiprávne konanie nie je zavinené alebo sa ním neohrozuje

verejný záujem. Naostatok platí aj to, že tým istým skutkom, t. j. oneskoreným podaním

podľa čl. 7 ods. 1 a nepriložením dokladu podľa čl. 7 ods. 2 nemožno spáchať súčasne dva

delikty. Skutok nemožno postihnúť ako priestupok a zároveň ako iný správny delikt

(výnimkou je nedostačujúci postih za priestupok v zmysle § 66 ods. 2 písm. d), § 76 ods. 1

písm. ch) v platnom znení).».

Podľa navrhovateľky napadnuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií

správne opisuje skutkový stav veci, avšak jeho odôvodnenie nie je odôvodnením výroku,

keďže zásadné a podstatné skutočnosti sa vo výroku neuvádzajú. Navrhovateľka

argumentuje, že „ako účastníčka správneho konania (obvinená) som riadne, stručne

a preukázateľne vysvetlila, že 27. 03. 2015 som oznámenie podala na doručenie osobe

spôsobilej a na doručovanie poverenej. Vodič ministerstva prevzal oznámenie a toto

s absolútnou istotou podal do podateľne Úradu vlády Slovenskej republiky. Omylom bolo

oznámenie doručené na iný orgán, ktorý opäť omylom písomnosť zreteľne a zjavne

adresovanú Národnej rade SR prijal a označil prezentačnou pečiatkou. Podateľňa Úradu

vlády SR (ako nepríslušný adresát nesprávnosť) prijatia zásielky zistila a nápravu vykonala

v čase, ktorý už bol zjavne formálnym porušením zákonnej povinnosti odosielateľa. Ja ako

povinná podať oznámenie do 31. 03. 2015 som nevedela (ani som v lehote do 31. 03. 2015

nedozvedela), že oznámenie nebolo doručené správnemu adresátovi. Nekonala som ani

v nevedomej nedbanlivosti, a teda nie je z mojej strany zistené ani zistiteľné čo aj

nedbanlivostné zavinenie. Následne bolo oznámenie doručené po zákonom stanovenej

lehote, a teda formálne bola skutková podstata v časti podľa čl. 7 ods. 1 naplnená. Pretože

nebol naplnený skutok podľa čl. 7 ods. 1, ods. 2 a pretože nebol priestupok v časti ods. 1

spáchaný zavinene, nemohla som byť potrestaná.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd konanie

zastavil „(analogicky podľa § 76 zákona o priestupkoch) a aby vec neprijal na ďalšie

konanie“.

Pre prípad prijatia návrhu na ďalšie konanie navrhovateľka poukazuje na

skutočnosť, že „oneskorené podanie nebolo možné dodatočným alebo ďalším podaním

napraviť jednoducho preto, lebo som o podaní oznámenia inému adresátovi nevedela.

Podanie od vodiča a iné písomnosti som prevzala, avšak podaciu pečiatku na podaní

adresovanom na NR SR som neskúmala. Možné mylné postupy vodiča a podateľne Úradu

vlády SR som nepredvídala. To, že oznámenie bolo doručené oneskorene a naviac

v dôsledku pochybení iných za chybu zodpovedných, nemožno považovať za závažné

porušenie povinnosti verejného funkcionára, ibaže by existovalo podozrenie, že sa

nedodržaním lehoty na doručenie sledovali iné protiprávne výhody či osobný záujem na

mojej strane.“.

Na základe uvedených skutočností je navrhovateľka toho názoru, „že na verejnom

prejednaní návrhu na preskúmanie rozhodnutia Ústavný súd SR zistí, že sa nepreukázalo, že

som ako verejná funkcionárka porušila povinnosť v zmysle

Z. z. v znení a rozhodne o zastavení konania. Ústavný súd po

zastavení konania prizná navrhovateľke ako úspešnej účastníčke konania trovy právneho

zastúpenia...“.

II.

Skutkový stav

Z návrhu a vyžiadanej spisovej dokumentácie v predmetnej veci ústavný súd zistil

tento skutkový stav v posudzovanej veci navrhovateľky:

1. Navrhovateľka ako štátna tajomníčka ministerstva pôdohospodárstva odovzdala

27. marca 2015 oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za rok

2014 (ďalej len „písomné oznámenie“) zamestnancovi označeného ministerstva (šoférovi),

ktorý ho podal do podateľne Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“).

Podateľňa úradu vlády písomné oznámenie adresované Národnej rade Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“) prijala a označila podacou pečiatkou. Zamestnanci úradu vlády

následne pri kontrole oznámení funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za rok

2014 zistili nesprávne doručenie zásielky navrhovateľky a vykonali nápravu v podobe

doručenia písomného oznámenia za rok 2014 národnej rade 8. apríla 2015.

2. Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií napadnutým rozhodnutím rozhodol, že

navrhovateľka ako verejná funkcionárka tým, že nepodala oznámenie za rok 2014

v ustanovenej lehote (oznámenie za rok 2014 mala podať do 31. 3. 2015, oznámenie podala

8. 4. 2015), porušila povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu, za čo jej bola uložená v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona pokuta

v sume 2 333,79 €.

3. Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté výborom pre nezlučiteľnosť funkcií uznesením

č. 383 z 30. júna 2015 v súlade s čl. 9 ods. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

III.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata

mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,

ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na

preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto

návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred

ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné

okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa konanie

o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý

vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov podľa ústavného zákona.

Podľa o návrhu koná a rozhoduje senát

ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona

o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu na

konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa

vzťahuje , podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona

o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého

rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,

pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, sú

zjavne neopodstatnené.

Ako vyplýva z , predmet tohto konania je

jednoznačne obmedzený výlučne na posúdenie konania navrhovateľa ako verejného

funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu (nie iného zákona). Primárnym impulzom vzniku tohto konania

je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho

z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Vzhľadom na uvedené bolo primárnou úlohou ústavného súdu posúdiť, či konanie

navrhovateľky bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu, a to konkrétne či bolo v súlade s čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Tomu

zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto type konania. Ústavný

súd môže buď zrušiť napadnuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií (ak senát

ústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo

v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu), alebo potvrdiť napadnuté

rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií (ak po jeho preskúmaní dospeje senát

ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným

zákonom o ochrane verejného záujmu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľky vychádzal zo svojej doterajšej

judikatúry, v ktorej už viackrát vyslovil, že v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, ktoré je upravené v jedenástom

oddiele druhej hlavy tretej časti , sa v niektorých osobitných

prípadoch nemôže obmedziť iba na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný

funkcionár v písomnom oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil povinnosť alebo

obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom (). Ústavný

súd v naznačených súvislostiach zároveň vo svojej doterajšej judikatúre tiež formuloval

právny názor, v zmysle ktorého zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať

na splnenie zákonných náležitostí tak samotného výroku rozhodnutia vydaného v konaní

o ochrane verejného záujmu, ako aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia skutkového stavu

a jeho hodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu zo základných

podmienok ústavne akceptovateľného rozhodnutia, ale je tiež jedným zo základných znakov

garantovaného postupu, ktorý je významnou zárukou právnej ochrany účastníkov

konania ( ). Preto nedostatky formy rozhodnutia alebo povrchnosť jeho

odôvodnenia môžu vyvolať jeho rozpor s ústavnými princípmi demokratického a právneho

štátu (m. m. ).

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár

je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy

do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára

s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu

alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone

funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch

právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických

osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie

verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých

vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného

funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí

s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa

trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu k písomnému

oznámeniu podľa odseku 1 verejný funkcionár priloží najneskôr do 30. apríla potvrdenie

o podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný

na daňové účely potvrdzujúci sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za

predchádzajúci kalendárny rok.

V súlade s čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

oznámenie podáva iný verejný funkcionár určenému výboru národnej rady.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní

preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie

ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo

čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa

uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto

ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.

Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

V súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide

o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľov o tom, že neporušili svoju povinnosť

vyplývajúcu im z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (povinnosť

podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok v súvislosti s výkonom

verejnej funkcie do 31. marca príslušného roka), ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre

vyslovil viacero právnych názorov, ktoré sú relevantné aj vo veci navrhovateľky.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na konanie vedené pod sp. zn. ,

v ktorom v súvislosti s posudzovaním otázky počítania lehôt na podanie písomného

oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zdôraznil, že je

nevyhnutné prihliadať na povahu a účel uvedenej lehoty, pričom skonštatoval, že ide

o lehotu procesnoprávnu. V tejto súvislosti ústavný súd s prihliadnutím na právnu úpravu

procesných lehôt podľa príslušných ustanovení , Trestného

poriadku a Správneho poriadku dospel k záveru, že lehotu na podanie písomného

oznámenia treba považovať za zachovanú, ak bolo písomné oznámenie podané v posledný

deň príslušnému orgánu alebo ak bolo tomuto orgánu adresované a odovzdané na poštovú

prepravu prostredníctvom poštového podniku.

Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že v konaní o ochrane verejného záujmu spočíva dôkazné bremeno na

preukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu bolo podané riadne a včas, na dotknutom verejnom

funkcionárovi (napr. alebo ); tento právny názor je

nepochybne aplikovateľný aj na vec navrhovateľky.

V súlade s doteraz uvedeným je (bolo) v tomto konaní o preskúmanie rozhodnutia

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzení rozporu záujmov povinnosťou

navrhovateľky preukázať, že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce jej z ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu neporušila, a preto nebol ani dôvod na to, aby jej bola

uložená pokuta.

Z hľadiska posúdenia, či si navrhovateľka splnila povinnosť vyplývajúcu jej z čl. 7

ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu riadne a včas, je rozhodujúce zistenie,

či písomné oznámenie bolo v ustanovenej procesnej lehote (do 31. marca 2015) podané

výboru pre nezlučiteľnosť funkcií alebo či bolo toto písomné oznámenie adresované výboru

pre nezlučiteľnosť funkcií odovzdané na poštovú prepravu prostredníctvom poštovného

podniku.

V rámci konania pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií navrhovateľka

vo svojom „Stanovisku k uzneseniu 371 Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií z 12. mája

2015“ uviedla, že písomné oznámenie „dispozičný šofér“ odovzdal do podateľne úradu

vlády 27. marca 2015, pričom „Podľa môjho názoru pochybila podateľňa Úradu vlády SR,

ktorá zásielku nemala prevziať, príp. keď ju prevzala, mala zabezpečiť doručenie adresátovi

načas.“.

Ústavný súd, rešpektujúc prednosť materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti pred

jej rigidne formalistickou ochranou, nepovažuje za nevyhnutné, aby dotknutí verejní

funkcionári v záujme preukázateľnosti dodržania procesnej lehoty doručovali výboru pre

nezlučiteľnosť funkcií výlučne prostredníctvom pošty. Na druhej strane nemôže akceptovať,

aby sa za splnenie podmienky predložiť písomné oznámenie riadne a včas považovalo jeho

odovzdanie akémukoľvek sprostredkovateľovi bez toho, aby dotknutý verejný funkcionár

bol spôsobilý preukázať existenciu jeho povinnosti zásielku prevziať a doručiť.

V konečnom dôsledku navrhovateľka mala možnosť v konaní pred výborom pre

nezlučiteľnosť funkcií preukázať, že povinnosť doručenia „dispozičný šofér“, resp.

podateľňa úradu vlády mali, napríklad aj s poukazom na príslušný interný právny predpis,

z ktorého by táto povinnosť vyplývala. Navrhovateľka však túto skutočnosť vo vzťahu

k šoférovi pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií dokonca ani netvrdila, t. j. neuniesla

bremeno tvrdenia.

Pre záver o tom, či navrhovateľka porušila povinnosť vyplývajúcu pre ňu z čl. 7

ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je v okolnostiach posudzovanej veci

podstatné, či spôsob, akým navrhovateľka písomné oznámenie odovzdala na doručenie inej

osobe, môže mať účinky odovzdania zásielky na doručovanie prostredníctvom pošty

(inštitúcie na to určenej), čo je nevyhnutné pre posúdenie splnenia procesnej lehoty.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmysle

ktorého neplnenie povinností ustanovených ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu

zakladá dotknutému verejnému funkcionárovi predovšetkým vlastnú zodpovednosť za svoje

konanie (či opomenutie), a preto v prípade, že si povinnosti vyplývajúce mu z tohto

ústavného zákona dôsledne nesplní, vystavuje sa nebezpečenstvu postihu podľa jeho

sankčných ustanovení (m. m. ). Tento právny názor je nepochybne

aplikovateľný aj na navrhovateľku, ktorá si objektívne nesplnila svoju povinnosť podať

písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu riadne

a včas.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že navrhovateľka v konaní pred výborom pre

nezlučiteľnosť funkcií neuniesla bremeno preukázania, že osoba, ktorej odovzdala písomné

oznámenie a ktorú zároveň poverila doručením tohto písomného oznámenie, bola osobou,

ktorá je (bola) poverená na prevzatie a doručenie zásielok. Spôsob doručovania svojho

písomného oznámenia, ktorý si navrhovateľka zvolila, bol zjavne spojený s rizikom, že

doručenie bude právne imperfektné, t. j. že bude výboru pre nezlučiteľnosť funkcií doručené

po uplynutí ústavným zákonom ustanovenej lehoty.

Navrhovateľka vo svojom stanovisku, ktoré prezentovala v konaní pred výborom pre

nezlučiteľnosť funkcií, ďalej uviedla, že považovala oznámenie za doručené a svoju

povinnosť za splnenú, opomína ale skutočnosť, že na potvrdení, ktoré pripojila ako prílohu

k svojmu stanovisku, je zreteľne čitateľná podacia pečiatka podateľne úradu vlády. Ak by

navrhovateľka bola venovala náležitú pozornosť plneniu povinností, ktoré pre ňu ako

verejnú funkcionárku vyplývajú z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, tak sa

zjavne mohla vyhnúť právnym následkom, ktoré vyvolal ňou zvolený spôsob doručenia jej

písomného oznámenia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Podľa názoru ústavného súdu

nemožno právne relevantným spôsobom ospravedlniť doručenie písomného oznámenia po

lehote ustanovenej ústavným zákonom, na základe argumentácie navrhovateľky, v zmysle

ktorej „Podanie od vodiča a iné písomnosti som prevzala, avšak podaciu pečiatku na

podaní adresovanom na NR SR som neskúmala.“.

Podstata obrany navrhovateľky je založená na argumente, že nezavinila nedoručenie

písomného oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za

rok 2014 výboru pre nezlučiteľnosť funkcií v ustanovenej lehote. Chýbajúce zavinenie

zakladá podľa navrhovateľky dôvod na zastavenie konanie proti nej použitím analógie legis

[ o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“)]. Vychádzajúc z teórie správneho práva,

navrhovateľka argumentuje, že „priestupok“, ktorého sa mala dopustiť podľa napadnutého

rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, vyžaduje zavinené konanie (alebo

opomenutie), ktoré ohrozuje verejný záujem, pričom však «nie každé zmeškanie

„poriadkovej lehoty“ ohrozuje verejný záujem».

Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k tejto argumentácii navrhovateľky

osobitne, a to predovšetkým z hľadiska aplikovateľnosti všeobecných zásad priestupkového

konania na konanie o ochrane verejného záujmu a zamedzenie rozporu záujmov podľa

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že v rozhodovacej činnosti v praxi

ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci sa môžu vyskytnúť situácie, v ktorých bude musieť

uplatniť pri svojom rozhodovaní analógiu legis, resp. aj analógiu iuris. Nedostatky právnej

úpravy prejavujúce sa v tom, že právny predpis určitú skutkovú otázku neupravuje vôbec,

resp. upravuje neúplne, totiž teória práva umožňuje preklenúť výkladom argumentum per

analogiam. Výklad argumentum per analogiam legis (analógia zákona), ktorého uplatnenia

sa navrhovateľka domáha, spočíva v tom, že na skutkovú podstatu zákonom neriešenú sa

použije analogicky ustanovenie iného zákona upravujúceho podobnú (porovnateľnú)

skutkovú podstatu. Zatiaľ čo vo sfére súkromného práva je uplatnenie analógie

akceptovateľné zjavne v širšom rozsahu, než vo sfére verejného práva (kam patrí aj ústavné

právo upravujúce konanie o ochrane verejného záujmu, pozn.), kde možno analógiu použiť

len v celkom výnimočných prípadoch.

Zmyslom a účelom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov upraveného normami ústavného práva je preverovať plnenie ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu, pričom je žiaduce, aby bol tento ústavný zákon dodržiavaný

v každom momente aktívneho výkonu verejnej funkcie a zároveň aby bolo jeho

dodržiavanie aj priebežne kontrolovateľné. V záujme preverenia dodržiavania ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu je preto nutné vyžadovať, aby každý verejný

funkcionár, na ktorého sa vzťahuje osobná pôsobnosť tohto ústavného zákona, podával

písomné oznámenie riadne a včas, pretože v opačnom prípade by jeho aktívny výkon

funkcie nebol preverený, čím by došlo k popretiu účelu tohto ústavného zákona (k tomu

pozri aj m. m. PLz. a ).

Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií má pri výkone pôsobnosti a právomoci

vyplývajúcich mu z ústavného zákona postavenie orgánu verejnej moci sui generis. Taktiež

konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui

generis, ktoré je upravené ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu (konkrétne čl. 9

a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého výbor v konečnom dôsledku rozhoduje

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov

vyplývajúcich im predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že ústavný zákon o ochrane verejného

záujmu zakladá osobitný druh verejnoprávnej zodpovednosti verejných funkcionárov

uvedených v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona, na uplatňovanie ktorej nemožno mechanicky

vzťahovať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa zásad

„administratívneho trestania“ (), a teda ani všeobecné zásady priestupkového

konania ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako sa domáha

navrhovateľka.

Ústavný súd nemôže akceptovať ani tvrdenie navrhovateľky, podľa ktorého je

„povinnosť podať písomné oznámenie dokonaná až nesplnením povinnosti priložiť k tomuto

písomnému oznámeniu najneskôr do 30. apríla potvrdenie o podanom daňovom priznaní

k dani z príjmov fyzických osôb alebo iný doklad vydávaný na daňové účely potvrdzujúci

sumu príjmov, ktoré verejný funkcionár získal za predchádzajúci kalendárny rok“. V tejto

súvislosti ústavný súd taktiež odkazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, z ktorej

celkom zjavne vyplýva, že nespochybňuje právomoc výboru pre nezlučiteľnosť funkcií

ukladať pokutu za porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu spočívajúcej v nepodaní písomného oznámenia v ustanovenej

lehote bez ohľadu na (ne)splnenie nadväzujúcej povinnosti priložiť k nemu potvrdenie

o podanom daňovom priznaní alebo iný doklad vydávaný na daňové účely (,

, , , ). V konečnom dôsledku

táto právomoc výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyplýva z gramatického výkladu čl. 9

ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu „pokuta sa ukladá... ak ide

o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7“.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumenty navrhovateľky

obsiahnuté v jej návrhu sú zjavne nedôvodné, keďže nezakladajú relevantné dôvody na

spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorý by bolo

potrebné posúdiť po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľky po predbežnom

prerokovaní podľa rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015