Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 635/2012
PDF · 295.46 KB
No categories available
IV. ÚS 635/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval návrh Mgr. Š. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. N., P., na
preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií č. VP/46/12-K z 31. júla 2012 a takto
rozhodol:
Návrh Mgr. Š. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. septembra
2012 doručený návrh Mgr. Š. N., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. I. N., P., ktorým sa podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona
č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) domáha
preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“) č. VP/46/12-K z 31. júla 2012 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z návrhu a priloženej dokumentácie vyplýva, že napadnutým rozhodnutím výbor pre
nezlučiteľnosť funkcií podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu uložil navrhovateľovi, ktorý v relevantnom období vykonával funkciu generálneho
riaditeľa Slovenskej televízie, pokutu v sume 12 054 € z dôvodu porušenia povinnosti podať
oznámenie po skončení výkonu verejnej funkcie v ustanovenej lehote podľa čl. 8 ods. 5
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uvádza:
«... 1. Nie je pravdou, že som ako verejný funkcionár - bývalý generálny riaditeľ
Slovenskej televízie porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. tým, že som v lehote ustanovenej v tomto článku
nepodal oznámenie do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej
funkcie. Oznámenie som podal včas, dokonca aj opakovane a to napriek tomu že ako ďalej
uvádzam, som toto oznámenie verejného funkcionára podať nemusel.
Verejnú funkciu som vykonával do 31. 12. 2010, oznámenie som zaslal dňa 30. 1.
2012 spolu s listom predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky P. H. Po neoficiálnej
informácii od môjho známeho poslanca kedy som sa dozvedel, že moje oznámenie do
výboru NR SR nebolo doručené, som toto iniciatívne opakovane zaslal 28. marca 2012.
Oznámenie som poslal napriek tomu, že som ani nemal povinnosť toto oznámenie
výboru NR SR zaslať, pretože som v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej
funkcie v zmysle čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nerozhodol o poskytnutí
štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia
povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo individuálnych
právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám.
Výbor NR SR vychádzal pri určení mojej povinnosti podať oznámenie
z nejednoznačného a mylného písomného vyjadrenia generálnej riaditeľky RTVS v odpovedi
na list predsedu Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií M. B., v ktorom konštatuje že: „z
ustanovenia čl. 8 ods. 1 ústavného zákona prichádza do úvahy (...) podľa názoru RTVS len
odpustenie povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo
individuálnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám. Žiaľ, z tohto
nekompetentného a mylného stanoviska generálnej riaditeľky RTVS vychádzal výbor NR SR
ako smerodajného pri určení či som mal alebo nemal povinnosť funkcionára výboru zaslať.
Údaje, ktoré v liste uvádza generálna riaditeľka RTVS však nemožno považovať za
„odpustenie povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo
individuálnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám“ pretože sa jednalo
o odpis pohľadávky t. j. trvalé upustenie od jej vymáhania v súlade a podľa postupov
účtovania pre verejnú správu. Podľa nich trvalo upustiť od vymáhania pohľadávky možno:
- ak dlžník zomrel a pohľadávka nemohla byť uspokojená ani vymáhaním od dedičov
dlžníka,
- na základe oznámenia príslušného orgánu o vydaní rozhodnutia o neuznaní
pohľadávky, ako aj oznámení, že pobyt dlžníka je neznámy,
- ak zo všetkých okolností je zrejmé, že by náklady na vymáhanie pohľadávky
presiahli výťažok z nej
- ak spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra a nemá žiadny majetok
- oznámenie správcu konkurznej podstaty, že dlžník nemá majetok na uspokojenie
našej pohľadávky Zákon 7/2005 Z. z. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov
- rozhodnutím súdu
O týchto možnostiach odpisu pohľadávky sa pojednáva i v Postupoch účtovania
upravených Opatrením ministerstva financií SR z 9. decembra 2009 č. MF/24240/2009-31,
ktorým sa dopĺňa opatrenie č. MF/16786/2007-31 z 8. 08. 2007, ustanovujúce podrobnosti
o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnove pre verejnú správu.
Nikde v týchto predpisoch nie je konštatovanie, ani v Zákone o účtovníctve
č. 431/2002 Z. z., že by odpis pohľadávky trvalým upustením od vymáhania bol úľavou,
resp. štátnou pomocou, prípadne poskytnutím inej podpory, výhody alebo odpustením
povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo individuálnych
aktov fyzickým alebo právnickým osobám.
Na základe vyššie uvedených argumentov je zrejmé, že spoločnosť ktorá vykoná
odpis pohľadávky nemá komu poskytnúť úľavu, pretože už nie je komu ani čomu. Podľa
nášho názoru úľava by znamenala keby generálny riaditeľ STV napr. znížil cenu prenájmu
za meter štvorcový niekomu alebo by zapožičal strižnú za nižšiu cenu ako je stanovená
v cenníku atď...“ „STV v prípadoch vymenovaných v liste generálnej riaditeľky RTVS
predsedovi výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcii nezostávalo nič iné, len všetky
nevymožiteľné pohľadávky - v súlade schovanou platnou legislatívou o účtovníctve,
postupujúc podľa Zákona o STV i v súlade s vnútornými predpismi organizácie - odpísať,
aby neskresľovali hospodársky výsledok verejnoprávneho média (organizácie).“
Ďalším dôkazom nepresnosti a nekompetentnosti v stanovisku generálnej riaditeľky
RTVS v liste predsedovi výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcii je konštatovanie v bode
č. 4 kde konštatuje, že „do úvahy prichádza podľa názoru RTVS len odpustenie povinností...
atd. ktoré spočíva v : 4. odpísaní dlhu v sume vyššej ako 10 000,- EUR.
Táto suma však nebola odpísaná ako štátna pomoc, podpora, výhoda či odpustenie
povinnosti, ale bola odpísaná na základe právoplatného rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 Cob 7/07-156 zo dňa 24. 4. 2007 (v prílohe) ktorý zmenil rozsudok
Okresného súdu v Bratislave II. č. k. 23 Cb 65/01-125 zo dňa 14. 11. 2006 (v prílohe)
vo veci navrhovateľa Slovenská televízia Bratislava proti odporcovi T. s. r. o. B.
o zaplatenie 123 000,- Sk s prísl. Táto pohľadávka bola vedená v STV na základe
predošlého rozsudku okresného súdu vo výške 10 615,42 EUR avšak po zmene rozsudku zo
strany Krajského súdu musela byť zákonite odpísaná. V rozpore s tým však generálna
riaditeľka RTVS uviedla v liste predsedovi výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcii že sa
jedná o „odpustenie povinností“... Týmto nepresným konštatovaním uviedla výbor NR SR
do omylu a domnienky že som mal povinnosť oznámenie funkcionára podať pretože som
poskytol „odpustenie povinností“ čo však nebolo pravdou.
V prílohe predkladám prvostupňový rozsudok a rozsudok odvolacieho súdu.
Predmetom konania bola pohľadávka STV voči spoločnosti T., s. r. o. vo výške 123.000,- Sk
s 20 % úrokom z omeškania od roku 1999. Vec bola právoplatne skončená zamietnutím
žaloby STV v roku 2007. Spolu s úrokom, ktorý STV účtovala do roku 2007 bola v
účtovníctve STV účtovaná istina 123.000,- Sk s úrokom vo výške 20 % x 8 rokov teda cca
160 % z istiny, t. j. cca 200.000,- Sk, teda spolu s istinou cca 323.000,- Sk čo zodpovedá
čiastke cca 10.615,42 €,.
STV nezostávalo nič iné len pohľadávku v účtovníctve stornovať s ohľadom na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba STV
zamietnutá.
2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. VP/46/12-K,
zo dňa 31. 7. 2012 pri stanovení pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane záujmu pri výkone verejných funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. vychádzal z nesprávnej informácie pri stanovení
pokuty za (údajné) nesplnenie uvedenej povinnosti, keď v odôvodnení rozhodnutia o uložení
pokuty vo výške 12 054,- EUR zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného
funkcionára tvrdí, že môj mesačný plat v roku 2012 bol 4 018,- Eur. V skutočnosti som bol
od 12. 1. 2011 do 29. júna 2012 ako nezamestnaný evidovaný na Úrade práce a nemal som
teda žiaden príjem.
Pretože som bol v dôsledku novely zákona o RTVS zbavený od 1. januára 2011
funkcie generálneho riaditeľa STV a následne preukázateľne som bol od 12. januára 2011
do 29. júna 2012 evidovaný na Úrade práce (viď potvrdenie z evidencie ÚP), nemal som za
celý rok 2011 žiaden príjem, nemohol som ani ako „bývalý verejný funkcionár“ v zmysle
čl. 3 písm. 2), 3), 4) Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. spôsobiť rozpor záujmov,
nenadobudol som žiaden osobný prospech, neuprednostnil som ani žiaden osobný záujem
pred verejným záujmom...»
Na základe argumentácie uvedenej v návrhu sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd
napadnuté rozhodnutie podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) zrušil.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania návrhu si ústavný súd vyžiadal
vyjadrenie predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Predseda výboru pre nezlučiteľnosť
funkcií sa k návrhu vyjadril v prípise č. VP/46/12-K z 12. decembra 2012, v ktorom okrem
iného uviedol:
«... Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
uvádza, že:
1. Nie je pravdou, že ako verejný funkcionár - bývalý riaditeľ Slovenskej televízie
porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona tým, že v ustanovenej lehote
nepodal oznámenie do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej
funkcie (ďalej „oznámenie“).
Verejnú funkciu vykonával do 31. 12. 2010, oznámenie zaslal 30. 1. 2012 spolu
s listom predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky P. H. Neskôr sa neoficiálne
dozvedel, že oznámenie výboru nebolo doručené, tak ho opakovane zaslal 28. 3. 2012.
2. Povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona mu nevznikla,
pretože nespĺňa kritériá verejného funkcionára podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Výbor
podľa jeho názoru vychádzal pri určení jeho povinnosti podať predmetné oznámenie
z nejednoznačného písomného vyjadrenia bývalej generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie
Slovenska...
Poukazuje na nekompetentnosť a nepresnosť stanoviska bývalej generálnej riaditeľky
RTVS, ktoré bolo zaslané predsedovi výboru.
2. Výbor pri svojom rozhodnutí o povinnosti podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5
ústavného zákona vychádzal z podkladov, ktoré mu boli zaslané na žiadosť výboru zo dňa
9. 4. 2012 bývalou generálnou riaditeľkou RTVS listom zo dňa 4. 5. 2012.
Čo sa týka tvrdenia, že oznámenie poslal aj napriek tomu, že nemal povinnosť takéto
oznámenie podávať uvádzame, že výbor vychádzal z rozhodovacej praxe ústavného súdu
(II. ÚS 100/07-59 a II. ÚS 205/2012-20).
Výbor považoval navrhovateľa za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa
čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej
v čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona, alebo by podľa čl. 8 ods. 5 písm. a) až d) ústavného
zákona deklarovala úroveň dodržiavania zákazov uložených čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) spolu
s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť
zákazu.
Výbor pri posudzovaní predmetných nálezov ústavného súdu v kontexte
s rozhodovaním v tejto veci vychádzal predovšetkým z dvoch skutočností:
a) účelom povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona je umožniť výboru
výkon kontroly (nad dodržiavaním zákazov) vo vzťahu k takto vymedzeným verejným
funkcionárom s ohľadom na uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
(uverejnený 18. júna 2004 a účinný od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov,
ktorých sa tento ústavný zákon týka (teda aj vo vzťahu k navrhovateľovi; v zmysle § 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov),
b) verejný funkcionár je povinný podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 v každom
prípade. Pokiaľ by nespĺňal podmienky podľa čl. 8 ods. 5, má verejný funkcionár povinnosť
podať takéto oznámenie s prípadným uvedením týchto negatívnych skutočností
o nevykonávaní zakázaných činností.
V danom prípade však výbor nemal pochybnosti o tom, že navrhovateľ má povinnosť
podať také oznámenie, vychádzajúc z listu bývalej generálnej riaditeľky RTVS zo dňa
4. mája 2012. Výbor nemal ani dôvod skúmať predmetné vyjadrenie bývalej generálnej
riaditeľky RTVS, keďže ide o hodnoverný listinný dôkaz v konaní.
3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia výboru sa skutočne uvádza, že mesačný
plat bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2012 bol 4 018 EUR.
Pri určovaní výšky pokuty výbor vychádzal z listu generálneho riaditeľa RTVS z 8. 8.
2012, ktorý uviedol, že mesačný plat navrhovateľa v roku 2010 bol vo výške 4 018 EUR...
V danom prípade pri vyhotovovaní predmetného rozhodnutia v časti odôvodnenie
došlo k zrejmej nesprávnosti v uvedení kalendárneho roka. kde namiesto „mesačný plat
bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2012“ malo byť správne uvedené
„mesačný plat bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2010“.
Uvedená chyba v písaní nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že v konaní sa preukázalo,
že navrhovateľ porušil ústavný zákon, a že výbor rozhodol vecne správne.
3. Výbor pri stanovení pokuty vychádzal z nesprávnej informácie, keď v odôvodnení
rozhodnutia o uložení výšky pokuty tvrdí, že jeho mesačný plat v roku 2012 bol 4 018 EUR.
V skutočnosti bol od 12. 1. 2011 do 29. 6. 2012 evidovaný na úrade práce ako
nezamestnaný, a nemal žiaden príjem. Pretože bol v dôsledku novely zákona o RTVS
zbavený od 1. 1. 2011 funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej televízie a následne
preukázateľne bol od 12. 1. 2011 do 29. 6. 2012 evidovaný na úrade práce, nemal za rok
2011 žiaden príjem a nemohol ani ako bývalý verejný funkcionár porušiť ustanovenie čl. 3
ods. 1, 2 a 3 ústavného zákona.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky... po
preskúmaní rozhodnutia a nesprávnych podkladov rozhodnutie výboru v súlade s § 73
ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov zrušil...
S uvedeným názorom ako účastník konania nesúhlasíme a tvrdíme, že výbor
v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne,
a to z týchto dôvodov:
1. Výbor nemal pochybnosti o tom, že menovaný nepodal predmetné oznámenie, a že
využil fakt, že v čase, ktorý vo svojom vyjadrení uvádza, zaslal list iný predsedovi Národnej
rady Slovenskej republiky..., ktorý nemal charakter podania podľa čl. 8 ods. 5 ústavného
zákona.
Výbor si vyžiadal kópiu listu zo dňa 30. 1. 2012 a zistil, že išlo o list zo dňa 30. 1.
2012 označený ako „Sťažnosť na tvrdosť zákona, diskrimináciu a poškodenia práv“...
Výbor pri posúdení tejto námietky navrhovateľa vychádzal i z rozhodovacej praxe
ústavného súdu (I. ÚS 174/09-19). V predmetnom konaní sa verejný funkcionár P. Č.
odvolával na skutočnosť, že oznámenie do 31. marca kalendárneho roka (oznámenie typu
B) podal v jednej obálke s oznámením po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu
verejnej funkcie (oznámenie typu C). Ústavný súd v rozhodovaní predmetnej uviedol, že „je
vecou verejného funkcionára dostatočne preukázať, že podal predmetné oznámenie v
zákonnej lehote“. Z tohto dôvodu považoval takúto obranu za účelovú a právne
nerelevantnú. a pri svojom rozhodovaní na ňu neprihliadol.
Pri posudzovaní námietok navrhovateľa sme z označenia obálky, ktorou údajne bolo
zaslané predmetné oznámenie zistili, že nemá žiadne osobitné označenie, z ktorého by bolo
zrejmé, aké listiny táto zásielka obsahovala.
S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu uvedenú vyššie máme za to, že
navrhovateľ sa dostal rovnako do dôkaznej núdze, keďže doteraz okrem tvrdenia, že
oznámenie zaslal 30. 1. 2012 spolu s listom adresovaným predsedovi národnej rady
nepredložil žiadne iné dôkazy.
Z tohto dôvodu si dovolíme tvrdiť, že ide o účelovú obranu v rámci ktorej
navrhovateľ nevie preukázať, že oznámenie zaslal a preto vytvára fikciu, že v tomto liste
bolo aj predmetné oznámenie.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií č. VP/46/12-K z 31. júla 2012 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi prípadnú náhradu trov konania.»
K vyjadreniu predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií právny zástupca
navrhovateľa v určenej lehote zaujal stanovisko v podaní doručenom ústavnému súdu
13. decembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:
„... oboznámil som sa s vyjadrením výboru Národnej rady SR k nášmu návrhu... Aj
po jeho preštudovaní naďalej zotrvávame na našom stanovisku a vo veci navrhujeme
vykonať znalecký posudok – audit zo strany znalca predmetného odboru, ktorý preskúma, či
Mgr. Š. N. v skúmanom období rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci...
Toto stanovisko bude rozhodujúce v posúdení, či mal môj mandant povinnosť zaslať
predmetné oznámenie výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií alebo nie. Stanovisko
vtedajšej riaditeľky RTVS považujme za nejednoznačné a mylné, ktoré však môže spôsobiť
veľmi závažnú ujmu môjmu mandantovi ak by sa vychádzalo pri rozhodovaní z jej
nejednoznačného a nekompetentného stanoviska...“
II.
Skutkový stav
Z návrhu, dokumentácie predloženej navrhovateľom, z vyjadrenia predsedu výboru
pre nezlučiteľnosť funkcií, ako aj z ním predloženej spisovej dokumentácie v predmetnej
veci ústavný súd zistil tento skutkový stav:
Navrhovateľ vykonával v priebehu celého roka 2010 funkciu generálneho riaditeľa
Slovenskej televízie, pričom jeho funkcia zanikla k 1. januáru 2011 v zmysle § 23 ods. 8
zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, podľa ktorého „... funkcia generálneho riaditeľa Slovenskej televízie zaniká
k 1. januáru 2011“.
Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií po zistení, že navrhovateľ nepodal v ustanovenej
lehote písomné oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu, uznesením č. 53 z 26. júna 2012 začal proti navrhovateľovi konanie vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a)
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií
v liste z 26. júna 2012 predložil navrhovateľovi označené uznesenie a zároveň ho vyzval,
aby sa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu k nemu vyjadril v
lehote 15 dní od jeho doručenia (označené uznesenie si navrhovateľ prevzal 4. júla 2012).
Navrhovateľ na výzvu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií reagoval svojím vyjadrením
z 8. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedol:
„... Pôvodne som oznámenie za rok 2011 poslal dňa 30. januára 2012 s listom
predsedovi Národnej rady SR P. H. Telefonicky som však v marci zistil, že moje oznámenie
s prílohami sa do výboru nedostali. Obe tlačivá som si teda otvoril v počítači ešte raz,
aktualizoval v nich len dátum a poslal som ich podpísané opätovne do NR SR.
Považujem preto svoju povinnosť – v súlade s duchom, poslaním aj cieľom ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. za splnenú. Ostatné, v súlade s uvedeným zákonom, som si svoju
povinnosť splnil vždy aj v predchádzajúcich rokoch: 2007, 2008, 2009, 2010 i v roku 2011.
Predpokladám, že list, ktorý som dostal od Vás poštou o začatí konania – obdobne
ako isto aj konanie všetkých ostatných členov Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií –
predovšetkým vecnú a faktickú stránku možného konfliktu záujmu, resp. kontrolu nad
konfliktným konaním verejných funkcionárov. Chcem veriť, že dospejete k záveru absencie
akéhokoľvek konfliktu v mojom prípade...“
Navrhovateľ k svojmu vyjadreniu priložil fotokópiu podacieho lístka, z ktorého
vyplýva, že podľa odtlačku pošty zaslal 30. januára 2012 list vtedajšiemu predsedovi
Národnej rady Slovenskej republiky P. H. (ďalej len „predseda národnej rady“).
Súčasťou spisovej dokumentácie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií je aj list
navrhovateľa z 30. januára 2012 adresovaný predsedovi národnej rady označený ako „Vec:
sťažnosť na tvrdosť zákona, diskriminácia a poškodenie práv“ (v liste sa neodkazuje na
žiadne prílohy, príp. iné písomnosti, pozn.), ako aj odpoveď riaditeľky kancelárie predsedu
národnej rady na tento list z 29. februára 2012, v ktorom nie je žiadna zmienka o tom, že
s týmto listom boli národnej rade doručené aj iné písomnosti.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa v súvislosti s obranou navrhovateľa, že
súčasťou zásielky adresovanej predsedovi národnej rady bolo aj „oznámenie za rok 2011“,
uvádza:
«Výbor sa pri posudzovaní zaoberal i týmto vyjadrením a preveril si uvedené
skutočnosti za účelom jeho presného zistenia skutkového stavu. V tejto súvislosti si výbor
vyžiadal kópiu korešpondencie zaslanú predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky
a zistil, že jej obsahom neboli oznámenia ako uvádzal verejný funkcionár, ale „sťažnosť na
tvrdosť zákona, diskrimináciu a porušenie práv“. Z tohto dôvodu výbor vyhodnotil tvrdenie
verejného funkcionára ako účelovú obranu v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za nesplnenie
povinnosti určenej ústavným zákonom a preto k nemu nemohol prihliadnuť.»
Dňa 31. júla 2012 na svojej 4. schôdzi výbor pre nezlučiteľnosť funkcií prijal
napadnuté rozhodnutie, v ktorého bode „A“ sa konštatuje, že navrhovateľ nepodal
oznámenie podľa čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote ustanovenej
týmto ústavným zákonom, čím „porušil povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného
zákona...“, a preto uložil „verejnému funkcionárovi Š. N... v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c)
ústavného zákona... pokutu v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného
funkcionára“ (bod „B“ napadnutého rozhodnutia). Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií
zároveň poveril svojho predsedu „prípravou, vyhotovením a doručením písomného
rozhodnutia...“.
Listom z 1. augusta 2012 predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií adresovaným
Rozhlasu a televízii Slovensko (ďalej len „RTVS“) požiadal o oznámenie mesačného platu,
ktorý poberal navrhovateľ za výkon verejnej funkcie v roku 2010. Generálny riaditeľ RTVS
reagoval listom z 8. augusta 2012, v ktorom oznámil, že „mesačný plat bývalého
generálneho riaditeľa STV Mgr. Š. N. v roku 2010 bol 4 018,- €“. Na tomto základe sa v
písomnom vyhodnotení výrokovej časti napadnutého rozhodnutia pokuta uložená
navrhovateľovi konkretizovala sumou 12 054 €. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa
v tejto súvislosti uvádza: „Listom V. M., generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie
Slovenska č. 26882/2012 zo dňa 8. augusta 2012, bolo Výboru... oznámené, že mesačný plat
bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2012 bol 4 018 €. Z tohto dôvodu bola
výška pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.“
Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené 23. augusta 2012.
III.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,
ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na
preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto
návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred
ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné
okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov začína na návrh
verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie
o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
ústavného zákona.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona
o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu
na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa
vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Navrhovateľ sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť
funkcií, pričom vo svojom návrhu formuluje proti nemu tieto námietky:
1. Oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podal
včas, keďže ho zaslal 30. januára 2012 spolu s listom predsedovi národnej rady (ďalej len
„prvá námietka“);
2. V období dvoch rokov pred skončením verejnej funkcie nerozhodoval o veciach
uvedených v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a preto nemal
povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona (ďalej len „druhá
námietka“);
3. Výbor v napadnutom rozhodnutí nesprávne určil pokutu podľa čl. 9 ods. 10
písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vychádzal z nesprávnej
informácie, podľa ktorej mal mať v roku 2012 mesačný plat verejného funkcionára vo výške
4 018 €, hoci v skutočnosti bol nezamestnaný a nemal žiadny príjem (ďalej len „tretia
námietka“).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu zameral na preskúmanie, či
možno námietky navrhovateľa považovať za opodstatnené.
III.1 K prvej námietke navrhovateľa
Námietku navrhovateľa, podľa ktorej podal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu včas, keďže ho zaslal spolu s listom z 30. januára 2012
predsedovi národnej rady, považuje výbor pre nezlučiteľnosť funkcií v zmysle vyjadrenia
svojho predsedu za účelovú (takto je vyhodnotená aj v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia – pozri časť II tohto uznesenia, pozn.) poukazujúc
a) na zistenie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, podľa ktorého zásielka navrhovateľa
z 30. januára 2012 adresovaná predsedovi národnej rady obsahovala len list označený ako
„Vec: Sťažnosť na tvrdosť zákona, diskrimináciu a porušenia práv“ a neobsahovala
predmetné oznámenie,
b) na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu (I. ÚS 174/09).
Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 174/09 na základe porovnateľného
skutkového stavu (v tejto veci mal navrhovateľ povinnosť podať oznámenie nielen podľa
čl. 8 ods. 5, ale aj oznámenie podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu, pričom tvrdil, že chýbajúce oznámenie podľa čl. 8 ods. 1 tohto ústavného zákona
zaslal v jednej obálke spolu s oznámením podľa čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona, pozn.)
formuloval právny záver, podľa ktorého „V uvedenom konaní to bol práve navrhovateľ,
ktorý bol zaťažený dôkazným bremenom preukázania podania oznámenia výboru“, pričom
„záver výboru týkajúci sa nesplnenia povinnosti podať oznámenie navrhovateľom
vychádzajúci z toho, že navrhovateľom predložené dôkazy nemôžu spochybniť tvrdenie
výboru o nedoručení uvedeného oznámenia navrhovateľom, ktoré je podložené evidenciou
sekretariátu výboru (podľa tejto evidencie bolo uvedenou poštovou zásielkou výboru
doručené len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona) a aj programom 16. schôdze
výboru z 3. apríla 2008, do takej miery, aby založilo odôvodnenú pochybnosť týkajúcu sa
porušenia povinnosti navrhovateľa doručiť oznámenie výboru. Vzhľadom na uvedené záver
výboru o nedoručení oznámenia navrhovateľom, z ktorého v napadnutom rozhodnutí
vychádzal, podľa ústavného súdu nemožno označiť za svojvoľný alebo arbitrárny.“.
Právny záver vyslovený ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 174/09
(na ňom je založená obrana výboru aj v tejto veci, pozn.) založený na tom, že dôkazné
bremeno na preukázaní skutočnosti, že oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu podal riadne a včas, spočíva na dotknutom verejnom
funkcionárovi, je aplikovateľný aj na vec navrhovateľa.
Za týchto okolností záver výboru vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
podľa ktorého výbor vzhľadom na zistenie, že zásielka navrhovateľa z 30. januára 2012
adresovaná predsedovi národnej rady neobsahovala oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu, „vyhodnotil tvrdenie verejného funkcionára ako
účelovú obranu...“, ústavný súd ani v posudzovanom prípade nepovažuje za svojvoľný,
príp. zjavne neodôvodnený. Ústavný súd preto považuje prvú námietku navrhovateľa za
zjavne neopodstatnenú.
III.2 K druhej námietke navrhovateľa
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. u) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento
ústavný zákon vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu
verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu.
Podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona verejnému funkcionárovi podľa čl. 2 ods. 1
písm. a), c), d), f), h), j) až m), o), q), t) až zk), ktorý v období dvoch rokov pred skončením
výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo
povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne
záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám
alebo právnickým osobám, sa počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie
zakazuje
a) byť zamestnaný v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu
u tých osôb, ak je jeho mesačná odmena v tomto zamestnaní vyššia ako 10-násobok
minimálnej mzdy,
b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu tých osôb,
c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom tých osôb,
d) mať uzatvorenú zmluvu o prokúre, mandátnu zmluvu, komisionársku zmluvu,
zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve
alebo darovaciu zmluvu s týmito osobami,
e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene tých osôb.
Podľa čl. 8 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zákaz podľa
odseku 1 sa vzťahuje aj na verejného funkcionára, ktorého rozhodnutie alebo súhlas bol
nevyhnutnou podmienkou na vydanie rozhodnutia podľa odseku 1. Ak bolo rozhodnutie
alebo súhlas vydaný kolektívnym orgánom, vzťahuje sa zákaz na každého verejného
funkcionára, ktorý bol členom tohto kolektívneho orgánu a ktorý hlasoval za toto
rozhodnutie alebo súhlas.
Podľa čl. 8 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zákaz podľa
odseku 1 sa vzťahuje aj na verejného funkcionára, ktorý
a) v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie uzatvoril v mene
obstarávateľa zmluvu s uchádzačom vo verejnom obstarávaní vykonanom nadlimitnou
metódou alebo podlimitnou metódou alebo
b) v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie vykonával
zriaďovateľskú pôsobnosť voči právnickým osobám.
Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný
do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať
určenému výboru písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie
skutočnosti vymenované v písm. a) až d).
V rámci svojej druhej námietky navrhovateľ tvrdí, že nemal povinnosť podať
oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže
v relevantnom čase (počas výkonu verejnej funkcie) nerozhodoval o veciach uvedených
v čl. 8 ods. 1 tohto ústavného zákona. Predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií
vo svojom vyjadrení k tejto námietke poukázal na skutočnosť, že výbor vo vzťahu
k interpretácii povinnosti podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu vychádzal z doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. II. ÚS 100/07 a sp. zn. II. ÚS 205/2012.
Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 100/07 okrem iného uviedol:
«... verejný funkcionár podľa osobitného ustanovenia čl. 8 ods. 1 ústavného zákona je
vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce tou (o čom svedčí aj veta
začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov pred skončením výkonu
verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia
povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo
z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám, t. j. aj podielom na taxatívne uvedenej
rozhodovacej činnosti. So zreteľom na túto skutočnosť sú koncipované aj zákazy
formulované v čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) ústavného zákona.
Účelom povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona je umožniť výboru
výkon kontroly (nad dodržiavaním zákazov) vo vzťahu k takto vymedzeným verejným
funkcionárom s ohľadom na uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
(uverejnený 18. júna 2004 a účinný od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov,
ktorých sa tento ústavný zákon týka (teda aj vo vzťahu k navrhovateľovi; v zmysle § 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov).
Výbor vydal uznesenie podľa označeného ústavného zákona a jeho príslušných
ustanovení voči osobe, ktorú je potrebné považovať za verejného funkcionára na účely čl. 8
ústavného zákona, a teda za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5
ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1
až 3 ústavného zákona (t. j. že v období dvoch rokov nerozhodovala o skutočnostiach
taxatívne vymedzených v tomto odseku), alebo by podľa čl. 8 ods. 5 písm. a) až d)
deklarovala úroveň dodržiavania zákazov uložených čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) spolu
s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť
zákazu so zreteľom na povahu konania podľa čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona» (obdobne
Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci navrhovateľa postupovať inak, ako vo svojej
doterajšej judikatúre. V posudzovanom prípade mal navrhovateľ nepochybne povinnosť
podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže
v predchádzajúcom období vykonával verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. u) tohto
ústavného zákona (funkciu generálneho riaditeľa Slovenskej televízie, pozn.) a jeho
povinnosťou bolo v oznámení deklarovať skutočnosti vyplývajúce z dikcie čl. 8 ods. 1 až 3
tohto ústavného zákona. Z uvedeného dôvodu v prípade, ak výbor pre nezlučiteľnosť
funkcií vo veci navrhovateľa vychádzal pri interpretácii jeho povinnosti podať oznámenie
podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu z doterajšej judikatúry
ústavného súdu, nemožno považovať ani druhú námietku navrhovateľa za opodstatnenú.
III.3 K tretej námietke navrhovateľa
Tretia námietka navrhovateľa je založená na tvrdení, že výbor pre nezlučiteľnosť
funkcií v napadnutom rozhodnutí nesprávne určil výšku pokuty. Vychádzajúc zo svojich
zistení ústavný súd konštatoval, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií určil výšku pokuty
podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého
sa pokuta ukladá v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného
funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 8.
V danom prípade je nepochybné, že navrhovateľ porušil povinnosť vyplývajúcu mu
z čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (konkrétne čl. 8 ods. 5), pričom jeho
mesačný plat verejného funkcionára (generálneho riaditeľa Slovenskej televízie) v roku
2010 (teda v roku, keď ešte vykonával túto verejnú funkciu, a v roku, vo vzťahu ku ktorému
mal podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona, pozn.) predstavoval podľa
oznámenia generálneho riaditeľa RTVS sumu 4 018 €. Za týchto okolností výbor pre
nezlučiteľnosť funkcií postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným
spôsobom, keď určil výšku pokuty v napadnutom rozhodnutí ako trojnásobok sumy 4 018 €,
t. j. v sume 12 054 €, a túto sumu premietol do výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
Námietka navrhovateľa je v danom prípade opodstatnená len v tej časti, v ktorej
tvrdí, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nesprávne uvádza, že v roku 2012
poberal mesačný plat 4 018 €. Vychádzajúc zo svojich zistení (pozri časť II tohto uznesenia)
ústavný súd konštatuje, že v texte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je text „mesačný
plat bývalého generálneho riaditeľa Mgr. Š. N. v roku 2012 bol 4 018 €“ skutočne
nesprávny, keďže namiesto číslovky „2012“, tam mala byť číslovka „2010“, ale túto
nesprávnosť možno v okolnostiach posudzovanej veci posudzovať len ako zjavnú pisársku
chybu, ktorá nezakladá pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by bolo možné
vyhovieť návrhu navrhovateľa a zrušiť napadnuté rozhodnutie. Po zrušení napadnutého
rozhodnutia by totiž výbor pre nezlučiteľnosť funkcií nemohol postupovať inak, ako opraviť
túto zjavnú pisársku chybu a rozhodnúť opätovne tak, ako už rozhodol.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
námietky navrhovateľa smerujúce proti napadnutému rozhodnutiu výboru sú zjavne
neopodstatnené, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012