Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 205/2012
PDF · 231.71 KB
No categories available
II. ÚS 205/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval návrh Ing. M. O., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., na
preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/41/11-K z 2. februára 2012 a takto
rozhodol:
Návrh Ing. M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. apríla 2012
doručený návrh Ing. M. O. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn.
VP/41/11-K z 2. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z návrhu vyplýva, že výbor namietaným rozhodnutím uložil navrhovateľke ako
verejnej funkcionárke, bývalej riaditeľke štátneho podniku H., š. p. B. (ďalej len „štátny
podnik“), pokutu v sume 3 341,50 € zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu
verejného funkcionára za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu“ alebo „ústavný zákon“) tým, „že nepodala oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z... v lehote stanovenej v tomto článku“.
Podľa navrhovateľky zo znenia čl. 8 ods. 5 ústavného zákona vyplýva, že „povinnosť
podľa článku 8 ods. 5 Ústavného zákona majú iba verejní funkcionári podľa odseku 1 tohto
článku. Ods. 1 článku 8 Ústavného zákona vymedzuje okruh verejných funkcionárov, na
ktorých sa vzťahujú obmedzenia po skončení výkonu verejnej funkcie.“.
V zmysle čl. 8 ods. 1 a 5 ústavného zákona, ktoré navrhovateľka v návrhu cituje,
„oznamovaciu povinnosť podľa článku 8 odsek 5 by som mala iba v prípade, ak by som
v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodla o poskytnutí štátnej
pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustení povinností
vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych
aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám“.
Navrhovateľka v odôvodnení svojho návrhu ďalej uviedla:
«... nie som si vedomá žiadneho môjho rozhodnutia počas výkonu funkcie riaditeľky
H., štátny podnik, ktoré by bolo možné podradiť pod ustanovenie článku 8 ods. 1 Ústavného
zákona.
Z príslušnej právnej úpravy týkajúcej sa postavenia a činnosti tohto štátneho podniku
vyplýva, že som ako jeho riaditeľka nerozhodovala a ani v rámci svojich kompetencií
nemohla rozhodnúť o poskytnutí štátnej pomoci. Vzhľadom na účel založenia tohto štátneho
podniku a na rozhodnutia jeho zakladateľa... regulujúce jeho činnosť, som nerozhodovala
(a ani nemohla rozhodnúť) o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustení
povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo
z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám. ...
Na základe vyššie citovaných ustanovení čl. 8 ods. 1 a 5 Ústavného zákona, ako aj
reálneho rozsahu kompetencií riaditeľa H., štátny podnik, mám za to, že som ako verejná
funkcionárka nekonala v rozpore s Ústavným zákonom, nakoľko som predmetnú
oznamovaciu povinnosť nemala, preto som ju ani nemohla porušiť.
... Výbor sa v predmetnom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov voči mne ako bývalej verejnej funkcionárke, mal predovšetkým zaoberať
otázkou, či som mala predmetnú oznamovaciu povinnosť a nie iba obmedziť rozsah
vykonaného dokazovania na preukázanie skutočnosti, či som túto povinnosť splnila alebo
nie.
Z odôvodnenia namietaného Rozhodnutia nevyplýva skutočnosť, či Výbor skúmal
v mojom prípade splnenie podmienok definovaných v odseku 1 článku 8 Ústavného zákona
(a teda, či sa na mňa vzťahuje oznamovacia povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 Ústavného
zákona). Z tohto dôvodu ani nie je možné zo znenia odôvodnenia namietaného Rozhodnutia
posúdiť, na základe akej skutočnosti mal Výbor za to, že som konala v rozpore s ústavným
zákonom. ...
Rovnako ani z obsahu príslušného spisu Výboru nevyplýva, že sa posúdením tejto
otázky zaoberal. ...
Výbor tým, že v mojom prípade neskúmal, či som bola verejným funkcionárom,
na ktorého sa tieto obmedzenia vzťahovali... nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň,
aplikoval príslušnú právnu normu v rozpore s jej účelom a úmyslom zákonodarcu. Konal
v rozpore so svojou zákonnou povinnosťou orgánu verejnej moci zistiť správne
a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci. Tým, že skonštatoval moje
porušenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 Ústavného zákona a uložil mi pokutu, rozhodol
v rozpore s týmto Ústavným zákonom, ako aj čl. 2 ods. 2 Ústavy...
Mám za to, že Výbor mal v príslušnom konaní vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov vykonať dokazovanie z úradnej povinnosti. Dokazovanie
malo smerovať predovšetkým k preukázaniu skutočnosti, či som patrila medzi verejných
funkcionárov, na ktorých sa vzťahujú tzv. postzamestnanecké obmedzenia a následná
oznamovacia povinnosť. ... v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov verejný funkcionár nemá tzv. dôkazné bremeno, na základe ktorého by bol
povinný preukazovať alebo vyvracať určité skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie
Výboru. ...
Namietané Rozhodnutie Výboru považujem za nepreskúmateľné, nakoľko skutkové
zistenia Výboru nie sú v odôvodnení predmetného Rozhodnutia podložené uvedením
konkrétneho dôkazu, nie je dostatočne zrejmé, z akých dôkazov a v akej ich hodnotiacej
väzbe bol ustálený skutkový stav veci, z ktorého Výbor pri rozhodovaní v danej veci
vychádzal. ...
Mám za to, že v danom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov neboli vo vzťahu ku mne dodržané princípy spravodlivého procesu tým, že
Výbor svoje závery oprel o nedostatočne zistený skutkový stav, a vzhľadom na to namietané
Rozhodnutie považujem za rozporné s týmito ústavnými princípmi a ako také aj za
arbitrárne. ...
V danom prípade sa v konaní pred Výborom nepreukázalo, že som „ako verejný
funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené Ústavným
zákonom alebo zákonom“, a preto mal Výbor postupovať v súlade s príkazom obsiahnutým
v čl. 9 ods. 12 prvej vete Ústavného zákona a konanie vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov, ak už bolo začaté, proti mne ako verejnému funkcionárovi
zastaviť.»
Navrhovateľka v návrhu poukázala aj na niektoré rozhodnutia ústavného súdu
v konaniach podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona (napr. IV. ÚS 182/07), ktoré podľa nej
potvrdzujú dôvodnosť jej námietok a návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru.
Na základe uvedeného navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté
rozhodnutie výboru zrušil a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. apríla 2012 sa k návrhu navrhovateľky
vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu podaním doručeným ústavnému súdu
28. mája 2012. Predseda výboru v tomto vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
navrhovateľky, a vyjadril názor, že „výbor v predmetnej veci rozhodol v intenciách
doterajších postupov výboru, pričom mu z ústavného zákona nevyplýva povinnosť zisťovať
naplnenie čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Výbor mal za to, že posudzoval plnenie povinnosti
v kontexte s postavením verejného funkcionára, keďže išlo o riaditeľa štátneho podniku.
V bežnom hospodárskom živote a činnosti štatutárnych orgánov štátnych podnikateľských
subjektov je bežné, že rozhodujú o poskytnutí štátnej pomoci alebo inej podpory, výhod
alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne právnych predpisov alebo
z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám. Ide o okruh
práv a oprávnení vyplývajúcich pre štatutárny orgán štátneho podniku v predpisoch
o správe národného majetku, otázok náhrady škody, otázok výberových konaní, verejných
obstarávaní, resp. iných dôležitých aktov, ktoré patria do právomoci riaditeľa štátneho
podniku.
Každodenná rozhodovacia činnosť riaditeľa štátneho podniku priam predpokladá
takéto rozhodovanie a výnimky sa vyskytujú len v minimálnom množstve. Pokiaľ by mal
výbor takúto právomoc a povinnosť zisťovať predmetné skutočnosti, zmohol by sa len
na jednoriadkovú otázku o naplnení čl. 8 ods. 5 ústavného zákona bez akejkoľvek kontroly,
resp. ďalšieho šetrenia. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môže štátny orgán
konať len na základe zákona alebo v jeho rozsahu. Príslušné procesné ustanovenia
ústavného zákona upravujú v čl. 9 ods. 14 povinnosť orgánov verejnej moci resp. jeho
oprávnenie požadovať skutočnosti od orgánov verejnej moci a právnických osôb len
v prípade, že požaduje informácie o skutočnostiach, ktoré majú význam pre konanie len
v prípade, že takéto konanie bolo začaté.
Výbor nemá oprávnenia vyšetrovacieho alebo správneho orgánu zisťovať skutkový
stav skôr, ako než začne konanie. Túto skutočnosť nie je možné považovať za pochybenie
výboru v tomto konaní. Na druhej strane práve v súlade s oprávnením podľa čl. 9 ods. 14
ústavného zákona výbor po začatí konania dodatočne zistil na základe dožiadania predsedu
výboru adresovaného terajšej riaditeľke predmetného štátneho podniku, že dotknutá verejná
funkcionárka naozaj nevykonávala činnosti uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona...
Na základe vyššie uvedeného a skutočnosť, že nedošlo k splneniu podmienok
uvedených v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona porušeniu, ponechávame na rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako v predmetnej veci rozhodne.“.
Prílohou vyjadrenia výboru k návrhu navrhovateľky bolo aj vyjadrenie štátneho
podniku k výzve výboru z 23. apríla 2012 na oznámenie, či navrhovateľka ako bývalá
riaditeľka štátneho podniku spĺňa kritéria verejného funkcionára v zmysle čl. 8 ods. 1
ústavného zákona. Súčasná riaditeľka štátneho podniku vo svojom vyjadrení
z 27. apríla 2012 uviedla, že „Ing. M. O., ktorá pôsobila vo funkcii riaditeľky štátneho
podniku H., štátny podnik, v období od 01.10.2009 do 04.10.2010,vzhľadom na predmet
činnosti a účel založenia tohto štátneho podniku, ako aj na právne predpisy upravujúce
v danom období jeho činnosť a kompetencie riaditeľa, nespĺňa stanovené kritériá, t. j.
v období výkonu svojej funkcie nerozhodla o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí
alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne
záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým alebo
právnickým osobám“.
II.
Z obsahu návrhu vrátane jeho príloh, z vyjadrenia výboru, ako aj z obsahu
predloženého spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil tento skutkový stav:
Navrhovateľka vykonávala funkciu riaditeľky štátneho podniku v období od
1. októbra 2009 do 4. októbra 2010, keď bola z uvedenej funkcie odvolaná.
Výbor po zistení, že navrhovateľka nepodala v ustanovenej lehote písomné
oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, uznesením č. 177 zo 6. decembra 2011
začal proti navrhovateľke konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona.
Výbor informoval navrhovateľku o začatí konania listom zo 6. decembra 2011
(doručeným jej 20. decembra 2011), v ktorom ju zároveň vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4
ústavného zákona k predmetnému uzneseniu vyjadrila v lehote 15 dní od jeho doručenia.
Navrhovateľka na výzvu výboru reagovala listom doručeným mu 21. decembra 2011,
v ktorom uviedla:
„K predmetnej veci uvádzam, že som pri plnení pracovných povinností
a starostlivosti o moju chorú 80 ročnú matku, o ktorú sa starám, zabudla splniť si túto
zákonnú povinnosť. Za vzniknutú situáciu sa veľmi ospravedlňujem. V mojom prípade to
nebol úmysel i vzhľadom na to, že som naďalej zamestnaná v tom štátnom podniku,
v ktorom som chvíľu pôsobila vo funkcii riaditeľky. Po odvolaní z funkcie som sa vrátila
na svoje pôvodné pracovné zaradenie - vedúcu odboru usporiadania majetku. V prílohe
prikladám svoje oznámenie, ktoré som zabudla Vášmu výboru doručiť.“
V rozhodnutí sp. zn. VP/41/11-K z 2. februára 2012 výbor konštatoval, že
navrhovateľka ako verejná funkcionárka – bývalá riaditeľka štátneho podniku „tým, že
nepodala oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z... v lehote
stanovenej v tomto článku porušila povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona...
(verejnú funkciu ukončila 4.10.2010, oznámenie mala podať do 30 dni po uplynutí jedného
roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie, oznámenie podala 21.12.2011)“, za čo jej
v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona uložil pokutu v sume 3 341,50 €
zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.
V odôvodnení svojho rozhodnutia výbor ďalej uviedol:
„Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v znení ústavného zákona
č. 545/2005 Z. z., ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil
povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len
konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore
s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10 vo výške
trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára (keďže ide o porušenie povinnosti
podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 a 6 ústavného zákona).
Podľa čl. 9 ods. 12 môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak sa v konaní
nepreukáže, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosti ustanovené týmto
ústavným zákonom. ...
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že v konaní bolo preukázané
porušenie predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa
menovanej Ing. M. O., bývalej riaditeľke H., š.p. B. ukladá pokuta za porušenie povinnosti
uloženej v čl. 8 ods. 5 a 6 ústavného zákona vo výške trojnásobku mesačného platu
verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie
bolo dňa 2. februára 2012 schválené uznesením č. 204.“
Rozhodnutie výboru z 2. februára 2012 bolo navrhovateľke doručené 6. marca 2012.
III.
Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov
senátov ústavného súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona je verejným
funkcionárom aj riaditeľ štátneho podniku.
Podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona verejnému funkcionárovi podľa čl. 2 ods. 1
písm. a), c), d), f), h), j) až m), o), q), t) až zk), ktorý v období dvoch rokov pred skončením
výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo
povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne
záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám
alebo právnickým osobám, sa počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie
zakazuje...
Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný
do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať
určenému výboru písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie
skutočnosti vymenované v písm. a) až d).
Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona začne výbor konanie vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy,
ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 8 uviedol
neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil
povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár
nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom,(...) rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie
alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo
zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje
aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 12 poslednej vety ústavného zákona sa konanie zastaví..., ak sa
v konaní nepreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo
obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,
ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu
na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto
návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred
ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné
okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov začína na návrh
verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie
o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
ústavného zákona.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že v konaní
o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov je v právomoci ústavného súdu preskúmať, či konanie navrhovateľa ako verejného
funkcionára bolo alebo nebolo v rozpore s ustanoveniami ústavného zákona, t. j. či
povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z ústavného zákona porušil alebo neporušil,
a teda či je z tohto hľadiska rozhodnutie orgánu konajúceho vo veci ochrany verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (výboru) z ústavného hľadiska
udržateľné a akceptovateľné.
Navrhovateľka vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru
namieta, že jej povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nevznikla,
pretože nespĺňa kritériá verejného funkcionára uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona.
Napadnutému rozhodnutiu výboru vytýka nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočne
zisteného skutkového stavu v otázke, či sa na ňu uvedená oznamovacia povinnosť vzťahuje.
Navrhovateľka argumentuje tým, že v konaní pred výborom nebolo preukázané, že jej
takáto povinnosť ako verejnej funkcionárke vznikla, a preto nepodanie oznámenia podľa
čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nemožno kvalifikovať ako porušenie ústavného zákona.
Napadnuté rozhodnutie preto považuje za arbitrárne.
Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľky a dospel k záveru, že sú
neopodstatnené.
Ústavný súd konštatuje, že základnou otázkou v danom prípade je otázka pôsobnosti
ústavného zákona upravenej v čl. 2 a čl. 8 ústavného zákona a s ňou súvisiaci vznik, resp.
existencia povinnosti navrhovateľky podať výboru oznámenie v zmysle čl. 8 ods. 5
ústavného zákona.
Článok 8 ústavného zákona sa týka právnej úpravy obmedzení po skončení výkonu
verejnej funkcie; na účely čl. 8 (ako to vyplýva z čl. 3 ods. 1 ústavného zákona v spojitosti
s čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 8, sa
osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období
jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Z dikcie čl. 8 ods. 1 ústavného
zákona tiež vyplýva, že okruh verejných funkcionárov uvedených v tomto ustanovení nie je
totožný s okruhom verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona.
Verejný funkcionár podľa osobitného ustanovenia čl. 8 ods. 1 ústavného zákona je
vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce tou (o čom svedčí aj veta
začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov pred skončením výkonu
verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia
povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo
z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám, t. j. aj podielom na taxatívne uvedenej
rozhodovacej činnosti. So zreteľom na túto skutočnosť sú koncipované aj zákazy
formulované v čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) ústavného zákona.
Ústavný súd už uviedol (napr. II. ÚS 100/07), že účelom povinnosti uloženej v čl. 8
ods. 5 ústavného zákona je umožniť výboru výkon kontroly (nad dodržiavaním zákazov)
vo vzťahu k takto vymedzeným verejným funkcionárom s ohľadom na uplatnenie
nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (uverejneného 18. júna 2004 a účinného
od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov, ktorých sa tento ústavný zákon týka
(teda aj vo vzťahu k navrhovateľovi; v zmysle § 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov).
Výbor vydal uznesenie podľa označeného ústavného zákona a jeho príslušných
ustanovení voči osobe, ktorú je potrebné považovať za verejného funkcionára na účely čl. 8
ústavného zákona, a teda za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5
ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1
až 3 ústavného zákona (t. j. že v období dvoch rokov nerozhodovala o skutočnostiach
taxatívne vymedzených v tomto odseku), alebo by podľa čl. 8 ods. 5 písm. a) až d)
deklarovala úroveň dodržiavania zákazov uložených čl. 8 ods. 1, písm. a) až e) spolu
s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť
zákazu so zreteľom na povahu konania podľa čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona.
Ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľka ako verejná funkcionárka nesplnila
povinnosť, ktorá jej vyplynula z čl. 8 ústavného zákona, teda nepodala oznámenie podľa
čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, v ktorom by deklarovala skutočnosť, že nespĺňa kritériá
uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Navrhovateľka uvedenú skutočnosť nenamietala
ani v ďalšom priebehu konania pred výborom, naopak, vo svojom vyjadrení k začatiu
konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov uviedla, že svoju
povinnosť opomenula, a oznámenie dodatočne podala. V dôsledku uvedeného postupu
navrhovateľky výbor ďalej postupoval podľa čl. 9 a čl. 10 ústavného zákona a uložil jej
pokutu za nesplnenie tejto povinnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľky proti
namietanému rozhodnutiu uvedené v jej návrhu sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také
dôvody na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné
posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľky ako
celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012