Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 100/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2008 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Juraja

Horvátha o návrhu Ing. J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., na preskúmanie

rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

sp. zn. VP 120/06-K zo 4. decembra 2006 takto

rozhodol:

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

sp. zn. VP 120/06-K zo 4. decembra 2006 p o t v r d z u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. apríla 2007

faxom a 3. mája 2007 poštou doručený návrh Ing. J. M., B. (ďalej len „navrhovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej

rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP 120/06-

K zo 4. decembra 2006.

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ bol predsedom predstavenstva akciovej

spoločnosti L. M. – A., a. s..

Rozhodnutím výboru sp. zn. VP 120/06-K zo 4. decembra 2006 (vyhotovené

28. marca 2007) bolo navrhovateľovi v nadväznosti na konštatovanie nesplnenia povinnosti

podľa ústavného o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného

(ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“)

ako verejnému funkcionárovi uložená pokuta v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu zodpovedajúca trojnásobku mesačného platu verejného

funkcionára v sume 150 000 Sk.

Podľa navrhovateľa sporné «je však právne posúdenie toho, či takáto povinnosť

navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vznikla, alebo inými slovami povedané, či toto

„nekonanie (resp. opomenutie) verejného funkcionára“, a teda aj nepodanie oznámenia

podľa ústavného

alebo ho je možné kvalifikovať ako porušenie ústavného (tak ako

to uzavrel Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií).

Navrhovateľ má za to, že konal v súlade s ústavným ,

a teda, že skutok uvedený v napadnutom rozhodnutí nie je možné kvalifikovať ako porušenie

tohto ústavného zákona, a to konkrétne čl. 8 ods. 5.

Právne posúdenie tejto otázky, t. j. či konanie navrhovateľa ako verejného

funkcionára možno kvalifikovať ako porušenie povinnosti verejného funkcionára alebo nie,

prináleží v plnom rozsahu ústavnému súdu, a to aj napriek jeho obmedzenej pôsobnosti

vyplývajúcej mu z čl. 73b ods. 3 zákona o organizácii ústavného súdu.

Výbor zastáva názor, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vznikla

povinnosť podať oznámenie v lehote do 30 dní od skončenia jeho funkcie ako verejného

funkcionára.

Navrhovateľ v konaní pred Výborom Národnej rady pre nezlučiteľnosť funkcií tvrdil,

že mal za to, že uvedený zákon sa na neho nevzťahuje, pričom svoje tvrdenie uviedol ako

vyjadrenie na výzvu výboru k začatému konaniu, v ktorom bol aj vymedzený skutok a jeho

právna kvalifikácia, a teda jeho vyjadrenie bolo bezprostredne dané vo vzťahu k skutku

a jeho právnej kvalifikácii.

Napadnutým rozhodnutím sa kladie navrhovateľovi za vinu porušenie čl. 8 ods. 5

ústavného (...)

Vychádzajúc z ustanovení citovaného ústavného ,

máme za to, že navrhovateľ ako verejný funkcionár povinnosť podať vyhlásenie podľa čl. 8

ods. 5 nemal, pričom vychádzame z gramatického výkladu čl. 8 ods. 5 , ktorý takúto

povinnosť výslovne ustanovuje len verejnému funkcionárovi podľa čl. 8 ods. 1.

Z uvedeného teda vyplýva, že nie každý verejný funkcionár (tak ako je definovaný

ústavným - v spojitosti s ) má povinnosť

podľa ústavného

Takúto povinnosť napr. nemá sudca ústavného súdu, člen bankovej rady alebo

verejný ochranca práv, keďže títo verejní funkcionári nie sú taxatívne uvedení v čl. 8 ods. 1

ústavného

Máme však za to (a uvedené podporuje gramatický ale aj logický výklad a výklad

teleologický), že verejný funkcionár podľa čl. 8 ods. 1 nie je vymedzený len typom

vykonávanej verejnej funkcie, resp. verejnou funkciou, ktorú zastáva, ale aj ďalšou

okolnosťou a to, že tento verejný funkcionár v posledných dvoch rokoch pred skončením

výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo o

povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne

záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám

alebo právnickým osobám.

Máme teda za to, že nie každý verejný funkcionár uvedený v čl. 8 ods. 1 ústavného

má povinnosť podľa uvedeného ústavného zákona, ale

musí sa jednať aj o funkcionára, ktorý v období dvoch rokov pred skončením funkcie

rozhodol o poskytnutí štátnej podpory, pomoci, úľave a pod., a teda len ten funkcionár,

ktorý sa spôsobom ustanoveným ústavným zákonom podieľal na rozhodovaní a nakladaní

s verejnými financiami.

Uvedené jednoznačne vyplýva nielen z gramatického (slovného) výkladu čl. 8 ods. 1

ústavného , ktorý v danom prípade nepripúšťa iný výklad. Keďže

slovným spôsobom sa zreteľne vymedzuje (identifikuje) verejný funkcionár nielen svojou

funkciou, ale aj svojim podielom na rozhodovacej činnosti (a to obdobím 2 roky pred

skončením funkcie a nakladaním s verejnými financiami), ale aj logickým výkladom

uvedenej právnej normy ako i výkladom teleologickým.

Účelom celého ústavného (nielen ) je zamedzenie

konfliktu záujmov pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Článok 8 ods. 1 ústavného nie je možné vykladať izolovane,

ale práve v spojitosti s čl. 8 ods. 5 uvedeného ústavného zákona.

Pokiaľ čl. 8 ods. 1 ustanovuje vymedzeným verejným funkcionárom určité zákazy

(napr. zákaz byť členom riadiacich alebo kontrolných orgánov osôb, ktorým predtým

verejný funkcionár poskytol úľavu, dotácie alebo inú výhodu v súvislosti s nakladaním

s verejnými financiami), a to práve v rozhodnom období 1 rok od skončenia funkcie

verejného funkcionára, tak práve s ohľadom na tento článok je potrebné vnímať

aj povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, a to práve v lehote

do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejného funkcionára.

Účelom povinnosti ustanovenej ústavného ,

ktorou sa ukladá verejnému funkcionárovi podať oznámenie v lehote do 30 dní po uplynutí

jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie, je umožniť výboru vykonávať jeho

kontrolnú pôsobnosť, t. j. určiť a posúdiť, či osoba – verejný funkcionár uvedený v čl. 8

ods. 1 ústavného dodržiava obmedzenia vyplývajúce mu z

ods. 1 písm. a) až e) uvedeného ústavného zákona.

Z uvedeného dôvodu preto aj ústavného

stanovuje aj lehotu, v ktorej je verejný funkcionár povinný podať oznámenie výboru,

a to 30 dní po uplynutí jedného roku odo dňa skončenia funkcie verejného funkcionára,

keďže práve ustanovenie čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) uvedeného ústavného zákona ustanovuje

obmedzenia v lehote jedného roka odo dňa skončenia funkcie, ktoré má verejný funkcionár

dodržiavať.

Ak z obsahu údajov, ktoré mal verejný funkcionár oznámiť výboru v zmysle čl. 8 ods.

5 písm. a) až d) uvedeného ústavného zákona, a je zrejmé, že tieto oznámenia sa vzťahujú

výlučne na splnenie povinností vyplývajúcich verejnému funkcionárovi z čl. 8 ods. 1 písm.

a) až e) uvedeného ústavného zákona.

Bolo by nelogické, aby verejný funkcionár síce uvedený v čl. 8 ods. 1 (v taxatívnom

výpočte), ale ktorý spôsobom ustanoveným ústavným zákonom v posledných dvoch rokoch

nenakladal (resp. nepodieľal) sa na rozhodovacom procese s verejnými financiami, by bol

povinný podávať oznámenia podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Keďže na takého

funkcionára sa nevzťahuje zákaz (resp. obmedzenia) ustanovené čl. 8 ods. 1 písm. a) až e)

ústavného zákona, tak je logické, že taký funkcionár potom nemá povinnosť podľa čl. 8

ods. 5 ústavného zákona podávať výboru oznámenia, ktoré práve slúžia na kontrolu

dodržiavania ústavného zákona, a to konkrétne čl. 8 ods. 1. Účelom ústavného zákona

je zamedzenie rozporu záujmov a konfliktu záujmov pri výkone funkcií verejných

funkcionárov, a nie zhromažďovanie údajov o verejných funkcionároch zo strany výboru,

ktoré sú pre výbor nadbytočné, a ktoré mu nemôžu slúžiť za účelom vykonávania jeho

kontrolnej pôsobnosti.

Majúc na zreteli uvedené skutočnosti uzavierame, že povinnosť podať oznámenie

podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona sa vzťahuje na verejného funkcionára, ktorý

a) je taxatívne vymenovaný v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona a súčasne

b) v posledných dvoch rokoch rozhodoval o nakladaní v oblasti verejných financií

spôsobom ustanoveným v čl. 8 ods. 1 (napr. rozhodoval o daňových úľavách, poskytnutí

štátnej pomoci a pod).

Tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

V našom prípade navrhovateľ ako verejný funkcionár však ani jedným spôsobom

uvedeným v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona nenakladal s verejnými financiami

(t. j. v posledných dvoch rokoch pred skončením funkcie neposkytoval úľavy, štátne pomoci

a pod.), a preto mu nevznikla povinnosť ustanovená čl. 8 ods. 5 ústavného zákona podať

oznámenie výboru, a preto je jeho konanie v súlade s ústavným zákonom, a teda nespĺňa

druhú podmienku.

Poukazujeme najmä na to, že práve u tých funkcionárov , ktorí nakladajú s verejnými

financiami, je väčší predpoklad konfliktu záujmov, čo sa prejavuje aj vo výške sankcie

za nesplnenie oznamovacích povinností (v danom prípade trojnásobok priemernej mesačnej

mzdy oproti napr. jednonásobku za nesplnenie oznamovacej povinnosti o majetkových

pomeroch verejného funkcionára).

Napadnuté rozhodnutie preto považujeme za vecne nesprávne a podľa nášho názoru

aj nepreskúmateľné, keďže z jeho výrokovej časti ani z odôvodnenia nevyplýva, na základe

akých skutočností dospel výbor k záveru, že verejný funkcionár spôsobom ustanoveným čl. 8

ods. 1 ústavného zákona nakladal s verejnými financiami v posledných dvoch rokoch, a teda

na základe akých skutkových záverov dospel výbor k tomu, že navrhovateľovi ako

verejnému funkcionárovi vznikla povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného

zákona.».

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd zistil, že návrh navrhovateľa spĺňa ústavné a zákonné predpoklady

na prijatie na ďalšie konanie, a preto rozhodol uznesením č. k. -36 z 24. mája

2007 o jeho prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 11. júna 2007 predsedu

výboru, aby sa vyjadril k návrhu. Predseda výboru doručil 3. septembra 2007 ústavnému

súdu vyjadrenie, z ktorého vyplynulo:

«Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia namieta

hlavne skutočnosť, že mu povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona

nevznikla a teda sa ani nemohol dopustiť porušenia takejto povinnosti.

Vychádza pritom z tvrdenia, že verejný funkcionár, ktorý má podať takéto

oznámenie nie je vymedzený podľa čl. 8 ods. 1 len typom vykonávanej verejnej funkcie,

ale aj skutočnosťou, či tento verejný funkcionár „v posledných dvoch rokoch pred

skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí

alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustení povinností vyplývajúcich zo všeobecne

záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám

alebo právnickým osobám“. Uvedené podmienky musia byť splnené podľa navrhovateľa

súčasne.

Navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že výbor neskúmal splnenie druhej podmienky

a preto považuje predmetné rozhodnutie za nepreskúmateľné a túto skutočnosť považuje

za zásadný nedostatok v konaní Výboru Národnej rady Slovenskej republiky

pre nezlučiteľnosť funkcií.

Navrhovateľ ďalej namieta skutočnosť, že „opis v napadnutom rozhodnutí, ktorý bol

výborom kvalifikovaný ako porušenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nie je

individualizovaný miestom, časom a spôsobom jeho spáchania“, čo považuje navrhovateľ

za neústavné a nezákonné. Za rozporné považuje aj samotné rozhodnutie, keďže v úvode

sa uvádza dátum 4. 12. 2006 a v texte sa uvádza, že rozhodnutie bolo schválené výborom

19. marca 2007 ako uznesenie č. 304.

Ďalej navrhovateľ namieta skutočnosť, že vydaním daného rozhodnutia došlo

k porušeniu základných práv a slobôd, keďže nebolo náležite odôvodnené a že bol porušený

princíp kontradiktórnosti, keďže verejný funkcionár nemohol reagovať na stanovisko

výboru, nemohol uplatňovať návrhy dokazovania a vo veci nebolo ústne pojednávanie,

ku ktorému by bol navrhovateľ prizvaný.

Súčasne navrhovateľ poukazuje všeobecne na viaceré vady konania podľa čl. 9

ústavného zákona v kontexte s a Listiny základných

ľudských práv, ktoré považuje za protiústavné a navrhuje i z tohto dôvodu napadnuté

rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zrušiť,

pričom avizuje uplatnenie osobitnej sťažnosti podľa .

II.

S uvedeným názorom ako účastník konania nesúhlasíme a tvrdíme, že Výbor

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci rozhodol

na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a to z týchto dôvodov:

1. K výhrade navrhovateľa o tom, že nespĺňa kritériá pre podanie oznámenia podľa

čl. 8 ods. 5 ústavného zákona uvedené v čl. 8 ods. 8 ústavného zákona poukazujeme

na skutočnosť, že navrhovateľ túto skutočnosť vôbec v konaní nenamietal. Po doručení

uznesenia o začatí konania č. 69 listom z 30. 10. 2006 sa navrhovateľ podľa čl. 9 ods. 4

ústavného zákona vyjadril, že si je vedomý skutočnosti, že takéto oznámenie mal podať,

pričom ho dňa 30. 10. 2006 skutočne podal (avšak po lehote uvedenej v čl. 8 ods. 1

ústavného zákona). Z tohto dôvodu nemal výbor pochybnosti o tom, že spĺňa kritériá

uvedené v čl. 8 ods. 1 a túto skutočnosť osobitne preto nešetril. Poukazujeme i na fakt,

že navrhovateľ túto skutočnosť ani nenamieta vo svojom návrhu a ani nenavrhuje vo veci

osobitné dokazovanie, ktoré by skutočnosť, že je verejným funkcionárom podľa čl. 8 ods. 1

vyvracala.

Dôkaz: vyjadrenie navrhovateľa z 30. 10. 2006

2. Pokiaľ sa týka výhrady, že opis skutku vo výroku rozhodnutia nie je dostatočne

individualizovaný poukazujeme na tú skutočnosť, že ústavný v znení

ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov je osobitná právna úprava, na ktorú sa v znení

neskorších predpisov v správnom konaní nevzťahuje. Náležitosti rozhodnutia v konaní

podľa čl. 9 ústavného zákona sú uvedené v ods. 6 cit. čl. 9 ústavného zákona. Podľa tohto

ustanovenia má výrok obsahovať „v čom je konanie alebo opomenutie verejného

funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom“. Domnievame sa, že výrok, podľa

ktorého sa „konštatuje, že verejný funkcionár Ing. J. M., bývalý predseda predstavenstva

M. B., a. s. tým, že nepodal oznámenie podľa ústavného Z.

z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného

v lehote stanovenej v tomto článku porušil povinnosť ustanovenú

v ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone

funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného “ a že výbor

„ukladá verejnému funkcionárovi Ing. J. M., bývalému predsedovi predstavenstva M., a. s.,

bytom B. v súlade s ústavného o ochrane

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona

č. pokutu v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného

funkcionára a to vo výške 150 000,- Sk, ktorú je povinný uhradiť do 30 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia na príjmový účet Kancelárie Národnej rady SR

vedeného v Štátnej pokladnici č. .....“ je dostatočne individualizovaný a nie je dôvod

spochybňovať jeho preskúmateľnosť, pretože plne vyhovuje požiadavkám v čl. 9 ods. 6

ústavného zákona.

3. K výhrade navrhovateľa o porušení princípu kontradiktórnosti podľa čl. 9

ústavného zákona poukazujeme na skutočnosť, že ústavný zákon ukladá v konaní výboru

povinnosť umožniť verejnému funkcionárovi, aby sa vyjadril podľa čl. 9 ods. 4 ústavného

zákona, čo sa aj v danom konaní stalo. Ústavný zákon neukladá výboru povinnosť

ústneho pojednávania veci a neukladá mu ani inú povinnosť umožniť verejnému

funkcionárovi vyjadrovať sa v konaní. Ide o konanie podľa osobitného ústavného zákona,

na ktorý sa nevzťahujú všeobecné zásady správneho práva a preto nie je dôvod

na konštatovanie, že rozhodnutie výboru v tomto konaní je neústavné a nezákonné.

Pokiaľ sa týka údajných nejasností v dátume rozhodnutia na jeho prijatie boli

skutočne prijaté dve uznesenia. Prvé sa týkalo konštatovania o porušení cit. čl. 8 ods. 5

ústavného zákona a druhé ustálenia výšky sankcie. Išlo o úkony v konaní, ktoré boli

urobené zo strany výboru pred vydaním rozhodnutia, ktoré boli písomne vyhotovené 28.

marca 2007. Poukazujeme na skutočnosť, že spôsob vydania a vyhotovenia rozhodnutia

v konaní podľa čl. 9 ústavného zákona je upravený „Podrobnejšími pravidlami konania

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, ktoré sú vydané

v súlade s o rokovacom poriadku Národnej rady

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (schválené uznesením VNF č. 3 zo dňa

31. júla 2006).

4. K výhrade navrhovateľa o nesúlade napadnutého rozhodnutia s

Slovenskej republiky a súvisiacimi skutočnosťami sa nevyjadrujeme, lebo táto časť návrhu

je nad rámec v znení neskorších predpisov a vyjadríme

sa k nemu, ak bude predmetné konanie podľa začaté

kvalifikovaným spôsobom.

III.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/120/06-K

zo 4. decembra 2006 s poukazom na Z, z. v znení neskorších

predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.».

II.

Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. z 2. mája 2007 prijatého podľa

o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného

súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu sa na toto konanie vzťahuje , podľa ktorého sa každý

návrh predbežne prerokuje.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že tento návrh spĺňa

podmienky na ďalšie konanie, a preto rozhodol uznesením č. k. -36 z 24. mája

2007 o jeho prijatí na ďalšie konanie.

Napadnutým rozhodnutím výboru sp zn. VP 120/06-K zo 4. decembra 2006,

vyhotoveným 28. marca 2007, výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi

v nadväznosti na konštatovanie nesplnenia povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu pokutu v zmysle čl. 9 ods. 10 písm. c) rovnakého ústavného

zákona v sume 150 000 Sk.

V rozhodnutí výboru sa „konštatuje, že verejný funkcionár Ing. J. M., bývalý

predseda predstavenstva M., a. s. tým, že nepodal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného

... v lehote stanovenej v tomto článku porušil povinnosť ustanovenú

v čl. 8 ods. 5...“.

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že ústavný zákon «v čl. 8 ods. 5 stanovuje

verejným funkcionárom (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinnosť do 30 dní od uplynutia

jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať písomné oznámenie

za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie skutočnosti vymenované v čl. 8 ods. 5

písm. a) až d) a ods. 6 ústavného zákona.

Verejní funkcionári v pôsobnosti Výboru... sú povinní podať toto oznámenie

uvedenému výboru... (...)

Napriek tomu verejný funkcionár Ing. J. M... nepodal oznámenie do 30 dní po

uplynutí jedného roka od skončenia verejnej funkcie (verejnú funkciu ukončil 25. 4. 2005,

oznámenie podal 26. 10. 2006).

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa

s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 16. 10. 2006 pri rokovaní o Prehľade Výboru

NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností

a majetkových pomerov verejných funkcionárov za mesiac september - október 2006

a uznesením č. 69 zo 16. 10. 2006 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2

písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal

menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany

verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár vo svojom vyjadrení zo dňa 30. 10. 2006 uvádza,

že k omeškaniu podania došlo „z dôvodov nesprávne pochopených súvislostí spojených

s funkciou zástupcu štátu v štatutárnych orgánoch, nakoľko mal za to, že sa na neho ústavný

nevzťahuje.“ (...)

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že je nesporné, že uvedený verejný

funkcionár porušil ústavný zákon, a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanému... ukladá

pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona...».

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Ústavný súd konštatuje, že základnou otázkou v danom prípade je otázka pôsobnosti

ústavného zákona upravenej v čl. 2 a čl. 8 ústavného zákona a s ňou súvisiaci vznik,

resp. existencia povinnosti navrhovateľa podať výboru vyhlásenie v zmysle čl. 8 ods. 5

ústavného zákona.

Článok 8 ústavného zákona sa týka právnej úpravy obmedzení po skončení výkonu

verejnej funkcie; na účely čl. 8 (ako to vyplýva z čl. 3 ods. 1 ústavného zákona v spojitosti

s čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 8,

sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období

jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Z dikcie čl. 8 ods. 1 ústavného

zákona tiež vyplýva, že okruh verejných funkcionárov uvedených v tomto ustanovení

nie je totožný s okruhom verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 ústavného

zákona.

Ústavný súd ďalej uvádza, že verejný funkcionár podľa osobitného ustanovenia čl. 8

ods. 1 ústavného zákona je vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce

tou (o čom svedčí aj veta začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov

pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí alebo povolení inej

podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných

právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám,

t. j. aj podielom na taxatívne uvedenej rozhodovacej činnosti. So zreteľom na túto

skutočnosť sú koncipované aj zákazy formulované v čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) ústavného

zákona.

Účelom povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona je umožniť výboru

výkon kontroly (nad dodržiavaním zákazov) vo vzťahu k takto vymedzeným verejným

funkcionárom s ohľadom na uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

(uverejnený 18. júna 2004 a účinný od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov,

ktorých sa tento ústavný zákon týka (teda aj vo vzťahu k navrhovateľovi; v zmysle § 2

o Zbierke zákonov Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov).

Výbor vydal uznesenie podľa označeného ústavného zákona a jeho príslušných

ustanovení voči osobe, ktorú je potrebné považovať za verejného funkcionára na účely čl. 8

ústavného zákona, a teda za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5

ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1

až 3 ústavného zákona (t. j. že v období dvoch rokov nerozhodovala o skutočnostiach

taxatívne vymedzených v tomto odseku), alebo by podľa čl. 8 ods. 5 písm. a) až d)

deklarovala úroveň dodržiavania zákazov uložených čl. 8 ods. 1, písm. a) až e) spolu

s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť

zákazu so zreteľom na povahu konania podľa čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona.

Ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ ako verejný funkcionár nesplnil

povinnosť, ktorá mu vyplynula z čl. 8 ústavného zákona, v dôsledku čoho výbor ďalej

postupoval podľa čl. 9 a čl. 10 ústavného zákona a uložil mu pokutu za nesplnenie tejto

povinnosti, a preto na základe uvedených dôvodov označené rozhodnutie výboru potvrdil

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008