Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)I. ÚS 174/09
PDF · 231.28 KB
No categories available
I. ÚS 174/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 174/09-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009
predbežne prerokoval návrh Ing. P. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., B.,
na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/33/08-K z 18. septembra 2008, za účasti Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto
rozhodol:
Návrh Ing. P. Č. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. januára 2009
doručený návrh Ing. P. Č., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D.
P., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/33/08-K z 18. septembra 2008
(ďalej len „namietané rozhodnutie“). Navrhovateľ svoj návrh doplnil podaním doručeným
ústavnému súdu 6. marca 2009.
Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľovi pokutu,
pretože ako verejný funkcionár, riaditeľ S., štátny podnik (zrušený na základe rozhodnutia
ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 32 z 18. januára 2008), porušil povinnosť podať
v ustanovenej lehote oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného
zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo
„ústavný zákon“).
Pokuty výbor stanovil podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu na sumu 20 146 Sk. „Výška mesačného platu verejného funkcionára pre účely
určenia výšky pokuty bola stanovená v súlade s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona vo výške
priemernej nominálnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok (2007), keďže verejný funkcionár v roku 2007 poberal príjem za výkon
tejto funkcie v celkovej výške 101.854,- Sk (január 2007 – 54.400,- Sk a február 2007 –
56.454,- Sk) a výsledná suma postupom v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona by bola 8.488,- Sk,
čo je menej ako mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za rok
2007.“
Výbor v rámci uvedeného konania neakceptoval argumentáciu navrhovateľa uvedenú
v jeho vyjadrení zo 4. júla 2008, v rámci ktorej „uviedol, že predmetné oznámenie podľa
čl. 7 ods. 1 ústavného zákona odoslal výboru doporučeným listom dňa 27. 2. 2008 spolu
s oznámením podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona a dokladá k tejto skutočnosti i podací
lístok z pošty B.“.
Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu uviedol: «Funkciu riaditeľa S.,
štátny podnik, so sídlom v B., som vykonával od mája 2000 do 15. 2. 2007. V zmysle zákona
č. 357/2004 Z. z. v platnom znení som každý rok podával písomné oznámenie funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov k tomu zákonom určenému orgánu, t. j.
Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v zákonom predpísanej lehote. Toto písomné
oznámenie za rok 2007 som podal dňa 27. 2. 2007 a nie k 7. 7. 2008, tak ako je to uvedené
v rozhodnutí. O čom som predložil aj dôkaz - podací lístok č. 8991 694 zo dňa 27. 2. 2008.
Toto písomné oznámenie som vždy podával na predpísanom tlačive, nikdy nebolo posielané
so sprievodným listom a ani som špeciálne neoznačoval obálku. Nakoľko som v roku 2007
svoju funkciu ukončil, podal som obe oznámenia, t. j. oznámenie podľa čl. 7 ods. 5) a čl. 8
ods. 5) cit. ústavného zákona spoločne. Preto mám za to, že som si svoju povinnosť splnil
a konanie malo byť voči mne zastavené. Rozhodne nepovažujem svoju obranu za účelovú.
Dovolím si poukázať na to, že podľa cit. ústavného zákona čl. 9 ods. 5) má
oprávnený orgán rozhodnúť do 60 dní odo dňa začatia konania. Ak sa teda konanie voči
mne začalo 18. júna 2008, potom rozhodnuté nebolo v ústavnom zákone stanovenej 60-
dňovej lehote, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané až 18. septembra 2008. V
poslednom odseku tohto rozhodnutia sa uvádza, že citujem: „Uvedené skutočnosti boli
zistené na základe listu Ing. D. K., predsedu predstavenstva V., a. s. B. (právny nástupca S.,
š. p. B.),
zn. VP-180/2008 z 5. novembra 2008“. Z uvedeného vyplýva, že Výbor NR SR pre
nezlučiteľnosť funkcií nemohol o tejto veci rozhodovať ani 18. septembra 2008, pretože
informáciu od Ing. D. K., predsedu predstavenstva V., a. s. mohol mať k dispozícii
až po 5. 11. 2008, nakoľko informácia sp. zn. VP-180/2008 bola vyhotovená až 5. 11. 2008.
Túto skutočnosť podľa mňa dosvedčuje aj to, že napadnuté rozhodnutie mi bolo doručené
až 9. 12. 2008.»
Navrhovateľ ústavnému súdu v predmetnej veci navrhol, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví: „Rozhodnutie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií zn.:
VP/33/08-K zo dňa 18. 9. 2008 sa zrušuje.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k návrhu navrhovateľa vyjadril výbor
prostredníctvom svojho predsedu, ktorý vo svojom vyjadrení z 15. mája 2009 uviedol:
„Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia namieta,
že si svoju povinnosť splnil dňa 27. februára 2008, kedy poslal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5
ústavného zákona (podáva sa rok + 30 dní po skončení výkon verejnej funkcie),
ako aj predmetné oznámenie za rok 2007 podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona k 31. 3. 2008.
Vo svojom vyjadrení vyslovene zdôrazňuje, že tieto podania podal v jednej obálke a bez
sprievodného listu.
Výbor pri svojom rozhodnutí vychádzal z podkladov sekretariátu výboru, ktorý prijal
a eviduje len jedno oznámenie a to oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Výbor
nemal pochybnosti o tom, že menovaný nepodal oznámenie za rok 2007 podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona a že využil to, že obálka ani jej obsah nebol osobitne označený a teda
zo strany verejného funkcionára ide o účelovú obranu v snahe vyhnúť sa uloženiu pokuty.
Na tomto stanovisku zotrvávame a máme za to, že je na verejnom funkcionárovi aby
preukázal, že podal aj oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Za takýto dôkaz
nepovažujeme podací lístok z 27. februára 2008, pretože sa týka inej právnej listiny.
Na druhej strane je tiež nesporné, že jediné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona,
ktoré verejný funkcionár podal je len zo 7. júla 2008, o čom svedčí i prezenčná pečiatka
podateľne Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky (príloha 1), ako i interná
evidencia (protokol) sekretariátu výboru (príloha 2).
Vzhľadom na vyššie uvedené nesúhlasíme s návrhom navrhovateľa za zrušenie
napadnutého rozhodnutia. Ďalej poukazujeme i na fakt, že samotný návrh na preskúmanie
rozhodnutia nespĺňa právne podmienky podľa § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov, keďže nebol podaný advokátom v lehote stanovenej na podanie tohto
návrhu (podal ho verejný funkcionár a splnomocnenie advokáta doložil až dodatočne)...
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/33/08-K
z 18. septembra 2008 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.“
K vyjadreniu výboru zaujal stanovisko navrhovateľ podaním z 27. mája 2009
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, ktorá uviedla: «Navrhovateľ zotrváva na
svojom stanovisku, že oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení úst.
Zák. č. 545/2005 Z. z. (ďalej len Úst. Zák.) podal dňa 27. 2. 2008, čo preukázal kópiou
podacieho lístka č. 8991694 zo dňa 27. 2. 2008. „Výbor“ vyvodzuje svoj názor, že citované
oznámenie nebolo podané iba z toho, že eviduje len jedno oznámenie (podľa čl. 8 ods. 5
„Úst. zák.“). To, že „Výbor“ eviduje iba jedno oznámenie, nieje dôkazom toho,
že navrhovateľ neodoslal 2 oznámenia a „Výbor“ tieto 2 oznámenia neprijal.
Nezaevidovanie doručenia aj oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 „Úst. Zák.“ sekretariátom
„Výboru“ považujeme za drobnú administratívnu chybu, ktorú bolo možné jednoduchým
spôsobom odstrániť. Napríklad zaslaním upomienky s poznámkou o jej bezpredmetnosti,
ak povinnosť bola splnená. Navrhovateľ má za to, že podanie písomného oznámenia podľa
Čl. 7 ods. 1 „Úst. Zák.“ doporučene poštou je v súlade s danou právnou úpravou.
Navrhovateľ počas výkonu funkcie verejného funkcionára ani raz neporušil povinnosť danú
cit. „Úst. Zák.“ a odmieta poznámku „Výboru“, že v jeho prípade ide o účelovú obranu
v snahe vyhnúť sa uloženiu pokuty.
„Výbor“ sa však vôbec nevysporiadal s celou obranou navrhovateľa. Konkrétne
sme poukázali na porušenie čl. 9 ods. 5 „Úst. Zák.“ „Výborom“. Konanie proti
navrhovateľovi sa malo začať dňa 18. 6. 2008 a malo byť rozhodnuté do 60-tich dní odo
dňa začatia konania, t. j. do 18. 8. 2008. Na napadnutom rozhodnutí je uvedený dátum
18. 9. 2008. Z uvedeného vyplýva, že nebola dodržaná 60-dňový lehota daná čl. 9 ods. 5
„Úst. Zák.“. Deň 18. 9. 2009 však nemôže byť dňom vydania napadnutého rozhodnutia,
nakoľko na strane 3 tohto rozhodnutia sa „Výbor“ odvoláva na informáciu, ktorá mu bola
známa až o 47 dní neskôr. Citujem z rozhodnutia: „Uvedené skutočnosti boli zistené
na základe listu Ing. D. K., predsedu predstavenstva V., a. s. B. (právny nástupca S., š. p.
B.), zn. VP-180/2005 z 5.novembra 2008“. Je teda nemožné, vydať rozhodnutie dňa 18. 9.
2008 a v tomto rozhodnutí sa súčasne odvolávať na list zo dňa 5. 11. 2008, keď takýto deň
do dňa rozhodnutia ešte nenastal.»
II.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatoval, že jeho
právomoc preskúmavať rozhodnutia výboru vo veciach ochrany verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov je založená čl. 10 ods. 2 ústavného zákona, pričom
navrhovateľ ako bývalý riaditeľ S., š. p., bol verejným funkcionárom podľa čl. 2 ods. 1
písm. zc) ústavného zákona, a teda osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania
o preskúmanie rozhodnutí výboru. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu doplnil svoj návrh
o chýbajúce náležitosti vyplývajúce z § 20 a § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde
(splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátkou JUDr. D. P., napadnuté rozhodnutie,
kópiu poštovej obálky, v ktorej mu bolo napadnuté rozhodnutie doručené, a kópiu
podacieho lístka z 27. februára 2008); po tomto doplnení návrh navrhovateľa spĺňa
náležitosti predpísané zákonom.
Z dokumentácie, ktorú si ústavný súd vyžiadal od výboru, vyplýva, že napadnuté
rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené 9. decembra 2008, pričom svoj návrh doručil
ústavnému súdu 2. januára 2009, t. j. v lehote ustanovenej v čl. 10 ods. 2 ústavného zákona.
Z toho vyplýva, že návrh bol podaný v zákonom ustanovenej lehote.
Po uvedených zisteniach sa ústavný súd sústredil na skúmanie, či návrh navrhovateľa
nie je zjavne neopodstatnený.
Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania
o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je iba posúdenie konania verejného funkcionára
z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu. Tomu zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu
v tomto konaní; ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru
zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom,
tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného
funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.
Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého
rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,
pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.
II.A Skutkový stav
Z návrhu navrhovateľa, napadnutého rozhodnutia, vlastných zistení a dokumentácie
výboru, ktorú si ústavný súd na účely predbežného prerokovania návrhu vyžiadal, vyplývajú
tieto skutočnosti:
1. Navrhovateľ bol riaditeľom S., š. p.; túto funkciu vykonával od 16. júna 2000
do 14. februára 2007.
2. Navrhovateľ bol podľa čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu povinný podať výboru do 31. marca písomné oznámenie
funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci kalendárny rok
v rozsahu vyplývajúcom z čl. 7 ods. 1 a čl. 7 ods. 4 ústavného zákona (ďalej len
„oznámenie“).
3. Podľa výboru navrhovateľ uvedené písomné oznámenie doručil až 7. júla 2008.
4. Výbor po zistení, že navrhovateľ nepodal v ustanovenej lehote písomné
oznámenie, uznesením č. 582 z 18. júna 2008 začal proti navrhovateľovi konanie podľa čl. 9
ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, o čom ho informoval listom
z 19. júna 2008 (doručeným 2. júla 2008), v ktorom ho zároveň vyzval, aby sa podľa čl. 9
ods. 4 ústavného zákona k označenému uzneseniu vyjadril v lehote 15 dní od doručenia.
5. Navrhovateľ na výzvu výboru reagoval vyjadrením zo 4. júla 2008, v ktorom
uviedol: „Listom zo dňa 19. 6. 2008 ste mi zaslali oznámenie o začatí konania vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzeniu rozporu záujmov. Konanie bolo začaté za údajné
nesplnenie povinnosti podania oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových
pomerov po uplynutí jedného roka od skončenia funkcie.
Predmetné oznámenia som odoslal Vášmu výboru doporučeným listom
dňa 27. februára 2008. Fotokópie oznámení a potvrdenia pošty prikladám.“
6. Po zabezpečení potrebných podkladov výbor vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým
za porušenie povinnosti podať oznámenie navrhovateľovi uložil pokutu vo sume 20 146 Sk.
V odôvodnení tohto rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa uvedeným v jeho
vyjadrení výbor uviedol: „Podľa evidencie sekretariátu Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií touto poštovou zásielkou bolo doručené len oznámenie
podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona a uvedená zásielka neobsahuje ani sprievodný list,
ktorý by ozrejmoval skutočnosti uvádzané verejným funkcionárom.“
Následne výbor na základe vykonaného dokazovania dospel vo svojom rozhodnutí
k záveru, že „obrana verejného funkcionára je účelová a snaží sa v nej využiť skutočnosť,
že v inkriminovanom období zasielal výboru iné oznámenie, pričom zásielka nemá ani
sprievodný list a ani označenie na obálke, ktoré by dokumentovalo túto skutočnosť. O tom,
že poslal len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona svedčí i skutočnosť, že sa výbor
zaoberal na svojej 16. schôdzi dna 3. 4. 2008 týmto jeho oznámením, ktoré zobral
uznesením č. 543 zo dňa 3. apríla 2008 na vedomie. Z tohto dôvodu výbor nemal
pochybnosti o tom, že verejný funkcionár porušil svoje povinnosti uvedené v čl. 7 ods. 1
ústavného zákona a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. P. Č., bývalému
riaditeľovi S., š. p. B. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1
ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10
písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 18. septembra 2008 schválené
uznesením č. 627.“.
7. Navrhovateľ ústavnému súdu doručil aj kópiu podacieho lístka č. 8991694
z 27. februára 2008, na ktorom je on sám označený ako odosielateľ a výbor ako adresát.
Sumarizujúc uvedené skutkové zistenia ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ
preukazuje splnenie svojej povinnosti podať podľa čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca písomné oznámenie funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci kalendárny rok v rozsahu
vyplývajúcom z čl. 7 ods. 1 a čl. 7 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
predloženým podacím lístkom č. 8991694 z 27. februára 2008.
Postup výboru smerujúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia bol v súlade
s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval
navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na všetky námietky
navrhovateľa (aj keď stručne) v odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval.
II.B Právne závery
Z už citovaného návrhu navrhovateľa, v ktorom žiada ústavný súd o preskúmanie
napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že v ňom jednak opakuje svoje námietky, ktoré boli
obsiahnuté už aj v jeho vyjadrení zo 4. júla 2008 adresovanom výboru (s tým, že ich
podrobnejšie odôvodňuje), a zároveň uplatňuje aj niektoré nové námietky. Námietky
navrhovateľa možno zhrnúť do týchto bodov:
1. Námietka, že oznámenie v lehote predpísanej týmto zákonom doručil výboru spolu
s oznámením podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona v jednej obálke, o čom svedčí podací
lístok č. 8991694 z 27. februára 2008 (oznámenie mal navrhovateľ podať podľa jeho
tvrdenia na predpísanom tlačive, bez sprievodného listu a špeciálneho označenia obálky).
2. Výbor v predmetnom konaní nerozhodol v lehote 60 dní ustanovenej ústavným
zákonom.
Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľa a dospel k záveru,
že sú neopodstatnené.
Navrhovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa doručenia oznámenia spolu
s oznámením podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona v jednej obálke uplatnil už v rámci
konania pred výborom. V uvedenom konaní to bol práve navrhovateľ, ktorý bol zaťažený
dôkazným bremenom preukázania podania oznámenia výboru. Navrhovateľ sa v rámci
konania pred výborom dostal do dôkaznej núdze, keď predložil ako dôkaz doručenia
oznámenia iba samotný podací lístok bez špecifického označenia obsahu zasielanej zásielky
a kópiu vyplneného tlačiva uvedeného oznámenia bez označenia pečiatkou prijímateľa.
Podľa ústavného súdu záver výboru týkajúci sa nesplnenia povinnosti podať
oznámenie navrhovateľom vychádzajúci z toho, že navrhovateľom predložené dôkazy
nemôžu spochybniť tvrdenie výboru o nedoručení uvedeného oznámenia navrhovateľom,
ktoré je podložené evidenciou sekretariátu výboru (podľa tejto evidencie bolo uvedenou
poštovou zásielkou výboru doručené len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona)
a aj programom 16. schôdze výboru z 3. apríla 2008, do takej miery, aby založilo
odôvodnenú pochybnosť týkajúcu sa porušenia povinnosti navrhovateľa doručiť oznámenie
výboru. Vzhľadom na uvedené záver výboru o nedoručení oznámenia navrhovateľom,
z ktorého v napadnutom rozhodnutí vychádzal, podľa ústavného súdu nemožno označiť
za svojvoľný alebo arbitrárny.
Zo skutkových zistení ústavného súdu nesporne vyplýva, že výbor vyhotovil
napadnuté rozhodnutie po uplynutí lehoty uvedenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu, v zmysle ktorej mal výbor rozhodnúť vo veci navrhovateľa
v lehote 60 dní odo dňa začatia konania, t. j. ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením
navrhovateľa, že v jeho prípade nebola táto lehota dodržaná.
Z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej lehoty ale ústavný súd v zhode
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 23/07, III. ÚS 24/07, IV. ÚS 3/07,
IV. ÚS 141/07) konštatoval, že v ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu
ani v nijakom inom právnom predpise nie je obsiahnutá právna úprava následkov
prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája so žiadnymi právnymi účinkami.
Na základe toho možno dospieť k záveru, že výbor môže ústavne akceptovateľným
spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len o poriadkovú lehotu, ktorej
márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru. Bez
ohľadu na tento právny záver ústavný súd považoval aj v tomto prípade za potrebné
zdôrazniť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty
účastníkov konania, aby výbor vydával a aj vyhotovoval rozhodnutia v lehote ustanovenej
v čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj napriek tomu,
že táto lehota je poriadková.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že námietky navrhovateľa voči
napadnutému rozhodnutiu sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody
na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť
po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Preto ústavný súd návrh navrhovateľa ako celok
odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2009