Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/61/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. František Čisovský v spore žalobcu: JUDr. Štefan Dedák, Mostová 2, 811 02 Bratislava, správca úpadcu: ALLFINE s. r. o., Karadžičova 8/A, 821 08 Bratislava, IČO: 45 401 136, proti žalovanému v 1/ rade: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, práv. zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, žalovanému v 2/ rade: Východoslovenská energetika, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, o zaplatenie 246.640,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. -223 z 13.12.2018 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti. II. Žalovanému v 1/ rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. III. Žalovanému v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.); žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému v 1/ rade trovy konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím (výrok II.) a zároveň vyslovil, že žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania nepriznáva (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému v 1/ rade zaplatenia sumy 153.282,39 eur, voči žalovanému v 2/ rade zaplatenia sumy 93.357,83 eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne zo súm a za obdobia presne špecifikované v žalobe a zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Uviedol, že zariadenie úpadcu na výrobu elektriny (bioplynová stanica) bolo uvedené do prevádzky 15.11.2012; úpadca uzatvoril so žalovanými sériu zmlúv, na základe ktorých došlo k pripojeniu zariadenia na výrobu elektriny a odberného miesta do distribučnej sústavy a k dodávke elektriny; že úpadcovi bolo vydané Cenové rozhodnutie pre roky 2014 - 2016, z ktorého je zrejmé, že úpadca mal právo na podporu podľa Zákona o podpore na obdobie do roku 2027 a preto si v zmysle Zákona o podpore až do polovice roka 2015 faktúrami toto právo uplatňoval. Úpadca dodával vyrobenú elektrinu žalovanému v 2/ rade za cenu elektriny na straty na základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, zo dňa 09.12.2014, keďže uvedená zmluva nahradila pôvodnú zmluvu. Na základe uvedenej zmluvy si žalobca uplatnil aj podporu formou doplatku a to u žalovaného v 1/ rade daňovým dokladom. Listom z 15.12.2014 žalovaný v 1/ rade oznámil úpadcovi, že nemôže požívať podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015, keďže zo strany úpadcu neboli naplnené podmienky upravené v Zákona o podpore. Podľa žalobcu úpadca si splnil všetky zákonné povinnosti ustanovené v Zákona o podpore riadne a

včas, jednak voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy ako aj voči úradu, a preto považoval postup žalovaného v 1/ rade za protiprávny. Podľa žalobcu je neprípustné, aby žalovaný v 1/ rade obyčajným listom a bez rozhodnutia príslušného orgánu, odňal úpadcovi zákonom garantovanú podporu. Žalovaný v 1/ rade odňatie práva na uplatnenie podpory oprel o porušenie oznamovacej povinnosti podľa Zákona o podpore , ktorá bola zavedená s účinnosťou 1.1.2010, avšak až do 1.1.2014 Zákon o podpore neobsahoval žiadnu sankciu za porušenie uvedenej povinnosti. Porušenie vyššie uvedenej povinnosti nebolo správnym deliktom; správnym deliktom bolo porušenie povinnosti podľa a . V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že zákon „oznámenie, jeho obsah a formu“ bližšie nešpecifikuje, a teda zákonnú povinnosť podľa splní každý, kto akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek forme vykoná prejav vôle, ktorým prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a úradu poskytne informácie požadované zákonom. Takýto prejav vôle je potrebné posudzovať podľa všeobecných princípov stanovených v a nasl. . Žalobca mal za to, že samotná oznamovacia povinnosť zavedená Zákona o podpore je zbytočná, šikanózna a nelegitímna. Pri zariadeniach na výrobu elektriny z je totiž nemožné presne určiť predpokladané množstvo vyrobenej elektriny na nasledujúci kalendárny rok, keďže výroba výrazným spôsobom závisí od skutočnosti, ktoré nie je možné predvídať a ktoré vôbec nezávisia od výrobcu elektriny (počasie, počet slnečných dní a pod.). Údaje o predpokladanej výrobe sú tak absolútne nepresné a môžu sa výrazne odlišovať od skutočného stavu. Rovnako nelegitímna je aj požiadavka na zaslanie oznámenia o uplatnení podpory. Zákon garantuje výrobcom elektriny právo na podporu na obdobie 15 rokov. Podobne aj cenové rozhodnutia a potvrdenia o pôvode elektriny z sú pre dotknutých výrobcov vydávané na celé obdobie podpory. Samotní výrobcovia elektriny si na výstavbu svojich zariadení požičali značnú časť finančných prostriedkov od bánk a pri realizácií investície vychádzali z predpokladu, že Zákon o podpore im garantuje podporu na 15 rokov. Je preto zrejmé, že výrobca elektriny, ktorému právny poriadok priznáva právo na podporu v presne stanovenej výške na 15 rokov, má úmysel a vôľu túto podporu aj reálne čerpať. Právna úprava, ktorá vychádza z opačného predpokladu (teda, že výrobca si podporu uplatniť nechce a preto je povinný každoročne uplatnenie podpory oznámiť), znižuje právnu istotu a odporuje samotnej podstate podpory výroby elektriny z , a legitímnym očakávaniam výrobcov elektriny. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca poukázal na absurdnosť, nepotrebnosť a šikanóznosť oznamovacej povinnosti. Na základe novely , bola s účinnosťou od 1.1.2014 zavedená sankcia za porušenie vyššie uvedenej oznamovacej povinnosti a bolo vložené nové ustanovenie . Uvedená sankcia bola zavedená až po štyroch rokoch existencie oznamovacej povinnosti, teda do 01.01.2014 nebolo porušenie oznamovacej povinnosti žiadnym spôsobom sankcionované a porušenie tejto povinnosti nebolo označené ani za správny delikt. Aplikáciu sankcie na úpadcu v podobe straty nároku na uplatnenie podpory na kalendárny rok 2015 jednoznačne vylučujú prechodné ustanovenia k novele Zákona o podpore , ktorou bola predmetná sankcia zavedená. Podľa Zákona o podpore , ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k predmetnej novele „podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 zostávajú zachované podľa doterajších predpisov“. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že na zariadenie, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 sa vzťahujú podmienky podpory tak, ako bolo v zákone upravené do účinnosti predmetnej novely. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k Zákona o podpore . Nakoľko zariadenie úpadcu bolo uvedené do prevádzky dávno pred 01.01.2014 je zjavné, že v jeho prípade nemožno aplikovať sankciu zavedenú novelizáciou podmienok podpory výroby elektriny podľa Zákona o podpore . Podľa žalobcu, ak by zákonodarca chcel obmedziť platnosť ustanovenia len na podmienky podpory uvedené v , uviedol by to priamo v texte prechodného ustanovenia („podmienky podpory výroby elektriny podľa "), podobne ako tak urobil v iných prípadoch (napr. , a , ). Podmienky podpory sa v Zákone o podpore nenachádzajú iba v , ale aj v iných zákonných ustanoveniach. Jednu z takýchto podmienok podpory obsahuje aj samotné ustanovenie , nakoľko reálne podmieňuje podporu splnením oznamovacej povinnosti. Ak by chcel zákonodarca obmedzil alebo špecifikovať dosah prechodného ustanovenia , urobil by tak rovnako ako v prípade ostatných prechodných ustanovení uvedených v odsekoch 2 až 5 ust. Zákona o podpore . Pojem „podmienky podpory" nie ej explicitne definovaný v Zákone o podpore . Fakticky sú však podmienky obsiahnuté v celom Zákone o podpore . Žalobca zároveň uviedol, že nárok výrobcu elektriny na podporu vo výške stanovenej a garantovanej na základe Zákona o podpore na obdobie 15 rokov je potrebné považovať za majetok resp. vlastníctvo chránené a čl. 1 Dodatkového protokolu. Odňatie

práva a uplatnenie podpory je preto potrebné považovať, za zásah do vlastníckeho práva. Navyše žalovaní nie sú subjektmi oprávnenými rozhodovať o tom, či úpadcovi zaniklo právo na podporu a nie sú oprávnení posudzovať splnenie podmienok pre vznik, alebo zánik podpory. Takéto oprávnenie Zákon o podpore žalovaným nezveruje a nie je možné, aby si toto oprávnenie samovoľne atrahovali a na základe neho odopreli zákonné práva úpadcu. Podľa žalobcu nie je možné aplikovať zákonnú sankciu ani z dôvodu, že si úpadca voči úradu ako aj žalovanému v 1/ rade všetky svoje povinnosti podľa Zákona o podpore riadne a včas nesplnil. Dňa 13.12.2012 úrad vydal úpadcovi Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie č. 1815/2012/PoP-OZE pre obdobie 2012 až 2027, v ktorom uviedol, že predpokladané ročné množstvo vyrobenej elektriny je 7950 MWh. Dňa 20.11.2013 úpadca predložil úradu návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2025, ktorý obsahuje predpoklad ročnej výroby elektriny ako aj údaj o ročnom množstve elektriny, na ktorú si výrobca uplatní doplatok a ktoré dodá do distribučnej sústavy. Na základe uvedeného úrad vydal úpadcovi Cenové rozhodnutie č. 1691/2014/E-OZ dňa 27.01.2014, v ktorom schválil pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku pre roky 2014 až 2016 a uviedol, že predpokladaná ročná výroba elektriny pre roky 2014 až 2016 je 8 000 MWh, technologická vlastná spotreba 448 MWh a že výrobca si uplatní doplatok na 7 552 MWh elektriny. Dňa 28.5.2014 úpadca emailom odoslal úradu vyplnený „Formulár - Povinnosť výrobcov elektriny predložiť údaje do 30.05.2014", ktorý bol zverejnený na internetovej stránke úradu. Z vyplneného formulára je zrejmé, že v roku 2015 úpadca plánuje vyrobiť 7 900,00 MWh elektriny, že doplatok sa vzťahuje na 7347 MWh, a že rovnaké množstvo dodá do distribučnej sústavy. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že úpadca si splnil svoju oznamovaciu povinnosť podľa Zákona o . Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že úmysel a vôľa úpadcu uplatniť si podporu formou doplatku a odberu elektriny za cenu elektriny na straty na jasne špecifikovaný objem elektriny počas celého obdobia trvania nároku (a teda aj počas roku 2015) vyplýva zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku z 9.12.2014, ktorá nahradila Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku z 13.11.2012 uzavretú medzi úpadcom a žalovanými v 1/ a 2/ rade. Teda prejav vôle žalobcu obsahuje všetky náležitosti vyžadované Zákona o podpore a je v súlade s . Úpadca žalovaným poskytol informáciu o predpokladanom množstve dodanej elektriny pre kalendárny rok 2015, ako aj informáciu o tom, že na rovnaké množstvo elektriny si plánuje uplatniť podporu doplatkom a že rovnaké predpokladané množstvo elektriny plánuje dodávať na straty žalovaného v 1/ rade, ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Teda žalovanému v 1/ rade predložil informácie v zmysle Zákona o podpore , pričom tieto informácie boli predložené pred 15.8.2014 a že sa týkali kalendárneho roka 2015. Vzhľadom na preukázanie splnenia povinnosti podľa Zákona o podpore , ako voči úradu, tak aj voči žalovanému v 1/ rade mal žalobca za to, že predmetná zákonná povinnosť bola splnená. Na úpadcu sa rovnako nevzťahuje povinnosť podľa Zákona o podpore , nakoľko úpadcovi nebol vyplatený doplatok v rozpore s podmienkami podpory podľa Zákona o podpore . Preto podľa žalobcu neexistuje žiaden zákonný dôvod pre konštatovanie porušenia povinnosti podľa Zákona o podpore , a teda neexistuje ani žiaden základ pre odopretie podpory v zmysle Zákona o podpore . S argumentáciou žalovaného v 1/ rade, že úpadca si oznamovaciu povinnosť splnil neurčito a nezrozumiteľne, žalobca nesúhlasí a uviedol, že práve konanie žalovaného v 1/ rade má za následok neprehľadnosť súčasného stavu. Úpadca si plnil všetky svoje povinnosti najlepšie ako vedel a v súlade so Zákonom o podpore, ako aj v súlade s prevádzkovým poriadkom žalovaného v 1/ rade, ktorý schválil Úrad rozhodnutím č. 0002/2013/E-PP dňa 24.1.2013 a ktorý bol platný a účinný v čase, keď si úpadca plnil oznamovaciu povinnosť' na rok 2015. Úpadca si oznamovaciu povinnosť splnil aj pri uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku v roku 2012, čo potvrdil aj samotný Prevádzkový poriadok žalovaného v 1/ rade. V súlade s vyššie uvedeným si úpadca uplatnil právo na obe formy podpory zaslaním niekoľkých osobitných dokumentov a to už v roku 2012, pričom je zrejmé, že toto právo si neuplatnil len na jeden rok, ale na celé obdobie trvania podpory. Uvedené vyplýva aj zo Zmluvy o dodávke elektriny a doplatku, ktorá bola v roku 2012 uzatvorená na dobu neurčitú a podľa tejto zmluvy sa plnilo až do konca roku 2014. Žalobca ako správca pri výkone svojej funkcie zistil, že žalovaný v 1/ rade neuhradil úpadcovi faktúry na doplatok za mesiace február - jún 2015 (č. 20153004, č. 20153006, č. 20153008, č. 20153012, č. 20153014), a to ani len čiastočne. Rovnako poukázal na nezákonnosť postupu žalovaného v 2/ rade spočívajúceho v odmietnutí poskytnúť úpadcovi podporu podľa Zákona o podpore, pričom taktiež pri výkone svojej funkcie zistil, že žalovaný

v 2/ rade neuhradil úpadcovi faktúry na odber elektriny za cenu elektriny na straty za mesiace január 2015 až jún 2015 (č. 20153001, č. 20153003, č. 20153005, č. 20153007, č. 20153011 a č. 20153013), a to ani len čiastočne.

3. Žalovaný v 1/ rade žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobcom uplatnený nárok nemá oporu v platných právnych predpisoch z dôvodu, že si žalobca riadne a včas nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá Zákona o , t.j. v zákonom stanovenej lehote do 15.8.2014 oznámiť žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa ust. a Zákona o vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015. Teda žalobca vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa ust. a zák. o . Žalovaný v 1/ rade uviedol, že je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy podľa o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o energetike) na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja, a to na základe a v súlade s povolením vydaným Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č. 2007E 0257. Podľa zákona o je žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy určená povinnosť poskytovať podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, a to najmä vo forme doplatku a odberom elektriny za cenu elektriny na straty. Jednotlivé formy podpory výroby elektriny ako aj podmienky podpory výroby elektriny sú uvedené v ustanovení zákona o . Predmetom úpravy zákona o je teda úprava podmienok poskytovania podpory pre výrobcov elektriny, a to najmä tým spôsobom, že výrobcovia majú, ,,garantované výkupné ceny“ za vyrobenú a dodanú elektrinu počas doby 15 rokov. Výška týchto cien je určená na základe rozhodnutia ÚRSO. Finančné prostriedky určené na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov sú pre žalovaného prideľované každoročne zo strany ÚRSO, a to na základe predikcie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov na jednotlivé kalendárne roky. Práve z tohto dôvodu je na strane výrobcov elektriny okrem iného daná povinnosť oznamovať zákonom stanovené informácie, pričom následkom nesplnenia si uvedených povinností môže byť v určitých prípadoch aj strata nároku výrobcu na podporu v nasledujúcom roku. Keďže žalovaný v 1/ rade ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neeviduje voči žalobcovi splnenie povinnosti podľa ust. Zákona o (t.j. oznámiť ÚRSO a tiež prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie si podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok), splnenie si oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu tak ostáva len v rovine tvrdenia. Cieľom týchto tvrdení zo strany žalobcu je pritom len navodenie dojmu neoprávneného postupu zo strany žalovaného v 1/ rade a vyvolanie obavy o vzniku škody na strane žalobcu zapríčineného neoprávneným postupom žalovaného v 1/ rade. Taktiež sa žalovaný v 1/ rade nestotožnil s výkladom žalobcu ohľadne zák. o , nakoľko pri výklade zákonov, teda aj prechodných ustanovení zákona o je potrebné vychádzať z ich účelu. Podľa žalovaného v 1/ rade pre ustanovenie sa má aplikovať systematický a užší výklad pojmu „podmienky podpory“, t.j. dané ust. zák. o sa vzťahuje na podmienky podpory uvedené v zák. o , a nie na práva a povinnosti výrobcov vrátane právnych následkov ich nesplnenia upravené v zák. o . V prospech tohto užšieho výkladu svedčí aj skutočnosť, že žalobca ako výrobca, ktorému zákon o poskytuje konkrétne práva a ukladá povinnosti, splnil podmienky podľa a teda má právo na podporu. Z gramatickej formulácie možno tiež vyvodiť, že nejde o zánik práva na podporu, ale ide iba o dočasnú nemožnosť uplatniť si nárok na podporu ako dôsledok nesplnenia povinnosti požadovanej zákonom. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade uviedol, že legislatívno-administratívne povinnosti výrobcov zakotvené v odseku 2 zákona o sú nevyhnutným predpokladom pre správne nastavenie a následné fungovanie systému podpory a výpočet regulovaných položiek, povinnosti nie sú nové a výrobcovia elektriny s právom na podporu mali povinnosť ich dodržiavať aj v minulosti. Novela , ktorou sa zaviedol následok za nesplnenie si notifikačných povinností v podobe straty nároku na uplatnenie si podpory na jeden kalendárny rok nadobudla platnosť dňa 20.11.2013 a účinnosť dňa 01.01.2014. Lehota na splnenie zákonom stanovených povinností výrobcov elektriny s právom na doplatok obsiahnutý v odseku 2 zákona o pritom uplynula až dňa 15.08.2014, z čoho je zrejmé, že výrobcovia elektriny s právom na doplatok mali pred samotným nadobudnutím účinnosti predmetnej novely zákona o a obzvlášť pred uplynutím lehoty na splnenie svojich zákonom stanovených povinností, dostatok času na oboznámenie sa so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a rovnako tak s následkom ich nesplnenia predpokladaným v odseku zákona o a taktiež dostatok času na ich splnenie. V nadväznosti na uvedené žalovaný v 1/ rade zdôraznil všeobecne platnú a rokmi aplikovanú zásadu, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ktorej podstata je obsiahnutá v o

Zbierke zákonov SR, ktorý v ustanovení § 2 zakotvuje, že „o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov zverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná“. V súlade s citovanou zákonnou zásadou sa od žalobcu očakáva, že bude poznať svoje zákonom stanovené práva a povinnosti vrátane prípadných následkov ich nesplnenia a že zlučiteľnosť svojho správania s právnymi predpismi upravujúcimi práva a povinnosti subjektov na úseku energetiky, posúdi na vlastnú zodpovednosť. Žalobca, ako výrobca elektriny, tým v zásade sám nesie riziko prípadného nesprávneho posúdenia právneho stavu a neplnenia niektorej zo svojich zákonom stanovených povinností. Aplikáciu uvedeného zákonného princípu potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. , z ktorého vyplýva, že „navrhovateľka tvrdila, že ústavný zákon neporušila, pretože nevedela, že aj na ňu sa vzťahuje uvedená povinnosť, pričom hneď, ako sa o nej dozvedela, ju splnila, aj keď po zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad práva, ktorú si aj samotná navrhovateľka uvedomuje, a síce „ignorantia legis non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje),“ a tiež v uznesení sp. zn. . Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, že nesplnenie si zákonných povinností zo strany žalobcu jednoznačné, pričom v dôsledku nesplnenia si týchto povinností v zmysle ustanovenia zákona o zaniklo žalobcovi právo uplatňovať si v roku 2015, na elektrinu vyrobenú v príslušných zariadeniach na výrobu elektriny, nárok na podporu podľa ustanovenia a zákona o . Toto právo žalobcu zaniklo automaticky priamo zo zákona ( zákona o ). Odňatie podpory tak nenastalo v dôsledku rozhodnutia žalovaného v 1/ rade, ale vyplynulo z rozhodujúcej skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k splneniu zákonných povinností žalobcu. Preto nároky uplatňované žalobcom v predmetnom konaní nie sú skutkovo ani právne odôvodnené a vychádzajú z nesprávne interpretovaných ustanovení právnych predpisov.

4. Žalovaný v 2/ rade žiadal rovnako žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, pričom sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v 1/ rade.

5. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania (písomnými vyjadreniami žalobcu a žalovaného, Potvrdením o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov č. 1815/2012/PoP-OZE z 13.12.2012, Rozhodnutím ÚRSO č. 1691/2014/E-OZ z 27.1.2014, Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS: -499-2012-15, číslo zmluvy VSE: -499-2012-15- VSE s prílohou č. 1 z 11.11.2014, Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, číslo zmluvy PDS: -499-2012 (podpísaná žalobcom 8.11.2012 a žalovaným v 1/ rade 13.11.2012), Rozhodnutiami ÚRSO zo 4.6.2007, 11.5.2009 a 6.6.2011, listom žalovaného v 1/ rade z 15.12.2014, e-mailovou komunikáciou žalobcu, listom žalobcu z 18.12.2014, faktúrami č. 20153004, č. 20153006, č. 20153008, č. 20153012, č. 20153014 (vystavené žalobcom pre žalovaného v 1/ rade) a faktúrami č. 20153001, č. 20153003, č. 20153005, č. 20153007, č. 20153011, č. 20153013 (vystavené žalobcom žalovanému v 2/ rade), Návrhom ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2025, Uznesením Okresného súdu Bratislava I uverejneným v Obchodnom vestníku č. 160/2017 z 21.8.2017, Nálezom Ústavného súdu SR č. -148 z 22.3.2017) mal za preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe uvedených jednotlivých zmlúv a ich dodatkov. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Z Potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov číslo 1815/2012/PoP-OZE, vydaného 13.12.2012 ÚRSO-m pre žalobcu, súd zistil, že potvrdenie ÚRSO o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov bolo vydané pre zariadenie s celkovým inštalačným výkonom 0,999 MW, s uvedením do prevádzky 15.11.2012, s predpokladaným množstvom vyrobenej elektriny za kalendárny rok 7950 MWh. Dňa 27.1.2014 bolo pre uvedené zariadenie vydané aj rozhodnutie č. 1691/2014/E-OZ na rok 2014 a bola určená pevna cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 136,33 Eur/MWh. Ďalej mal súd prvej inštancie listom žalovaného v 1/ rade z 15.12.2014 preukázané, že žalobca bol zo strany žalovaného v 1/ rade upozornený, že si pre kalendárny rok 2015 nemôže uplatniť podporu, pretože v roku 2014 nedošlo k splneniu všetkých zákonných náležitostí upravených zákona o , a preto došlo vylúčeniu možnosti zaradiť v roku 2015 žalobcom prevádzkované zariadenie do systému podpory, a teda elektrina vyrobená v tomto zariadení sa bude považovať za vyrobenú elektrinu, na ktorú nie je možnosť uplatniť si právo podľa a zákona o . Z jednotlivých faktúr č. 20153004, č. 20153006, č. 20153008, č. 20153012, č. 20153014, súd zistil, že boli vystavené žalobcom pre žalovaného v 1/ rade za mesiac február až jún 2015 na zaplatenie doplatku a cenu elektriny na straty, ktoré mu ako výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov prináležia v zmysle príslušných cenových rozhodnutí ÚRSO a faktúry č. 20153001, č. 20153003, č. 20153005, č. 20153007, v č. 20153011, č. 20153013, boli vystavené pre

žalovaného v 2 rade za mesiace január až jún 2015 za dodávku elektriny do distribučnej sústavy na straty. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že stranami sporu nebolo namietané tvrdenie žalobcu, že žalovaní žiadnu z uvedených faktúr žalobcovi nezaplatili, a preto sa uvedená skutočnosť javí súdu prvej inštancie ako nepochybná.

6. Poukazujúc na novelu ust. účinnú od 1.1.2014 mal súd prvej inštancie za to, že uvedenou novelou nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a teda podmienky podpory ako také ostali aj po 01.01.2014 nezmenené. Došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. zákona o podpore a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Navyše ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -148 zo dňa 22.03.2017 táto sankcia uvedená v ust. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s . Jedná sa o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný v 1/ rade (ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy) neevidoval voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta príslušného roka (2014) včasné splnenie si povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. zák. o . Žalobca v konaní nepreukázal, že si terajší úpadca zákonom požadovanú povinnosť splnil riadne a včas. Návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2025 s predpokladanými údajmi o výrobe a dodávke elektriny z obnoviteľných zdrojov energie nemožno považovať za dôkaz preukazujúci splnenie si uvedenej povinnosti úpadcom. Z listu žalobcu z 18.12.2014 adresovaného a doručeného žalovanému v 1/ rade dňa 22.12.2014 však mal súd prvej inštancie preukázaný opak, keďže z neho vyplýva, že žalobca preposlal doklad o plánovanej výrobe za rok 2015 a súčasne sa ospravedlnil za opomenutie odoslania údajov aj do VSD. Zároveň žalobca konštatoval, že týmto podaním boli jeho povinnosti hlásenia k plánovaným údajom v roku 2015 splnené. Prílohou tohto listu bola listina obsahujúca plánované údaje za rok 2015 daného zariadenia. Nakoľko žalobca svoju povinnosť podľa ust. zákona o podpore nesplnil voči ÚRSO, ani žalovanému v 1/ rade v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), nemôže si na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Keďže oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok, nie je možné akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil predložením cenového rozhodnutia, uzavretím zmluvy, Návrhom ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2025, resp. iným dokladom obsahujúcim aj údaje, ktoré majú byť predmetom oznámenia. Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia povinnosť plní, musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva a povinnosti z neho majú vzniknúť. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. -148 zo dňa 22.03.2017 zdôraznil, že neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.

8. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že si splnil všetky podmienky podpory na rok 2015 v intenciách ustanovenia v platnom znení, pričom sa nestotožnil s tvrdením žalovaných, že ust. zák. o podpore sa vzťahuje len na podmienky podpory uvedené v ust. v platnom znení, súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle zmlúv sa žalovaní zaviazali žalobcovi zaplatiť doplatok v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa ust. zákona o podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Novelou ust. zákona o účinnou od 01.01.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako také ostali aj po 01.01.2014 nezmenené. Došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. zákona o podpore a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c)

na nasledujúci kalendárny rok. Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -148 zo dňa 22.03.2017 táto sankcia uvedená v ust. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s .

9. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu (resp. spoločnosti ALLFINE s.r.o.), že boli porušené jeho práva vlastniť majetok, že bolo obmedzené jeho vlastnícke právo a právo podnikať a že absentuje rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie opätovne poukázal na vyššie uvedený nález Ústavného súdu, podľa ktorého ani tieto práva dotknutých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov neboli porušené. Totiž zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Je pritom nespochybniteľné, že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady na prevádzku a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore výrobcami elektriny. Povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore majú výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k ÚRSO. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, príp. inému orgánu verejnej správy. Za okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení zákona o podpore týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t. j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Nakoľko v konaní nebolo žalobcom nepochybne preukázané, že úpadca svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore splnil voči žalovanému v 1/ rade v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), jeho právo na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku - vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ rade - na daný nasledujúci kalendárny rok zaniklo - nemôže si teda na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Sankcia za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo zo zákona a aj v zmysle predmetného nálezu Ústavného súdu SR nie je potrebné o nej rozhodnúť v správnom konaní, keďže sa jedná o vzťah medzi subjektmi súkromného práva. Žalobcovi teda ani nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom voči žalovanému v 1/ rade, ani voči žalovanému v 2/ rade.

10. Preto súd prvej inštancie citujúc ustanovenia Zákona o , Zákona o v znení platnom a účinnom do 31.12.2013, v znení platnom a účinnom od 1.1.2014, Zákona o , , , rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku.

11. O trovách konania rozhodol podľa ust. , a , a keďže súd žalobu zamietol, úspech žalovaných v 1/ a 2/ rade je v rozsahu 100% a keďže si žalovaný v 1/ rade náhradu trov konania uplatnil a žalovaný v 2/ rade si náhradu trov konania neuplatnil rozhodol súd prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výroku II. a III. napadnutého rozsudku.

12. Proti tomuto rozsudku (výroku I. a II.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo ak dospeje k názoru, že sú naplnené podmienky pre rozhodnutie vo veci, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného v 1/ rade zaviazal do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 163 160,28 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 9.877,89 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 23.12.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 37.836,69 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 19.03.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 46.248,25 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 18.04.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 49.874,84 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 20.05.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 13.321,21 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 18.06.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 6.001,40 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 21.07.2015 do zaplatenia. Zároveň žiadal zaviazať aj žalovaného v 2/ rade do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 95.930,25 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 5.651,63 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 20.02.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 21.648,25 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 19.03.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 26.460,92 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 18.04.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 28.535,88 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 21.05.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 7.627,45 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 18.06.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 3.433,70 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 21.07.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 2.563,52 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 21.01.2016 do zaplatenia. Zároveň žiadal zaviazať žalovaných v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

13. Uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia , , a .

14. Poukázal na to, že aj napriek tomu, že požiadal súd prvej inštancie o odročenie pojednávania konaného 13.12.2018 (prvé pojednávanie), a teda svoju neprítomnosť na pojednávaní riadne a včas ospravedlnil, súd prvej inštancie nepovažoval dôvod žalobcu za tak dôležitý, aby pojednávanie odročil. Podľa záveru súdu, situáciu popísanú žalobcom mal a mohol žalobca riešiť tak, aby si splnil svoju povinnosť dostaviť sa na pojednávanie nariadené súdom a to i s poukazom na ust. o správcoch. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu, že deň pred pojednávaním žalobcu telefonicky kontaktoval p. Petrinec, pracovník spoločnosti C m c, spol. s r.o., Detva, ktorá má prenajatý generátor, ktorý je namontovaný a tvorí súčasť kogeneračného zariadenia Jenbacher, JMS 320 GS.B.L. nachádzajúci sa v Bioplynovej stanici v Kamenici nad Cirochou a informoval ho, že dňa 13.12.2018 sa uskutoční montáž generátora. Zároveň ho ako správcu majetku úpadcu požiadal o osobnú účasť pri tejto montáži, nakoľko bolo potrebné zabezpečiť aj vstup do Bioplynovej stanici v Kamenici nad Cirochou a osvetlenie, keďže priestor je bez elektriny. Túto skutočnosť žalobcovi p. Petrinec potvrdil nasledujúci deň (t.j. v deň konania pojednávania) aj prostredníctvom e-mailovej komunikácie, ktorú žalobca predložil súdu spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania. Montáže sa zúčastnili aj pracovníci zo spoločnosti Jenbacher z Nemecka a o vykonaní montáže (dňa 13.12.2018) bol spísaný záznam z montáže, ktorý podpísal konateľ spoločnosti C m c spol. s r.o.).

15. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dal žalobca do pozornosti súdu, že súpisová hodnota Bioplynovej stanici je vo výške 505.000,00 eur a predstavuje podstatnú časť majetku patriaceho úpadcovi. Nakoľko bola účasť žalobcu na predmetnej montáži nevyhnutná, žaloba nemal možnosť za taký krátky čas zvoliť si právneho zástupcu. Žalobca má za to, že ako správca úpadcu postupoval s odbornou starostlivosťou za účelom ochrany majetku úpadcu, ktorý v spore vystupuje na strane žalobcu. V tejto súvislosti žalobca poukázal ustálenú judikatúru - uznesenie NS SR sp.zn. z 20.7.2010 a zdôraznil, že ochrana majetku úpadcu je vážnym a ospravedlniteľným dôvodom na odročenie pojednávania, pričom vzhľadom na čas kedy sa dozvedel o predmetnej montáži aj nepredvídateľným, neodvrátiteľným a náhlym dôvodom. Žalobca sa pri tomto úkone nemohol nechať zastúpiť inou osobou, rovnako ako nemal možnosť za taký krátky čas zvoliť si právneho zástupcu na pojednávanie.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa názor súdu prvej inštancie, že žalobca mohol a mal vzniknutú situáciu riešiť tak, aby si splnil svoju povinnosť s poukazom na ust.

o správcoch javí ako nedostatočný a nepreskúmateľný, nakoľko uvedený paragraf upravuje povinnosť správcov mať zriadenú kanceláriu.

17. S poukazom na bod 29., 38. prvá veta a 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia ÚS SR sp.zn. , žalobca zdôraznil, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (bod 29. a 35.) len konštatoval svoj subjektívny názor, že novelou ust. Zákona o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ale došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. Zákona o podpore. Pritom sa súd relevantným spôsobom nevysporiadal s tvrdením žalobcu ohľadom ust. zákona o podpore, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k predmetnej novele. Totiž z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že na zariadenie, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 sa vzťahujú podmienky podpory tak, ako bolo v zákone upravené do účinnosti predmetnej novely. Nakoľko zariadenie úpadcu bolo uvedené do prevádzky dávno pred 1.1.2014 je zjavné, že v jeho prípade nemožno aplikovať sankciu zavedenú novelizáciou podmienok podpory výroby elektriny podľa zákona o podpore. Navyše súd prvej inštancie relevantným spôsobom neozrejmil svoje myšlienkové pochody a vyvodené právne závery, že novelou ust. zákona o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.

18. Podľa žalobcu teda súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ako novelu zákona o podpore účinnú od 1.1.2014 tak aj samotné ust. predmetného zákona. Ustanovenie zákona o podpore totiž obsahuje len všeobecný pojem „podmienky podpory“ výroby elektriny z , pritom neodkazuje na konkrétny paragraf, na ktorý by sa malo toto prechodné ustanovenie vzťahovať. Podmienky podpory výroby elektriny z sú upravené nielen v ale aj v zákona o podpore, ktoré od seba nemožno oddeľovať, nakoľko sú navzájom previazané. Ak bola novelou zákona o podpore zavedená sankcia v podobe nemožnosti uplatniť si právo na doplatok, stala sa z tejto povinnosti zároveň podmienka na získanie podpory výroby elektriny z , nakoľko bez jej splnenia výrobca elektriny stráca právo na podporu. Predmetnou novelou teda došlo aj k zmene podmienok podpory výroby elektriny z , a preto sa v súlade s ust. zákona o podpore nemôže takáto podmienka vzťahovať aj na úpadcu, ktorého zariadenie bolo do prevádzky uvedené dávno pred 1.1.2014. Zdôraznil, že pred účinnosťou 1.1.2014 existovala len povinnosť oznámenia, avšak takáto povinnosť nebola podmienkou na získanie podpory pre výrobu elektriny, preto súd nemôže tieto dva pojmy stotožňovať.

19. Vzhľadom na uvedené nie je pravdou tvrdenie súdu prvej inštancie, že novelou ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ale došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore. Ak by zákonodarca chcel vylúčiť len podmienky podpory výroby elektriny špecifikované § 3 zákona o podpore tak by toto ustanovenie špecifikoval v § 18e zákona o podpore. Vzhľadom na to, že zákonodarca tak neučinil je nesporné, že z účinnosti zákona o podpore v znení účinnom od 1.1.2014 boli vyňaté všetky podmienky (vrátane povinnosti splnenia si oznamovacej povinnosti), ktoré neboli v zákone upravené do 1.1.2014.

20. Citujúc SR, v zmysle ktorého „pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysle. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“, žalobca uviedol, že takýmto obmedzením by bolo i odňatie práva úpadcu (výrobcu elektriny) na doplatky a za odber elektriny za cenu elektriny na straty od žalovaných v prípade uloženia sankcie v zmysle ust. zákona o podpore, ktoré sa naňho nemá vzťahovať.

21. Žalobca tiež poukázal na to, že zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej

moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.

22. V závere odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s argumentom žalobcu poukazujúcim na rozhodnutia súdov (judikatúru) alebo názory právnej vedy, ktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú.

23. Preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za arbitrárny, neúplný a hlavne nepresvedčivý, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

24. Žalovaný v 1/ rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu s poukazom na ust. uviedol, že montáž kogeneračného zariadenia je výlučne technickou záležitosťou, a preto má za to, že súd prvej inštancie posúdil žalobcom uvedené dôvody na odročenie pojednávania správne. Žalovanému v 1/ rade nie je zrejmé, akú súčinnosť mal pri realizácii montáže poskytovať žalobca ako správca konkurznej podstaty a prečo si žalobca na montáž nemohol namiesto svojej osobnej účasti zabezpečiť prítomnosť odborne technicky spôsobilej osoby, ktorá by na priebeh montáže kvalifikovane dohliadla. Navyše žalobca tvrdil, že úpadca na jeho osobnej účasti na montáži kogeneračnej jednotky a rovnako aj na ústnom pojednávaní, výslovne trval, čo však nevyplýva zo žiadnych žalobcom predložených dôkazov. Naopak, viaceré skutočnosti nasvedčujú účelovosti takéhoto tvrdenia žalobcu. V tejto súvislosti dal žalovaný v 1/ rade do pozornosti súdu skutočnosť, že žalobca ako správca konkurznej podstaty zastupuje úpadcu aj v ďalších sporoch vedených proti žalovanému v 1/ rade, kde sa ústnych pojednávaní nezúčastňuje sám žalobca, ale ním splnomocnení advokáti alebo ich advokátski koncipienti (napr. konanie vedené pod sp.zn. a sp.zn. ). Ani v jednom z uvedených prípadov, bez ohľadu na predmet sporu a jeho hodnotu, úpadca netrval na osobnej účasti žalobcu, a to dokonca ani v prípade sporu s úplne totožným predmetom sporu ako je spor vo veci samej. Úpadca netrvá ani na osobnom riešení sporu vo veci samej v odvolacom konaní, čo vyplýva z predloženého plnomocenstva udeleného JUDr. Nikolete Gallovej z 24.1.2019. Preto tvrdenia žalobcu o nevyhnutnosti jeho osobnej účasti na ústnom pojednávaní práve vo veci samej, vyznievajú vzhľadom k uvedenému viac ako nepresvedčivo a účelovo. Taktiež aj z webovej stránky žalobcu vyplýva, že žalobca nepôsobí sám, ako má väčší tím spolupracovníkov vrátane právnikov a bežne spolupracuje s advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners s.r.o. a využíva služby poskytované jej partnermi, advokátmi a advokátskymi koncipientmi. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca je zastupiteľný a úpadca na jeho osobnej účasti na ústnych pojednávaniach netrvá. Pokiaľ zo strany žalobcu sa nejednalo o prvý pokus o odročenie pojednávania, keďže už z dôvodov na strane žalobcu bolo odročené aj ústne pojednávanie vo veci samej vytýčené na deň 22.10.2018, má žalovaný v 1/ rade za to, že postup súdu prvej inštancie bol správny, a opakované žalobcom požadované odročovania ústnych pojednávaní by viedli len k nehospodárnosti a bezdôvodným prieťahom konania.

25. Ďalej žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že základným predmetom sporu bolo preukázanie splnenia povinností žalobcu v zmysle zákona o voči žalovanému v 1/ rade a voči ÚRSO. Podľa žalovaného v 1/ rade názor súdu prvej inštancie, že žalobca v celom konaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal splnenie svojej oznamovacej povinností v zmysle zákona o riadne a včas v zákonom stanovenej lehote a že sám vo svojich písomných vyjadreniach ako aj predložených dôkazoch konštatoval, že zo strany žalobcu k splneniu zákonom stanovenej povinnosti požadovanými spôsobmi v zákonom stanovenej lehote nedošlo a táto bola z jeho strany plnená až dodatočne v decembri roku 2014, je správny. Totiž žalovanému v 1/ rade nebolo zo strany žalobcu doručené žiadne podanie v zákonom stanovenej lehote, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu oznámiť žalovanému v 1/ rade predpokladané množstvo dodávky elektriny v roku 2015 a rovnako ani vôľa žalobcu oznámiť žalovanému v 1/ rade uplatnenie podpory v roku 2015. Uvedené vyplýva aj z bodu 16. a 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že oznámenie žalobcu o predpokladanej ročnej charakteristike dodávky elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu v roku 2015 vrátane oznámenia o uplatnení podpory na rok 2015 bolo žalovanému v 1/ rade doručené až dňa 22.12.2014, t.j. štyri mesiace po zákonom stanovenom termíne, ktorá skutočnosť bola medzi stranami nesporná. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade opakovane poukázal na to, že splnenie oznamovacej povinnosti výrobcu bolo zo strany súdu prvej inštancie už posudzované v konaní vedenom pod sp.zn. , kde bolo jednoznačne preukázané, že zo strany žalobcu voči žalovanému v 1/ rade jeho povinnosť v zmysle zákona o nebola splnená a žalobný návrh žalobcu bol (právoplatným) rozsudkom súdu prvej

inštancie v plnom rozsahu zamietnutý. Keďže uvedená skutočnosť bola súdu prvej inštancie nepochybne známa jeho vlastnej činnosti, nebolo ju potrebné dokazovať.

26. Pokiaľ žalobca napáda rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu údajnej nesprávnej aplikácie účinkov zákona o a nesprávneho výkladu a aplikácie prechodného ustanovenia zákona o , pričom v rozpore so závermi ÚS SR publikovanými v náleze sp.zn. sa snaží odôvodniť svoju argumentáciu, že v zmysle prechodného ustanovenia zákona o sa na žalobcu vzťahujú predpisy pred 1.1.2014, t.j. ani prípadné nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.8. nemá za následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na podporu vo forme odberu elektriny za cenu na straty a vo forme doplatku, žalovaný v 1/ rade uviedol, že výklad aplikovaný súdom prvej inštancie je správny a právne súladný a tento v plnom rozsahu zohľadňuje závery vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR. Cieľom prechodného ustanovenia zákona o bolo zakotviť nemennosť podmienok vzniku práva na podporu pre subjekty, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 z dôvodu zachovania právnej istoty, stability, ochrany už nadobudnutých práv a dodržania zásady zákazu retroaktivity. Zdôraznil, že zásada právnej istoty a právnej stability neznamená nemennosť zákona a nemennosť práv a povinností vyplývajúcich oprávneným subjektom alebo ich právnych následkov. Novelou zákona o s účinnosťou od 1.1.2014 došlo len k zmene resp. rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých zákonom o stanovených povinností zo strany tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu, pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie sú pre žalobcu nové, a tieto boli žalobcovi riadne známe už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane ust. zákona o sa zaoberal, ako už bolo v konaní pred súdom prvej inštancie uvedené aj ÚS SR v náleze sp.zn. , pričom dospel k záveru, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. Ústavný súd SR sa v predmetnom náleze venoval komplexnému posudzovaniu ust. zákona o vrátane jeho účinkov a pôsobnosti, v súvislosti s čím dospel k záveru, že v prípade aplikácie predmetného ustanovenia zákona o sa jedná o nepravú retroaktivitu, t.j. že sankcia obsiahnutá v ust. zákona o sa má v prípade nesplnenia povinnosti aplikovať nielen v prípade zariadení novo uvedených do prevádzky počnúc dňom účinnosti predmetnej novely zákona o , ale aj na už existujúce zariadenia, ktoré sú v danom čase už v prevádzke. Z uvedeného výkladu ÚS SR je jednoznačne zrejmé, že prechodné ustanovenie zákona o sa nevzťahuje na aplikáciu ustanovenia zákona o , a teda sankcia obsiahnutá v ust. zákona o nemôže byť považovaná za „podmienky podpory“ tak ako to vykladá žalobca.

27. Ďalej žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že po preskúmaní dôvodnosti použitia nepravej retroaktivity pri prijímaní predmetnej novely zo strany zákonodarcov ÚS SR dospel k záveru, že možno identifikovať viacero dôvodov verejného záujmu, ktoré ospravedlňujú zavedenie nepravej retroaktivity do napadnutého ustanovenia. Na prvom mieste pripomenul, že za dôležitý verejný záujem treba bez ďalšieho považovať záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlniť aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom stanovené formy podpory, ktorých hodnota je mimoriadne vysoká, je preto celkom prirodzené a legitímne, že zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o výrobcami elektriny. ÚS SR zároveň zdôraznil, že vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré sa prejavuje práve v ustanovení zákona o , možno považovať právnu reguláciu podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú a zároveň ústavne akceptovateľnú aj z hľadiska tých výrobcov elektriny, ktorí nárok na takúto podporu nemajú a mohli by sa preto považovať za diskriminovaných. ÚS SR v súvislosti s uvedeným ďalej zdôraznil, že transparentnosť a efektívnosť právneho mechanizmu, ktorý stimuluje výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k dodržiavaniu zákonom ustanovených povinností, je v záujme všetkých odberateľov elektriny, všetkých fyzických a právnických osôb, keďže podpora poskytovaná výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny elektriny, zohľadňujúc účel a cieľ sledované napadnutou právnou úpravou. ÚS SR zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia zákona o je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z SR z ústavného hľadiska nie len akceptovateľné, ale aj žiaduce. 28. Ústavný súd SR v citovanom náleze bez akýchkoľvek pochybností v nadväznosti na vymedzenie predmetu a účelu zákona o konštatuje, že „.... v sú ustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny z a v sú ustanovené práva a povinností výrobcov elektriny.“

29. Z uvedeného názoru prezentovaného ÚS SR je zrejmé, že v prípade prechodného ustanovenia zákona o nie je možné aplikovať výklad prezentovaný žalobcom, nakoľko ak by ÚS SR mal za to, že zákona o sa vzťahuje nielen na podmienky podpory výroby elektriny upravené zo systematického hľadiska v zákona o nazvaného „Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny“, ale aj na práva a povinnosti výrobcov elektriny s právnom na podporu obsiahnutú v zákona o , nemohol by v súvislosti s účinnosťou zákona o konštatovať vyššie uvedený záver týkajúci sa systematického členenia zákona o ako ani záver, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. V prípade aplikácie žalobcom prezentovaného výkladu, by sa nielen podmienky podpory výroby elektriny obsiahnuté v zákona o ale aj všetky práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnuté v zákona o , ktoré boli dotknuté predmetnou novelou zákona o , aplikovali len na zariadenia uvedené do prevádzky odo dňa účinnosti predmetnej novely, t.j. len do budúcna a teda žiadnym spôsobom by nedošlo k zmenám akýchkoľvek práv ani povinností vzniknutých za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy t.j. nemohlo by sa jednať o nepravú retroaktivitu.

30. Právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne stanovených povinností obsiahnutý v zákon o sa má vzťahovať nielen na zariadenia výrobcov elektriny uvedené do prevádzky od účinnosti predmetnej novely, t.j. 1.1.2014, ale na všetky zariadenia výrobcov elektriny, teda aj na tie, ktoré boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely, a teda aj na samotného žalobcu.

31. Podľa žalovaného vzniknutá situácia je následkom pasivity samotného žalobcu, ako aj niektorých ďalších výrobcov, spočívajúcej v tom, že títo v rozhodnej dobe nepredložili potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámili charakteristiky svojej dodávky a predovšetkým neoznámili uplatnenie si podpory, čím sa ich legitímne očakávanie, že podporu vo forme doplatku nadobudnú, značne oslabilo. K dočasnej strate nároku žalobcu na uplatnenie si podpory pre kalendárny rok 2015 nedošlo priamo nadobudnutím účinnosti predmetného zákonného ustanovenia obsiahnutého v zákona o , ale k tomuto došlo z dôvodu pasivity samotného žalobcu. Zo vzájomnej väzby jednotlivých ustanovení zákona o vyplýva, že právom na jednotlivé formy podpory disponuje žalobca len za podmienky, že si riadne plní svoje zákonom stanovené povinnosti, pričom prepojením medzi zákonom ustanovenými právami a povinnosťami žalobcu je práve ustanovenie zákona o , ktorého účelom už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon žalobcovi ukladá. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom náleze považuje vzájomné prepojenie práv výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energií na podporu a plnenia ich zákonom ustanovených povinností za legitímne s odôvodnením, že vo všeobecnosti platí, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je podľa názoru ÚS SR vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečenia efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal aj na nález ÚS SR sp.zn. z 22.6.2016. Pri vnímaní samotného trhu s elektroenergetikou a pôsobenia výrobcov elektriny na tomto trhu je podľa názoru ÚS SR potrebné akceptovať všetky podmienky pôsobenia na trhu stanovené normatívnymi právnymi aktmi, t.j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom elektriny podporu zo strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti. K žalobcom namietanému zásahu do už nadobudnutých majetkových práv žalobcu garantovaných právnymi predpismi a jeho legitímnych očakávaní, ústavný súd zdôraznil, že výrobcovia elektriny „nemôžu očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť resp. že nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví. Teda výrobcovia elektriny nemôžu legitímne očakávať, že počas určitého právnou normou vymedzeného obdobia nebude zavedená určitá poplatková povinnosť, ktorá navyše vyplýva zo samotného zákona o energetike. Vzhľadom na uvedené žalovaný v 1/ rade považuje úvahy súdu prvej inštancie ako aj prezentovaný právny názor aplikácie a výkladu zákona o ako aj zákona o za správny a súladný s platnou právnou úpravou ako aj ustálenou súdnou praxou.

32. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že rozsudok súdu prvej inštancie je zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci samej a svoje právne úvahy a posúdenia náležite zdôvodnil. Právo na spravodlivý súdny proces a na

odôvodnenie rozhodnutia nie je možné vykladať tak extenzívnym výkladom (ako to uviedol žalobca), že by bol súd povinný reagovať na každý argument ktorejkoľvek zo strán sporu. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal na rozhodnutia ÚS SR napr. sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. a má za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o celom žalobnom návrhu postupoval správne a odôvodnene, v súlade s platnou právnou úpravou aj doterajšou ustálenou súdnou praxou, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

33. Žalobca vo svojom stanovisku z 9.4.2019 k vyjadreniu žalovaného opätovne zdôraznil nutnosť svojej prítomnosti na predmetnej montáži, keďže na osobnej účasti žalobcu na montáži kogeneračnej jednotky trval p. Petrinec, pracovník spoločnosti, ktorá mu prenajatý predmetný generátor, a nie úpadca. Na osobnej účasti na ústnom pojednávaní trval samotný žalobca (nie úpadca) ako strana sporu, pre prípad, že na ňom bude vykonané dokazovanie tak, aby mohol reagovať na jeho priebeh ako osoba, ktorá má na rozdiel od akéhokoľvek právneho zástupcu osobné poznatky ohľadom predmetu sporu a relevantných skutkových okolností. Tvrdenie žalovaného v 1/ rade, že žalobca v obdobných veciach spolupracuje s inými osobami, ktoré ho na pojednávaniach zastupujú, považuje žalobca za irelevantné pre toto konanie. Trvá na tom, že súd prvej inštancie procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tvrdenia žalovaného v 1/ rade uvedené v bodoch III., IV. a V. vyjadrenia žalobcu v plnom rozsahu popiera a odkazuje na svoje odvolanie, na ktorom trvá a žiada rozhodnúť tak, ako je uvedené v predmetnom odvolaní žalobcu.

34. Podaním zo dňa 5.6.2019 žalovaný uviedol, že nesúhlasí tak s odvolaním a rovnako ani s vyjadrením žalobcu z 9.4.2019 a v plnom rozsahu sa pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 20.2.2019 k odvolaniu žalobcu.

35. Výrok rozsudku, ktorým vyslovil, že žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania nepriznáva (výrok III.), nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 13.12.2018, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1/ rade trovy konania v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

36. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa - (ďalej len „“). Vec prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

37. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade so zákonom a ustálenou súdnou praxou.

38. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( ), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza:

39. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podľa o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o podpore ).

40. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z toho dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých povinnosti potrebných na preukázanie nároku (nepreukázal, že oznámil žalobcovi predpokladané množstvo dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok).

41. Odvolací súd konštatuje, že ust. § 3 citovaného zákona upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny a ust. § 4 cit. zák. určuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, ktoré musí splniť na to, aby mal zabezpečenú podporu výroby.

42. Vychádzajúc z ust. § 18e cit. zák., novela účinná od 1.1.2014, ktorá zaviedla povinnosť oznámiť aj predpokladanú dodávku elektriny k 15. augustu platí aj na tento prípad, i keď zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred týmto dátumom.

43. Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny podľa § 3 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom od 1.1.2014 sa zabezpečuje podľa písm.a/ prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny; písm.b/ odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty; písm.c/ doplatkom; písm.d/ prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

44. Výrobca elektriny, ktorý spĺňa vyššie uvedené podmienky musí na to, aby dostal podporu okrem iných povinností oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok (§ 4 ods. 2 písm.c/ cit.zák.).

45. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému oznámil predpokladané množstvo dodávky elektriny podľa vyššie uvedeného ustanovenia na rok 2015 a to do 15. augusta 2014.

46. Žalobca preto nemal právo na uplatnenie nárokov podľa , Zákona o na rok 2015.

47. Odvolací súd nepovažuje za procesné pochybenie súdu prvej inštancie skutočnosť, že žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania nepovažoval za odôvodnenú.

48. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený v súlade s ust. a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za nepreskúmateľný.

49. Napokon treba poznamenať, že pri právnom posúdení súd prvej inštancie dôsledne aplikoval zákon o a platnosť jeho normy posúdil v súlade s ust. zák. o .

50. Úrok a náhrada trov konania zodpovedá ust. .

51. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ako vecne správny ( ).

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s ust. a . V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný v 1/ rade, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle . Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, žalovanému v 2/ rade trovy odvolacieho konania nevznikli, preto nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).