Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)III. ÚS 199/09
PDF · 215.65 KB
No categories available
III. ÚS 199/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť MUDr. M. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. R. V., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2009
doručená sťažnosť MUDr. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009.
Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že 15. februára 2006 sa uskutočnilo
mimoriadne valné zhromaždenie akciovej spoločnosti S., a. s., „na ktorom pod zámienkou
transformácie spoločnosti, zo S., a.s. na S., sa prijali aj nové stanovy, a to ako súčasť
prijatých uznesení č. 2 a 3“.
Podľa názoru sťažovateľa stanovy novovzniknutého S. „umožňujú predstavenstvu
spol. S. vyvlastňovať súkromný majetok drobných podielnikov S., konkrétne ich podiely, a to
týmto mechanizmom :
1. Stanovy určujú, že nová hodnota základného členského vkladu sa zvyšuje
na 360.000,-Sk (predchádzajúci základný podiel tvorila 1 akcia v nominále 1000,-Sk,
ktorá sa obchodovala na BCPB v čase jej obchodovateľnosti za podstatne nižšiu trhovú
cenu)
2. Stanovy určujú, že neuhradenie tejto novej hodnoty (do 40 dní odo dňa zmeny
právnej formy) sa považuje za porušenie členských povinností.
3. Stanovy určujú, že za porušenie členských povinností môže predstavenstvo vylúčiť
podielnika z družstva, a vyvlastniť jeho podiely zrušením jeho vlastníckeho práva a výplatou
vyrovnávacieho podielu, výšku ktorého určil majoritný akcionár rovnako prostredníctvom
tých istých nových stanov.“.
Konkrétny zásah do svojho práva vlastniť majetok vidí sťažovateľ v postupe
Predstavenstva družstva, ktoré „na základe týchto nových stanov prijatých ako súčasť
uznesení č. 2 a 3, následne vyvlastnilo súkromný majetok sťažovateľa, a to tým, že ho
zbavilo vlastníckeho práva (viď príloha č.8), a následne mu vyplatilo vyrovnávací podiel
vo výške 206.749,-Sk šekovou poukážkou (viď príloha č. 9) v zmysle nových stanov“.
Ako dôkaz, že došlo k vyvlastneniu, sťažovateľ uvádza, že 26. júna 2006 prevzal
„list od predstavenstva S. zo dňa 9.6.2006, v ktorom mi oznamujú ich rozhodnutie o mojom
vylúčení zo S. (z dôvodu nesplatenia základného členského vkladu), a informujú ma
o vyplatení vyrovnávacieho podielu, (viď príloha č. 8)“.
Sťažovateľ sa žalobou zo 7. apríla 2006 domáhal na Okresnom súde Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) vyslovenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Tento
o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 22 Cb 59/06-160 z 18. januára 2007 tak, že návrhu
sťažovateľa čiastočne vyhovel a „čiastočne zneplatnil uznesenia č. 2 a 3, konkrétne
navýšenie základného členského vkladu na 360.000,-Sk (viď príloha č. 3)“.
Na základe odvolania žalovaného bol rozsudok okresného súdu preskúmaný
Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a následne rozsudkom č. k.
30 Cob 45/2007-251 z 27. júna 2007 zmenený. Krajský súd svojím rozsudkom žalobu
sťažovateľa zamietol a zároveň čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej
sa rozhodnutia o náhrade trov konania.
Sťažovateľ 16. augusta 2007 podal na najvyššom súde dovolanie, v ktorom žiadal
zrušiť rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.
4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva presvedčenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa
vo svojom rozhodnutí „vyhol podstate sporu. A svoje rozhodnutie odôvodnil irelevantnými
argumentmi. Porušovateľ sa vyhol otázke, či nové stanovy, ktoré tvoria súčasť prijatých
sporných uznesení umožňujú predstavenstvu S. vyvlastňovať súkromný majetok podielnikov
S. v rozpore s čl. 20 Ústavy SR.“.
Podstatou sporu podľa názoru sťažovateľa „bolo a je dodatočné navyšovanie
základného členského podielu s cieľom vyvlastniť majetok spolupodielníkov, čo je podľa
sťažovateľa v rozpore s čl. 20 ústavy. Podstatou sporu bolo a je protiústavné vyvlastňovanie
majetku pod zámienkou nezaplatenia dodatočne navýšeného základného členského
podielu.“.
Podľa argumentov sťažovateľa uvedených v sťažnosti „predstavenstvo S.
vyvlastňovalo súkromný majetok drobných podielnikov bez akejkoľvek opory v zákone, len
na základe nových stanov ktoré boli prijaté ako súčasť sporných uznesení č 2 a 3 počas
MVZ konaného dňa 15.2.2006 (ďalej len sporné uznesenia)“. V obsahu nových stanov vidí
sťažovateľ jasný zámer majoritného akcionára zbaviť iných akcionárov ich „majetkového
práva, a privlastniť si takýmto spôsobom ich majetok za netrhovú cenu. (Cenu si určil
jednostranne majoritný podielnik, tiež prostredníctvom nových stanov.)“.
V povinnosti navýšiť členský vklad, o ktorej rozhodlo Predstavenstvo družstva
„za účelom vyvlastnenia (t.j. pozbavenia majetkového práva) je už protiprávne konanie,
a preto by malo byť súdom aj takto označené. Porušovateľ však toto nespravil. Porušovateľ
nadradil akýsi podnikateľský zámer žalovaného nad ústavou garantované práva žalobcu.“.
Podľa sťažovateľa teda najvyšší súd „svojím postupom odmietol poskytnúť
sťažovateľovi ochranu, čím sa dopustil porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces“.
Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto žiadal
rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť.
Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady
trov konania.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„1. Základné právo MUDr. M. J. vlastniť majetok zaručené v či. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a v či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 38/2007 zo dňa
3.2.2009 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 38/2007 zo dňa 3.2.2009 sa zrušuje, a vec
sa vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie.
3. MUDr. M. J. priznáva (podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR) primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 223,40 € (slovom
dvestodvadsaťtri eur a štyridsať centov) k rukám jeho právneho zástupcu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj listinných dôkazov predložených sťažovateľom
zistil, že zásadnou námietkou sťažovateľa v dovolaní podanom najvyššiemu súdu bol podľa
názoru sťažovateľa obsah uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia, konkrétne
uznesení č. 2 a 3. Toto vyplýva z časti dovolania označenej ako „2. PODSTATA SPORU“.
Protiprávnosť predmetných uznesení sťažovateľ vidí v skutočnosti, že tieto „obsahujú nové
stanovy, ktoré zaväzujú predstavenstvo S. na protiprávne konanie, konkrétne na protiprávne
vyvlastnenie súkromného majetku“. Súčasťou dovolacích dôvodov je práve tvrdenie, že
krajský súd sa v rámci odvolacieho konania touto podstatnou námietkou nezaoberal.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere zaoberal podaným
dovolaním, pričom svoju pozornosť a argumentáciu v rámci odôvodnenia rozsudku upriamil
práve na tvrdenia, ktoré samotný sťažovateľ v dovolaní označil ako podstatné.
Najvyšší súd sa „nestotožnil s názorom žalobcu, že prijatím stanov a odsúhlasením
zmeny právnej formy spoločnosti, došlo k vyvlastneniu majetku žalobcu“.
Najvyšší súd podrobne zdôvodnil svoj právny názor, podľa ktorého krajský súd ako
odvolací súd „dospel k správnemu záveru, že prijatím uznesení nedošlo k vyvlastneniu
majetku žalobcu a porušeniu článku 20 ústavy Slovenskej republiky. Tvrdenie žalobcu,
že uzneseniami 2,3 došlo k vyvlastneniu jeho majetku, nemá žiadnu právnu oporu a toto
konštatovanie je pre posúdenie platnosti, i uznesení z mimoriadneho valného zhromaždenie
podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka právne irelevantné. Z predložených dôkazov je
zrejmé, že prijatými uzneseniami č. 2,3 došlo k zmene stanov, ktorými bol navŕšený členský
vklad pôvodných akcionárov, ktorá skutočnosť sa nedá označiť za vyvlastnenie majetku ako
tvrdí žalobca. Pre platné prijatie uznesení na valnom zhromaždení, platia zákonné postupy.
Pokiaľ tento zákonný postup porušený nebol a bolo prijaté uznesenie, s ktorým nesúhlasili
úplne všetci akcionári, nejde o prijaté uznesenia v rozpore s ústavou. Bolo by v rozpore
s podnikateľskými zámermi, pokiaľ by nebolo možné v uznesení prijať rozhodnutie, ktoré by
nebolo v súlade s vôľou všetkých akcionárov. Fakt, že v danom prípade nové stanovy boli
prijaté potrebnou väčšinou akcionárov na platné prijatie rozhodnutia, sporný nie je.
Z uvedeného dôvodu, pokiaľ aj žalobca je názoru, že takto prijaté uznesenie je pre neho
nevýhodné, nejde o uznesenie, ktoré by bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Tvrdenie žalobcu, že odvolací súd v danom prípade nerešpektoval ustanovenie § 176 ods. 1
Obchodného zákonníka, je taktiež nedôvodné a s otázkou, či uznesenia č. 2,3 boli prijaté
v rozpore so zákonom právne irelevantné.“.
Ako vyplýva aj z už uvedeného, najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
riadne vysporiadal s dovolacími námietkami žalobcu, a to aj v rozsahu námietok, ktoré
tvoria zásadný obsah podanej ústavnej sťažnosti.
Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musia súdne
rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah
tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať
svoje rozsudky nie je možné chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý
argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).
Za úplné a dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku,
ktoré dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach
a právnych záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda
odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet
vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj
zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných
ustanovení, spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 Občianskeho súdneho poriadku. Skúmaný
rozsudok najvyššieho súdu tieto náležitosti bezpochyby obsahuje. Najvyšší súd bol pri
posudzovaní dovolania viazaný rozsahom, v akom bol napadnutý výrok rozhodnutia
odvolacieho súdu. V rozsahu dôvodov dovolania a výslovne uvedených podstatných
námietok sťažovateľa preto ústavný súd nezistil v konaní najvyššieho súdu odmietnutie
poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi tak, ako to tento tvrdí vo svojej sťažnosti.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa obsahu skúmaného rozhodnutia
najvyššieho súdu ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Ústavný súd z rozsudku najvyššieho súdu nezistil také skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné pri meritórnom prerokovaní sťažnosti konštatovať zjavnú
arbitrárnosť rozhodnutia. Ústavný súd nezistil priamu súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, preto v tejto časti posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv
hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Inými slovami,
ústavný súd stabilne vo svojich rozhodnutiach zastáva názor, že všeobecný súd nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súd súčasne porušil
ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Skutočnosť, že ústavný súd v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu v konaní sp. zn.
4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009 nezistil porušenie ústavných princípov determinujúcich
spravodlivý proces, je právne významnou vo vzťahu ku skúmaniu opodstatnenosti sťažnosti
aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy a je tiež dôvodom,
pre ktorý treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ďalším dôvodom, pre ktorý je potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, je fakt, že v danom prípade neexistuje ani relevantná súvislosť medzi
obsahom napadnutého rozsudku a označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta. Najvyšší súd ako súd dovolací svojím rozsudkom potvrdil rozsudok krajského
súdu č. k. 30 Cob 45/2007-251 z 27. júna 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa
na určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia. Konajúce súdy
okrem iného posudzovali aj otázku, či prijatím sporných uznesení došlo k nezákonnému
vyvlastneniu sťažovateľa ako minoritného akcionára, a teda či takýmto konaním došlo
k neústavnému zásahu do základných práv zaručených čl. 20 ústavy. Skutočnosť, že túto
otázku konajúce súdy posúdili inak, ako to požadoval sťažovateľ, logicky ani len
nesignalizuje možnosť, aby tým zasiahli do označených práv sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009