Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 199/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť MUDr. M. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. R. V., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2009

doručená sťažnosť MUDr. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 3. februára 2009.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že 15. februára 2006 sa uskutočnilo

mimoriadne valné zhromaždenie akciovej spoločnosti S., a. s., „na ktorom pod zámienkou

transformácie spoločnosti, zo S., a.s. na S., sa prijali aj nové stanovy, a to ako súčasť

prijatých uznesení č. 2 a 3“.

Podľa názoru sťažovateľa stanovy novovzniknutého S. „umožňujú predstavenstvu

spol. S. vyvlastňovať súkromný majetok drobných podielnikov S., konkrétne ich podiely, a to

týmto mechanizmom :

1. Stanovy určujú, že nová hodnota základného členského vkladu sa zvyšuje

na 360.000,-Sk (predchádzajúci základný podiel tvorila 1 akcia v nominále 1000,-Sk,

ktorá sa obchodovala na BCPB v čase jej obchodovateľnosti za podstatne nižšiu trhovú

cenu)

2. Stanovy určujú, že neuhradenie tejto novej hodnoty (do 40 dní odo dňa zmeny

právnej formy) sa považuje za porušenie členských povinností.

3. Stanovy určujú, že za porušenie členských povinností môže predstavenstvo vylúčiť

podielnika z družstva, a vyvlastniť jeho podiely zrušením jeho vlastníckeho práva a výplatou

vyrovnávacieho podielu, výšku ktorého určil majoritný akcionár rovnako prostredníctvom

tých istých nových stanov.“.

Konkrétny zásah do svojho práva vlastniť majetok vidí sťažovateľ v postupe

Predstavenstva družstva, ktoré „na základe týchto nových stanov prijatých ako súčasť

uznesení č. 2 a 3, následne vyvlastnilo súkromný majetok sťažovateľa, a to tým, že ho

zbavilo vlastníckeho práva (viď príloha č.8), a následne mu vyplatilo vyrovnávací podiel

vo výške 206.749,-Sk šekovou poukážkou (viď príloha č. 9) v zmysle nových stanov“.

Ako dôkaz, že došlo k vyvlastneniu, sťažovateľ uvádza, že 26. júna 2006 prevzal

„list od predstavenstva S. zo dňa 9.6.2006, v ktorom mi oznamujú ich rozhodnutie o mojom

vylúčení zo S. (z dôvodu nesplatenia základného členského vkladu), a informujú ma

o vyplatení vyrovnávacieho podielu, (viď príloha č. 8)“.

Sťažovateľ sa žalobou zo 7. apríla 2006 domáhal na Okresnom súde Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) vyslovenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Tento

o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -160 z 18. januára 2007 tak, že návrhu

sťažovateľa čiastočne vyhovel a „čiastočne zneplatnil uznesenia č. 2 a 3, konkrétne

navýšenie základného členského vkladu na 360.000,-Sk (viď príloha č. 3)“.

Na základe odvolania žalovaného bol rozsudok okresného súdu preskúmaný

Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a následne rozsudkom č. k.

-251 z 27. júna 2007 zmenený. Krajský súd svojím rozsudkom žalobu

sťažovateľa zamietol a zároveň čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej

sa rozhodnutia o náhrade trov konania.

Sťažovateľ 16. augusta 2007 podal na najvyššom súde dovolanie, v ktorom žiadal

zrušiť rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 3. februára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva presvedčenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa

vo svojom rozhodnutí „vyhol podstate sporu. A svoje rozhodnutie odôvodnil irelevantnými

argumentmi. Porušovateľ sa vyhol otázke, či nové stanovy, ktoré tvoria súčasť prijatých

sporných uznesení umožňujú predstavenstvu S. vyvlastňovať súkromný majetok podielnikov

S. v rozpore s SR.“.

Podstatou sporu podľa názoru sťažovateľa „bolo a je dodatočné navyšovanie

základného členského podielu s cieľom vyvlastniť majetok spolupodielníkov, čo je podľa

sťažovateľa v rozpore s . Podstatou sporu bolo a je protiústavné vyvlastňovanie

majetku pod zámienkou nezaplatenia dodatočne navýšeného základného členského

podielu.“.

Podľa argumentov sťažovateľa uvedených v sťažnosti „predstavenstvo S.

vyvlastňovalo súkromný majetok drobných podielnikov bez akejkoľvek opory v zákone, len

na základe nových stanov ktoré boli prijaté ako súčasť sporných uznesení č 2 a 3 počas

MVZ konaného dňa 15.2.2006 (ďalej len sporné uznesenia)“. V obsahu nových stanov vidí

sťažovateľ jasný zámer majoritného akcionára zbaviť iných akcionárov ich „majetkového

práva, a privlastniť si takýmto spôsobom ich majetok za netrhovú cenu. (Cenu si určil

jednostranne majoritný podielnik, tiež prostredníctvom nových stanov.)“.

V povinnosti navýšiť členský vklad, o ktorej rozhodlo Predstavenstvo družstva

„za účelom vyvlastnenia (t.j. pozbavenia majetkového práva) je už protiprávne konanie,

a preto by malo byť súdom aj takto označené. Porušovateľ však toto nespravil. Porušovateľ

nadradil akýsi podnikateľský zámer žalovaného nad garantované práva žalobcu.“.

Podľa sťažovateľa teda najvyšší súd „svojím postupom odmietol poskytnúť

sťažovateľovi ochranu, čím sa dopustil porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto žiadal

rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady

trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo MUDr. M. J. vlastniť majetok zaručené v či. 20 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručené v čl. 46

ods. 1 , a v či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

3.2.2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 3.2.2009 sa zrušuje, a vec

sa vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie.

3. MUDr. M. J. priznáva (podľa SR) primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 223,40 € (slovom

dvestodvadsaťtri eur a štyridsať centov) k rukám jeho právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2009.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj listinných dôkazov predložených sťažovateľom

zistil, že zásadnou námietkou sťažovateľa v dovolaní podanom najvyššiemu súdu bol podľa

názoru sťažovateľa obsah uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia, konkrétne

uznesení č. 2 a 3. Toto vyplýva z časti dovolania označenej ako „2. PODSTATA SPORU“.

Protiprávnosť predmetných uznesení sťažovateľ vidí v skutočnosti, že tieto „obsahujú nové

stanovy, ktoré zaväzujú predstavenstvo S. na protiprávne konanie, konkrétne na protiprávne

vyvlastnenie súkromného majetku“. Súčasťou dovolacích dôvodov je práve tvrdenie, že

krajský súd sa v rámci odvolacieho konania touto podstatnou námietkou nezaoberal.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere zaoberal podaným

dovolaním, pričom svoju pozornosť a argumentáciu v rámci odôvodnenia rozsudku upriamil

práve na tvrdenia, ktoré samotný sťažovateľ v dovolaní označil ako podstatné.

Najvyšší súd sa „nestotožnil s názorom žalobcu, že prijatím stanov a odsúhlasením

zmeny právnej formy spoločnosti, došlo k vyvlastneniu majetku žalobcu“.

Najvyšší súd podrobne zdôvodnil svoj právny názor, podľa ktorého krajský súd ako

odvolací súd „dospel k správnemu záveru, že prijatím uznesení nedošlo k vyvlastneniu

majetku žalobcu a porušeniu článku 20 . Tvrdenie žalobcu,

že uzneseniami 2,3 došlo k vyvlastneniu jeho majetku, nemá žiadnu právnu oporu a toto

konštatovanie je pre posúdenie platnosti, i uznesení z mimoriadneho valného zhromaždenie

podľa právne irelevantné. Z predložených dôkazov je

zrejmé, že prijatými uzneseniami č. 2,3 došlo k zmene stanov, ktorými bol navŕšený členský

vklad pôvodných akcionárov, ktorá skutočnosť sa nedá označiť za vyvlastnenie majetku ako

tvrdí žalobca. Pre platné prijatie uznesení na valnom zhromaždení, platia zákonné postupy.

Pokiaľ tento zákonný postup porušený nebol a bolo prijaté uznesenie, s ktorým nesúhlasili

úplne všetci akcionári, nejde o prijaté uznesenia v rozpore s . Bolo by v rozpore

s podnikateľskými zámermi, pokiaľ by nebolo možné v uznesení prijať rozhodnutie, ktoré by

nebolo v súlade s vôľou všetkých akcionárov. Fakt, že v danom prípade nové stanovy boli

prijaté potrebnou väčšinou akcionárov na platné prijatie rozhodnutia, sporný nie je.

Z uvedeného dôvodu, pokiaľ aj žalobca je názoru, že takto prijaté uznesenie je pre neho

nevýhodné, nejde o uznesenie, ktoré by bolo v rozpore s .

Tvrdenie žalobcu, že odvolací súd v danom prípade nerešpektoval ustanovenie § 176 ods. 1

, je taktiež nedôvodné a s otázkou, či uznesenia č. 2,3 boli prijaté

v rozpore so zákonom právne irelevantné.“.

Ako vyplýva aj z už uvedeného, najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

riadne vysporiadal s dovolacími námietkami žalobcu, a to aj v rozsahu námietok, ktoré

tvoria zásadný obsah podanej ústavnej sťažnosti.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musia súdne

rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah

tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať

svoje rozsudky nie je možné chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý

argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).

Za úplné a dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku,

ktoré dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach

a právnych záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda

odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet

vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj

zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných

ustanovení, spĺňa v plnej miere požiadavku . Skúmaný

rozsudok najvyššieho súdu tieto náležitosti bezpochyby obsahuje. Najvyšší súd bol pri

posudzovaní dovolania viazaný rozsahom, v akom bol napadnutý výrok rozhodnutia

odvolacieho súdu. V rozsahu dôvodov dovolania a výslovne uvedených podstatných

námietok sťažovateľa preto ústavný súd nezistil v konaní najvyššieho súdu odmietnutie

poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi tak, ako to tento tvrdí vo svojej sťažnosti.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa obsahu skúmaného rozhodnutia

najvyššieho súdu ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd z rozsudku najvyššieho súdu nezistil také skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné pri meritórnom prerokovaní sťažnosti konštatovať zjavnú

arbitrárnosť rozhodnutia. Ústavný súd nezistil priamu súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, preto v tejto časti posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv

hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (, ). Inými slovami,

ústavný súd stabilne vo svojich rozhodnutiach zastáva názor, že všeobecný súd nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súd súčasne porušil

ústavnoprávne princípy vyplývajúce z (resp. z dohovoru).

Skutočnosť, že ústavný súd v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

z 3. februára 2009 nezistil porušenie ústavných princípov determinujúcich

spravodlivý proces, je právne významnou vo vzťahu ku skúmaniu opodstatnenosti sťažnosti

aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa a je tiež dôvodom,

pre ktorý treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ďalším dôvodom, pre ktorý je potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú, je fakt, že v danom prípade neexistuje ani relevantná súvislosť medzi

obsahom napadnutého rozsudku a označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta. Najvyšší súd ako súd dovolací svojím rozsudkom potvrdil rozsudok krajského

súdu č. k. -251 z 27. júna 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa

na určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia. Konajúce súdy

okrem iného posudzovali aj otázku, či prijatím sporných uznesení došlo k nezákonnému

vyvlastneniu sťažovateľa ako minoritného akcionára, a teda či takýmto konaním došlo

k neústavnému zásahu do základných práv zaručených . Skutočnosť, že túto

otázku konajúce súdy posúdili inak, ako to požadoval sťažovateľ, logicky ani len

nesignalizuje možnosť, aby tým zasiahli do označených práv sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009