Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 613/2013
PDF · 325.95 KB
No categories available
IV. ÚS 613/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval návrh Mgr. D. Č., G., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., CSc., B.,
na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Návrh Mgr. D. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. novembra
2012 doručený návrh Mgr. D. Č., G. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. V., CSc., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/49/12-K z 18. septembra
2012.
Navrhovateľ v návrhu okrem iného uvádza:
«Dňa 3. februára 2012 prijala Národná rada Slovenskej republiky (ďalej tiež len
„Národná rada“) uznesenie č. 790, ktorým ma zvolila za člena Súdnej rady Slovenskej
republiky (ďalej tiež len „Súdna rada“). ...
Súdna rada už na svojom zasadnutí bezprostredne nasledujúcom po tejto voľbe, teda
8. marca 2012, prediskutovala otázku mojej voľby a prijala i uznesenie, ktorým Národnej
rade vrátila uznesenie o mojej voľbe (viď. uznesenie Súdnej rady č. 1312 z 8. marca 2012).
I na ďalšom zasadnutí 24. apríla 2012 Súdna rada v takomto počínaní pokračovala, keď
uzneseniami č. 1327 a 1328 vrátila Národnej rade aj uznesenie s opraveným dátumom jeho
vydania (nakoľko do písomného vyhotovenia pôvodného uznesenia sa zrejme nedopatrením
dostal nesprávny ročník jeho prijatia vyjadrený letopočtom „2011“) a zároveň vytvorila
komisiu poverenú vypracovaním právnej analýzy k predmetnému uzneseniu Národnej
rady. ...
Následne Súdna rada, v zložení existujúcom i v čase prijatia všetkých troch jej
uznesení, zasadla posledný raz v dňoch 21. a 22. mája 2012, teda presne deň pred
začiatkom plynutia môjho funkčného obdobia a zároveň posledným dňom funkčného
obdobia predchádzajúcich členov Súdnej rady zvolených Národnou radou (P. H., A. M. a B.
N.). ...
Dňa 3. augusta 2012 mi bol doručený list Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“ alebo „VNF“) z 31. júla 2012 č. k.
VP/49/12-K, ktorým mi bolo oznámené začatie konania v zmysle čl. 9 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej tiež len „ústavný zákon“ alebo „ÚZ“), mi
malo byť zaslané uznesenie VNF č. 53 z 26. júna 2012 osvedčujúce takúto skutočnosť a bol
som požiadaný o vyjadrenie k predmetnému uzneseniu v lehote 15 dní od jeho doručenia. ...
Napriek tomu, že v liste mi bolo zaslané iné uznesenie ako to, na ktoré sa výbor
v liste odvolával (a to uznesenia VNF č. 88 z 31. júla 2012) som sa ku konaniu pre údajné
porušenie ústavného zákona vyjadril a to vyjadrením zo 6. augusta 2012, doručeným
Národnej rade (výboru) nasledujúci deň. ...
Dňa 2. októbra 2012 mi bolo doručené rozhodnutie VNF zo dňa 18. septembra 2012
č. VP/ 49/12-K, ktorým mi bola v údajnom súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona,
uložená pokuta v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára a to
vo výške 786 eur (s povinnosťou uhradiť uvedenú pokutu do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia na príjmový účet Kancelárie Národnej rady označený v rozhodnutí) za to, že
som mal porušiť povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona tým, že som nepodal
oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v určenej lehote, keďže oznámenie v súvislosti
s ujatím sa výkonu verejnej funkcie som mal podať do 22. júna 2012 a toto som podal až
7. augusta 2012. ...
S označeným rozhodnutím výboru, ako i s konaním voči mojej osobe nesúhlasím,
rozhodnutie nepovažujem za správne a preto využívam možnosť poskytnutú mi v čl. 10
ods. 2 ústavného zákona a podávam tento návrh na preskúmanie rozhodnutia, ktorým sa
domáham, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 73b ods. 3 vety druhej zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a postavení jeho sudcov napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 18. septembra 2012 č. VP/49/12-K, zrušil a to
z nasledovných dôvodov:
Preskúmavané rozhodnutie považujem za prejav neochoty VNF dostatočne podrobne
analyzovať problém ujatia sa výkonu verejnej funkcie verejným funkcionárom v mojom
postavení, v tomto prípade v súvislosti s ujatím sa výkonu funkcie člena Súdnej rady.
Odhliadnuc od gramatických a iných chýb, ktorým sa výbor nevyhol ani v texte
preskúmavaného rozhodnutia, totiž neobstojí už základný záver, že som mal porušiť
ústavným zákonom ukladanú povinnosť. Som totiž presvedčený, že výbor nevzal do úvahy
konkrétne okolnosti súvisiace s mojim ustanovením do funkcie a viacerými aktivitami
Súdnej rady spochybňujúcimi moje postavenie verejného funkcionára a napokon, nemožno
prijať ani záver o možnosti uloženia pokuty (ak by aj k porušeniu povinnosti došlo - čo ale
samozrejme popieram).
Pritom si dovolím upozorniť na prevzatie do tohto návrhu viacerých častí z môjho
vyjadrenia adresovaného výboru, s ktorého obsahom sa výbor vôbec nevysporiadal resp.
vysporiadal len veľmi formálne, pričom práve takúto argumentáciu považujem z pohľadu
upriamenia na podstatu problému za doslova kľúčovú.»
Výbor odôvodnil svoje rozhodnutie takto:
„Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z... v čl. 7 ods. 1 stanovuje verejným funkcionárom
(čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinnosť do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej
funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto
ústavného zákona.
Verejní funkcionári v pôsobnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií (čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona) sú povinní podať toto
oznámenie uvedenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.
Napriek tomu verejný funkcionár Mgr. D. Č., člen Súdnej rady Slovenskej republiky
nepodal predmetné oznámenie v súvislosti s ujatím sa funkcie verejného funkcionára v
lehote uvedenej v ústavnom zákone (verejnej funkcie sa ujal 23. 5. 2012, oznámenie mal
podať do 22. 6. 2012, predmetné oznámenie podal 7. 8. 2012).
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s
predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 31. júla 2012 pri rokovaní o Prehľade Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach
funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za jún - júl
2012 a uznesením č. 88 z 31. júla 2012 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2
písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal
menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany
verejného záujmu.
Dotknutý verejný funkcionár vo svojom vyjadrení zo dňa 6. 8. 2012 v ktorom uviedol,
že treba rozlišovať medzi I. ustanovením člena súdnej rady, II. začatím plynutia jeho
funkčného obdobia a III. ujatím sa výkonu verejnej funkcie, do ktorej bol niektorý
zo spôsobov predpokladaných ústavou a zákonmi ustanovený.
Ak aj uznesenie výboru hovorí len o ujatí sa verejnej funkcie (nie jej výkonu) 23. 5.
2012, a podľa jeho obsahu teda medzi inštitútmi pod II. a III. nerozlišuje, musí to mať za
následok, že ani záver o porušení povinnosti verejného funkcionára ustanovenej v čl. 7
ústavného zákona nemôže byť správnym. Ďalej vo svojom vyjadrení verejný funkcionár
uvádza, že funkčné obdobie mu síce začalo plynúť 23. 5. 2012, avšak pre neobsadenie
postov ďalších členov Súdnej rady Slovenskej republiky bolo vylúčené, aby sa mohol ujať
verejnej funkcie. Ďalší členovia Súdnej rady Slovenskej republiky boli zvolení 29. 6. 2012,
a pretože sa tak stalo zhodou okolností počas jeho dovolenky v zahraničí, poznatok
o doplnení počtu členov mohol získať až po návrate. Tým treba považovať za vylúčenú
i možnosť, aby sa mohol ujať výkonu funkcie ktorýmkoľvek z už uvedených spôsobov
bezprostredne po obsadení dvoch uprázdnených pozícií členov Súdnej rady Slovenskej
republiky, pominúc na tomto mieste nezvolanie žiadneho zasadnutia Súdnej rady Slovenskej
republiky po 22. 5. 2012, ktorého by sa mohol zúčastniť. V závere svojho vyjadrenia
uvádza, že do dnešného dňa sa nemohol ujať výkonu funkcie člena Súdnej rady Slovenskej
republiky, a preto lehota v čl. 7 ústavného zákona nemohla začať plynúť, a takto ani márne
plynúť. Navrhol, aby konanie voči jeho osobe bolo zastavené.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný
funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným
zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného
funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9
ods. 10 ústavného zákona vo výške mesačného platu verejného funkcionára (keďže ide
o porušenie povinností podľa čl. 7 ústavného zákona podať oznámenie v lehote do 30 dní
odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie).
Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania,
ak sa v konaní nepreukáže, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosti
ustanovené týmto ústavným zákonom.
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného
funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané
skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho
porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie
predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému
Mgr. D. Č., členovi Súdnej rady Slovenskej republiky ukladá pokuta za porušenie
povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu
verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie
bolo dňa 18. septembra 2012 schválené uznesením č. 112...
Výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods.
16 ústavného zákona vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (2011), keďže verejný funkcionár
v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu, a nepoberal za ňu samozrejme ani mzdu.
Uvedená výška platu pre účely určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného
zákona bola ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní
č. IV. ÚS 125/07-31 zo dňa 4. októbra 2007, podľa ktorého ak nemal verejný funkcionár
v predchádzajúcom roku (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nie je možné aplikovať
ustanovenie č1. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného
zákona...“
Navrhovateľ v návrhu argumentuje takto:
«Ad 1 - porušenie povinnosti:
Podľa čl. 3 ods. 1 ÚZ verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý,
kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1 (okrem iných tam uvedených osôb teda
i členovia Súdnej rady Slovenskej republiky, o ktorých hovorí čl. 2 ods. 1 písm. g/ ÚZ a do
ktorej funkcie som bol Národnou radou Slovenskej republiky zvolený i ja). Na účely čl. 7 a 8
a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala
verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa
skončenia výkonu verejnej funkcie.
Podľa čl. 7 ods. 1 ÚZ verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal
výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za
predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie údaje vymenované v takomto ustanovení.
Už vo svojom vyjadrení zo 6. augusta 2012, na ktorého podanie ma vyzval VNF, som
upozornil na potrebu rozlišovania medzi A) ustanovením do verejnej funkcie, B) začatím
plynutia funkčného obdobia člena Súdnej rady (ako kolektívneho orgánu) a C) ujatím sa
výkonu verejnej funkcie.
Súdna rada je totiž kolektívnym orgánom, ktorého časť členov volia spomedzi seba
sudcovia Slovenskej republiky (8 sudcov, čl. 141a veta druhá písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov, ďalej len „Ústava“), ďalších členov volí Národná rada a vymenúvajú prezident
Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky (každý z takýchto ústavných orgánov po
troch členoch, čl. 141 a veta druhá písm. b) - d) Ústavy) a 18. členom Súdnej rady
a zároveň jej predsedom je z titulu svojej funkcie predseda Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (vymenúvaný prezidentom Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady, čl. 141a
ods. 1 veta prvá a ods. 4 písm. c) a čl. 145 ods. 3 Ústavy).
K charakteristikám takéhoto orgánu patrí na jednej strane, že svoje pôsobnosti
vymedzené v Ústave a v príslušných zákonoch realizuje (až na výnimky, ktoré sú však pre
účel tohto podania a ním začatého konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky bez
právneho významu) rozhodovaním v zbore svojich členov a to s požiadavkou na dosiahnutie
nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady na prijatie uznesenia (čl. 141a ods. 5
Ústavy a návetie odseku 4 rovnakého článku) a na strane druhej, že Ústava nepozná
funkčné obdobie Súdnej rady (ako celku), ale len päťročné funkčné obdobie jednotlivých jej
členov (čl. 141a ods. 3 veta prvá Ústavy). Logickým dôvodom ostatného uvedeného je
pritom praktická nemožnosť dosiahnutia takej súhry medzi všetkými fórami či osobami,
podieľajúcimi sa na kreovaní Súdnej rady, aby k ustanoveniu všetkých členov Súdnej rady
mohlo dôjsť k rovnakému času. Ak by aj taká súhra celkom mimoriadne nastala, z povahy
veci by bola možnou nanajvýš u 17 členov Súdnej rady - tých volených sudcami a Národnou
radou, resp. menovaných prezidentom a vládou; pretože v prípade predsedu Súdnej rady by
v príslušnom čase funkcia bola buď obsadená (a osobe takúto funkciu zastávajúcej by
plynulo funkčné obdobie samostatne už pred začatím plynutia funkčných období ostatných
členov Súdnej rady), alebo naopak bola neobsadená (s čím by bola spojená povinnosť
ostatných členov Súdnej rady „postarať sa“ o návrh kandidáta na takúto funkciu
a o predloženie takého návrhu prezidentovi, ako tomu napokon bolo aj v prípade ostatného
obsadzovania tejto funkcie v roku 2009, kedy zas logicky funkčné obdobie predsedu Súdnej
rady môže začať plynúť až po začatí plynutia funkčných období ostatných členov).
A) ustanovenie do verejnej funkcie:
Určenie času ustanovenia člena Súdnej rady do funkcie v praxi nemôže činiť
podstatné problémy. Zaiste, niet dôvodu polemizovať so záverom, že v prípade voľby sudcov
majúcich zastávať posty členov Súdnej rady volených sudcami je takýmto časom deň,
v ktorom sa vykonali voľby (bez ohľadu na možnosť vyhlásenia výsledkov volieb na to
určeným volebným orgánom až v neskoršom čase, ako sa to inak stalo i v tomto roku).
V prípade voľby členov Súdnej rady Národnou radou je takýmto časom deň prijatia
príslušného uznesenia Národnej rady, v prípade menovania členov prezidentom deň prijatia
príslušného rozhodnutia a napokon v prípade menovania členov vládou deň prijatia
príslušného uznesenia vlády.
B) začatie plynutia funkčného obdobia:
Problém začatia plynutia funkčného obdobia člena Súdnej rady je už trochu zložitejší
a súvisí s ambíciou zabezpečiť kontinuitu fungovania orgánu ako celku. Už v procese
ustanovovania prvých členov Súdnej rady (po zakotvení takéhoto orgánu v Ústave a prijatí
zákona predpokladaného v čl. 141a ods. 6 a ods. 4 písm. g) Ústavy, teda zákona č.
185/2002 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „zákon o Súdnej rade“) sa
totiž prejavil vyššie priblížený fenomén nedostatku súhry tých, ktorí majú na kreovaní
Súdnej rady participovať. Ustanovenie jednotlivých členov už historicky prvej Súdnej rady k
rôznym časovým momentom i v spojení s neobsadením do toho času žiadneho z postov v
takomto orgáne spôsobilo, že i do budúcna bol do kreovania Súdnej rady zakódovaný
mechanizmus odchylného času začatia plynutia funkčných období jednotlivých jej členov.
Keďže však nie je účelom tohto vyjadrenia zaoberať sa primárne týmto problémom, postačí
tu zrejme obmedziť sa na to, že funkčné obdobie môže členovi Súdnej rady začať plynúť buď
momentom uplynutia funkčného obdobia jeho predchodcu či predchodcov (ak bol za člena
Súdnej rady zvolený alebo vymenovaný ešte v priebehu funkčného obdobia takéhoto
predchodcu či dokonca viacerých predchodcov ustanovených do funkcií spoločne) alebo už
momentom ustanovenia do funkcie (toto vtedy, ak ku voľbe alebo vymenovaniu dôjde až po
uplynutí funkčného obdobia člena Súdnej rady a kedy sa výpadok v úplnosti orgánu musí
zaceliť najskôr, ako to je možné.
C) ujatie sa výkonu verejnej funkcie:
Pre účely možného vzniku konfliktu záujmov, vzniku povinností verejného
funkcionára a aj prípadného postihu nesplnenia si niektorej právom predpokladanej
povinnosti však nie je rozhodujúci časový moment ustanovenia do funkcie ani časový
moment, ku ktorému začína plynúť funkčné obdobie verejného funkcionára, ale už vyššie
citované články ÚZ, ktoré v tomto smere považujú za významný čas ujatia sa výkonu
funkcie.
Účel takejto úpravy je zrejmý - až ujatím sa osobou ustanovenou do verejnej funkcie
výkonu takejto funkcie totiž nastupuje riziko konfliktu osobného záujmu príslušnej osoby
s verejným záujmom, ktorý má byť v takejto funkcii obhajovaný. Takéto riziko tu v čase
ustanovenia do funkcie ani v čase začatia plynutia funkčného obdobia - bez ujatia sa
v takomto čase aj výkonu funkcie ešte nie je (ani byť nemôže).
Rozhodne tu pritom nemožno zmiešavať pojmy „ujatie sa funkcie“ a „ujatie sa
výkonu funkcie“, ako to aj v preskúmavanom rozhodnutí a tiež v jemu predchádzajúcom
uznesení č. 88 z 31. júla 2012 urobil výbor, pretože je jednou zo zásad slovenského
právneho poriadku, že len pojmom a výrazom vyjadreným v právnych predpisoch
rovnakými slovami treba priznávať rovnaký význam a naopak pojmom a výrazom odlišným
význam rozličný. O žiaden prípad nezhody zapríčinenej len použitím synonyma pritom v
tejto veci nejde (keďže nepochybne medzi ujatím sa funkcie a ujatím sa výkonu funkcie treba
vidieť väčší než zanedbateľný rozdiel).
Člen Súdnej rady, ktorý ním v skoršom čase nebol, sa pritom výkonu funkcie môže
ujať prakticky len troma spôsobmi. Tým prvým je jeho prvá účasť na zasadnutí orgánu
(ktorého je členom) v spojitosti so zúčastnením sa prvého hlasovania (v ktorom bude pre
prijatie určitého rozhodnutia a to prípadne aj len o schválení programu uvažované tiež
s jeho hlasom), tým druhým využitie oprávnenia člena Súdnej rady požiadať spolu s ďalšími
minimálne piatimi členmi o zvolanie zasadnutia Súdnej rady (§ 6 ods. 4 a 5 zákona o Súdnej
rade) a napokon tretím využitie oprávnenia navrhnúť zmenu alebo doplnenie už určeného
programu zasadnutia Súdnej rady (navrhnutého predsedom Súdnej rady podľa § 6 ods. 2
vety prvej zákona o Súdnej rade) s tým, že ak pre takýto návrh získa podporu ešte ďalších
najmenej dvoch členov, predseda Súdnej rady je povinný takýto návrh na rokovanie Súdnej
rady zaradiť (§ 6 ods. 2 veta druhá a tretia zákona o Súdnej rade).
K žiadnej z takýchto situácií však až do 16. októbra 2012 nedošlo a hoci nepopieram,
že som sa výkonu verejnej funkcie ujal práve takýmto dňom, ako to ostatne vyplýva
z výstupov z 1. zasadnutia Súdnej rady v jej súčasnom zložení; z pohľadu správnosti
preskúmavaného rozhodnutia VNF je významné len to, že sa tak stalo až po
inkriminovaného rozhodnutia.
Výboru a predovšetkým jeho rozhodnutiu pritom vytýkam, že na obsah môjho
pomerne podrobného vyjadrenia absolútne nevzal zreteľ a argumentačne sa s ním takmer
vôbec nevysporiadal. Práve takýto postup výboru si potom vysvetľujem aj ako príčinu, pre
ktorú výbor zotrval na svojom zjednodušujúcom, avšak právne neobhájiteľnom názore,
podľa ktorého sú pojmy „ujatie sa verejnej funkcie a ujatie sa jej výkonu“ totožné, pričom
výkonu verejnej funkcie som sa tak mal ujať už 23. mája 2012 a príslušná lehota mi mala
uplynúť už 22. júna 2012.
Ústavný zákon síce ujatie sa výkonu verejnej funkcie nedefinuje, mimo akúkoľvek
pochybnosť však v rámci takéhoto slovného spojenia kladie dôraz na časť tvorenú slovami
„ujatie sa výkonu“. Takýmto ujatím sa výkonu pritom zjavne nemôže byť len začatie
plynutia funkčného obdobia člena kolektívneho orgánu, ale až časový moment, v ktorom
verejný funkcionár začal reálne uplatňovať práva a povinnosti v rámci činnosti orgánu,
ktorého je členom. Tu pritom nemožno nevidieť zásadný rozdiel medzi ujímaním sa výkonu
funkcií tými verejnými funkcionármi, ktorí nie sú členmi kolektívnych orgánov vôbec
(napríklad prezident Slovenskej republiky podľa čl. 2 ods. 1 písm. a) ÚZ alebo generálny
prokurátor podľa písmena h) toho istého článku i odseku ÚZ); verejnými funkcionármi
zastávajúcimi z titulu svojich funkcií i funkcie členov kolektívnych orgánov, avšak
schopnými sa ujať výkonu funkcií aj samostatne (napr. ministri ako členovia vlády podľa
čl. 2 ods. 1 písm. c) ÚZ) a napokon tými verejnými funkcionármi, ktorí sú nimi výlučne
z titulu členstva v kolektívnom orgáne a ktorým žiadne možnosti ujatia sa výkonu funkcie
mimo pôdy kolektívneho orgánu, ktorého sú členmi (a to samostatne, čiže bez súčinnosti
s inými členmi) nesvedčia (pričom priam ukážkovým príkladom takéhoto ostatného
zmieňovaného verejného funkcionára je aj člen Súdnej rady). Kým u prvých dvoch takto
vymedzených skupín verejných funkcionárov by zrejme šlo položiť znamienko rovnosti
medzi tu zmieňované pojmy a to dokonca i medzi všetky takéto pojmy („ustanovenie do
funkcie“, „začatie plynutia funkčného obdobia“, „ujatie sa funkcie“ a „ujatie sa výkonu
funkcie“), pretože tu verejný funkcionár už od počiatku svojho funkčného obdobia začína aj
realizovať z funkcie mu plynúce práva a povinnosti; takto to nie je a ani nemôže byť u
verejných funkcionárov spadajúcich do skupiny tretej, u ktorých je možnosť ujatia sa
výkonu verejnej funkcie závislou buď od súčinnosti s inými členmi orgánu (ktorého sú
členmi) alebo dokonca i od vykonávania funkcií orgánu ako celku.
Ad 2 - okolnosti súvisiace s ustanovením navrhovateľa do funkcie a aktivitami Súdnej
rady spochybňujúcimi postavenie navrhovateľa ako verejného funkcionára:
I keď nie je mojím záujmom argumentovať ad absurdum, k ujatiu sa výkonu verejnej
funkcie v pravom zmysle takéhoto slovného spojenia by dokonca ani nemuselo dôjsť, pokiaľ
by sa po celé funkčné obdobie člena Súdnej rady spochybňovala platnosť jeho ustanovenia
do funkcie a na takomto základe by sa mu vo výkone funkcie (a teda logicky aj v ujatí sa
takéhoto výkonu) bránilo.
Takýto postup pritom prinajmenšom po istý čas práve v mojom prípade nebol
nepredstaviteľným, keďže Súdna rada prijala hneď niekoľko rozhodnutí, ktorými vyjadrila
neochotu akceptovať uznesenie Národnej rady o mojej voľbe za člena Súdnej rady
a dokonca aj poslednom zasadnutí, konanom 16. októbra 2012, prejavila na návrh predsedu
takéhoto orgánu vôľu sa problémom takejto voľby zaoberať i potom, čo došlo k zásadnej
obmene jej personálneho zloženia, nech aj až na neskoršom zasadnutí (v tejto súv. por.
uznesenie súdnej rady č. 3 zo 16. októbra 2012), hoci akceptovaním aj hlasovacieho práva
navrhovateľa mu už ujatie sa výkonu verejnej funkcie umožnila. Z uvedeného uhla pohľadu
zaiste nemôže byť bez významu ani to, že v čase začatia plynutia funkčného obdobia
navrhovateľa neboli Národnou radou zvolení ďalší dvaja členovia Súdnej rady a Súdna
rada rešpektovala názor, že pred doplnením počtu jej členov na plný (Ústavou i zákonom
predpokladaný) počet nemôže zasadať (uznesenie Súdnej rady č. 3 z 15. októbra 2007) ani
nezasadala a že Národná rada až pristúpením k voľbe len ďalších dvoch členov Súdnej rady
(v júni 2012) demonštrovala (hoc aj len nepriamo) vôľu rešpektovať uznesenie o voľbe
navrhovateľa, čím však odstránila len jeden zo zdrojov spochybňovania ustanovenia
navrhovateľa do funkcie, ani ona však takto ešte neprivodila ujatie sa navrhovateľom
výkonu verejnej funkcie, do ktorej bol zvolený.
Primárnym dôvodom, pre ktorý je napadnuté rozhodnutie nesprávne, je teda
nerozlišovanie výborom medzi začatím môjho funkčného obdobia ako člena Súdnej rady
(pri extrémnom zjednodušení pomenovateľným za „ujatie sa verejnej funkcie“) a ujatím sa
týmto výkonu verejnej funkcie (ako začatím s výkonom práv a povinností člena Súdnej rady,
ku ktorému u mňa nesporne došlo až podieľaním sa aj ním na prijatí uznesenia Súdnej rady
č. 1 zo 16. októbra 2012 - inak uznesenia schvaľujúceho volebnú komisiu).
Je mi síce známa do istej miery konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej
republiky, prinášajúca výklad pojmu uvedeného v čl. 7 ods. 1 ÚZ (napr. III. ÚS 107/2010
-inak vo veci obdobného problému JUDr. V. D. zastávajúceho v minulosti taktiež post člena
Súdnej rady), je však presvedčený, že tentoraz na skoršom výklade nemožno trvať hneď z
dvoch zásadných dôvodov:
Tým prvým je, že doterajšia judikatúra sa nevysporiadala do všetkých dôsledkov
s rozdielnosťou postavenia jednotlivých verejných funkcionárov a rozdielnosťami pri
ujímaní sa nimi výkonu zastavaných verejných funkcií (tak ako na tieto je poukazované
v závere časti Ad 1 tohto návrhu) a pre doterajšie nestretnutie sa s problémom
kontinuálneho popierania statusu verejného funkcionára (ktorý vznikol u navrhovateľa už
pred začatím plynutia jeho funkčného obdobia člena Súdnej rady a s istými obmenami nie je
uzavretý dodnes) nemohla poskytnúť ani odpoveď na to, aký má význam (teda či možno
hovoriť o ujatí sa výkonu verejnej funkcie aj vtedy, keď ešte nie je zrejmé, či výkon takejto
funkcie bude vôbec umožnený).
Druhým dôvodom je potom odlišnosť právnych situácií do 31. decembra 2010
vrátane (tu v čase, v ktorom sa ujal výkonu verejnej funkcie JUDr. D.) a po takomto čase
(po nadobudnutí účinnosti zákona č. 495/2010 Z. z.). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky
pri rozhodovaní ním vo veci sp. zn. III. ÚS 107/2010 totiž vychádzal z právnej úpravy, ktorá
žiadnym spôsobom nekonkretizovala mechanizmus odvolania členov Súdnej rady volených
Národnou radou, resp. vymenúvaných prezidentom a vládou (takúto úpravu priniesol práve
až čl. 1 bod 6 v spojení s čl. II zákona č. 495/2010 Z. z.) a teda aj zo stavu relatívnej
stability aktu voľby - ktorá istota tu ale u mňa (v čase úvah o ujatí sa ním výkonu verejnej
funkcie) už nebola.
Ad 3 - možnosť postihu:
Za správnu napokon nepovažujem potom ani interpretáciu ust. čl. 9 ods. 16 ÚZ
podanú výborom, v zmysle ktorej by sa pri určení mesačného platu (ako základu pre
uloženie pokuty) mala použiť tam uvedená fikcia.
Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona v prípade, ak mesačný plat verejného
funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a) je nižší ako
priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat
považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za
uplynulý kalendárny rok.
Takéto ustanovenie možno vykladať len tak, že jeho uplatnenie prichádza do úvahy
iba vtedy, ak verejný funkcionár za výkon funkcie, o ktorú tu ide, poberá vôbec nejaký plat
(výraz „nižší“ je nepochybne naviazaný na existenciu príjmu a nemožno ho vykladať tak
extenzívne, žeby sa nim malo rozumieť aj „žiadny“). Ak mal ústavodarca na mysli opak, nič
mu nebránilo do ústavného zákona zakotviť aj takýto následok, ale tak neurobil.
O prípad poberania (ako členom Súdnej rady) platu za výkon verejnej funkcie však
nejde a ani ísť nemôže, pretože takáto funkcia je zo zákona tzv. čestnou funkciou bez nároku
na odmenu za jej vykonávanie (čl. I § 8 ods. 1 zákona o Súdnej rade).
Uloženie pokuty preto nie je možným.
Tento aspekt problému je inak zvlášť markantným, ak má byť verejným funkcionárom
v nehonorovanej funkcii sudca (ako je to aj v prípade mňa), pretože uplatnenie výkladu
prijatého výborom by v skutočnosti malo za následok postih verejného funkcionára na plate
za výkon inej funkcie, než tej v súvislosti s ktorou malo dôjsť k tvrdenému porušeniu
povinnosti (na plate za výkon funkcie sudcu) a bolo by takto aj nepriamym disciplinárnym
postihom sudcu prekračujúcim medze na to určenej úpravy a zároveň zásahom do garancie
neznížiteľnosti príjmu sudcu inak než z disciplinárnych dôvodov.
Nemožnosť uloženia pokuty nebola pertraktovaná v rozhodnutí III. ÚS 107/2010, čo
je ďalšou odlišnosťou od tohto prípadu a už tento dôvod samotný by mal postačovať na
zrušenie napadnutého rozhodnutia VNR.»
Z už uvedených dôvodov navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Rozhodnutie výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií
zo dňa 18. septembra 2012 č. VP/49/12-K sa zrušuje.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný
zaplatiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky náhradu trov
konania vo výške 322,96 € právnemu zástupcovi JUDr. J. V. na účet č... (2x 127,16 e + 2 x
7.41 + DPH) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Navrhovateľ v návrhu označuje ako dôkazy uznesenia Súdnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „súdna rada“) týkajúce sa jeho zvolenia a začiatku členstva v súdnej
rade a výslovne uvádza, že k nemu pripája fotokópie rozhodnutí výboru č. 88 z 31. júla
2012 a č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012 a jeho vyjadrenie k začatiu konania výboru
zo 6. augusta 2012. K doručenému návrhu však neboli pripojené žiadne prílohy.
Ústavnému súdu bolo ďalej 16. januára 2013 doručené oznámenie JUDr. Ľudmily
Gajdošíkovej, sudkyne spravodajkyne a členky IV. senátu ústavného súdu, v ktorom okrem
iného uviedla, že v označenej veci sp. zn. Rvp 13219/2012 „je právnym zástupcom
navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom J. V., zástupca riaditeľa a zamestnanec Ú., v
ktorom má čiastočný pracovný úväzok“. Podľa jej názoru uvedená skutočnosť by mohla
vniesť pochybnosti o jej predpojatosti pri rozhodovaní v označenej veci. Sudkyňa však
súčasne vyhlásila, že je pripravená rozhodovať nestranne a nezaujato.
Podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 29. 2. 2012 – 28. 2.
2013 (sp. zn. Spr. 165/2012) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov
štvrtého senátu.
Prvý senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 20. februára 2013 prerokoval
oznámenie sudkyne JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej, členky štvrtého senátu ústavného súdu,
o dôvodoch jej vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 13219/2012 a rozhodol, že sudkyňa JUDr. Ľudmila Gajdošíková nie je
vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod uvedenou spisovou značkou.
Keďže k návrhu nebola pripojená žiadna z kópií viacerých v návrhu citovaných
rozhodnutí (hoci navrhovateľ uviedol, že ich prikladá k návrhu), ústavný súd vyzval
navrhovateľa prípisom č. k. Rvp 13219/2012-15 z 22. apríla 2013 na doplnenie návrhu
o napadnuté rozhodnutie č. VP 49/12-K z 18. septembra 2012, ako aj o ďalšie relevantné
prílohy, ktoré uvádzal v pôvodnom návrhu.
Navrhovateľ v odpovedi na výzvu ústavného súdu doručenej 10. mája 2013 priložil
ako doplnenie návrhu kópiu uznesenia výboru č. V88 z 31. júla 2012 (nie kópiu rozhodnutia
výboru č. VP 49/12-K z 18. septembra 2012, ktoré je predmetom návrhu), pričom nepriložil
k nemu ani ďalšie prílohy uvádzané v pôvodnom návrhu, a následne 29. mája 2013 doručil
ústavnému súdu kópiu rozhodnutia výboru č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012, proti
ktorému návrh smeruje.
II.
Pôsobnosť ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545 /2005 Z. z. (ďalej
len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“) vymedzuje jeho čl. 2 tak, že tento zákon sa vzťahuje
podľa čl. 2 ods. 1 písm. g) na členov súdnej rady.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je na účely
tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. l. Na účely čl. 7
a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala
verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa
skončenia výkonu verejnej funkcie.
Podľa čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný záujem na účely tohto
zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým
občanom alebo mnohým občanom.
Podľa čl. 3 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. osobný záujem na účely tohto
zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech verejnému
funkcionárovi alebo jemu blízkym osobám.
Podľa čl. 3 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. rozpor záujmov na účely tohto
zákona je skutočnosť, keď verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný
záujem pred verejným záujmom.
Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie
vykonávať funkcie, zamestnania a činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou verejného
funkcionára podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a zákonov.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný
do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do
31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. l a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí
s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa
trvalého pobytu.
Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. začne výbor konanie
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“)
z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení
podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil
alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo
zákonom.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že
verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto
ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo
nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo
opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom,
odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť
zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladá
v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie
povinnosti podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o návrhoch vo veciach ochrany verejného
záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v súvislosti s výkonom funkcií verejných
funkcionárov vyplýva z čl. 10 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár
môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo
funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo
rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie
rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní
odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom
upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia
podľa čl. 12 ods. 2.
Zákonom, na ktorý odkazuje štvrtá veta citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č.
357/2004 Z. z., je zákon o ústavnom súde.
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného
funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).
Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa
pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.
Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a
orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Aj na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa vzťahuje § 25
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na
odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (PLz. ÚS 1/07).
Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého
rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,
pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Tak z uvedeného, ako aj už z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom bolo teda tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.
V konaniach o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1
ústavy možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Citované právne názory ústavného súdu týkajúce sa zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno nepochybne primerane aplikovať aj na
predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať najmä taký
návrh v týchto veciach, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí takú
príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom namietaným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.,
ktorých porušenie namieta, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyhovieť návrhu
navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu
navrhovateľa sústredil na posúdenie jeho opodstatnenosti z hľadiska námietok, resp.
argumentácie v ňom uplatnených.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatuje, že
navrhovateľ bol v relevantnom čase verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z., a teda je osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania
o preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru. Návrh bol podaný v lehote ustanovenej
v tretej vete čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a spĺňa náležitosti predpísané
Predmetom posudzovania ústavného súdu je označené rozhodnutie výboru.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) svojím
prípisom zo 6. februára 2012 doručil predsedovi súdnej rady uznesenie národnej rady č. 790
z 3. februára 2011 (správne má byť 2012, pozn.) o zvolení navrhovateľa za člena súdnej
rady. Predseda národnej rady opätovne zaslal upravené uznesenie národnej rady č. 790
z 3. februára 2012 prípisom z 12. marca 2012 predsedovi súdnej rady, ktoré bolo zaradené
do programu súdnej rady na 24. apríl 2012. Súdna rada uznesením č. 1327 z 24. apríla 2012
schválila komisiu, ktorá mala vypracovať právnu analýzu uznesenia národnej rady č. 790
z 3. februára 2012 o zvolení navrhovateľa za člena súdnej rady. Súdna rada svojím
uznesením č. 1328 z 24. apríla 2012 vrátila národnej rade toto jej uznesenie, tvrdiac, že je
zmätočné, nezrozumiteľné a nevykonateľné.
Ďalšia diskusia k uzneseniu národnej rady č. 790 z 3. februára 2012 bola zaradená na
zasadnutie súdnej rady zvolanej na 16. október 2012, na ktorom sa zúčastnil už aj
navrhovateľ. Diskusia bola odročená na účely poskytnutia materiálov týkajúcich sa zvolenia
navrhovateľa všetkým členom súdnej rady. Na zasadnutí súdnej rady 22. januára 2013 nebol
schválený návrh člena súdnej rady JUDr. R. Č. na zrušenie uznesenia súdnej rady č. 1328 z
24. apríla 2012 s odôvodnením, že pokiaľ jeho predmetom má byť preskúmanie zákonnosti
voľby člena národnou radou, rozhodovanie o takom návrhu nepatrí do kompetencie súdnej
rady. Na obidvoch týchto zasadnutiach súdnej rady sa navrhovateľ zúčastnil ako člen súdnej
rady.
Súdna rada napriek skutočnosti, že po doručení jej uznesenia národnej rady č. 790
z 3. februára 2012 rozvinula diskusiu o oprávnení súdnej rady zasiahnuť do rozhodovacej
činnosti národnej rady v súvislosti s voľbou člena súdnej rady zastupujúceho národnú radu
v súdnej rade (zvukový záznam z rokovania súdnej rady zo 16. októbra 2012 a 22. januára
2013), zriadila komisiu na vypracovanie právnej analýzy zvolenia navrhovateľa za člena
súdnej rady národnou radou a napokon prijala k uzneseniu národnej rady svoje stanovisko,
podľa názoru ústavného súdu len iniciatívne demonštrovala svoj právny názor na prijaté
uznesenie o zvolení člena súdnej rady národnou radou bez toho, aby toto zvolenie napriek
svojim ambíciám bola oprávnená zmeniť. Takáto právomoc v podobe akejsi záruky
zachovania vzájomných bŕzd a protiváh, ktorá odznela v diskusii na zasadnutí súdnej rady,
totiž súdnej rade neprislúcha ani podľa ústavy, ani podľa žiadnej zákonnej úpravy (a vôbec
nesúvisí so zachovaním vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých druhov štátnej moci).
Navrhovateľ, ktorý bol zvolený národnou radou za člena súdnej rady, sa jej novým členom
zastupujúcim národnú radu stal uplynutím funkčného obdobia predchádzajúceho
zástupcu/zástupcov národnej rady v súdnej rade. „Umožnenie“ účasti na zasadnutiach
súdnej rady navrhovateľovi len túto skutočnosť potvrdzuje.
Relevantným momentom pre rozhodnutie o porušení oznamovacej povinnosti
navrhovateľa je zaujatie právneho názoru k otázke ujatia sa výkonu verejnej funkcie,
ku ktorej sa už ústavný súd opakovane vyjadroval vo svojich rozhodnutiach. Porovnateľnou
vecou je podľa názoru ústavného súdu vec vedená pod sp. zn. III. ÚS 107/2010, keď
ústavný súd potvrdil uznesenie výboru o porušení oznamovacej povinnosti verejného
funkcionára a o uložení mu pokuty, v ktorej ústavný súd zaujal tento právny názor:
«Otázku interpretácie pojmu „ujatie sa výkonu verejnej funkcie“ už ústavný súd
judikoval a ďalej zotrváva na tomto stanovisku (III. ÚS 24/07, III. ÚS 165/07,
III. ÚS 172/08), v zmysle ktorého okamihom ujatia sa výkonu verejnej funkcie podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu treba rozumieť deň, keď sa verejný
funkcionár ujal svojej verejnej funkcie de iure, teda deň, v ktorom v zmysle príslušných
právnych predpisov verejný funkcionár nadobudol oprávnenia a povinnosti (právny status)
spojené s výkonom verejnej funkcie. Právny status navrhovateľa bol konštituovaný na
základe uznesenia vlády č. 528 z 15. júla 2009, preto treba v jeho prípade za okamih ujatia
sa výkonu verejnej funkcie považovať dátum uznesenia vlády, ktorou bol do verejnej
funkcie menovaný (15. júl 2009). Tvrdenie navrhovateľa, že sa dozvedel o svojom
menovaní až neskôr, nie je možné akceptovať aj z dôvodu, že z uznesenia vlády
a materiálov predkladaných na rokovanie vlády na 15. júl 2009 (prístupných každému aj na
internetovej stránke vlády) vyplýva, že k návrhu na vymenovanie člena Súdnej rady
č. 20816/2009 predkladateľkou „podpredsedníčkou vlády a ministerkou spravodlivosti“ bol
daný predtým aj písomný súhlas navrhovateľa s vymenovaním za člena Súdnej rady.
Navrhovateľ teda mohol vedieť a tiež predpokladať, že bude menovaný vládou do tejto
funkcie, resp. že o návrhu na jeho vymenovanie do funkcie člena Súdnej rady bude vláda
rozhodovať, a jeho tvrdenie o tom, že sa o tejto skutočnosti dozvedel neskôr, nemôže mať
na konečné rozhodnutie ústavného súdu podstatnejší význam. Obdobne vo svojom
oznámení, ktoré podal navrhovateľ výboru národnej rady, uviedol sám navrhovateľ dátum
ujatia sa výkonu verejnej funkcie 15. júl 2009.
Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej judikatúry, aplikujúc aj uvedené závery na
zistený skutkový stav, konštatuje, že navrhovateľ sa stal verejným funkcionárom (ujal sa
verejnej funkcie 15. júla 2009), v dôsledku čoho prvým dňom lehoty na podanie oznámenia,
ktorá mu začala plynúť, bol 16. júl 2009. Posledný deň uvedenej lehoty pripadol na
14. august 2009, čím navrhovateľ podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu nedodržal ústavným zákonom určenú procesnú lehotu, keď oznámenie podal až
21. septembra 2009.»
Rešpektujúc moment skončenia funkčného obdobia zástupcov národnej rady v súdnej
rade, t. j. 22. máj 2012 (obdobný postup bol uplatnený súdnou radou aj v roku 2007), je
právny názor obsiahnutý vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 107/2010 podľa názoru
ústavného súdu aplikovateľný aj na vec navrhovateľa.
Vychádzajúc z uvedeného, sa tak navrhovateľ stal členom súdnej rady dňom
nasledujúcim po uplynutí funkčného obdobia predchádzajúceho (predchádzajúcich) člena
súdnej rady zastupujúceho národnú radu, t. j. 23. mája 2012, bez ohľadu na to, že v poradí
ďalšie, t. j. najbližšie zasadnutie súdnej rady, sa uskutočnilo až 16. októbra 2012.
Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené nestotožňuje s právnym názorom
navrhovateľa o určení začiatku počítania 30-dňovej lehoty na splnenie si oznamovacej
povinnosti podľa čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a stotožňuje sa s právnym
názorom výboru, podľa ktorého oznamovaciu povinnosť si mal splniť najneskôr 22. júna
2012 a splnil si ju až 7. augusta 2012.
Ústavný súd sa nestotožňuje ani s právnym názorom navrhovateľa na uloženie mu
pokuty za nesplnenie si svojej oznamovacej povinnosti podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) v spojení
s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. totiž
zakladá osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť verejných funkcionárov zahrnutých pod
osobnú pôsobnosť tohto ústavného zákona, za nesplnenie alebo porušenie ktorej alebo
porušenie povinností a obmedzení ustanovených týmto ústavným zákonom pričom jej
osobitný účel je explicitne vymedzený jednak v označení tohto ústavného zákona (ochrana
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných
ustanoveniach (i čl. 1 ústavného zákona) sa ukladá sankcia; jednu zo sankcií predstavuje
uloženie pokuty podľa čl. 9 tohto ústavného zákona.
Z čl. 5 ods. 7 a čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vyplýva, že verejný
funkcionár je povinný splniť si do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie,
oznamovaciu povinnosť o tom, že urobil zákonom ustanovený právny úkon smerujúci
ku skončeniu funkcie, zamestnaní alebo činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s jeho verejnou
funkciou.
Z návrhu a aj z rozhodnutia výboru vyplýva, že navrhovateľ si svoju oznamovaciu
povinnosť v ustanovenej lehote od ujatia sa výkonu verejnej funkcie (22. júna 2012)
nesplnil. Ústavný súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom výboru, že
navrhovateľ nepodaním oznámenia v zákonom ustanovenej lehote si svoju oznamovaciu
povinnosť voči výboru podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nesplnil, čím porušil čl. 5
ods. 1 a 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a nemá dôvod tento záver výboru meniť.
V nadväznosti na tento právny záver výbor rozhodol o pokute navrhovateľa podľa
čl. 9 ods. 1 písm. a) a ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vo výške priemernej
nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2011, keďže
v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu a nepoberal za ňu ani odmenu, resp.
odmena za výkon tejto funkcie mu ani nebude patriť (II. ÚS 64/2011, II. ÚS 207/2011).
Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie výboru v súlade s ústavným zákonom
č. 357/2004 Z. z. napriek námietkam navrhovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky navrhovateľa proti
napadnutému rozhodnutiu výboru sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na
jeho spochybňovanie, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.
Po odmietnutí návrhu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
navrhovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013