Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 613/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval návrh Mgr. D. Č., G., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., CSc., B.,

na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Návrh Mgr. D. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. novembra

2012 doručený návrh Mgr. D. Č., G. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. V., CSc., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/49/12-K z 18. septembra

2012.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uvádza:

«Dňa 3. februára 2012 prijala Národná rada Slovenskej republiky (ďalej tiež len

„Národná rada“) uznesenie č. 790, ktorým ma zvolila za člena Súdnej rady Slovenskej

republiky (ďalej tiež len „Súdna rada“). ...

Súdna rada už na svojom zasadnutí bezprostredne nasledujúcom po tejto voľbe, teda

8. marca 2012, prediskutovala otázku mojej voľby a prijala i uznesenie, ktorým Národnej

rade vrátila uznesenie o mojej voľbe (viď. uznesenie Súdnej rady č. 1312 z 8. marca 2012).

I na ďalšom zasadnutí 24. apríla 2012 Súdna rada v takomto počínaní pokračovala, keď

uzneseniami č. 1327 a 1328 vrátila Národnej rade aj uznesenie s opraveným dátumom jeho

vydania (nakoľko do písomného vyhotovenia pôvodného uznesenia sa zrejme nedopatrením

dostal nesprávny ročník jeho prijatia vyjadrený letopočtom „2011“) a zároveň vytvorila

komisiu poverenú vypracovaním právnej analýzy k predmetnému uzneseniu Národnej

rady. ...

Následne Súdna rada, v zložení existujúcom i v čase prijatia všetkých troch jej

uznesení, zasadla posledný raz v dňoch 21. a 22. mája 2012, teda presne deň pred

začiatkom plynutia môjho funkčného obdobia a zároveň posledným dňom funkčného

obdobia predchádzajúcich členov Súdnej rady zvolených Národnou radou (P. H., A. M. a B.

N.). ...

Dňa 3. augusta 2012 mi bol doručený list Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“ alebo „VNF“) z 31. júla 2012 č. k.

, ktorým mi bolo oznámené začatie konania v zmysle čl. 9 ústavného zákona

č. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov

v znení ústavného (ďalej tiež len „ústavný zákon“ alebo „ÚZ“), mi

malo byť zaslané uznesenie VNF č. 53 z 26. júna 2012 osvedčujúce takúto skutočnosť a bol

som požiadaný o vyjadrenie k predmetnému uzneseniu v lehote 15 dní od jeho doručenia. ...

Napriek tomu, že v liste mi bolo zaslané iné uznesenie ako to, na ktoré sa výbor

v liste odvolával (a to uznesenia VNF č. 88 z 31. júla 2012) som sa ku konaniu pre údajné

porušenie ústavného zákona vyjadril a to vyjadrením zo 6. augusta 2012, doručeným

Národnej rade (výboru) nasledujúci deň. ...

Dňa 2. októbra 2012 mi bolo doručené rozhodnutie VNF zo dňa 18. septembra 2012

č. VP/ , ktorým mi bola v údajnom súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona,

uložená pokuta v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára a to

vo výške 786 eur (s povinnosťou uhradiť uvedenú pokutu do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia na príjmový účet Kancelárie Národnej rady označený v rozhodnutí) za to, že

som mal porušiť povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona tým, že som nepodal

oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v určenej lehote, keďže oznámenie v súvislosti

s ujatím sa výkonu verejnej funkcie som mal podať do 22. júna 2012 a toto som podal až

7. augusta 2012. ...

S označeným rozhodnutím výboru, ako i s konaním voči mojej osobe nesúhlasím,

rozhodnutie nepovažujem za správne a preto využívam možnosť poskytnutú mi v čl. 10

ods. 2 ústavného zákona a podávam tento návrh na preskúmanie rozhodnutia, ktorým sa

domáham, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 73b ods. 3 vety druhej zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a postavení jeho sudcov napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky

pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 18. septembra 2012 č. VP/49/12-K, zrušil a to

z nasledovných dôvodov:

Preskúmavané rozhodnutie považujem za prejav neochoty VNF dostatočne podrobne

analyzovať problém ujatia sa výkonu verejnej funkcie verejným funkcionárom v mojom

postavení, v tomto prípade v súvislosti s ujatím sa výkonu funkcie člena Súdnej rady.

Odhliadnuc od gramatických a iných chýb, ktorým sa výbor nevyhol ani v texte

preskúmavaného rozhodnutia, totiž neobstojí už základný záver, že som mal porušiť

ústavným zákonom ukladanú povinnosť. Som totiž presvedčený, že výbor nevzal do úvahy

konkrétne okolnosti súvisiace s mojim ustanovením do funkcie a viacerými aktivitami

Súdnej rady spochybňujúcimi moje postavenie verejného funkcionára a napokon, nemožno

prijať ani záver o možnosti uloženia pokuty (ak by aj k porušeniu povinnosti došlo - čo ale

samozrejme popieram).

Pritom si dovolím upozorniť na prevzatie do tohto návrhu viacerých častí z môjho

vyjadrenia adresovaného výboru, s ktorého obsahom sa výbor vôbec nevysporiadal resp.

vysporiadal len veľmi formálne, pričom práve takúto argumentáciu považujem z pohľadu

upriamenia na podstatu problému za doslova kľúčovú.»

Výbor odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„Ústavný .. v stanovuje verejným funkcionárom

(čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinnosť do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej

funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie funkcií,

zamestnaní, činností a majetkových pomerov orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto

ústavného zákona.

Verejní funkcionári v pôsobnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií (čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona) sú povinní podať toto

oznámenie uvedenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Napriek tomu verejný funkcionár Mgr. D. Č., člen Súdnej rady Slovenskej republiky

nepodal predmetné oznámenie v súvislosti s ujatím sa funkcie verejného funkcionára v

lehote uvedenej v ústavnom zákone (verejnej funkcie sa ujal 23. 5. 2012, oznámenie mal

podať do 22. 6. 2012, predmetné oznámenie podal 7. 8. 2012).

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s

predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 31. júla 2012 pri rokovaní o Prehľade Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach

funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za jún - júl

2012 a uznesením č. 88 z 31. júla 2012 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2

písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal

menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany

verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár vo svojom vyjadrení zo dňa 6. 8. 2012 v ktorom uviedol,

že treba rozlišovať medzi I. ustanovením člena súdnej rady, II. začatím plynutia jeho

funkčného obdobia a III. ujatím sa výkonu verejnej funkcie, do ktorej bol niektorý

zo spôsobov predpokladaných a zákonmi ustanovený.

Ak aj uznesenie výboru hovorí len o ujatí sa verejnej funkcie (nie jej výkonu) 23. 5.

2012, a podľa jeho obsahu teda medzi inštitútmi pod II. a III. nerozlišuje, musí to mať za

následok, že ani záver o porušení povinnosti verejného funkcionára ustanovenej v čl. 7

ústavného zákona nemôže byť správnym. Ďalej vo svojom vyjadrení verejný funkcionár

uvádza, že funkčné obdobie mu síce začalo plynúť 23. 5. 2012, avšak pre neobsadenie

postov ďalších členov Súdnej rady Slovenskej republiky bolo vylúčené, aby sa mohol ujať

verejnej funkcie. Ďalší členovia Súdnej rady Slovenskej republiky boli zvolení 29. 6. 2012,

a pretože sa tak stalo zhodou okolností počas jeho dovolenky v zahraničí, poznatok

o doplnení počtu členov mohol získať až po návrate. Tým treba považovať za vylúčenú

i možnosť, aby sa mohol ujať výkonu funkcie ktorýmkoľvek z už uvedených spôsobov

bezprostredne po obsadení dvoch uprázdnených pozícií členov Súdnej rady Slovenskej

republiky, pominúc na tomto mieste nezvolanie žiadneho zasadnutia Súdnej rady Slovenskej

republiky po 22. 5. 2012, ktorého by sa mohol zúčastniť. V závere svojho vyjadrenia

uvádza, že do dnešného dňa sa nemohol ujať výkonu funkcie člena Súdnej rady Slovenskej

republiky, a preto lehota v čl. 7 ústavného zákona nemohla začať plynúť, a takto ani márne

plynúť. Navrhol, aby konanie voči jeho osobe bolo zastavené.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný

funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným

zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného

funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9

ods. 10 ústavného zákona vo výške mesačného platu verejného funkcionára (keďže ide

o porušenie povinností podľa čl. 7 ústavného zákona podať oznámenie v lehote do 30 dní

odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie).

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania,

ak sa v konaní nepreukáže, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosti

ustanovené týmto ústavným zákonom.

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného

funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané

skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho

porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie

predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému

Mgr. D. Č., členovi Súdnej rady Slovenskej republiky ukladá pokuta za porušenie

povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu

verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie

bolo dňa 18. septembra 2012 schválené uznesením č. 112...

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods.

16 ústavného zákona vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (2011), keďže verejný funkcionár

v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu, a nepoberal za ňu samozrejme ani mzdu.

Uvedená výška platu pre účely určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného

zákona bola ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní

č. -31 zo dňa 4. októbra 2007, podľa ktorého ak nemal verejný funkcionár

v predchádzajúcom roku (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nie je možné aplikovať

ustanovenie č1. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného

zákona...“

Navrhovateľ v návrhu argumentuje takto:

«Ad 1 - porušenie povinnosti:

Podľa čl. 3 ods. 1 ÚZ verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý,

kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1 (okrem iných tam uvedených osôb teda

i členovia Súdnej rady Slovenskej republiky, o ktorých hovorí čl. 2 ods. 1 písm. g/ ÚZ a do

ktorej funkcie som bol Národnou radou Slovenskej republiky zvolený i ja). Na účely čl. 7 a 8

a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala

verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa

skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ÚZ verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal

výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za

predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie údaje vymenované v takomto ustanovení.

Už vo svojom vyjadrení zo 6. augusta 2012, na ktorého podanie ma vyzval VNF, som

upozornil na potrebu rozlišovania medzi A) ustanovením do verejnej funkcie, B) začatím

plynutia funkčného obdobia člena Súdnej rady (ako kolektívneho orgánu) a C) ujatím sa

výkonu verejnej funkcie.

Súdna rada je totiž kolektívnym orgánom, ktorého časť členov volia spomedzi seba

sudcovia Slovenskej republiky (8 sudcov, a veta druhá písm. a) Slovenskej

republiky, čiže ústavného v znení neskorších ústavných

zákonov, ďalej len „Ústava“), ďalších členov volí Národná rada a vymenúvajú prezident

Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky (každý z takýchto ústavných orgánov po

troch členoch, a veta druhá písm. b) - d) ) a 18. členom Súdnej rady

a zároveň jej predsedom je z titulu svojej funkcie predseda Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (vymenúvaný prezidentom Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady, čl. 141a

ods. 1 veta prvá a ods. 4 písm. c) a ).

K charakteristikám takéhoto orgánu patrí na jednej strane, že svoje pôsobnosti

vymedzené v Ústave a v príslušných zákonoch realizuje (až na výnimky, ktoré sú však pre

účel tohto podania a ním začatého konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky bez

právneho významu) rozhodovaním v zbore svojich členov a to s požiadavkou na dosiahnutie

nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady na prijatie uznesenia (čl. 141a ods. 5

a návetie odseku 4 rovnakého článku) a na strane druhej, že nepozná

funkčné obdobie Súdnej rady (ako celku), ale len päťročné funkčné obdobie jednotlivých jej

členov (a ods. 3 veta prvá ). Logickým dôvodom ostatného uvedeného je

pritom praktická nemožnosť dosiahnutia takej súhry medzi všetkými fórami či osobami,

podieľajúcimi sa na kreovaní Súdnej rady, aby k ustanoveniu všetkých členov Súdnej rady

mohlo dôjsť k rovnakému času. Ak by aj taká súhra celkom mimoriadne nastala, z povahy

veci by bola možnou nanajvýš u 17 členov Súdnej rady - tých volených sudcami a Národnou

radou, resp. menovaných prezidentom a vládou; pretože v prípade predsedu Súdnej rady by

v príslušnom čase funkcia bola buď obsadená (a osobe takúto funkciu zastávajúcej by

plynulo funkčné obdobie samostatne už pred začatím plynutia funkčných období ostatných

členov Súdnej rady), alebo naopak bola neobsadená (s čím by bola spojená povinnosť

ostatných členov Súdnej rady „postarať sa“ o návrh kandidáta na takúto funkciu

a o predloženie takého návrhu prezidentovi, ako tomu napokon bolo aj v prípade ostatného

obsadzovania tejto funkcie v roku 2009, kedy zas logicky funkčné obdobie predsedu Súdnej

rady môže začať plynúť až po začatí plynutia funkčných období ostatných členov).

A) ustanovenie do verejnej funkcie:

Určenie času ustanovenia člena Súdnej rady do funkcie v praxi nemôže činiť

podstatné problémy. Zaiste, niet dôvodu polemizovať so záverom, že v prípade voľby sudcov

majúcich zastávať posty členov Súdnej rady volených sudcami je takýmto časom deň,

v ktorom sa vykonali voľby (bez ohľadu na možnosť vyhlásenia výsledkov volieb na to

určeným volebným orgánom až v neskoršom čase, ako sa to inak stalo i v tomto roku).

V prípade voľby členov Súdnej rady Národnou radou je takýmto časom deň prijatia

príslušného uznesenia Národnej rady, v prípade menovania členov prezidentom deň prijatia

príslušného rozhodnutia a napokon v prípade menovania členov vládou deň prijatia

príslušného uznesenia vlády.

B) začatie plynutia funkčného obdobia:

Problém začatia plynutia funkčného obdobia člena Súdnej rady je už trochu zložitejší

a súvisí s ambíciou zabezpečiť kontinuitu fungovania orgánu ako celku. Už v procese

ustanovovania prvých členov Súdnej rady (po zakotvení takéhoto orgánu v Ústave a prijatí

zákona predpokladaného v a ods. 6 a ods. 4 písm. g) , teda zákona č.

v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „zákon o Súdnej rade“) sa

totiž prejavil vyššie priblížený fenomén nedostatku súhry tých, ktorí majú na kreovaní

Súdnej rady participovať. Ustanovenie jednotlivých členov už historicky prvej Súdnej rady k

rôznym časovým momentom i v spojení s neobsadením do toho času žiadneho z postov v

takomto orgáne spôsobilo, že i do budúcna bol do kreovania Súdnej rady zakódovaný

mechanizmus odchylného času začatia plynutia funkčných období jednotlivých jej členov.

Keďže však nie je účelom tohto vyjadrenia zaoberať sa primárne týmto problémom, postačí

tu zrejme obmedziť sa na to, že funkčné obdobie môže členovi Súdnej rady začať plynúť buď

momentom uplynutia funkčného obdobia jeho predchodcu či predchodcov (ak bol za člena

Súdnej rady zvolený alebo vymenovaný ešte v priebehu funkčného obdobia takéhoto

predchodcu či dokonca viacerých predchodcov ustanovených do funkcií spoločne) alebo už

momentom ustanovenia do funkcie (toto vtedy, ak ku voľbe alebo vymenovaniu dôjde až po

uplynutí funkčného obdobia člena Súdnej rady a kedy sa výpadok v úplnosti orgánu musí

zaceliť najskôr, ako to je možné.

C) ujatie sa výkonu verejnej funkcie:

Pre účely možného vzniku konfliktu záujmov, vzniku povinností verejného

funkcionára a aj prípadného postihu nesplnenia si niektorej právom predpokladanej

povinnosti však nie je rozhodujúci časový moment ustanovenia do funkcie ani časový

moment, ku ktorému začína plynúť funkčné obdobie verejného funkcionára, ale už vyššie

citované články ÚZ, ktoré v tomto smere považujú za významný čas ujatia sa výkonu

funkcie.

Účel takejto úpravy je zrejmý - až ujatím sa osobou ustanovenou do verejnej funkcie

výkonu takejto funkcie totiž nastupuje riziko konfliktu osobného záujmu príslušnej osoby

s verejným záujmom, ktorý má byť v takejto funkcii obhajovaný. Takéto riziko tu v čase

ustanovenia do funkcie ani v čase začatia plynutia funkčného obdobia - bez ujatia sa

v takomto čase aj výkonu funkcie ešte nie je (ani byť nemôže).

Rozhodne tu pritom nemožno zmiešavať pojmy „ujatie sa funkcie“ a „ujatie sa

výkonu funkcie“, ako to aj v preskúmavanom rozhodnutí a tiež v jemu predchádzajúcom

uznesení č. 88 z 31. júla 2012 urobil výbor, pretože je jednou zo zásad slovenského

právneho poriadku, že len pojmom a výrazom vyjadreným v právnych predpisoch

rovnakými slovami treba priznávať rovnaký význam a naopak pojmom a výrazom odlišným

význam rozličný. O žiaden prípad nezhody zapríčinenej len použitím synonyma pritom v

tejto veci nejde (keďže nepochybne medzi ujatím sa funkcie a ujatím sa výkonu funkcie treba

vidieť väčší než zanedbateľný rozdiel).

Člen Súdnej rady, ktorý ním v skoršom čase nebol, sa pritom výkonu funkcie môže

ujať prakticky len troma spôsobmi. Tým prvým je jeho prvá účasť na zasadnutí orgánu

(ktorého je členom) v spojitosti so zúčastnením sa prvého hlasovania (v ktorom bude pre

prijatie určitého rozhodnutia a to prípadne aj len o schválení programu uvažované tiež

s jeho hlasom), tým druhým využitie oprávnenia člena Súdnej rady požiadať spolu s ďalšími

minimálne piatimi členmi o zvolanie zasadnutia Súdnej rady (§ 6 ods. 4 a 5 zákona o Súdnej

rade) a napokon tretím využitie oprávnenia navrhnúť zmenu alebo doplnenie už určeného

programu zasadnutia Súdnej rady (navrhnutého predsedom Súdnej rady podľa § 6 ods. 2

vety prvej zákona o Súdnej rade) s tým, že ak pre takýto návrh získa podporu ešte ďalších

najmenej dvoch členov, predseda Súdnej rady je povinný takýto návrh na rokovanie Súdnej

rady zaradiť (§ 6 ods. 2 veta druhá a tretia zákona o Súdnej rade).

K žiadnej z takýchto situácií však až do 16. októbra 2012 nedošlo a hoci nepopieram,

že som sa výkonu verejnej funkcie ujal práve takýmto dňom, ako to ostatne vyplýva

z výstupov z 1. zasadnutia Súdnej rady v jej súčasnom zložení; z pohľadu správnosti

preskúmavaného rozhodnutia VNF je významné len to, že sa tak stalo až po

inkriminovaného rozhodnutia.

Výboru a predovšetkým jeho rozhodnutiu pritom vytýkam, že na obsah môjho

pomerne podrobného vyjadrenia absolútne nevzal zreteľ a argumentačne sa s ním takmer

vôbec nevysporiadal. Práve takýto postup výboru si potom vysvetľujem aj ako príčinu, pre

ktorú výbor zotrval na svojom zjednodušujúcom, avšak právne neobhájiteľnom názore,

podľa ktorého sú pojmy „ujatie sa verejnej funkcie a ujatie sa jej výkonu“ totožné, pričom

výkonu verejnej funkcie som sa tak mal ujať už 23. mája 2012 a príslušná lehota mi mala

uplynúť už 22. júna 2012.

Ústavný zákon síce ujatie sa výkonu verejnej funkcie nedefinuje, mimo akúkoľvek

pochybnosť však v rámci takéhoto slovného spojenia kladie dôraz na časť tvorenú slovami

„ujatie sa výkonu“. Takýmto ujatím sa výkonu pritom zjavne nemôže byť len začatie

plynutia funkčného obdobia člena kolektívneho orgánu, ale až časový moment, v ktorom

verejný funkcionár začal reálne uplatňovať práva a povinnosti v rámci činnosti orgánu,

ktorého je členom. Tu pritom nemožno nevidieť zásadný rozdiel medzi ujímaním sa výkonu

funkcií tými verejnými funkcionármi, ktorí nie sú členmi kolektívnych orgánov vôbec

(napríklad prezident Slovenskej republiky podľa čl. 2 ods. 1 písm. a) ÚZ alebo generálny

prokurátor podľa písmena h) toho istého článku i odseku ÚZ); verejnými funkcionármi

zastávajúcimi z titulu svojich funkcií i funkcie členov kolektívnych orgánov, avšak

schopnými sa ujať výkonu funkcií aj samostatne (napr. ministri ako členovia vlády podľa

čl. 2 ods. 1 písm. c) ÚZ) a napokon tými verejnými funkcionármi, ktorí sú nimi výlučne

z titulu členstva v kolektívnom orgáne a ktorým žiadne možnosti ujatia sa výkonu funkcie

mimo pôdy kolektívneho orgánu, ktorého sú členmi (a to samostatne, čiže bez súčinnosti

s inými členmi) nesvedčia (pričom priam ukážkovým príkladom takéhoto ostatného

zmieňovaného verejného funkcionára je aj člen Súdnej rady). Kým u prvých dvoch takto

vymedzených skupín verejných funkcionárov by zrejme šlo položiť znamienko rovnosti

medzi tu zmieňované pojmy a to dokonca i medzi všetky takéto pojmy („ustanovenie do

funkcie“, „začatie plynutia funkčného obdobia“, „ujatie sa funkcie“ a „ujatie sa výkonu

funkcie“), pretože tu verejný funkcionár už od počiatku svojho funkčného obdobia začína aj

realizovať z funkcie mu plynúce práva a povinnosti; takto to nie je a ani nemôže byť u

verejných funkcionárov spadajúcich do skupiny tretej, u ktorých je možnosť ujatia sa

výkonu verejnej funkcie závislou buď od súčinnosti s inými členmi orgánu (ktorého sú

členmi) alebo dokonca i od vykonávania funkcií orgánu ako celku.

Ad 2 - okolnosti súvisiace s ustanovením navrhovateľa do funkcie a aktivitami Súdnej

rady spochybňujúcimi postavenie navrhovateľa ako verejného funkcionára:

I keď nie je mojím záujmom argumentovať ad absurdum, k ujatiu sa výkonu verejnej

funkcie v pravom zmysle takéhoto slovného spojenia by dokonca ani nemuselo dôjsť, pokiaľ

by sa po celé funkčné obdobie člena Súdnej rady spochybňovala platnosť jeho ustanovenia

do funkcie a na takomto základe by sa mu vo výkone funkcie (a teda logicky aj v ujatí sa

takéhoto výkonu) bránilo.

Takýto postup pritom prinajmenšom po istý čas práve v mojom prípade nebol

nepredstaviteľným, keďže Súdna rada prijala hneď niekoľko rozhodnutí, ktorými vyjadrila

neochotu akceptovať uznesenie Národnej rady o mojej voľbe za člena Súdnej rady

a dokonca aj poslednom zasadnutí, konanom 16. októbra 2012, prejavila na návrh predsedu

takéhoto orgánu vôľu sa problémom takejto voľby zaoberať i potom, čo došlo k zásadnej

obmene jej personálneho zloženia, nech aj až na neskoršom zasadnutí (v tejto súv. por.

uznesenie súdnej rady č. 3 zo 16. októbra 2012), hoci akceptovaním aj hlasovacieho práva

navrhovateľa mu už ujatie sa výkonu verejnej funkcie umožnila. Z uvedeného uhla pohľadu

zaiste nemôže byť bez významu ani to, že v čase začatia plynutia funkčného obdobia

navrhovateľa neboli Národnou radou zvolení ďalší dvaja členovia Súdnej rady a Súdna

rada rešpektovala názor, že pred doplnením počtu jej členov na plný (Ústavou i zákonom

predpokladaný) počet nemôže zasadať (uznesenie Súdnej rady č. 3 z 15. októbra 2007) ani

nezasadala a že Národná rada až pristúpením k voľbe len ďalších dvoch členov Súdnej rady

(v júni 2012) demonštrovala (hoc aj len nepriamo) vôľu rešpektovať uznesenie o voľbe

navrhovateľa, čím však odstránila len jeden zo zdrojov spochybňovania ustanovenia

navrhovateľa do funkcie, ani ona však takto ešte neprivodila ujatie sa navrhovateľom

výkonu verejnej funkcie, do ktorej bol zvolený.

Primárnym dôvodom, pre ktorý je napadnuté rozhodnutie nesprávne, je teda

nerozlišovanie výborom medzi začatím môjho funkčného obdobia ako člena Súdnej rady

(pri extrémnom zjednodušení pomenovateľným za „ujatie sa verejnej funkcie“) a ujatím sa

týmto výkonu verejnej funkcie (ako začatím s výkonom práv a povinností člena Súdnej rady,

ku ktorému u mňa nesporne došlo až podieľaním sa aj ním na prijatí uznesenia Súdnej rady

č. 1 zo 16. októbra 2012 - inak uznesenia schvaľujúceho volebnú komisiu).

Je mi síce známa do istej miery konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej

republiky, prinášajúca výklad pojmu uvedeného v čl. 7 ods. 1 ÚZ (napr.

-inak vo veci obdobného problému JUDr. V. D. zastávajúceho v minulosti taktiež post člena

Súdnej rady), je však presvedčený, že tentoraz na skoršom výklade nemožno trvať hneď z

dvoch zásadných dôvodov:

Tým prvým je, že doterajšia judikatúra sa nevysporiadala do všetkých dôsledkov

s rozdielnosťou postavenia jednotlivých verejných funkcionárov a rozdielnosťami pri

ujímaní sa nimi výkonu zastavaných verejných funkcií (tak ako na tieto je poukazované

v závere časti Ad 1 tohto návrhu) a pre doterajšie nestretnutie sa s problémom

kontinuálneho popierania statusu verejného funkcionára (ktorý vznikol u navrhovateľa už

pred začatím plynutia jeho funkčného obdobia člena Súdnej rady a s istými obmenami nie je

uzavretý dodnes) nemohla poskytnúť ani odpoveď na to, aký má význam (teda či možno

hovoriť o ujatí sa výkonu verejnej funkcie aj vtedy, keď ešte nie je zrejmé, či výkon takejto

funkcie bude vôbec umožnený).

Druhým dôvodom je potom odlišnosť právnych situácií do 31. decembra 2010

vrátane (tu v čase, v ktorom sa ujal výkonu verejnej funkcie JUDr. D.) a po takomto čase

(po nadobudnutí účinnosti ). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky

pri rozhodovaní ním vo veci sp. zn. totiž vychádzal z právnej úpravy, ktorá

žiadnym spôsobom nekonkretizovala mechanizmus odvolania členov Súdnej rady volených

Národnou radou, resp. vymenúvaných prezidentom a vládou (takúto úpravu priniesol práve

až bod 6 v spojení s čl. II ) a teda aj zo stavu relatívnej

stability aktu voľby - ktorá istota tu ale u mňa (v čase úvah o ujatí sa ním výkonu verejnej

funkcie) už nebola.

Ad 3 - možnosť postihu:

Za správnu napokon nepovažujem potom ani interpretáciu ust. čl. 9 ods. 16 ÚZ

podanú výborom, v zmysle ktorej by sa pri určení mesačného platu (ako základu pre

uloženie pokuty) mala použiť tam uvedená fikcia.

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona v prípade, ak mesačný plat verejného

funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a) je nižší ako

priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za

predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat

považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za

uplynulý kalendárny rok.

Takéto ustanovenie možno vykladať len tak, že jeho uplatnenie prichádza do úvahy

iba vtedy, ak verejný funkcionár za výkon funkcie, o ktorú tu ide, poberá vôbec nejaký plat

(výraz „nižší“ je nepochybne naviazaný na existenciu príjmu a nemožno ho vykladať tak

extenzívne, žeby sa nim malo rozumieť aj „žiadny“). Ak mal ústavodarca na mysli opak, nič

mu nebránilo do ústavného zákona zakotviť aj takýto následok, ale tak neurobil.

O prípad poberania (ako členom Súdnej rady) platu za výkon verejnej funkcie však

nejde a ani ísť nemôže, pretože takáto funkcia je zo zákona tzv. čestnou funkciou bez nároku

na odmenu za jej vykonávanie (čl. I § 8 ods. 1 zákona o Súdnej rade).

Uloženie pokuty preto nie je možným.

Tento aspekt problému je inak zvlášť markantným, ak má byť verejným funkcionárom

v nehonorovanej funkcii sudca (ako je to aj v prípade mňa), pretože uplatnenie výkladu

prijatého výborom by v skutočnosti malo za následok postih verejného funkcionára na plate

za výkon inej funkcie, než tej v súvislosti s ktorou malo dôjsť k tvrdenému porušeniu

povinnosti (na plate za výkon funkcie sudcu) a bolo by takto aj nepriamym disciplinárnym

postihom sudcu prekračujúcim medze na to určenej úpravy a zároveň zásahom do garancie

neznížiteľnosti príjmu sudcu inak než z disciplinárnych dôvodov.

Nemožnosť uloženia pokuty nebola pertraktovaná v rozhodnutí , čo

je ďalšou odlišnosťou od tohto prípadu a už tento dôvod samotný by mal postačovať na

zrušenie napadnutého rozhodnutia VNR.»

Z už uvedených dôvodov navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Rozhodnutie výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

zo dňa 18. septembra 2012 č. VP/49/12-K sa zrušuje.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný

zaplatiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky náhradu trov

konania vo výške 322,96 € právnemu zástupcovi JUDr. J. V. na účet č... (2x 127,16 e + 2 x

7.41 + DPH) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Navrhovateľ v návrhu označuje ako dôkazy uznesenia Súdnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „súdna rada“) týkajúce sa jeho zvolenia a začiatku členstva v súdnej

rade a výslovne uvádza, že k nemu pripája fotokópie rozhodnutí výboru č. 88 z 31. júla

2012 a č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012 a jeho vyjadrenie k začatiu konania výboru

zo 6. augusta 2012. K doručenému návrhu však neboli pripojené žiadne prílohy.

Ústavnému súdu bolo ďalej 16. januára 2013 doručené oznámenie JUDr. Ľudmily

Gajdošíkovej, sudkyne spravodajkyne a členky IV. senátu ústavného súdu, v ktorom okrem

iného uviedla, že v označenej veci sp. zn. „je právnym zástupcom

navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom J. V., zástupca riaditeľa a zamestnanec Ú., v

ktorom má čiastočný pracovný úväzok“. Podľa jej názoru uvedená skutočnosť by mohla

vniesť pochybnosti o jej predpojatosti pri rozhodovaní v označenej veci. Sudkyňa však

súčasne vyhlásila, že je pripravená rozhodovať nestranne a nezaujato.

Podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 29. 2. 2012 – 28. 2.

2013 (sp. zn. Spr. 165/2012) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov

štvrtého senátu.

Prvý senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 20. februára 2013 prerokoval

oznámenie sudkyne JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej, členky štvrtého senátu ústavného súdu,

o dôvodoch jej vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom

pod sp. zn. a rozhodol, že sudkyňa JUDr. Ľudmila Gajdošíková nie je

vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod uvedenou spisovou značkou.

Keďže k návrhu nebola pripojená žiadna z kópií viacerých v návrhu citovaných

rozhodnutí (hoci navrhovateľ uviedol, že ich prikladá k návrhu), ústavný súd vyzval

navrhovateľa prípisom č. k. -15 z 22. apríla 2013 na doplnenie návrhu

o napadnuté rozhodnutie č. VP z 18. septembra 2012, ako aj o ďalšie relevantné

prílohy, ktoré uvádzal v pôvodnom návrhu.

Navrhovateľ v odpovedi na výzvu ústavného súdu doručenej 10. mája 2013 priložil

ako doplnenie návrhu kópiu uznesenia výboru č. V88 z 31. júla 2012 (nie kópiu rozhodnutia

výboru č. VP z 18. septembra 2012, ktoré je predmetom návrhu), pričom nepriložil

k nemu ani ďalšie prílohy uvádzané v pôvodnom návrhu, a následne 29. mája 2013 doručil

ústavnému súdu kópiu rozhodnutia výboru č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012, proti

ktorému návrh smeruje.

II.

Pôsobnosť ústavného o ochrane verejného záujmu pri

výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545 /2005 Z. z. (ďalej

len „ústavný “) vymedzuje jeho tak, že tento zákon sa vzťahuje

podľa čl. 2 ods. 1 písm. g) na členov súdnej rady.

Podľa ústavného verejný funkcionár je na účely

tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. l. Na účely čl. 7

a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala

verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa

skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa ústavného verejný záujem na účely tohto

zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým

občanom alebo mnohým občanom.

Podľa ústavného osobný záujem na účely tohto

zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech verejnému

funkcionárovi alebo jemu blízkym osobám.

Podľa ústavného rozpor záujmov na účely tohto

zákona je skutočnosť, keď verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný

záujem pred verejným záujmom.

Podľa ústavného verejný funkcionár nesmie

vykonávať funkcie, zamestnania a činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou verejného

funkcionára podľa (ďalej len „“) a zákonov.

Podľa ústavného verejný funkcionár je povinný

do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do

31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára

s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. l a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu

alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone

funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch

právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických

osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie

verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých

vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného

funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí

s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa

trvalého pobytu.

Podľa ústavného začne výbor konanie

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“)

z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení

podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil

alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo

zákonom.

Podľa ústavného ak sa v konaní preukázalo, že

verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto

ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo

nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo

opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom,

odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť

zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa ústavného pokuta sa ukladá

v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie

povinnosti podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o návrhoch vo veciach ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v súvislosti s výkonom funkcií verejných

funkcionárov vyplýva z a 3 ústavného

Podľa ústavného dotknutý verejný funkcionár

môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo

dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo

funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo

rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie

rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní

odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom

upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia

podľa čl. 12 ods. 2.

Zákonom, na ktorý odkazuje štvrtá veta citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č.

, je .

Podľa konanie sa začína na návrh verejného

funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa o podaní návrhu platí . K návrhu sa

pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa účastníkom konania je navrhovateľ a

orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov.

Podľa o návrhu koná a rozhoduje senát

ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri

výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Aj na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov podľa ústavného sa vzťahuje

, podľa ktorého ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na

odmietnutie návrhu podľa (PLz. ).

Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona

o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého

rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,

pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Tak z uvedeného, ako aj už z citovaného

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom bolo teda tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V konaniach o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1

možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Citované právne názory ústavného súdu týkajúce sa zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti podľa možno nepochybne primerane aplikovať aj na

predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať najmä taký

návrh v týchto veciach, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí takú

príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom namietaným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného ,

ktorých porušenie namieta, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyhovieť návrhu

navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu

navrhovateľa sústredil na posúdenie jeho opodstatnenosti z hľadiska námietok, resp.

argumentácie v ňom uplatnených.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatuje, že

navrhovateľ bol v relevantnom čase verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavného

, a teda je osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania

o preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru. Návrh bol podaný v lehote ustanovenej

v tretej vete ústavného a spĺňa náležitosti predpísané

.

Predmetom posudzovania ústavného súdu je označené rozhodnutie výboru.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) svojím

prípisom zo 6. februára 2012 doručil predsedovi súdnej rady uznesenie národnej rady č. 790

z 3. februára 2011 (správne má byť 2012, pozn.) o zvolení navrhovateľa za člena súdnej

rady. Predseda národnej rady opätovne zaslal upravené uznesenie národnej rady č. 790

z 3. februára 2012 prípisom z 12. marca 2012 predsedovi súdnej rady, ktoré bolo zaradené

do programu súdnej rady na 24. apríl 2012. Súdna rada uznesením č. 1327 z 24. apríla 2012

schválila komisiu, ktorá mala vypracovať právnu analýzu uznesenia národnej rady č. 790

z 3. februára 2012 o zvolení navrhovateľa za člena súdnej rady. Súdna rada svojím

uznesením č. 1328 z 24. apríla 2012 vrátila národnej rade toto jej uznesenie, tvrdiac, že je

zmätočné, nezrozumiteľné a nevykonateľné.

Ďalšia diskusia k uzneseniu národnej rady č. 790 z 3. februára 2012 bola zaradená na

zasadnutie súdnej rady zvolanej na 16. október 2012, na ktorom sa zúčastnil už aj

navrhovateľ. Diskusia bola odročená na účely poskytnutia materiálov týkajúcich sa zvolenia

navrhovateľa všetkým členom súdnej rady. Na zasadnutí súdnej rady 22. januára 2013 nebol

schválený návrh člena súdnej rady JUDr. R. Č. na zrušenie uznesenia súdnej rady č. 1328 z

24. apríla 2012 s odôvodnením, že pokiaľ jeho predmetom má byť preskúmanie zákonnosti

voľby člena národnou radou, rozhodovanie o takom návrhu nepatrí do kompetencie súdnej

rady. Na obidvoch týchto zasadnutiach súdnej rady sa navrhovateľ zúčastnil ako člen súdnej

rady.

Súdna rada napriek skutočnosti, že po doručení jej uznesenia národnej rady č. 790

z 3. februára 2012 rozvinula diskusiu o oprávnení súdnej rady zasiahnuť do rozhodovacej

činnosti národnej rady v súvislosti s voľbou člena súdnej rady zastupujúceho národnú radu

v súdnej rade (zvukový záznam z rokovania súdnej rady zo 16. októbra 2012 a 22. januára

2013), zriadila komisiu na vypracovanie právnej analýzy zvolenia navrhovateľa za člena

súdnej rady národnou radou a napokon prijala k uzneseniu národnej rady svoje stanovisko,

podľa názoru ústavného súdu len iniciatívne demonštrovala svoj právny názor na prijaté

uznesenie o zvolení člena súdnej rady národnou radou bez toho, aby toto zvolenie napriek

svojim ambíciám bola oprávnená zmeniť. Takáto právomoc v podobe akejsi záruky

zachovania vzájomných bŕzd a protiváh, ktorá odznela v diskusii na zasadnutí súdnej rady,

totiž súdnej rade neprislúcha ani podľa , ani podľa žiadnej zákonnej úpravy (a vôbec

nesúvisí so zachovaním vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých druhov štátnej moci).

Navrhovateľ, ktorý bol zvolený národnou radou za člena súdnej rady, sa jej novým členom

zastupujúcim národnú radu stal uplynutím funkčného obdobia predchádzajúceho

zástupcu/zástupcov národnej rady v súdnej rade. „Umožnenie“ účasti na zasadnutiach

súdnej rady navrhovateľovi len túto skutočnosť potvrdzuje.

Relevantným momentom pre rozhodnutie o porušení oznamovacej povinnosti

navrhovateľa je zaujatie právneho názoru k otázke ujatia sa výkonu verejnej funkcie,

ku ktorej sa už ústavný súd opakovane vyjadroval vo svojich rozhodnutiach. Porovnateľnou

vecou je podľa názoru ústavného súdu vec vedená pod sp. zn. , keď

ústavný súd potvrdil uznesenie výboru o porušení oznamovacej povinnosti verejného

funkcionára a o uložení mu pokuty, v ktorej ústavný súd zaujal tento právny názor:

«Otázku interpretácie pojmu „ujatie sa výkonu verejnej funkcie“ už ústavný súd

judikoval a ďalej zotrváva na tomto stanovisku (, ,

), v zmysle ktorého okamihom ujatia sa výkonu verejnej funkcie podľa čl. 7

ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu treba rozumieť deň, keď sa verejný

funkcionár ujal svojej verejnej funkcie de iure, teda deň, v ktorom v zmysle príslušných

právnych predpisov verejný funkcionár nadobudol oprávnenia a povinnosti (právny status)

spojené s výkonom verejnej funkcie. Právny status navrhovateľa bol konštituovaný na

základe uznesenia vlády č. 528 z 15. júla 2009, preto treba v jeho prípade za okamih ujatia

sa výkonu verejnej funkcie považovať dátum uznesenia vlády, ktorou bol do verejnej

funkcie menovaný (15. júl 2009). Tvrdenie navrhovateľa, že sa dozvedel o svojom

menovaní až neskôr, nie je možné akceptovať aj z dôvodu, že z uznesenia vlády

a materiálov predkladaných na rokovanie vlády na 15. júl 2009 (prístupných každému aj na

internetovej stránke vlády) vyplýva, že k návrhu na vymenovanie člena Súdnej rady

č. 20816/2009 predkladateľkou „podpredsedníčkou vlády a ministerkou spravodlivosti“ bol

daný predtým aj písomný súhlas navrhovateľa s vymenovaním za člena Súdnej rady.

Navrhovateľ teda mohol vedieť a tiež predpokladať, že bude menovaný vládou do tejto

funkcie, resp. že o návrhu na jeho vymenovanie do funkcie člena Súdnej rady bude vláda

rozhodovať, a jeho tvrdenie o tom, že sa o tejto skutočnosti dozvedel neskôr, nemôže mať

na konečné rozhodnutie ústavného súdu podstatnejší význam. Obdobne vo svojom

oznámení, ktoré podal navrhovateľ výboru národnej rady, uviedol sám navrhovateľ dátum

ujatia sa výkonu verejnej funkcie 15. júl 2009.

Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej judikatúry, aplikujúc aj uvedené závery na

zistený skutkový stav, konštatuje, že navrhovateľ sa stal verejným funkcionárom (ujal sa

verejnej funkcie 15. júla 2009), v dôsledku čoho prvým dňom lehoty na podanie oznámenia,

ktorá mu začala plynúť, bol 16. júl 2009. Posledný deň uvedenej lehoty pripadol na

14. august 2009, čím navrhovateľ podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu nedodržal ústavným zákonom určenú procesnú lehotu, keď oznámenie podal až

21. septembra 2009.»

Rešpektujúc moment skončenia funkčného obdobia zástupcov národnej rady v súdnej

rade, t. j. 22. máj 2012 (obdobný postup bol uplatnený súdnou radou aj v roku 2007), je

právny názor obsiahnutý vo veci vedenej pod sp. zn. podľa názoru

ústavného súdu aplikovateľný aj na vec navrhovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, sa tak navrhovateľ stal členom súdnej rady dňom

nasledujúcim po uplynutí funkčného obdobia predchádzajúceho (predchádzajúcich) člena

súdnej rady zastupujúceho národnú radu, t. j. 23. mája 2012, bez ohľadu na to, že v poradí

ďalšie, t. j. najbližšie zasadnutie súdnej rady, sa uskutočnilo až 16. októbra 2012.

Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené nestotožňuje s právnym názorom

navrhovateľa o určení začiatku počítania 30-dňovej lehoty na splnenie si oznamovacej

povinnosti podľa ústavného a stotožňuje sa s právnym

názorom výboru, podľa ktorého oznamovaciu povinnosť si mal splniť najneskôr 22. júna

2012 a splnil si ju až 7. augusta 2012.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s právnym názorom navrhovateľa na uloženie mu

pokuty za nesplnenie si svojej oznamovacej povinnosti podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) v spojení

s ústavného Ústavný totiž

zakladá osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť verejných funkcionárov zahrnutých pod

osobnú pôsobnosť tohto ústavného zákona, za nesplnenie alebo porušenie ktorej alebo

porušenie povinností a obmedzení ustanovených týmto ústavným zákonom  pričom jej

osobitný účel je explicitne vymedzený jednak v označení tohto ústavného zákona (ochrana

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných

ustanoveniach (i čl. 1 ústavného zákona)  sa ukladá sankcia; jednu zo sankcií predstavuje

uloženie pokuty podľa čl. 9 tohto ústavného zákona.

Z a ústavného vyplýva, že verejný

funkcionár je povinný splniť si do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie,

oznamovaciu povinnosť o tom, že urobil zákonom ustanovený právny úkon smerujúci

ku skončeniu funkcie, zamestnaní alebo činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s jeho verejnou

funkciou.

Z návrhu a aj z rozhodnutia výboru vyplýva, že navrhovateľ si svoju oznamovaciu

povinnosť v ustanovenej lehote od ujatia sa výkonu verejnej funkcie (22. júna 2012)

nesplnil. Ústavný súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom výboru, že

navrhovateľ nepodaním oznámenia v zákonom ustanovenej lehote si svoju oznamovaciu

povinnosť voči výboru podľa ústavného nesplnil, čím porušil

ods. 1 a 2 ústavného , a nemá dôvod tento záver výboru meniť.

V nadväznosti na tento právny záver výbor rozhodol o pokute navrhovateľa podľa

a ods. 16 ústavného vo výške priemernej

nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2011, keďže

v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu a nepoberal za ňu ani odmenu, resp.

odmena za výkon tejto funkcie mu ani nebude patriť (, ).

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie výboru v súlade s ústavným zákonom

č. napriek námietkam navrhovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky navrhovateľa proti

napadnutému rozhodnutiu výboru sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na

jeho spochybňovanie, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní

podľa ako zjavne neopodstatnený.

Po odmietnutí návrhu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

navrhovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013