Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 260/2013
PDF · 151.92 KB
No categories available
III. ÚS 260/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. spoločnosť s r. o., M., zastúpenou advokátom JUDr. R.
S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Košice – okolie
sp. zn. 17 Er/1192/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. spoločnosť s r. o. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2013 doručená sťažnosť spoločnosti P. spoločnosť s r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Košice – okolie
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Er/1192/2011 z 20. novembra 2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníkom exekučného
konania, ktoré sa proti nej viedlo na Exekútorskom úrade Mgr. M. Z., M., pod sp. zn. EX
403/11. Keďže sťažovateľka uhradila oprávnenému istinu dlhu aj s príslušenstvom vrátane
trov konania, ktoré mu vznikli, podal oprávnený 20. augusta 2012 návrh na zastavenie
exekúcie. Pred rozhodnutím o podanom návrhu boli 21. septembra 2012 okresnému súdu
doručené námietky povinného proti trovám exekúcie, v ktorých namietal nesprávnosť
výpočtu odmeny súdnej exekútorky. Okresný súd uznesením č. k. 17 Er/1192/2011-40 z 20.
novembra 2012 zastavil exekúciu v rozsahu vymáhanej istiny pohľadávky spolu s
príslušenstvom. Okresný súd v rozhodnutí konštatoval, že námietky proti trovám exekúcie
boli podané po zákonnej lehote. Keďže trovy exekúcie zostali neuhradené, súd zastavil
exekúciu iba v rozsahu vymáhanej pohľadávky oprávneného a neuhradené trovy exekúcie
zostali naďalej predmetom exekúcie.
Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd mal predmetným uznesením rozhodnúť aj
o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. V sťažnosti k tomu uvádza:
«Sťažovateľ má za to, že uznesenie Okresného súdu Košice - Okolie, ktorým
rozhodol o zastavení exekúcie v rozsahu vymáhanej istiny pohľadávky oprávneného spolu
s príslušenstvom je nesprávne a nespravodlivé a týmto uznesením bolo zasiahnuté do jeho
základných práv, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky. Nakoľko proti tomuto
uzneseniu nie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku prípustné odvolanie, pretože
zastavenie exekúcie navrhol ten, kto jej vykonanie navrhol (§ 57 ods. 1 psím. c) Exekučného
poriadku). Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné proti výroku
o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku, tj. ak z dôvodov tam
uvedených súd rozhodne o zastavení konania. Vzhľadom k tomu, že v tomto prípade súd
nerozhodol o náhrade trov konania sťažovateľ nemôže podať odvolanie, a jedinou
možnosťou sťažovateľa ako sa domáhať ochrany svojich práv je ústavná sťažnosť.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,
rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Pod pojmom rozhodne sa
rozumie, že sa s uvedenou skutočnosťou súd vysporiada vo výroku rozhodnutia, a nie len
v jeho odôvodnení.
Okresný súd Košice - Okolie správne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
„... v súlade s citovaným zákonným ustanovením súd exekúciu na návrh oprávneného
zastavil, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, nakoľko oprávnený má výlučné
dispozičné právo k predmetu konania a súd v takomto prípade musí exekúciu vždy
zastaviť.“ Ak má oprávnený spoločnosť CH. a. s., so sídlom B., má výlučné dispozičné
právo k predmetu konania a podľa názoru súdu musí v takomto prípade súd exekúciu
zastaviť, tak je veľmi zarážajúce prečo tak neučinil, a ponechal v platnosti časť exekúcie
týkajúcu sa neuhradených trov exekúcie, a tým nerešpektoval výlučné dispozičné právo
oprávneného - spoločnosti CH. a. s., so sídlom B.
Podľa nášho názor Okresný súd Košice – Okolie mal v tomto prípade zastaviť
exekúciu, a v súlade s ustanovením § 200 ods. 2 Exekučného poriadku rozhodnúť o tom, kto
a v akej výške platí trovy exekúcie.
V uvedenej veci bola medzi oprávneným – Ch. a. s. a Sťažovateľom uzatvorená
dohoda o postupnom splácaní sumy vo výške 57 722,30 Eur, z ktorej časť vo výške 25
030,05 Eur, mala byť splatená spoločnosťou A. s. r. o. podľa dohody uvedenej v „Dohode o
splátkach a súhlas o doblokovaní účtov“ zo dňa 31. 8. 2011 prostredníctvom exekútorského
úradu Mgr. M. Z. a druhá časť v splátkach tak, ako je uvedené v dohode, v celkovej výške
32 692,25 EUR.
Sťažovateľ, na základe dohody o postupnom splatení pohľadávky zo dňa 23. 9. 2011
splatil sumu vo výške 57 722,30 Eur tj. istinu. V zmysle uvedenej dohody sa oprávnený,
v prípade ak dôjde k uhradeniu istiny zaviazal, že nebude vymáhať úroky z omeškania tak
ako boli vyčíslené v exekučnom konaní sp. zn. Ex 403/2011. Uvedená dohoda bola zaslaná
na e-mailové adresu exekútorského úradu dňa 23. 9. 2011. Na základe uvedenej dohody
a jej priebežného plnenia boli odblokované bankové účty povinného, a tým došlo podľa § 56
ods. 9 Exekučného poriadku k odkladu exekúcie.
Vypočítaná odmena exekútora nezohľadňuje túto dohodu medzi oprávneným
a Sťažovateľom o postupnom splatení pohľadávky zo dňa 23. 9. 2011, na základe ktorého
došlo k odpusteniu úrokov z omeškania a uhradeniu sumy vo výške 25 030,05 Eur (A., spol.
s r. o.). O odpustení úrokov z omeškania bol Exekútorský úrad Mgr. M. Z. výslovne
oboznámený 12. 7. 2012, ako aj následne listom právneho zástupcu Sťažovateľa zo dňa 24.
8. 2012, v ktorom je táto skutočnosť uvedená.
Ďalej sa nám javí neprípustné, aby si exekútorský úrad účtoval odmenu dvakrát z tej
istej sumy. Uvedené sa týka vymáhania sumy vo výške 25 030,05 Eur, ktorú na základe
exekučného konania Ex 755/2011-25 exekútorský úrad vymohol pre Sťažovateľa od
spoločnosti A., spol. s r. o., ktorá bola následne podľa dohody s oprávneným,
prostredníctvom exekútorského úradu použitá na splatenie pohľadávky Sťažovateľa
oprávnenému – Ch. s. r. o.. V tejto súvislosti dávam do pozornosti Dohodu o splátkach a
súhlas s odblokovaním účtov podpísanú medzi Sťažovateľom a A., spol. s r. o., na základe
ktorej bola uhradená suma vo výške 25 030,05 Eur. V spomínanom exekučnom konaní (Ex
755/2011-25) bola exekútorským úradom uplatnená odmena vo výške 5011,-- Eur + DPH,
ktorá bola uhradená spoločnosťou A., spol. s r. o..
Na základe uvedeného mal Exekútorský úrad Mgr. M. Z. upraviť základ pre výpočet
svojej odmeny, a vypočítať odmenu len zo sumy po odpočítaní úrokov z omeškania a po
dopočítaní sumy vo výške 25 030,05 Eur (Vymoženú v exekučnom konaní Ex 755/2011
Sťažovateľa od povinného – A., spol. s r. o.).
Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov je základom na určenie odmeny súdneho exekútora
za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie výška vymoženej pohľadávky.
V tomto prípade výška vymoženej pohľadávky v exekučnom konaní predstavuje sumu
vo výške 39 674,02 Eur. Na základe uvedeného suma odmeny exekútora, v zmysle
príslušných právnych predpisov, by mala predstavovať 7934,80 Eur bez DPH, a s DPH
9521,76 EUR, a nie 20832,60 EUR (s DPH) ako vypočítala exekútorka.
Uvedené skutočnosti nevzal Okresný súd Košice - Okolie pri svojom rozhodovaní
do úvahy, a odmietol uvedené s poukázaním, že Sťažovateľ mal podať námietky voči trovám
exekúcie v zákonnej trojdňovej lehote podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku. Sťažovateľ
nepodal námietky voči trovám exekúcie, ale vyjadrenie aby poukázal na uvedené
nezrovnalosti pri výpočte odmeny súdnej exekútorky.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením
Okresného súdu Košice - Okolie, sp. zn. 17 Er/1192/2011 zo dňa 20. 11. 2012 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice - Okolie,
sp. zn. 17 Er/1192/2011 zo dňa 20. 11. 2012 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške
323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 200 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd
rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podstatou námietok sťažovateľky boli jej tvrdenia, že okresný súd rozhodol v rozpore
s § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, keď vo výroku rozhodnutia o zastavení konania
nerozhodol aj o trovách exekučného konania, čím porušil právo sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 166 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak nerozhodol
súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej
vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho
doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v posudzovanom
prípade nenavrhla doplnenie napadnutého uznesenia v zmysle § 166 ods. 1 OSP a rovnako
nenavrhla vydanie uznesenia, ktorým by okresný súd samostatne rozhodol o trovách jej
konania podľa § 167 ods. 1 OSP. Ak sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nerozhodol
o trovách exekučného konania, mala možnosť postupovať podľa prvej vety § 166 ods. 1
OSP. Postup podľa citovaného zákonného ustanovenia možno považovať za právny
prostriedok, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv účinne poskytoval
a na použitie ktorého bola oprávnená podľa osobitných predpisov. Primeranú aplikáciu
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní umožňuje § 251 ods. 4
OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu
sa použijú ustanovenia jeho predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje
inak.
Nevyužitie tejto možnosti nemožno nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu,
a preto je sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k tejto námietke neprípustná
(m. m. IV. ÚS 398/09, IV. ÚS 85/2010, IV. ÚS 310/2011). V nadväznosti na uvedené ju
ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2013