Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 399/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd,

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva zaručeného čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením Okresného súdu

Bratislava V z 3. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. , uznesením

Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. mája 2009 v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2009 doručená sťažnosť E. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rovnosť pred zákonom a rovnosť

v právnej ochrane bez akejkoľvek diskriminácie zaručeného čl. 7 Všeobecnej deklarácie

ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -69 z 3. marca 2008, uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -78 z 30. mája 2008 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 7. mája 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. . Svoju sťažnosť sťažovateľka doplnila 23. októbra

2009 o splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako

navrhovateľka v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. žiadala, „aby súd

určil zhromaždenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytových domoch M., ktoré

sa malo konať dňa 24.4.2007, ako aj uznesenia na ňom prijaté za neplatné“. Žaloba bola

podaná 9. mája 2007 proti S., B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd uznesením č. k. -69 z 3. marca 2008 konanie podľa § 107

ods. 4 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) zastavil, pretože „po začatí konania odporca vstúpil do likvidácie a

následne bol dňa 14. 12. 2007 z registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových

priestorov, ktorý je vedený Obvodným úradom v Bratislave, vymazaný ... Odporca

zanikol ... bez právneho nástupcu, keďže za právneho nástupcu nie je možné považovať

vlastníkov, ktorí spoločenstvo ako právnickú osobu zmluvou zriadili a ani právnickú osobu,

s ktorou ešte pred zánikom spoločenstva uzavreli zmluvu o výkone správy“.

Uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom

argumentovala tvrdením, že „hoci výslovne neustanovuje správcu

podľa § 8 ako nástupcu spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, správca

týmto právnym nástupcom je podľa § 7d ods. 1 písm. a/, § 7d ods. 2, § 8b, § 8 označeného

zákona. Aj keby právny nástupca zrušeného spoločenstva neexistoval, súd nemal konanie

zastaviť, ale ho mal podľa prerušiť, lebo pod sp. zn.

na súde prvého stupňa prebieha iné konanie, ktorého výsledok môže mať vplyv

na rozhodnutie v terajšom konaní.“.

Krajský súd uznesením č. k. -78 z 30. mája 2008 napadnuté

rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Uviedol, že „v konaní je nesporná skutočnosť, že

došlo k výmazu odporcu z registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov

na Obvodnom úrade Bratislava dňom 14. 12. 2007 bez právneho nástupcu. Odporca tým

stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, preto nezostalo súdu prvého stupňa iné, než

konanie vo veci zastaviť. Do úvahy neprichádza postup podľa

vzhľadom na zánik žalovaného subjektu.“.

Uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré založila na tvrdení,

že odvolacím súdom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže tento „nesprávne –

iba zo samotného výmazu spoločenstva z registra spoločenstiev vyvodil, že spoločenstvo

zaniklo bez právneho nástupcu. Odvolací súd nevysvetlil, prečo spornú otázku právneho

nástupníctva po spoločenstve považoval za nespornú; táto skutočnosť robí rozhodnutie

odvolacieho súdu nepreskúmateľným a nezákonným.“. Sťažovateľka opätovne tvrdila, že

právnym nástupcom zaniknutého odporcu je správca podľa § 8 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Napokon sťažovateľka

poukazujúc na ustanovenie namietala, že krajský súd

„nezohľadnil iné, na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. prebiehajúce

konanie o určenie neplatnosti zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov

konaného 11. septembra 2007 a na ňom prijatých uznesení spoločenstva, a v rozpore

s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho konania predmetné konanie neprerušil, ale

zastavil. Aj tým odňal žalobkyni možnosť pred súdom konať ...“.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením zo 7. mája 2009 v konaní vedenom pod

sp. zn. dovolanie sťažovateľky odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia

uviedol, že „nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho

súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania“. V tejto

súvislosti potom ďalej dôvodil, že sťažovateľka namietala „nedostatky týkajúce sa

dovolaním napadnutého rozsudku (správne má byť uznesenia, pozn.) odvolacieho súdu“,

čo je podľa stabilnej judikatúry vo veciach dovolania dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. b) (iná vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), a nie dôvod

prípustnosti dovolania. Preto táto tvrdená vada „sama o sebe ... prípustnosť dovolania

nezakladá“.

Dovolací súd tiež v podanom dovolaní identifikoval námietku nesprávneho právneho

posúdenia veci odvolacím súdom. K nej uviedol, že „právnym posúdením veci súd

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f) (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Ani v danej veci preto nesprávne

právne závery súdov nemohli myť za následok procesnú vadu v zmysle

... Keďže v prípadoch uvedených v je prerušenie konania

na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu,

nie však jeho povinnosť ..., dospel dovolací súd k záveru, že ani uvedená námietka

dovolateľky nesvedčí o existencii vady konania v zmysle “.

Dovolanie sťažovateľky tak najvyšší súd odmietol ako „procesne neprípustné“, preto

„nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu“.

Sťažovateľka je toho názoru, že k porušeniu jej označených základných práv došlo

v dôsledku nezákonného zastavenia konania o jej žalobe bez meritórneho prerokovania veci.

Spochybnila pritom závery okresného súdu a krajského súdu o neexistencii právneho

nástupcu zaniknutého odporcu vychádzajúce z výpisu z registra spoločenstiev vlastníkov

bytov a nebytových priestorov. Podľa jej názoru totiž z ustanovení zákona o vlastníctve

bytov je možné výkladom vyvodiť, že právnym nástupcom zaniknutého odporcu je správca

podľa § 8 zákona o vlastníctve bytov, pretože „pokiaľ by tomu tak nebolo, zrušením

spoločenstva ... by sa konvalidovali akékoľvek neplatné uznesenia dovtedy na zhromaždení

vlastníkov bytov prijaté, pretože za ich neplatnosť by nebolo koho žalovať“.

V nadväznosti na spornú otázku právneho nástupníctva opätovne poukázala

na súvisiace konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. , „v ktorom sa

rozhoduje o neplatnosti zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov M.,

konaného dňa 11.9.2007 a na ňom prijatých uznesení č. 1 až 9. Uznesením č. 2 bolo

rozhodnuté o zrušení odporcu – S., teda o skutočnosti, v dôsledku ktorej zanikol odporca

v predmetnej veci. Pokiaľ sa v uvedenom konaní preukáže, že napadnuté uznesenie nebolo

platne prijaté, odporca nebude môcť byť považovaný za zaniknutého ani keď bol fyzicky

vymazaný z registra spoločenstiev. Tvrdenie o zániku odporcu preto až do právoplatného

rozhodnutia vo veci nemá oporu v skutkovom stave a nebolo v konaní

preukázané.“. Podľa jej názoru tak okresný súd nemal v jej prípade interpretovať a následne

aplikovať ustanovenie tak, že konanie zastavil.

Argumentáciu najvyššieho súdu o absencii dôvodu prípustnosti dovolania

sťažovateľka neakceptovala, pretože „pokiaľ v danom prípade došlo k pochybeniu

v dôsledku namietaného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, či založenie rozhodnutia

na neúplných skutkových zisteniach, tieto pochybenia tvoria jednotnú procesnú vadu

v zmysle spolu so zastavením konania, pretože práve ony k nemu viedli. Inými

slovami, sťažovateľka poukazovala v dovolaní na pochybenia súdov ohľadom dôkazov

a skutkového stavu, avšak len v priamej súvislosti so zastavením konania a týmito

pochybeniami odôvodnila, prečo zastavenie konania bolo nezákonné.“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, „aby Ústavný súd Slovenskej

republiky vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení základného

práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7 vety prvá Všeobecnej deklarácie

ľudských práv a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 3.3.2008, č. k. ,

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.5.2008, č. k. , ako aj

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 7.5.2009, č. k. “ zrušil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom ...

Podľa čl. 7 deklarácie všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú

zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie ...

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Petit predloženej sťažnosti nebol formulovaný dostatočne jednoznačne, pretože

z neho explicitne nevyplýva, či sťažovateľka žiada vyslovenie porušenia základných práv

a ľudských práv iba uznesením najvyššieho súdu alebo aj uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu. Ústavný súd však berúc do úvahy obsah odôvodnenia sťažnosti v rámci

predbežného prerokovania zameral pozornosť na všetky tri konkretizované rozhodnutia

všeobecných súdov a nevyzval sťažovateľku na doplnenie jej sťažnosti. Nijak však tým

neporušil dispozičné oprávnenie sťažovateľky, pretože svoju prieskumnú kompetenciu

poňal v najširšom možnom zábere s ohľadom na okolnosti prerokúvanej sťažnosti.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka navrhla vyslovenie porušenia svojich

základných práv uznesením okresného súdu č. k. -69 z 3. marca 2008, ústavný

súd uvádza, že z preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania

princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie

ochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak takú ochranu

poskytuje iný súd. Proti uzneseniu okresného súdu mala sťažovateľka právo podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ňou označeným základným

právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe

podaného odvolania. Preto ústavný súd v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľky odmietnuť

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených

základných práv a ľudských práv uznesením krajského súdu č. k. -78

z 30. mája 2008 ústavný súd dospel k záveru o jej oneskorenosti.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Jej nedodržanie je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako oneskorene podanej ( ). V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť. Sťažnosť podľa nie je teda časovo

neobmedzený prostriedok ochrany ústavnosti (napr. , ,

, ).

Aj keď z predloženej sťažnosti a jej príloh nevyplýva presný dátum nadobudnutia

právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, je nespochybniteľné, že v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu bolo toto uznesenie právoplatné už dlhšiu dobu ako dva

mesiace. Vyplýva to zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu bolo vyhlásené 30. mája

2008, pričom proti nemu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré je možné podať len proti

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. V čase podávania dovolania sťažovateľky

tak už napadnuté uznesenie muselo byť právoplatné. Preto, keďže dovolacie uznesenie

najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 15. júna 2009, je zjavné, že v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu (17. augusta 2009) už uznesenie krajského súdu ako súdu

odvolacieho muselo byť právoplatné viac ako dva mesiace.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľky

uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil,

či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd

teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Najvyšší súd rozhodoval napadnutým uznesením o dovolaní sťažovateľky. Ústavný

súd zhodne s najvyšším súdom zdôrazňuje, že dovolaním ako mimoriadnym opravným

prostriedkom v občianskom súdnom konaní nie je možné vytýkať odvolaciemu súdu

akékoľvek pochybenia v jeho postupe a rozhodnutí. Zrušenie alebo zmena rozhodnutia

v dôsledku podania mimoriadneho opravného prostriedku totiž zasahuje do stavu právnej

istoty nastoleného už právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu.

Najvyšší súd správne vysvetlil konštrukciu relevantnej právnej úpravy, ktorá

v prípade, ak ide o dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu,

kvalifikuje ako procesne prípustné len dovolanie založené na niektorom z dôvodov

uvedených v . Existencia takého dôvodu sa musí v dovolacom konaní preukázať.

Až po zistení prípustnosti dovolania je potom možné požiadavku na vecné preskúmanie

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu odôvodniť niektorým z dôvodov uvedených

v .

Ako ťažiskovú dovolaciu námietku sťažovateľky najvyšší posúdil tvrdenie

o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, keď tento (spolu s okresným

súdom) mal nesprávne na zistený skutkový stav aplikovať , podľa ktorého

ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym

nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Nesprávne právne posúdenie veci však vzhľadom na už uvedenú konštrukciu právnej

úpravy dovolania nie je spôsobilým dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, pretože ho Občiansky

súdny poriadok neuvádza v § 237. Nesprávne právne posúdenie veci je len spôsobilým

dovolacím dôvodom po zistení, že dovolanie je procesne prípustné.

Najvyšší súd preto správne v odôvodnení svojho dovolania zdôraznil, že v dôsledku

absencie dôvodov procesnej prípustnosti sťažovateľkinho dovolania nemohol uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho vecne preskúmavať. Najvyšší súd tak záväzným

spôsobom nevylúčil možnosť, že uznesenie krajského súdu bolo výsledkom nesprávneho

právneho posúdenia veci, ani možnosť, že sa v konaní krajského súdu vyskytla iná vada

majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľka však namietala aj právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého

prípadné nesprávne právne posúdenie veci nemožno v okolnostiach prerokúvaného prípadu

považovať za vedúce k odňatiu možnosti konať pred súdom, čo je vada vždy zakladajúca

procesnú prípustnosť dovolania. Najvyšší súd totiž charakterizoval odňatie možnosti konať

pred súdom ako „postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje .

O procesnú vadu v zmysle ide vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.“. Z obsahu odôvodnenia

sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka za ústavne konformný považuje širší výklad „odňatia

možnosti konať pred súdom“. Podľa jej názoru okresný súd ani krajský súd nemali

na zistené skutkové okolnosti (zánik odporcu výmazom z príslušného registra) aplikovať

, ale mali prihliadnuť na skutočnosť, že v tom čase prebiehalo súvisiace

konanie, v ktorom sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie o sťažovateľkinom

žalobnom návrhu (otázka platnosti uznesenia zhromaždenia odporcu o jeho zrušení). Keďže

však došlo k zastaveniu konania bez meritórneho prerokovania veci, bola tým odňatá

sťažovateľke možnosť konať pred súdom.

K tomu ústavný súd uvádza, že je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných

súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Právne závery najvyššieho súdu vychádzajúce z posúdenia obsahovej šírky

dovolacieho dôvodu podľa nie sú podľa názoru ústavného súdu

arbitrárne. Je pravdou, že výklad sťažovateľky by prinášal pre dovolateľa širší rozmer

ochrany jeho práv v porovnaní s výkladom preferovaným najvyšším súdom. Ústavný súd tu

však opätovne poukazuje na skutočnosť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

zasahujúci do stavu právnej istoty. Navyše, ak sťažovateľka považuje otázku platnosti

uznesenia zhromaždenia odporcu o jeho zrušení za predbežnú pre zastavené konanie o jej

žalobe, nič jej nebráni v prípade rozhodnutia o neplatnosti tohto uznesenia v súvisiacom

súdnom konaní podať návrh na obnovu konania podľa , o ktorom

bude musieť príslušný všeobecný súd rozhodnúť. Takto nie je poskytnutie ochrany

hmotnému právu sťažovateľky vecným prerokovaním jej žaloby v budúcnosti celkom

vylúčené, i keď ku vzniku odporcu nemôže dôjsť právoplatnosťou súdneho rozhodnutia,

ktorým sa vysloví neplatnosť uznesenia zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových

priestorov o zrušení odporcu, pretože odporca vzniká výlučne zápisom do registra

spoločenstiev vedeného príslušným obvodným úradom v sídle kraja (§ 7 ods. 1 tretia veta

zákona o vlastníctve bytov).

Ústavný súd považuje za potrebné ešte poukázať na súvislosť ustanovenia § 107

ods. 1 a ustanovenia , ktoré dávajú konajúcemu súdu

možnosť rozhodnúť sa po zistení straty spôsobilosti účastníka konania byť účastníkom

konania či zastaví konanie, preruší konanie alebo vykoná iné vhodné opatrenie. Uvedené

oprávnenie, prirodzene, všeobecný súd nemôže využívať svojvoľne, ale tak, aby bolo

zachované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu. Riešenie zvolené

konajúcimi súdmi však v sťažovateľkinom prípade nemožno považovať za svojvoľné práve

s ohľadom na to, že prípadný výsledok konania, v ktorom je predmetom rozhodovania

predbežná otázka, ešte môže ovplyvniť výsledok zastaveného konania, v ktorom

sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka.

Sporný právny názor najvyššieho súdu vyplývajúci z odôvodnenia napadnutého

dovolacieho uznesenia tak nemožno považovať za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený.

Preto nemôže ani signalizovať ústavne významný zásah do sťažovateľkou označených

základných práv a ľudských práv, čo vedie ústavný súd k odmietnutiu tejto časti

prerokúvanej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 7 prvej vety

deklarácie označenými uzneseniami všeobecných súdov ešte ústavný súd poukazuje

na svoju stabilizovanú judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že deklarácia nebola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (§ 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov) a zároveň má len povahu politického dokumentu. Za týchto okolností

nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa sťažnosť

alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného deklaráciou (m. m.

, , ).

S ohľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009