Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 443/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a a Listiny

základných práv a slobôd v spojení s , práv podľa

čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa

čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických práv, podľa čl. 12

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj bližšie

neoznačených práv vyplývajúcich zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, z Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) z 25. júna

1958, publikovaného pod č. , a o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5. októbra 2011 a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. marca 2013

doručené podanie I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na konanie

o ústavnej sťažnosti“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako

sťažnosť podľa (ďalej len „“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a a a čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 12 ods. 1

, práv podľa , a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických práv (ďalej len „medzinárodný pakt“), podľa čl. 12

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len

„pakt“), ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich zo Všeobecnej deklarácie ľudských

práv (ďalej len „deklarácia“), z Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 111

o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) z 25. júna 1958, publikovaného pod č. 465/1991

Zb. (ďalej len „dohovor MOP“), a o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„antidiskriminačný zákon“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So

214/2011 z 13. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaných napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho

súdu vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodoval

o opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej

len „Sociálna poisťovňa“), č. 430 904 907 7330 z 9. decembra 2010, ktorým mu bol od

1. januára 2011 zvýšený starobný dôchodok na sumu 380,50 €. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 5. októbra 2011 označené rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2012 tak, že napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«Prvé rozhodnutie Sociálnej poisťovne Bratislava o výške môjho dôchodku znelo na

5286.- Sk, čo v terajšej novej mene znamená „až“ 175,46 EUR, a to za v tomto čase

odpracovaných vyše 42 rokov v štátnych službách! ... Preto som sa okamžite odvolal a robil

som tak sústavne po dobu 10-tich rokov až doteraz, ale nič som nedocielil, nakoľko súdy

všetky moje opravné prostriedky zamietali, že vraj sa odvolávam proti rozhodnutiam SP

o zvýšení dôchodku a nie že bol od samého prvopočiatku nesprávne vypočítaný a teda

z nereálneho základu, keď pre jeho výpočet nebol zohľadnený právny inštitút –

pravdepodobný zárobok, ktorý mi nikto po vyhratom súdnom spore ešte v r. 1991 v žiadnej

forme nevyplácal!»

Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je „zmätočný

a nereálny a kauza ako celok odporuje nielen deklarácii OSN..., ale aj Ústave SR

a Listine... s dôrazom na čl. 39 a 30, ďalej s čl. 12 ods. 1 a v spojení s ich čl. 46 a 36; Eur.

Dohovoru s jeho čl. 6, ods. 1...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

«1./ Vyslovuje, že základné ľudské, občianske a sociálne práva, ktoré boli predmetom

kauzy u sťažovateľa o „dôchodok“ – aj tej vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.

z 5. 10. 11 v spojení s konečným rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 13. 12. 12, boli u neho všeobecnými súdmi v ním označených právnych

normách v tejto jeho sťažnosti, pokiaľ ide o diskrimináciu a neprejednanie veci

v primeranej lehote jednoznačne porušené.

2./ Zrušuje zmätočný a nereálny konečný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 13. 12. 12 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. -30 z 5. 10. 11 a súčasne im vracia uvedené súdne rozhodnutia na nové

konanie a ústavné, zákonné a spravodlivé rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR...,

ktoré je mu povinný sťažovateľom označený porušovateľ jeho práv Najvyšší súd SR zaplatiť

najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj... trovy tohto súdneho konanie, a to

v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1

a a listiny v spojení s , práv podľa ,

čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa čl. 12 paktu,

ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru MOP

a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa jeho názoru zmätočné a diskriminačné.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1

a a listiny v spojení s , práv podľa

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa

čl. 12 paktu, ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru

MOP a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať

odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského

súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1

a a listiny v spojení s , práv podľa

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa

čl. 12 paktu, ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru

MOP a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorý považuje za „zmätočný a nereálny“ a namieta „nesprávnosť

výpočtu dôchodku, keďže pri výpočte nebol zohľadnený právny inštitút – pravdepodobný

zárobok“.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

V napadnutom rozsudku najvyšší súd predovšetkým uviedol:

„Podľa § 82 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dôchodkové dávky vyplácané

k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a dôchodkové dávky priznané od 1. januára do

31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú v závislosti od priemerného

medziročného rastu spotrebiteľských cien a od medziročného rastu priemernej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných štatistickým úradom za prvý polrok

kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku. Príslušný

kalendárny rok je rok, v ktorom sa zvýšenie dôchodkových dávok vykonáva, ak tento zákon

neustanovuje inak. Dôchodkové dávky sa zvyšujú od 1. januára príslušného kalendárneho

roka o percento určené ako súčet jednej polovice percenta medziročného rastu

spotrebiteľských cien a jednej polovice percenta medziročného rastu priemernej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky zistených podľa odseku 1. Percento zvýšenia

dôchodkovej dávky sa ustanoví opatrením, ktorý vydá ministerstvo podľa údajov

štatistického úradu a vyhlási jeho úplné znenie uverejnením v Zbierke zákonov najneskôr do

31. októbra kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku.

Dôchodkové dávky, ktoré sú priznané od 1. januára do 31. decembra príslušného roka, sa

zvyšujú odo dňa ich priznania (§ 82 ods. 2 cit. zákona).

Podľa § 82 ods. 3 cit. zákona na zvýšenie dôchodkovej dávky je rozhodujúca

mesačná suma dôchodkovej dávky vyplývaná ku dňu, od ktorého sa zvyšuje. Zo spisov

vyplýva, že úlohou súdu v tomto konaní bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej

časti preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne

o zvýšení starobného dôchodku navrhovateľovi podľa § 82 zákona o sociálnom poistení.

Dostatočne bolo preukázané, že odporkyňa preskúmavaným rozhodnutím zvýšila starobný

dôchodok navrhovateľa na základe Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky z 19. októbra 2010, vyhlásené pod číslom 404/2010 zbierky zákonov,

ktorým sa ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky v roku 2011. Týmto opatrením

sa dôchodkové dávky v roku 2011 zvyšujú o 1,8 %. Odporkyňa v súlade s vyššie uvedeným

opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa § 82

zákona o sociálnom poistení zvýšila navrhovateľovi starobný dôchodok, preto jej

rozhodnutie zodpovedá zákonu.

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom preskúmania bolo len rozhodnutie o zvýšení

starobného dôchodku podľa § 82 zákona o sociálnom poistení, nemal súd právny podklad

pre preskúmanie zákonnosti výpočtu výšky starobného dôchodku. Z uvedeného dôvodu

odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že namietané skutočnosti

o nezákonnosti výpočtu výšky starobného dôchodku v danom prípade nemajú vplyv na

zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa

nezistil nezákonnosť preskúmaného rozhodnutia odporkyne, a preto rozsudok podľa § 219

ods. 1 ako vecne správny potvrdil.“

Podstatou námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (ako

aj napadnutému rozsudku krajského súdu) je tvrdenie o nesprávnosti výpočtu starobného

dôchodku a nezohľadnenie tzv. pravdepodobného zárobku do vymeriavacieho základu

na určenie jeho výšky. Z napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu ale

vyplýva, že predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.

nebolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne o určení výšky starobného

dôchodku sťažovateľa, ale jej rozhodnutie o zvýšení jeho starobného dôchodku podľa § 82

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na

túto skutočnosť je argumentácia sťažovateľa zameraná na nesprávnosť výšky starobného

dôchodku z hľadiska predmetu konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.

, a teda aj vo vzťahu k jeho rozsudku z 13. decembra 2012 zjavne nedôvodná.

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd zastáva názor, že

najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým

potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudok krajského súdu. Ústavný súd sa stotožňuje

aj s právnym záverom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého námietky sťažovateľa vyjadrené

v jeho odvolaní (a opakované v sťažnosti podľa ) neboli spôsobilé

vzhľadom na predmet konania ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne

o zvýšení jeho starobného dôchodku.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti navyše považuje za

potrebné poukázať na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa piatej časti

, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie

je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (m. m.

).

Za týchto okolností neexistuje medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a obsahom práv označených sťažovateľom taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013