Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 443/2013
PDF · 216.06 KB
No categories available
IV. ÚS 443/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických práv, podľa čl. 12
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj bližšie
neoznačených práv vyplývajúcich zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, z Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) z 25. júna
1958, publikovaného pod č. 465/1991 Zb., a zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Sd 11/2011 z 5. októbra 2011 a rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 214/2011 z 13. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. marca 2013
doručené podanie I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na konanie
o ústavnej sťažnosti“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 30 a čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 12 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických práv (ďalej len „medzinárodný pakt“), podľa čl. 12
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len
„pakt“), ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich zo Všeobecnej deklarácie ľudských
práv (ďalej len „deklarácia“), z Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 111
o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) z 25. júna 1958, publikovaného pod č. 465/1991
Zb. (ďalej len „dohovor MOP“), a zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„antidiskriminačný zákon“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Sd 11/2011 z 5. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So
214/2011 z 13. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z vyžiadaných napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho
súdu vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sd 11/2011 rozhodoval
o opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej
len „Sociálna poisťovňa“), č. 430 904 907 7330 z 9. decembra 2010, ktorým mu bol od
1. januára 2011 zvýšený starobný dôchodok na sumu 380,50 €. Krajský súd rozsudkom
sp. zn. 2 Sd 11/2011 z 5. októbra 2011 označené rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 So 214/2011 z 13. decembra 2012 tak, že napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
«Prvé rozhodnutie Sociálnej poisťovne Bratislava o výške môjho dôchodku znelo na
5286.- Sk, čo v terajšej novej mene znamená „až“ 175,46 EUR, a to za v tomto čase
odpracovaných vyše 42 rokov v štátnych službách! ... Preto som sa okamžite odvolal a robil
som tak sústavne po dobu 10-tich rokov až doteraz, ale nič som nedocielil, nakoľko súdy
všetky moje opravné prostriedky zamietali, že vraj sa odvolávam proti rozhodnutiam SP
o zvýšení dôchodku a nie že bol od samého prvopočiatku nesprávne vypočítaný a teda
z nereálneho základu, keď pre jeho výpočet nebol zohľadnený právny inštitút –
pravdepodobný zárobok, ktorý mi nikto po vyhratom súdnom spore ešte v r. 1991 v žiadnej
forme nevyplácal!»
Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je „zmätočný
a nereálny a kauza ako celok odporuje nielen deklarácii OSN..., ale aj Ústave SR
a Listine... s dôrazom na čl. 39 a 30, ďalej s čl. 12 ods. 1 a v spojení s ich čl. 46 a 36; Eur.
Dohovoru s jeho čl. 6, ods. 1...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
«1./ Vyslovuje, že základné ľudské, občianske a sociálne práva, ktoré boli predmetom
kauzy u sťažovateľa o „dôchodok“ – aj tej vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.
2 Sd 11/2011 z 5. 10. 11 v spojení s konečným rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7 So 214/11 z 13. 12. 12, boli u neho všeobecnými súdmi v ním označených právnych
normách v tejto jeho sťažnosti, pokiaľ ide o diskrimináciu a neprejednanie veci
v primeranej lehote jednoznačne porušené.
2./ Zrušuje zmätočný a nereálny konečný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7 So 214/11 z 13. 12. 12 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 2 Sd 11/2011-30 z 5. 10. 11 a súčasne im vracia uvedené súdne rozhodnutia na nové
konanie a ústavné, zákonné a spravodlivé rozhodnutie.
3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR...,
ktoré je mu povinný sťažovateľom označený porušovateľ jeho práv Najvyšší súd SR zaplatiť
najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.
4./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj... trovy tohto súdneho konanie, a to
v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa čl. 12 paktu,
ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru MOP
a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa jeho názoru zmätočné a diskriminačné.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa
čl. 12 paktu, ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru
MOP a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní
sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať
odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského
súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa
čl. 12 paktu, ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru
MOP a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ktorý považuje za „zmätočný a nereálny“ a namieta „nesprávnosť
výpočtu dôchodku, keďže pri výpočte nebol zohľadnený právny inštitút – pravdepodobný
zárobok“.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie
skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V napadnutom rozsudku najvyšší súd predovšetkým uviedol:
„Podľa § 82 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dôchodkové dávky vyplácané
k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a dôchodkové dávky priznané od 1. januára do
31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú v závislosti od priemerného
medziročného rastu spotrebiteľských cien a od medziročného rastu priemernej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných štatistickým úradom za prvý polrok
kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku. Príslušný
kalendárny rok je rok, v ktorom sa zvýšenie dôchodkových dávok vykonáva, ak tento zákon
neustanovuje inak. Dôchodkové dávky sa zvyšujú od 1. januára príslušného kalendárneho
roka o percento určené ako súčet jednej polovice percenta medziročného rastu
spotrebiteľských cien a jednej polovice percenta medziročného rastu priemernej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky zistených podľa odseku 1. Percento zvýšenia
dôchodkovej dávky sa ustanoví opatrením, ktorý vydá ministerstvo podľa údajov
štatistického úradu a vyhlási jeho úplné znenie uverejnením v Zbierke zákonov najneskôr do
31. októbra kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku.
Dôchodkové dávky, ktoré sú priznané od 1. januára do 31. decembra príslušného roka, sa
zvyšujú odo dňa ich priznania (§ 82 ods. 2 cit. zákona).
Podľa § 82 ods. 3 cit. zákona na zvýšenie dôchodkovej dávky je rozhodujúca
mesačná suma dôchodkovej dávky vyplývaná ku dňu, od ktorého sa zvyšuje. Zo spisov
vyplýva, že úlohou súdu v tomto konaní bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne
o zvýšení starobného dôchodku navrhovateľovi podľa § 82 zákona o sociálnom poistení.
Dostatočne bolo preukázané, že odporkyňa preskúmavaným rozhodnutím zvýšila starobný
dôchodok navrhovateľa na základe Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky z 19. októbra 2010, vyhlásené pod číslom 404/2010 zbierky zákonov,
ktorým sa ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky v roku 2011. Týmto opatrením
sa dôchodkové dávky v roku 2011 zvyšujú o 1,8 %. Odporkyňa v súlade s vyššie uvedeným
opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa § 82
zákona o sociálnom poistení zvýšila navrhovateľovi starobný dôchodok, preto jej
rozhodnutie zodpovedá zákonu.
Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom preskúmania bolo len rozhodnutie o zvýšení
starobného dôchodku podľa § 82 zákona o sociálnom poistení, nemal súd právny podklad
pre preskúmanie zákonnosti výpočtu výšky starobného dôchodku. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že namietané skutočnosti
o nezákonnosti výpočtu výšky starobného dôchodku v danom prípade nemajú vplyv na
zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa
nezistil nezákonnosť preskúmaného rozhodnutia odporkyne, a preto rozsudok podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.“
Podstatou námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (ako
aj napadnutému rozsudku krajského súdu) je tvrdenie o nesprávnosti výpočtu starobného
dôchodku a nezohľadnenie tzv. pravdepodobného zárobku do vymeriavacieho základu
na určenie jeho výšky. Z napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu ale
vyplýva, že predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 7 So 214/2011
nebolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne o určení výšky starobného
dôchodku sťažovateľa, ale jej rozhodnutie o zvýšení jeho starobného dôchodku podľa § 82
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na
túto skutočnosť je argumentácia sťažovateľa zameraná na nesprávnosť výšky starobného
dôchodku z hľadiska predmetu konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.
7 So 214/2011, a teda aj vo vzťahu k jeho rozsudku z 13. decembra 2012 zjavne nedôvodná.
Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd zastáva názor, že
najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým
potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudok krajského súdu. Ústavný súd sa stotožňuje
aj s právnym záverom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého námietky sťažovateľa vyjadrené
v jeho odvolaní (a opakované v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) neboli spôsobilé
vzhľadom na predmet konania ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne
o zvýšení jeho starobného dôchodku.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti navyše považuje za
potrebné poukázať na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov
verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie
je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (m. m.
Za týchto okolností neexistuje medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a obsahom práv označených sťažovateľom taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2013