Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 817/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š.,

zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou, Odborárska 7, Košice, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 35 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013

doručená sťažnosť Š. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a a 2

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prevzal 15. februára 2011

„Potvrdenie o skončení služobného pomeru“ vystavené Krajským riaditeľstvom Hasičského

a záchranného zboru v K., ktorým mu bolo oznámené, že jeho služobný pomer skončil

podľa o Hasičskom a záchrannom zbore

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hasičskom a záchrannom zbore“)

15. februára 2011, keď bol služobnému úradu doručený právoplatný rozsudok Okresného

súdu Trebišov č. k. -76 zo 7. októbra 2010, ktorým bol sťažovateľ odsúdený

za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného

zákona. V potvrdení je uvedené, že sťažovateľ si nesplnil povinnosť oznámiť služobnému

úradu, že bol právoplatne odsúdený za trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti,

a preto služobný úrad nemal vedomosť o zákonnom dôvode skončenia služobného pomeru.

Sťažovateľ sa žalobou podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia potvrdenia o skončení služobného

pomeru. Krajský súd najskôr konanie zastavil a po zrušení tohto rozhodnutia uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012 rozhodol rozsudkom

č. k. -87 z 25. apríla 2012, ktorým žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti

rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. ,

ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu za nezrozumiteľný

a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza: „Z rozsudku nie je jasné ako sa

súd vysporiadal s dátumom ukončenia môjho služobného pomeru. Potvrdzujúcim

rozhodnutím prvostupňového súdu som sa stal asi jediný občan, ktorý má dva dátumy

ukončenia tohto istého služobného pomeru. Na súd som sa svojim návrhom obrátil preto,

aby bolo rozhodnuté, kedy sa tento vlastne v skutočnosti skončil 7. 10. 2010 alebo

15. 2. 2011 a rozhodol o dôvode ukončenia služobného pomeru... Súd nemôže zamietnutím

mojej žaloby potvrdiť protiprávny stav a potvrdiť už zo zákona skončený služobný pomer

v novom termíne... Jadrom problému je nesprávny výklad §-63 ods. 1 písm. c/, §-u 17 ods. 2

v náväznosti na moje odsúdenie za úmyselný trestný čin.... § 17 ods. 2 v spojení

s §-om 63 ods. 1 písm. c./ nie je možné brať v celom znení, ale len podporne pri ustálení

trestných činov, keďže sú taxatívne vymedzené bez ohľadu na jeho zahladenie.

Diskriminácia tohto ustanovenia a jeho výkladu je, že v služobnom pomere nie sú

si príslušníci zboru rovnocenní. Napriek mojej žiadosti, aby súd začal konanie o súlad

právnych predpisov vzhľadom na hore poukázaný problém, NS nepovažoval načrtnutý

problém za podstatný a nezdôvodnil prečo čím porušil moje právo na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa a 2 SR...

Najvyšší súd sa nevyjadril ako sa vysporiadal s mojim návrhom v zmysle §-u 37 ods. 1

písm. d) o ústavnom súde aby v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou začal konanie

o súlad právnych predpisov alebo jej výklad.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že Okresný súd Trebišov upustil od jeho potrestania

podľa , a teda podľa sa

na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V nadväznosti na uvedené namieta: „V mojom

prípade skončením služobného pomeru by som bol potrestaný ešte viac, ako to má na mysli

. Bolo by mi upierané ústavné právo na prácu.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č.

z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie podľa a 2 SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č.

z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky, najmä ochranu pred diskrimináciou podľa SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č.

z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na ochranu pred neoprávneným zásahom

do súkromného života a rodinného života SR s prihliadnutím na

Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky spis. zn. č. z 29. apríla

2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný uhradiť Š. Š. trovy konania v sume 254,88 € na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Márii Kozákovej, Advokátska kancelária, Odborárska č. 7

Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. podal

na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách

formuloval proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili tieto skutočnosti

v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predsedníčke

ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli

zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie

senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom

práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu

v danej veci konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný

senát ústavného súdu (v zásade do konca novembra 2013).

Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa

relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví

tohto uznesenia.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Najvyšší súd postupoval v napadnutom konaní podľa druhej hlavy piatej časti

(ďalej len „OSP“), ktorá v a nasl. upravuje

rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Predmetom

súdneho prieskumu nebola zákonnosť rozhodnutia vo veci služobného pomeru podľa § 150

a § 150a zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ale zákonnosť potvrdenia služobného

úradu deklarujúceho skončenie služobného pomeru sťažovateľa na základe skutočnosti

predpokladanej § 63 ods. 1 písm. c) zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku konštatoval, že po preskúmaní veci nezistil žiaden dôvod odchýliť

sa od logických argumentov a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku

krajského súdu, právne posúdenie veci krajským súdom považoval za správne a stotožnil sa

s ním v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za dôvodné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej po citácii na vec

sa vzťahujúcich ustanovení zákona o hasičskom a záchrannom zbore [§ 17 ods. 2 a § 63

ods. 1 písm. c)] uviedol:

„Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalobcu zo dňa 01. 03. 2011,

ktorým sa obrátil na plk. Ing. J. F. riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v K., kde žalobca

opisuje svoje konanie ako aj výsledok trestného konania. Stotožňuje sa aj s tým, že dosah,

ktorý znáša žalobca v tomto konaní, je oveľa represívnejší, než ako keby bol právoplatne

odsúdený za úmyselný trestný čin podľa druhej hlavy . Súčasne poukazuje

aj na výrok rozsudku -76 zo dňa 07. 10. 2010, v ktorom sa konštatuje

spáchanie prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, 2 písm. a/, b/

.

Na jednej strane podľa sa upustilo

od potrestania obžalovaného, v tomto prípade žalobcu a na druhej strane zákon o HaZZ

je v rozsahu pracovno-právnych vzťahov prísnejší ako samotný . Zákon

o HaZZ nerozlišuje právne následky po právoplatnom odsúdení páchateľov vo

všeobecnosti, pričom dosah v pracovno-právnej oblasti je oveľa väčší (strata zamestnania).

V tomto konaní nie je v právomoci správneho súdnictva sa vyjadrovať k samotnému

trestnému skutku, teda k ustanoveniu až 3 , avšak súd

poukazuje na to, že až novelou bol do ustanovenia

písm. c/ vsunutý § 17 ods. 2 zákona o HaZZ, teda všetky trestné činy od § 179 až po § 203.

Prečin porušovania domovej slobody je úmyselným trestným činom, preto striktné predpisy

zákona o HaZZ nedovoľujú, aby príslušník HaZZ s právoplatným odsúdením zotrval

v služobnom pomere podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c/ zákona o HaZZ.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto v odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS SR č.

č. 313/2003)...

Na záver súd dodáva, že žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru preto,

že neoznámil, že bolo proti nemu vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania

úmyselného trestného činu, ale preto, že bol právoplatne odsúdený podľa druhej hlavy

.

Podľa ustanovenia § 158 ods. 1 zákona o HaZZ právoplatné rozhodnutie vo veciach

služobného pomeru podľa tohto zákona je preskúmateľné súdom. Uvedené ustanovenie

nerozlišuje medzi rozhodnutiami, ktoré prebehli odvolacím konaním, ani medzi

rozhodnutiami, ktoré sú rozhodnutiami, ktoré zasahujú do práv a záujmov fyzickej

či právnickej osoby. Z uvedeného dôvodu je preto preskúmanie rozhodnutia tak

deklaratórneho ako aj odvolacieho rozhodnutia súdom stanovené v príslušných právnych

predpisoch, v tomto prípade v ustanovení § 158 ods. 2, prípadne to ako uviedol Najvyšší

súd SR v ustanovení V tomto prípade sa súd riadil právnym záverom

Najvyššieho súdu SR...

Podľa ustanovenia ak súd po preskúmaní rozhodnutia

a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len

v medziach žaloby) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach

žaloby sú v súlade so zákonom, vyslovil rozsudok, že sa žaloba zamieta.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa

a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo

podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická

osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda

preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu

správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (, ).

Podľa § 63 ods. 1 písm. c ) zákona o hasičskom a záchrannom zbore služobný pomer

príslušníka sa skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol príslušník

odsúdený za úmyselný trestný čin uvedený v § 17 ods. 2 alebo za trestný čin

na nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorým bola jeho

spôsobilosť na právne úkony obmedzená.

Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore príslušníkom

môže byť štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne

požiada, ak je bezúhonný a nebol prepustený zo štátnej služby podľa § 77 písm. c) až e)

alebo uplynuli tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o prepustení podľa

§ 77 písm. c) až e)...

Podľa § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore za bezúhonného

sa na účely tohto zákona považuje občan, ktorý nebol právoplatne odsúdený za úmyselný

trestný čin proti životu a zdraviu, za úmyselný trestný čin proti slobode a ľudskej

dôstojnosti, za úmyselný trestný čin proti republike, za úmyselný trestný čin proti poriadku

vo verejných veciach alebo ktorý nebol právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest

odňatia slobody. Na právoplatné odsúdenie sa prihliada, aj keď bolo zahladené podľa

osobitného predpisu, alebo ak sa podľa osobitného predpisu na občana hľadí, ako keby

nebol za taký trestný čin odsúdený. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom z registra trestov

nie starším ako tri mesiace.

Podľa § 17 ods. 5 zákona o hasičskom a záchrannom zbore podmienku štátneho

občianstva Slovenskej republiky a podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) až d) a g) musí

príslušník spĺňať po celý čas trvania služobného pomeru.

Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je sústredená na námietku nesprávnej

interpretácie § 63 ods. 1 písm. c) v spojení s § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom

zbore. Sťažovateľ však v skutočnosti namieta proti samotnému zneniu týchto ustanovení,

ktoré považuje za nespravodlivé s poukazom na skutočnosť, že v trestnom konaní bol

odsúdený, bolo však upustené od jeho potrestania, a preto sa na neho vzťahuje fikcia

neodsúdenia podľa (hľadí sa na neho, ako keby nebol

odsúdený).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ; ).

S poukazom na citované ustanovenia zákona o hasičskom a záchrannom zbore

a odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa nemôžu nič zmeniť na skutočnosti,

že bol právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, ktorý je podľa § 17 ods. 2 zákona

o hasičskom a záchrannom zbore dôvodom skončenia služobného pomeru podľa § 63 ods. 1

písm. c) zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Sťažovateľom namietaná fikcia

neodsúdenia podľa je v tomto prípade prelomená definíciou bezúhonnosti

podľa § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore (lex specialis derogat legi

generali), ktorá je jednou z podmienok nielen prijatia do štátnej služby [§ 17 ods. 1 písm. a)

zákona o hasičskom a záchrannom zbore], ale aj jej trvania (§ 17 ods. 5 zákona o hasičskom

a záchrannom zbore). Nedostatok tejto podmienky je dôvodom skončenia služobného

pomeru, ako sa to stalo aj v prípade sťažovateľa.

Sťažovateľ poukazuje aj na pre neho nejasné určenie dátumu, ku ktorému skončil

jeho služobný pomer. Najvyšší súd k tejto námietke uviedol, že „uvedené už ustálil

vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 29. februára 2012 na deň 15. februára 2011“.

Najvyšší súd dospel k tomuto záveru na základe zistenia, že hoci služobný pomer

sťažovateľa skončil zo zákona právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol odsúdený za trestný

čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti, vzhľadom na neoznámenie tejto skutočnosti

služobnému úradu de facto služobný pomer trval do okamihu, keď sa služobný úrad o tejto

skutočnosti dozvedel, t. j. do 15. februára 2011. Sťažovateľ teda sám zavinil daný stav tým,

že si nesplnil povinnosť podľa § 69 ods. 3 písm. i) zákona o hasičskom a záchrannom zbore

a neoznámil, že bol právoplatne odsúdený za trestný čin uvedený v § 17 ods. 2 zákona

o hasičskom a záchrannom zbore. Potvrdenie neskoršieho dátumu skončenia služobného

pomeru však nie je v neprospech sťažovateľa. Z argumentácie sťažovateľa nie je zrejmé,

ako mohol byť týmto spôsobom ukrátený na svojich právach, keď daný dôvod je v podstate

neodstrániteľnou prekážkou vzniku a trvania služobného pomeru, ktorá existuje

od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Trebišov.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočne

odôvodnené. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto závery (postupy

a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu () rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci ústavne akceptovateľným

spôsobom interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne konformné a namietaný rozsudok najvyššieho

súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri

preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie

základného práva podľa a 2 . Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,

a preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne ).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd „sa nevyjadril ako sa vysporiadal

s mojim návrhom v zmysle §-u 37 ods. 1 písm. d) o ústavnom súde aby v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou začal konanie o súlad právnych predpisov alebo jej výklad“,

ústavný súd uvádza, že z citovanej formulácie nie je jasné, akého konania sa sťažovateľ

domáhal a na aký jeho návrh mal najvyšší súd reagovať. Sťažovateľ mal zrejme na mysli

konanie o súlade právnych predpisov podľa . Všeobecný súd

je oprávnený iniciovať toto konanie v prípade, ak v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou. V takom prípade preruší

konanie podľa . Podanie návrhu ústavnému súdu teda závisí

na posúdení konajúceho súdu, nie na návrhu účastníka konania. Táto námietka preto tiež

nie je relevantná vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľa.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 19

a a práva podľa dohovoru ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), súčasťou

ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené

práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . O prípadnom porušení

týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a 2 ,

neprichádza do úvahy ani posudzovať namietané porušenie základných práv podľa čl. 19

a a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol

aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd v závere dodáva, že sťažnosť sťažovateľa je formulovaná pomerne

nezrozumiteľne a jej odôvodnenie je chaotické, opakujúce na viacerých miestach tie isté

námietky, ktoré sú navyše v rozpore so samotným znením ustanovení zákona o hasičskom

a záchrannom zbore, na ktoré sťažovateľ poukazuje. Takéto odôvodnenie je zmätočné

a chýba mu ústavnoprávna relevantná argumentácia. Kvalifikované odôvodnenie sťažnosti

je pritom jednou zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), ktorej nedostatok je v prípade podania sťažnosti prostredníctvom

právneho zástupcu dôvodom na jej odmietnutie podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (napr. a tam uvedené

rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014