Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 817/2014
PDF · 262.2 KB
No categories available
II. ÚS 817/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š.,
zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou, Odborárska 7, Košice, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 35 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sžo 42/2012 z 29. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013
doručená sťažnosť Š. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 19, čl. 35 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 42/2012 z 29. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prevzal 15. februára 2011
„Potvrdenie o skončení služobného pomeru“ vystavené Krajským riaditeľstvom Hasičského
a záchranného zboru v K., ktorým mu bolo oznámené, že jeho služobný pomer skončil
podľa § 63 ods. 1 písm. c) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hasičskom a záchrannom zbore“)
15. februára 2011, keď bol služobnému úradu doručený právoplatný rozsudok Okresného
súdu Trebišov č. k. 5 T 120/2010-76 zo 7. októbra 2010, ktorým bol sťažovateľ odsúdený
za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného
zákona. V potvrdení je uvedené, že sťažovateľ si nesplnil povinnosť oznámiť služobnému
úradu, že bol právoplatne odsúdený za trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti,
a preto služobný úrad nemal vedomosť o zákonnom dôvode skončenia služobného pomeru.
Sťažovateľ sa žalobou podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia potvrdenia o skončení služobného
pomeru. Krajský súd najskôr konanie zastavil a po zrušení tohto rozhodnutia uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 2/2012 z 29. februára 2012 rozhodol rozsudkom
č. k. 7 S 36/2011-87 z 25. apríla 2012, ktorým žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti
rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 42/2012,
ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu za nezrozumiteľný
a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza: „Z rozsudku nie je jasné ako sa
súd vysporiadal s dátumom ukončenia môjho služobného pomeru. Potvrdzujúcim
rozhodnutím prvostupňového súdu som sa stal asi jediný občan, ktorý má dva dátumy
ukončenia tohto istého služobného pomeru. Na súd som sa svojim návrhom obrátil preto,
aby bolo rozhodnuté, kedy sa tento vlastne v skutočnosti skončil 7. 10. 2010 alebo
15. 2. 2011 a rozhodol o dôvode ukončenia služobného pomeru... Súd nemôže zamietnutím
mojej žaloby potvrdiť protiprávny stav a potvrdiť už zo zákona skončený služobný pomer
v novom termíne... Jadrom problému je nesprávny výklad §-63 ods. 1 písm. c/, §-u 17 ods. 2
v náväznosti na moje odsúdenie za úmyselný trestný čin.... § 17 ods. 2 v spojení
s §-om 63 ods. 1 písm. c./ nie je možné brať v celom znení, ale len podporne pri ustálení
trestných činov, keďže sú taxatívne vymedzené bez ohľadu na jeho zahladenie.
Diskriminácia tohto ustanovenia a jeho výkladu je, že v služobnom pomere nie sú
si príslušníci zboru rovnocenní. Napriek mojej žiadosti, aby súd začal konanie o súlad
právnych predpisov vzhľadom na hore poukázaný problém, NS nepovažoval načrtnutý
problém za podstatný a nezdôvodnil prečo čím porušil moje právo na súdnu ochranu a inú
právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR...
Najvyšší súd sa nevyjadril ako sa vysporiadal s mojim návrhom v zmysle §-u 37 ods. 1
písm. d) o ústavnom súde aby v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou začal konanie
o súlad právnych predpisov alebo jej výklad.“
Sťažovateľ poukazuje na to, že Okresný súd Trebišov upustil od jeho potrestania
podľa § 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a teda podľa § 40 ods. 2 Trestného zákona sa
na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V nadväznosti na uvedené namieta: „V mojom
prípade skončením služobného pomeru by som bol potrestaný ešte viac, ako to má na mysli
trestný zákon. Bolo by mi upierané ústavné právo na prácu.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012
z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012
z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky, najmä ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy SR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012
z 29. apríla 2013 porušil základné právo Š. Š. na ochranu pred neoprávneným zásahom
do súkromného života a rodinného života čl. 19 Ústavy SR s prihliadnutím na čl. 8
Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky spis. zn. č. 5 Sžo/42/2012 z 29. apríla
2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd je povinný uhradiť Š. Š. trovy konania v sume 254,88 € na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Márii Kozákovej, Advokátska kancelária, Odborárska č. 7
Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. podal
na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách
formuloval proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili tieto skutočnosti
v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke
ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli
zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie
senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom
práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu
v danej veci konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný
senát ústavného súdu (v zásade do konca novembra 2013).
Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa
relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví
tohto uznesenia.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd postupoval v napadnutom konaní podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá v § 247 a nasl. upravuje
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Predmetom
súdneho prieskumu nebola zákonnosť rozhodnutia vo veci služobného pomeru podľa § 150
a § 150a zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ale zákonnosť potvrdenia služobného
úradu deklarujúceho skončenie služobného pomeru sťažovateľa na základe skutočnosti
predpokladanej § 63 ods. 1 písm. c) zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Najvyšší súd
v napadnutom rozsudku konštatoval, že po preskúmaní veci nezistil žiaden dôvod odchýliť
sa od logických argumentov a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku
krajského súdu, právne posúdenie veci krajským súdom považoval za správne a stotožnil sa
s ním v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za dôvodné poukázať
na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej po citácii na vec
sa vzťahujúcich ustanovení zákona o hasičskom a záchrannom zbore [§ 17 ods. 2 a § 63
ods. 1 písm. c)] uviedol:
„Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalobcu zo dňa 01. 03. 2011,
ktorým sa obrátil na plk. Ing. J. F. riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v K., kde žalobca
opisuje svoje konanie ako aj výsledok trestného konania. Stotožňuje sa aj s tým, že dosah,
ktorý znáša žalobca v tomto konaní, je oveľa represívnejší, než ako keby bol právoplatne
odsúdený za úmyselný trestný čin podľa druhej hlavy Trestného zákona. Súčasne poukazuje
aj na výrok rozsudku 5 T/120/2010-76 zo dňa 07. 10. 2010, v ktorom sa konštatuje
spáchanie prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, 2 písm. a/, b/
Na jednej strane podľa § 40 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona sa upustilo
od potrestania obžalovaného, v tomto prípade žalobcu a na druhej strane zákon o HaZZ
je v rozsahu pracovno-právnych vzťahov prísnejší ako samotný trestný zákon. Zákon
o HaZZ nerozlišuje právne následky po právoplatnom odsúdení páchateľov vo
všeobecnosti, pričom dosah v pracovno-právnej oblasti je oveľa väčší (strata zamestnania).
V tomto konaní nie je v právomoci správneho súdnictva sa vyjadrovať k samotnému
trestnému skutku, teda k ustanoveniu § 194 ods. 1 až 3 Trestného zákona, avšak súd
poukazuje na to, že až novelou zákona č. 315/2001 Z. z. bol do ustanovenia § 63 ods. 1
písm. c/ vsunutý § 17 ods. 2 zákona o HaZZ, teda všetky trestné činy od § 179 až po § 203.
Prečin porušovania domovej slobody je úmyselným trestným činom, preto striktné predpisy
zákona o HaZZ nedovoľujú, aby príslušník HaZZ s právoplatným odsúdením zotrval
v služobnom pomere podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c/ zákona o HaZZ.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto v odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS SR č. III. ÚS 115/03
č. 313/2003)...
Na záver súd dodáva, že žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru preto,
že neoznámil, že bolo proti nemu vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania
úmyselného trestného činu, ale preto, že bol právoplatne odsúdený podľa druhej hlavy
Podľa ustanovenia § 158 ods. 1 zákona o HaZZ právoplatné rozhodnutie vo veciach
služobného pomeru podľa tohto zákona je preskúmateľné súdom. Uvedené ustanovenie
nerozlišuje medzi rozhodnutiami, ktoré prebehli odvolacím konaním, ani medzi
rozhodnutiami, ktoré sú rozhodnutiami, ktoré zasahujú do práv a záujmov fyzickej
či právnickej osoby. Z uvedeného dôvodu je preto preskúmanie rozhodnutia tak
deklaratórneho ako aj odvolacieho rozhodnutia súdom stanovené v príslušných právnych
predpisoch, v tomto prípade v ustanovení § 158 ods. 2, prípadne to ako uviedol Najvyšší
súd SR v ustanovení § 250b ods. 1 O. s. p. V tomto prípade sa súd riadil právnym záverom
Najvyššieho súdu SR...
Podľa ustanovenia § 250j ods. 1 O. s. p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia
a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len
v medziach žaloby) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach
žaloby sú v súlade so zákonom, vyslovil rozsudok, že sa žaloba zamieta.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy
a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo
podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014).
Podľa § 63 ods. 1 písm. c ) zákona o hasičskom a záchrannom zbore služobný pomer
príslušníka sa skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol príslušník
odsúdený za úmyselný trestný čin uvedený v § 17 ods. 2 alebo za trestný čin
na nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorým bola jeho
spôsobilosť na právne úkony obmedzená.
Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore príslušníkom
môže byť štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne
požiada, ak je bezúhonný a nebol prepustený zo štátnej služby podľa § 77 písm. c) až e)
alebo uplynuli tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o prepustení podľa
§ 77 písm. c) až e)...
Podľa § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore za bezúhonného
sa na účely tohto zákona považuje občan, ktorý nebol právoplatne odsúdený za úmyselný
trestný čin proti životu a zdraviu, za úmyselný trestný čin proti slobode a ľudskej
dôstojnosti, za úmyselný trestný čin proti republike, za úmyselný trestný čin proti poriadku
vo verejných veciach alebo ktorý nebol právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest
odňatia slobody. Na právoplatné odsúdenie sa prihliada, aj keď bolo zahladené podľa
osobitného predpisu, alebo ak sa podľa osobitného predpisu na občana hľadí, ako keby
nebol za taký trestný čin odsúdený. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom z registra trestov
nie starším ako tri mesiace.
Podľa § 17 ods. 5 zákona o hasičskom a záchrannom zbore podmienku štátneho
občianstva Slovenskej republiky a podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) až d) a g) musí
príslušník spĺňať po celý čas trvania služobného pomeru.
Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je sústredená na námietku nesprávnej
interpretácie § 63 ods. 1 písm. c) v spojení s § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom
zbore. Sťažovateľ však v skutočnosti namieta proti samotnému zneniu týchto ustanovení,
ktoré považuje za nespravodlivé s poukazom na skutočnosť, že v trestnom konaní bol
odsúdený, bolo však upustené od jeho potrestania, a preto sa na neho vzťahuje fikcia
neodsúdenia podľa § 40 ods. 2 Trestného zákona (hľadí sa na neho, ako keby nebol
odsúdený).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy; III. ÚS 331/04).
S poukazom na citované ustanovenia zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa nemôžu nič zmeniť na skutočnosti,
že bol právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, ktorý je podľa § 17 ods. 2 zákona
o hasičskom a záchrannom zbore dôvodom skončenia služobného pomeru podľa § 63 ods. 1
písm. c) zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Sťažovateľom namietaná fikcia
neodsúdenia podľa Trestného zákona je v tomto prípade prelomená definíciou bezúhonnosti
podľa § 17 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore (lex specialis derogat legi
generali), ktorá je jednou z podmienok nielen prijatia do štátnej služby [§ 17 ods. 1 písm. a)
zákona o hasičskom a záchrannom zbore], ale aj jej trvania (§ 17 ods. 5 zákona o hasičskom
a záchrannom zbore). Nedostatok tejto podmienky je dôvodom skončenia služobného
pomeru, ako sa to stalo aj v prípade sťažovateľa.
Sťažovateľ poukazuje aj na pre neho nejasné určenie dátumu, ku ktorému skončil
jeho služobný pomer. Najvyšší súd k tejto námietke uviedol, že „uvedené už ustálil
vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Sžo/2/2012 z 29. februára 2012 na deň 15. februára 2011“.
Najvyšší súd dospel k tomuto záveru na základe zistenia, že hoci služobný pomer
sťažovateľa skončil zo zákona právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol odsúdený za trestný
čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti, vzhľadom na neoznámenie tejto skutočnosti
služobnému úradu de facto služobný pomer trval do okamihu, keď sa služobný úrad o tejto
skutočnosti dozvedel, t. j. do 15. februára 2011. Sťažovateľ teda sám zavinil daný stav tým,
že si nesplnil povinnosť podľa § 69 ods. 3 písm. i) zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a neoznámil, že bol právoplatne odsúdený za trestný čin uvedený v § 17 ods. 2 zákona
o hasičskom a záchrannom zbore. Potvrdenie neskoršieho dátumu skončenia služobného
pomeru však nie je v neprospech sťažovateľa. Z argumentácie sťažovateľa nie je zrejmé,
ako mohol byť týmto spôsobom ukrátený na svojich právach, keď daný dôvod je v podstate
neodstrániteľnou prekážkou vzniku a trvania služobného pomeru, ktorá existuje
od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Trebišov.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet
žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočne
odôvodnené. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto závery (postupy
a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ
sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,
keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci ústavne akceptovateľným
spôsobom interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne konformné a namietaný rozsudok najvyššieho
súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri
preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,
a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne IV. ÚS 443/2013).
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd „sa nevyjadril ako sa vysporiadal
s mojim návrhom v zmysle §-u 37 ods. 1 písm. d) o ústavnom súde aby v súvislosti so svojou
rozhodovacou činnosťou začal konanie o súlad právnych predpisov alebo jej výklad“,
ústavný súd uvádza, že z citovanej formulácie nie je jasné, akého konania sa sťažovateľ
domáhal a na aký jeho návrh mal najvyšší súd reagovať. Sťažovateľ mal zrejme na mysli
konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Všeobecný súd
je oprávnený iniciovať toto konanie v prípade, ak v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospeje k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou. V takom prípade preruší
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Podanie návrhu ústavnému súdu teda závisí
na posúdení konajúceho súdu, nie na návrhu účastníka konania. Táto námietka preto tiež
nie je relevantná vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľa.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 19
a čl. 35 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou
ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené
práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení
týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
neprichádza do úvahy ani posudzovať namietané porušenie základných práv podľa čl. 19
a čl. 35 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol
aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd v závere dodáva, že sťažnosť sťažovateľa je formulovaná pomerne
nezrozumiteľne a jej odôvodnenie je chaotické, opakujúce na viacerých miestach tie isté
námietky, ktoré sú navyše v rozpore so samotným znením ustanovení zákona o hasičskom
a záchrannom zbore, na ktoré sťažovateľ poukazuje. Takéto odôvodnenie je zmätočné
a chýba mu ústavnoprávna relevantná argumentácia. Kvalifikované odôvodnenie sťažnosti
je pritom jednou zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), ktorej nedostatok je v prípade podania sťažnosti prostredníctvom
právneho zástupcu dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (napr. III. ÚS 262/2014 a tam uvedené
rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2014