Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 384/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. J. H., S., zastúpeného advokátkou doc. JUDr. V. K.,

S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RSDr. J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna

2011 doručená sťažnosť RSDr. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“),

v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

v procesnom postavení žalovaného v súdnom spore o vrátenie daru vedenom Okresným

súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pôvodne pod sp. zn. , v ktorom sa

žalobkyňa (bývalá manželka navrhovateľa) žalobou z 2. novembra 1998 domáhala, aby ho

súd zaviazal „vydať nehnuteľnosť“ (rodinný dom v k. ú. S.), ku ktorej spoluvlastnícky podiel

v ½ darovala sťažovateľovi darovacou zmluvou z 27. decembra 1987. Dôvodom domáhania

sa vrátenia daru bolo, že sťažovateľ sa sústavne dopúšťa „hrubého porušovania dobrých

mravov...“ voči nej a jej najbližším rodinným príslušníkom. Žalobkyňa podaním z 23.

januára 2001 navrhla, aby pripustil zmenu návrhu a rozsudkom určil, že je výlučnou

vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, a sťažovateľa zaviazal vypratať nehnuteľnosť.

Okresný súd prvým rozsudkom (z 13. mája 2002) v zásade vyhovel žalobe. Na odvolanie

sťažovateľa z 2. septembra 2002 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením z 30. januára 2004 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie. V ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu okresný súd

vo veci opätovne konal a rozhodol rozsudkom č. k. -241 z 29. apríla 2008,

ktorým určil, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou v „podiele ½ v nehnuteľnosti“. Sťažovateľovi

uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť a zaplatiť sťažovateľke trovy konania. O odvolaní

sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -294 z 10. februára 2009,

ktorým potvrdil prvostupňový súd rozsudok z 29. apríla 2008. Rozsudok odvolacieho súdu

na podnet sťažovateľa napadol Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním č. k. VI/2 Pz 639/09-5 z 31. marca 2010.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2011 mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora zamietol.

3. Sťažovateľ uviedol, že okrem dôkazov uvedených v odôvodneniach napadnutých

súdnych rozhodnutí „sa v spise nachádza množstvo listinných dôkazov navrhovaných

odporcom, ktoré prvostupňový súd nevykonal a ktoré sú tak závažného charakteru, že mohli

mať zásadný vplyv pre správne posúdenie skutkového stavu a rozhodnutia vo veci...

Nevykonanie týchto dôkazov... ani neodôvodnil... neuviedol, akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil. Uvedený nedostatok neodstránil ani Krajský súd... v odvolacom

konaní.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „V postupoch oboch všeobecných súdov sa pri zisťovaní

skutkového stavu jednoznačne prejavila neprípustná svojvôľa, majúca za následok

subjektívne a jednostranné závery a rozhodnutie vo veci... Hoci sťažovateľovi bolo

umožnené predniesť v konaní na prvostupňovom súde svoje vyjadrenie i predložiť na ich

podporu dôkazy, tak prvostupňový, ako i odvolací súd selektívne a neopodstatnene uplatnil

len dôkazy svedčiace v prospech jednej sporovej strany... vyjadrenie navrhovateľky

k podanému odvolaniu sťažovateľovi... doručené nebolo, čím bolo... znemožnené vyjadriť sa

k argumentom spornej strany...“.

5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „na predmetné závažné pochybenia a nedostatky

súdneho procesu bol upozornený Najvyšší súd... mimoriadnym dovolaním Generálneho

prokurátora...“. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýkal, že „rozporne vyhodnotil mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora ako námietku hodnotenia dôkazov...“ a „neprípustnú

svojvôľu... pri zisťovaní skutkového stavu... nekonvalidoval... v konaní o mimoriadnom

dovolaní“. Sťažovateľ namietal tiež, že sa najvyšší súd (rovnako ako vo veci konajúce súdy

nižšieho stupňa) nevysporiadal s „otázkou vzájomného porušenia dobrých mravov... a ani...

s odlišným právnym záverom vysloveným“ v inom rozhodnutí najvyššieho súdu a ani

nezaujal stanovisko „na dva rôzne (a diametrálne odlišné) spôsoby začatia plynutia

premlčanej doby“, ktoré vo veci konajúce súdy vykonali.

6. Sťažovateľ ďalej namietal, že tým, že sa najvyšší súd „s právnym posúdením veci

súdmi nižších stupňov v celom rozsahu stotožnil a považuje ich za správne... svojím

rozhodnutím v podstate takúto svojvôľu podporil, čím finálne došlo k porušeniu... práv

sťažovateľa zo strany Najvyššieho súdu...“ (nesprávne právne posúdenie veci namietal

sťažovateľ aj vo vzťahu k prvostupňovému a aj odvolaciemu rozhodnutiu v časti II. C

sťažnosti, pozn.).

7. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti (bod 8) uvedených práv (podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru) podľa tvrdenia sťažovateľa malo dôjsť (bolo

spôsobené) postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov rozporným s ústavnoprávnymi

princípmi konania („rovnosť účastníkov konania, rovnosť zbraní, právo na spravodlivé

prejednávanie veci, právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia, princíp právnej istoty“),

ktorými sťažovateľ argumentoval v II. časti odôvodnenia svojej sťažnosti.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo

RSDr. J. H., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 M Cdo

8/2010 zo dňa 27. apríla 2011 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

27. apríla 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

RSDr. J. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000,- eur..., ktoré mu je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do... RSDr. J. H. priznáva náhradu trov

konania v sume 1.200,82 €..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

zaplatiť...“.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

12. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení

svojej sťažnosti (bod II) namietal aj porušenie práv podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

ľudských práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach postupom v jeho veci konajúcich všeobecných súdov a pokiaľ namietal porušenie

v odôvodnení sťažnosti uvedených práv (včítane a aj nad rozsah petitu sťažnosti) postupom

prvostupňového súdu a aj odvolacieho súdu, ústavný súd s prihliadnutím na rozsah svojej

ústavnej preskúmavacej právomoci vyplývajúcej aj z už citovaného ustanovenia § 20 ods. 3

považoval tieto námietky sťažovateľa (kvalifikovane právne

zastúpeného advokátkou) za súčasť jeho všeobecnej argumentácie, ktorú samostatne

neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.

13. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je (teda) namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 27. apríla 2011 (bod 8).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) najmä

v tom, že vo veci konajúce všeobecné súdy, „finálne“ však najvyšší súd, nedostatočne

zisťovali skutkový stav a „svojvoľne“ ho vyhodnotili, v dôsledku čoho takto zistený

skutkový stav aj nesprávne právne posúdili (pozri body 3, 6 a tiež 7) a vyvodili nesprávne

právne závery.

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom na podnet sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru). Ústavný súd poznamenáva, že namietané rozhodnutie najvyššieho

súdu mohol preskúmavať len v rozsahu dôvodov uvedených generálnym prokurátorom

v ním podanom mimoriadnom dovolaní (princíp subsidiarity).

18. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov. Keďže podľa názoru najvyššieho súdu

„právnemu posúdeniu veci ako okresným, tak aj krajským súdom, však nie je možné nič

vytknúť. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci súdmi

nižších stupňov, ktoré považuje za správne“, a súčasne najvyšší súd „v podrobnostiach

odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu“,

ústavný súd považuje za relevantné oboznámiť významove nosné časti odôvodnenia

rozsudku najvyššieho súdu týkajúce sa rozhodovania týchto súdov v predmetnej právnej

veci. Najvyšší súd najskôr v odôvodnení uviedol rozhodujúce skutočnosti postupu

z výsledkov konania prvostupňového a odvolacieho súdu: „Okresný súd... rozsudkom

z 29. apríla 2008 č. k. -241 (v poradí druhým) určil, že navrhovateľka je

spoluvlastníčkou nehnuteľnosti... v kat. úz. S... zastavaná plocha, ... v podiele 1/2

k nehnuteľnosti. Odporcovi uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť v lehote 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. Súčasne odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu trov

konania... V konaní mal za preukázané, že navrhovateľka darovacou zmluvou zo dňa 27.

decembra 1987 darovala odporcovi spoluvlastnícky podiel v 1/2 k spornej nehnuteľnosti,

ktorej bola navrhovateľka ku dňu darovania výlučnou vlastníčkou. Odporca sa následne

voči nej dopúšťal hrubého porušovania dobrých mravov a to hrubých verbálnych útokov,

ohováraním jej osoby na verejnosti, fyzickými útokmi voči nej i dcére, preto sa domáhala od

odporcu vrátenia daru, na ktorú výzvu odporca nereagoval. Súd prvého stupňa v konaní

vypočul svedkov a to... Svedkovia... (rodičia navrhovateľky), zhodne uviedli, že v priebehu

trvania manželstva odporca vyžadoval od navrhovateľky, aby mu táto darovala polovicu

rodinného domu, s čím oni nesúhlasili. Odporca im znemožňoval kontakt s ich vnukom P. a

obidvaja potvrdili konflikt, ktorý sa odohral na Vianoce roku 1997, keď matka

navrhovateľky išla za ňou, pričom odporca ju mal vyhodiť z ich domu. Dcéra navrhovateľky

A. H. uviedla, že odporca sa prestal o ňu zaujímať približne v roku 1997, kedy sa snažila

nadviazať kontakt so svojim skutočným biologickým otcom. Začal ju hrubo urážať a

niekoľkokrát sa ju snažil vyhodiť z domu, pričom navrhovateľka túto situáciu vyriešila tak,

že jej darovala ¼ domu. Svedok Doc. Ing. M. K., CSc. potvrdil, že odporca si po sobáši s

navrhovateľkou osvojil jej 8 ročnú dcéru A., avšak s podmienkou, že prepíše na neho

polovicu jej rodinného domu. Dcéru si adoptoval formou zrušiteľnej adopcie. Odporca mu

sám povedal, že chce získať polovicu vlastníctva domu pre svoje zabezpečenie v starobe

alebo pre prípad, že by sa jeho manželstvo nevydarilo. Syn účastníkov P. H. uviedol, že

odporca bol v rôznych situáciách neprávom navrhovateľkou osočovaný a taktiež k

obvineniu, že jeho otec vyhodil z domu starú matku uviedol, že toto sa nestalo, pričom on

bol očitým svedkom toho, že k žiadnemu konfliktu medzi starou matkou a niekým z rodiny

nedošlo. Taktiež uviedol, že nie sú pravdivé tvrdenia, že odporca navrhovateľku fyzicky

napádal a urážal. On bol naopak svedkom takých situácií, že navrhovateľka odporcu

napádala a provokovala, a to fyzicky aj slovne. Výpoveď tohto svedka však súd vyhodnotil

vzhľadom na správu z psychologického vyšetrenia tohto svedka ako neobjektívnu, vzhľadom

na silne negatívny vzťah svedka k navrhovateľke, čo bolo preukázané i v konaní Okresného

súdu Malacky sp. zn. , v ktorom znalec z odboru psychológie PhDr. I. O.

uviedol, že P. H. sa vo vzťahu k matke identifikoval s otcom, vžil sa do jeho role a stráca

hranice medzi tým, čo je jeho a čo otcove. Pokiaľ sa týkalo vznesenej námietky premlčania

zo strany odporcu, túto súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú, navrhovateľka si

jednostranným právnym úkonom, listom adresovaným odporcovi uplatnila právo zániku

darovacieho vzťahu dňa 16. septembra 1998, pričom z vykonaného dokazovania bolo

preukázané správanie odporcu, ktoré bolo považované za hrubo porušujúce dobré mravy,

sa prejavovalo v rokoch 1995 až 1998, teda v období troch rokov, predtým, ako si

navrhovateľka právo na vrátenie daru uplatnila. Keďže dospel k záveru, že navrhovateľka

preukázala splnenie podmienok v zmysle , mal za to, že návrh

navrhovateľky bol dôvodný.

Krajský súd..., rozsudkom z 10. februára 2009 sp. zn. potvrdil ako

vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Uznesením zo dňa 18. júna 2009 sp. zn. podľa § 164

O. s .p. opravil chybu v záhlaví svojho rozsudku, spočívajúcu v chybnom označení rozsudku

súdu prvého stupňa. Mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec

i správne právne posúdil. Stotožnil sa s hodnotením výpovedí svedkov, najmä

s vyhodnotením výpovede svedka P. H., syna účastníkov, tak ako túto výpoveď, vzhľadom k

zjavnej, preukázanej zaujatosti tohto svedka voči navrhovateľke, vyhodnotil súd prvého

stupňa. Poukázal i na správny záver súdu prvého stupňa k vznesenej námietke premlčania,

ktorú podal odporca nedôvodné, uviedol, že odporca sa ďalších skutkov voči navrhovateľke

a jej dcére dopúšťal i po uplatnení práva na vrátení daru, konkrétne i v rokoch 1999 a

2001, pričom trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na vrátenie daru začína

plynúť samostatne od každého skutku alebo takého správania obdarovaného, ktoré je

hrubým porušením dobrých mravov.“ Najvyšší súd následne oboznámil dovolaciu

argumentáciu generálneho prokurátora o vyjadrenia účastníkov konania k mimoriadnému

dovolaniu: „Proti týmto rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal na základe

podnetu odporcu s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm.

b/, c/ mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý

navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Namietal, že prvostupňový súd nevyhodnotil všetky preukázané dôkazy, ale zameral sa len

na tie, ktoré boli v prospech navrhovateľky a odvolací súd sa napriek tomu odvolacími

dôvodmi nezaoberal. Vystačil si len s konštatovaním o neobjektívnosti výpovede P. H. a v

ostatnom sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu. Úlohou odvolacieho súdu však

v danom prípade bolo posúdiť, či súd prvého stupňa konal alebo nekonal v súlade s ust. §

132 a či súd prvého stupňa vykonal správny výklad ustanovenia Občianskeho

zákonníka. Skutočnosťou, že prvostupňový súd poukázal na dve odlišné ustanovenia pri

počítaní premlčacej lehoty a to ustanovenie a , sa

odvolací súd nezaoberal. Uviedol, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Mal za to, že

súdy síce aplikovali správny právny predpis ustanovenia ,

nesprávne ho ale interpretovali a zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne

právne závery. Súdy v konaní zhromaždili dostatok dôkazných prostriedkov na zistenie

skutkového stavu a na preukazovanie správania sa obidvoch účastníkov konania, resp.

ostatných rodinných príslušníkov. Právne závery súdov zo zisteného skutkového stavu

vychádzali z jednostranného, účelovo zameraného posúdenia veci v prospech

navrhovateľky, čoho dôsledkom bolo nesprávne právne posúdenie veci. Tieto skutočnosti

odôvodňujú podanie mimoriadneho dovolania podľa , keďže

rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalej uviedol, že konanie je

zaťažené i vadou v zmysle ustanovenia ktorou je nesprávnosť

zisteného skutkového stavu nie z pohľadu vykonaného dokazovania, ale z pohľadu postupu

súdu v dôkaznom procese. O vadu pri zisťovaní skutkového stavu veci ide hlavne vtedy, ak

súd v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ustanovením a nevykonal

dôkaz, ktorý mal slúžiť k objasneniu právne významnej skutočnosti. Okolnosť, že súd

nezameral svoje dokazovanie aj na overenie správnosti výpovede svedka P. H., nezohľadnil

výpoveď odporcu a ním predložené listinné dôkazy znamená, že konanie súdu je postihnuté

vadou spočívajúcou v porušení ustanovení o dokazovaní, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a tieto skutočnosti odôvodňujú podanie mimoriadneho dovolania aj

podľa ustanovenia

K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadrila navrhovateľka,

ktorá namietala, že je podané nedôvodne. Uviedla, že mimoriadne dovolanie musí byť

odôvodnené skutočnosťami v zmysle a žiadne v tomto ustanovení vady

konania, či nedostatky v právnom posúdení v priebehu konania, nenastali.

Odporca sa s podaným mimoriadnym dovolaním stotožnil.“

Najvyšší súd svoje skutkové zistenia, právne hodnotenie a závery prezentoval takto:

«Najvyšší súd... súd dovolací ( ) po zistení, že mimoriadne dovolanie

podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ), preskúmal vec bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.

Generálnemu prokurátorovi... umožňuje procesný predpis v ustanovení § 243f ods. 1

napadnúť mimoriadnym dovolaním právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených

v , ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z ustanovenia vyplýva, že v mimoriadnom dovolaní sa musí popri

všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda. Dovolacie dôvody,

ktorými bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odôvodnené, neposudzuje

dovolací súd len podľa toho, ako boli označené, ale najmä podľa ich obsahu (§ 41 ods. 2

v spojení s a ).

Vady v zmysle , ktoré dovolací súd posudzuje podľa druhej

vety z úradnej povinnosti, neboli v mimoriadnom dovolaní výslovne namietané

a z obsahu spisu ani nevyplývajú. S výnimkou týchto vád je dovolací súd viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho mimoriadny dovolateľ obsahovo

vymedzil.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právnemu posúdeniu veci ako okresným,

tak aj krajským súdom, však nie je možné nič vytknúť. Dovolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov, ktoré považuje za správne.

V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj

odvolacieho súdu.

Najvyšší súd... považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že mimoriadny

dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne z hodnotenia dôkazov

vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotili

vykonané dokazovanie a nesprávne ustálili, že navrhovateľka v konaní preukázala

dôvodnosť svojho návrhu na vrátenie daru, keď obdarovaný (odporca) sa k nej a jej dcére

mal správať tak, že hrubo porušoval dobré mravy. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by

odôvodňovali mimoriadneho dovolateľa napadnúť právoplatné rozhodnutia súdov

mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k námietkam o nesprávnom

hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci, nenachádza.

Z ustanovenia totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má

z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení

dôkazov (napr. , , ). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho

konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd... poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/

smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie na

pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora... je zrejmé, že mimoriadny dovolateľ pod nesprávnym právnym

posúdením veci v skutočnosti nenamieta ani jeho úplnosť a správnosť vykonaného

dokazovania, ale jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle

ustanovenia nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa

s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami

mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia

dokazovania súdmi zaoberať.

Najvyšší súd... považuje za potrebné poukázať aj na to, že mimoriadne dovolanie nie

je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu

len výslovne uvedených procesných (, ) a hmotnoprávnych

( ) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom

môže vykonávať dokazovanie ( ). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na

rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle nemožno

považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací

súd považuje v tejto súvislosti za potrebné opakovane zdôrazniť, že námietky mimoriadneho

dovolateľa, uvádzané v odôvodnení mimoriadneho dovolania o tom, že rozhodnutia

spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, boli mimoriadnym dovolateľom

prezentované výlučne v súvislosti, s podľa jeho názoru zlým vyhodnotením dokazovania,

a preto neobstoja.

Pokiaľ mimoriadny dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou podľa § 243f

písm. b/ , je potrebné v tejto súvislosti uviesť, v čom spočíva dovolací dôvod podľa

, t.j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto inou vadou konania je v zmysle

konštantnej judikatúry súdov vada konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené

v ) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne

konanie. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza

z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, že súd pri vykonávaní

dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa , že vo

veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho

rozhodnutie nenapravil, že odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne

odvolanie odmietnuť a podobne. Takouto inou vadou konania nie je však hodnotenie

dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami,

ako tomu bolo v preskúmavanej veci. Sám mimoriadny dovolateľ vo svojom mimoriadnom

opravnom prostriedku (str. 6 ods. 3), uviedol, že „súdy v konaní zhromaždili dostatok

dôkazných prostriedkov na zistenie skutkového stavu a na preukazovanie správania

obidvoch účastníkov konania, resp. ostatných rodinných príslušníkov“.

Najvyšší súd... preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora... z vyššie

uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné, a podľa v spojení

s ho zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho

dovolania a ktorý úspech nemal ( ). Najvyšší súd... jej však náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila (§ 151 ods. 1 s použitím

).»

19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom

na podnet sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že generálny

prokurátor, teda aj sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

23. Sťažovateľ ďalej namietal, že „vyjadrenie navrhovateľky k podanému odvolaniu

sťažovateľom (odporcom) ani jeho právnej zástupkyni doručené nebolo, čím bolo

sťažovateľovi znemožnené vyjadriť sa k argumentom spornej strany“ (pozri bod 4). Keďže

uvedená skutočnosť zakladá uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa .

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a sťažovateľ

mal možnosť dovolávať sa nápravy podaním dovolania, ústavný súd jeho sťažnosť vo

vzťahu k tejto námietke podľa (v spojení s

tohto zákona) odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

24. Pokiaľ sťažovateľ namietal skutočnosť, že v inom konaní najvyššieho súdu

(rozhodnutie sp. zn. ) vydanom v obdobnej veci bola odlišne posudzovaná otázka

hrubého porušovania dobrých mravov (pozri bod 5), ústavný súd poznamenáva, že mu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo

vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie

, resp. dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov

a iných, ako ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011