Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 384/2011
PDF · 292.02 KB
No categories available
I. ÚS 384/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. J. H., S., zastúpeného advokátkou doc. JUDr. V. K.,
S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť RSDr. J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna
2011 doručená sťažnosť RSDr. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“),
v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol
v procesnom postavení žalovaného v súdnom spore o vrátenie daru vedenom Okresným
súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pôvodne pod sp. zn. 5 C 572/98, v ktorom sa
žalobkyňa (bývalá manželka navrhovateľa) žalobou z 2. novembra 1998 domáhala, aby ho
súd zaviazal „vydať nehnuteľnosť“ (rodinný dom v k. ú. S.), ku ktorej spoluvlastnícky podiel
v ½ darovala sťažovateľovi darovacou zmluvou z 27. decembra 1987. Dôvodom domáhania
sa vrátenia daru bolo, že sťažovateľ sa sústavne dopúšťa „hrubého porušovania dobrých
mravov...“ voči nej a jej najbližším rodinným príslušníkom. Žalobkyňa podaním z 23.
januára 2001 navrhla, aby pripustil zmenu návrhu a rozsudkom určil, že je výlučnou
vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, a sťažovateľa zaviazal vypratať nehnuteľnosť.
Okresný súd prvým rozsudkom (z 13. mája 2002) v zásade vyhovel žalobe. Na odvolanie
sťažovateľa z 2. septembra 2002 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením z 30. januára 2004 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie. V ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu okresný súd
vo veci opätovne konal a rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 206/08-241 z 29. apríla 2008,
ktorým určil, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou v „podiele ½ v nehnuteľnosti“. Sťažovateľovi
uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť a zaplatiť sťažovateľke trovy konania. O odvolaní
sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 501/2008-294 z 10. februára 2009,
ktorým potvrdil prvostupňový súd rozsudok z 29. apríla 2008. Rozsudok odvolacieho súdu
na podnet sťažovateľa napadol Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním č. k. VI/2 Pz 639/09-5 z 31. marca 2010.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora zamietol.
3. Sťažovateľ uviedol, že okrem dôkazov uvedených v odôvodneniach napadnutých
súdnych rozhodnutí „sa v spise nachádza množstvo listinných dôkazov navrhovaných
odporcom, ktoré prvostupňový súd nevykonal a ktoré sú tak závažného charakteru, že mohli
mať zásadný vplyv pre správne posúdenie skutkového stavu a rozhodnutia vo veci...
Nevykonanie týchto dôkazov... ani neodôvodnil... neuviedol, akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Uvedený nedostatok neodstránil ani Krajský súd... v odvolacom
konaní.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa „V postupoch oboch všeobecných súdov sa pri zisťovaní
skutkového stavu jednoznačne prejavila neprípustná svojvôľa, majúca za následok
subjektívne a jednostranné závery a rozhodnutie vo veci... Hoci sťažovateľovi bolo
umožnené predniesť v konaní na prvostupňovom súde svoje vyjadrenie i predložiť na ich
podporu dôkazy, tak prvostupňový, ako i odvolací súd selektívne a neopodstatnene uplatnil
len dôkazy svedčiace v prospech jednej sporovej strany... vyjadrenie navrhovateľky
k podanému odvolaniu sťažovateľovi... doručené nebolo, čím bolo... znemožnené vyjadriť sa
k argumentom spornej strany...“.
5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „na predmetné závažné pochybenia a nedostatky
súdneho procesu bol upozornený Najvyšší súd... mimoriadnym dovolaním Generálneho
prokurátora...“. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýkal, že „rozporne vyhodnotil mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora ako námietku hodnotenia dôkazov...“ a „neprípustnú
svojvôľu... pri zisťovaní skutkového stavu... nekonvalidoval... v konaní o mimoriadnom
dovolaní“. Sťažovateľ namietal tiež, že sa najvyšší súd (rovnako ako vo veci konajúce súdy
nižšieho stupňa) nevysporiadal s „otázkou vzájomného porušenia dobrých mravov... a ani...
s odlišným právnym záverom vysloveným“ v inom rozhodnutí najvyššieho súdu a ani
nezaujal stanovisko „na dva rôzne (a diametrálne odlišné) spôsoby začatia plynutia
premlčanej doby“, ktoré vo veci konajúce súdy vykonali.
6. Sťažovateľ ďalej namietal, že tým, že sa najvyšší súd „s právnym posúdením veci
súdmi nižších stupňov v celom rozsahu stotožnil a považuje ich za správne... svojím
rozhodnutím v podstate takúto svojvôľu podporil, čím finálne došlo k porušeniu... práv
sťažovateľa zo strany Najvyššieho súdu...“ (nesprávne právne posúdenie veci namietal
sťažovateľ aj vo vzťahu k prvostupňovému a aj odvolaciemu rozhodnutiu v časti II. C
sťažnosti, pozn.).
7. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti (bod 8) uvedených práv (podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa tvrdenia sťažovateľa malo dôjsť (bolo
spôsobené) postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov rozporným s ústavnoprávnymi
princípmi konania („rovnosť účastníkov konania, rovnosť zbraní, právo na spravodlivé
prejednávanie veci, právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia, princíp právnej istoty“),
ktorými sťažovateľ argumentoval v II. časti odôvodnenia svojej sťažnosti.
8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo
RSDr. J. H., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 M Cdo
8/2010 zo dňa 27. apríla 2011 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 zo dňa
27. apríla 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
RSDr. J. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000,- eur..., ktoré mu je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do... RSDr. J. H. priznáva náhradu trov
konania v sume 1.200,82 €..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
zaplatiť...“.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
12. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení
svojej sťažnosti (bod II) namietal aj porušenie práv podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
ľudských práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach postupom v jeho veci konajúcich všeobecných súdov a pokiaľ namietal porušenie
v odôvodnení sťažnosti uvedených práv (včítane a aj nad rozsah petitu sťažnosti) postupom
prvostupňového súdu a aj odvolacieho súdu, ústavný súd s prihliadnutím na rozsah svojej
ústavnej preskúmavacej právomoci vyplývajúcej aj z už citovaného ustanovenia § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde považoval tieto námietky sťažovateľa (kvalifikovane právne
zastúpeného advokátkou) za súčasť jeho všeobecnej argumentácie, ktorú samostatne
neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.
13. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je (teda) namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.
5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 (bod 8).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) najmä
v tom, že vo veci konajúce všeobecné súdy, „finálne“ však najvyšší súd, nedostatočne
zisťovali skutkový stav a „svojvoľne“ ho vyhodnotili, v dôsledku čoho takto zistený
skutkový stav aj nesprávne právne posúdili (pozri body 3, 6 a tiež 7) a vyvodili nesprávne
právne závery.
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom na podnet sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy (resp. dohovoru). Ústavný súd poznamenáva, že namietané rozhodnutie najvyššieho
súdu mohol preskúmavať len v rozsahu dôvodov uvedených generálnym prokurátorom
v ním podanom mimoriadnom dovolaní (princíp subsidiarity).
18. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov. Keďže podľa názoru najvyššieho súdu
„právnemu posúdeniu veci ako okresným, tak aj krajským súdom, však nie je možné nič
vytknúť. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci súdmi
nižších stupňov, ktoré považuje za správne“, a súčasne najvyšší súd „v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu“,
ústavný súd považuje za relevantné oboznámiť významove nosné časti odôvodnenia
rozsudku najvyššieho súdu týkajúce sa rozhodovania týchto súdov v predmetnej právnej
veci. Najvyšší súd najskôr v odôvodnení uviedol rozhodujúce skutočnosti postupu
z výsledkov konania prvostupňového a odvolacieho súdu: „Okresný súd... rozsudkom
z 29. apríla 2008 č. k. 5 C 206/2008-241 (v poradí druhým) určil, že navrhovateľka je
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti... v kat. úz. S... zastavaná plocha, ... v podiele 1/2
k nehnuteľnosti. Odporcovi uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Súčasne odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu trov
konania... V konaní mal za preukázané, že navrhovateľka darovacou zmluvou zo dňa 27.
decembra 1987 darovala odporcovi spoluvlastnícky podiel v 1/2 k spornej nehnuteľnosti,
ktorej bola navrhovateľka ku dňu darovania výlučnou vlastníčkou. Odporca sa následne
voči nej dopúšťal hrubého porušovania dobrých mravov a to hrubých verbálnych útokov,
ohováraním jej osoby na verejnosti, fyzickými útokmi voči nej i dcére, preto sa domáhala od
odporcu vrátenia daru, na ktorú výzvu odporca nereagoval. Súd prvého stupňa v konaní
vypočul svedkov a to... Svedkovia... (rodičia navrhovateľky), zhodne uviedli, že v priebehu
trvania manželstva odporca vyžadoval od navrhovateľky, aby mu táto darovala polovicu
rodinného domu, s čím oni nesúhlasili. Odporca im znemožňoval kontakt s ich vnukom P. a
obidvaja potvrdili konflikt, ktorý sa odohral na Vianoce roku 1997, keď matka
navrhovateľky išla za ňou, pričom odporca ju mal vyhodiť z ich domu. Dcéra navrhovateľky
A. H. uviedla, že odporca sa prestal o ňu zaujímať približne v roku 1997, kedy sa snažila
nadviazať kontakt so svojim skutočným biologickým otcom. Začal ju hrubo urážať a
niekoľkokrát sa ju snažil vyhodiť z domu, pričom navrhovateľka túto situáciu vyriešila tak,
že jej darovala ¼ domu. Svedok Doc. Ing. M. K., CSc. potvrdil, že odporca si po sobáši s
navrhovateľkou osvojil jej 8 ročnú dcéru A., avšak s podmienkou, že prepíše na neho
polovicu jej rodinného domu. Dcéru si adoptoval formou zrušiteľnej adopcie. Odporca mu
sám povedal, že chce získať polovicu vlastníctva domu pre svoje zabezpečenie v starobe
alebo pre prípad, že by sa jeho manželstvo nevydarilo. Syn účastníkov P. H. uviedol, že
odporca bol v rôznych situáciách neprávom navrhovateľkou osočovaný a taktiež k
obvineniu, že jeho otec vyhodil z domu starú matku uviedol, že toto sa nestalo, pričom on
bol očitým svedkom toho, že k žiadnemu konfliktu medzi starou matkou a niekým z rodiny
nedošlo. Taktiež uviedol, že nie sú pravdivé tvrdenia, že odporca navrhovateľku fyzicky
napádal a urážal. On bol naopak svedkom takých situácií, že navrhovateľka odporcu
napádala a provokovala, a to fyzicky aj slovne. Výpoveď tohto svedka však súd vyhodnotil
vzhľadom na správu z psychologického vyšetrenia tohto svedka ako neobjektívnu, vzhľadom
na silne negatívny vzťah svedka k navrhovateľke, čo bolo preukázané i v konaní Okresného
súdu Malacky sp. zn. 8 Nc 174/1998, v ktorom znalec z odboru psychológie PhDr. I. O.
uviedol, že P. H. sa vo vzťahu k matke identifikoval s otcom, vžil sa do jeho role a stráca
hranice medzi tým, čo je jeho a čo otcove. Pokiaľ sa týkalo vznesenej námietky premlčania
zo strany odporcu, túto súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú, navrhovateľka si
jednostranným právnym úkonom, listom adresovaným odporcovi uplatnila právo zániku
darovacieho vzťahu dňa 16. septembra 1998, pričom z vykonaného dokazovania bolo
preukázané správanie odporcu, ktoré bolo považované za hrubo porušujúce dobré mravy,
sa prejavovalo v rokoch 1995 až 1998, teda v období troch rokov, predtým, ako si
navrhovateľka právo na vrátenie daru uplatnila. Keďže dospel k záveru, že navrhovateľka
preukázala splnenie podmienok v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, mal za to, že návrh
navrhovateľky bol dôvodný.
Krajský súd..., rozsudkom z 10. februára 2009 sp. zn. 14 Co 501/2008 potvrdil ako
vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Uznesením zo dňa 18. júna 2009 sp. zn. 14 Co 501/2009 podľa § 164
O. s .p. opravil chybu v záhlaví svojho rozsudku, spočívajúcu v chybnom označení rozsudku
súdu prvého stupňa. Mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec
i správne právne posúdil. Stotožnil sa s hodnotením výpovedí svedkov, najmä
s vyhodnotením výpovede svedka P. H., syna účastníkov, tak ako túto výpoveď, vzhľadom k
zjavnej, preukázanej zaujatosti tohto svedka voči navrhovateľke, vyhodnotil súd prvého
stupňa. Poukázal i na správny záver súdu prvého stupňa k vznesenej námietke premlčania,
ktorú podal odporca nedôvodné, uviedol, že odporca sa ďalších skutkov voči navrhovateľke
a jej dcére dopúšťal i po uplatnení práva na vrátení daru, konkrétne i v rokoch 1999 a
2001, pričom trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na vrátenie daru začína
plynúť samostatne od každého skutku alebo takého správania obdarovaného, ktoré je
hrubým porušením dobrých mravov.“ Najvyšší súd následne oboznámil dovolaciu
argumentáciu generálneho prokurátora o vyjadrenia účastníkov konania k mimoriadnému
dovolaniu: „Proti týmto rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal na základe
podnetu odporcu s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm.
b/, c/ O. s. p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý
navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Namietal, že prvostupňový súd nevyhodnotil všetky preukázané dôkazy, ale zameral sa len
na tie, ktoré boli v prospech navrhovateľky a odvolací súd sa napriek tomu odvolacími
dôvodmi nezaoberal. Vystačil si len s konštatovaním o neobjektívnosti výpovede P. H. a v
ostatnom sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu. Úlohou odvolacieho súdu však
v danom prípade bolo posúdiť, či súd prvého stupňa konal alebo nekonal v súlade s ust. §
132 O. s. p. a či súd prvého stupňa vykonal správny výklad ustanovenia § 630 Občianskeho
zákonníka. Skutočnosťou, že prvostupňový súd poukázal na dve odlišné ustanovenia pri
počítaní premlčacej lehoty a to ustanovenie § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka, sa
odvolací súd nezaoberal. Uviedol, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Mal za to, že
súdy síce aplikovali správny právny predpis ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka,
nesprávne ho ale interpretovali a zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne
právne závery. Súdy v konaní zhromaždili dostatok dôkazných prostriedkov na zistenie
skutkového stavu a na preukazovanie správania sa obidvoch účastníkov konania, resp.
ostatných rodinných príslušníkov. Právne závery súdov zo zisteného skutkového stavu
vychádzali z jednostranného, účelovo zameraného posúdenia veci v prospech
navrhovateľky, čoho dôsledkom bolo nesprávne právne posúdenie veci. Tieto skutočnosti
odôvodňujú podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. c O. s. p., keďže
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalej uviedol, že konanie je
zaťažené i vadou v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b O. s. p. ktorou je nesprávnosť
zisteného skutkového stavu nie z pohľadu vykonaného dokazovania, ale z pohľadu postupu
súdu v dôkaznom procese. O vadu pri zisťovaní skutkového stavu veci ide hlavne vtedy, ak
súd v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ustanovením § 120 O. s. p. a nevykonal
dôkaz, ktorý mal slúžiť k objasneniu právne významnej skutočnosti. Okolnosť, že súd
nezameral svoje dokazovanie aj na overenie správnosti výpovede svedka P. H., nezohľadnil
výpoveď odporcu a ním predložené listinné dôkazy znamená, že konanie súdu je postihnuté
vadou spočívajúcou v porušení ustanovení o dokazovaní, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a tieto skutočnosti odôvodňujú podanie mimoriadneho dovolania aj
podľa ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) O. s. p.
K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadrila navrhovateľka,
ktorá namietala, že je podané nedôvodne. Uviedla, že mimoriadne dovolanie musí byť
odôvodnené skutočnosťami v zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. a žiadne v tomto ustanovení vady
konania, či nedostatky v právnom posúdení v priebehu konania, nenastali.
Odporca sa s podaným mimoriadnym dovolaním stotožnil.“
Najvyšší súd svoje skutkové zistenia, právne hodnotenie a závery prezentoval takto:
«Najvyšší súd... súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie
podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.), preskúmal vec bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.
Generálnemu prokurátorovi... umožňuje procesný predpis v ustanovení § 243f ods. 1
napadnúť mimoriadnym dovolaním právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených
v § 243e O. s. p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Z ustanovenia § 243h O. s. p. vyplýva, že v mimoriadnom dovolaní sa musí popri
všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda. Dovolacie dôvody,
ktorými bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odôvodnené, neposudzuje
dovolací súd len podľa toho, ako boli označené, ale najmä podľa ich obsahu (§ 41 ods. 2
O. s. p. v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 O. s. p.).
Vady v zmysle § 237 O. s. p., ktoré dovolací súd posudzuje podľa § 242 ods. 1 druhej
vety O. s. p. z úradnej povinnosti, neboli v mimoriadnom dovolaní výslovne namietané
a z obsahu spisu ani nevyplývajú. S výnimkou týchto vád je dovolací súd viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho mimoriadny dovolateľ obsahovo
vymedzil.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právnemu posúdeniu veci ako okresným,
tak aj krajským súdom, však nie je možné nič vytknúť. Dovolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov, ktoré považuje za správne.
V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj
odvolacieho súdu.
Najvyšší súd... považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že mimoriadny
dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne z hodnotenia dôkazov
vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotili
vykonané dokazovanie a nesprávne ustálili, že navrhovateľka v konaní preukázala
dôvodnosť svojho návrhu na vrátenie daru, keď obdarovaný (odporca) sa k nej a jej dcére
mal správať tak, že hrubo porušoval dobré mravy. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by
odôvodňovali mimoriadneho dovolateľa napadnúť právoplatné rozhodnutia súdov
mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k námietkam o nesprávnom
hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci, nenachádza.
Z ustanovenia § 132 O. s. p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má
z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení
dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho
konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Najvyšší súd... poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/
O. s. p. smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie na
pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora... je zrejmé, že mimoriadny dovolateľ pod nesprávnym právnym
posúdením veci v skutočnosti nenamieta ani jeho úplnosť a správnosť vykonaného
dokazovania, ale jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle
ustanovenia § 243f ods. 1 O. s. p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa
s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami
mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia
dokazovania súdmi zaoberať.
Najvyšší súd... považuje za potrebné poukázať aj na to, že mimoriadne dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu
len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom
môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových
zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho
dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na
rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.
Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. nemožno
považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací
súd považuje v tejto súvislosti za potrebné opakovane zdôrazniť, že námietky mimoriadneho
dovolateľa, uvádzané v odôvodnení mimoriadneho dovolania o tom, že rozhodnutia
spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, boli mimoriadnym dovolateľom
prezentované výlučne v súvislosti, s podľa jeho názoru zlým vyhodnotením dokazovania,
a preto neobstoja.
Pokiaľ mimoriadny dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou podľa § 243f
písm. b/ O. s. p., je potrebné v tejto súvislosti uviesť, v čom spočíva dovolací dôvod podľa
§ 243f ods. 1 písm. b O. s. p., t.j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto inou vadou konania je v zmysle
konštantnej judikatúry súdov vada konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené
v § 237 O. s. p.) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne
konanie. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza
z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, že súd pri vykonávaní
dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa § 213 O. s. p., že vo
veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho
rozhodnutie nenapravil, že odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne
odvolanie odmietnuť a podobne. Takouto inou vadou konania nie je však hodnotenie
dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami,
ako tomu bolo v preskúmavanej veci. Sám mimoriadny dovolateľ vo svojom mimoriadnom
opravnom prostriedku (str. 6 ods. 3), uviedol, že „súdy v konaní zhromaždili dostatok
dôkazných prostriedkov na zistenie skutkového stavu a na preukazovanie správania
obidvoch účastníkov konania, resp. ostatných rodinných príslušníkov“.
Najvyšší súd... preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora... z vyššie
uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné, a podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 243i ods. 2 O. s. p. ho zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho
dovolania a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd... jej však náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila (§ 151 ods. 1 s použitím
19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom
na podnet sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že generálny
prokurátor, teda aj sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti
prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.
21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
23. Sťažovateľ ďalej namietal, že „vyjadrenie navrhovateľky k podanému odvolaniu
sťažovateľom (odporcom) ani jeho právnej zástupkyni doručené nebolo, čím bolo
sťažovateľovi znemožnené vyjadriť sa k argumentom spornej strany“ (pozri bod 4). Keďže
uvedená skutočnosť zakladá uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP.
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a sťažovateľ
mal možnosť dovolávať sa nápravy podaním dovolania, ústavný súd jeho sťažnosť vo
vzťahu k tejto námietke podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (v spojení s § 53 ods. 1
tohto zákona) odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
24. Pokiaľ sťažovateľ namietal skutočnosť, že v inom konaní najvyššieho súdu
(rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 5/97) vydanom v obdobnej veci bola odlišne posudzovaná otázka
hrubého porušovania dobrých mravov (pozri bod 5), ústavný súd poznamenáva, že mu
neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo
vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov
a iných, ako ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.
25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2011