Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 23/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Cimrákom,

Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo 17. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), v

ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. júla 2013.

2. Sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore (konaní) proti

odporkyni Sociálnej poisťovni – ústrediu, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“) o preskúmanie

rozhodnutia odporkyne č. 4590-11/2011-BA z 30. septembra 2011 o úrazovej rente.

Odporkyňa predmetným rozhodnutím stanovila sťažovateľovi úrazovú rentu

od 1. novembra 2005 sumou 76,15 € mesačne a od 1. januára 2011 celkovou sumou

101,20 € mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 31. októbra 2011 opravný

prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. zo 14. mája 2012 tak, že „rozhodnutie odporkyne... zo dňa 30. 9.

2011“ potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 27. júna 2012.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 17. júla 2013 rozsudok krajského súdu

zo 14. mája 2012 potvrdil.

3. Predmetom súdneho sporu bolo preskúmanie označeného rozhodnutia odporkyne,

najmä jej postupu pri výpočte (stanovení výšky) úrazovej renty podľa príslušných

ustanovení o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení aktuálnom v čase rozhodovania,

vyplácanej sťažovateľovi z titulu pracovného úrazu z 23. júla 1986 pôvodne ako náhrada

za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorú mu nevyplácal

zamestnávateľ, ale Slovenská poisťovňa, a. s., a jej právny nástupca Allianz – Slovenská

poisťovňa, a. s., na základe zmluvného vzťahu medzi zamestnávateľom sťažovateľa

a poisťovňou.

4. Sťažovateľ uviedol, že «Sociálna poisťovňa síce priznala sťažovateľovi nárok

na úrazovú rentu, avšak v sume v akej mu bola vyplácaná do 01. 11. 2005. Výšku úrazovej

renty pritom Sociálna poisťovňa jednoznačne prevzala výlučne od komerčnej poisťovne

a nie od zamestnávateľa, ktorého za týmto účelom ani raz nekontaktovala. Dikcia § 272

zákona o sociálnom poistení je pritom jasná a jednoznačná - Sociálna poisťovňa je

zo zákona povinná od zamestnávateľa prevziať výplatu plnení vyplývajúcich

zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania

(§ 272 používa pojem „preberá“ a nie môže prebrať), ktoré vznikli pred 26. novembrom

1993, čo bol aj prípad sťažovateľa, pričom je povinná poskytovať takéto plnenie v sume

v akej patrila do 31. 12. 2003 so začiatkom výplaty počnúc dňom 01. 01. 2004.

Keďže Sociálna poisťovňa začala vyplácať sťažovateľovi úrazovú rentu od 01. 11.

2005 vo výške v akej mu bola vyplácaná k 01. 11. 2005, jej postup je v priamom rozpore

s § 272 zákona o sociálnom poistení, napriek tomu ho okrem Krajského súdu v Nitre

odobril taktiež Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku. Ani jeden zo súdov sa však vo svojom

rozhodnutí nevysporiadal s podstatnou otázkou, a to na základe akého ustanovenia zákona

o sociálnom poistení... bola Sociálna poisťovňa oprávnená vyplácať sťažovateľovi plnenie

v inej výške a k inému dátumu ako ustanovuje § 272 zákona o sociálnom poistení...».

5. Podľa názoru sťažovateľa „Z vyššie uvedených skutočností (bod 4, pozn.) je

zrejmé, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR nenachádza oporu v zákone

o sociálnom poistení... Takéto rozhodnutie Najvyššieho súdu je potrebné považovať

za arbitrárne, keďže sa súd vôbec nezaoberal meritom veci, a to posúdením zákonnosti

rozhodnutia Sociálnej poisťovne.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného

práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa ... a práva na spravodlivé súdne

konanie... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodnutím Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo dňa 17. 07. 2013“, zrušil predmetný rozsudok a priznal mu trovy

právneho zastúpenia.

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozhodnutie Sociálnej

poisťovne č. 4590-11/2011-BA z 30. septembra 2011; opravný prostriedok z 31. októbra

2011 proti tomuto rozhodnutiu; písomné oznámenie odporkyne o oprave rozhodnutia

zo 6. decembra 2011; rozsudok krajského súdu č. k. -23 zo 14. mája 2012;

odvolanie sťažovateľa z 27. júna 2012; rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. júla 2013.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

11. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. zo 17. júla 2013 (body 1 a 6).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného , resp. práva podľa dohovoru najmä v tom

(body 4 a 5), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne

vyhodnotili existujúci skutkový stav, nesprávne interpretovali a aplikovali najmä

ustanovenie § 272 zákona o sociálnom poistení, v dôsledku čoho potom skutkový stav

nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z

hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s

ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 17. júla 2013 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru). V súvislosti s tým ústavný súd

poznamenáva, že (podľa svojej konštantnej judikatúry) nemá zásadné oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľa

potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -23 zo 14. mája 2012, náležite

odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj

súdnom) zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku

a odvolacej argumentácie sťažovateľa svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd..., ako súd odvolací ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia

pojednávania v súlade s a jednomyseľne dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne

správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti odvolacích dôvodov postupom podľa

potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. júla 2013 po tom,

čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke

Najvyššieho súdu... (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred ( ods. a 3 ).

Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri

uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa

vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú

od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na

zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

V prejednávanej veci odporkyňa svojím rozhodnutím č. 4590-11/2011-BA zo dňa

30. 09. 2011 priznala navrhovateľovi od 1. novembra 2005 nárok na úrazovú rentu v sume

76,15 Eur mesačne, postupne valorizovanú k 1. januáru 2011 na sumu 101,20 Eur mesačne.

V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedla, že navrhovateľovi stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti (po pracovnom úraze, ktorý utrpel 23. júla 1986) až do 31. októbra 2005

vyplácala (namiesto zamestnávateľa z jeho zmluvného poistenia) poisťovňa Allianz

-Slovenská poisťovňa, a. s., preto prevzala výplatu úrazovej renty dňom 1. novembra 2005.

Tá na požiadanie odporkyni oznámila, že k 31. decembru 2003 bola navrhovateľovi

poukazovaná zálohovo suma 2 700 Sk netto a po prepočte straty na zárobku na základe

navrhovateľom predloženého potvrdenia o zárobku bola priemerná mesačná strata

na zárobku vypočítaná v sume 1 959 Sk, ktorá bola po valorizácii v januári a júli 2005

zvýšená na 2 294 Sk/76,15 Eur.

Ako už uviedol najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn.

zo dňa 30. júna 2010, na povinnosť odporkyne prevziať výplatu náhrady za

stratu na zárobku od 1. januára 2004 ako úrazovú rentu nemôže mať vplyv skutočnosť, že

dovtedy náhradu navrhovateľovi vyplácala za zamestnávateľa zmluvná poisťovňa, pretože

z ust. § 272 ods. 1 zákona priamo vyplýva, že odporkyňa od 1. januára 2004 preberá

od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993,

pričom bolo právne irelevantné, či dovtedy náhradu poskytoval priamo zamestnávateľ

alebo komerčná poisťovňa na základe poistnej zmluvy so zamestnávateľom.

Námietku navrhovateľa, že odporkyňa nemala prevziať výšku úrazovej renty od

komerčnej poisťovne, ale mala vychádzať z údajov od bývalého zamestnávateľa,

nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, pretože výpočet poskytnutý odporkyni

poisťovňou vychádzal z potvrdenia o zárobku predloženého navrhovateľom a navrhovateľ

ani neuviedol konkrétnu námietku voči ustálenej sume. Pokiaľ sa v § 272 ods. 3 zákona

hovorí o „sume, v akej patrila do 31. decembra 2003“, je v danom prípade potrebné za túto

sumu považovať sumu, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná, lebo výška

náhrady, ktorá navrhovateľovi k 31. 12. 2003 po zdanení patrila, nebola medzi účastníkmi

sporná a v súlade s § 260 ods. 1 zákona sa táto náhrada vypláca vo výške, ktorá patrila

k 31. 12. 2003, aj po tomto dni. Navyše odporkyňa by ani nebola oprávnená rozhodovať

o výške náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, pretože

na rozhodnutie o tom by bol v zmysle § 272 ods. 11 zákona príslušný všeobecný súd

v občiansko-právnom konaní.

Je síce pravda, že odporkyňa mala prevziať výplatu úrazovej renty od 1. januára

2004, ale Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. jej neodovzdala včas potrebné podklady, preto

mohla navrhovateľovi priznať a vyplácať úrazovú rentu až od 1. novembra 2005.

Navrhovateľ však v tejto súvislosti neutrpel žiadnu ujmu, keďže realizovaním výplaty

úrazovej renty poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. do uvedeného termínu bol

jeho nárok na úrazovú rentu rovnako uspokojený.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné

a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre potvrdil podľa § 219

ods. 1 a 2 ako vecne správne.»

18. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu zo 17. júla 2013 (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými

v odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -23 zo 14. mája 2013) nezistil, že

by skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa

vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej

ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a aj práva podľa dohovoru.

19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa (ktoré sú v zásade totožné s argumentáciou

sťažovateľa v správnom konaní a aj v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne

z 30. septembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

(aj) v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v správnom konaní

a aj v konaní na prvostupňovom súde zisteného skutkového stavu. Ústavný súd preto nie je

oprávnený ani povinný tieto závery (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru najvyššieho súdu.

22. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné a namietaný rozsudok najvyššieho súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný

súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu

za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,

a preto sťažovateľovu sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú odmietol.

23. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia

a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014