Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 23/2014
PDF · 196.04 KB
No categories available
I. ÚS 23/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Cimrákom,
Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), v
ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013.
2. Sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore (konaní) proti
odporkyni Sociálnej poisťovni – ústrediu, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“) o preskúmanie
rozhodnutia odporkyne č. 4590-11/2011-BA z 30. septembra 2011 o úrazovej rente.
Odporkyňa predmetným rozhodnutím stanovila sťažovateľovi úrazovú rentu
od 1. novembra 2005 sumou 76,15 € mesačne a od 1. januára 2011 celkovou sumou
101,20 € mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 31. októbra 2011 opravný
prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 23 Sp/40/2011 zo 14. mája 2012 tak, že „rozhodnutie odporkyne... zo dňa 30. 9.
2011“ potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 27. júna 2012.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 rozsudok krajského súdu
zo 14. mája 2012 potvrdil.
3. Predmetom súdneho sporu bolo preskúmanie označeného rozhodnutia odporkyne,
najmä jej postupu pri výpočte (stanovení výšky) úrazovej renty podľa príslušných
ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení aktuálnom v čase rozhodovania,
vyplácanej sťažovateľovi z titulu pracovného úrazu z 23. júla 1986 pôvodne ako náhrada
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorú mu nevyplácal
zamestnávateľ, ale Slovenská poisťovňa, a. s., a jej právny nástupca Allianz – Slovenská
poisťovňa, a. s., na základe zmluvného vzťahu medzi zamestnávateľom sťažovateľa
a poisťovňou.
4. Sťažovateľ uviedol, že «Sociálna poisťovňa síce priznala sťažovateľovi nárok
na úrazovú rentu, avšak v sume v akej mu bola vyplácaná do 01. 11. 2005. Výšku úrazovej
renty pritom Sociálna poisťovňa jednoznačne prevzala výlučne od komerčnej poisťovne
a nie od zamestnávateľa, ktorého za týmto účelom ani raz nekontaktovala. Dikcia § 272
zákona o sociálnom poistení je pritom jasná a jednoznačná - Sociálna poisťovňa je
zo zákona povinná od zamestnávateľa prevziať výplatu plnení vyplývajúcich
zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania
(§ 272 používa pojem „preberá“ a nie môže prebrať), ktoré vznikli pred 26. novembrom
1993, čo bol aj prípad sťažovateľa, pričom je povinná poskytovať takéto plnenie v sume
v akej patrila do 31. 12. 2003 so začiatkom výplaty počnúc dňom 01. 01. 2004.
Keďže Sociálna poisťovňa začala vyplácať sťažovateľovi úrazovú rentu od 01. 11.
2005 vo výške v akej mu bola vyplácaná k 01. 11. 2005, jej postup je v priamom rozpore
s § 272 zákona o sociálnom poistení, napriek tomu ho okrem Krajského súdu v Nitre
odobril taktiež Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku. Ani jeden zo súdov sa však vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal s podstatnou otázkou, a to na základe akého ustanovenia zákona
o sociálnom poistení... bola Sociálna poisťovňa oprávnená vyplácať sťažovateľovi plnenie
v inej výške a k inému dátumu ako ustanovuje § 272 zákona o sociálnom poistení...».
5. Podľa názoru sťažovateľa „Z vyššie uvedených skutočností (bod 4, pozn.) je
zrejmé, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR nenachádza oporu v zákone
o sociálnom poistení... Takéto rozhodnutie Najvyššieho súdu je potrebné považovať
za arbitrárne, keďže sa súd vôbec nezaoberal meritom veci, a to posúdením zákonnosti
rozhodnutia Sociálnej poisťovne.“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného
práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy... a práva na spravodlivé súdne
konanie... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodnutím Najvyššieho súdu... sp. zn.
10 So 53/2012 zo dňa 17. 07. 2013“, zrušil predmetný rozsudok a priznal mu trovy
právneho zastúpenia.
7. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozhodnutie Sociálnej
poisťovne č. 4590-11/2011-BA z 30. septembra 2011; opravný prostriedok z 31. októbra
2011 proti tomuto rozhodnutiu; písomné oznámenie odporkyne o oprave rozhodnutia
zo 6. decembra 2011; rozsudok krajského súdu č. k. 23 Sp/40/2011-23 zo 14. mája 2012;
odvolanie sťažovateľa z 27. júna 2012; rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 So/53/2012
zo 17. júla 2013.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 (body 1 a 6).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v tom
(body 4 a 5), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne
vyhodnotili existujúci skutkový stav, nesprávne interpretovali a aplikovali najmä
ustanovenie § 272 zákona o sociálnom poistení, v dôsledku čoho potom skutkový stav
nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.
14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z
hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s
ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru). V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že (podľa svojej konštantnej judikatúry) nemá zásadné oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľa
potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 23 Sp/40/2011-23 zo 14. mája 2012, náležite
odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj
súdnom) zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku
a odvolacej argumentácie sťažovateľa svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Najvyšší súd..., ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne
správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti odvolacích dôvodov postupom podľa
§ 219 ods. 1 a2 O. s. p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. júla 2013 po tom,
čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke
Najvyššieho súdu... (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. a 3 O. s. p.).
Podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri
uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa
vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú
od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na
zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.
V prejednávanej veci odporkyňa svojím rozhodnutím č. 4590-11/2011-BA zo dňa
30. 09. 2011 priznala navrhovateľovi od 1. novembra 2005 nárok na úrazovú rentu v sume
76,15 Eur mesačne, postupne valorizovanú k 1. januáru 2011 na sumu 101,20 Eur mesačne.
V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedla, že navrhovateľovi stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti (po pracovnom úraze, ktorý utrpel 23. júla 1986) až do 31. októbra 2005
vyplácala (namiesto zamestnávateľa z jeho zmluvného poistenia) poisťovňa Allianz
-Slovenská poisťovňa, a. s., preto prevzala výplatu úrazovej renty dňom 1. novembra 2005.
Tá na požiadanie odporkyni oznámila, že k 31. decembru 2003 bola navrhovateľovi
poukazovaná zálohovo suma 2 700 Sk netto a po prepočte straty na zárobku na základe
navrhovateľom predloženého potvrdenia o zárobku bola priemerná mesačná strata
na zárobku vypočítaná v sume 1 959 Sk, ktorá bola po valorizácii v januári a júli 2005
zvýšená na 2 294 Sk/76,15 Eur.
Ako už uviedol najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn.
7 So/100/2009 zo dňa 30. júna 2010, na povinnosť odporkyne prevziať výplatu náhrady za
stratu na zárobku od 1. januára 2004 ako úrazovú rentu nemôže mať vplyv skutočnosť, že
dovtedy náhradu navrhovateľovi vyplácala za zamestnávateľa zmluvná poisťovňa, pretože
z ust. § 272 ods. 1 zákona priamo vyplýva, že odporkyňa od 1. januára 2004 preberá
od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993,
pričom bolo právne irelevantné, či dovtedy náhradu poskytoval priamo zamestnávateľ
alebo komerčná poisťovňa na základe poistnej zmluvy so zamestnávateľom.
Námietku navrhovateľa, že odporkyňa nemala prevziať výšku úrazovej renty od
komerčnej poisťovne, ale mala vychádzať z údajov od bývalého zamestnávateľa,
nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, pretože výpočet poskytnutý odporkyni
poisťovňou vychádzal z potvrdenia o zárobku predloženého navrhovateľom a navrhovateľ
ani neuviedol konkrétnu námietku voči ustálenej sume. Pokiaľ sa v § 272 ods. 3 zákona
hovorí o „sume, v akej patrila do 31. decembra 2003“, je v danom prípade potrebné za túto
sumu považovať sumu, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná, lebo výška
náhrady, ktorá navrhovateľovi k 31. 12. 2003 po zdanení patrila, nebola medzi účastníkmi
sporná a v súlade s § 260 ods. 1 zákona sa táto náhrada vypláca vo výške, ktorá patrila
k 31. 12. 2003, aj po tomto dni. Navyše odporkyňa by ani nebola oprávnená rozhodovať
o výške náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, pretože
na rozhodnutie o tom by bol v zmysle § 272 ods. 11 zákona príslušný všeobecný súd
v občiansko-právnom konaní.
Je síce pravda, že odporkyňa mala prevziať výplatu úrazovej renty od 1. januára
2004, ale Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. jej neodovzdala včas potrebné podklady, preto
mohla navrhovateľovi priznať a vyplácať úrazovú rentu až od 1. novembra 2005.
Navrhovateľ však v tejto súvislosti neutrpel žiadnu ujmu, keďže realizovaním výplaty
úrazovej renty poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. do uvedeného termínu bol
jeho nárok na úrazovú rentu rovnako uspokojený.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné
a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre potvrdil podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne.»
18. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu zo 17. júla 2013 (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými
v odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 23 Sp/40/2011-23 zo 14. mája 2013) nezistil, že
by skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa
vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej
ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa (ktoré sú v zásade totožné s argumentáciou
sťažovateľa v správnom konaní a aj v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne
z 30. septembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
(aj) v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v správnom konaní
a aj v konaní na prvostupňovom súde zisteného skutkového stavu. Ústavný súd preto nie je
oprávnený ani povinný tieto závery (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru najvyššieho súdu.
22. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné a namietaný rozsudok najvyššieho súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný
súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu
za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,
a preto sťažovateľovu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú odmietol.
23. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia
a priznaním mu náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014