Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 493/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpeného advokátom

Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý

mu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

14. januára 2014 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2013 (ďalej

len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím

Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava V sp. zn. ORP-P-375/V-OBCP-2011 z 27. júna 2011 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa

o priestupkoch

v znení platnom do 30. novembra 2011 pre porušenie povinnosti ustanovenej v § 8 ods. 1

o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon o cestnej premávke“), ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 13. marca 2011 v čase

okolo 3.00 h v Bratislave na Šancovej ulici ako účastník cestnej premávky ̶vodič nepoužil

bezpečnostný pás. Za tento priestupok mu bola uložená pokuta vo výške 60 € a povinnosť

nahradiť trovy konania 16 €. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal.

3. Krajský dopravný inšpektorát v Bratislave Krajského riaditeľstva Policajného

zboru rozhodnutím sp. zn. KRP-P- DI-BCP-125/2011 z 9. augusta 2011 odvolanie

sťažovateľa zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Oba

správne orgány svoje rozhodnutia odôvodnili tým, že obvinený z priestupku (sťažovateľ)

ako vodič v rozpore s ustanovením § 8 ods. 1 zákona o cestnej premávke nepoužil počas

jazdy bezpečnostný pás, hoci sa na neho nevzťahovala výnimka uvedená v § 8 ods. 1

písm. d) zákona o cestnej premávke. Sťažovateľ rozhodnutie správneho orgánu

v poslednom stupni napadol žalobou o preskúmanie zákonnosti podľa § 247 a nasl. zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 22. januára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 12. augusta 2013 (týmto uznesením krajský súd len opravil záhlavie

rozsudku v časti týkajúcej sa označenia žalovaného, keď namiesto Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu uviedol ako žalovaného

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) zamietol žalobu sťažovateľa v celom rozsahu

podľa s odôvodnením, že sťažovateľ sa priestupku dopustil, lebo nebol

pripútaný bezpečnostným pásom ako vodič a z tohto konania bol správne a v súlade

so zákonom usvedčený, keď protiprávne konanie žalobcu potvrdzuje predovšetkým

videozáznam, ktorým je zaznamenaná skutočnosť, že žalobca nepoužil bezpečnostný pás.

Krajský súd v konaní a rozhodnutiach správnych orgánov nezistil pochybenie.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že správne orgány sa vôbec nezoberali jeho opakovanými tvrdeniami o nezákonnom

postupe hliadky, ktorej veliteľ sa proti nemu sústavne dopúšťa protiprávnej činnosti.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že neexistuje objektívny a hodnoverný dôkaz, ktorý by ho

usvedčoval zo spáchania priestupku, podľa jeho názoru videozáznam zachytáva iba to, čo

chceli zachytiť policajti, a jeho použitie ako dôkazu svedčí o jeho krivom obvinení.

6. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

7. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „posúdil vec neobjektívne, nespravodlivo,

nedôsledne, neodborne, v rozpore s logickou úvahou a dôkazmi. V dôsledku toho bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku bez dôkazu a len na základe tvrdení

zaujatých policajtov, o ktorých je preukázané, že sústavne porušovali práva sťažovateľa

nezákonnými zásahmi.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uviedol: „Dňa 13.3.2011 bola už nezákonná

činnosť policajta voči sťažovateľovi dostatočne preukázaná, ale neboli vyvodené dôsledky.

Tomu a udalostiam vyplývajúcim z vyššie uvedených dôkazov sťažovateľ prispôsobil svoje

správanie po zastavení. Neprotestoval ani neodporoval, aj keď otázky policajta boli

inscenáciou nepravdivého obvinenia. Odpovedal vyhýbavo ale pravdivo, aby sa vyhol

konfliktu. Vozidlo sťažovateľa však stálo a vtedy vodič nie je povinný byť pripútaný. Policajt

sa sťažovateľa nepýtal, či počas jazdy použil bezpečnostné pásy. Teda záver súdu, že sa

sťažovateľ priznal, nezodpovedá videozáznamu. Sťažovateľ sa priznal, že nie je pripútaný

počas kontroly, ale nie počas jazdy. V konaní nebol predložený žiadny hodnoverný dôkaz

o tom, že počas jazdy žalobca nepoužil bezpečnostný pás.

Uznesenie -2011 zo dňa 10.5.2011... dokazuje, že zákrok nebol

nahratý celý, lebo pokračoval kontrolou plynovej zbrane. Natáčali však už počas jazdy. Ale

asi bolo na ňom vidno, že sťažovateľ počas jazdy pás mal zapnutý. Preto ho bolo potrebné

upraviť. Keďže sa nejednalo o služobnú kameru, mohli ho zostrihať tak, aby zachytával len

obvinenie. Súd vyhodnotil dôkaz o obvinení ako dôkaz o spáchaní priestupku. Skutočnosť,

že bol zákrok nahrávaný duplicitne nebola sťažovateľovi počas konania známa a tento

zvukový záznam nebol súčasťou spisu. Avšak táto skutočnosť je irelevantná, lebo ani

duplicitný záznam nedokazuje spáchanie priestupku.

Z komunikácie medzi sťažovateľom a policajtom je strach sťažovateľa zjavný, lebo

nepravdivému obvineniu by sa sťažovateľ za normálnych okolností bránil. Avšak jeho

reakcie boli zdržanlivé a odpovede opatrné. Šikanovanie a opakované fyzické útoky

nepotvrdzoval videozáznam, ale... rozhodnutia príslušných orgánov. Z nich je zrejmé, že

strach by mal na mieste sťažovateľa asi každý.

Obvinenie z priestupku, podľa sťažovateľa, malo len zakryť skutočný motív ppráp. T.

Tým bola snaha overiť si, či sťažovateľ má v batožinovom priestore plynovú zbraň a túto

informáciu príležitostne pri ďalšom postupe voči sťažovateľovi, a to prostredníctvom tzv.

šikanózneho výkonu služby či vyprovokovaní situácie umožňujúcej zámienku na služobný

zákrok voči sťažovateľovi...

V žalobe označil sťažovateľ ako žalovaného Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave,

Krajský dopravný inšpektorát. Súd nesprávne uvádza, že tento orgán zanikol. Nezanikol,

stále pôsobí ako správny orgán. Zanikla jeho právna subjektivita. Tá bola však pre konanie

v rámci správneho súdnictva irelevantná. Procesná spôsobilosť je upravená v prvej časti

. Podľa ustanovenia sa ustanovenia prvej časti použijú len

pre riešenie tých otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti. Ale otázka označenia

žalovaného je upravená v ustanovení , teda v piatej časti. Preto nie je

žalovaným Ministerstvo vnútra SR, ale orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Aj v

tomto možno vidieť nezákonnosť rozhodnutia.“

8. Z ústavnoprávneho hľadiska sťažovateľ naostatok namietal nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré podľa jeho názoru neposkytlo

jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s „predmetom súdnej ochrany“.

9. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa a dohovoru postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil na nové konanie, priznal

sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

10. Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že

nepravdivé obvinenie je súčasťou nezákonných zásahov, ktoré mu „už roky strpčujú život.

V dôsledku toho sa nemôže naplno venovať svojej práci a záujmom.“. Podľa jeho názoru

ujma mu vznikla i neobjektívnym, nespravodlivým a neodborným posúdením jeho veci.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie všetkými orgánmi

verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu

na zákonnej úrovni. V súlade s uvedeným ústavný súd v zásade nezasahuje do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, kedy dochádza rozhodnutím alebo

postupom všeobecného súdu k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ,

resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa teda môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

16. Vychádzajúc z uvedených ústavnoprávne relevantných úvah ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený

alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to mohlo mať za následok porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé prejednanie

veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Ústavný súd uvádza, že námietky sťažovateľa uvedené v ústavnej sťažnosti sú

v zásade totožné s jeho argumentáciou uplatnenou v konaniach pred všeobecnými súdmi,

pričom najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku aj s odkazom na odôvodnenie

rozsudku krajského súdu vysporiadal s nimi takto: «Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 z 12. decembra 2012 v zmysle § 21 ods. 11

o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo k 31. decembru 2012 okrem iných

aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, pričom

práva a povinnosti zrušenej organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoľko pôvodne žalovaný ako právnická osoba

uvedeným dňom zanikol, a najvyšší súd nemá vedomosť o tom, že by minister využil zákonnú

možnosť určiť podľa o Policajnom zbore v znení novely

č. (ktorá nadobudla účinnosť od 1.1.2013 a bola prijatá zrejme v súvislosti

s realizáciou programu ESO), ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť

účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti,

účastníkom konania na strane žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

z titulu právneho nástupníctva.

Odvolací súd po preskúmaní predložených správnych spisov a ich obsahu, vrátane

pripojeného videozáznamu, dospel k totožným záverom ako krajský súd v napadnutom

rozhodnutí.

Žalobca sa po zastavení vozidla hliadkou polície na videozázname na č. 1. 3

priestupkového spisu Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva

policajného zboru Bratislava V č. ORP-P-375/V-OBCP-2011 ako vodič vozidla taxislužby

usmieva, je zrejmé, že príslušníkov pozná a so slovami:... „no nemám“..., sa priznáva, že

nepoužil počas jazdy bezpečnostné pásy. Na otázku, z akého dôvodu nepoužil počas jazdy

bezpečnostné pásy a či vozidlo nemá nainštalovaný airbag, odpovedá, že airbag má, ale je

vypnutý.

Celý zákrok je nielen nahratý na videu, ale od začiatku zákroku je hliadka v spojení

s operačným strediskom, takže je celý zákrok duplicitne nahrávaný i zvukovo.

Z komunikácie medzi žalobcom a príslušníkmi polície nie je zrejmý strach žalobcu,

úzkosť alebo obavy, či čokoľvek iné, čo by nasvedčovalo, a už vôbec nie potvrdzovalo

tvrdenie žalobcu o osobe príslušníka ppráp. T., ktorý ho mal v minulosti šikanovať, či

dokonca fyzicky napadnúť.

Vzhľadom na to, že uvedený videozáznam potvrdzuje spáchanie priestupku žalobcom,

pretože v obci nebol pripútaný bezpečnostným pásom, hoci ako vodič taxislužby v momente

jazdy na základe zmluvy neprepravoval osoby a vozidlo mal na mieste vodiča vybavené

airbagom a vylučuje neobjektívnosť príslušníkov polície pri jeho objasňovaní, navyše je

v zhode s ďalšími písomnými dôkazmi, aj odvolací súd považoval postihnutie žalobcu

za prerokúvaný priestupok za zákonné, vrátane uloženej sankcie najmä so zreteľom

na viacnásobné, opakované sankcie uložené za priestupky v doprave, ktorých sa v dobe

dvoch rokov pred spáchaním prerokúvaného priestupku dopustil celkovo v piatich

prípadoch - 22. augusta 2009, 27. januára 2010, 20. februára 2010, 26. októbra 2010

a 22. decembra 2010.

Z týchto dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací stotožnil

so záverom krajského súdu, že preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné,

preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa a

potvrdil.»

18. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

rozsudku najvyššieho súdu, ktorým sa jeho odvolaniu proti rozsudku krajského súdu

nevyhovelo. Sťažovateľ sa zameral na vykonané dokazovanie orgánmi činnými v trestnom

konaní, resp. všeobecnými súdmi, ktoré napokon sám v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich

obsahu, príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako konajúci krajský súd

a následne v odvolacom konaní i najvyšší súd. Inak povedané, závery vykonaného

dokazovania sťažovateľ interpretoval inak než konajúce všeobecné súdy. V intenciách už

uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že mu zásadne

neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (listinné dôkazy, videozáznam, zvukové záznamy

a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by

bol v rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu a de facto by z ústavného súdu

vytváral tretiu prieskumnú inštanciu.

19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu (v spojení so závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu) nezistil, že

by skutkové a právne závery boli v rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa

vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej

ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a aj práva podľa dohovoru.

20. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami

uvedenými v odvolaní sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý rozhodne postačuje na

konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu v správnom konaní a aj v konaní pred súdom na základe zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto závery (postupy a hodnotenia)

nahradzovať (podobne aj , , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania vrátane

jeho dôvodov a námietok.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014