Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 493/2014
PDF · 215.5 KB
No categories available
I. ÚS 493/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpeného advokátom
Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 27/2013 zo 16. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý
mu predchádzal, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
14. januára 2014 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 27/2013 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2013 (ďalej
len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím
Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Bratislava V sp. zn. ORP-P-375/V-OBCP-2011 z 27. júna 2011 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa
§ 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení platnom do 30. novembra 2011 pre porušenie povinnosti ustanovenej v § 8 ods. 1
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o cestnej premávke“), ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 13. marca 2011 v čase
okolo 3.00 h v Bratislave na Šancovej ulici ako účastník cestnej premávky ̶vodič nepoužil
bezpečnostný pás. Za tento priestupok mu bola uložená pokuta vo výške 60 € a povinnosť
nahradiť trovy konania 16 €. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal.
3. Krajský dopravný inšpektorát v Bratislave Krajského riaditeľstva Policajného
zboru rozhodnutím sp. zn. KRP-P- DI-BCP-125/2011 z 9. augusta 2011 odvolanie
sťažovateľa zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Oba
správne orgány svoje rozhodnutia odôvodnili tým, že obvinený z priestupku (sťažovateľ)
ako vodič v rozpore s ustanovením § 8 ods. 1 zákona o cestnej premávke nepoužil počas
jazdy bezpečnostný pás, hoci sa na neho nevzťahovala výnimka uvedená v § 8 ods. 1
písm. d) zákona o cestnej premávke. Sťažovateľ rozhodnutie správneho orgánu
v poslednom stupni napadol žalobou o preskúmanie zákonnosti podľa § 247 a nasl. zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 S 194/2011
z 22. januára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 3 S 194/2011 z 12. augusta 2013 (týmto uznesením krajský súd len opravil záhlavie
rozsudku v časti týkajúcej sa označenia žalovaného, keď namiesto Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu uviedol ako žalovaného
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) zamietol žalobu sťažovateľa v celom rozsahu
podľa § 250j ods. 1 OSP s odôvodnením, že sťažovateľ sa priestupku dopustil, lebo nebol
pripútaný bezpečnostným pásom ako vodič a z tohto konania bol správne a v súlade
so zákonom usvedčený, keď protiprávne konanie žalobcu potvrdzuje predovšetkým
videozáznam, ktorým je zaznamenaná skutočnosť, že žalobca nepoužil bezpečnostný pás.
Krajský súd v konaní a rozhodnutiach správnych orgánov nezistil pochybenie.
5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že správne orgány sa vôbec nezoberali jeho opakovanými tvrdeniami o nezákonnom
postupe hliadky, ktorej veliteľ sa proti nemu sústavne dopúšťa protiprávnej činnosti.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že neexistuje objektívny a hodnoverný dôkaz, ktorý by ho
usvedčoval zo spáchania priestupku, podľa jeho názoru videozáznam zachytáva iba to, čo
chceli zachytiť policajti, a jeho použitie ako dôkazu svedčí o jeho krivom obvinení.
6. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.
7. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „posúdil vec neobjektívne, nespravodlivo,
nedôsledne, neodborne, v rozpore s logickou úvahou a dôkazmi. V dôsledku toho bol
sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku bez dôkazu a len na základe tvrdení
zaujatých policajtov, o ktorých je preukázané, že sústavne porušovali práva sťažovateľa
nezákonnými zásahmi.“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uviedol: „Dňa 13.3.2011 bola už nezákonná
činnosť policajta voči sťažovateľovi dostatočne preukázaná, ale neboli vyvodené dôsledky.
Tomu a udalostiam vyplývajúcim z vyššie uvedených dôkazov sťažovateľ prispôsobil svoje
správanie po zastavení. Neprotestoval ani neodporoval, aj keď otázky policajta boli
inscenáciou nepravdivého obvinenia. Odpovedal vyhýbavo ale pravdivo, aby sa vyhol
konfliktu. Vozidlo sťažovateľa však stálo a vtedy vodič nie je povinný byť pripútaný. Policajt
sa sťažovateľa nepýtal, či počas jazdy použil bezpečnostné pásy. Teda záver súdu, že sa
sťažovateľ priznal, nezodpovedá videozáznamu. Sťažovateľ sa priznal, že nie je pripútaný
počas kontroly, ale nie počas jazdy. V konaní nebol predložený žiadny hodnoverný dôkaz
o tom, že počas jazdy žalobca nepoužil bezpečnostný pás.
Uznesenie SKIS-170/IS-1-V-2011 zo dňa 10.5.2011... dokazuje, že zákrok nebol
nahratý celý, lebo pokračoval kontrolou plynovej zbrane. Natáčali však už počas jazdy. Ale
asi bolo na ňom vidno, že sťažovateľ počas jazdy pás mal zapnutý. Preto ho bolo potrebné
upraviť. Keďže sa nejednalo o služobnú kameru, mohli ho zostrihať tak, aby zachytával len
obvinenie. Súd vyhodnotil dôkaz o obvinení ako dôkaz o spáchaní priestupku. Skutočnosť,
že bol zákrok nahrávaný duplicitne nebola sťažovateľovi počas konania známa a tento
zvukový záznam nebol súčasťou spisu. Avšak táto skutočnosť je irelevantná, lebo ani
duplicitný záznam nedokazuje spáchanie priestupku.
Z komunikácie medzi sťažovateľom a policajtom je strach sťažovateľa zjavný, lebo
nepravdivému obvineniu by sa sťažovateľ za normálnych okolností bránil. Avšak jeho
reakcie boli zdržanlivé a odpovede opatrné. Šikanovanie a opakované fyzické útoky
nepotvrdzoval videozáznam, ale... rozhodnutia príslušných orgánov. Z nich je zrejmé, že
strach by mal na mieste sťažovateľa asi každý.
Obvinenie z priestupku, podľa sťažovateľa, malo len zakryť skutočný motív ppráp. T.
Tým bola snaha overiť si, či sťažovateľ má v batožinovom priestore plynovú zbraň a túto
informáciu príležitostne pri ďalšom postupe voči sťažovateľovi, a to prostredníctvom tzv.
šikanózneho výkonu služby či vyprovokovaní situácie umožňujúcej zámienku na služobný
zákrok voči sťažovateľovi...
V žalobe označil sťažovateľ ako žalovaného Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave,
Krajský dopravný inšpektorát. Súd nesprávne uvádza, že tento orgán zanikol. Nezanikol,
stále pôsobí ako správny orgán. Zanikla jeho právna subjektivita. Tá bola však pre konanie
v rámci správneho súdnictva irelevantná. Procesná spôsobilosť je upravená v prvej časti
OSP. Podľa ustanovenia § 246c ods. 1 OSP sa ustanovenia prvej časti OSP použijú len
pre riešenie tých otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti. Ale otázka označenia
žalovaného je upravená v ustanovení § 250 ods. 4 OSP, teda v piatej časti. Preto nie je
žalovaným Ministerstvo vnútra SR, ale orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Aj v
tomto možno vidieť nezákonnosť rozhodnutia.“
8. Z ústavnoprávneho hľadiska sťažovateľ naostatok namietal nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré podľa jeho názoru neposkytlo
jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s „predmetom súdnej ochrany“.
9. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil na nové konanie, priznal
sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
10. Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že
nepravdivé obvinenie je súčasťou nezákonných zásahov, ktoré mu „už roky strpčujú život.
V dôsledku toho sa nemôže naplno venovať svojej práci a záujmom.“. Podľa jeho názoru
ujma mu vznikla i neobjektívnym, nespravodlivým a neodborným posúdením jeho veci.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi
verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné
súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu
na zákonnej úrovni. V súlade s uvedeným ústavný súd v zásade nezasahuje do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, kedy dochádza rozhodnutím alebo
postupom všeobecného súdu k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ústavou,
resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa teda môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
16. Vychádzajúc z uvedených ústavnoprávne relevantných úvah ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený
alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to mohlo mať za následok porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie
veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. Ústavný súd uvádza, že námietky sťažovateľa uvedené v ústavnej sťažnosti sú
v zásade totožné s jeho argumentáciou uplatnenou v konaniach pred všeobecnými súdmi,
pričom najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku aj s odkazom na odôvodnenie
rozsudku krajského súdu vysporiadal s nimi takto: «Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 z 12. decembra 2012 v zmysle § 21 ods. 11
zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo k 31. decembru 2012 okrem iných
aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, pričom
práva a povinnosti zrušenej organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoľko pôvodne žalovaný ako právnická osoba
uvedeným dňom zanikol, a najvyšší súd nemá vedomosť o tom, že by minister využil zákonnú
možnosť určiť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení novely
č. 345/2012 Z. z. (ktorá nadobudla účinnosť od 1.1.2013 a bola prijatá zrejme v súvislosti
s realizáciou programu ESO), ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť
účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti,
účastníkom konania na strane žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
z titulu právneho nástupníctva.
Odvolací súd po preskúmaní predložených správnych spisov a ich obsahu, vrátane
pripojeného videozáznamu, dospel k totožným záverom ako krajský súd v napadnutom
rozhodnutí.
Žalobca sa po zastavení vozidla hliadkou polície na videozázname na č. 1. 3
priestupkového spisu Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva
policajného zboru Bratislava V č. ORP-P-375/V-OBCP-2011 ako vodič vozidla taxislužby
usmieva, je zrejmé, že príslušníkov pozná a so slovami:... „no nemám“..., sa priznáva, že
nepoužil počas jazdy bezpečnostné pásy. Na otázku, z akého dôvodu nepoužil počas jazdy
bezpečnostné pásy a či vozidlo nemá nainštalovaný airbag, odpovedá, že airbag má, ale je
vypnutý.
Celý zákrok je nielen nahratý na videu, ale od začiatku zákroku je hliadka v spojení
s operačným strediskom, takže je celý zákrok duplicitne nahrávaný i zvukovo.
Z komunikácie medzi žalobcom a príslušníkmi polície nie je zrejmý strach žalobcu,
úzkosť alebo obavy, či čokoľvek iné, čo by nasvedčovalo, a už vôbec nie potvrdzovalo
tvrdenie žalobcu o osobe príslušníka ppráp. T., ktorý ho mal v minulosti šikanovať, či
dokonca fyzicky napadnúť.
Vzhľadom na to, že uvedený videozáznam potvrdzuje spáchanie priestupku žalobcom,
pretože v obci nebol pripútaný bezpečnostným pásom, hoci ako vodič taxislužby v momente
jazdy na základe zmluvy neprepravoval osoby a vozidlo mal na mieste vodiča vybavené
airbagom a vylučuje neobjektívnosť príslušníkov polície pri jeho objasňovaní, navyše je
v zhode s ďalšími písomnými dôkazmi, aj odvolací súd považoval postihnutie žalobcu
za prerokúvaný priestupok za zákonné, vrátane uloženej sankcie najmä so zreteľom
na viacnásobné, opakované sankcie uložené za priestupky v doprave, ktorých sa v dobe
dvoch rokov pred spáchaním prerokúvaného priestupku dopustil celkovo v piatich
prípadoch - 22. augusta 2009, 27. januára 2010, 20. februára 2010, 26. októbra 2010
a 22. decembra 2010.
Z týchto dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací stotožnil
so záverom krajského súdu, že preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné,
preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
potvrdil.»
18. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
rozsudku najvyššieho súdu, ktorým sa jeho odvolaniu proti rozsudku krajského súdu
nevyhovelo. Sťažovateľ sa zameral na vykonané dokazovanie orgánmi činnými v trestnom
konaní, resp. všeobecnými súdmi, ktoré napokon sám v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich
obsahu, príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako konajúci krajský súd
a následne v odvolacom konaní i najvyšší súd. Inak povedané, závery vykonaného
dokazovania sťažovateľ interpretoval inak než konajúce všeobecné súdy. V intenciách už
uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že mu zásadne
neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (listinné dôkazy, videozáznam, zvukové záznamy
a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by
bol v rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu a de facto by z ústavného súdu
vytváral tretiu prieskumnú inštanciu.
19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu (v spojení so závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu) nezistil, že
by skutkové a právne závery boli v rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa
vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej
ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami
uvedenými v odvolaní sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý rozhodne postačuje na
konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti
prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu v správnom konaní a aj v konaní pred súdom na základe zisteného skutkového stavu.
Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto závery (postupy a hodnotenia)
nahradzovať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé
súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania vrátane
jeho dôvodov a námietok.
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014