Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/44/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jarmily Urbancovej

v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti: P. F. P., s. r. o., so sídlom v K., zastúpenej

JUDr. G.C., advokátkou, so sídlom v K., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu

Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo

dňa 4. septembra 2007, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 29. januára 2009 č. k. - 55, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 29. januára 2009, č. k. – 52 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala zrušiť

rozhodnutie žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa 4. septembra 2007,

ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice II č. /Mich

zo dňa 05.06.2007 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 396.000,- Sk

za zdaňovacie obdobie október 2003.

Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z ustanovenia § 20 ods. 1 a 2 v tom

čase platného o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov účinného do 30. apríla 2004 (ďalej aj „“), keď dospel

k záveru zhodnému s názorom žalovaného, že žalobkyňa v priebehu daňového konania

nepreukázala, že v kontrolovanom zdaňovacom období október 2003 došlo k uskutočneniu

zdaniteľných plnení špecifikovaných v protokole o výsledku daňovej kontroly,

ako aj v dodatočnom platobnom výmere a to konkrétne vo vzťahu k dodávateľovi S. T., s. r.

o., so sídlom v P.P., čo bolo základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej

hodnoty za obdobie október 2003.

Súd prvého stupňa považoval za bezpredmetnú námietku žalobcu, ktorý tvrdil,

že k nákupu strojných zariadení od spoločnosti S. T., s.r.o. P. došlo v mesiacoch október až

december 2003, t. j . v čase, keď p. R. bol konateľom spoločnosti a táto právne existovala.

Z vykonaných dôkazov vyplýva, že kúpna zmluva, predmet ktorej tvorili jednotlivé strojné

zariadenia vrátane sendvičovacieho stroja SHM 1500 bola uzavretá a podpísaná 18.06.2003, t.

j. ešte predtým, než sa stal konateľom uvedenej spoločnosti p. R., pričom tento nebol v tom

čase aktuálnymi konateľmi na uzavretie tejto ani žiadnej inej zmluvy splnomocnený. Navyše

menovaný, ako aj konatelia tento spoločnosti pôsobiaci pred ním, jednoznačne a výslovne

akékoľvek obchodovanie so žalobcom vrátane uzavretia predmetnej zmluvy popreli. Taktiež

účet, na ktorý mali byť poukázané finančné prostriedky za nákup uvedených strojných

zaradení bol založený až 25.11.2003, t. j. v čase uzavretia kúpnej zmluvy ešte neexistoval,

a preto za riadnych okolností nemohol byť uvedený v predmetnej zmluve.

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne vznesené na súdnom pojednávaní konanom dňa

29.01.2009, na tieto súd prvého stupňa neprihliadol, pretože tieto námietky neboli uvedené

v žalobe a boli vznesené po uplynutí 2-mesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorá bola podaná

v posledný deň lehoty.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

že v konaní neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc

Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší

rozhodnutie žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa 04.09.2007 a rozhodne

o trovách konania. Poukazovala na to, že súd prvého stupňa neprihliadol na námietky

prednesené na pojednávaní súdu, pretože v žalobe neboli uvedené a boli vznesené po uplynutí

2-mesačnej lehoty pre podanie žaloby. Namietala, že v námietkach vznesených

na pojednávaní sa nejedná o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia,

ako uvádza súd prvého stupňa, pretože zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa napáda

rozhodnutie v celom rozsahu a v prednesenej argumentácii išlo len o dôkaz, ktorý je popri

iných ďalším jednoznačným dôkazom, že napadnutým rozhodnutím žalovaného bola

žalobkyňa ukrátený na svojich právach. Postup správcu dane a žalovaného podľa žalobkyne

nemá oporu v a vykazuje zásadné chyby, ktoré mali podstatný vplyv

na objektívne posúdenie veci samej. Podľa

v znení platnom do 01. septembra 2007, kontrolovaný subjekt má právo klásť svedkom

otázky pri ústnom pojednávaní. Ak daňovému subjektu toto právo prislúcha, potom správca

dane alebo dožiadaný správca dane má povinnosť dôkaz svedkom zabezpečiť tak, aby daňový

subjekt mohol uplatniť svoje právo. Namietala, že výpoveď svedka J. R. bola vykonaná

procesne chybným spôsobom, tento dôkaz bol získaný v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi prepismi a nie je možné v zmysle ho považovať

za dôkazný prostriedok. Ďalej namietala, že podľa § 15 ods. 5 písm. e/ zákona

č. v znení platnom do 01. septembra 2007 kontrolovaný subjekt má právo

vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne,

aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť

sa k výsledkom policajného šetrenia, pretože oznámenie PPZ-ÚBOK FP Košice

je zo 14. februára 2007 a daňová kontrola bola ukončená 13. februára 2007. Napriek tomu

daňové orgány v tomto konaní ako dôkazy použili čiastkové zistenia z predmetného trestného

konania bez toho, aby vyčkali na hodnotenie všetkých dôkazov v trestnom konaní, čo možno

považovať za neprijateľné a predčasné pokiaľ z uvedených zistení vytvorili závery

rozhodujúce pre vydanie napadnutých daňových rozhodnutí. Ďalej namietala,

že z rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akej úvahy správca dane všeobecnú nevedomosť

J. R., ktorá pravdepodobne vyplývala z účelového postavenia v spoločnosti S. T., s. r. o.

považoval za dôkaz hodnovernejší ako výpovede M. Č. a MVDr. C. Správca dane prijal

tvrdenia J. R. bez toho, aby si ich pravdivosť overoval a vôbec sa nezaoberal tým, že jeho

vyjadrenia môžu byť účelové, pretože o legalizovanie plnenia nemohol mať z rôznych

dôvodov záujem. Vytýkala správnym orgánom, že sa vôbec nezaoberali tým, že zo zriadeného

účtu vyberal za odmenu peniaze a odovzdával ich „S.“, ktorého priezvisko nepozná, no ktorý

nemal problémy so zistením čísla jeho účtu. Tieto skutočnosti boli zistené zhodne so

zisteniami Krajského súdu v Košiciach uvedenými v rozsudku č. k. , pričom

tento rozsudok bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo

dňa 09. októbra 2008 zmenený tak, že rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane boli

zrušené. Predmetom sporu v danej veci bol dodatočný predpis dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie december 2003 z rovnakých dôvodov, ako je dodatočný predpis dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2003, ktorý je predmetom tohto sporu.

V predmetnom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v osobe J. R.

išlo o svedka, pri ktorom došlo k porušeniu práv žalobcu, keďže správca dane neumožnil

žalobcovi klásť tomuto svedkovi otázky pri ústnom pojednávaní v zmysle § 15 ods. 5 písm. d/

K výsledkom policajného šetrenia Najvyšší súd Slovenskej republiky

uviedol, že žalobkyňa nemala možnosť k týmto výsledkom sa vyjadriť a ich použitie považuje

za neprijateľné a predčasné.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23.03.2009 na odvolanie žalobkyne

navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že odvolanie žalobkyne obsahuje dve

zásadné námietky a to, že výpoveď svedka J. R. bola vykonaná procesne chybným spôsobom

(porušenie ) a ďalej, že žalobkyňa nemala

možnosť vyjadriť sa k výsledkom policajného šetrenia, pretože oznámenie PPZ-ÚBOK FP

Košice je zo dňa 14.02.2007 a daňová kontrola bola ukončená dňa 13.02.2007. Žalovaný

k uvedeným námietkam uviedol, že pokiaľ ide o výsluch svedka R., túto námietku žalobca

v žalobe neuplatnil. Uvedenú námietku vzniesol právny zástupca žalobkyne na pojednávaní

dňa 23.02.2009, teda po lehote dvoch mesiacov, v ktorej je možné rozsah napadnutého

rozhodnutia rozšíriť ako to vyplýva z . Pokiaľ ide o oznámenie PPZ-ÚBOK

FP Košice zo dňa 14.02.2007, pričom daňová kontrola bola ukončená dňa 13.02.2007,

žalovaný uviedol, že v predmetnom oznámení PPZ sa uvádzajú skutočnosti, ktoré boli

uvedené už v skorších oznámeniach PPZ-ÚBOK a zásadným spôsobom uvedené oznámenie

nemení záver o tom, že obchodný prípad tak, ako bol deklarovaný sa nestal. V súvislosti

s námietkou žalobkyne, že daňové orgány použili čiastkové zistenia z trestného konania bez

toho, aby vyčkali na hodnotenie všetkých dôkazov v trestnom konaní, žalovaný poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa 25.

januára 2000, v ktorom sa uvádza, že správca dane je samostatne kompetentný orgán vo

veciach správy daní a v rámci nej aj k zhodnoteniu dôkazov, neuznanie daňového dokladu nie

je podmienené existenciou rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a správca dane nie

je závislý na zistení, či sa žalobca dopustil trestného činu. V daňovom konaní ide o stav

preukázateľnosti právnych skutočností, na ktoré sa viaže nárok. V danom prípade žalobca

nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie odpočtu dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa 04. septembra 2007, ktorým žalovaný

potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice II č. /Mich zo dňa

05.06.2007, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume

396.000,- Sk za zdaňovacie obdobie október 2003, keď správca dane neuznal žalobkyni

odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 30102003 vo výške 396.000,- Sk za nákup

sendvičovacieho stroja od spoločnosti S. T., s. r. o., so sídlom v P.P.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa konanie v správnom súdnictve sa začína na návrh, ktorý

sa nazýva žalobou.

Podľa žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania

obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí

nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Podľa , žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Zákon kladie na obsah žaloby ako podmienky všeobecné ( a

), tak aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v zhora

citovanom ustanovení .

Žaloba v správnom súdnictve (správna žaloba) okrem všeobecných náležitostí podania

( ) a náležitostí návrhu vo všeobecnom súdnictve ( ) musí

obsahovať:

a/ označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá - označenie správneho

orgánu, ktorý v správnom konaní rozhodol v poslednom stupni, rozhodnutie ktorého

je napádané a ktorý je teda žalovaným, spisová značka a dátum vydania rozhodnutia, prípadne

aj ďalšie nevyhnutné identifikačné údaje, napr. označenie dňa, kedy bolo rozhodnutie

žalobcovi doručené alebo oznámené, ak sa nedoručuje, nakoľko od tohto dňa sa odvíja lehota

na podanie žaloby;

b/ vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, t. j. presné označenie

výrokov, ktoré žalobca napáda (najmä ak sa rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov);

c/ žalobné dôvody (tzv. žalobné body), z ktorých musí byť zrejmé, z akých skutkových

a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté výroky rozhodnutí za nezákonné

alebo ničotné, prípadne aj v čom vidí nezákonnosť postupu správneho orgánu; zo žaloby musí

byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojho

tvrdenia podľa , že dotknutým rozhodnutím bol na svojich právach ukrátený;

d/ podľa ustanovenia za osobitnú náležitosť žaloby treba považovať

aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho

predpisu, nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať

na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona; obligatórnou náležitosťou

žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie nebo jeho časť odporuje

konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť;

e/ konečný návrh výroku o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia a vrátení veci

žalovanému správnemu orgánu. Nie je napríklad možné vecne prejednať žalobu obsahujúcu

žalobný petit, ktorým sa žalobca domáha iba vyslovenia neplatnosti správneho rozhodnutia.

Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám

nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Nakoľko predmetom súdneho

preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť) zásadný význam

má aj včasné, správne a úplné formulovanie žalobných dôvodov. Táto požiadavka na žalobcu

je v správnom súdnictve o to významnejšia, že podľa je súd viazaný

rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty od doručenia

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, nemá možnosť požadovať odpustenie zmeškania

tejto lehoty.

Súd nevyhľadáva za účastníka (žalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu, ktoré podľa majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah

preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h viazaný.

Z ustanovenia vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca

nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach,

v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého

rozhodnutia.

Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predmetom súdneho

prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené v žalobe (žalobné dôvody), ktoré už boli

uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a s ktorými sa musel

žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí

napadnutým žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút

odvolacieho konania ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy piatej časti .

Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Taktiež

súd prihliada na lehoty na podanie žaloby. Lehota na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 1

je lehotou procesnoprávnou. Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne rozšírenie

dôvodov žaloby, pretože by išlo o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom

( ).

Podľa (účinného v čase rozhodnom

pre preskúmavané rozhodnutie) platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme

na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:

a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,

b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,

c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.

Podľa (účinného v čase rozhodnom

pre preskúmavané rozhodnutie) platiteľ nemôže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme

na:

a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,

b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.

(v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané

rozhodnutie) v ustanovení § 20 ods. 1 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých

plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej

časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2.

Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona

č. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie) spočíva

v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach,

ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje,

že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom

jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad

odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto nemožno ho

iba stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou založenou na pochybnej resp.

spornej zmluve. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti

a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty

platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho

i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj v odôvodnení napadnutého

rozsudku, že zo strany žalobkyne nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane

podľa ustanovenia ani (v znení účinnom

v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie).

Najvyšší súd Slovenskej republiky si nemohol osvojiť argumentáciu žalobkyne,

že v námietkach vznesených na súdnom pojednávaní pred Krajským súdom v Košiciach

dňa 29.01.2009 sa nejedná o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia,

pretože žalobkyňa napadla rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu. Z obsahu odvolania

podaného proti rozhodnutiu správcu dane mal najvyšší súd za preukázané, že žalobkyňa

ani jednu z námietok týkajúcich sa porušenia a

v znení neskorších predpisov (dôkaz – že výpoveď svedka R. bola vykonaná procesne

chybným spôsobom a skutočnosť, že žalobkyňa nemala možnosť sa vyjadriť k výsledkom

policajného šetrenia, pretože oznámenie PPZ-ÚBOK FP Košice je z 14.02.2007 a daňová

kontrola bola ukončená 13.02.2007) nevzniesla. Taktiež ani jednu z týchto námietok

na nezákonný postup správcu dane nevzniesla žalobca ani v žalobe o preskúmanie

rozhodnutia žalovaného. Námietky na nezákonný postup správcu dane, pokiaľ ide o svedeckú

výpoveď svedka R. ako aj námietku týkajúcu sa nemožnosti žalobkyne vyjadriť sa

k výsledkom policajného šetrenia, vzniesla žalobkyňa až na ústnom pojednávaní pred súdom

prvého stupňa dňa 29.01.2009, teda rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíril po

uplynutí lehoty uvedenej v ( ).

Napriek tomu najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych

orgánov v danej veci aj v zmysle ustanovenia , konkrétne či daňové konanie

netrpí takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

v zmysle .

Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí o. i. zásada

zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ).

V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje

v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové

konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov

( ), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

č. ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

).

Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu podľa názoru najvyššieho súdu procesný

postup daňových orgánov objektívne poskytol žalobkyni dostatočný priestor uplatniť aj jeho

procesné práva, keď ani v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobkyňa bez dôvodu

hodného osobitného zreteľa nevyužila svoje právo namietať procesný postup prvostupňového

správneho orgánu a neurobila tak v zákonnej lehote ani v súdnom konaní. Okrem toho

výpoveď svedka R. nebola jediným ani rozhodujúcim dôkazom, z ktorého daňové orgány

vychádzali pri svojom rozhodovaní. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že daňové orgány

použili čiastkové zistenia z trestného konania bez toho, aby vyčkali na hodnotenie všetkých

dôkazov v trestnom konaní, najvyšší súd poukazuje na dnes už ustálený právny názor, že

správca dane je samostatne kompetentný orgán vo veciach správy daní a v rámci nej aj

k zhodnoteniu dôkazov a že neuznanie daňového dokladu nie je podmienené existenciou

rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a správca dane nie je závislý na zistení, či sa

žalobca dopustil trestného činu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil

ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia

( ) a jeho postupu, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil

preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Košiciach ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

a s poukazom na veta prvá a , nakoľko žalobca v odvolacom konaní

úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. marca 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková