Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)f64/366707.6d6f79.pdf
PDF · 170.93 KB
No categories available
5Sžf/44/2009
Najvyšší súd 5Sžf/44/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jarmily Urbancovej
v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti: P. F. P., s. r. o., so sídlom v K., zastúpenej
JUDr. G.C., advokátkou, so sídlom v K., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo
dňa 4. septembra 2007, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 29. januára 2009 č. k. 6S/137/2007 - 55, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 29. januára 2009, č. k. 6S 137/2007 – 52 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala zrušiť
rozhodnutie žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa 4. septembra 2007,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice II č. 696/230/41124/07/Mich
zo dňa 05.06.2007 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 396.000,- Sk
za zdaňovacie obdobie október 2003.
Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z ustanovenia § 20 ods. 1 a 2 v tom
čase platného zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov účinného do 30. apríla 2004 (ďalej aj „zákon č. 289/1995 Z. z.“), keď dospel
k záveru zhodnému s názorom žalovaného, že žalobkyňa v priebehu daňového konania
nepreukázala, že v kontrolovanom zdaňovacom období október 2003 došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení špecifikovaných v protokole o výsledku daňovej kontroly,
ako aj v dodatočnom platobnom výmere a to konkrétne vo vzťahu k dodávateľovi S. T., s. r.
o., so sídlom v P.P., čo bolo základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej
hodnoty za obdobie október 2003.
Súd prvého stupňa považoval za bezpredmetnú námietku žalobcu, ktorý tvrdil,
že k nákupu strojných zariadení od spoločnosti S. T., s.r.o. P. došlo v mesiacoch október až
december 2003, t. j . v čase, keď p. R. bol konateľom spoločnosti a táto právne existovala.
Z vykonaných dôkazov vyplýva, že kúpna zmluva, predmet ktorej tvorili jednotlivé strojné
zariadenia vrátane sendvičovacieho stroja SHM 1500 bola uzavretá a podpísaná 18.06.2003, t.
j. ešte predtým, než sa stal konateľom uvedenej spoločnosti p. R., pričom tento nebol v tom
čase aktuálnymi konateľmi na uzavretie tejto ani žiadnej inej zmluvy splnomocnený. Navyše
menovaný, ako aj konatelia tento spoločnosti pôsobiaci pred ním, jednoznačne a výslovne
akékoľvek obchodovanie so žalobcom vrátane uzavretia predmetnej zmluvy popreli. Taktiež
účet, na ktorý mali byť poukázané finančné prostriedky za nákup uvedených strojných
zaradení bol založený až 25.11.2003, t. j. v čase uzavretia kúpnej zmluvy ešte neexistoval,
a preto za riadnych okolností nemohol byť uvedený v predmetnej zmluve.
Pokiaľ ide o námietky žalobkyne vznesené na súdnom pojednávaní konanom dňa
29.01.2009, na tieto súd prvého stupňa neprihliadol, pretože tieto námietky neboli uvedené
v žalobe a boli vznesené po uplynutí 2-mesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorá bola podaná
v posledný deň lehoty.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
že v konaní neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc
Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší
rozhodnutie žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa 04.09.2007 a rozhodne
o trovách konania. Poukazovala na to, že súd prvého stupňa neprihliadol na námietky
prednesené na pojednávaní súdu, pretože v žalobe neboli uvedené a boli vznesené po uplynutí
2-mesačnej lehoty pre podanie žaloby. Namietala, že v námietkach vznesených
na pojednávaní sa nejedná o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia,
ako uvádza súd prvého stupňa, pretože zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa napáda
rozhodnutie v celom rozsahu a v prednesenej argumentácii išlo len o dôkaz, ktorý je popri
iných ďalším jednoznačným dôkazom, že napadnutým rozhodnutím žalovaného bola
žalobkyňa ukrátený na svojich právach. Postup správcu dane a žalovaného podľa žalobkyne
nemá oporu v zákone č. 511/1992 Zb. a vykazuje zásadné chyby, ktoré mali podstatný vplyv
na objektívne posúdenie veci samej. Podľa § 15 ods. 5 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb.
v znení platnom do 01. septembra 2007, kontrolovaný subjekt má právo klásť svedkom
otázky pri ústnom pojednávaní. Ak daňovému subjektu toto právo prislúcha, potom správca
dane alebo dožiadaný správca dane má povinnosť dôkaz svedkom zabezpečiť tak, aby daňový
subjekt mohol uplatniť svoje právo. Namietala, že výpoveď svedka J. R. bola vykonaná
procesne chybným spôsobom, tento dôkaz bol získaný v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi prepismi a nie je možné v zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ho považovať
za dôkazný prostriedok. Ďalej namietala, že podľa § 15 ods. 5 písm. e/ zákona
č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 01. septembra 2007 kontrolovaný subjekt má právo
vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť
sa k výsledkom policajného šetrenia, pretože oznámenie PPZ-ÚBOK FP Košice
je zo 14. februára 2007 a daňová kontrola bola ukončená 13. februára 2007. Napriek tomu
daňové orgány v tomto konaní ako dôkazy použili čiastkové zistenia z predmetného trestného
konania bez toho, aby vyčkali na hodnotenie všetkých dôkazov v trestnom konaní, čo možno
považovať za neprijateľné a predčasné pokiaľ z uvedených zistení vytvorili závery
rozhodujúce pre vydanie napadnutých daňových rozhodnutí. Ďalej namietala,
že z rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akej úvahy správca dane všeobecnú nevedomosť
J. R., ktorá pravdepodobne vyplývala z účelového postavenia v spoločnosti S. T., s. r. o.
považoval za dôkaz hodnovernejší ako výpovede M. Č. a MVDr. C. Správca dane prijal
tvrdenia J. R. bez toho, aby si ich pravdivosť overoval a vôbec sa nezaoberal tým, že jeho
vyjadrenia môžu byť účelové, pretože o legalizovanie plnenia nemohol mať z rôznych
dôvodov záujem. Vytýkala správnym orgánom, že sa vôbec nezaoberali tým, že zo zriadeného
účtu vyberal za odmenu peniaze a odovzdával ich „S.“, ktorého priezvisko nepozná, no ktorý
nemal problémy so zistením čísla jeho účtu. Tieto skutočnosti boli zistené zhodne so
zisteniami Krajského súdu v Košiciach uvedenými v rozsudku č. k. 7S 119/2007, pričom
tento rozsudok bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžf/81/2008 zo
dňa 09. októbra 2008 zmenený tak, že rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane boli
zrušené. Predmetom sporu v danej veci bol dodatočný predpis dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2003 z rovnakých dôvodov, ako je dodatočný predpis dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2003, ktorý je predmetom tohto sporu.
V predmetnom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v osobe J. R.
išlo o svedka, pri ktorom došlo k porušeniu práv žalobcu, keďže správca dane neumožnil
žalobcovi klásť tomuto svedkovi otázky pri ústnom pojednávaní v zmysle § 15 ods. 5 písm. d/
zákona č. 511/1992 Zb. K výsledkom policajného šetrenia Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol, že žalobkyňa nemala možnosť k týmto výsledkom sa vyjadriť a ich použitie považuje
za neprijateľné a predčasné.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23.03.2009 na odvolanie žalobkyne
navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že odvolanie žalobkyne obsahuje dve
zásadné námietky a to, že výpoveď svedka J. R. bola vykonaná procesne chybným spôsobom
(porušenie § 15 ods. 5 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb.) a ďalej, že žalobkyňa nemala
možnosť vyjadriť sa k výsledkom policajného šetrenia, pretože oznámenie PPZ-ÚBOK FP
Košice je zo dňa 14.02.2007 a daňová kontrola bola ukončená dňa 13.02.2007. Žalovaný
k uvedeným námietkam uviedol, že pokiaľ ide o výsluch svedka R., túto námietku žalobca
v žalobe neuplatnil. Uvedenú námietku vzniesol právny zástupca žalobkyne na pojednávaní
dňa 23.02.2009, teda po lehote dvoch mesiacov, v ktorej je možné rozsah napadnutého
rozhodnutia rozšíriť ako to vyplýva z § 250h ods. 1 OSP. Pokiaľ ide o oznámenie PPZ-ÚBOK
FP Košice zo dňa 14.02.2007, pričom daňová kontrola bola ukončená dňa 13.02.2007,
žalovaný uviedol, že v predmetnom oznámení PPZ sa uvádzajú skutočnosti, ktoré boli
uvedené už v skorších oznámeniach PPZ-ÚBOK a zásadným spôsobom uvedené oznámenie
nemení záver o tom, že obchodný prípad tak, ako bol deklarovaný sa nestal. V súvislosti
s námietkou žalobkyne, že daňové orgány použili čiastkové zistenia z trestného konania bez
toho, aby vyčkali na hodnotenie všetkých dôkazov v trestnom konaní, žalovaný poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4 Sž 69-72/99 zo dňa 25.
januára 2000, v ktorom sa uvádza, že správca dane je samostatne kompetentný orgán vo
veciach správy daní a v rámci nej aj k zhodnoteniu dôkazov, neuznanie daňového dokladu nie
je podmienené existenciou rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a správca dane nie
je závislý na zistení, či sa žalobca dopustil trestného činu. V daňovom konaní ide o stav
preukázateľnosti právnych skutočností, na ktoré sa viaže nárok. V danom prípade žalobca
nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie odpočtu dane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobkyne nie je možné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa 04. septembra 2007, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice II č. 696/230/41124/07/Mich zo dňa
05.06.2007, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
396.000,- Sk za zdaňovacie obdobie október 2003, keď správca dane neuznal žalobkyni
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 30102003 vo výške 396.000,- Sk za nákup
sendvičovacieho stroja od spoločnosti S. T., s. r. o., so sídlom v P.P.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 249 ods. 1 OSP konanie v správnom súdnictve sa začína na návrh, ktorý
sa nazýva žalobou.
Podľa § 249 ods. 2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania
obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí
nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.
Podľa § 250b ods. 1 OSP, žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Zákon kladie na obsah žaloby ako podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 OSP a § 79 ods. 1
OSP), tak aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v zhora
citovanom ustanovení § 249 ods. 2 OSP.
Žaloba v správnom súdnictve (správna žaloba) okrem všeobecných náležitostí podania
(§ 42 ods. 3 OSP) a náležitostí návrhu vo všeobecnom súdnictve (§ 79 ods. 1 OSP) musí
obsahovať:
a/ označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá - označenie správneho
orgánu, ktorý v správnom konaní rozhodol v poslednom stupni, rozhodnutie ktorého
je napádané a ktorý je teda žalovaným, spisová značka a dátum vydania rozhodnutia, prípadne
aj ďalšie nevyhnutné identifikačné údaje, napr. označenie dňa, kedy bolo rozhodnutie
žalobcovi doručené alebo oznámené, ak sa nedoručuje, nakoľko od tohto dňa sa odvíja lehota
na podanie žaloby;
b/ vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, t. j. presné označenie
výrokov, ktoré žalobca napáda (najmä ak sa rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov);
c/ žalobné dôvody (tzv. žalobné body), z ktorých musí byť zrejmé, z akých skutkových
a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté výroky rozhodnutí za nezákonné
alebo ničotné, prípadne aj v čom vidí nezákonnosť postupu správneho orgánu; zo žaloby musí
byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojho
tvrdenia podľa § 247 ods. 1 OSP, že dotknutým rozhodnutím bol na svojich právach ukrátený;
d/ podľa ustanovenia § 247 ods. 1 OSP za osobitnú náležitosť žaloby treba považovať
aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
a postupom správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho
predpisu, nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať
na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona; obligatórnou náležitosťou
žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie nebo jeho časť odporuje
konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť;
e/ konečný návrh výroku o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia a vrátení veci
žalovanému správnemu orgánu. Nie je napríklad možné vecne prejednať žalobu obsahujúcu
žalobný petit, ktorým sa žalobca domáha iba vyslovenia neplatnosti správneho rozhodnutia.
Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám
nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Nakoľko predmetom súdneho
preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť) zásadný význam
má aj včasné, správne a úplné formulovanie žalobných dôvodov. Táto požiadavka na žalobcu
je v správnom súdnictve o to významnejšia, že podľa § 250h ods. 1 OSP je súd viazaný
rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty od doručenia
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, nemá možnosť požadovať odpustenie zmeškania
tejto lehoty.
Súd nevyhľadáva za účastníka (žalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah
preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h viazaný.
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca
nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach,
v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého
rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predmetom súdneho
prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené v žalobe (žalobné dôvody), ktoré už boli
uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a s ktorými sa musel
žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí
napadnutým žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút
odvolacieho konania ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy piatej časti OSP.
Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Taktiež
súd prihliada na lehoty na podanie žaloby. Lehota na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 1
OSP je lehotou procesnoprávnou. Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne rozšírenie
dôvodov žaloby, pretože by išlo o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom
(§ 250h ods. 1 OSP).
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom
pre preskúmavané rozhodnutie) platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme
na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:
a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,
b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,
c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom
pre preskúmavané rozhodnutie) platiteľ nemôže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme
na:
a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,
b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.
Zákon č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané
rozhodnutie) v ustanovení § 20 ods. 1 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých
plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej
časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2.
Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona
č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie) spočíva
v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach,
ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje,
že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom
jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad
odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto nemožno ho
iba stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou založenou na pochybnej resp.
spornej zmluve. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti
a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty
platiteľa dane z pridanej hodnoty.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho
i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že zo strany žalobkyne nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane
podľa ustanovenia § 20 ods. 1 ani § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom
v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie).
Najvyšší súd Slovenskej republiky si nemohol osvojiť argumentáciu žalobkyne,
že v námietkach vznesených na súdnom pojednávaní pred Krajským súdom v Košiciach
dňa 29.01.2009 sa nejedná o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia,
pretože žalobkyňa napadla rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu. Z obsahu odvolania
podaného proti rozhodnutiu správcu dane mal najvyšší súd za preukázané, že žalobkyňa
ani jednu z námietok týkajúcich sa porušenia § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov (dôkaz – že výpoveď svedka R. bola vykonaná procesne
chybným spôsobom a skutočnosť, že žalobkyňa nemala možnosť sa vyjadriť k výsledkom
policajného šetrenia, pretože oznámenie PPZ-ÚBOK FP Košice je z 14.02.2007 a daňová
kontrola bola ukončená 13.02.2007) nevzniesla. Taktiež ani jednu z týchto námietok
na nezákonný postup správcu dane nevzniesla žalobca ani v žalobe o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného. Námietky na nezákonný postup správcu dane, pokiaľ ide o svedeckú
výpoveď svedka R. ako aj námietku týkajúcu sa nemožnosti žalobkyne vyjadriť sa
k výsledkom policajného šetrenia, vzniesla žalobkyňa až na ústnom pojednávaní pred súdom
prvého stupňa dňa 29.01.2009, teda rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíril po
uplynutí lehoty uvedenej v § 250b OSP (§ 250h ods. 1 OSP).
Napriek tomu najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych
orgánov v danej veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie
netrpí takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
v zmysle § 250i ods. 3 OSP.
Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí o. i. zásada
zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.).
V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje
v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové
konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov
(§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona
č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3
Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu podľa názoru najvyššieho súdu procesný
postup daňových orgánov objektívne poskytol žalobkyni dostatočný priestor uplatniť aj jeho
procesné práva, keď ani v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobkyňa bez dôvodu
hodného osobitného zreteľa nevyužila svoje právo namietať procesný postup prvostupňového
správneho orgánu a neurobila tak v zákonnej lehote ani v súdnom konaní. Okrem toho
výpoveď svedka R. nebola jediným ani rozhodujúcim dôkazom, z ktorého daňové orgány
vychádzali pri svojom rozhodovaní. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že daňové orgány
použili čiastkové zistenia z trestného konania bez toho, aby vyčkali na hodnotenie všetkých
dôkazov v trestnom konaní, najvyšší súd poukazuje na dnes už ustálený právny názor, že
správca dane je samostatne kompetentný orgán vo veciach správy daní a v rámci nej aj
k zhodnoteniu dôkazov a že neuznanie daňového dokladu nie je podmienené existenciou
rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a správca dane nie je závislý na zistení, či sa
žalobca dopustil trestného činu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil
ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia
(§ 250j ods. 3 OSP) a jeho postupu, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil
preto krajský súd, ak žalobu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Košiciach ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP
a s poukazom na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní
úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. marca 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková