Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 185/09
PDF · 255.19 KB
No categories available
IV. ÚS 185/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2009
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti S., P., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., S.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 316/1998, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto
rozhodol:
1. Základné právo S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/1998 p o r u š e n é
b o l o .
2. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € [slovom
tritisícpäťstoeur (105 441Sk)], ktoré mu j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť S. trovy konania v sume
245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)] na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. E. H., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 185/09 z 28. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/1998 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 21. septembra 1998 Okresnému súdu
Bratislava I žalobu, ktorou uplatnil voči odporcovi nárok na náhradu škody, ktorá vznikla na
jeho lietadle. Dňa 21. októbra 1998 bola vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená
okresnému súdu.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal,
aby mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 16 597 € (500 001,22 Sk)
a náhrada trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 23. marca 2009 vyjadril
k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3248/09 doručeným ústavnému súdu 12. mája 2009
a následne na základe výzvy ústavného súdu zo 4. júna 2009 doplňujúcim podaním
doručeným ústavnému súdu 6. júla 2009, v ktorých sa okrem iného uvádza:
„Z obsahu spisu ako i z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že zo strany súdu došlo
k prieťahom v konaní v období rokov 2003 - 2007 a to z dôvodu zmeny zákonného sudcu
a množstva prerozdelených spisov, ktoré musel zákonný sudca naštudovať.
V prílohe Vám pripájam vyjadrenie zákonného sudcu... s tým, že vo veci bol
vyhlásený rozsudok dňa 20. 04. 2009...
... konštatujem prieťahy v konaní v období od apríla 2003 do októbra 2007
spôsobené objektívnymi príčinami - nedostatočné personálne obsadenie súdu, neprimerané
množstvo vecí v jednotlivých oddeleniach civilných sudcov vzhľadom na možnosť zabezpečiť
bezprieťahové konanie avšak aj subjektívne dôvody na strane sudcu - neodôvodnená
nečinnosť.“
Vo vyjadrení zákonného sudcu je uvedená táto chronológia procesných úkonov
priebehu napadnutého konania:
„Predmetná vec pôvodne napadla na OS BA I 21. 09. 1998, na tunajší súd bola
postúpená 21. 10. 1998. Po zaplatení SP za návrh na výzvu súdu 29. 04. 1999 bol návrh
doručovaný odporcovi na vyjadrenie, ktorý sa k nemu písomne vyjadril v júli 1999. TP bol
stanovený na jún 2000, bol žiadaný a pripojený spis OR PZ M., boli žiadané doklady od
navrhovateľa, vyjadrenie Ministerstva vnútra SR. Pojednávanie v júni 2000 bolo z dôvodu
PN PZN odročené. Vo veci bolo pojednávanie v septembri 2000. Boli doložené doklady zo
strany účastníkov. Pojednávanie stanovené na december 2000, február 2001 - súd
uznesením vyhlásil zmenu návrhu - rozšírenie o úroky z omeškania, TP - apríl 2001, jún
2001, október 2001 - doloženie dokladov odporcom, december 2001, február 2002. V apríli
2003 vec spolu s ďalšími 400 nerozhodnutými vecami pridelená na vybavenie do môjho
oddelenia. Vo februári 2005 predloženie VSÚ na prípravu pojednávania, doplnenie
dokazovania, v októbri 2007 stanovený TP na január 2008, marec 2008, apríl 2008 -
výsluch svedka navrhnutého navrhovateľom, jún 2008 - výsluch svedka - navrhovateľa,
august 2008, september 2008 doklady navrhovateľ, TP október 2008, november 2008,
január 2009, marec 2009 - výsluch zástupcov navrhovateľov vzhľadom na námietku
premlčania vznesenú odporcom. TP - apríl 2009 výsluch svedka - navrhovateľom,
odporcom. V období, kedy som reálne prevzal 400 nerozhodnutých vecí - v priebehu
mesiaca máj 2003 do vytýčenia TP október 2007 vznikol prieťah v konaní spôsobený
z objektívnych dôvodov, nakoľko trvalo určitý čas, kým som naštudoval takéto množstvo
spisov. V súčasnosti z tohto množstva spisov je cca 15 nerozhodnutých. Pri určovaní
poradia prejednávania pridelených vecí som uprednostňoval veci so zrýchleným režimom
prejednania - rozvody, výživné, sťažnostné veci, náhrady škody na zdraví. Po znížení stavu
oddelenia na únosnú mieru som začal vo veci riadne konať, viaceré TP boli odročené
na žiadosť PZN, z dôvodu jej PN. V súčasnosti je vec pred rozhodnutím. Na pojednávaní
20. 04. 2009 bolo rozhodnuté vo veci.“
K vyjadreniam okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 6. októbra 2009, v ktorom okrem iného uviedol:
„Okresný súd Bratislava III vo svojich vyjadreniach... v podstate potvrdil dôvody
sťažovateľa, uvedené v sťažnosti zo dňa 6. 3. 2009 najmä v tom, že sa jednalo o prieťahové
konanie v danej veci a to najmä v rokoch 2003 až 2007.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho už
spomínanom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. mája 2009.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie
uskutočnené 20. apríla 2009, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorý okresný súd následne
doručoval účastníkom konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť
súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom
prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich
práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom bolo rozhodovanie o sťažovateľom
uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej na jeho lietadle proti odporcovi... Spory
o náhradu škody tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade
ich nemožno hodnotiť po právnej ani skutkovej stránke ako zložité. Preto ústavný súd
z hľadiska uvedeného kritéria nepovažoval právnu ani skutkovú zložitosť veci za relevantný
dôvod, ktorý by mohol mať výraznejší vplyv na priebeh preskúmavaného konania.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako jeho účastníka v postavení
navrhovateľa. Ústavný súd nezistil žiadne závažné skutočnosti, ktoré by v súvislosti
s priebehom napadnutého konania mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa. Na takéto
skutočnosti nepoukázal ani okresný súd vo svojich vyjadreniach k sťažnosti.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska
existencie zbytočných prieťahov, pričom v jeho priebehu zistil tieto obdobia dlhodobejšie
nečinnosti:
- od 13. februára 2002 (uskutočnené pojednávanie vo veci) do 23. apríla 2003
(opatrenie predsedu okresného súdu, ktorým bol súdny spis pridelený inému zákonnému
sudcovi), t. j. v trvaní viac ako 1 rok,
- od 23. apríla 2003 do 30. októbra 2007 (okresný súd nariadil termín pojednávania),
t. j. v trvaní 4 a pol roka.
Takáto nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná ani dôvodmi,
na ktoré poukázal okresný súd vo svojich už spomínaných vyjadreniach k sťažnosti, keď
okrem iného uviedol, že „zo strany súdu došlo k prieťahom v konaní v období rokov
2003 – 2007 a to z dôvodu zmeny zákonného sudcu a množstva prerozdelených spisov, ktoré
musel zákonný sudca naštudovať...
... konštatujem prieťahy v konaní v období od apríla 2003 do októbra 2007
spôsobené objektívnymi príčinami - nedostatočné personálne obsadenie súdu, neprimerané
množstvo vecí v jednotlivých oddeleniach civilných sudcov vzhľadom na možnosť zabezpečiť
bezprieťahové konanie avšak aj subjektívne pôvody na strane sudcu - neodôvodnená
nečinnosť.“.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už vyslovil, že nadmerné množstvo
vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika
nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších
pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že
v žiadnom prípade nemožno prenášať technicko-organizačné problémy orgánov verejnej
moci na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich
základných práv alebo slobôd (II. ÚS 311/06).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou taktiež konštatuje, že
z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľa nebola
odstránená ani po takmer 11 rokoch od začatia napadnutého konania (m. m. napr.
IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 59/09).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 316/1998 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že okresný súd rozsudkom z 20. apríla 2009
(t. j. po podaní sťažnosti ústavnému súdu ) rozhodol v merite veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 16 597 €
(500 001,22 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného poukázal na to, že
„žaloba o zaplatenie sumy 883 661,- Sk s prísl. je na súde už viac ako 10 rokov, teda súd
spôsobil prieťahy v konaní“, a ďalej poukázal na to, „že súdy a sudcovia majú povinnosť
byť aktívnymi a vyvíjať činnosť na odstránenie stavu právnej neistoty“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
9 C 316/1998 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä rozsah úplnej
nečinnosti okresného súdu v priebehu konania, ústavný súd považoval priznanie sumy
3 500 € (105 441Sk)] za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa,
ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
advokátkou JUDr. E. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 € (20 949,92 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby)
a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume
245,70 € (7 401, 96 Sk).
V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred
ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred
ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi
(II. ÚS 299/04). Ústavný súd vzhľadom na to pri rozhodovaní o úhrade trov konania
nemohol vychádzať z hodnoty veci, ktorá je predmetom napadnutého konania, ako to
požadovala právna zástupkyňa sťažovateľa.
Preto ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2009