Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 59/09
PDF · 271.53 KB
No categories available
IV. ÚS 59/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 59/09-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti E. M., D., J. M., D., P. M., D., M. M., D., a E. P., N.,
zastúpených advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný
Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 595/1994, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín,
takto
rozhodol:
1. Základné právo E. M., J. M., P. M., M. M. a E. P. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 595/1994 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 C 595/1994 konal bez zbytočných prieťahov.
3. E. M., J. M., P. M., M. M. a E. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému
v sume 5 000 € [slovom päťtisíc eur (150 630 Sk)], ktoré im j e Okresný súd Dolný Kubín
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť E. M., J. M., P. M., M. M.
a E. P. trovy konania v sume 996,70 € [slovom deväťstodeväťdesiatšesť eur a sedemdesiat
centov (30 026,58 Sk)] na účet ich právneho zástupcu JUDr. Róberta Slamku, Radlinského
1735/29, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 59/09 z 19. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M., J. M., P. M., M. M. a E. P. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 595/1994 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia a ich právny predchodca J. M., podali
okresnému súdu žalobu o určenie povinnosti zdržať sa zásahov do výkonu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
právoplatne skončené.
V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali deklarovania, že postupom okresného súdu bolo
porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj prikázania okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných
prieťahov a priznania im finančného zadosťučinenia každému v sume 15 000 €
(451 890 Sk) a sťažovateľke v 1. rade sumu 30 000 € (903 780 Sk). Zároveň požadovali
priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 262/09 doručeným ústavnému súdu 16. marca 2009, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Vec napadla na súd dňa 28.07.1994 vtedy konajúcemu zákonnému sudcovi
JUDr. I. Š. Dňa 01.12.1994 je referát JUDr. Š., dňa 05.12.1994 spis predložený referentovi
JUDr. Š., dňa 22.12.1994 referát JUDr. Š., ktorým žiadal právneho zástupcu navrhovateľov
JUDr. R. S. o opravu návrhu podľa § 79 ods. 1 a § 42 ods. 3 O. s. p., 25.01.1995 právny
zástupca požiadal o predĺženie lehoty na doplnenie návrhu; sudca dňa 26.01.1995 predĺžil
lehotu do 10.02.1995. Aj napriek tomu oprava návrhu bola doručená súdu 09.03.1995. Dňa
21.04.1995 referát sudcu JUDr. Š. na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu. Poplatok
zaplatený 28.04.1995. Dňa 03.05.1995 vytýčený termín na 15.05.1995, ktoré bolo odročené
na 24.05.1995 z dôvodu, že sa nedostavili všetci predvolaní účastníci konania.
Pojednávanie 24.05.1995 odročené z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu odporcov,
zároveň vytýčená ohliadka na 08.06.1995. Dňa 08.06.1995 vykonaná ohliadka na mieste
samom. Dňa 21.06.1995 pojednávanie odročené na 12.07.1996 z dôvodu PN predsedu
senátu. Pojednávanie 12.07.1995, bolo odročené z dôvodu neprítomnosti právneho
zástupcu odporcov. Dňa 26.07.1995 vytýčený termín na 23.08.1995. Dňa 23.08.199 5
vykonané pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 25.08.1995 za účelom vyhlásenia
rozhodnutia. Dňa 25.08.1995 vyhlásený rozsudok. Dňa 04.10.1995 podané odvolanie. Dňa
05.10.1995 doručované protistrane. Dňa 13.10.1995 doručené vyjadrenie od protistrany,
v ten istý deň vec predložená krajskému súdu. Dňa 21.02.1996 pojednávanie na Krajskom
súde v Banskej Bystrici - rozsudok zrušený. Zrušujúce uznesenie doručené tunajšiemu súdu
dňa 30.04.1996. Dňa 02.05.1996 doručované účastníkom, následne v spise nie je záznam.
Dňa 05.03.1998 vytýčené pojednávanie na 16.04.1998 - spis bol referovaný už novým
sudcom JUDr. B. S. Dňa 16.04.1998 bolo pojednávanie odročené z dôvodu požiadavky
právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu. Dňa 27.04.1998 vytýčené pojednávanie
na 11.06.1998. Dňa 01.06.1998 podaný návrh na zmenu petitu zo strany zástupcu
navrhovateľov. Dňa 11.06.1998 pojednávanie odročené na neurčito z dôvodov nariadenia
právnemu zástupcovi navrhovateľov, aby zaslal doplnený návrh o všetkých účastníkov.
Tento došiel súdu 17.06.1998. Dňa 20.06.1998 bol vyzvaný odporca v 3/ rade na vyjadrenie
k návrhu; urgované 13.07.1998 a dňa 11.09.1998 a vyjadrenie odporcu došlo 18.09.1998.
Dňa 18.01.2001 bolo rozhodnuté o rozšírení okruhu účastníkov a vytýčený termín
na 01.03.2001. Dňa 01.03.2001 pojednávanie, bolo odročené na 03.04.2001 z dôvodu
predvolania svedkov a vykonania dokazovania, ktoré účastníci navrhli. Dňa 03.04.2001
pojednávanie odročené na 04.04.2001 z dôvodu pokračovania vykonávania dokazovania.
Dňa 04.04.2001 bol vyhlásený rozsudok. Dňa 22.05.2001 bolo podané odvolanie právnym
zástupcom navrhovateľov, doručované odporcom dňa 13.06.2001. Dňa 22.06.2001
a 29.06.2001 doručené vyjadrenie. Dňa 02.07.2001 spis postúpený Krajskému súdu v
Žiline. Dňa 29.01.2002 pojednávanie na Krajskom súde v Žiline. Dňa 11.03.2002 bolo
doručené zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, doručované účastníkom
14.03.2002. Dňa 04.02.2003 bol zástupca navrhovateľov vyzvaný na doplnenie dokladov v
zmysle rozhodnutia krajského súdu, urgované 28.02.2003, 09.04.2003, 07.05.2003. Dňa
28.05.2003 bolo oznámené, že navrhovateľ zomrel. Dňa 10.07.2003 právny zástupca
navrhovateľa oznámil okruh účastníkov po zomrelom. K 01.10.2003 JUDr. S. ukončila
sudcovskú činnosť na Okresnom súde Dolný Kubín. Od tohto dátumu v spise nie je možné
zistiť referujúceho sudcu. Z opatrení vydaných predsedom súdu však bolo zistené, že
od 01.10.2003 do 31.10.2003 bol vo veci zastupujúcim sudcom JUDr. M. S., ktorý dňom
1.11.2003 ukončil funkciu sudcu a od 1.11.2003 do 17.9.2004 bol zastupujúcim sudcom
JUDr. P. B. Dňom 20.9.2004, na základe opatrenia predsedu súdu č. 20, sa stala zákonnou
sudkyňou JUDr. J. V. Z dôvodu jej odchodu na materskú dovolenku sa v zmysle dodatku
č. 5 k Rozvrhu práce na rok 2006, stal dňom 20.11.2006 zastupujúcim sudcom JUDr. P. B.
Dodatkom č. 2 k rozvrhu práce na rok 2007 sa dňom 31.5.2007, stala zastupujúcou
sudkyňou Mgr. I. B. Dňa 04.01.2008 bola vyžiadaná správa z katastra nehnuteľností. Táto
bola doručená 05.02.2008. Dňa 02.05.2008 bol pridelený spis JUDr. S. v súvislosti s jej
pridelením na súd. Dňa 30.06.2008 referát sudkyne JUDr. S. na predloženie spisu
na krajský súd pre dôvody vylúčenia z prejednávania veci a spis dňa 02.07.2008 zaslaný
na Krajský súd v Žiline. Dňa 08.09.2008 spis vrátený z krajského súdu s tým, že bolo
vydané rozhodnutie, že sudkyňa nie je vylúčená z pojednávania. Dňa 09.09.2008 bol spis
predložený JUDr. S. Po naštudovaní rozsiahleho spisového materiálu bol dňa 29.12.2008
vytýčený termín pojednávania na 03.03.2009. Dňa 03.03.2008 bolo pojednávanie odročené
za účelom vykonania ohliadky na mieste samom a výsluchu svedkov.
Po oboznámení sa so spisovým materiálom možno konštatovať, že sa jedná
o náročnejšiu vec súvisiacu s konaním vedeným v roku 1961 a v roku 1969. Vo veci bol už
dva krát vyhlásený rozsudok, v oboch prípadoch zrušený krajským súdom.
Prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku
v súčasnosti nie sú.
Z uvedeného prehľadu konštatujem, že vo veci vznikli prieťahy a to hlavne v období
od 02.05.1996 do 05.03.1998, od 18.9.1998 do 19.01.2001, od 14.03.2002 do 04.02.2003,
od 10.07.2003 do 04.01.2008 kedy vo veci nebol urobený žiadny úkon. Tieto prieťahy
považujem za zbytočné prieťahy vo veci. V terajšom období sa vo veci koná priebežne.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení,
a preto ústavný súd poukazuje len na úkony, ktoré považuje za preukázané.
K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 25. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedli, že vyjadrenie okresného
súdu „len potvrdzuje, že došlo k porušeniu práv sťažovateľov tak, ako uvádzajú v samotnej
sťažnosti“, a že je len „jasným dôkazom oprávnenosti sťažnosti“. Preto navrhujú, aby
ústavný súd „po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol v zmysle samotnej sťažnosti
a taktiež rozhodol o trovách konania“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie
povinnosti zdržať sa zásahov do výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu tvoria
štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po skutkovej ani
právnej stránke hodnotiť ako zložité. Na tomto závere nič nemení ani konštatovanie
okresného súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, „že sa jedná o náročnejšiu vec súvisiacu
s konaním vedeným v roku 1961 a v roku 1969“. Akákoľvek súvislosť s iným konaním
nemôže byť podľa názoru ústavného súdu ospravedlnením skutočnosti, že napadnuté
konanie nebolo právoplatne skončené ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia.
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný
súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu
sťažovateľov v súvislosti s doterajšou dĺžkou preskúmavaného konania, a ani okresný súd
vo svojom vyjadrení k sťažnosti na takéto skutočnosti nepoukázal.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov
došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. V jeho doterajšom priebehu ústavný súd zistil tieto obdobia nečinnosti:
- od 2. mája 1996 (doručovanie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici)
do 5. marca 1998 (nariadenie termínu pojednávania),
- od 18. septembra 1998 (doručenie vyjadrenia odporcu) do 19. januára 2001
(nariadenie termínu pojednávania),
- od 14. marca 2002 (doručovanie uznesenia Krajského súdu v Žiline) do 4. februára
2003 (žiadosť okresného súdu adresovaná advokátovi),
- od 10. júla 2003 (doručenie podkladov okresnému súdu) do 4. januára 2008
(pripojenie dedičského spisu).
Celková zistená doba nečinnosti okresného súdu v doterajšom priebehu napadnutého
konania je takmer deväť a pol roka, čo predstavuje takmer dve tretiny z doterajšej dĺžky
jeho trvania.
Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v konaní aj neefektívny. V súvislosti
s týmto zistením ústavný súd poukazuje na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
sp. zn. 15 Co 4284/95 z 21. februára 1996 v napadnutej časti zrušil rozsudok okresného
súdu č. k. 4 C 595/94-54 z 25. augusta 1995 z dôvodu nutnosti doplnenia dokazovania a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Obdobne Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn.
13 Co 1774/01 z 29. januára 2002 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 595/94-140
zo 4. apríla 2001 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia
Krajský súd v Žiline okrem iného uviedol: „Okresný súd napriek rozsiahlemu dokazovaniu
nedoplnil dokazovanie v smere naznačenom zrušujúcim rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici, a preto odvolací súd rozsudok okresného súdu zo dňa 4. 4. 2001 zrušil
v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. a) O. s. p. V ďalšom dokazovaní bude potrebné, aby
doplnené dokazovanie bolo vykonané v zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici s poukazom na zmenený návrh zo dňa 1. 6. 1998, ktorým je
potrebné, aby po procesnej stránke I. stupňový súd sa vysporiadal.“
To, že v priebehu konania vec prerokovávalo a rozhodovalo viacero zákonných
sudcov, nemohol ústavný súd akceptovať ako okolnosť, ktorá by bola dôvodom
na benevolentnejšie posudzovanie postupu okresného súdu, pričom v tejto súvislosti už
vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť súdne konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo
nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu
byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 127/04, IV. ÚS 43/06).
V súvislosti s hodnotením primeranosti dĺžky trvania konania ústavný súd vo svojej
predchádzajúcej judikatúre už vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby
právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 14 rokov
od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 595/1994 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému
v sume 15 000 € okrem sťažovateľky v 1. rade, ktorá žiadala 30 000 € z dôvodov
uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedli, že v dôsledku dlhotrvajúceho
neukončeného konania pociťujú „neprávosť a nespravodlivosť“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Predovšetkým vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod
sp. zn. 4 C 595/1994 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu,
ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie každému sumu 5 000 € (150 630 Sk)
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov,
ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
advokátom JUDr. R. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 € (20 950 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo
potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri
zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2009 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 6,95 €) u jedného sťažovateľa
sumu 199,34 €, t. j. trovy právneho zastúpenia piatich sťažovateľov boli priznané v celkovej
sume 996,70 € (30 026,58 Sk).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2009