Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 210/08

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť Š. K., G., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., S., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a základného práva vlastniť

majetok podľa a v konaní vedenom Krajským

súdom v Trnave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo Š. K. na súdnu ochranu, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -234 z 18. decembra 2007

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Š. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 335,19 € (slovom

tristotridsaťpäť eur a devätnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý

vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -11 z 13. mája 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Š. K., G.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a základného práva vlastniť majetok podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 3. júla 2008

a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 19. júna 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v občianskoprávnom konaní

vedenom proti nemu žalobcami F. J., V. J., M. J., Ľ. J. a J. S. (ďalej aj „žalobcovia“).

Konanie bolo vedené Okresným súdom Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, pričom žalobcovia sa domáhali určenia, že konkrétne označené nehnuteľnosti

patria v určitých spoluvlastníckych podieloch do dedičstva po neb. O. J., rod. K., a po neb.

F. J. Rozsudkom okresného súdu č. k. -199 z 27. júna 2007 bolo žalobe žalobcov

vyhovené. Rozsudkom krajského súdu č. k. -234 z 18. decembra 2007 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozsudkami došlo k porušeniu jeho označených

základných práv podľa . Hoci sťažovateľ už v konaní vedenom okresným súdom

navrhoval vypočuť viacerých svedkov, najmä svedka J. K. a svedkyňu A. B., títo svedkovia

vypočutí neboli, pričom ani krajský súd na odvolaciu námietku v tomto zmysle

nereflektoval a zo zjavne neúplne zisteného skutkového stavu bol napokon vyvodený

nesprávny právny záver. Svedok J. K. mal byť vypočutý na otázku dobromyseľnosti držby

sporných nehnuteľností zo strany právneho predchodcu sťažovateľa a svedkyňa A. B. mala

preukázať neplatnosť darovacej zmluvy, o ktorú opierali žalobcovia časť uplatneného

nároku. Všeobecné súdy takto postupovali napriek skutočnosti, že výpovede týchto svedkov

predložil sťažovateľ v písomnej forme tak, aby si všeobecné súdy mohli urobiť predstavu

o dôležitosti týchto výpovedí. Všeobecné súdy dospeli vo svojich rozsudkoch k nesprávnym

skutkovým zisteniam, keď konštatovali, že právny predchodca sťažovateľa nebol v držbe

sporných nehnuteľností dobromyseľný. Rozsudky zároveň vychádzajú z nesprávneho

právneho posúdenia veci, a to jednak v otázke dobromyseľnosti držby právneho predchodcu

sťažovateľa, ako aj v otázke platnosti darovacej zmluvy, o ktorú opierali časť svojho nároku

žalobcovia, hoci táto otázka sa mala riešiť ako prejudiciálna.

Keďže okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát ešte rozsudkom z 11. mája 1998 (jeho

rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. -50 zo 14. decembra

1998), už v odvolaní proti tomuto rozsudku okresného súdu právny predchodca sťažovateľa

(ktorý v tom čase ešte vystupoval ako žalovaný) namietal, že vôbec nemal vedomosť

o existencii darovacej zmluvy sp. zn. N 140/58, NZ 104/58, ktorou mala časť sporných

nehnuteľností M. K. previesť na F. J. a O. J., rod. K. (právnych predchodcov žalobcov).

V dôsledku neznalosti tejto skutočnosti trval na tom, že sporné nehnuteľnosti mal

v dobromyseľnej držbe a nadobudol ich vydržaním v zmysle notárskeho osvedčenia notára

JUDr. J. K. sp. zn. N 1113/94, NZ 675/94. Okrem toho už vtedy namietal neplatnosť

darovacej zmluvy, a to jednak z dôvodu, že s darovacou zmluvou nesúhlasil manžel

darujúcej M. K. M. K., a jednak z dôvodu, že darujúca M. K. bola zrejme v čase podpisu

darovacej zmluvy na tento právny úkon nespôsobilá, pričom krátko po podpise zmluvy aj

zomrela. Potom, ako ďalším rozsudkom okresného súdu z 10. mája 2006 bolo opäť žalobe

vyhovené, sťažovateľ v podanom odvolaní znova trval na všetkých námietkach uvedených

už predtým. Rozsudok okresného súdu z 10. mája 2006 bol zrušený uznesením krajského

súdu č. k. -139 z 31. októbra 2006.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

základných práv podľa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. .

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 398/08 z 19. júna 2008

doručeného ústavnému súdu 26. júna 2008 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú,

a žiada jej preto nevyhovieť. Na základe vykonaných dôkazov bolo zistené, že pôvodná

žalobkyňa O. J. a jej manžel F. J. sa stali spoluvlastníkmi spornej parcely na základe

darovacej zmluvy z 21. decembra 1957. Touto zmluvou darkyňa M. K. im darovala svoj

polovičný podiel, teda každému po jednej štvrtine. O. J. sa stala spoluvlastníčkou

v polovičnom podiele v rámci dedičského konania po M. K.. Pôvodný žalovaný Š. K. st. sa

stal spoluvlastníkom v polovičnom podiele v rámci dedičského konania po M. K. V oboch

dedičských konaniach bol pôvodný žalovaný Š. K. st. prítomný na dedičskom pojednávaní,

resp. bol zastúpený svojou manželkou, pričom v oboch prípadoch prevzal osobne dedičské

rozhodnutia, z ktorých mohol jednoznačne zistiť, že O. J. a F. J. boli polovičnými

spoluvlastníkmi. Tieto skutočnosti neboli sťažovateľom vyvrátené. Sťažovateľ preto

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal tvrdenie o dobromyseľnosti držby jeho právneho

predchodcu. Ani sťažovateľ, ale ani jeho právny predchodca nemohli byť v držbe

dobromyseľní, lebo vedeli, resp. museli vedieť, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností len

v polovici, kým vo zvyšku boli vlastníkmi O. J. a F. J. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodu

účelnosti a hospodárnosti konania sa nevykonali ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľom.

Súd rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 druhá veta

). Keďže vykonanými dôkazmi bol nárok žalobcov

preukázaný, sťažovateľom navrhované dôkazy nemohli vykonané dôkazy vyvrátiť.

Z uvedených dôvodov nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa .

Z repliky sťažovateľa z 3. júla 2008 doručenej ústavnému súdu 9. júla 2008 vyplýva,

že trvá na tvrdeniach uvedených v sťažnosti. Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu sa

uvádza, že právo žalobcov vychádza z darovacej zmluvy z 21. decembra 1957. Sťažovateľ

sa domáha, aby všeobecný súd prejudiciálne vyriešil otázku neplatnosti tejto darovacej

zmluvy. Pokiaľ sa vo vyjadrení uvádza, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno

a platnosť darovacej zmluvy nebola vyvrátená, nestalo sa tak práve preto, že všeobecné

súdy sťažovateľovi znemožnili uniesť dôkazné bremeno tým, že navrhnutých svedkov

nevypočuli. Nevykonanie týchto navrhnutých dôkazov nie je naplnením zásady

hospodárnosti konania, lebo táto zásada nemôže byť v rozpore so zásadou objektívneho

zistenia skutočného stavu. Všeobecné súdy síce konali hospodárne, ale v rozpore so zásadou

materiálnej pravdy, čím porušili označené práva sťažovateľa podľa z titulu náhrady

trov právneho zastúpenia požaduje sťažovateľ priznať sumu 10 098 Sk za tri úkony

právnych služieb po 3 176 Sk a tri režijné paušály po 190 Sk.

Z vyjadrenia žalobcu V. J. bez označenia dátumu doručeného ústavnému súdu 28.

júla 2008 vyplýva, že v plnom rozsahu súhlasí s rozsudkom krajského súdu. Zo strany

sťažovateľa ide o marenie súdnych rozhodnutí a o naťahovanie sporu. Je presvedčený, že

k porušeniu označených ústavných práv nedošlo.

Zo spoločného vyjadrenia žalobcov F. J., M. J., Ľ. J. a J. S. z 25. júla 2008

doručeného ústavnému súdu 28. júla 2008 vyplýva, že sťažnosť považujú za

neopodstatnenú, keďže nedošlo v priebehu konania k porušeniu žiadneho ústavného práva

sťažovateľa. Vo veci sa vykonali všetky relevantné dôkazy. Medzi najdôležitejšie patrila

darovacia zmluva z 21. decembra 1957 uzavretá vo forme notárskej zápisnice, ktorá

jednoznačne preukázala, že právny predchodca sťažovateľa nemohol byť v držbe sporných

nehnuteľností dobromyseľný, keďže vedel, resp. mohol vedieť, že táto darovacia zmluva

existuje. Sťažovateľ namieta najmä nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, teda výsluch

navrhovaných svedkov. K tomu treba uviesť, že notárska zápisnica je úradným

dokumentom, pričom možnosť jej spochybnenia, resp. vyhlásenia za neplatnú má svoje

zákonné pravidlá. Takýto dokument nemožno „zneplatniť“ púhymi výpoveďami svedkov

a sťažovateľovými domnienkami. Obaja navrhovaní svedkovia sú starší ľudia, čo znamená,

že pravdepodobnosť objasnenia veci sa priamoúmerne znižuje jednak vekom svedka

a jednak časovým odstupom od udalosti, o ktorej má svedok svedčiť. Preto správne

postupovali všeobecné súdy, keď v zmysle § 120 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho

poriadku takéto dôkazy nevykonali. V opačnom prípade by takéto výpovede svedkov boli

postavené nad štátom poverenú úradnú osobu, čím by sa odstránila vyše päťdesiatročná

právna istota. Ani v prípade vykonania výsluchu svedkov by nebolo možné mať za

preukázané tvrdené skutočnosti. Sťažovateľ by ani tak dôkazné bremeno neuniesol.

Neobstojí ani navrhované riešenie neplatnosti darovacej zmluvy ako otázky prejudiciálnej,

lebo už na prvý pohľad je jednoznačné mnohonásobné uplynutie lehoty na vyhlásenie

neplatnosti tejto darovacej zmluvy. Išlo by preto o kontraproduktívny postup, ktorý by

viedol iba k ďalším zbytočným prieťahom. V skutočnosti sťažovateľ porušil základné právo

žalobcov vlastniť majetok podľa tým, že vo vedomí existencie darovacej

zmluvy si dal osvedčiť nadobudnutie sporných nehnuteľností vydržaním. Nedôvodne sa

sťažovateľ odvoláva na povinnosť všeobecných súdov zisťovať materiálnu pravdu, lebo

tento inštitút neexistuje už viac ako desať rokov. Hľadanie objektívnej materiálnej pravdy

bolo totiž nahradené zvýraznením dôkaznej povinnosti účastníkov konania. Žalobcovia

požadujú, aby ústavný súd vyslovil, že označené práva sťažovateľa podľa porušené

neboli. Požadujú priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume po 5 464 Sk pre

každého zo štyroch žalobcov.

II.

Z písomného podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2007 adresovaného

okresnému súdu vyplýva, že žiadal vypočuť svedkov J. K. a A. B. Okrem toho predložil aj

písomné výpovede týchto svedkov z 25. júna 2007. Z písomnej svedeckej výpovede A. B.

okrem iného vyplýva, že darkyňa M. K. v čase spísania notárskej zápisnice o darovaní

ležala ťažko chorá nehybne na boku na nemocničnej posteli otočená chrbtom ku prítomným

a so svojím okolím nekomunikovala. Svedkyňa z priebehu úradného aktu pochopila, že s M.

K. je manipulované.

Zo zápisnice o pojednávaní konanom na okresnom súde 27. júna 2007 okrem iného

vyplýva, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie dokazovania výsluchom

svedkov J. K. a A. B.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -199 z 27. júna 2007 vyplýva, že ním

bolo žalobe žalobcov o určenie predmetu dedičstva vyhovené. Podľa názoru okresného súdu

bolo preukázané, že nebohí poručitelia O. J., rod. K., a F. J. nadobudli spoluvlastnícke

podiely k sporným nehnuteľnostiam jednak darovacou zmluvou z 21. decembra 1957

spísanou bývalým Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. N 140/58, NZ 104/58 a jednak

dedením po neb. M. K. v konaní vedenom býv. Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. D

110/59. Obrana sťažovateľa, podľa ktorej jeho právny predchodca nadobudol sporné

nehnuteľnosti vydržaním, neobstojí, lebo právny predchodca sťažovateľa sa v dedičských

konaniach po neb. M. K. a po neb. M. K. dozvedel o darovacej zmluve z 21. decembra

1957, čo vylučuje dobromyseľnosť držby z jeho strany.

Z odvolania sťažovateľa z 18. júla 2007 podaného proti rozsudku okresného súdu

vyplýva, že sťažovateľ vytýkal okresnému súdu jednak neúplné zistenie skutkového stavu,

keďže nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluchy štyroch svedkov, pričom výpoveď A. B.

by bola preukázala neplatnosť darovacej zmluvy. Ďalej namietal nesprávne skutkové

zistenie spočívajúce v ustálení, podľa ktorého právny predchodca sťažovateľa nebol

dobromyseľný v držbe sporných nehnuteľností. Napokon vytýkal okresnému súdu

nesprávne právne posúdenie veci, čo sa týka dobromyseľnosti držby právneho predchodcu

sťažovateľa, ako aj pokiaľ ide o otázku platnosti darovacej zmluvy, ktorá mala byť riešená

prejudiciálne.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -234 z 18. decembra 2007 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -199 (zrejme má byť správne

-199, pozn.) z 27. júna 2007. Sťažovateľ v podanom odvolaní uviedol, že

okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ verí

výpovedi svojho právneho predchodcu, ktorý namietal platnosť darovacej zmluvy

z 21. decembra 1957. Podľa názoru krajského súdu žalobcovia preukázali naliehavý právny

záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo žalovaný je zapísaný

ako ich vlastník v katastri nehnuteľností. Naliehavosť právneho záujmu žalobcov na

určovacej žalobe je podporená aj tým, že namietajú nesplnenie podmienok na vydanie

osvedčenia o držbe sporných nehnuteľností svedčiaceho v prospech právneho predchodcu

sťažovateľa. Vlastnícky vzťah právnych predchodcov žalobcov títo odvodzovali jednak od

darovacej zmluvy z 21. decembra 1957, ako aj z dedičského konania po neb. M. K.

vedeného pod sp. zn. D 240/60. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pôvodná

žalobkyňa O. J., rod. K., a jej manžel F. J. sa stali spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností

na základe darovacej zmluvy z 21. decembra 1957, ktorou darkyňa M. K. im podarovala

svoj polovičný podiel, a to každému z nich po 1/4-ine. O. J. sa stala polovičnou

spoluvlastníčkou aj ďalšej spornej nehnuteľnosti v polovici z titulu dedenia po neb. M. K.

pod sp. zn. D 240/60. Právny predchodca sťažovateľa časť sporných nehnuteľností zdedil

po M. K. v roku 1972. V oboch dedičských konaniach bol právny predchodca sťažovateľa

prítomný na dedičskom pojednávaní u štátneho notára, resp. bol zastúpený svojou

manželkou. V oboch prípadoch mu boli do vlastných rúk doručené dedičské rozhodnutia.

Z týchto rozhodnutí mohol jednoznačne zistiť, že O. J. a F. J. boli spoluvlastníkmi sporných

nehnuteľností v polovici, a preto právny predchodca sťažovateľa bol spoluvlastníkom

sporných nehnuteľností len v polovici. Tieto skutočnosti boli v konaní vedenom okresným

súdom zistené, pričom právny predchodca sťažovateľa, ale ani sťažovateľ ich nevyvrátili.

Sťažovateľ teda neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie

o dobromyseľnosti držby sporných nehnuteľností jeho právnym predchodcom.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Zo základného práva na súdnu ochranu (resp. z práva na spravodlivé súdne konanie)

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi účastníkov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (za mnohé iné napr.

Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy nijako nereagovali na jeho námietku, podľa

ktorej darovacia zmluva z 21. decembra 1957 spísaná bývalým Štátnym notárstvom S. pod

sp. zn. N 140/58, NZ 104/58 je neplatná, keďže s darovacou zmluvou nesúhlasil manžel

darujúcej M. K. M. K., a tiež preto, že darujúca M. K. bola v čase podpisu darovacej

zmluvy na tento právny úkon nespôsobilá. Odmietli tiež vykonať sťažovateľom navrhované

dokazovanie, ktoré malo jednak preukázať neplatnosť darovacej zmluvy, ale tiež potvrdiť

dobromyseľnosť držby sporných nehnuteľností sťažovateľom, resp. jeho právnym

predchodcom.

Krajský súd je toho presvedčenia, že všetky potrebné dôkazy boli vykonané, pričom

sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dobromyseľnosti držby jeho

právneho predchodcu. Za tohto stavu dokazovanie navrhované sťažovateľom sa nejavilo

ako účelné, ale ani hospodárne.

Žalobcovia, ale najmä žalobcovia F. J., M. J., Ľ. J. a J. S. v podstate súhlasia so

stanoviskom krajského súdu, pričom navyše uvádzajú, že zákonná lehota na skúmanie

platnosti darovacej zmluvy už uplynula a sťažovateľom navrhnutí svedkovia vzhľadom na

časový odstup a vek by už nemohli spochybniť obsah notárskej zápisnice ako úradnej

listiny.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že z listinných dôkazov,

ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nepochybne vyplývajú tri podstatné skutočnosti:

a) žalobcovia opierajú svoju žalobu o určenie sporných nehnuteľností do dedičstva po neb.

O. J. a po neb. F. J. sčasti o darovaciu zmluvu z 21. decembra 1957 spísanú bývalým

Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. N 140/58, NZ 104/58, podľa ktorej nebohí poručitelia

mali získať časť sporných nehnuteľností do vlastníctva (ďalšiu časť sporných nehnuteľností

mali zdediť), b) sťažovateľ (ale už aj jeho právny predchodca v skorších fázach konania)

platnosť darovacej zmluvy namieta z viacerých dôvodov, c) okresný súd, ale ani krajský súd

sa námietkou neplatnosti darovacej zmluvy vôbec nezaoberali, a preto sa s ňou ani nijako

nevyporiadali.

Treba konštatovať, že námietka sťažovateľa o neplatnosti darovacej zmluvy

nepochybne má význam pre rozhodnutie v súdnom spore vedenom všeobecnými súdmi,

keďže sa touto námietkou sčasti spochybňuje opodstatnenosť žaloby. Rovnako niet sporu

o tom, že všeobecné súdy – ako to inak jednoznačne vyplýva z odôvodnenia súvisiacich

rozhodnutí – sa sústredili iba na otázku, či právny predchodca sťažovateľa mohol

nadobudnúť sporné nehnuteľnosti vydržaním, pričom namietanú skutkovú stránku

neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy vôbec nezisťovali.

Ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred

všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia

všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami, vrátane

absencie skutkových zistení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a najmä preto, že všeobecné súdy nevykonali

žiadne skutkové zistenia o neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy, napriek tomu, že to

mohlo mať význam pre rozhodnutie v danom súdnom spore, ústavný súd dospel k záveru,

že všeobecné súdy porušili ústavne zaručené základné práva sťažovateľa tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu, pričom krajský súd v tomto porušení pokračoval,

keď sťažovateľovi odoprel poskytnúť právnu ochranu podľa . Keďže

právoplatným rozsudkom vydaným po takomto postupe bol sťažovateľ zbavený

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, došlo zároveň aj k porušeniu základného

práva vlastniť majetok. Boli teda porušené základné práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 a (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -234 z 18. decembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku nálezu). Postupoval tak aj napriek tomu, že sťažovateľ zrušenie rozsudku

a vrátenie veci na ďalšie konanie výslovne nepožadoval. Takýto postup vyplýva

z citovaných ustanovení ako postup obligatórny. V ďalšom bude

povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 8. februára 2008, spísanie ústavnej

sťažnosti z 11. februára 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 3. júla

2008). Za tri úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 €

a režijný paušál trikrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 335,19 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009