Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 210/08
PDF · 220.64 KB
No categories available
II. ÚS 210/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť Š. K., G., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., S., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 46 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským
súdom v Trnave pod sp. zn. 9 Co 164/2007 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 164/2007 p o r u š i l
základné právo Š. K. na súdnu ochranu, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 164/2007-234 z 18. decembra 2007
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Š. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 335,19 € (slovom
tristotridsaťpäť eur a devätnásť centov), ktorú j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý
vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 210/08-11 z 13. mája 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Š. K., G.
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 46 a čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 164/2007.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 3. júla 2008
a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 19. júna 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v občianskoprávnom konaní
vedenom proti nemu žalobcami F. J., V. J., M. J., Ľ. J. a J. S. (ďalej aj „žalobcovia“).
Konanie bolo vedené Okresným súdom Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
4 C 107/96, pričom žalobcovia sa domáhali určenia, že konkrétne označené nehnuteľnosti
patria v určitých spoluvlastníckych podieloch do dedičstva po neb. O. J., rod. K., a po neb.
F. J. Rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 107/96-199 z 27. júna 2007 bolo žalobe žalobcov
vyhovené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 164/207-234 z 18. decembra 2007 bol
rozsudok okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozsudkami došlo k porušeniu jeho označených
základných práv podľa ústavy. Hoci sťažovateľ už v konaní vedenom okresným súdom
navrhoval vypočuť viacerých svedkov, najmä svedka J. K. a svedkyňu A. B., títo svedkovia
vypočutí neboli, pričom ani krajský súd na odvolaciu námietku v tomto zmysle
nereflektoval a zo zjavne neúplne zisteného skutkového stavu bol napokon vyvodený
nesprávny právny záver. Svedok J. K. mal byť vypočutý na otázku dobromyseľnosti držby
sporných nehnuteľností zo strany právneho predchodcu sťažovateľa a svedkyňa A. B. mala
preukázať neplatnosť darovacej zmluvy, o ktorú opierali žalobcovia časť uplatneného
nároku. Všeobecné súdy takto postupovali napriek skutočnosti, že výpovede týchto svedkov
predložil sťažovateľ v písomnej forme tak, aby si všeobecné súdy mohli urobiť predstavu
o dôležitosti týchto výpovedí. Všeobecné súdy dospeli vo svojich rozsudkoch k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keď konštatovali, že právny predchodca sťažovateľa nebol v držbe
sporných nehnuteľností dobromyseľný. Rozsudky zároveň vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a to jednak v otázke dobromyseľnosti držby právneho predchodcu
sťažovateľa, ako aj v otázke platnosti darovacej zmluvy, o ktorú opierali časť svojho nároku
žalobcovia, hoci táto otázka sa mala riešiť ako prejudiciálna.
Keďže okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát ešte rozsudkom z 11. mája 1998 (jeho
rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 543/98-50 zo 14. decembra
1998), už v odvolaní proti tomuto rozsudku okresného súdu právny predchodca sťažovateľa
(ktorý v tom čase ešte vystupoval ako žalovaný) namietal, že vôbec nemal vedomosť
o existencii darovacej zmluvy sp. zn. N 140/58, NZ 104/58, ktorou mala časť sporných
nehnuteľností M. K. previesť na F. J. a O. J., rod. K. (právnych predchodcov žalobcov).
V dôsledku neznalosti tejto skutočnosti trval na tom, že sporné nehnuteľnosti mal
v dobromyseľnej držbe a nadobudol ich vydržaním v zmysle notárskeho osvedčenia notára
JUDr. J. K. sp. zn. N 1113/94, NZ 675/94. Okrem toho už vtedy namietal neplatnosť
darovacej zmluvy, a to jednak z dôvodu, že s darovacou zmluvou nesúhlasil manžel
darujúcej M. K. M. K., a jednak z dôvodu, že darujúca M. K. bola zrejme v čase podpisu
darovacej zmluvy na tento právny úkon nespôsobilá, pričom krátko po podpise zmluvy aj
zomrela. Potom, ako ďalším rozsudkom okresného súdu z 10. mája 2006 bolo opäť žalobe
vyhovené, sťažovateľ v podanom odvolaní znova trval na všetkých námietkach uvedených
už predtým. Rozsudok okresného súdu z 10. mája 2006 bol zrušený uznesením krajského
súdu č. k. 9 Co 195/2006-139 z 31. októbra 2006.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
základných práv podľa ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 107/96
a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 164/2007.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 398/08 z 19. júna 2008
doručeného ústavnému súdu 26. júna 2008 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú,
a žiada jej preto nevyhovieť. Na základe vykonaných dôkazov bolo zistené, že pôvodná
žalobkyňa O. J. a jej manžel F. J. sa stali spoluvlastníkmi spornej parcely na základe
darovacej zmluvy z 21. decembra 1957. Touto zmluvou darkyňa M. K. im darovala svoj
polovičný podiel, teda každému po jednej štvrtine. O. J. sa stala spoluvlastníčkou
v polovičnom podiele v rámci dedičského konania po M. K.. Pôvodný žalovaný Š. K. st. sa
stal spoluvlastníkom v polovičnom podiele v rámci dedičského konania po M. K. V oboch
dedičských konaniach bol pôvodný žalovaný Š. K. st. prítomný na dedičskom pojednávaní,
resp. bol zastúpený svojou manželkou, pričom v oboch prípadoch prevzal osobne dedičské
rozhodnutia, z ktorých mohol jednoznačne zistiť, že O. J. a F. J. boli polovičnými
spoluvlastníkmi. Tieto skutočnosti neboli sťažovateľom vyvrátené. Sťažovateľ preto
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal tvrdenie o dobromyseľnosti držby jeho právneho
predchodcu. Ani sťažovateľ, ale ani jeho právny predchodca nemohli byť v držbe
dobromyseľní, lebo vedeli, resp. museli vedieť, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností len
v polovici, kým vo zvyšku boli vlastníkmi O. J. a F. J. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodu
účelnosti a hospodárnosti konania sa nevykonali ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľom.
Súd rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 druhá veta
Občianskeho súdneho poriadku). Keďže vykonanými dôkazmi bol nárok žalobcov
preukázaný, sťažovateľom navrhované dôkazy nemohli vykonané dôkazy vyvrátiť.
Z uvedených dôvodov nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy.
Z repliky sťažovateľa z 3. júla 2008 doručenej ústavnému súdu 9. júla 2008 vyplýva,
že trvá na tvrdeniach uvedených v sťažnosti. Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu sa
uvádza, že právo žalobcov vychádza z darovacej zmluvy z 21. decembra 1957. Sťažovateľ
sa domáha, aby všeobecný súd prejudiciálne vyriešil otázku neplatnosti tejto darovacej
zmluvy. Pokiaľ sa vo vyjadrení uvádza, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno
a platnosť darovacej zmluvy nebola vyvrátená, nestalo sa tak práve preto, že všeobecné
súdy sťažovateľovi znemožnili uniesť dôkazné bremeno tým, že navrhnutých svedkov
nevypočuli. Nevykonanie týchto navrhnutých dôkazov nie je naplnením zásady
hospodárnosti konania, lebo táto zásada nemôže byť v rozpore so zásadou objektívneho
zistenia skutočného stavu. Všeobecné súdy síce konali hospodárne, ale v rozpore so zásadou
materiálnej pravdy, čím porušili označené práva sťažovateľa podľa ústavy z titulu náhrady
trov právneho zastúpenia požaduje sťažovateľ priznať sumu 10 098 Sk za tri úkony
právnych služieb po 3 176 Sk a tri režijné paušály po 190 Sk.
Z vyjadrenia žalobcu V. J. bez označenia dátumu doručeného ústavnému súdu 28.
júla 2008 vyplýva, že v plnom rozsahu súhlasí s rozsudkom krajského súdu. Zo strany
sťažovateľa ide o marenie súdnych rozhodnutí a o naťahovanie sporu. Je presvedčený, že
k porušeniu označených ústavných práv nedošlo.
Zo spoločného vyjadrenia žalobcov F. J., M. J., Ľ. J. a J. S. z 25. júla 2008
doručeného ústavnému súdu 28. júla 2008 vyplýva, že sťažnosť považujú za
neopodstatnenú, keďže nedošlo v priebehu konania k porušeniu žiadneho ústavného práva
sťažovateľa. Vo veci sa vykonali všetky relevantné dôkazy. Medzi najdôležitejšie patrila
darovacia zmluva z 21. decembra 1957 uzavretá vo forme notárskej zápisnice, ktorá
jednoznačne preukázala, že právny predchodca sťažovateľa nemohol byť v držbe sporných
nehnuteľností dobromyseľný, keďže vedel, resp. mohol vedieť, že táto darovacia zmluva
existuje. Sťažovateľ namieta najmä nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, teda výsluch
navrhovaných svedkov. K tomu treba uviesť, že notárska zápisnica je úradným
dokumentom, pričom možnosť jej spochybnenia, resp. vyhlásenia za neplatnú má svoje
zákonné pravidlá. Takýto dokument nemožno „zneplatniť“ púhymi výpoveďami svedkov
a sťažovateľovými domnienkami. Obaja navrhovaní svedkovia sú starší ľudia, čo znamená,
že pravdepodobnosť objasnenia veci sa priamoúmerne znižuje jednak vekom svedka
a jednak časovým odstupom od udalosti, o ktorej má svedok svedčiť. Preto správne
postupovali všeobecné súdy, keď v zmysle § 120 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho
poriadku takéto dôkazy nevykonali. V opačnom prípade by takéto výpovede svedkov boli
postavené nad štátom poverenú úradnú osobu, čím by sa odstránila vyše päťdesiatročná
právna istota. Ani v prípade vykonania výsluchu svedkov by nebolo možné mať za
preukázané tvrdené skutočnosti. Sťažovateľ by ani tak dôkazné bremeno neuniesol.
Neobstojí ani navrhované riešenie neplatnosti darovacej zmluvy ako otázky prejudiciálnej,
lebo už na prvý pohľad je jednoznačné mnohonásobné uplynutie lehoty na vyhlásenie
neplatnosti tejto darovacej zmluvy. Išlo by preto o kontraproduktívny postup, ktorý by
viedol iba k ďalším zbytočným prieťahom. V skutočnosti sťažovateľ porušil základné právo
žalobcov vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy tým, že vo vedomí existencie darovacej
zmluvy si dal osvedčiť nadobudnutie sporných nehnuteľností vydržaním. Nedôvodne sa
sťažovateľ odvoláva na povinnosť všeobecných súdov zisťovať materiálnu pravdu, lebo
tento inštitút neexistuje už viac ako desať rokov. Hľadanie objektívnej materiálnej pravdy
bolo totiž nahradené zvýraznením dôkaznej povinnosti účastníkov konania. Žalobcovia
požadujú, aby ústavný súd vyslovil, že označené práva sťažovateľa podľa ústavy porušené
neboli. Požadujú priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume po 5 464 Sk pre
každého zo štyroch žalobcov.
II.
Z písomného podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2007 adresovaného
okresnému súdu vyplýva, že žiadal vypočuť svedkov J. K. a A. B. Okrem toho predložil aj
písomné výpovede týchto svedkov z 25. júna 2007. Z písomnej svedeckej výpovede A. B.
okrem iného vyplýva, že darkyňa M. K. v čase spísania notárskej zápisnice o darovaní
ležala ťažko chorá nehybne na boku na nemocničnej posteli otočená chrbtom ku prítomným
a so svojím okolím nekomunikovala. Svedkyňa z priebehu úradného aktu pochopila, že s M.
K. je manipulované.
Zo zápisnice o pojednávaní konanom na okresnom súde 27. júna 2007 okrem iného
vyplýva, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie dokazovania výsluchom
svedkov J. K. a A. B.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 107/96-199 z 27. júna 2007 vyplýva, že ním
bolo žalobe žalobcov o určenie predmetu dedičstva vyhovené. Podľa názoru okresného súdu
bolo preukázané, že nebohí poručitelia O. J., rod. K., a F. J. nadobudli spoluvlastnícke
podiely k sporným nehnuteľnostiam jednak darovacou zmluvou z 21. decembra 1957
spísanou bývalým Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. N 140/58, NZ 104/58 a jednak
dedením po neb. M. K. v konaní vedenom býv. Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. D
110/59. Obrana sťažovateľa, podľa ktorej jeho právny predchodca nadobudol sporné
nehnuteľnosti vydržaním, neobstojí, lebo právny predchodca sťažovateľa sa v dedičských
konaniach po neb. M. K. a po neb. M. K. dozvedel o darovacej zmluve z 21. decembra
1957, čo vylučuje dobromyseľnosť držby z jeho strany.
Z odvolania sťažovateľa z 18. júla 2007 podaného proti rozsudku okresného súdu
vyplýva, že sťažovateľ vytýkal okresnému súdu jednak neúplné zistenie skutkového stavu,
keďže nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluchy štyroch svedkov, pričom výpoveď A. B.
by bola preukázala neplatnosť darovacej zmluvy. Ďalej namietal nesprávne skutkové
zistenie spočívajúce v ustálení, podľa ktorého právny predchodca sťažovateľa nebol
dobromyseľný v držbe sporných nehnuteľností. Napokon vytýkal okresnému súdu
nesprávne právne posúdenie veci, čo sa týka dobromyseľnosti držby právneho predchodcu
sťažovateľa, ako aj pokiaľ ide o otázku platnosti darovacej zmluvy, ktorá mala byť riešená
prejudiciálne.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 164/2007-234 z 18. decembra 2007 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 107/96-199 (zrejme má byť správne
4 C 107/96-199, pozn.) z 27. júna 2007. Sťažovateľ v podanom odvolaní uviedol, že
okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ verí
výpovedi svojho právneho predchodcu, ktorý namietal platnosť darovacej zmluvy
z 21. decembra 1957. Podľa názoru krajského súdu žalobcovia preukázali naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo žalovaný je zapísaný
ako ich vlastník v katastri nehnuteľností. Naliehavosť právneho záujmu žalobcov na
určovacej žalobe je podporená aj tým, že namietajú nesplnenie podmienok na vydanie
osvedčenia o držbe sporných nehnuteľností svedčiaceho v prospech právneho predchodcu
sťažovateľa. Vlastnícky vzťah právnych predchodcov žalobcov títo odvodzovali jednak od
darovacej zmluvy z 21. decembra 1957, ako aj z dedičského konania po neb. M. K.
vedeného pod sp. zn. D 240/60. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pôvodná
žalobkyňa O. J., rod. K., a jej manžel F. J. sa stali spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností
na základe darovacej zmluvy z 21. decembra 1957, ktorou darkyňa M. K. im podarovala
svoj polovičný podiel, a to každému z nich po 1/4-ine. O. J. sa stala polovičnou
spoluvlastníčkou aj ďalšej spornej nehnuteľnosti v polovici z titulu dedenia po neb. M. K.
pod sp. zn. D 240/60. Právny predchodca sťažovateľa časť sporných nehnuteľností zdedil
po M. K. v roku 1972. V oboch dedičských konaniach bol právny predchodca sťažovateľa
prítomný na dedičskom pojednávaní u štátneho notára, resp. bol zastúpený svojou
manželkou. V oboch prípadoch mu boli do vlastných rúk doručené dedičské rozhodnutia.
Z týchto rozhodnutí mohol jednoznačne zistiť, že O. J. a F. J. boli spoluvlastníkmi sporných
nehnuteľností v polovici, a preto právny predchodca sťažovateľa bol spoluvlastníkom
sporných nehnuteľností len v polovici. Tieto skutočnosti boli v konaní vedenom okresným
súdom zistené, pričom právny predchodca sťažovateľa, ale ani sťažovateľ ich nevyvrátili.
Sťažovateľ teda neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie
o dobromyseľnosti držby sporných nehnuteľností jeho právnym predchodcom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Zo základného práva na súdnu ochranu (resp. z práva na spravodlivé súdne konanie)
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi účastníkov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (za mnohé iné napr.
Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).
Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy nijako nereagovali na jeho námietku, podľa
ktorej darovacia zmluva z 21. decembra 1957 spísaná bývalým Štátnym notárstvom S. pod
sp. zn. N 140/58, NZ 104/58 je neplatná, keďže s darovacou zmluvou nesúhlasil manžel
darujúcej M. K. M. K., a tiež preto, že darujúca M. K. bola v čase podpisu darovacej
zmluvy na tento právny úkon nespôsobilá. Odmietli tiež vykonať sťažovateľom navrhované
dokazovanie, ktoré malo jednak preukázať neplatnosť darovacej zmluvy, ale tiež potvrdiť
dobromyseľnosť držby sporných nehnuteľností sťažovateľom, resp. jeho právnym
predchodcom.
Krajský súd je toho presvedčenia, že všetky potrebné dôkazy boli vykonané, pričom
sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dobromyseľnosti držby jeho
právneho predchodcu. Za tohto stavu dokazovanie navrhované sťažovateľom sa nejavilo
ako účelné, ale ani hospodárne.
Žalobcovia, ale najmä žalobcovia F. J., M. J., Ľ. J. a J. S. v podstate súhlasia so
stanoviskom krajského súdu, pričom navyše uvádzajú, že zákonná lehota na skúmanie
platnosti darovacej zmluvy už uplynula a sťažovateľom navrhnutí svedkovia vzhľadom na
časový odstup a vek by už nemohli spochybniť obsah notárskej zápisnice ako úradnej
listiny.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že z listinných dôkazov,
ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nepochybne vyplývajú tri podstatné skutočnosti:
a) žalobcovia opierajú svoju žalobu o určenie sporných nehnuteľností do dedičstva po neb.
O. J. a po neb. F. J. sčasti o darovaciu zmluvu z 21. decembra 1957 spísanú bývalým
Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. N 140/58, NZ 104/58, podľa ktorej nebohí poručitelia
mali získať časť sporných nehnuteľností do vlastníctva (ďalšiu časť sporných nehnuteľností
mali zdediť), b) sťažovateľ (ale už aj jeho právny predchodca v skorších fázach konania)
platnosť darovacej zmluvy namieta z viacerých dôvodov, c) okresný súd, ale ani krajský súd
sa námietkou neplatnosti darovacej zmluvy vôbec nezaoberali, a preto sa s ňou ani nijako
nevyporiadali.
Treba konštatovať, že námietka sťažovateľa o neplatnosti darovacej zmluvy
nepochybne má význam pre rozhodnutie v súdnom spore vedenom všeobecnými súdmi,
keďže sa touto námietkou sčasti spochybňuje opodstatnenosť žaloby. Rovnako niet sporu
o tom, že všeobecné súdy – ako to inak jednoznačne vyplýva z odôvodnenia súvisiacich
rozhodnutí – sa sústredili iba na otázku, či právny predchodca sťažovateľa mohol
nadobudnúť sporné nehnuteľnosti vydržaním, pričom namietanú skutkovú stránku
neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy vôbec nezisťovali.
Ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred
všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia
všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami, vrátane
absencie skutkových zistení.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a najmä preto, že všeobecné súdy nevykonali
žiadne skutkové zistenia o neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy, napriek tomu, že to
mohlo mať význam pre rozhodnutie v danom súdnom spore, ústavný súd dospel k záveru,
že všeobecné súdy porušili ústavne zaručené základné práva sťažovateľa tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu, pričom krajský súd v tomto porušení pokračoval,
keď sťažovateľovi odoprel poskytnúť právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže
právoplatným rozsudkom vydaným po takomto postupe bol sťažovateľ zbavený
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, došlo zároveň aj k porušeniu základného
práva vlastniť majetok. Boli teda porušené základné práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu
č. k. 9 Co 164/2007-234 z 18. decembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(bod 2 výroku nálezu). Postupoval tak aj napriek tomu, že sťažovateľ zrušenie rozsudku
a vrátenie veci na ďalšie konanie výslovne nepožadoval. Takýto postup vyplýva
z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde ako postup obligatórny. V ďalšom bude
povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 8. februára 2008, spísanie ústavnej
sťažnosti z 11. februára 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 3. júla
2008). Za tri úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 €
a režijný paušál trikrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 335,19 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009