Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c25/382807.b091b4.pdf
PDF · 144.98 KB
No categories available
4Cdo/230/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 230/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. S., bývajúcej v B.,
proti žalovaným 1/ G. J., bývajúcej v S.S., 2/ J. J., bývajúcej v S.S., 3/ M. J., bývajúcom
v S.S. a 4/ J. J., bývajúcom v S.S., zastúpených JUDr. D. T., advokátom so sídlom v B.,
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. V-2 12 C 100/1995, o dovolaní žalovaných proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 23. marca 2010 sp. zn. 5 Co 146/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava III 7. júla 1995 sa právny predchodca
žalobkyne domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 29. júna 1994, uzavretej so
žalovanou 1/ a právnym predchodcom žalovaných 2/ - 4/ ako kupujúcimi, ktorej predmetom
2
bol predaj parcely č. X., záhrady o výmere X. mv katastrálnom území V. (ďalej len „sporná
parcela“), vytvorenej geometrickým plánom Ing. M. L. z 31. mája 1994 (ďalej len
2
„geometrický plán“) z parcely č. X. o výmere X. m, zapísanej Správou katastra B. na LV
č. X. kat. územia V. (ďalej len „pôvodná parcela“) a na základe ktorej bol 26. júla 1994
Katastrálnym úradom v B. Správou katastra B. povolený pod č. V. vklad vlastníckeho práva
v prospech kupujúcich a vlastnícke právo bolo zapísané na LV č. X. (ďalej len „kúpna
zmluva“). Určenia neplatnosti kúpnej zmluvy sa právny predchodca žalobkyne domáhal
z dôvodov, že pri kúpe nebol vypracovaný znalecký posudok, dohodnutá kúpna cena bola
nižšia ako by bola cena podľa vyhlášky č. 465/1991 Zb., ktorá kúpna cena mu ani nebola
vyplatená a že bol kupujúcimi uvedený do omylu tým, že namiesto dohodnutej darovacej
zmluvy mu bola na podpis predložená kúpna zmluva, ktorú podpísal, hoci v čase podpisu
kúpnej zmluvy, právne následky svojho konania nebol schopný posúdiť, vzhľadom na svoj
zlý zdravotný stav. V žalobe uviedol, že v nadväznosti na kúpnu zmluvu uzavrel 29. júna
1994 s kupujúcimi podľa § 51 Občianskeho zákonníka aj Dohodu, v ktorej sa kupujúci
zaviazali spornú parcelu na vlastné náklady oplotiť, poskytnúť mu starostlivosť počas
choroby alebo nevládnosti a pre prípad smrti zabezpečiť pohreb. V priebehu konania
žalobkyňa rozšírila dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy o jej neurčitosť z toho dôvodu, že
geometrický plán, ktorým bola sporná parcela odčlenená od pôvodnej parcely, netvoril
so zmluvou jednu listinu. Zároveň požiadala súd o pripustenie rozšírenia žaloby o uloženie
povinnosti žalovaným vypratať spornú parcelu, ktoré rozšírenie súd pripustil.
Okresný súd Bratislava III v poradí tretím rozsudkom z 30. septembra 2005 č.k.
V-2 12 C 100/1995-315 určil, že kúpna zmluva je neplatná. Žalovaným uložil povinnosť
vypratať spornú parcelu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobkyni náhradu
trov konania v sume 638,85 Eur (19.246,-- Sk) k rukám jej právneho zástupcu do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou
kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného
dokazovania mal za to, že geometrický plán, ktorým došlo k odčleneniu spornej parcely
od pôvodnej parcely netvoril s kúpnou zmluvou jediný listinu, nebol jej súčasťou (ani
prílohou v celom administratívnom spise), hoci kúpna zmluva v čl. II na geometrický plán
odkazovala. Skutočnosť, že geometrický plán bol súčasťou zbierky listín, považoval za
právne irelevantné. Poukázal na § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov,
je neplatný; na § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, zmluvy o prevodoch
nehnuteľností musia mať písomnú formu a prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine
a na stanovisko NS SR Cpj 33/01 (rozhodnutie NS SR 3 Cdo 137/96). Podľa stanoviska, ak je
zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste, alebo ak je jej súčasťou
geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy
vôle účastníkov musia byť na tej istej listine, zodpovedá len také spojenie jednotlivých
hárkov, aby tieto tvorili technický (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu
listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej jednoty viacerých
listín nespĺňa prejav vôle účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrenej v zmluve
rešpektovať § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak bez patričného pevného spojenie
(zošitia) jednotlivých listín (hárkov), napr. len kovovou sponou a pod. Spôsob pevného
spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája vo svojej činnosti
notár alebo znalec. Splnenie tejto technickej podmienky je povinný skúmať katastrálny orgán
v rámci posudzovania platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti a v prípadnom spore
o neplatnosť takejto zmluvy podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka i súd v občianskom
súdnom konaní. Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že v preskúmavanom
prípade je kúpna zmluva neplatná a v súlade s § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene
zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje, uložil
žalovaným aj povinnosť spornú parcelu vypratať.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaných rozsudkom z 23. januára 2007
sp. zn. 5 Co 496/2005 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol. Vychádzal
z názoru, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení
neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“), z ktorého dôvodu ani nepristúpil k právnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového
stavu z hľadiska (ne)existencie dôvodov zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy. Žalobu
o uloženie povinnosti vypratať spornú parcelu zamietol z toho dôvodu, že sporná parcela,
ktorú mali žalovaní vypratať, v registri nehnuteľnosti neexistuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobkyne uznesením z 19. marca
2009 sp. zn. 3 Cdo 90/2008 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
z dôvodu, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p. spočívajúcou v tom, že odvolací súd v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa
svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch, keď konštatoval procesnú
neprípustnosť žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Žalobkyni tým odňal právo namietať
správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde, čím jej fakticky odňal možnosť
konať pred súdom.
Krajský súd opätovne prejednal vec a rozsudkom z 23. marca 2010 sp. zn.
5 Co 146/2009 so súhlasom žalovaných pripustil späťvzatie návrhu v časti uloženia
povinnosti žalovaným vypratať spornú parcelu, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti
zrušil a konanie zastavil. Ďalej určil, že kúpna zmluva je neplatná a že nehnuteľnosti,
nachádzajúce sa v k.ú. V., obec V., zapísané na LV č. X., vedenom Katastrálnym úradom
2
v B., Správa katastra S. ako pozemky registra C, parcela č. X., záhrada o výmere X. ma
2
parcela č. X., záhrada o výmere X. m(ďalej len „sporné parcely“), patria do dedičstva po ich
výlučnom vlastníkovi, právnom predchodcovi žalobkyne. V napadnutej časti týkajúcej sa
náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobkyni
nepriznal náhradu trov konania a zároveň jej nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.
Takto rozhodol po tom, čo podľa § 95 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. na
pojednávaní (zápisnica na č.l. 410) pripustil zmenu žaloby, keď mal za to, že výsledky
doterajšieho konania boli podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Zmena petitu
spočívala v bližšej špecifikácii kúpnej zmluvy a v rozšírení petitu o určenie, že sporné parcely
patria do dedičstva po právnom predchodcovi žalobkyne. Odvolací súd po vrátení veci
dovolacím súdom otázku naliehavého právneho záujmu posudzoval podľa novej právnej
úpravy, platnej v čase jeho rozhodovania a dospel pritom k záveru, že žalobkyňa má
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 80 písm. c/ O.s.p.,
z ktorého dôvodu pristúpil k právnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu z hľadiska
(ne)existencie dôvodov zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy. Krajský súd sa so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa ohľadom určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy stotožnil a jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. K pripusteniu rozšírenia
žaloby a zároveň k rozhodnutiu, ktorým určil, že sporné parcely patria do dedičstva po
právnom predchodcovi žalobkyne uviedol (okrem toho, ako už bolo vyššie uvedené, že
výsledky doterajšieho konania boli podkladom pre konanie o tomto zmenenom, rozšírenom
návrhu), že ak je v katastri nehnuteľností ako vlastník zapísaná iná osoba ako poručiteľ, a ak
je medzi touto osobou a dedičom sporná otázka platnosti právneho úkonu, na základe ktorého
sa nadobudlo vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, nie je súd v konaní o dedičstve oprávnený
túto spornú otázku riešiť a v nadväznosti na to posudzovať, či bol poručiteľ ku dňu svojej
smrti vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Preto podľa jeho názoru, dedič má na určení, že
určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi naliehavý právny záujem, keďže existencia alebo
neexistencia práva či právneho vzťahu nemôže byť určovaná za dobu minulú (určenie, že
poručiteľ v čase svojej smrti bol vlastníkom veci), ale rozhodujúci je aj tu stav v čase
vyhlásenia rozhodnutia (§ 154 ods. 1 O.s.p.).
Proti rozhodnutiu krajského súdu podali dovolanie žalovaní podľa § 237 a § 238 ods. 1
a 2 O.s.p. z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. a podľa
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa ich názoru im bola v konaní odňatá možnosť konať pred
súdom tým, že súdy nevykonali všetky nimi navrhované dôkazy, že z vykonaného
dokazovania vyvodili nesprávne skutkové závery, že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo a že odvolací súd pripustil zmenu žaloby, čím im odňal právo namietať dôvodnosť
a oprávnenosť zmeneného návrhu na inštančne vyššom súde. Ohľadom rozhodnutia vo veci
samej namietali jej nesprávne právne posúdenie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
navrhli rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne a prizná
im náhradu trov dovolacieho konania, resp. zrušiť rozsudok prvostupňového i odvolacieho
súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšieho konanie. Zároveň požiadali o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Žalobkyňa nesúhlasila s názorom žalovaných. Vo vyjadrení k dovolaniu sa stotožnila
s rozhodnutím odvolacieho súdu. Poukázala na to, že nejde o zmeňujúci rozsudok, ani
o rozhodnutie, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci a konanie nie je ani postihnuté vadou podľa § 237 O.s.p., z ktorého
dôvodu dovolanie prípustné nie je a prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť
dovolania nezakladá. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie odmietnuť
a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania za právne zastupovanie v dovolacom konaní
vo výške 117,22 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 243 O.s.p. nezistil splnenie
predpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a v súlade s ustálenou
praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp
nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním
preto možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon
výslovne pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i včas uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo
dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa, hoci vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudok okresného súdu
mení.
Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 237 a § 238
O.s.p. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolaním žalovaných je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť
ich dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Pokiaľ dovolatelia vychádzali z názoru, že ide o rozhodnutie zmeňujúce a zároveň
rozhodnutie, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
vysloveného v tejto veci, k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné.
To, že odvolací súd označil svoje rozhodnutie ako zmeňujúce, neznamená bez
ďalšieho, že o zmeňujúce rozhodnutie aj skutočne ide. Zmenu rozhodnutia súdu prvého
stupňa totiž nemožno vyvodiť len z formálneho označenia výroku rozhodnutia, ale
predovšetkým z porovnania jeho vecného obsahu a obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že prípustnosť dovolania
je proti zmeňujúcemu rozsudku založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu
a rozsudku prvého stupňa. Súdna prax dospela už skôr k záveru, že pre úvahu, či ide
o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to, ako ho odvolací súd označil a či formálne
rozhodol podľa § 220 O.s.p. alebo či postupoval podľa § 219 O.s.p., ale to, či posúdil práva
a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania po obsahovej stránke inak než súd
prvého stupňa (por. napr. R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn.
3 Cdo 137/2004). O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti, významné pre rozhodnutie
veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva
a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie
veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne
konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre
posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, tak nie je významné formálne
hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch
stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové
hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu
rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok. V preskúmavanom
prípade krajský súd síce formálne označil výrok svojho rozhodnutia vo veci samej ako
„zmenu“ rozsudku súdu prvého stupňa, avšak po porovnaní vecného obsahu rozhodnutí oboch
súdov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že ide o potvrdzujúce rozhodnutie
krajského súdu, ktorým sa tento súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Odvolací súd totiž zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že kúpna zmluva
je neplatná. Keďže právny záver súdov o neplatnosti kúpnej zmluvy bol rovnaký, nemožno
vyvodiť záver, že rozhodnutie odvolacieho súdu je obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu
prvého stupňa v tejto časti. Zmena v preskúmavanom prípade spočívala len v bližšom
označení (špecifikácii) kúpnej zmluvy, ktorej určenie neplatnosti bolo predmetom konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal zo spisu preukázané, že žalobkyňa podala
odvolaciemu súdu návrh na pripustenie zmeny žaloby, spočívajúcej v bližšom označení
kúpnej zmluvy a v rozšírení žaloby o určenie, že sporné parcely patria do dedičstva
po právnom predchodcovi žalobkyne. O tomto návrhu rozhodol odvolací súd podľa § 95
ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. na pojednávaní (zápisnica na č.l. 410) tak, že
pripustil zmenu (vrátane rozšírenia) žaloby, keď mal za to, že výsledky doterajšieho konania
boli podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Na základe uvedeného možno konštatovať,
že odvolací súd, ako vyplýva z obsahu spisu, svoje rozhodnutie o určení, že kúpna zmluva
je neplatná, založil na skutočnosti, ktorou sa už pred ním zaoberal súd nižšieho stupňa. Možno
preto uzavrieť, že nejde o zmeňujúce rozhodnutie a za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej
republiky musí konštatovať, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval)
a dovolateľmi vytýkané nesprávne právne posúdenie by malo za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladalo by ale prípustnosť dovolania. Posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzalo do úvahy až vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné.
V preskúmavanej veci však neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti
dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 238 O.s.p. Dovolací súd totiž nevyslovil právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu síce vyplýva, že
dovolací súd v preskúmavanej veci uznesením zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v tom, že odvolací súd v porovnaní s rozsudkom
súdu prvého stupňa svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch, keď
konštatoval procesnú neprípustnosť žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Od uvedeného
záveru sa však odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí neodchýlil. Zhodne
so súdom prvého stupňa bol toho právneho názoru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú zmenu právneho názoru vo svojom rozhodnutí
odôvodnil. V preskúmavanej veci nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, v ktorom odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (238 ods. 3
O.s.p.). Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom
Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Žalovaní v dovolaní nenamietali, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ až c/, e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania preto ani z týchto ustanovení
nevyplýva.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1
O.s.p., dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom
a či sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 237 písm. d/ a f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu
právny poriadok priznáva.
Pri posudzovaní dovolania v preskúmavanej veci je zrejmé, že prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzovali žalovaní z toho, že k odňatiu možnosti konať pred
súdom došlo tým, že súdy nevykonali všetky nimi navrhované dôkazy, že z vykonaného
dokazovania vyvodili nesprávne skutkové závery a že odvolací súd pripustil zmenu žaloby,
čím im odňal právo namietať dôvodnosť a oprávnenosť zmeneného návrhu na inštančne
vyššom súde.
K námietke dovolateľov, že súd nevykonal všetky nimi navrhnuté dôkazy, dovolací
súd uvádza, že Občiansky súdny poriadok síce ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania (napr. výsluchom
svedkov) a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd
Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom
vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok neúplnosť
skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu
konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej
veci, možno preto konštatovať, že ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované
dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). Dovolací súd
môže v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len v prípade, ak
je splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci
nešlo).
Dovolatelia ďalej namietali, že odvolací súd zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotil
a z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery (napr. že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že geometrický plán bol súčasťou kúpnej zmluvy, že tvoril s kúpnou
zmluvu jednu listinu) a tieto po právnej stránke nesprávne posúdil. Aj v tomto prípade ide
o námietky, ktoré i keby boli opodstatnené (dovolací súd sa ich dôvodnosťou nemohol
zaoberať), by nezakladali procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p., zakladajúcu
prípustnosť ich dovolania podľa tohto ustanovenia. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu síce vecne nesprávne, no táto skutočnosť nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku, že tým, že odvolací súd pripustil rozšírenie žaloby o určenie, že
sporné parcely (vytvorené v rámci Registra obnovenej evidencie pozemkov zo spornej
parcely, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy) patria do dedičstva po právnom predchodcovi
žalobkyne a žalobe v tejto časti vyhovel, žalovaným odňal možnosť konať pred súdom,
dovolací súd uvádza, že tento výrok považuje za výrok súvisiaci s výrokom o určení
neplatnosti kúpnej zmluvy a naň nadväzujúci, pre ktorý výrok bola v podstate otázka platnosti
kúpnej zmluvy otázkou prejudiciálnou (predbežnou). Zo spisu vyplýva, že v konaní pred
odvolacím súdom (ktorý pojednávanie po podaní návrhu na rozšírenie žaloby odročil) neboli
žalovanými namietané žiadne dôvody (okrem, podľa ich názoru, uzavretej kúpnej zmluvy),
pre ktoré by sporné parcely nemali patriť do dedičstva po právnom predchodcovi žalobkyne
(a ktoré dôvody by bolo potrebné v konaní skutkovo a právne posúdiť), ktorý ako vlastník
uzavrel s kupujúcimi kúpnu zmluvu, ktorej určenia neplatnosti sa domáhal a ktorá neplatnosť
bola v konaní určená. Rozhodnutím o určení neplatnosti kúpnej zmluvy sa obnovuje
vlastnícke právo pôvodného vlastníka. V preskúmavanom prípade právneho predchodcu
žalobkyne, ktorý však počas konania zomrel. Určením, že sporné parcely v preskúmavanom
prípade patria do dedičstva po právnom predchodcovi žalobkyne sa nič nemení na právnom
postavení žalovaných, keďže ich právne postavenie (či sú alebo nie sú vlastníkmi sporných
parciel) záviselo od rozhodnutia (resp. prejudiciálneho posúdenia) otázky platnosti kúpnej
zmluvy. Pokiaľ preto krajský súd dospel k záveru, že kúpna zmluva je neplatná (a v tejto časti
potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu) a po úprave petitu a pripustení jeho zmeny určil
tiež, že sporné parcely, vytvorené zo spornej parcely, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy
patria po smrti právneho predchodcu žalobkyne (predávajúceho z kúpnej zmluvy)
do dedičstva po ňom a v odvolacom konaní neboli žalovanými namietané iné dôvody, titulom
ktorých by boli vlastníkmi sporných parciel oni a nie právny predchodca žalobkyne, neodňal
im možnosť konať pred súdom. V súvislosti s potvrdzujúcim rozhodnutím, určujúcim
neplatnosť kúpnej zmluvy sa totiž na právnom postavení žalovaných určením, že sporné
parcely patria do dedičstva po právnom predchodcovi žalobkyne, nič nemení.
Dovolatelia podaním došlým súdu po uplynutí lehoty na podanie dovolania rozšírili
dôvod dovolania aj o vadu konania podľa § 237 písm. d/ O.s.p. Podľa ich názoru bolo
v preskúmavanej veci už prv právoplatne rozhodnuté. Napriek tomu, že uvedený dôvod
dovolania uplatnili dovolatelia po uplynutí lehoty, dovolací súd považuje za potrebné osobitne
sa vyjadriť i k tomuto dovolaciemu dôvodu, nakoľko je vadami podľa § 237 O.s.p. povinný
obligatórne sa zaoberať. Vadu konania spočívajúcu v § 237 písm. d/ O.s.p. dovolatelia videli
v tom, že okresný súd svojim prvým rozsudkom žalobu zamietol, proti ktorému
rozhodnutiu žalobkyňa odvolanie nepodala a žalovaní ho podali len proti výroku o trovách
konania a proti opravnému uzneseniu okresného súdu, ktorým opravil výrok rozsudku tak, že
určil, že kúpna zmluva je neplatná (ďalej len „opravné uznesenie“). Podľa ich názoru,
odvolací súd, rozhodujúci o ich odvolaní, nezákonne zrušil prvý rozsudok okresného súdu
v celom rozsahu. Ako už bolo vyššie uvedené, v preskúmavanej veci už Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodoval (č.l. 388). Obligatórne bol povinný i vtedy sa zaoberať
vadami podľa § 237 O.s.p. (i keby namietané neboli) a v prípade ich zistenia bol povinný na
takéto vady prihliadať. Z jeho rozhodnutia nevyplýva, že by takúto vadu zistil. Dovolací súd
dopĺňa, že v preskúmavanej veci odvolací súd na základe odvolania žalovaných z dôvodu
nepreskúmateľnosti a zmätočnosti (výrok rozhodnutia bol v rozpore s odôvodnením)
napadnutý prvý rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V konaní tak nejde o vec, o ktorej už bolo prv právoplatne
rozhodnuté.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaných smerovalo
proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné podľa § 238 O.s.p. nie je. Keďže
neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sa dovolací súd nemohol
zaoberať.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože
náklady žalobkyne spojené s odmenou jej právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu
nepovažoval, vzhľadom na jeho neprípustnosť za potrebné na účelné bránenie práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková