Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 104/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť G. J., J. J., M. J. a J. J., všetci bytom S., zastúpených

advokátom JUDr. D. T., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl.

20, a 2 a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-12 C 100/95 a jeho rozsudkom z 30.

septembra 2005, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 23. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. J., J. J., M. J. a J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2010

doručená sťažnosť G. J., J. J., M. J. a J. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa , a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-12 C 100/95 a

jeho rozsudkom z 30. septembra 2005, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23.

marca 2010.

Zo sťažnosti a z predloženej dokumentácie vyplýva, že predmetom označených

konaní bolo rozhodovanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a vypratanie nehnuteľnosti,

v ktorých boli sťažovatelia odporcami.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Kúpnou zmluvou zo dňa 29. 6. 1994 právny predchodca žalobkyne Š. Ď. bytom

naposledy V. predal sťažovateľke v prvom rade a jej manželovi J. J. novovytvorený

pozemok...

Dňa 7. 7. 1995 podal Š. Ď. žalobu zo dňa 15. 6. 1995 na Okresný súd Bratislava -

vidiek v Bratislave (teraz Okresný súd Bratislava III v Bratislave) proti žalovaným: J. J.

a G. J. (sťažovateľke v prvom rade) o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 29. 6. 1994

vyššie citovanej v bode I. tejto ústavnej sťažnosti. Konanie sa viedlo na tomto súde pod sp.

zn. a po jeho zániku na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. V-2-12 C

100/ 95. ...

Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 10. 9. 2002

sp. zn. V-2-12 C 100/95 návrh zamietol. Opravným uznesením Okresného súdu Bratislava

III zo dňa 10. 10. 2002 sp. zn. V-2-12 C 100/95 opravil výrok vo veci samej tak, že ním

určil, že vyššie citovaná kúpna zmluva zo dňa 29. 6. 1994, ktorej vklad bol povolený

Správou katastra B. pod číslom V - 885/94 dňa 26. 7. 1994 je neplatná. ...

Na odvolanie sťažovateľky v prvom rade a J. J. proti vyššie citovanému rozsudku

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2-12 C100/95 zo dňa 10. 9. 2002 len čo do jeho

výroku o trovách konania a proti opravnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava III sp.

zn. V-2-12 C100/95 zo dňa 10. 10. 2002 Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa nesprávne zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konania.

Odvolací súd zrušil aj opravné uznesenie. V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia tento

uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je pre jeho nezrozumiteľnosť a zmätočnosť

nepreskúmateľný. ...

Okresný súd Bratislava III v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. 9. 2005 sp. zn. V-12 C

100/95 znovu určil, že kúpna zmluva zo dňa 29. 6. 1994 opísaná v bode I. tejto ústavnej

sťažnosti je neplatná. ...

Proti vyššie citovanému rozsudku sme podali odvolanie zo dňa 7. 11. 2005.“

Sťažovatelia ďalej uviedli, že „Krajský súd v Bratislave na základe nášho odvolania

vyššie citovaného v bode VI. tejto ústavnej sťažnosti rozsudkom zo dňa 23. januára 2007

sp. zn. , rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2-12 C 100/96 zo dňa

30. 9. 2005 zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd

SR ako dovolací súd uznesením zo dňa 19. marca 2009 sp. zn. rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. januára 2007 sp. zn. zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.“.

Po vrátení veci krajskému súdu „Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23. 3.

2010 sp. zn. pripustil späťvzatie návrhu v časti povinnosti odporcov

vypratania pozemku s parcelným číslom 1277/39 -záhrady o výmere 848 m2 nachádzajúcej

sa v katastrálnom území V. a zapísanej na liste vlastníctva číslo 1141, napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Vo zvyšku napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že vyššie citovaná kúpna zmluva zo dňa 29. 6. 1994

opísaná v bode I. tejto ústavnej sťažnosti je neplatná. Nakoniec, Krajský súd v Bratislave

vyššie citovaným rozsudkom určil, že pozemok s parcelným číslom 1277/139 a pozemok s

parcelným číslom 1277/239 v kat. uz. V. patria do dedičstva po Š. Ď. narodenom... a

zomrelom dňa... Odvolací súd v zdôvodnení svojho rozsudku uviedol, že pokiaľ sa zameral

vo svojom pôvodnom rozhodnutí na skúmanie, či na požadovanom určení neplatnosti

predmetnej kúpnej zmluvy ako právneho úkonu existuje naliehavý právny záujem, konal za

danej situácie, vychádzajúc z právneho stavu vyplývajúceho z ust. § 34 ods. 2 zák. č.

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k

nehnuteľnostiam (účinného v období od 1. januára 2002 do 14.10. 2008), podľa ktorého

právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti

právneho úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou

právnou zmenou.“.

Podľa sťažovateľov: „Predovšetkým konanie vedené na Okresnom súde Bratislava

III pod spisovou značkou V-2-12 C 100/95... a samotnú činnosť tohto súdu nemožno

charakterizovať ako činnosť, ktorou by súd v primeranej lehote, spravodlivo, a nakoniec

i nestranne... rozhodol vec prejednávanú na tomto súde pod spisovou značkou V-2-12 C

100/95 i keď v tomto konaní vystupovali ako žalovaní žalovaná v prvom rade G. J. a J. J.,

právny predchodca žalovaných 2, 3, 4 (sťažovateľov), ktorý zomrel počas konania. Žaloba

žalobcu (právny predchodca žalobkyne Š. Ď. narodený... a zomrelý počas konania dňa...)

napadla na Okresný súd Bratislava-vidiek v Bratislave dňa 15. 6. 1995 a Okresný súd

Bratislava III ju právoplatne skončil až dňa 12. 5. 2010, teda bez jedného mesiaca po 15

rokov, čo jednoznačne nemožno charakterizovať tak, že Okresný súd Bratislava III túto vec

skončil v primeranej lehote, pretože sa nejednalo o tak zložitú skutkovo a právne vec, ktorá

by si vyžadovala súdne riešenie po dobu 15. rokov. Tým jednoznačne Okresný súd

Bratislava III porušil naše ústavné právo zakotvené jednak v článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky (prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) a už dĺžka tohto konania

(doba 15 rokov) spôsobuje, že značnou intenzitou bolo zasiahnuté do našich základných

práv, alebo slobôd alebo ľudských práv (viď ), čím je daná jednoznačne

kompetencia už z tohto dôvodu Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie tejto

našej ústavnej sťažnosti. Ani rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Bratislava III, ktorá

bola vyjadrená v jeho súdnych rozhodnutiach a to v rozsudku zo dňa 10. 9. 2002 sp. zn. V-

2-10 C 100/95 v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 10. 2002 sp. zn. V-2 ,

v jeho rozsudku zo dňa 7. 10. 2003 sp. zn. V-2-12 C 100/1995 a nakoniec v jeho konečnom

rozsudku zo dňa 30. 9. 2005 sp. zn. V-2-12 C 100/1995 vzhľadom na nami uvádzané návrhy

na vykonanie dôkazov a ďalšie nami uvádzané skutočnosti, nemožno charakterizovať, ako

nestrannú a spravodlivú, včetne vydávaných rozsudkov ( Slovenskej

republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), čím

podľa nás jednoznačne opätovne došlo k porušeniu tohto článku Slovenskej

republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (, III ÚS

47/05.) a toto porušenie týchto článkov zakladá opätovne kompetenciu Ústavného súdu

Slovenskej republiky na prerokovanie našej ústavnej sťažnosti a jej vyhoveniu. Za

spravodlivé rozhodnutie nemožno považovať ani rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 23. marca 2010 sp. zn. , ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. V-2-12 C 100/95 zo dňa 30. 9. 2005 a ktorým bol aj zmenený pôvodný

návrh žalobkyne o určenie, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi Š. Ď. nar. ... a zomrelom

dňa... Aj tento rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za spravodlivý a tento tiež

porušuje článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (III. ÚS

71/97, ).“

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd vyslovuje, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. 9.

2005 sp. zn. V-2-12 C 100/95 v občianskoprávnej veci vedenej na tomto súde pod touto

spisovou značkou a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

23. 3. 2010 v odvolacom konaní vedenom na tomto súde pod touto spisovou značkou v tejto

ich veci došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov zaručeného v článku 46 ods. 2

(v texte sťažnosti sa viackrát namieta aj ,

pozn.) domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde ako aj práva na to, aby ich záležitosť bola spravodlivo a v primeranej

lehote prejednaná, zaručeného v článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a k porušeniu ich práva vlastniť majetok a mať jeho rovnaký zákonný

obsah a ochranu v zmysle článku 20 ako aj k porušeniu ich

práva, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2

.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 30. 9. 2005 sp. zn. V-2-

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 23. 3.

2010 sa zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava III v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľom 1, 2, 3, 4

spolu sumu 5000,- €. titulom finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľom 1, 2, 3, 4 spolu sumu

5000,- € titulom finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislave III v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľom 1, 2, 3, 4

spolu náhradu trov konania v sume 1165,50 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto

nálezu na účet advokáta JUDr. D. T., číslo účtu...

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľom 1, 2, 3, 4 spolu náhradu

trov konania v sume 1165,50 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

advokáta JUDr. D. T., číslo účtu...

Jednalo sa o úkony právnej služby a to: 1. príprava a prevzatie zastúpenia 2.

spísanie ústavnej sťažnosti. Jeden úkon je za 972,58 € /základom pre výpočet advokátskej

odmeny je jej hodnota ako stavebného pozemku vo výške 33 193 €/, podľa § 10 ods. 1, 2 a §

13 ods. 2 vyhl. č. v platnom znení. Potom dva úkony právnej služby sú za

1945 € a režijný paušál 2 x 7,21 € k dvom úkonom právnej služby. Potom advokátska

odmena je spolu v sume 1959,- €. Spolu s daňou z pridanej hodnoty v sadzbe 19 % zo sumy

1959 € je advokátska odmena vo výške 2331 € .“

Ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali 7. júna 2010 proti rozsudku krajského súdu

č. k. -414 z 23. marca 2010 dovolanie, ktoré okresný súd predložil 8. októbra

2010 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie;

podľa zistenia ústavného súdu o dovolaní dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. V-2-12 C 100/95 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2005, ktorým určil, že kúpna

zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a sťažovateľmi ako odporcami je neplatná a uložil

im povinnosť vypratať predmetnú nehnuteľnosť, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity ustanovený v (premietnutý aj do zákona

o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Ústavný súd preto

konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu,

pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľov krajský súd, ktorý rozsudkom

č. k. -342 z 23. januára 2007 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu č. k.

V-2 -315 zmenil tak, že žalobu zamietol.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

a rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46

ods. 1 a 2 a a dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. marca 2010.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovatelia podali

vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127

ods. 1 (7. júna 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď

by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací

súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry a v súčasnosti vo svojej

rozhodovacej činnosti zastáva právny názor (napr. , ), podľa

ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne

podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,

ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom prípade sťažovatelia, t. j.

k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo

vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní

uplatnením zásady ratio temporis vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu

odmietol ako neprípustnú podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011