Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 42/2015
PDF · 486 KB
No categories available
II. ÚS 42/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Kuzmom,
Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca č. k. 3 C 247/2008 594
zo 16. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 516/2013
617 zo 6. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra
2013 mailom a 22. októbra 2013 poštou doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“),
zastúpená advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 247/2008 594 zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 13 Co 516/2013 617 zo 6. augusta 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v súdnom
konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 247/2008, v ktorom sa ,
(ďalej len „navrhovateľ“), domáha vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.
V priebehu označeného súdneho konania sťažovateľka doručila okresnému súdu
návrh, ktorým sa domáhala „... rozdelenia a vyporiadania osobného motorového vozidla
značky Škoda Fabia Combi...“ (ďalej len „osobné motorové vozidlo“). Okresný súd
čiastočným rozsudkom č. k. 3 C 247/2008 594 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) predmetný návrh sťažovateľky zamietol s tým, že rozhodnutie
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a o trovách konania ponechal
konečnému rozsudku.
Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na znenie
§ 40a Občianskeho zákonníka v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila
s poukazom na to, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľka okresnému súdu vytýkala,
že nesprávne ustálil skutkový stav veci v tom, že medzi navrhovateľom a jeho matkou došlo
k uzatvoreniu zmluvy o prevode osobného motorového vozidla. Sťažovateľka v odvolaní
ďalej predostrela vlastnú skutkovú verziu toho, čo vyplynulo z výsluchov navrhovateľa
a jeho matky, uviedla, prečo v danej veci nemohlo medzi týmito osobami dôjsť k vráteniu
daru, poukázala na to, že zmena zápisu vlastníka motorového vozidla v osvedčení
o evidencii motorového vozidla má iba evidenčnú, a nie právotvornú funkciu. Sťažovateľka
na záver argumentuje tým, že právny úkon o prevode osobného motorového vozidla mal
okresný súd posúdiť ako absolútne neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi,
a to vzhľadom na vyjadrenia matky navrhovateľa týkajúce sa dôvodov tohto prevodu.
Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľka domáhala zrušenia odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak,
aby krajský súd jej návrhu vyhovel v celom rozsahu.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 13 Co 516/2013 617
zo 6. augusta 2013, ktorým rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdil.
Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými
súdmi v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru v relevantnej časti odôvodňuje takto:
„O podanom odvolaní dňa 6. 8. 2013 rozhodol Krajský súd Banská Bystrica sp. zn.
13 Co 516/2013 tak, že čiastočný rozsudok Okresného súdu Revúca potvrdil, pričom
vo svojom odôvodnení uviedol, že odporkyňa argument o neplatnosti právneho úkonu
v zmysle § 39 použila až v odvolacom konaní. Odhliadnuc od skutočnosti, že tvrdenie
Krajského súdu nie je pravdivé, nakoľko sťažovateľka poukázala na neplatnosť podľa § 39
OZ už vo svojom podaní zo dňa 4. 2. 2013 a teda Krajský súd sa týmto tvrdením mal
zaoberať, je v rozpore s princípmi spravodlivosti, aby sa súd nezaoberal argumentáciou
o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko túto je súd povinný vysloviť bez ohľadu
na to, či je niektorou zo strán namietaná.
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky v podanom odvolaní, s touto sa Krajský súd
žiadnym spôsobom nevysporiadal a iba poukázal na Odôvodnenie Okresného súdu
Revúca.“
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„Okresný súd Revúca svojím čiastočným rozsudkom zo dňa 16. 4. 2013 a Krajský
súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom o potvrdení čiastočného rozsudku zo dňa 6. 8.
2013 porušili základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Čiastočný rozsudok Okresného súdu Revúca, 3 C/247/2008 zo dňa 16. 4. 2013
a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/516/2013 zo dňa 6. 8. 2013
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000, Eur, ktoré
sú Okresný súd Revúca a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne
jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd Revúca
a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne jej zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom okresného
súdu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvého
stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutie
ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajský
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti
smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského
súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája
porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sa koncentruje na nedostatky jeho
odôvodnenia. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, pretože sa vôbec
nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v sťažnosti a iba poukázal na odôvodnenie
rozsudku okresného súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti najmä namieta, že krajský súd
sa nevysporiadal s tou časťou jej argumentácie, v rámci ktorej poukazovala na absolútnu
neplatnosť zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrými
mravmi, pričom tiež uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie krajského súdu o tom, že námietku
absolútnej neplatnosti vzniesla až v odvolacom konaní, keďže túto uplatnila ešte v konaní
pred okresným súdom, a to v podaní zo 4. februára 2013.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný
a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok
okresného súdu, pričom v jeho odôvodnení citoval podstatné časti rozsudku okresného
súdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čoho
sa sťažovateľka odvolaním domáhala a čím v odvolacom konaní argumentovala,
a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu zisteného okresným súdom, v časti
relevantnej pre toto konanie uviedol toto:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na citovaný § 219 ods. 2
OSP ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom
poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Súd s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania (predovšetkým výpoveď
matky navrhovateľa ) ustálil skutkový stav veci tak, že vlastnícke právo
k predmetnému motorovému vozidlu bolo prevedené na matku navrhovateľa bezodplatne
a to na základe ústnej zmluvy s tým, že následne bola zmena vlastníckeho práva k tomuto
vozidlu vyznačená v príslušnej evidencii dopravného inšpektorátu.
Odporkyňa tvrdila, že predmetné motorové vozidlo do vyporiadania BSM patrí.
Na splácanie leasingu motorového vozidla boli použité aj peňažné prostriedky patriace
do BSM. V danom prípade nemohlo ísť zo strany navrhovateľa o vrátenie daru, pretože
sa mohla vrátiť matke navrhovateľa za splnenia zákonných podmienok iba peňažná suma,
ktorá mu bola darovaná. Motorové vozidlo nebolo platne prevedené do vlastníctva matky
navrhovateľa. Ak by išlo medzi matkou navrhovateľa a navrhovateľom o predaj vozidla, išlo
by o neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka...
V sporovom konaní, ako je to aj v tomto prípade súd aktívne sám nepátral po ďalších
dôkazoch, a vyhodnotil iba ten skutkový stav veci, ktorý mu vyplynul z vykonaného
dokazovania na základe dôkazného materiálu, ktorý do spisu vniesli účastníci konania...
V konaní bolo preukázané, že dňa 12. 03. 2001 bola uzavretá medzi spoločnosťou
a navrhovateľom leasingová zmluva, predmetom ktorej bolo osobné
motorové vozidlo zn. Skoda Fabia Combi... Príjemca leasingu, teda navrhovateľ mal
v tomto prípade aj právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú
hodnotu.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že na prvú leasingovú splátku (akontáciu)
poskytla matka navrhovateľa peňažné prostriedky navrhovateľovi. Tieto
považoval súd za jej peňažný dar navrhovateľovi. nebola preukázateľne
v žiadnom právnom vzťahu so spoločnosťou ..
Vôľou bolo poskytnúť dar, v tomto prípade peňažný, iba svojmu
synovi, teda navrhovateľovi, nie obom manželom, na zaobstaranie motorového vozidla.
Na zaobstaranie motorového vozidla navrhovateľ teda sčasti použil finančné prostriedky,
ktoré patrili iba jemu, a ktoré dostal darom od svojej matky.
Je nesporné, že navrhovateľ mal podľa leasingovej zmluvy právo na kúpu predmetu
leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú hodnotu a je nesporné že počas trvania BSM
účastníkov konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na
navrhovateľa (podporne ako dôkaz viď správu Okresného riaditeľstva PZ Revúca, podľa
ktorého je od 24.06.2002 vlastníkom vozidla navrhovateľ).
Nakoľko však na zakúpenie tohto motorového vozidla neboli použité len peňažné
prostriedky patriace navrhovateľovi, ktoré dostal ako dar od svojej matky
, ale boli použité aj peňažné prostriedky (stačilo úplne v minimálnej výške), ktoré
patrili do BSM účastníkov, a naviac motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania
BSM účastníkov konania, má súd za to, že obaja účastníci konania nadobudli vlastnícke
právo k tomuto motorovému vozidlu...
Pokiaľ ide o vyporiadanie hnuteľných vecí však platí, že súd ich môže v rámci
konania vyporiadať iba vtedy, ak v dobe rozhodnutia súdu existujú a v dobe zániku BSM
tvorili jeho súčasť...“
Skutkový stav ustálil okresný súd takto:
„V konaní bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo bolo prevedené
(najneskôr dňa 13. 06. 2007 − viď správa dopravného inšpektorátu) do vlastníctva matky
navrhovateľa . Táto skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou svedkyne
− matky navrhovateľa. Tá uviedla, že jej patrí predmetné motorové vozidlo. Nakoľko
k prevodu došlo medzi ňou a jej synom, nepovažovala za dôležité, aby o prevode
vlastníckeho práva k vozidlu bola spísaná zmluva v písomnej forme (naviac podľa § 46
ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadne písomnú formu musia mať len zmluvy ohľadom
prevodu nehnuteľností). K prevodu vlastníckeho práva určite došlo, čoho dôkazom je aj
zápis v evidencii dopravného inšpektorátu, ktorý túto skutočnosť potvrdzuje. Súd ustálil,
že prevod motorového vozidla na matku navrhovateľa bol urobený bezodplatne (matka
navrhovateľa pri svojej výpovedi nehovorila o žiadnej kúpnej cene, ktorú by mala pri
prevode zaplatiť navrhovateľovi), išlo teda o darovanie hnuteľnej veci. Súd mal teda za to,
že navrhovateľ vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu previedol na svoju
matku darovacou zmluvou a minimálne od 13. 06. 2007 je
vlastníckou tohto motorového vozidla.“
K uvedenému skutkovému stavu okresný súd zaujal tento právny názor:
„Prevod vlastníckeho práva na tretiu osobu k osobnému motorovému vozidlu
značnej hodnoty patriacej do BSM nie je určite bežnou vecou, ktorú môže v zmysle § 145
ods. 1 Občianskeho zákonníka vybavovať každý z manželov. Preto ak jeden z manželov
uzavrie zmluvu o prevode vlastníckeho práva k tejto hnuteľnosti bez súhlasu druhého
manžela takýto právny úkon sa síce považuje za platný, ale len do času, kedy sa druhý
manžel jeho platnosti nedovolá podľa § 40a Občianskeho zákonníka (t. j. relatívnej
neplatnosti právneho úkonu, pozn.).
Dovtedy kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatností právneho úkonu treba
sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi.
Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie
osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti. Vždy sa však musí jednať
o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Musí byť z
neho taktiež zrejmé, v čom je konkrétna vada právneho úkonu, ktorá má za následok
neplatnosť právneho úkonu. U dvojstranných právnych úkonov musí sa dotknutý účastník
úkonu dovolávať neplatnosti voči všetkým ostatným účastníkom. Právne účinky dovolania
sa relatívnej neplatnosti nastávajú dôjdením tohto prejavu vôle všetkým subjektom relatívne
neplatného právneho úkonu.
Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa odporkyňa, ako oprávnený subjekt
voči účastníkom právneho úkonu, teda voči navrhovateľovi a jeho matke výslovne dovolala
relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Súd mal teda za to, že právny úkon, darovacia
zmluva, ktorou previedol navrhovateľ na svoju matku vlastnícke právo k osobnému
motorovému vozidlo..., bol právnym úkonom platným zo všetkými dôsledkami z toho
vyplývajúcimi.
Nakoľko súd prevod motorového vozidla na považoval za úkon
platný, a teda motorové vozidlo už v čase zániku BSM účastníkov konania netvorilo súčasť
BSM účastníkov konania, súd návrh odporkyne na vyporiadanie tohto motorového vozidla
zamietol.“
Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej namieta
nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jej námietke o absolútnej
neplatnosti zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrými
mravmi (podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pozn.), je potrebné čiastočne prisvedčiť,
a to tomu, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je všeobecný súd povinný prihliadať
z úradnej povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu však túto povinnosť má len
za predpokladu, že v priebehu konania vyjdú najavo také skutočnosti týkajúce sa vzniku,
zmeny, zániku, náležitostí právneho úkonu alebo jeho obsahu, na ktoré príslušná právna
norma viaže sankciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Podmienkou takéhoto postupu
všeobecného súdu je preto vždy predchádzajúce zistenie skutočností zakladajúcich
absolútnu neplatnosť právneho úkonu a na rozdiel od relatívnej neplatnosti sa nevyžaduje
dovolanie sa tejto neplatnosti. V prípade, ak sťažovateľka argumentuje, že na svoje tvrdenie
o absolútnej neplatnosti právneho úkonu nedostala zo strany krajského súdu primeranú
odpoveď, pretože túto argumentáciu uplatnila už v konaní pred okresným súdom
(ktorý vyhodnotil prevod vlastníckeho práva podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a v nadväznosti na to z hľadiska splnenia podmienok na uznanie jeho neplatnosti podľa
§ 40a Občianskeho zákonníka), ústavný súd uvádza, že korelátom práva účastníka konania
na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej
reakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne
konkretizovanú a podloženú argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia
všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu ku konkrétnemu špecifikovanému
argumentu účastníka konania.
Z procesného hľadiska tak sťažovateľka namietajúca neplatnosť právneho úkonu
pre jeho rozpor s dobrými mravmi bola v konaní pred všeobecnými súdmi povinná v prvom
rade uviesť relevantné skutočnosti, z ktorých mal takýto rozpor vyplývať, a tieto skutočnosti
následne zákonným spôsobom preukázať. Napriek tomu sťažovateľka len všeobecným
spôsobom konštatovala rozpor právneho úkonu o prevode osobného motorového vozidla
s dobrými mravmi, pričom poukázala na to, že tento rozpor mal vyplývať z vágne
formulovanej vnútornej pohnútky matky navrhovateľa. Sťažovateľka tak v konaní pred
všeobecnými súdmi dostatočne nekonkretizovala túto svoju argumentáciu, a preto absencia
špecifickej argumentačnej reakcie zo strany všeobecných súdov na toto tvrdenie
sťažovateľky v okolnostiach danej veci nedosahuje intenzitu, ktorá by v tomto smere
odôvodňovala akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu, teda nejde o také pochybenie
zo strany všeobecných súdov, ktoré by v konkrétnych okolnostiach danej veci vytváralo
priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
okresného súdu a konštatoval správnosť jeho dôvodov, explicitne vyjadril svoj právny názor
k absolútnej neplatnosti právneho úkonu – prevodu vlastníctva motorového vozidla − takto:
„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k dôvodom odvolania krajský súd
uvádza.
... rozhodujúcom otázkou nie je vyriešenie rozporov v tvrdeniach, ani vyriešenie
prečo navrhovateľ hovorí raz o darovaní motorového vozidla raz o kúpnej zmluve.
Rozhodujúcou je skutočnosť, ktorá jednoznačne vyplýva z rozhodnutia okresného súdu a to:
Matka poskytla navrhovateľovi určitú značnú sumu peňazí. Z týchto peňazí ale aj
z peňazí patriacich do BSM navrhovateľa a odporkyni, bolo zakúpené motorové vozidlo,
ktoré sa stalo nepochybne majetkom BSM účastníkov. Dňa 13. 06. 2007 bolo toto motorové
vozidlo prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa a to . K prevodu
došlo úkonom navrhovateľa bez súhlasu odporkyne, teda išlo o konanie podľa ust. § 145
ods. 1 druhá veta OZ. Odporkyňa nepostupovala podľa § 40a OZ a nedovolávala sa
neplatnosti právneho úkonu, ktorým navrhovateľ previedol motorové vozidlo na svoju
matku...
V súčasnosti odporkyňa v odvolaní argumentuje, že ohľadne dôvodov, prečo
k prevodu motorového vozidla došlo, je treba posúdiť konanie ako v rozpore s dobrými
mravmi a takýto právny úkon je potrebné vyhodnotiť v zmysle § 39 OZ ako absolútne
neplatný.
Ide o nový argument odporkyne, ktorý nepoužila v konaní pred súdom prvého stupňa.
Túto skutočnosť mohla nepochybne uplatniť aj pred okresným súdom. Ide teda o skutočnosť,
ktorá v zmysle ust. § 205 ods. 1 písm. d) OSP nemôže byť odvolacím dôvodom.“
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľky, podľa ktorej
k porušeniu ňou označených práv došlo tým, že krajský súd sa „žiadnym spôsobom
nevysporiadal“ s jej odvolacou argumentáciou a iba poukázal na odôvodnenie rozsudku
okresného súdu. V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa dôvodov
zamietnutia jej návrhu vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom
z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jeho
rozhodnutí, uviedol ďalšie dôvody na zvýraznenie jeho správnosti a z tohto dôvodu
pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie,
keď sťažovateľ v odvolaní nastolil tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňa
a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede, prečo jeho argumentácia nebola
opodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd
prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú
podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho
hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len
na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219
ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je aj vhodné postupom
podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súd
rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril
dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľky
o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,
že krajský súd v jej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu ňou
označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie sťažnosťou
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a priznania finančného zadosťučinenia
a náhrady trov konania), preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015