Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 42/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Kuzmom,

Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca č. k.

zo 16. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

617 zo 6. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2013 mailom a 22. októbra 2013 poštou doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“),

zastúpená advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca

(ďalej len „okresný súd“) č. k. zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 617 zo 6. augusta 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v súdnom

konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa ,

(ďalej len „navrhovateľ“), domáha vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.

V priebehu označeného súdneho konania sťažovateľka doručila okresnému súdu

návrh, ktorým sa domáhala „... rozdelenia a vyporiadania osobného motorového vozidla

značky Škoda Fabia Combi...“ (ďalej len „osobné motorové vozidlo“). Okresný súd

čiastočným rozsudkom č. k. zo 16. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) predmetný návrh sťažovateľky zamietol s tým, že rozhodnutie

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a o trovách konania ponechal

konečnému rozsudku.

Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na znenie

v spojení s .

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila

s poukazom na to, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f)

(ďalej len „OSP“) sťažovateľka okresnému súdu vytýkala,

že nesprávne ustálil skutkový stav veci v tom, že medzi navrhovateľom a jeho matkou došlo

k uzatvoreniu zmluvy o prevode osobného motorového vozidla. Sťažovateľka v odvolaní

ďalej predostrela vlastnú skutkovú verziu toho, čo vyplynulo z výsluchov navrhovateľa

a jeho matky, uviedla, prečo v danej veci nemohlo medzi týmito osobami dôjsť k vráteniu

daru, poukázala na to, že zmena zápisu vlastníka motorového vozidla v osvedčení

o evidencii motorového vozidla má iba evidenčnú, a nie právotvornú funkciu. Sťažovateľka

na záver argumentuje tým, že právny úkon o prevode osobného motorového vozidla mal

okresný súd posúdiť ako absolútne neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi,

a to vzhľadom na vyjadrenia matky navrhovateľa týkajúce sa dôvodov tohto prevodu.

Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľka domáhala zrušenia odvolaním napadnutého

rozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak,

aby krajský súd jej návrhu vyhovel v celom rozsahu.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 617

zo 6. augusta 2013, ktorým rozsudok okresného súdu podľa ako vecne

správny potvrdil.

Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa

sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými

súdmi v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa , listiny

a dohovoru v relevantnej časti odôvodňuje takto:

„O podanom odvolaní dňa 6. 8. 2013 rozhodol Krajský súd Banská Bystrica sp. zn.

tak, že čiastočný rozsudok Okresného súdu Revúca potvrdil, pričom

vo svojom odôvodnení uviedol, že odporkyňa argument o neplatnosti právneho úkonu

v zmysle § 39 použila až v odvolacom konaní. Odhliadnuc od skutočnosti, že tvrdenie

Krajského súdu nie je pravdivé, nakoľko sťažovateľka poukázala na neplatnosť podľa § 39

už vo svojom podaní zo dňa 4. 2. 2013 a teda Krajský súd sa týmto tvrdením mal

zaoberať, je v rozpore s princípmi spravodlivosti, aby sa súd nezaoberal argumentáciou

o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko túto je súd povinný vysloviť bez ohľadu

na to, či je niektorou zo strán namietaná.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky v podanom odvolaní, s touto sa Krajský súd

žiadnym spôsobom nevysporiadal a iba poukázal na Odôvodnenie Okresného súdu

Revúca.“

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Okresný súd Revúca svojím čiastočným rozsudkom zo dňa 16. 4. 2013 a Krajský

súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom o potvrdení čiastočného rozsudku zo dňa 6. 8.

2013 porušili základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v a v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Čiastočný rozsudok Okresného súdu Revúca, zo dňa 16. 4. 2013

a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 6. 8. 2013

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000, Eur, ktoré

sú Okresný súd Revúca a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne

jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd Revúca

a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne jej zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie

svojho základného práva podľa a podľa listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

V zmysle , listiny a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom okresného

súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvého

stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutie

ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajský

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti

smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu

odmietol podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského

súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája

porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sa koncentruje na nedostatky jeho

odôvodnenia. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, pretože sa vôbec

nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v sťažnosti a iba poukázal na odôvodnenie

rozsudku okresného súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti najmä namieta, že krajský súd

sa nevysporiadal s tou časťou jej argumentácie, v rámci ktorej poukazovala na absolútnu

neplatnosť zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrými

mravmi, pričom tiež uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie krajského súdu o tom, že námietku

absolútnej neplatnosti vzniesla až v odvolacom konaní, keďže túto uplatnila ešte v konaní

pred okresným súdom, a to v podaní zo 4. februára 2013.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok

okresného súdu, pričom v jeho odôvodnení citoval podstatné časti rozsudku okresného

súdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čoho

sa sťažovateľka odvolaním domáhala a čím v odvolacom konaní argumentovala,

a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu zisteného okresným súdom, v časti

relevantnej pre toto konanie uviedol toto:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ).“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na citovaný § 219 ods. 2

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Súd s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania (predovšetkým výpoveď

matky navrhovateľa ) ustálil skutkový stav veci tak, že vlastnícke právo

k predmetnému motorovému vozidlu bolo prevedené na matku navrhovateľa bezodplatne

a to na základe ústnej zmluvy s tým, že následne bola zmena vlastníckeho práva k tomuto

vozidlu vyznačená v príslušnej evidencii dopravného inšpektorátu.

Odporkyňa tvrdila, že predmetné motorové vozidlo do vyporiadania BSM patrí.

Na splácanie leasingu motorového vozidla boli použité aj peňažné prostriedky patriace

do BSM. V danom prípade nemohlo ísť zo strany navrhovateľa o vrátenie daru, pretože

sa mohla vrátiť matke navrhovateľa za splnenia zákonných podmienok iba peňažná suma,

ktorá mu bola darovaná. Motorové vozidlo nebolo platne prevedené do vlastníctva matky

navrhovateľa. Ak by išlo medzi matkou navrhovateľa a navrhovateľom o predaj vozidla, išlo

by o neplatný právny úkon podľa ...

V sporovom konaní, ako je to aj v tomto prípade súd aktívne sám nepátral po ďalších

dôkazoch, a vyhodnotil iba ten skutkový stav veci, ktorý mu vyplynul z vykonaného

dokazovania na základe dôkazného materiálu, ktorý do spisu vniesli účastníci konania...

V konaní bolo preukázané, že dňa 12. 03. 2001 bola uzavretá medzi spoločnosťou

a navrhovateľom leasingová zmluva, predmetom ktorej bolo osobné

motorové vozidlo zn. Skoda Fabia Combi... Príjemca leasingu, teda navrhovateľ mal

v tomto prípade aj právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú

hodnotu.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že na prvú leasingovú splátku (akontáciu)

poskytla matka navrhovateľa peňažné prostriedky navrhovateľovi. Tieto

považoval súd za jej peňažný dar navrhovateľovi. nebola preukázateľne

v žiadnom právnom vzťahu so spoločnosťou ..

Vôľou bolo poskytnúť dar, v tomto prípade peňažný, iba svojmu

synovi, teda navrhovateľovi, nie obom manželom, na zaobstaranie motorového vozidla.

Na zaobstaranie motorového vozidla navrhovateľ teda sčasti použil finančné prostriedky,

ktoré patrili iba jemu, a ktoré dostal darom od svojej matky.

Je nesporné, že navrhovateľ mal podľa leasingovej zmluvy právo na kúpu predmetu

leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú hodnotu a je nesporné že počas trvania BSM

účastníkov konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na

navrhovateľa (podporne ako dôkaz viď správu Okresného riaditeľstva PZ Revúca, podľa

ktorého je od 24.06.2002 vlastníkom vozidla navrhovateľ).

Nakoľko však na zakúpenie tohto motorového vozidla neboli použité len peňažné

prostriedky patriace navrhovateľovi, ktoré dostal ako dar od svojej matky

, ale boli použité aj peňažné prostriedky (stačilo úplne v minimálnej výške), ktoré

patrili do BSM účastníkov, a naviac motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania

BSM účastníkov konania, má súd za to, že obaja účastníci konania nadobudli vlastnícke

právo k tomuto motorovému vozidlu...

Pokiaľ ide o vyporiadanie hnuteľných vecí však platí, že súd ich môže v rámci

konania vyporiadať iba vtedy, ak v dobe rozhodnutia súdu existujú a v dobe zániku BSM

tvorili jeho súčasť...“

Skutkový stav ustálil okresný súd takto:

„V konaní bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo bolo prevedené

(najneskôr dňa 13. 06. 2007 − viď správa dopravného inšpektorátu) do vlastníctva matky

navrhovateľa . Táto skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou svedkyne

− matky navrhovateľa. Tá uviedla, že jej patrí predmetné motorové vozidlo. Nakoľko

k prevodu došlo medzi ňou a jej synom, nepovažovala za dôležité, aby o prevode

vlastníckeho práva k vozidlu bola spísaná zmluva v písomnej forme (naviac podľa § 46

ods. 1 zásadne písomnú formu musia mať len zmluvy ohľadom

prevodu nehnuteľností). K prevodu vlastníckeho práva určite došlo, čoho dôkazom je aj

zápis v evidencii dopravného inšpektorátu, ktorý túto skutočnosť potvrdzuje. Súd ustálil,

že prevod motorového vozidla na matku navrhovateľa bol urobený bezodplatne (matka

navrhovateľa pri svojej výpovedi nehovorila o žiadnej kúpnej cene, ktorú by mala pri

prevode zaplatiť navrhovateľovi), išlo teda o darovanie hnuteľnej veci. Súd mal teda za to,

že navrhovateľ vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu previedol na svoju

matku darovacou zmluvou a minimálne od 13. 06. 2007 je

vlastníckou tohto motorového vozidla.“

K uvedenému skutkovému stavu okresný súd zaujal tento právny názor:

„Prevod vlastníckeho práva na tretiu osobu k osobnému motorovému vozidlu

značnej hodnoty patriacej do BSM nie je určite bežnou vecou, ktorú môže v zmysle § 145

ods. 1 vybavovať každý z manželov. Preto ak jeden z manželov

uzavrie zmluvu o prevode vlastníckeho práva k tejto hnuteľnosti bez súhlasu druhého

manžela takýto právny úkon sa síce považuje za platný, ale len do času, kedy sa druhý

manžel jeho platnosti nedovolá podľa (t. j. relatívnej

neplatnosti právneho úkonu, pozn.).

Dovtedy kým sa osoba dotknutá úkonom nedovolá neplatností právneho úkonu treba

sa na tento úkon pozerať ako na platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi.

Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu stačí aj mimosúdne oznámenie

osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti. Vždy sa však musí jednať

o výslovný prejav, z ktorého vyplýva vôľa dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Musí byť z

neho taktiež zrejmé, v čom je konkrétna vada právneho úkonu, ktorá má za následok

neplatnosť právneho úkonu. U dvojstranných právnych úkonov musí sa dotknutý účastník

úkonu dovolávať neplatnosti voči všetkým ostatným účastníkom. Právne účinky dovolania

sa relatívnej neplatnosti nastávajú dôjdením tohto prejavu vôle všetkým subjektom relatívne

neplatného právneho úkonu.

Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa odporkyňa, ako oprávnený subjekt

voči účastníkom právneho úkonu, teda voči navrhovateľovi a jeho matke výslovne dovolala

relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Súd mal teda za to, že právny úkon, darovacia

zmluva, ktorou previedol navrhovateľ na svoju matku vlastnícke právo k osobnému

motorovému vozidlo..., bol právnym úkonom platným zo všetkými dôsledkami z toho

vyplývajúcimi.

Nakoľko súd prevod motorového vozidla na považoval za úkon

platný, a teda motorové vozidlo už v čase zániku BSM účastníkov konania netvorilo súčasť

BSM účastníkov konania, súd návrh odporkyne na vyporiadanie tohto motorového vozidla

zamietol.“

Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej namieta

nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jej námietke o absolútnej

neplatnosti zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrými

mravmi (podľa , pozn.), je potrebné čiastočne prisvedčiť,

a to tomu, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je všeobecný súd povinný prihliadať

z úradnej povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu však túto povinnosť má len

za predpokladu, že v priebehu konania vyjdú najavo také skutočnosti týkajúce sa vzniku,

zmeny, zániku, náležitostí právneho úkonu alebo jeho obsahu, na ktoré príslušná právna

norma viaže sankciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Podmienkou takéhoto postupu

všeobecného súdu je preto vždy predchádzajúce zistenie skutočností zakladajúcich

absolútnu neplatnosť právneho úkonu a na rozdiel od relatívnej neplatnosti sa nevyžaduje

dovolanie sa tejto neplatnosti. V prípade, ak sťažovateľka argumentuje, že na svoje tvrdenie

o absolútnej neplatnosti právneho úkonu nedostala zo strany krajského súdu primeranú

odpoveď, pretože túto argumentáciu uplatnila už v konaní pred okresným súdom

(ktorý vyhodnotil prevod vlastníckeho práva podľa

a v nadväznosti na to z hľadiska splnenia podmienok na uznanie jeho neplatnosti podľa

), ústavný súd uvádza, že korelátom práva účastníka konania

na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej

reakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne

konkretizovanú a podloženú argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia

všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu ku konkrétnemu špecifikovanému

argumentu účastníka konania.

Z procesného hľadiska tak sťažovateľka namietajúca neplatnosť právneho úkonu

pre jeho rozpor s dobrými mravmi bola v konaní pred všeobecnými súdmi povinná v prvom

rade uviesť relevantné skutočnosti, z ktorých mal takýto rozpor vyplývať, a tieto skutočnosti

následne zákonným spôsobom preukázať. Napriek tomu sťažovateľka len všeobecným

spôsobom konštatovala rozpor právneho úkonu o prevode osobného motorového vozidla

s dobrými mravmi, pričom poukázala na to, že tento rozpor mal vyplývať z vágne

formulovanej vnútornej pohnútky matky navrhovateľa. Sťažovateľka tak v konaní pred

všeobecnými súdmi dostatočne nekonkretizovala túto svoju argumentáciu, a preto absencia

špecifickej argumentačnej reakcie zo strany všeobecných súdov na toto tvrdenie

sťažovateľky v okolnostiach danej veci nedosahuje intenzitu, ktorá by v tomto smere

odôvodňovala akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu, teda nejde o také pochybenie

zo strany všeobecných súdov, ktoré by v konkrétnych okolnostiach danej veci vytváralo

priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

okresného súdu a konštatoval správnosť jeho dôvodov, explicitne vyjadril svoj právny názor

k absolútnej neplatnosti právneho úkonu – prevodu vlastníctva motorového vozidla − takto:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k dôvodom odvolania krajský súd

uvádza.

... rozhodujúcom otázkou nie je vyriešenie rozporov v tvrdeniach, ani vyriešenie

prečo navrhovateľ hovorí raz o darovaní motorového vozidla raz o kúpnej zmluve.

Rozhodujúcou je skutočnosť, ktorá jednoznačne vyplýva z rozhodnutia okresného súdu a to:

Matka poskytla navrhovateľovi určitú značnú sumu peňazí. Z týchto peňazí ale aj

z peňazí patriacich do BSM navrhovateľa a odporkyni, bolo zakúpené motorové vozidlo,

ktoré sa stalo nepochybne majetkom BSM účastníkov. Dňa 13. 06. 2007 bolo toto motorové

vozidlo prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa a to . K prevodu

došlo úkonom navrhovateľa bez súhlasu odporkyne, teda išlo o konanie podľa ust. § 145

ods. 1 druhá veta . Odporkyňa nepostupovala podľa a nedovolávala sa

neplatnosti právneho úkonu, ktorým navrhovateľ previedol motorové vozidlo na svoju

matku...

V súčasnosti odporkyňa v odvolaní argumentuje, že ohľadne dôvodov, prečo

k prevodu motorového vozidla došlo, je treba posúdiť konanie ako v rozpore s dobrými

mravmi a takýto právny úkon je potrebné vyhodnotiť v zmysle ako absolútne

neplatný.

Ide o nový argument odporkyne, ktorý nepoužila v konaní pred súdom prvého stupňa.

Túto skutočnosť mohla nepochybne uplatniť aj pred okresným súdom. Ide teda o skutočnosť,

ktorá v zmysle ust. nemôže byť odvolacím dôvodom.“

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľky, podľa ktorej

k porušeniu ňou označených práv došlo tým, že krajský súd sa „žiadnym spôsobom

nevysporiadal“ s jej odvolacou argumentáciou a iba poukázal na odôvodnenie rozsudku

okresného súdu. V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa dôvodov

zamietnutia jej návrhu vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričom

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí, uviedol ďalšie dôvody na zvýraznenie jeho správnosti a z tohto dôvodu

pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie,

keď sťažovateľ v odvolaní nastolil tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňa

a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede, prečo jeho argumentácia nebola

opodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd

prvého stupňa a následne postupom podľa sa obmedzil len

na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú

podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho

hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len

na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219

ods. 2 . Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je aj vhodné postupom

podľa zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súd

rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril

dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľky

o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,

že krajský súd v jej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu ňou

označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie sťažnosťou

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a priznania finančného zadosťučinenia

a náhrady trov konania), preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015