Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/16/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt D. XXXX/XX, E. C., zastúpeného: Fridrich Lawyers, s.r.o., Mickiewiczova 10, Bratislava- mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 864 421, proti žalovaným: 1/ A. F. G., nar. X.X.XXXX, posledný trvalý pobyt C. XXX, zomrelý XX.X.XXXX, 2/ A. H. G., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXX, 3/ I. G., nar. X.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXX, 4/ C. C. B., nar. X.X.XXXX, trvalý pobyt J. D. D. XXXX/XX, K., žalovaní 2/, 3/, 4/ zastúpení: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie zmluvnej pokuty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17. júna 2022 č. k. -456, takto

rozhodol:

I. Konanie o žalobe žalobcu proti žalovanému 1/ sa z a s t a v u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku (I.) v časti o zamietnutí žaloby žalobcu proti žalovaným 2/, 3/, 4/ a v treťom výroku (III.) v časti o nároku žalovaných 2/, 3/, 4/ na náhradu trov konania voči žalobcovi p o t v r d z u j e.

III. Žalobca a žalovaný 1/ nemajú právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) zamietol žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty 168.561,41 eur žalovanými spoločne a nerozdielne; druhým výrokom (II.) vo zvyšku konanie zastavil a tretím výrokom (III.) rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovaní 1/ až 4/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením , , , , , , , O. z. (0/1964 Zb. v znení neskorších predpisov).

2. Vecne zdôvodnil, že v konaní nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke dňa 4.9.2003, ktorou žalobca ako veriteľ v hotovosti požičal žalovaným sumu 26.024,03 eur (784.000,- Sk), za účelom úhrady ceny vydraženej nehnuteľnosti rodinného domu súpisné č. XXX L. M. C., pričom pôžička bola dohodnutá ako bezúročná a splatná v lehote do 24.11.2003. V článku 4 predmetnej zmluvy si strany konania dohodli zmluvnú pokutu pre prípad omeškania dlžníka s vrátením celého dlhu, vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Nespornou bola tiež skutočnosť, že žalobca nemal v čase uzatvorenia tejto zmluvy povolenie na poskytovanie pôžičiek ako podnikateľ, ako i zabezpečenie splnenia dlhu tiež prostredníctvom ručenia treťou osobou, ďalej uznanie dlhu žalovaným 1/ z predmetnej zmluvy (vrátane dlhu na zmluvnej pokute 70.000 eur). Nebola spornou ani skutočnosť, že suma istiny zo zmluvy o pôžičke bola už vymožená v exekučnom konaní v celom rozsahu v roku 2020 a žalobca mal vedomosť, že

nadobúdateľom nehnuteľnosti, na základe udelenia príklepu na dražbe, bude po uhradení ceny žalovaná 4/ a že vydražená nehnuteľnosť je obydlím žalovaných. Po podpise zmluvy o pôžičke bola spísaná notárska zápisnica, v ktorej žalovaní ako dlžníci urobili vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu a súhlasili s exekúciou pohľadávky veriteľa zo zmluvy o pôžičke, vrátane zmluvnej pokuty.

3. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že uznesením Okresného súdu Trnava č. k. -14 zo dňa 22.1.2013 bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, týkajúca sa predmetnej zmluvnej pokuty (uplatňovanej žalobcom vo výške ako v danom spore voči žalovaným, t.j. 52,12 % ročne, pričom zmluvná pokuta bola v zmluve o pôžičke dojednaná vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy, t.j. 182,5 % ročne), na základe exekučného titulu - vyššie uvedenej notárskej zápisnice. Dôvodom bola neplatnosť notárskej zápisnice pre neprimeranú výšku zmluvnej pokuty podľa § 39 O. z., odporujúcej dobrým mravom. Zo strany oprávneného (žalobcu) došlo podľa záveru exekučného súdu k zneužitiu jeho postavenia, keďže zmluvná pokuta vo výške 70.000 eur za obdobie od 29.9.2003 do 29.8.2011 a od 30.8.2011 do zaplatenia vo výške 1 % týždenne zo sumy 26.024,03 eur, je v zjavnom nepomere s právami druhej zmluvnej strany (dlžníka). Preto exekučný súd konštatoval, že oprávnený sledoval iné ciele než aké má plniť zmluvná pokuta, ktorej hlavným účelom je zabezpečenie splnenia povinnosti. Dojednanie o zmluvnej pokute v dohodnutej výške kvalifikoval exekučný súd ako neprimerané, majúce pre dlžníka likvidačný charakter. S prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej pohľadávky, bola podľa záveru exekučného súdu zmluvná pokuta dojednaná v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho je dojednanie o zmluvnej pokute podľa § 39 O. z. absolútne neplatné. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -116 zo dňa 31.3.2014 bolo uznesenie prvoinštančného exekučného súdu potvrdené a odvolací súd konštatoval správnosť posúdenia otázky neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty exekučným súdom.

4. Súd prvej inštancie poukázal aj na opätovné iniciovanie exekučného konania žalobcom dňa 14.4.2020 na Okresnom súde Banská Bystrica, ktorý uznesením zo dňa 29.4.2020 sp. zn. zamietol návrh oprávneného (žalobcu) na vykonanie exekúcie voči povinným (žalovaným 1/ až 4/). Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21.7.2020 sp. zn. bola zamietnutá sťažnosť oprávneného (žalobcu) proti uzneseniu o zamietnutí návrhu oprávneného (žalobcu) na vykonanie exekúcie. Následne Ústavný súd SR nevyhovel ústavnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 20.12.2021). Vyslovil právny záver, že hoci okresný súd v napadnutom uznesení odkázal na rozpor zmluvnej pokuty, ktorá bola predmetom notárskej zápisnice, so zákonom a s dobrými mravmi iba veľmi stručne (väčšinu relevantnej časti odôvodnenia venoval nesprávnym záverom vo vzťahu k spochybňovaniu ultraaktívnej aplikácie § 240a Exekučného poriadku), aj takýto stručný odkaz na rozpor s dobrými mravmi bol dostatočným podkladom na zamietnutie návrhu sťažovateľa na vykonanie exekúcie.

5. Ústavný súd ďalej argumentoval, že v notárskej zápisnici bolo stanovené, že v prípade omeškania dlžníka s vrátením celého dlhu si zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy, teda pre lepšiu orientáciu ide o sankciu vo výške ohromujúcich 182,5 % z dlžnej sumy. Exekučné vymáhanie takejto zmluvnej pokuty je podľa názoru ústavného súdu v akejkoľvek civilizovanej krajine celkom iste neprípustné. Toto si zjavne uvedomoval aj sťažovateľ a vo svojom návrhu na začatie exekúcie uplatnil „len“ polovicu z takto určenej sankcie, t. j. 0,25 % denne z dlžnej sumy, čo ale stále predstavovalo 91,25 %. Aj takto stanovená sankcia predstavuje podľa ústavného súdu (bez potreby citovania rozsiahlej judikatúry exekučných súdov rôznych stupňov) zmluvnú pokutu celkom zjavne neprimeranú a v jasnom rozpore so zákonom a s dobrými mravmi. Ide stále o zmluvnú podmienku, ktorá ukladá dlžníkovi povinnosti v zjavnom nepomere s veriteľom, pričom možno konštatovať, že veriteľ využijúc svoje silnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu, sledoval takto stanovenou sankciou iné ciele, než aké má plniť zmluvná pokuta, ktorej hlavným cieľom je zabezpečenie splnenia povinnosti. Dlžník sa pri takto stanovenej sankcii dostáva do dlhovej špirály a v konečnom dôsledku cez zmluvnú pokutu zaplatí niekoľkonásobne viac ako bola dlžná istina. Na margo účelového postupu sťažovateľa ústavný súd dodal, že ak exekučný súd považoval už raz zmluvnú pokutu vo výške 52,12 % ročne z dlžnej sumy (v kontexte predmetnej notárskej zápisnice) za nezákonnú a v rozpore s dobrými mravmi, ťažko si predstaviť, že by zmluvnú pokutu vo výške 91,25 % ročne z dlžnej sumy (v kontexte rovnakej notárskej zápisnice) mohol považovať za zákonnú a v súlade s dobrými mravmi. V tomto aspekte pôsobili apely sťažovateľa na ochranu jeho legitímnych očakávaní a na princíp právnej istoty (vo vzťahu k SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) nenáležite.

6. V posudzovanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute v čl. 4 Zmluvy o pôžičke zo dňa 4.9.2003 uzavretej medzi stranami konania je absolútne neplatným právnym úkonom, pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 O. z. (zdôraznil, že posudzoval konkrétne ustanovenie zmluvy o pôžičke, v časti dojednania zmluvnej pokuty, z hľadiska primeranosti pri omeškaní za jednotku času, a nevychádzal z celkovej uplatnenej výšky nároku žalobcu, ktorý narástol po mnohých rokoch omeškania žalovaných, akceptujúc námietku žalobu o možnosti zabrániť dĺžke omeškania dlžníkom).

7. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konkretizoval, že pri omeškaní s úhradou celého dlhu za jeden deň, vznikla by povinnosť žalovaným ako dlžníkom platiť zmluvnú pokutu 130,12 eur denne, v dôsledku čoho za 4 dni omeškania by žalovaní zaplatili na zmluvnej pokute viac ako celú (hrubú) priemernú mesačnú mzdu (predstavujúcej v roku 2003 sumu 476,83 eur). Žalovaní ako bežné fyzické osoby by podľa zmluvy boli povinní uhradiť denne viac ako 1/4 priemernej mesačnej mzdy v danom roku, ako sankciu za neplnenie zmluvy, čo je pre tieto osoby zjavne neprimerané, potenciálne likvidačné a vystavujúce dlžníkov pokračujúcej dlhovej špirále, smerujúcej k osobnému bankrotu. Pre porovnanie súd prvej inštancie uviedol, že sankcia za omeškanie dlžníka v danom roku formou úroku z omeškania, predstavovala v čase vzniku omeškania 12,5 % (t. j. 8,84 eur denne). Pri porovnaní s minimálnou (hrubou) mzdou v roku 2003 vo výške 201,82 eur (150 eur netto), dohodnutá zmluvná pokuta za deň omeškania by dosahovala takmer výšku čistej mesačnej minimálnej mzdy v danom roku, za deň omeškania. Viac ako 14-násobný rozdiel s bežnou zákonnou sankciou za omeškania nemôže ospravedlniť ani vysvetliť poukaz na viacero funkcií zmluvnej pokuty, okrem iných aj funkcie sankčnej.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že z hľadiska posudzovania potenciálnej výšky škody, ktorá mohla žalobcovi neuhradením dlhu vzniknúť, nebolo reálnym (a žalobca uvedené ani nevysvetlil), že by sa škoda mohla dostať na úroveň dohodnutej výšky zmluvnej pokuty 182,5 % ročne z dlžnej sumy. Potenciálny úrok, ktorým by žalobca mohol peňažné prostriedky teoreticky priemerne zhodnotiť (vychádzajúc z úrokovej sadzby, za ktorú banky poskytovali úvery v danom čase podľa mesačného výkazu o stave úverov, a to pri vyššie úročených dlhodobých úverov nad 5 rokov vo výške 12,74 % ročne), pri požičaní inému subjektu (hoci žalobca v danom čase povolením na poskytovanie pôžičiek ani nedisponoval a poskytoval len bezúročné pôžičky), mohol predstavovať približne výšku 25 % ročne, ktorá je výrazne pod úrovňou dojednanej zmluvnej pokuty. Ani v prípade dojednania spotrebiteľského krátkodobého úveru s obmedzením úročenia na 30 %, ani so započítaním úroku z omeškania 12,5 % ročne, sa nemožno dostať na dohodnutú výšku zmluvnej pokuty (ani na v danom spore uplatňovanú výšku 52,12 % ročne). Spotrebiteľ je pritom chránený množstvom povinných informácií zo strany veriteľa. Žalovaní v danom spore predstavovali pritom osoby, ktoré boli pri uzatváraní predmetnej zmluvy v zjavnej finančnej tiesni a účelom pôžičky bolo vyplatenie ceny ich vydraženého obydlia v exekúcii.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetná zmluva bola uzavretá v čase, kedy neobsahoval možnosť moderácie neprimeranej zmluvnej pokuty súdom a preto pri uzatváraní zmluvy so žalovanými sa žalobca nemohol spoliehať na to, že v prípade jej neprimeranosti by zmluvná pokuta bola spravodlivo znížená. Žalobca si pritom voči žalovaným priebežne uplatňoval rôzne časti takto dojednanej zmluvnej pokuty (aj s poukazom na vyššie uvedené dve exekučné konania). Hodnotenie súladu s dobrými mravmi bolo však potrebné posudzovať podľa konkrétneho zmluvného dojednania v zmluve o pôžičke (nie podľa rôzne žalobcom uplatňovanej časti zmluvnej pokuty). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v prejednávanej veci dospel k zhodnému záveru s vyššie uvedeným právnym záverom Ústavného súdu SR, poukazujúc na konkrétne okolnosti prípadu, charakter žalovaných (bežné fyzické osoby, ktoré sú rodinnými príslušníkmi), účel pôžičky a zrejmú finančnú tieseň žalovaných v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Nebolo ale možné prihliadať na okolnosti tvrdené stranami konania, ktoré mali nastať až po dohodnutí zmluvnej pokuty.

10. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s poukazom žalobcu na rozsiahlu judikatúru, ktorá pripúšťala dojednanie o zmluvnej pokute vo vyššom rozsahu, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Zdôraznil, že rozpor s dobrými mravmi súd musí posudzovať v každom prípade striktne individuálne, s prihliadnutím na okolnosti a špecifiká každej veci. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi pritom nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale aj z celkového charakteru dojednania, zahrňujúceho zohľadnenie obsahu pohnútky a účelu, prihliadajúc na všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzavretý. Označené rozhodnutia neriešili rovnakú situácia ako v danom spore, preto na nich nebolo možné prihliadať (spory, v ktorých

dlžníkmi boli právnické osoby, či fyzické osoby podnikatelia, resp. v prípade občianskoprávnych pôžičiek, nevykazovali osobitosti ako v prejednávanej veci). Súd prvej inštancie dodal, že zmluvná pokuta vo výške 0,5 % za každý deň omeškania môže byť vo všeobecnosti súladná s dobrými mravmi, napr. v obchodnoprávnych vzťahoch, či pri inom účele pôžičky alebo za iných celkových okolností prípadu, nebola však prijateľná a primeraná z hľadiska dojednania o zmluvnej pokute v prejednávanom spore.

11. K obrane žalovaných týkajúcej sa tvrdenej skutočnosti, že celú istinu pôžičky uhradili už niekoľko rokov po jej poskytnutí postupnými úhradami, o ktorých im však žalobca nevydal potvrdenie (uspokojili sa s ubezpečením žalobcu, že má takýto postup), súd prvej inštancie skonštatoval neunesenie dôkazného bremena. Obdobne žalovaní neuniesli dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že im nebola poskytnutá celá suma pôžičky, iba 700.000,- Sk (t. j. suma 23.235,74 eur), keďže 84.000,- Sk (t. j. 2.788,29 eur) mali predstavovať úroky, teda neodovzdanie celej dohodnutej požičanej sumy žalobcom.

12. Súd prvej inštancie vyhodnotil neunesenie dôkazného bremena aj vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, ktorého žalovaní mali uviesť do omylu tým, že v ňom vytvorili dojem, že sú bonitné osoby „milionári“, ktorí nebudú mať problém svoj dlh splatiť v dohodnutej lehote. Ak by aj žalovaní neuviedli žalobcovi všetky súvislosti ich aktuálnej situácie v čase žiadosti o pôžičku (v období časovej tiesni snažiac sa o zachovanie ich obydlia), podstata ich zlej finančnej situácie vyplývala každému prípadnému veriteľovi (zachovávajúcemu bežnú opatrnosť) zo samotnej podstaty veci, keď žalovaní sa nesporne pokúšali cez „známeho“ získať prostriedky na úhradu ceny vydraženej nehnuteľnosti, ich vlastného obydlia – rodinného domu, z dôvodu exekúcie formou dražby. Súd nepovažoval za hodnoverné, že si žalobca neuvedomoval rizikovosť pôžičky, ktorú pritom sám na viacerých miestach tvrdil a ktorou ospravedlňoval výšku dohodnutej zmluvnej pokuty. Ak by žalovaní nemali zásadné finančné problémy, neobracali by sa na neznámu osobu so žiadosťou o urgentnú pôžičku, ale čerpali by napr. úver v banke. Uvedené vyplýva aj zo samotného účelu čerpania pôžičky v zmluve (exekúcia vedená na obydlie žalovaných). Žalobca teda mohol mať pochybnosti o reálnej schopnosti žalovaných vrátiť požičané prostriedky riadne a včas, spoliehajúc sa na to, že sa mu tieto niekoľko násobne vrátia prostredníctvom zmluvnej pokuty.

13. Sám žalobca tvrdil, že by nebolo logické, ak by uzavrel zmluvu, v ktorej na strane dlžníka by vystupovala len osoba, ktorá nemá majetok, ani za pomoci pôžičky nenadobudne majetok a vedie sa proti nej exekúcia (voči žalovaným 1/, 2/ bola exekúcia vedená). Aj z uvedenej argumentácie žalobcu je zrejmé, že si bol vedomý nepriaznivej finančnej situácie žalovaných, pričom žalovaní 3/, 4/ boli len mladými dospelými, bez akéhokoľvek majetku a žalovaná 4/ bola iba študentkou. Žalobca taktiež nepreukázal svoje tvrdenie, že celé obsahové znenie zmluvy o pôžičke, vrátane dojednania o zmluvnej pokute, navrhovali žalovaní (ktorí tvrdenie jednoznačne sporovali), keďže zmluvné podmienky nastolil žalobca (vrátane dojednania o zmluvnej pokute). Súd prvej inštancie konštatoval, že už s poukazom na samotný charakter pozície žalobcu ako veriteľa, poskytujúceho pôžičku na základe žiadosti žalovaných, je táto pozícia nepochybne silnejšou z hľadiska akéhokoľvek vyjednávania a nastavovania podmienok zmluvy. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobca bežne používal aj neskôr v ním uzatváraných zmluvách o pôžičke, totožné formulácie, aj výšku zmluvnej pokuty, ako to dojednal v danej veci (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 19.12.2017, kde v inej zmluve o pôžičke uzatvorenej žalobcom ako veriteľom bola použitá rovnaká formulácia a výška dojednanej zmluvnej pokuty). V konaní nebolo pritom sporné, že žalobca poskytoval obdobné pôžičky opakovane, v počte približne dve ročne, s obdobným znením zmluvných podmienok. Preukazovanie skutočnosti, ktorá zo strán bola aktívna v časti formulovania zmluvných podmienok, je pritom relevantné len z hľadiska zisťovania celkových okolností prípadu. Posudzovanie súladu ustanovenia zmluvy s dobrými mravmi má objektívny charakter.

14. Za doplňujúci dôvod konštatovania neprimeranosti zmluvnej pokuty v danej veci súd prvej inštancie označil aj existenciu ďalšieho zabezpečenia záväzku, a to ručiteľského záväzku tretej osoby, podpísaného nesporne v rovnaký deň ako predmetná zmluva, na rovnakom mieste a v úzkej nadväznosti na podpis samotnej zmluvy, teda o zabezpečení záväzku musel si byť žalobca vedomý už v čase formulácie zmluvnej pokuty a podpisovania predmetnej zmluvy. Vymáhanie nároku žalobcu na úhradu istiny bola zabezpečená tiež notárskou zápisnicou, umožňujúcou exekučné vymáhanie požičanej sumy bez potreby súdneho konania.

15. K poukazu žalobcu na reparačnú funkciu zmluvnej pokuty súd prvej inštancie konštatoval, že bolo prejavenou vôľou žalobcu uzatvoriť zmluvu o pôžičke ako bezúročnú, pričom nič mu nebránilo

dojednať v predmetnej zmluve primeraný úrok ako odplatu za poskytnuté prostriedky (v súlade so zákonom). Stanovenie prípadných sankcií za omeškanie dlžníka (nad rámec zákonného úroku z omeškania) musí byť vždy formulované spôsobom, aby tento nárok bol v súlade s dobrými mravmi, a nie v likvidačnom rozsahu. Na strane žalovaných nebol preukázaný úmysel poškodiť žalobcu, ktorý mal tiež možnosť dojednať primeranú výšku zmluvnej pokuty. Žalobca si mohol uplatniť na kompenzáciu tiež zákonné úroky z omeškania (predstavujúce zákonnú sankciu za omeškanie), ktorý nárok si neuplatnil. K argumentácii žalobcu, že notárska zápisnica je exekučnou zápisnicou, predstavujúcou verejnú listinu, súd prvej inštancie uviedol, že samotné formulovanie záväzku do notárskej zápisnice notárom, nevylučuje prieskum súladnosti v zápisnici obsiahnutého právneho úkonu s dobrými mravmi súdom (ktorú povinnosť preskúmavania napr. priamo ukladá exekučnému súdu i aktuálne znenie Exekučného poriadku v ustanovení § 53 ods. 3 písm. h/), ak záväzok v zápisnici odporuje zákonu alebo je v rozpore s dobrými mravmi). Notár len spisuje vôľu účastníkov a forma notárskej zápisnice posilňuje dôkaznú pozíciu veriteľa z istých hľadísk (identity dlžníkov, dohodnutého obsahu záväzkov), avšak prípadný rozpor úkonu s dobrými mravmi vždy zostáva na posúdení súdu (s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré notárovi nemusia byť známe). Vzhľadom na možnosť zneužitia notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu, zákonodarca podriadil tento typ exekučného titulu osobitnému prieskumu v rámci exekučného konania (so zameraním na súlad s dobrými mravmi), a s účinnosťou od 15.10.2008 priamo vylúčil záväzky týkajúce sa zmluvných pokút z takýchto notárskych zápisníc ako exekučných titulov (§ 45 ods. 3 Exekučného poriadku).

16. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým bola zmluvná pokuta dojednaná, ako konštatoval súd prvej inštancie, nebolo možné dlh na zmluvnej pokute platne uznať (absolútne neplatným je potom aj samotné uznanie dlhu, ktoré tak nevyvoláva žiadne právne následky). S prihliadnutím na hodnotu i význam zabezpečovanej pohľadávky, ako i všetky okolnosti prípadu, súd prvej inštancie dospel k záveru o kvalifikovanom rozpore dojednania o zmluvnej pokute s dobrými mravmi (§ 39 O. z.), v dôsledku čoho žalobu zamietol. Nebol preto dôvod zaoberať sa podrobne ostatnými námietkami žalovaných vo vzťahu k nároku žalobcu. Súd prvej inštancie v závere konštatoval, že nebol viazaný právnym posúdením veci predchádzajúcimi súdmi v súvislosti s exekučnými konaniami a vec posudzoval samostatne, vzhľadom na skutkový stav preukázaný v konaní. Dospel pritom k rovnakému právnemu záveru ako vyššie uvedené súdy, majúc za to, že porušením princípu právnej istoty a princípu ochrany legitímnych očakávaní, by v tomto prípade bolo práve vyhovenie žalobe a posúdenie dojednania o zmluvnej pokute ako súladného s dobrými mravmi, v rozpore s predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov SR v tejto veci. Podľa ( č. v znení neskorších predpisov) súd prvej inštancie zastavil konanie v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, týkajúceho sa nároku na zmluvnú pokutu od doby kedy si už žalobca nárok neuplatňoval a zo súm po uvádzanom dátume úhrady istiny pôžičky do zaplatenia. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením v spojení s a . Žalovaní boli v konaní úspešní a v časti späťvzatia žaloby nebolo preukázané, že bola podaná dôvodne (v dôsledku čoho žalobca zavinil zastavenie konania) a preto žalovaným bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. Proti tomuto rozsudku voči prvému výroku (I.) a tretiemu výroku (III.) podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe a uložením povinnosti žalovaným 1/ až 4/ nahradiť mu spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil ust. , , g), . Namietal, že dojednaná výška zmluvnej pokuty sama o sebe nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi a v konaní neboli preukázané okolnosti, ktoré by rozpor dojednania zmluvnej pokuty s dobrými mravmi zakladali. Výkon práva žalobcu uplatnenie nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty len vo výške 0,1428 % denne z omeškanej sumy (52,12 % ročne) nie je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca ním sleduje zákonný cieľ, kompenzáciu a sankciu za omeškanie s vrátením pôžičky. Žalovaní 1/ až 4/ boli povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 130,12 eur denne, teda na každého žalovaného pripadala suma 32,53 eur, čo bolo primerané hodnote a významu povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Jednalo sa pôžičku so zvýšeným rizikom, pri zohľadnení všetkých funkcií, ktoré zmluvná pokuta mala plniť (prevenčnej, reparačnej a sankčnej funkcie). Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu postupoval v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2020 sp. zn. , ktorý v inej veci posúdil, že zmluvná pokuta dojednaná vo výške 1 % denne z omeškanej sumy s vrátením pôžičky vo výške 60.000 eur, s ohľadom na okolnosti prípadu, je primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je neplatné podľa O. z. pre rozpor s dobrými mravmi. V uvedenom rozhodnutí bolo konštatované, že na neprimeranosť zmluvnej pokuty by nebolo

možné usudzovať iba z jej celkovej výšky, ak táto bola dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú dennú sadzbu zmluvnej pokuty (dlžníci mohli kedykoľvek zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že by si svoju zmluvnú povinnosť dodatočne splnili, čím by došlo k naplneniu účelu zmluvnej pokuty, t.j. k splneniu zabezpečeného záväzku). Najvyšší súd SR v označenom uznesení pritom neskúmal vplyv všetkých okolností na primeranosť výšky zmluvnej pokuty, len primeranosť jej samotnej výšky (všeobecné súdy skutočnosť odvracania dražby rodinného domu dlžníkov z dôvodu nesplatenia pôžičky voči tretej osobe, nepovažovali za okolnosť prípadu s vplyvom na primeranosť dojednanej výšky zmluvnej pokuty).

18. Ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vyjadrení zo dňa 25.6.2021, a to že aktuálne vyčíslená výška zmluvnej pokuty v danom spore (po zaplatení dlhu istiny zo zmluvy o pôžičke) 168.561,41 eur predstavuje priemerne sumu 27,51 eur denne. Nesprávne a rozporne s judikatúrou predloženou žalobcom mal súd odôvodniť neprimeranosť dojednanej zmluvnej pokuty, porovnaním jej dennej výšky s priemernou mesačnou hrubou mzdou, so sumou čistej minimálnej mzdy, keďže uvedené neodrážalo okolnosti prípadu, sociálne a majetkové pomery žalovaných, práve naopak. Súd posudzoval primeranosť výšky podľa zásadne odlišných kritérií. Súd tiež podľa žalobcu nesprávne posúdil, že žalovaní sú bežné fyzické osoby, v tiesni, aj ohľadom obydlia. Nesprávnosť porovnania sa mala týkať aj výšky zákonného úroku z omeškania ako odlišného právneho inštitútu. Žalobca označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. , s poukazom na odlišnosť inštitútov zmluvnej pokuty a náhrady škody, ktoré nemožno navzájom zamieňať. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) sp. zn. žalobca argumentoval, že dlžník je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu bez ohľadu na to, či veriteľovi vôbec nejaká škoda vznikla a nemôže sa brániť ani tým, že dohodnutá výška pokuty je evidentne v nepomere k vzniknutej škode. Žalobca ďalej zdôraznil, že účel pôžičky nemá vplyv na posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty, ktorý nemožno zamieňať s účelom dojednania o zmluvnej pokute. Ak súd považoval výšku zmluvnej pokuty za neprimeranú, mohol pristúpiť k moderácii tejto výšky podľa § 545a O. z.

19. Odvolanie žalobca zdôvodňoval aj odklonom súdu od judikatúry, ktorú predložil v spore, keď nesprávne svoje posúdenie rozporu zmluvnej pokuty s dobrými mravmi založil na dôvode, že žalovaní boli fyzické osoby a judikáty sa rovnako týkali fyzických osôb v pozícii dlžníkov. Súd nevysvetlil podľa názoru žalobcu ako účel pôžičky spôsobil rozpor dojednania s dobrými mravmi. V skutočnosti nikto zo žalovaných nebol vo finančnej tiesni. Žalobca sa pri uzatváraní zmluvy o pôžičke a dojednávaní zmluvnej pokuty nemohol spoliehať, že ručiteľ po uzavretí zmluvy dojedná ručiteľský záväzok. Žalobca poukazoval aj na odklon súdu od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.9.2008, v ktorom bola zmluvná pokuta dojednaná (za podobných okolností ako v prejednávanom spore, ako rýchla a bezúročná pôžička na krátku dobu bez možnosti veriteľa overiť schopnosť dlžníka, ktorým bola fyzická osoba) vo výške 1 % denne z omeškanej sumy, posúdená ako primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V porovnávanej veci súd nezohľadňoval účel pôžičky. Žalobcovi prislúchalo v uvedenej veci právo zabezpečiť si poskytnuté finančné prostriedky, keď nemohol predpokladať v čase uzavretia zmluvy, že nastanú skutočnosti porušenia povinnosti dlžníka plniť dlh. Bolo pritom prihliadané k celkovým okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval.

20. Žalobca v odvolaní k okolnostiam prípadu tiež uviedol, že žalovaní sa prezentovali ako bohatá rodina, žalobca nemal čas ani možnosť overiť si ich majetkové pomery, vzhľadom na bezodkladnosť pôžičky, pričom žalovaní prejavili úmysel prostredníctvom exekučnej dražby previesť rodinný dom z bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných 1/, 2/ do výlučného vlastníctva žalovanej 4/. Žalovaní preukázali žalobcovi, že na rodinnom dome s dvoma terasami, bazénom a veľkou záhradou (v hodnote cca 1.100.000,- Sk) viazne exekučný dlh vo výške 129.000,- Sk. Z vyjadrenia žalovaných o ich úspechoch v podnikaní na Slovensku a Ukrajine, ich sebaistého vystupovania ako aj z písomného vyhlásenia žalovaných v zmluve o pôžičke, si žalobca urobil záver o vysokej bonite žalovaných ako rodine. Žalovaní deklarovali ako účel pôžičky kúpu rodinného domu v exekučnej dražbe, avšak pri čerpaní pôžičky nepreukazovali jej účel. Žalovaní si sami určili termín splatnosti pôžičky. Dohodnutá zmluvná pokuta s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu bola primeraná.

21. Aj podľa uznesenia NS ČR sp. zn. zo dňa 27.5.2020, vyhláseného za porovnateľných okolností bola zmluvná pokuta vo výške 0,5 % denne všeobecne (bez prihliadnutia k okolnostiam prípadu) primeraná a v súlade s dobrými mravmi (porov. tiež rozhodnutie sp. zn. ,

, , , , , a ). Skutočnosť, že žalovaní 1/ až 4/ sú príslušníkmi jednej rodiny je podľa názoru žalobcu právne bezvýznamná okolnosť pre posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty. Súdy v označených rozhodnutiach nepovažovali za dôvodné zaoberať sa účelom pôžičky ako okolnosťou významnou pre posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty.

22. V ďalšej časti odvolania žalobca poukázal na jednotlivé rozhodnutia týkajúce sa inštitútu zmluvnej pokuty, a to uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. , rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. (súd sa nestotožnil s námietkou, že dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 5 % mesačne, t. j. 60 % ročne je neprimeraná), rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. (samotná výška zmluvnej pokuty nemohla založiť neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute, pritom nemožno vylúčiť, že okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana, môže v spojitosti s ďalšími okolnosťami prípadu napĺňať znaky konania, ktoré koliduje s dobrými mravmi). Dohodnutá výška zmluvnej pokuty neprekračuje podľa názoru žalobcu účel zmluvnej pokuty spočívajúci najmä v hrozbe dostatočne citeľnou majetkovou sankciou voči dlžníkovi pre prípad, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť. Ak je zmluva uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, v zmysle § 49 O. z. má dotknutý účastník zmluvy právo na odstúpenie od zmluvy (neznamená to automaticky, že došlo k uzavretiu neplatného právneho úkonu). Hrubý nepomer sa posudzuje porovnaním hodnôt vzájomného plnenia, pri zmluve o pôžičke pôjde o úroky. V posudzovanej veci však medzi žalobcom a žalovanými 1/ až 4/ neexistoval hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami zmluvných strán. Zmluvná pokuta nebola plnením, ktoré mali žalovaní primárne poskytnúť podľa zmluvy ich pôžičke a zmluvná pokuta ako zabezpečovací inštitút a sankcia za porušenie povinnosti, sa do vzájomného plnenia nemôže zahrnúť. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. funkcia zmluvnej pokuty spočíva v hrozbe majetkovou sankciou voči subjektu, ak záväzok nesplní riadne a včas. Má teda viesť dlžníka k včasnému a riadnemu plneniu. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. , ak veriteľ uzatvára zmluvu s dlžníkom, u ktorého nemožno odhadnúť mieru zmluvnej spoľahlivosti, ide z ekonomického hľadiska o väčšie riziko a za rozpor s dobrými mravmi nemožno považovať, ak je záväzok zabezpečený dôraznejšími sankciami pre prípad jeho nesplnenia. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. za výkon práva v rozpore s dobrými možno považovať len také konanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale je vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. má postup súdu podľa § 3 ods. 1 O. z. miesto len vo výnimočných situáciách a korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty. Obdobne bola posúdená vec v rozhodnutí NS ČR sp. zn. .

23. Ďalšia časť odvolania sa týkala poukazu žalobcu na moderačné právo súdu znížiť zmluvnú pokutu, čo je možné len pri platne dojednanej zmluvnej pokute, s označením rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. , rozsudoku Krajského súdu v Žiline sp. zn. , Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. (kde bolo vytknuté všeobecným súdom nedostatočné odôvodnenie neaplikovania moderácie zmluvných pokút v dojednaných zmluvách uzavretých od 1.10.1998 do 10.1.2000 podľa § 545a O. z.), keďže aj v danom prípade súd prvej inštancie mohol využiť moderačné právo, k časti zmluvnej pokuty v období od 1.1.2008 do úplného vrátenia pôžičky. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. osobné, majetkové, či sociálne pomery žalovaného subjektu nie sú kritériom ani pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty, ani pri znižovaní výšky dojednanej zmluvnej pokuty. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. žalobca argumentoval, že nie je dôvod moderovať primerane vysokú pred súdom uplatnenú výšku zmluvnej pokuty s ohľadom na skutočnosť, že si žalobca neuplatňuje úroky ani úrok z omeškania. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu nevysporiadal s argumentáciou v bode 364. jeho vyjadrenia zo dňa 18.2.2022, keďže nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania. Bolo by krajne nespravodlivé a v rozpore s právom, ak by z nepoctivého správania pri uzatváraní zmluvy o pôžičke žalovaní 1/ až 4/ získali neoprávnený prospech veľkého rozsahu na škodu žalobcu, spočívajúci v nezaplatení žalobcovi akejkoľvek odmeny za poskytovanie nedobrovoľnej pôžičky a akejkoľvek sankcie za omeškanie s jej vrátením, hoci za bežných okolností by museli platiť obvyklý úrok za porovnateľnú pôžičku ako odmenu a tiež zákonný úrok z omeškania, resp. dojednanú zmluvnú pokutu.

24. Žalobca namietal v odvolaní nesprávne skutkové zistenie, ku ktorému dospel súd, že žalovaní neuviedli žalobcu do omylu, vytvorením dojmu, že sú bonitné osoby a nebudú mať problém splniť dlh v lehote splatnosti. Na preukázanie majetku žalovaných 1/, 2/ a spísanie účelu pôžičky, žalovaní predložili uznesenie o schválení príklepu na dražbe Er 323/98, z ktorého žalobca zistil, že všeobecná hodnota

rodinného domu, na kúpu ktorého sa má použiť pôžička, je podľa znaleckého posudku 1.110.459,- Sk, pričom na ňom viazne dlh vymáhaný v exekúcii 128.706,- Sk. Pri ústnom dojednávaní zmluvných podmienok sa žalobca stretol so žalovanými v ich dome, ktorý bol dvojpodlažný s bazénom, dvoma terasami a rozľahlou záhradou. Žalobca si tak vytvoril dojem o luxusnom životnom štýle žalovaných. Žalovaní tiež tvrdili, že očakávajú vysoké príjmy z podnikania na Slovensku a Ukrajine.

25. Nesprávnym skutkovým zistením súdu podľa názoru žalobcu bolo, že žalovaní sa nachádzali v zlej finančnej situácii. Na strane žalovaných v skutočnosti neexistovala žiadna tieseň, ale nevôľa žalovaného 1/ zaplatiť exekučný dlh. Tiesňou sa rozumie objektívne ekonomický alebo sociálny, niekedy i psychický stav, ktorý svojou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania, že vykoná právny úkon, ktorý by inak nevykonala. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). Aj podľa dôvodovej správy k tieseň predstavuje mimoriadne ťaživú situáciu vyvolanú určitou, hoc len prechodnou, naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v možnostiach poškodeného. Spravidla pôjde o hospodárske ťažkosti, záujem zachovať vlastníctvo bytu na vyriešenie naliehavej sociálnej situácie. Z písomnej výpovede žalovaného 1/ zo dňa 7.8.2021 vyplývalo, že rodinný dom šiel do dražby, snažili sa ho vydražiť späť prostredníctvom žalovanej 4/, peniaze na dražobnú zábezpeku dokázali dať dokopy, ale so zvyškom už mali problémy. Nepočítal s tým, že by svoj záväzok nemal splatiť, dokonca úmyselne nezaplatiť. Pôžičku sa mu nepodarilo splácať tak, ako si pôvodne myslel, že dokáže. Žalovaná 2/ vo výpovedi na pojednávaní pred súdom vo veci sp. zn. uviedla, že žalovaný 1/ povedal, že urobí všetko preto, aby pôžičku vedeli splatiť. Z uvedeného preto nevyplýva preukázanie naliehavej mimoriadne ťaživej finančnej situácie žalovaných. Tvrdenia žalovaných o ich údajnej tiesni, boli s ohľadom na sudcovskú koncentráciu konania, neprípustné nové tvrdenia. Žalovaným nehrozila žiadna strata rodinného domu v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a nebola preukázaná ich tieseň, ako ani finančná tieseň, či tieseň ohľadom ich obydlia. Žalovaní vo vyjadrení zo dňa 16.8.2021 priznali, že zo strany žalobcu nešlo o jednorazovú pôžičku fyzickej osobe v núdzi. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaní mali zabezpečené bývanie v rodinnom dome, ktorý za pomoci peňazí vydražila žalovaná 4/, čím bolo zachované obydlie (neexistovala naliehavá potreba žalovaných riešiť mimoriadne ťažkosti s ich obydlím, ani naliehavá sociálna situácia). Dlh 129.000,- Sk, ani iný dlh, tu nebol naliehavý ani mimoriadne ťaživý. Uvedenému záveru zodpovedá ich vyhlásenie k zmluve o pôžičke o slobodnej a vážnej vôli.

26. Žalobca v odvolaní poukázal na nepreukázanie skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke mal vedomosť o zlej finančnej situácii žalovaných, tým skôr nebolo preukázané, že mal vedomosť o nejakej ich tiesni. Túto skutočnosť žalovaní v konaní netvrdili a žalobca nemal dôvod sa voči tomu tvrdeniu brániť, napr. predložením uznesenia Okresného súdu v Trnave o schválení príklepu dražby sp. zn. Er 323/98. Článok 1 zmluvy o pôžičke sa odvolával práve na listinu o schválení príklepu z dražby nehnuteľnosti. Žalobca nevedel o iných dlhoch žalovaných a v čase uzatvárania predmetnej zmluvy banky neposkytovali rýchle bezúročné pôžičky, vybavenie úveru bolo administratívne a časovo náročnejšie ako vybavenie súkromnej pôžičky. Účel pôžičky podľa zmluvy o pôžičke znel na úhradu ceny vydraženej nehnuteľnosti rodinného domu, s odkazom na uznesenie o schválení príklepu z dražby. Pre žalobcu z uvedeného vyplývalo, že žalovaní sú v skutočnosti bohatí, obydlie žalovaných nie je naliehavo ohrozené. Žalovaní sľúbili žalobcovi, že ak včas neprídu očakávané platby z podnikania, vybavia si inú pôžičku. Žalobca nemal tak objektívne pochybnosti o schopnosti žalovaných vrátiť požičané prostriedky riadne a včas. Nemalo by inak význam dojednávať zmluvnú pokutu so žalovanými. Rizikovosť pôžičky vnímal tak, že nemal možnosť riadne preveriť schopnosti splatiť pôžičku. Dojednaním solidárneho dlhu žalobca odstránil riziko, že sa niektorí zo žalovaných umelo stanú nemajetnými, čoho dôsledkom by bola vymožiteľnosť len časti požičanej sumy. V čase dojednávania pôžičky žalobca zistil, že exekučnou dražbou budú prevedené nehnuteľnosti na deti žalovaných 1/, 2/. Tieto skutočnosti nemohol v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca uplatniť bez svojej viny (bod 75 odvolania), pretože žalovaní netvrdili, že uzavretie zmluvy o pôžičke so všetkými žalovanými, nielen s jedným z nich, je účelové z dôvodu, že žalobca vedel o ich zlej finančnej situácii. Situácia ohľadom obydlia žalovaných nebola naliehavá ani mimoriadne ťaživá, preto žalovaní neboli v tiesni.

27. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne preniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu kto navrhoval podmienky zmluvy, vrátane dojednania o zmluvnej pokute, konkrétne že týmto subjektom bol žalobca. Dôkazné bremeno mali niesť žalovaní, nie žalobca. Súd sa riadne nevyporiadal s argumentáciou žalobcu, že žalovaní navrhli všetky podmienky zmluvy o pôžičke v bode 6 písomného

vyjadrenia žalobcu z 11.5.2020. Nezodpovedá obvyklej praxi, aby dlžníkovi žiadajúcemu o pôžičku navrhoval veriteľ na ako dlho si potrebuje požičať peniaze, pričom termín splatnosti odráža finančnú potrebu dlžníka, ktorá je mu známa. Boli to žalovaní, ktorí oslovili žalobcu so žiadosťou o pôžičku. Termín splatnosti navrhli práve oni. Žalobca vypracoval text zmluvy o pôžičke obsahujúci výlučne len podmienky navrhnuté žalovanými. Tí konali vo svoj prospech a navrhli taký termín splatnosti, o ktorom verili, že ho dodržia a nebudú povinní platiť zmluvnú pokutu (o čom svedčí výsluch žalovanej 2/ zo dňa 22.4.2022, že žalovaný 1/ sa snažil získať peniaze v rodine, nepodarilo sa mu, získal kontakt od p. C. na žalobcu a dohodli sa, že peniaze poskytne na 3 mesiace a žalovaná 4/ vo výpovedi potvrdila, že rodičia mali peniaze na zábezpeku, otec zháňal ostatné, nakoniec sa povedalo, že sa požičajú peniaze, kým sa žalovanému 1/ podarí získať peniaze od jeho dlžníkov). Ak žalovaní vedeli v čase uzatvárania zmluvy o finančných ťažkostiach žalovaného 1/, ak tieto tajili, dobrovoľne nič nesplatili a pôžička bola nútene vymožená v exekúcii 18 rokov po termíne splatnosti, potom pre úspech žalobcu nebolo potrebné preukázať úmysel ho poškodiť, keďže postačovalo preukázanie nepoctivého konania žalovaných.

28. Žalobca v odvolaní tiež argumentoval, že exekučný súd uznesením zo dňa 29.4.2020 sp. zn. zamietol návrh na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, z čoho vyplýva, že vykonal prieskum súladu dojednanej zmluvnej pokuty s dobrými mravmi, so záverom, že zmluvná pokuta je v súlade s dobrými mravmi, keďže nerozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu podľa § 53 ods. 3 písm. h) Exekučného poriadku. Žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že žalobca dojednal zmluvnú pokutu za účelom, aby sa obohatil na úkor žalovaných. Objektívne nemohol predpokladať dlhodobé porušovanie povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Súd mal preukázané, že v období uzatvorenia zmluvy nedochádzalo zo strany žalobcu k uzatváraniu akýchkoľvek zmlúv o pôžičke za účelom dosahovania zisku. Žiaden súd doposiaľ nerozhodol v danej veci, inak by bola daná prekážka v rozhodnutej veci, pričom konanie by bolo zastavené. Preto posúdením dojednania o zmluvnej pokute ako súladného s dobrými mravmi, by súd neporušil princíp právnej istoty ani princíp ochrany legitímnych očakávaní. Súd prvej inštancie ale rozhodol v rozpore s jeho vlastným rozhodnutím v obdobnej veci sp. zn. (v označenom spore súd posúdil zmluvnú pokutu vo výške 1 % denne z dlžnej sumy s odôvodnením, že jej výška neprekračuje účel, spočívajúci najmä v hrozbe dostatočne citeľnou majetkovou sankciou voči dlžníkovi). Obdobne Okresný súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. dospel k záveru, že zmluvná pokuta 0,5 % denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je s ohľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je neplatné podľa § 39 O. z.

29. Súd prvej inštancie, podľa názoru žalobcu v odvolaní, rozhodol i v rozpore s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. , v obdobnej veci, ktorý posúdil dojednanie o zmluvnej pokute vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy, s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, primerané. Žalobca v odvolaní konštatoval nepreukázanie existencie dlhov a finančných ťažkostí žalovaných (výška jedného dlhu činila 129.000,- Sk, čo vzhľadom na hodnotu rodinného domu nebolo možné posúdiť ako finančnú tieseň). Exekúcia dražbou rodinného domu v hodnote 1.100.000,- Sk na vymoženie uvedeného dlhu bez ďalšieho nezakladá finančnú tieseň žalovaných. Z výsluchu žalovanej 2/ vyplývalo, že žalovanému 1/ zostalo visieť v spoločnosti, ktorá zanikla konkurzom vyše 2.000.000,- Sk, mal v iných spoločnostiach neuhradené pohľadávky vo výške 5 až 6.000.000,- Sk. Žalovaný okrem toho podnikal, predával jódový preparát na Slovensku a Ukrajine, z čoho očakával vysoké platby z ktorých plánovali žalovaní splácať predmetnú pôžičku. Súd nesprávne potom vyhodnotil, že žalovaní boli v tiesni. Žalobca poukázal na výsluch žalovaných 2/ a 4/, z ktorých vyplývalo, že žalovaný 1/ bol úspešný v podnikaní v stavebníctve, zamestnával 50 až 60 zamestnancov, dostal sa do druhotnej platobnej neschopnosti. Ide o nové tvrdenie. Žalovaný 1/ bol skúsený podnikateľ a žalovaní boli solventní. O týchto skutočnostiach sa žalobca dozvedel prvýkrát až z výsluchu žalovanej 2/. Je pravdepodobné, že žalovaný 1/ vymohol väčšiu časť pohľadávok voči jeho dlžníkom ako bola jeho výška pôžičky. Žalovaní v čase uzatvorenia zmluvy, rodinný dom, ktorý bol predmetom dražby, bez ohrozenia užívali. V prípade nedoplatenia dražobnej ceny, súdny exekútor by vyhlásil ďalšie kolo dražby a žalovaní 1/, 2/ by zostali jeho vlastníkmi do ďalšieho kola dražby. Nebola tak preukázaná naliehavá hrozba straty obydlia.

30. Žalobca argumentoval v odvolaní vo vzťahu k finančnej tiesni žalovaných poukazom na svoje vyjadrenia zo dňa 22.4.2022. Žalovaní 1/ až 4/ na prvom stretnutí ani na stretnutí na notárskom úrade netvrdili, že sú v časovej či finančnej tiesni a z listinných dôkazov vyplýva, že boli majetní. Žalovaná 4/ neuviedla, že by aj so žalovaným 3/ mali nejaké finančné problémy. Nepovažovala finančné problémy žalovaných 1/, 2/ za významné, keď podpísala zmluvu o pôžičke (zjavne verila,

že sú finančné problémy zanedbateľné a pôžička bude splatená). Súd prvej inštancie sa s týmito argumentami nevyporiadal. Žalovaná 2/ a žalovaná 4/ vedeli o finančných ťažkostiach žalovaného 1/, tieto nepovažovali za významné pre ohrozenie splatenia pôžičky a o týchto ťažkostiach neinformovali ani žalobcu pri dojednávaní zmluvy. Žalobca nemal vedomosť o nadmernom zadĺžení žalovaných, o neexistencii príjmu žalovaných alebo iných vážnych finančných ťažkostiach z ktorých by mohol usudzovať na finančnú tieseň. Nemohol tak prirodzene tieseň ani zneužiť. Dojednanie zmluvnej pokuty pri bezúročnej rizikovej pôžičke v dohodnutej výške nebolo možné posúdiť ako zneužitie akejkoľvek tiesne, ale súladné s dobrými mravmi. Pokiaľ je plnením poskytnutie peňažných prostriedkov, sú z nich získavaným peňažným plnením úroky, nie zmluvná pokuta. Žalovaný 1/ mal vysoké príjmy z podnikania na Ukrajine s jódovým koncentrátom, čo preukazuje aj listinný dôkaz – kreditné avízo k zahraničnej platbe, z ktorého je zrejmé, že žalovaná 4/ dostala na svoj bankový účet platbu z Ukrajiny 18.6.2008 vo výške 3.550 eur, ako zálohu na jódový koncentrát. Žalovaný 1/ preto nebol v tiesni. V zmluve o pôžičke nešlo o dojednanie nezvládnuteľnej pôžičky, ani o zhoršujúcu situáciu žalovaných. Dojednaná zmluvná pokuta by v ich majetkových situáciách nebola likvidačná ani neprimeraná. Dá sa usudzovať, že žalovaní museli už v čase dojednania zmluvy o pôžičke vedieť, že budú dlho meškať a uviedli do omylu žalobcu ohľadom ich vôle, resp. schopnosti vrátiť pôžičku riadne a včas. Pravdivosti tvrdenia žalobcu o tom, že všetky podmienky zmluvy o pôžičke navrhli žalovaní nasvedčuje aj listinný dôkaz v spise – uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -116 zo dňa 31.3.2014, v ktorom sa uvádza, že žalovaní nepodali odvolanie ani sa nevyjadrili k odvolaniu, z čoho je zrejmé, že nemali námietky proti tvrdeniu žalobcu v odvolaní o tom, že žalovaní navrhli všetky podmienky zmluvy o pôžičke. Uvedené zapadalo do skutkového stavu veci s ohľadom na ostatné okolnosti preukázané v spore, keď žalobca usvedčil žalovaných, že sú dlhodobo a viacnásobní neplatiči a neuvádzajú pravdu ohľadom mnohých skutočností. Súd prvej inštancie opomenul zistiť skutočnosti zrejmé z výsluchu žalovaných 2/ a 4/ a z listinných dôkazov v spise.

31. Podľa názoru žalobcu v odvolaní súd prvej inštancie rozhodol i v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. z. , keď žalovaní boli povinní tvrdiť a preukázať relevantné skutočnosti, z ktorých mal vyplývať rozpor s dobrými mravmi. Použitie dobrých mravov pri výkone práva by malo zostať v každom prípade výnimočné. Nemalo by viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych práv stanovených zákonom a tým nežiaduco narušovať istotu v občianskoprávnych vzťahoch. Preto aplikácia ustanovenia O. z. je možná len vo výnimočných odôvodnených prípadoch. Záver o rozpore s dobrými mravmi musí byť v každom jednotlivom prípade opretý o konkrétne zistenia, ako aj o jasné a presvedčivé odôvodnenie súdu (komentár k , Švestka, Spáčil a kol., I. vydanie, 2008, C.H. BECK). V prípade žalovaných nešlo o výnimočný prípad odôvodňujúci aplikáciu ustanovenia O. z. Napadnuté rozhodnutie vo svojich dôsledkoch nespravodlivo odmeňuje nepoctivé správanie žalovaných a neoprávnene trestá žalobcu, ktorý konal dobromyseľne pri uzatváraní zmluvy. Súd prvej inštancie neuviedol, z akých skutkových zistení, dôkazov, myšlienkových postupov dospel k záveru o údajnej tiesni (finančnej, časovej, aj ohľadom obydlia žalovaných v čase uzatvárania zmluvy). Z vykonaného dokazovania vyplýval opačný záver. Nebolo zistené, že žalovaní neboli schopní zabezpečiť peniaze na doplatok dražobnej ceny do konkrétneho dátumu, dokedy bola žalovaná 4/ povinná doplatiť dražobnú cenu rodinného domu.

32. Žalobca v odvolaní namietal, že Ústavný súd SR, pravdepodobne si vedomý toho, že proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, v Náleze sp. zn. svojvoľne, nesprávne a nepreskúmateľne, v rozpore so súdnou praxou Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, ako aj v rozpore so svojou právomocou, posúdil, že predmetná zmluvná pokuta vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy je zjavne neprimeraná a v jasnom rozpore so zákonom a dobrými mravmi (hoci neuviedol ustanovenie zákona s ktorým je zmluvná pokuta v rozpore a ani neodôvodnil záver o neprimeranosti zmluvnej pokuty; neposúdil situáciu žalovaných 1/ až 4/ ako tieseň a priznal, že nemá právomoc na posudzovanie skutkových a právnych okolností napadnutého konania).

33. V závere odvolania žalobca namietol, že v prípade nevyhovenia odvolaniu voči výroku I., je potrebné vymedziť vo výroku III. napadnutého rozsudku o trovách konania, že žalovaní 1/ a 4/ majú nárok na náhradu trov konania každý v rozsahu 25 %. Výrok súdu prvej inštancie nezohľadnil ustanovenie § 512 ods. 1 O. z., ktoré uvádza, že ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel a ak niet inej dohody, je dlžník oprávnený plniť každému veriteľovi rovnaký diel.

34. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Súd prvej inštancie za účelom zistenia skutkového stavu vykonal riadne dokazovanie, s námietkami žalobcu sa náležite a preskúmateľne vysporiadal, pričom svoj postup presvedčivo odôvodnil. Podľa názoru žalovaných ani jeden z odvolacích dôvodov nie je daný. Žalobca nešpecifikoval v čom konkrétne by mala spočívať, tzv. iná vada konania a rovnako neuviedol, ktorý z navrhnutých dôkazov súd údajne nevykonal. Argumentácia žalobcu, že súd posúdil spornú zmluvnú pokutu ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi iba z jej celkovej výšky, ktorá bola dôsledkom dlhodobého omeškania, nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Súd v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou, vrátane uznesenia Najvyššieho súdu SR označeného žalobcom, prihliadol pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty k celkovým okolnostiam úkonu, pohnútke a účelu, ktorý sledoval, rovnako aj vzájomnému pomeru pôvodnej a sankčnej povinnosti. Uvedené kritériá sú obsiahnuté práve v rozhodnutí NS SR sp. zn. . Bolo zdôraznené, že súd by sa mal zaoberať všetkými relevantnými okolnosťami prípadu pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty, zamerajúc sa aj na iné skutočnosti, napr. hospodársku pozíciu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob zapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy, reciprocitu zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka, ako aj skutočnosť či došlo k vzniku škody alebo nie a pod. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že závery o primeranosti či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno len veľmi obtiažne zovšeobecniť a v tejto oblasti vydané viaceré súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu v inej konkrétnej okolnosťami determinovanej veci.

35. V úvahu podľa názoru žalovaných je treba vziať i výšku úrokov z omeškania, ktoré tiež predstavujú sankciu za porušenie povinností, ďalej výšku zabezpečenej čiastky, z ktorej možno usúdiť na neprimeranosť zmluvnej pokuty, s ohľadom na vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti (ods. 42 označeného uznesenia Najvyššieho súdu SR). Súd prvej inštancie teda nerozhodol v rozpore s citovaným uznesením najvyššieho súdu, keď zohľadnil okrem iného aj individuálne okolnosti prejednávanej veci. Neobstojí ani paušálny záver žalobcu, že Najvyšší súd SR označil zmluvnú pokutu vo výške 1 % denne z omeškanej sumy za primeranú, keď výslovne uviedol, že dovolatelia v danej veci dovolaciu otázku posudzovania súladu s dobrými mravmi formulovali iba vo vzťahu k určeniu samotnej výšky zmluvnej pokuty, nezohľadňujúc pritom i ďalšie okolnosti danej veci, v spojení s ktorými by mohol byť potom naplnený dôvod prípustnosti dovolania podľa . Dovolací súd limitovaný podaným dovolaním sa tak vyjadril iba vo vzťahu k problematike posudzovania primeranosti zmluvnej pokuty výlučne z jej celkovej výšky, bez ohľadu na iné okolnosti prípadu.

36. Žalovaní nesúhlasili, že by súd nedostatočne odôvodnil neprihliadnutie na judikatúru, na ktorú poukázal žalobca. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že primeranosť výšky zmluvnej pokuty je treba posúdiť v každom prípade individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu; závery o primeranosti či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno preto len veľmi obtiažne zovšeobecniť a predchádzajúce súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu v inej konkrétnymi okolnosťami determinovanej veci. Rovnako ako možno dojednanie o zmluvnej pokute podľa § 39 O. z. posúdiť z hľadiska súladu s dobrými mravmi len ako platné či neplatné (t. j. bez možnosti vidieť neplatnú výšku zmluvnej pokuty len čo do výšky presahujúcej rámec dobrých mravov), môže byť obdobne i výkon práva na zmluvnú pokutu podľa § 3 ods. 1 O. z. len v súlade či rozpore s dobrými mravmi. Prvoinštančný súd rozhodol v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, charakter žalovaných, účel pôžičky a zrejmú finančnú tieseň žalovaných v čase uzatvárania zmluvy. Žalobca opomína, že súdy opakovane dospeli k záveru v posudzovanej veci, že práve žalobcom uplatnená zmluvná pokuta odporuje dobrým mravom.

37. Žalovaní poukázali vo vyjadrení na uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 22.1.2013 č. k. , v ktorom exekučný súd dospel k záveru, že uplatnená zmluvná pokuta odporuje dobrým mravom, je značne neprimeraná a zo strany oprávneného subjektu došlo k zneužitiu jeho postavenia, pretože uplatnená zmluvná pokuta je v zjavnom nepomere s právami druhej zmluvnej strany – dlžníka. Z toho dôvodu sa javí, že oprávnený sledoval iné ciele než aké má zmluvná pokuta plniť, ktorej hlavným účelom je zabezpečenie splnenia povinnosti. S prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej pohľadávky je podľa záveru exekučného súdu dojednaná zmluvná pokuta v rozpore s dobrými mravmi a preto je podľa § 39 O. z. jej dojednanie neplatné. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 31.3.2014 č. k. -116 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie.

38. Žalovaní zdôraznili, že ani Ústavný súd SR nálezom zo dňa 20.1.2021 č. k. -50 nevyhovel sťažnosti žalobcu (ako oprávneného v exekučnom konaní proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21.7.2020 č. k. ), keďže žalobca návrhom zo dňa 14.2.2020 inicioval ďalšie exekučné konanie, predmetom ktorého bolo vymoženie peňažného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý je podrobený súdnemu prieskumu v tomto konaní. Ústavný súd konštatoval, že ide o sankciu vo výške 182,5 % ročne z dlžnej sumy (0,5 % denne z dlžnej sumy) a exekučné vymáhanie takejto zmluvnej pokuty je v akejkoľvek civilizovanej krajine celkom iste neprípustné. Toto si zjavne uvedomoval podľa záveru ústavného súdu, aj sťažovateľ a vo svojom návrhu na začatie ďalšej exekúcie si uplatnil „len“ polovicu z takto určenej sankcie, t. j. 0,25 % denne z dlžnej sumy, čo ale stále predstavuje 91,25 % ročne. Aj takto stanovená sankcia predstavuje podľa ústavného súdu (aj bez potreby citovania rozsiahle judikatúry exekučných súdov rôznych stupňov) zmluvnú pokutu celkom zjavne neprimeranú a v jasnom rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Zavádzajúci a špekulatívny postup sťažovateľa vyplývaj aj z vyjadrenia zúčastnených osôb, podľa ktorého si sťažovateľ uplatnil zmluvnú pokutu v exekučnom konaní už druhýkrát. Išlo tak o pokus vymôcť si rovnakú zmluvnú pokutu opakovane a tvrdenie sťažovateľa, že si uplatnil inú časť tej istej zmluvnej pokuty bolo nepresvedčivé. Ak exekučný súd považoval už raz zmluvnú pokutu vo výške 52,12 % ročne z dlžnej sumy za nezákonnú a v rozpore s dobrými mravmi, ťažko si predstaviť, že by zmluvnú pokutu vo výške 91,25 % ročne z dlžnej sumy mohol považoval za zákonnú a v súlade s dobrými mravmi.

39. Žalovaní vo vyjadrení poukázali aj na obsah princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (sp. zn. , , a iné). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (porov. , , , a iné).

40. Podľa vyjadrenia žalovaných k odvolaniu apel žalobcu, že súd sa bez riadneho odôvodnenia odklonil od judikatúry (prevažne Najvyššieho súdu ČR) nie je namieste. Rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR nepatria do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu SR. Podľa je ich preferencia vylúčená (porov. uznesenie NS SR sp. zn. , ). Poukaz na rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. nebol namieste, keďže nešlo o obdobné skutkové okolnosti prípadu (veriteľ, ktorý nepodnikal v oblasti poskytovania pôžičiek, mal svojmu bratrancovi poskytnúť pôžičku s trojnásobne nižšou zmluvnou pokutou, na podnikateľské účely).

41. Žalovaní vo vyjadrení argumentovali, že ak súd vyhodnotil dojednanie o zmluvnej pokute ako neplatné, nemohol ju moderovať. Zníženie zmluvnej pokuty sa môže týkať iba platne uzavretej zmluvnej pokuty (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. ). Neplatne dojednanú zmluvnú pokutu nemôže súd znižovať, prípadne meniť jej obsah tým, že ju bude akceptovať iba v niektorých dohodnutých prípadoch porušenia zmluvy. Preto nemožno prihliadať ani na argumentáciu, že sa uplatňuje len alikvotná časť dohodnutej zmluvnej pokuty (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. ). Žalovaní poukazovali na odbornú literatúru (komentár k II, C.H.BECK, Praha 2019), v zmysle ktorej je potrebné z okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či dojednaná zmluvná pokuta odporuje dobrým mravom. Pôjde najmä o situácie, keď je zmluvná pokuta vyjadrená násobkami zabezpečovanej istiny. Taktiež je potrebné posúdiť postavenie zmluvných strán, ich vzájomný vzťah a otázku odkázanosti. Nie je pritom rozhodujúce, že právny úkon bol uzavretý slobodne a vážne, keď rozhodujúci je len výsledok že dojednaná zmluvná pokuta je v rozpore s dobrými mravmi. Moderácia zmluvnej pokuty je v posudzovanej veci vylúčená, keďže uvedené oprávnenie bolo zavedené viac ako 4 roky po uzavretí zmluvy o pôžičke (podľa prechodného ustanovenia O. z. sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov).

42. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení sa plne stotožnili s argumentáciou súdu (osobitne odsek 34), v ktorej sa náležite vysporiadal s otázkou primeranosti zmluvnej pokuty vo výške 182,05 % ročne z dlžnej sumy a jej zjavného rozporu s dobrými mravmi. Za mesiac z omeškania by zmluvná pokuta predstavovala 4.033,72 eur (podľa prepočtu žalobcu 1.008,43 eur na osobu). Takto určená zmluvná pokuta nie je primeraná významu, ani hodnote zabezpečovanej povinnosti a vedie k neodôvodnenému zisku na strane žalobcu.

43. Podľa názoru žalovaných, keďže žalobca zdôrazňuje, že išlo o pôžičku so zvýšeným rizikom, nemôže obstáť zmienka žalobcu o žalovaných ako milionároch (ide o osoby, ktorých majetok bol postihnutý v exekúcii, o 18-ročnú študentku a jej o pár rokov staršieho brata). V zmluve o pôžičke bolo dohodnuté, že dlžníci použijú finančné prostriedky na úhradu ceny vydraženej nehnuteľnosti rodinného domu súp. č. XXX, vedenom na LV č. XXX. Doklad vystavený súdnym exekútorom potvrdzuje prijatie doplatku dražby vo výške 671.000,- Sk dňa 5.9.2003, teda deň po uzavretí zmluvy o pôžičke (je súčasťou súdneho spisu). Na zaplatenie najvyššieho podania (doplatku k dražobnej zábezpeke) bola súdnym exekútorom určená lehota. V prípade nezaplatenia najvyššieho podania včas, exekútor by vykonal opätovnú dražbu nehnuteľnosti. Žalobca preukázateľne vedel, na čo budú požičané peniaze použité. Vo vyjadrení k odporu sám uvádza, že účelom pôžičky bol v exekučnej dražbe odkúpiť nehnuteľnosť – obydlie žalovaných. Pôžičku požadoval žalovaný 1/, ale nehnuteľnosť bola rozdelená na dve časti (rodinný dom a pozemky), pričom jednu časť mal nadobudnúť žalovaný 3/ a druhú žalovaná 4/. Podľa odseku 37 vyjadrenia žalobcu k odporu mal vedomosť, že rodinný dom slúži všetkým žalovaným ako obydlie, že banka by im úver neposkytla. Skutočnosť, že voči žalovanému 1/ bolo vedených viacero exekúcií, vyplývalo priamo z príslušného listu vlastníctva, bolo preto absurdné domnievať sa, že pre uspokojenie pohľadávky vo výške necelých 129.000,- Sk bude exekútor speňažovať jediné obydlie povinného v hodnote takmer osemnásobne vyššej. Ak by výška dlhu zodpovedala nižšej sume, žalovaní si mohli požičať iba túto čiastku. Žalobca účelovo vychádza z uznesenia exekučného súdu o schválení príklepu k pozemkom, a nie k rodinnému domu. Zo zápisnice o udelení príklepu pri opakovanej dražbe rodinného domu zo dňa 16.4.2003 vyplýva, že v exekúcii sa uspokojovali nároky viacerých oprávnených a vymáhaná suma bola podstatne vyššia.

44. Žalovaní argumentovali, že žalobca mal vedomosť o tom, že voči žalovanému 1 je vedená exekúcia. Keďže ani jeden zo žalovaných nebol schopní splniť vymáhanú pohľadávku, a tak zabrániť exekúcii predajom ich obydlia, žalobca ako profesionál sa nemohol rozumne spoliehať na to, že ide o solventné osoby. Žalovaným preukázateľne hrozilo, že prídu o dom v exekúcii, ak by sa im nepodarilo získať peňažné prostriedky. Nezvolili si prevod rodinného domu formou exekučnej dražby dobrovoľne. Boli nútení riešiť naliehavú a mimoriadne ťaživú sociálnu situáciu, v ktorej im hrozila strata jediného obydlia (nemohlo obstáť tvrdenie žalobcu o úmysle previesť prostredníctvom exekučnej dražby rodinný dom do výlučného vlastníctva žalovanej 4). Nepravdivé bolo tvrdenie žalobcu, že žalovaná 4 nadobudla v dražbe rodinný dom výhodne. Dražby sa zúčastnil ďalší záujemca N. O., ktorý opakovane robil podanie, v dôsledku čoho bol rodinný dom vydražený o 332.032,- Sk vyššiu cenu, ako bola pôvodná vyvolávacia cena. Účastníci dražby urobili minimálne 33 podaní (každé ďalšie podanie bolo zvyšované o 10.000,- Sk). Akákoľvek osoba v pozícii žalovaných by vnímala exekúciu predajom jej jediného obydlia ako mimoriadne ťaživú a naliehavú, osobitne ak pre nedostatok peňažných prostriedkov nie je schopná plniť dobrovoľne a zamedziť speňaženiu obydlia v exekučnej dražbe. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že finančná tieseň žalovaných v čase uzatvárania zmluvy je zrejmá aj z účelu čerpania pôžičky – vedenia exekúcie na ich obydlie. Žalobca tak mohol mať a mal pochybnosti o reálnej schopnosti žalovaných vrátiť požičané peňažné prostriedky riadne a včas. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že akceptoval, aby v zmluve okrem žalovanej 4/ (ktorá mala nadobudnúť nehnuteľnosť do vlastníctva) vystupovali aj žalovaní 1/ až 3/, s cieľom posilniť svoje právo veriteľa a nie ho oslabiť. Argumentoval, že by bolo nelogické pre neho, aby uzavrel zmluvu, v ktorej na strane dlžníka by v akejkoľvek časti vystupovala iba osoba, ktorá nemá majetok, ani za pomoci pôžičky nenadobudne majetok a vedie sa proti nej exekúcia. Žalobca si bol teda vedomý zlej finančnej situácie žalovaných 1/, 2/, pričom žalovaní 3/ boli v čase uzatvárania zmluvy iba mladými dospelými, bez majetku a žalovaná 4 bola študentkou.

45. Žalovaní dôvodili vo vyjadrení, že podľa žalobcu nebolo preukázané, že by zneužil finančnú tieseň, časovú tieseň a tieseň ohľadom obydlia, žalovaných. Na tom však súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil a ani žalovaní nenamietali neplatnosť právneho úkonu podľa § 39a O. z. Mimoriadne ťaživá situácia žalovaných, vyvolaná exekúciou ich jediného obydlia je jednou z okolností, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a na ktorú súd prihliadol v súlade s vyššie citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty a jej súladu s dobrými mravmi. Žalobca nedôvodne namieta, že žalovaní pred sudcovskou koncentráciou netvrdili žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že boli v tiesni. V duplike zo dňa 3.10.2019 akcentovali, že podmienky poskytnutia pôžičky stanovil direktívne žalobca s výnimkou jej výšky a účelu. Dojednanie zmluvnej pokuty považoval za samozrejmosť a o požičaní peňazí na dlhšiu dobu ako tri mesiace nebol ochotný rokovať. Žalovaným hrozilo v tom čase, že prídu o dom a nemali skúsenosti s vybavovaním pôžičiek. Kontakt na žalobcu

získali od známeho, ktorý ho odprezentoval ako seriózneho človeka. Žalovaní sa vždy vyjadrili v súdom určenej lehote a nezmarili žiadne z nariadených pojednávaní.

46. Žalovaní vo vyjadrení zdôraznili, že pravdivosti ich tvrdení, že práve žalobca nastavil podmienky zmluvy nasvedčuje skutočnosť, že žalobca bežne používal v neskôr ním uzatváraných zmluvách o pôžičke totožné formulácie, ako aj výšku dojednanej zmluvnej pokuty ako v tejto veci (ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 19.12.2017, kde v inej zmluve o pôžičke uzatvorenej žalobcom ako veriteľom, bola použitá rovnaká formulácia a výška dojednanej zmluvnej pokuty). Hoci sa žalobca so záverom súdu formálne nestotožnil, žiadnym spôsobom nerozporoval to, že rovnaké zmluvy uzatváral aj v iných prípadoch. Vystupoval pritom v kontraktačnom procese ako profesionál, čo sa prejavilo aj tým, že žalovaným predložil na podpis vopred pripravenú formulárovú zmluvu (podľa žalobcu dojednaná zmluvná pokuta by mala reparovať aj jeho ušlý zisk). Z rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. vyplýva, že žalobca poskytoval pôžičky za účelom zabezpečenia si zisku, o čom svedčí zoznam konaní, ktoré vedie na tunajšom súde v počte 17 a ako sám potvrdil, aj na iných súdoch, kde je žalobcom ako fyzická osoba a predmetom exekučného konania sú notárske zápisnice od roku 2002 až 2009. Pokiaľ by bol žalobca štandardnou bankovou inštitúciou, za žiadnych okolností by si nemohol voči žalovaným uplatňovať extrémne vysokú zmluvnú pokutu. To, že medzi žalobcom a žalovanými nejde o vzťah podnikateľa a spotrebiteľa je dôsledkom toho, že žalobca podnikal v danej oblasti bez povolenia na podnikanie (až do roku 2013, kedy došlo k legislatívnej zmene o obmedzení platieb v hotovosti). Podľa odbornej literatúry (komentár k ) z hľadiska aplikácie zákona o ochrane spotrebiteľa je rozhodujúce kvalifikovanie neoprávneného podnikania ako činnosti, ktorá je faktickým podnikaním, avšak bez formálno-právneho splnenia zákonných podmienok jeho výkonu. Je preto na mieste, aby v prípadnom súdnom spore konajúci súd skúmal, či napríklad fyzická osoba neposkytuje úvery alebo iné tovary opakovane odplatne v relevantnom období so znakom sústavnosti a za majetkový prospech napĺňajúci znaky zisku. Ak sa preukáže, že takáto osoba v praxi poskytla čo i len dvom spotrebiteľom službu alebo tovar, pričom si vymienila, že zmluvu neuzavrie ako podnikateľ, pôjde o spotrebiteľský záväzok. Smernica Rady č. 93/13/EHS v nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách bola prijatá 5.4.1993, teda pred uzavretím zmluvy o pôžičke. Podľa novoty môže odvolateľ použiť len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol uplatniť bez vlastnej viny. Žalobca uvádza v odvolaní nové skutočnosti a predkladá nové dôkazy (ods. 69 a nasl. a ods. 75 odvolania) hoci tak mohol urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Novoty v odvolacom konaní možno použiť, ak je splnená niektorá z podmienok taxatívne stanovených v , ktoré však neboli naplnené, a preto na nové skutočnosti a dôkazy označené žalobcom v odvolacom konaní nemožno prihliadať.

47. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii v odvolaní. Len všeobecný súd má oprávnenie podrobiť uplatnený nárok na zmluvnú pokutu súdnemu prieskumu, nie ústavný súd. Exekučné súdy nevykonávali riadne dokazovanie, z ktorého by zistili skutkový stav veci. Predložené rozhodnutia Najvyššie súdu ČR sú z obdobia počas ktorého platili v obidvoch krajinách zhodné ustanovenia v právnych predpisoch. V čase uzatvárania predmetnej zmluvy bola zmluvná pokuta jediným zabezpečovacím prostriedkom splnenia záväzku. Rizikovosť pôžičky bola žalobcom tvrdená z dôvodu, že šlo o rýchlu hotovostnú a nezabezpečenú pôžičku. Žalobca v čase poskytovania pôžičky nemal vedomosť o tom, že by banka neposkytla úver žalovaným a ani to objektívne nemohol posúdiť. V roku 2003 bolo v súlade so zákonom, aby súdny exekútor speňažil nehnuteľnosť v hodnote osemkrát vyššej, ako bola exekučne vymáhaná pohľadávka. Svoju solventnosť tvrdili žalovaní. Sledovali cieľ ochrániť rodinný dom a pozemky pred prípadnými ďalšími exekúciami vedenými proti žalovanému 1/. Boli schopní plniť svoje záväzky, ale neboli ochotní ich dobrovoľne splniť, čo viedlo k exekúcii voči žalovanému 1/. Z toho však nemožno dovodiť, že žalovaní boli v tiesni. Súd prvej inštancie v rozpore s koncentráciou konania na pojednávaní 8.9.2021 prihliadal na účelové tvrdenia žalovaných o tiesni, ako i vedomosti žalobcu o tejto tiesni a ďalších skutočnostiach, ktorými žalovanými odôvodňovali údajný rozpor zmluvnej pokuty s dobrými mravmi (ktoré žalovaní ani substancovane netvrdili ani nepreukázali včas v lehote stanovenej súdom). Súd prvej inštancie v rozpore s uvedeným založil rozsudok na skutočnostiach o existencii tiesne, finančnej tiesne a tiesne ohľadom bývania, i na ďalších skutočnostiach, ktoré žalovaní netvrdili ani nepreukázali. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. účastník konania namietajúci neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi je v konaní pred všeobecnými súdmi povinný predovšetkým uviesť relevantné skutočnosti, z ktorých mal takýto rozpor vyplývať a tieto následne zákonným spôsobom preukázať, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Keď výška nároku žalobcu na zmluvnú pokutu narástla do aktuálnej výšky, žalovaní sa pokúšajú

zbaviť ich zodpovednosti a dôsledkov ich konania. Obviňujú žalobcu z konania proti dobrým mravom pri dojednávaní pôžičky a zmluvnej pokuty, aby odviedli pozornosť od porušovania dobrých mravov na ich strane. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Žalovaní nárok na zmluvnú pokutu uznali za nesporný vo verejnej listine – notárskej zápisnici. Skutočnosť, že žalobca neskôr použil zmluvu o pôžičke a podmienky v nej uvedené ako vzor pri poskytovaní inej pôžičky nepreukazuje, že podmienky v zmluve navrhol žalobca. Vzťah medzi stranami konania nie je spotrebiteľským vzťahom. Žalobca uplatnil prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, ktoré bez vlastnej viny objektívne nemohol uplatniť skôr a tieto sú uplatnené včas.

48. Žalovaní v odvolacej duplike zotrvali na svojom vyjadrení k odvolaniu. Žalobca neuvádza v odvolacej replike nové skutočnosti. Žalovaní sa písomne vyjadrili v nadväznosti na predbežné právne posúdenie veci súdom na prvom pojednávaní a vyjadrenie žalobcu zo dňa 30.6.2021. Vyjadrenie žalovaných bolo doručené súdu 16.8.2021, teda 23 dní pred pojednávaním. Z obsahu vyjadrenia je zjavné, že žalovaní iba ďalej rozvíjajú svoju obranu po právnej stránke. K vyjadreniu bola priložená výpoveď žalovaného 1/ v písomnej forme, keďže mu nepriaznivý zdravotný stav znemožňoval dostaviť sa na pojednávanie. Podstatné skutkové okolnosti boli žalovanými tvrdené pred prvým pojednávaním vo veci (pôžička nebola de facto bezúročná, podmienky jej poskytnutia stanovil žalobca, žalovaní boli v tiesni a hrozilo, že prídu o dom a peniaze sa použili na doplatenie ceny dosiahnutej vydražením exekučnej dražby a boli vrátené v hotovosti, porov. duplika zo dňa 3.10.2019). Okolnosti spísania zmluvy o pôžičke vo forme notárskej zápisnice, okolnosti vrátenia pôžičky, najmä výška jednotlivých splátok a čas ich plnenia, okolnosti uzavretia záložných zmlúv a uznania dlhu, boli popísané v stanovisku žalovaných k vyjadreniu žalobcu zo dňa 23.4.2020. Poukaz žalobcu na potrebu uplatnenia koncentračnej zásady na všetky nové skutkové tvrdenia nebol opodstatnený. Účelovo vyselektoval z vyjadrenia žalovaných zo dňa 16.8.2021 len časť. Práve v citovanom rozhodnutí Najvyšší súd ČR súd uzavrel, že nemá pochybnosti o tom, že dojednanie o zmluvnej pokute vo výške 0,25 % denne z nezaplatenej čiastky, obsiahnuté v zmluve o pôžičke je v rozpore s dobrými mravmi a teda absolútne neplatné podľa § 39 O. z. Žalujúca strana v uvedenej veci poskytovala krátkodobé pôžičky, pričom jednotlivé zmluvy vždy koncipovala pri vedomí nepriaznivej finančnej situácii dlžníkov, s cieľom dosiahnuť drakonický postih dlžníka pri nedodržaní zmluvy. Obdobný spôsob vyplýva aj z postupu žalobcu v prejednávanej veci. Nešlo zo strany žalobcu o jednorazovú pôžičku fyzickej osoby v núdzi, ale o podnikateľskú činnosť s cieľom dosahovať zisk. Žalovaní nepotvrdili, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke neboli v núdzi.

49. Žalobca vo vyjadrení k odvolacej duplike zotrval na všetkých svojich doterajších tvrdeniach v spore, vrátane na tvrdeniach uvedených vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaných zo dňa 16.12.2022, spísaného dňa 13.1.2023. V rozpore so zásadou nestrannosti súd prvej inštancie odôvodnil rozsudok, ktorý bol nepreskúmateľný. Žalovaní 1/ až 4/ substancovane netvrdili ani nepreukázali skutočnosti o existencii tiesne, finančnej tiesne a tiesne ohľadom bývania. Z tvrdení žalovaných v duplike je zrejmé, že neobsahuje substancované tvrdenia o existencii akejkoľvek tiesne. Aj z obsahu stanoviska žalovaných k vyjadreniu žalobcu zo dňa 23.4.2020 je zrejmé, že neobsahuje substancované tvrdenia žalovaných o existencii tiesne. Súd prvej inštancie tak nesprávne založil rozhodnutie na neexistujúcich tvrdeniach žalovaných. Všetky tvrdenia uvádzané žalovanými po sudcovskej koncentrácii konania mal súd prvej inštancie posúdiť ako nové tvrdenia, ktoré sú neprípustné. Z vyjadrenia žalovaných zo dňa 16.8.2021 vyplýva, že prejavili vôľu potvrdiť, že nešlo o pôžičku fyzickej osobe v núdzi. Žalobca poukázal na ustanovenie § 35 ods. 2 O. z.

50. Odvolací súd podľa ( v znení neskorších predpisov) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

51. Súd prvej inštancie dospel v posudzovanej veci k správnemu právnemu záveru, že zmluvná pokuta dohodnutá vo výške 0,5 % z dlžnej ceny za každý deň omeškania (182,5 % ročne) je s ohľadom na všetky okolnosti prípadu neprimeraná a dojednanie o nej vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola zmluvná pokuta dojednaná, je neplatné podľa pre rozpor s dobrými mravmi.

52. Pre posúdenie (ne)primeranosti zmluvnej pokuty zákon výslovne kritériá neustanovuje a preto záver o tom, či je dohodnutá zmluvná pokuta neprimerane vysoká je vecou voľného uváženia súdu, pričom závisí od okolností konkrétneho prípadu, ktoré dohodu o zmluvnej pokute sprevádzali.

53. Pri posudzovaní otázky primeranosti zmluvnej pokuty bolo súdom prvej inštancie dôvodne prihliadané k významu a hodnote zabezpečovanej povinnosti, keď dohodnutá výška zmluvnej pokuty (182,5 % ročne) je neprimeraná (ak výška zmluvnej pokuty prevyšuje výšku poskytnutej pôžičky 26.024,03 eur takmer dvojnásobne za kalendárny rok t,j. 47.493,85 eur), vzhľadom na preukázané okolnosti prípadu, bez preukázaných dôvodov oprávnených takúto výšku zmluvnej pokuty ospravedlniť a ktorá výrazne presahuje výšku škôd, ktoré by bolo možno očakávať v súvislosti s porušením zabezpečovanej zmluvnej povinnosti (ako to uviedol súd prvej inštancie, ak by posudzoval potenciálnu výšku škody, ktorá by mohla žalobcovi neuhradením dlhu žalovanými vzniknúť, porov. odsek 34 napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).

54. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty nevychádzal z celkovej uplatnenej výšky nároku žalobcu, keďže na neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno usudzovať z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeného navyšovania o dohodnutú dennú sadzbu zmluvnej pokuty, čo by znamenalo spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť, a to preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú funkciu. Preto v rámci voľnej úvahy súd prvej inštancie poukázal na verejne dostupné ekonomické kvantitatívne ukazovatele v roku 2003, súvisiace so životnou úrovňou v spoločnosti, za časovú jednotku (priemerná mesačná hrubá mzda 476,83 eur, minimálna hrubá mzda 201,82 eur, minimálna čistá mzda 150 eur, úrok z omeškania 12,5 % ročne), ktoré následne porovnal s dohodnutou zmluvnou pokutou za jeden deň omeškania s úhradou dlhu (130,12 eur), teda približujúcou sa k mzdovému mesačnému nároku (prípadne jeho výške za 4 dni omeškania alebo 14-násobku bežnej zákonnej sankcie za omeškanie), v kontexte vystavenia fyzickej osoby dlžníka dlhovej špirále, smerujúcej k osobnému bankrotu (potenciálnej majetkovej likvidácii). V porovnaní s uvedeným súd prvej inštancie vyhodnotil potenciálny úrok, ktorým by mohol žalobca peňažné prostriedky priemerne zhodnotiť (vychádzajúc z úrokovej sadzby, za ktorú poskytovali úvery v danom čase banky podľa mesačného výkazu o stave úverov pri úročení dlhodobých úverov v trvaní nad 5 rokov), na úrovni približne 25 % ročne, čo je podľa záveru súdu hlboko pod úrovňou dojednanej zmluvnej pokuty (žalobca pritom povolením na poskytovanie pôžičiek nedisponoval, napriek tomu bolo preukázané požičiavanie peňazí žalobcom, spolu s dojednávaním rovnakej zmluvnej pokuty 182,5 % ročne, čo nemožno prehliadať).

55. Súd prvej inštancie uzavrel, že bežná (priemerná) fyzická osoba nemôže byť podľa zmluvy o pôžičke zaviazaná v prípade nesplnenia jej povinnosti na úradu dennej sankcie vo výške dosahujúcej takmer výšku mesačnej minimálnej mzdy, o to viac, keď žalovaní boli osoby vo finančnej tiesni a účelom pôžičky bolo vyplatenie ceny ich vydraženého obydlia v exekúcii. Jedným z korektívov bezbrehej zmluvnej voľnosti je potom podľa záveru súdu prvej inštancie korektív dobrých mravov, umožňujúci v konkrétnom prípade zasiahnuť do dohody zmluvných strán, ak táto bola za individuálnych okolností v rozpore so základnými zásadami, teda v rozpore so všeobecnými morálnymi princípmi demokratickej spoločnosti, na ktorých je potrebné trvať.

56. S poukazom na vyššie uvedené nemohla obstáť odvolacia argumentácia žalobcu k odseku 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie založil svoj záver o dojednaní zmluvnej pokuty v neprimeranej výške na preukázaných okolnostiach prípadu, zakladajúcich rozpor dojednania zmluvnej pokuty s dobrými mravmi, predovšetkým pohnútke a účelu, ktorý úkon sledoval, vzájomnom pomere pôvodnej a sankčnej povinnosti (naliehavá finančná potreba a účel vyplatenie ceny vydraženého obydlia žalovaných), teda aj na súdnou praxou vymedzených kritériách, vrátane rozhodnutí označených žalobcom.

57. Žalobca sám potvrdil solidárny charakter záväzku žalovaných, ktorí boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, ako členovia rodiny (rodičia a ich dve deti), vo vzťahu ku ktorej sám žalobca charakterizoval cieľ a účel pasívnej solidarity žalovaných (vyjadrených ako posilnenie svojho práva veriteľa a nie jeho úplne oslabenie, keďže voči žalovaným 1/, 2/ bola vedená exekúcia a pre žalobcu bolo nelogické, aby vystupovala na strane dlžníka osoba, ktorá nemá majetok, ani za pomoci pôžičky nenadobudne majetok a vedie sa proti nej exekúcia, pričom žalovaní 3/ a 4/ boli v čase uzavretia zmluvy bez akéhokoľvek majetku, a žalovaná 4/ bola študentkou). Na uvedené

majetkové pomery žalovaných 1/ až 4/ ako členov jednej rodiny poukázal aj súd prvej inštancie (ods. 39 napadnutého rozsudku) a preto porovnávanie dojednanej výšky zmluvnej pokuty jej rozpočítaním na každého žalovaného (člena rodiny) osobitne ako deleného záväzku, v zmysle odvolacej námietky žalobcu, nemohlo obstáť.

58. Obdobne bola nedôvodná aj odvolacia argumentácia žalobcu poukazujúca na jednotlivé funkcie, ktoré zmluvná pokuta mala plniť. Účelom zmluvnej pokuty a jej primárnou funkciou je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku, ktorá funkcia (ako zabezpečovací nástroj) v prejednávanej veci zanikla (zmluvná povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou bola splnená). Vo vzťahu k okolnostiam prípadu má mať výška zmluvnej pokuty dostatočnú, nie však prehnanú motivačnú výšku. Nebol preto dôvodný poukaz v odvolaní na preventívnu funkciu, hrozbou citeľnou majetkovou sankciou pre prípad omeškania, ako ani na reparačnú funkciu, náhradu škody ušlého zisku (v podobe úroku 30 % za porovnateľné úvery a 12 % úrok z omeškania, ktorý si žalobca neuplatňoval), pričom s posúdením potenciálnej výšky škody sa súd prvej inštancie vysporiadal v odseku 34 napadnutého rozsudku, na ktorý odvolací súd odkazuje). Žiada sa dodať, že ani sankčná funkcia zmluvnej pokuty, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu, nemohla neprimeranú výšku zmluvnej pokuty ospravedlniť.

59. K odvolacej argumentácii žalobcu poukazujúcej na rozpor napadnutého rozhodnutia s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. je potrebné poukázať na odsek 42 jeho odôvodnenia, podľa ktorého z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že závery o primeranosti či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno len veľmi obtiažne zovšeobecniť a v tejto oblasti vydané viaceré súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu v inej konkrétnymi okolnosťami determinovanej veci. Riešenie otázky či konkrétne zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute je v rozpore s dobrými mravmi je možné v zmysle uvedeného záveru posudzovať s ohľadom na skutkové okolnosti tej ktorej veci, v dôsledku čoho nie je možné konštatovať rozpor so závermi súdu v inej veci, v ktorej bola výška zmluvnej pokuty vyhodnotená s odlišným záverom. Žalobca pritom potvrdil že v označenom rozhodnutí najvyšší súd neskúmal vplyv všetkých okolností na primeranosť výšky zmluvnej pokuty, len primeranosť samotnej výšky. Ak žalobca ďalej argumentoval, že súdy v prípade riešenom označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, skutočnosť odvracania dražby rodinného domu dlžníkov z dôvodu nesplatenia pôžičky nepovažovali za okolnosť prípadu s vplyvom na primeranosť dojednanej výšky zmluvnej pokuty, pretože nešlo o okolnosť dojednania zmluvnej pokuty, ale o okolnosť dojednania zmluvy o pôžičky, s uvedeným názorom sa nemožno stotožniť. V zmysle záverov označeného rozhodnutia najvyššieho súdu primeranosť zmluvnej pokuty je treba posúdiť s prihliadnutím k celkovým okolnostiam právneho úkonu, jeho pohnútkam, účelu, ktorý sledoval. Pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty sa súd musí zaoberať všetkými relevantnými okolnosťami prípadu, teda aj hospodárskou pozíciou zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, tiež významom a charakterom zabezpečovanej povinnosti (zabezpečeného záväzku), preto skutočnosť odvracania dražby rodinného domu dlžníkov z dôvodu nesplatenia pôžičky voči tretej osobe, je potrebné považovať za okolnosť prípadu s vplyvom na primeranosť dojednanej výšky zmluvnej pokuty (t.j. ako skutkovú situáciu, ktorá môže mať význam pre právne posúdenie veci, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci).

60. Súd prvej inštancie v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. prihliadal k celkovým okolnostiam úkonu, zohľadňujúc hodnotu a charakter zabezpečovanej povinnosti, berúc do úvahy aj výšku úrokov z omeškania, ktoré tiež predstavujú sankciu za porušenie povinnosti (ktoré podľa odvolacej argumentácie žalobcu Najvyšší súd SR v označenom rozhodnutí súd neskúmal), skutočnosť či došlo k vzniku škody.

61. Žalobca v odvolaní namietal nevysporiadanie sa s jeho argumentáciou, že aktuálne vyčíslená výška zmluvnej pokuty uplatnená v danom spore predstavuje priemernú sumu len 27,51 eur denne, teda veľmi miernu sumu. Na celkovú výšku zmluvnej pokuty, ktorá bola dôsledkom dĺžky omeškania so splnením zabezpečenej povinnosti, súd prvej inštancie dôvodne a jednoznačne neprihliadal (aj v zmysle rozhodnutia označeného žalobcom NS SR sp. zn. ). Nešlo preto o argumentáciu významnú pre rozhodnutie vo veci samej. Pri posudzovaní primeranosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty je podľa označeného rozhodnutia najvyššieho súdu vhodné vziať do úvahy tiež výšku úrokov z omeškania, ktoré predstavujú sankciu za porušenie povinnosti, čo súd prvej inštancie urobil (odsek 34. napadnutého rozsudku). Vyššie uvedené kvantitatívne ukazovatele (priemerná mesačná mzda tiež minimálna mzda) mali priblížiť východiskovú úroveň platobnej schopnosti fyzickej osoby ako dlžníka. Voči žalovaným 1/, 2/ bola vedená exekúcia ako osobám, ktoré ani za pomoci pôžičky

nenadobudnú majetok a žalovaní 3/, 4/ boli deti týchto žalovaných 1/, 2/ (žalovaná 4/ bola študentkou). Súdnou praxou ustálené kritériá posudzovania primeranosti výšky zmluvnej pokuty majú demonštratívny charakter, pričom súd v rámci voľnej úvahy bol oprávnený vychádzať aj z iných relevantných kritérií, no neposudzoval primeranosť výšky zmluvnej pokuty podľa zásadne odlišných kritérií, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Skutočnosť, že sa fyzická osoba ocitne, hoci aj prechodne, v období finančného nedostatku a vo vzťahu k nej sa vedie exekúcia, je tiež právne významnou okolnosťou, umožňujúcou komparáciu s bežnou fyzickou osobou, ako to urobil súd prvej inštancie v odseku 34 napadnutého rozsudku (argumentom a minori ad maius). Aj vo vzťahu k potenciálnej výške škody súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie (porov. odsek 34 napadnutého rozsudku), keď skutočnosť, že dlžník je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu bez ohľadu na to, či veriteľovi vôbec nejaká škoda vznikla, nemá vplyv a nebráni posudzovaniu primeranosti výšky dojednanej zmluvnej pokuty s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu, ako i jednotlivé funkcie, ktoré zmluvná pokuta ako zabezpečovací inštitút plní.

62. Odvolacia námietka žalobcu o možnosti moderácie výšky zmluvnej pokuty i v prípade, že túto súd považoval za neprimeranú, nebola dôvodná. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že neplatne dojednanú zmluvnú pokutu nemožno moderovať. Aplikácia moderačného práva ( ) prichádza do úvahy iba vtedy, ak je dohoda o zmluvnej pokute inak platná, čo nebol daný prípad. Platná právna úprava umožňujúca zníženie zmluvnej pokuty pritom nevylučuje záver o neplatnosti dojednania zmluvnej pokuty pre rozpor s dobrými mravmi. Rozhodujúce bude vždy posúdenie konkrétnych okolností prípadu.

63. Nedá sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie pri posudzovaní okolností, za ktorých bola zmluvná pokuta dojednaná, prihliadal aj k charakteru spoločenstva žalovaných ako dlžníkov, ktorým boli fyzické osoby a súčasne rodinní príslušníci, z hľadiska zaťaženia dlžníka likvidačným spôsobom, v porovnaní s neštandardne podstatným prínosom pre veriteľa. Dôvodne súd prihliadal k účelu zmluvnej pokuty a charakteru zabezpečenej povinnosti, s čím potom súvisel i účel pôžičky. Je prirodzené, že neúmerná výška zmluvnej pokuty môže byť pociťovaná dotknutým subjektom ako nespravodlivá, a to bez ohľadu na to, či v konkrétnom prípade tomu tak je alebo nie je. Musí byť preto konfrontovaná aj z hľadiska objektívneho posúdenia danej veci, k čomu súd prvej inštancie pristúpil, aj prostredníctvom vyššie uvedených kritérií a kvantitatívnych ukazovateľov. Zmysel zmluvnej pokuty je potrebné nachádzať predovšetkým v jeho hlavnej preventívnej a motivačnej funkcii, pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ako aj sankčnej funkcii, avšak vždy je nutné dbať i na zásadu primeranosti, ako jeden z hlavných ústavnoprávnych princípov dodržiavaných v demokratických právnych štátoch, chápaný nielen formálne ale najmä materiálne. Preto opodstatnene súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 20. decembra 2021 č. k. -50, ktorý sa uvedenou neprimeranosťou zmluvnej pokuty dojednanou medzi žalobcom a žalovanými, zaoberal a vyhodnotil ako správny záver okresného súdu o jej rozpore s dobrými mravmi (keďže dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy predstavuje zmluvnú pokutu celkom zjavne neprimeranú a v jasnom rozpore s dobrými mravmi aj bez potreby citovania rozsiahlej judikatúry). Podľa záveru ústavného súdu „ide o zmluvnú podmienku, ktorá ukladá dlžníkovi povinnosti v zjavnom nepomere s veriteľom, pričom možno zároveň konštatovať, že veriteľ využijúc svoje silnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu, sledoval takto stanovenou sankciou iné ciele, než má plniť zmluvnú pokuta, ktorej hlavným cieľom je zabezpečenie splnenia povinnosti. Dlžník sa totiž pri takto stanovenej sankcii dostáva do dlhovej špirály a v konečnom dôsledku cez zmluvnú pokutu zaplatí niekoľkonásobne viac ako bola dlžná istina“ (odsek 18).

64. Analógia skutkového stavu je podmienkou aplikácie ustálenej praxe dovolacieho súdu. Takáto analógia v súvislosti s posudzovanými individuálnymi okolnosťami prípadu v žalobcom označených rozhodnutiach nebola preukázaná. Vo vzťahu k preukázaným individuálnym okolnostiam prípadu v prejednávanom spore, bola preukázaná zhoda so skutkovým stavom, posudzovaným v rozhodnutí Okresného súdu Trnava zo dňa 22. januára 2013 č. k. -14 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. marca 2014 č. k. -116, v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29. apríla 2020 č. k. v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. júla 2020 č. k. , ako aj v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 20. decembra 2021 č. k. -50.

65. Námietka odklonu či porušenia princípu právnej istoty spojeného s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní a zákazu prekvapivých rozhodnutí ( ) tu nemohla obstáť.

66. Princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva (porov. Nález ÚS SR sp. zn. z 25. júna 2019).

67. Predpokladom toho, aby všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia poskytol na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď, je splnenie predpokladu existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu (porov. uznesenie ÚS SR sp. zn. z 9. februára 2018). Súd prvej inštancie správne konštatoval, že vyhovením žalobe a posúdením dojednania o zmluvnej pokute ako súladnej s dobrými mravmi, by došlo k odklonu od predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR v danej veci. Žalobca tak neopodstatnene namietal odklon od judikatúry, ako i rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR (rozhodnutia súdov iných štátov, teda ani rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR či Ústavného súdu ČR nespadajú pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 6. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 31.10.2017, uznesenie NS SR zo dňa 22.11.2018 sp. zn. ).

68. V rámci súdnou praxou ustáleného kritéria skúmania primeranosti výšky zmluvnej pokuty, ktorým je aj vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti (porov. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. ), súd prvej inštancie skúmal pomer medzi vzájomnými plneniami a v tejto súvislosti posudzoval i naliehavosť potreby finančných prostriedkov, ktorá viedla žalovaných k zobratiu pôžičky. Takúto situáciu, hoci aj prechodnú, nemožno stotožňovať s majetkovými pomermi, keďže šlo o v tom čase aktuálnu potrebu zabezpečiť si chýbajúce peňažné plnenie pôžičkou, v dôsledku čoho žalovaní pristúpili na zmluvné podmienky, súčasťou ktorých bolo aj dojednanie o zmluvnej pokute, ktorá však bola vyhodnotená ako neprimeraná (vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu). Stav naliehavej potreby, nazvanej súdom prvej inštancie ako tieseň, nemusí byť naplnený nepriaznivými majetkovými pomermi dlžníka, keďže nie je vylúčený ani pri relatívne dobrom stave majetku. Z hľadiska právnej významnej skutkovej situácie, môže mať význam pre právne posúdenie veci aj prechodná ale naliehavá (časovo limitová) existenčná potreba zabezpečenia obydlia, spojená s vyriešením aj prechodného peňažného nedostatku. Súd prvej inštancie preto dôvodne prihliadal aj na účel pôžičky spojenej s vyplatením ceny vydraženého obydlia žalovaných v exekúcii. Argumentácia žalobcu v odvolaní zameraná na majetkové pomery dlžníkov (s poukazom na aktíva, pasíva, potenciálne príjmy z podnikania a pod.) nemohla v dôsledku uvedeného obstáť.

69. Žalobca v odvolací neopodstatnene namietal rozpor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keď na jednej strane súd údajne neprihliadal na skutočnosti, ktoré nastali po dojednaní zmluvnej pokuty a súčasne bral do úvahy existujúce zabezpečenie záväzku žalobcu formou ručenia. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo skutočnosti, že ručiteľské vyhlásenie bolo podpísané v rovnaký deň, na rovnakom mieste a v úzkej nadväznosti s podpisom samotnej zmluvy o pôžičke, vrátane zmluvnej pokuty, pričom žalobca si musel byť vedomý aj tohto zabezpečenia záväzku už v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie považoval existenciu ďalšieho zabezpečenia záväzku za relevantnú okolnosť pre záver o neprimeranosti zmluvnej pokuty v posudzovanej veci.

70. Obdobne ako je vyššie uvedené (porov. odsek 64 až 67 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu) bolo potrebné vyhodnotiť i odvolaciu námietku o odklone napadnutého rozhodnutia od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom rozhodnutí podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní dovolací súd vôbec nezohľadňoval účel pôžičky a uzavrel, že primeranosť výšky zmluvnej pokuty je treba posúdiť v každom prípade individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu, pričom závery o primeranosti či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno len veľmi obtiažne zovšeobecniť a predchádzajúce súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu v inej konkrétnymi okolnosťami determinovanej veci. Žalobca sám uvádza, že v rozhodnutí posudzovanom najvyšším súdom bola pôžička poskytnutá dlžníkom bezúčelovo (na rozdiel od prejednávanej veci). Analógiu s prípadným riešením veci v rozhodnutí najvyššieho súdu nekonkretizoval žalobca všetkými okolnosťami prípadu (vrátane zabezpečenia záväzku viacerými spôsobmi), vyhodnotením funkcií zmluvnej pokuty (ktorá v dôsledku splnenia dlhu je vyčerpaná, nepomer medzi pôvodnou a sankčnou povinnosťou, vznik škody a pod.).

71. Odvolaciu argumentáciu poukazujúcu na nemožnosť žalobcu overiť majetkové pomery žalovaných, ktorí sa mali prezentovať ako majetná rodina, aj s poukazom na hodnotu a stav nehnuteľnosti podliehajúcej exekučnej dražbe, je potrebné poukázať na vyššie uvedené odôvodnenie v odseku 68 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu. V kontexte uvedeného podnikateľské aktivity žalovaného 1/, hodnota nehnuteľnosti, či vymáhaný dlh, na ktorý odkazoval žalobca, neboli spôsobilé ovplyvniť záver o neprimeranosti dohodnutej zmluvnej pokuty. Uvedená argumentácia žalobcu vyznieva protirečivo tiež v súvislosti s jeho tvrdením o pôžičke so zvýšeným rizikom, kompenzovaným ďalším zabezpečovacím prostriedkom (ručiteľským záväzkom ako i notárskou zápisnicou). Vyššie uvedené odôvodnenie týkajúce sa nedôvodnosti odvolacej argumentácie žalobcu namietajúcej rozpor s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. ako i sp. zn. , sa vzťahuje aj na argumentáciu žalobcu v odvolaní, poukazujúcu na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 27.5.2020 (ako i ďalšie žalobcom označené rozhodnutia v odseku 29 odvolania), porov. odsek 59 a 70 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu. Zhoda v niektorých skutkových okolnostiach jednotlivých prípadov, pri posudzovaní primeranosti výšky dohodnutej zmluvnej pokuty, nie je spôsobilá bez ďalšieho byť základom pre analógiu skutkového stavu ako predpokladu aplikácie ustálenej praxe dovolacieho súdu (závery o primeranosti či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno len obtiažne zovšeobecniť, keďže rozhodujúce sú individuálne osobitosti konkrétneho prípadu).

72. Uvedené závery sa vzťahujú aj na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcu, v ktorom označil aj iné rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích súdov v odseku 33 až 41 odvolania. Na tieto závery nemá vplyv poukaz na ustanovenie § 49 O. z. (o práve odstúpiť od zmluvy v prípade tiesni za nápadne nevýhodných podmienok), keďže odstúpenie od zmluvy je možné len v prípade platného zmluvného dojednania, čo nebol daný prípad. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii poukazujúcej na hrubý nepomer hodnôt vzájomného plnenia, je potrebné zdôrazniť, že podľa súdnou praxou ustálených kritérií posudzovania primeranosti zmluvnej pokuty je aj vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti. V posudzovanej veci neplatnosť právneho úkonu bola kvalifikovaná súdom prvej inštancie podľa ustanovenia (preto argumentácia inštitútom úžery, ktorého následkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu, nemala vplyv na vecne správny záver súdu prvej inštancie). Nepochybne zmluvná pokuta má dostatočným spôsobom odrádzať od porušenia zmluvnej povinnosti, zohľadňujúc aj väčšie ekonomické riziko v konkrétnych okolnostiach prípadu, čo však neznamená dojednanie premrštenej sumy, ktorá by mala byť v týchto prípadoch akceptovaná. K argumentu žalobu v odvolaní o nutnosti úmyslu spôsobiť inému účastníkovi ujmu v súvislosti s výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, aj podľa žalobcom označeného rozhodnutia NS ČR sp. zn. , je potrebné uviesť, že korektív dobrých mravov je prípustné aplikovať aj na prípady, kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Neprimeraná zmluvná pokuta, ako konštatoval aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. , predstavuje sankciu, ktorá dlžníka dostáva do dlhovej špirály a v konečnom dôsledku cez zmluvnú pokutu zaplatí niekoľkonásobne viac, ako bola dlžná istina.

73. Aplikácia moderačného práva prichádza do úvahy iba vtedy, ak je zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute platné (§ 545a O. z.). Odvolacia argumentácia žalobcu o možnosti využitia moderačného práva súdu podľa § 545a O. z. vo vzťahu k časti zmluvnej pokuty, na ktorú nárok vznikol v období od 1.1.2008 (s odkazom na rozhodnutia odvolacích súdov, odbornú literatúru a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. z 21.6.2015) nebol náležitý, pretože využitie moderačného práva súdu sa nemôže vzťahovať na absolútne neplatné zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute podľa § 39 O. z. (bez ohľadu na obdobie, v ktorom nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty mal vzniknúť). Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru o nemožnosti moderácie neprimeranej zmluvnej pokuty súdom.

74. Ďalšia argumentácia žalobcu týkajúca sa osobných, majetkových a sociálnych pomerov dlžníka v súvislosti s posudzovaním neprimeranosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty nebola právne významná, obdobne ako poukaz na súdne rozhodnutia týkajúce sa moderácie výšky zmluvnej pokuty (porov. odsek 68, 71, 62, 73 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

75. Žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. vo vzťahu k zásade, že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nič nebránilo žalobcovi domáhať sa zákonnej sankcie za omeškanie s vrátením pôžičky, poukazujúc i na možnosť dojednania odmeny za poskytnutie pôžičky

v zmluve, a to v súlade s právnou úpravou, pričom argument o legitímnej nádeji je opodstatnený ak sa týka zmluvných dojednaní v súlade s právnymi normami.

76. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom skutkovom zistení súdom, že žalovaní uviedli žalobcu do omylu tým, že vytvorili dojem, že sú bonitné osoby a milionári, teda nebudú mať problém svoj dlh splniť v lehotách splatnosti, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne poukázal na tvrdenie žalobcu v konaní o ním tvrdenom záujme posilniť právo veriteľa v súvislosti s pasívnou solidaritou žalovaných, s poukazom na vedenie exekúcie voči žalovaným 1/, 2/, zhodnotením týchto osôb ako nemajetných, ktoré ani za pomoci pôžičky nenadobudnú majetok, pričom žalovaní 3/, 4/ boli deti osôb, voči ktorým bola vedená exekúcia v mladom veku, a žalovaná 4/ bola študentkou. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalobca si bol vedomý finančnej situácie žalovaných s naliehavou potrebou zabezpečiť finančnú hotovosť na úhradu doplatku ceny vydraženej nehnuteľnosti, predstavujúcej obydlie žalovaných. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia.

77. V súvislosti s odvolacou argumentáciou poukazujúcou na uznesenie o schválení príklepu z dražby (účel poskytnutia pôžičky sa však týkal obydlia), hodnotu nehnuteľnosti, dlhu vymáhaného v exekúcii a podnikateľské aktivity žalovaného 1/ na Slovensku i v zahraničí, tiež na tieseň ako na naliehavú ťaživú situáciu, je potrebné odkázať na odsek 68 a 71 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobca poukazoval na výpoveď žalovaných, z ktorých vyplývalo presvedčenie, že dlh splatia čo zodpovedá záveru súdu prvej inštancie o neuvedení žalobcu do omylu zo strany žalovaných ako dlžníkov a tiež ich presvedčeniu, že ide o prechodný stav naliehavej potreby odvrátiť dražbu ich obydlia, zabezpečením finančných prostriedkov prostredníctvom pôžičky. Žalobca v odvolaní poukazoval na sudcovskú koncentráciu konania, keď v čase pred touto koncentráciou žalovaní netvrdili skutočnosti nasvedčujúce, že boli v tiesni, je potrebné poukázať na samotný účel poskytnutia pôžičky uvedený v zmluve o pôžičke, spočívajúci v úhrade ceny vydraženej nehnuteľnosti obydlia žalovaných, postihnutého exekúciou formou dražby. S tým súvisela naliehavá potreba zabezpečenia finančnej hotovosti na úhradu ceny vydraženej nehnuteľnosti zabezpečenej zmluvou o pôžičke. Preto argumentácia o absencii včasného tvrdenia a preukazovania naliehavej potreby zabezpečiť finančnú hotovosť na odvrátenie dražby obydlia žalovaných nemohla obstáť (porov. tiež dupliku žalovaných zo dňa 3.10.2019). Na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania, ktorá je pre súd obligatórna, sudcovská koncentrácia konania ( ) je v diskrečnej právomoci súdu. Uplatnenie diskrečného práva súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 579 s.). Oneskorené predloženie prostriedkov procesnej obrany je vždy namieste vyhodnotiť aj s prihliadnutím na poskytnutý procesný priestor pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku protistrane, s prihliadnutím na zásadu rovnosti zbraní a materiálny výklad zásady koncentrácie v civilnom sporovom konaní (procesná obštrukcia či pasivita na strane žalovaných preukázaná nebola).

78. Nebolo možné stotožniť sa ani s tvrdením žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vyjadrení zo dňa 30.6.2021, týkajúcou sa hrozby straty domu žalovaných. Súd prvej inštancie tak učinil predovšetkým v odseku 39 napadnutého rozsudku, na ktorý odvolací súd odkazuje, ako aj na vyššie uvedené posúdenie odvolacím súdom (porov. odsek 68 a 71 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu). K poukazu žalobcu na dlh žalovaného 1/ vo výške 129.000,- Sk, odvolací súd opätovne poukazuje na účel poskytnutia pôžičky, výslovne uvedený v predmetnej zmluve o pôžičke uzavretej stranami konania (argument o tom, že žalovaným nehrozilo vypratanie obydlia nemal vplyv na vyššie uvedené závery, vzhľadom na existenciu naliehavej potreby finančných prostriedkov na úhradu dražobnej ceny nehnuteľnosti, predstavujúcej obydlie žalovaných). Vyhlásenie v zmluve o pôžičke, že žalovaní uzatvorili zmluvu slobodne, dobrovoľne a vážne, nevylučuje vyššie uvedený záver o prechodnej naliehavej potrebe získania finančných prostriedkov za účelom odvrátenia dražby obydlia žalovaných. Na uvedené nemalo vplyv žalobcom označené uznesenie súdu o schválení príklepu z dražby č. k. . V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že objektívne nemohol rozpoznať nepriaznivú situáciu žalovaných, opätovne je potrebné odkázať na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v odseku 39 napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že žalobca nemal vedomosť o majetkových pomeroch žalovaných (príjmoch a výdavkoch, existencii dlhov a pod.), nebola spôsobilá ovplyvniť správnosť záveru súdu prvej inštancie o neprimeranosti dojednanej zmluvnej pokuty, vzhľadom na preukázané okolnosti prípadu. Preto poukaz žalobcu na nespornosť tvrdenia o absencii vedomosti žalobcu o iných dlhoch žalovaných, nebola právne významná. Obdobne bolo potrebné vyhodnotiť i argument žalobcu o absencii pochybnosti o schopnosti žalovaných vrátiť požičané peňažné

prostriedky. Tiesnivá situácia neznamená platobnú neschopnosť dlžníka, ale jej naliehavú potrebu riešiť aktuálny stav pod hrozbou exekúcie obydlia. Návratnosť finančných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke mali pritom poskytovať zabezpečovacie inštitúty, medzi ktoré patrí aj zmluvná pokuta, ktorej zmysel spočíva predovšetkým v stimulácii k úhrade, nie vytvárať tzv. dlhovú špirálu pre dlžníkov. Žalobca potvrdil dojednanie solidárneho dlhu žalovaných ako dlžníkov, ktorým sledoval odstránenie rizika uvedenia do platobnej neschopnosti niektorého z nich. Exekučnou dražbou žalovaní neprevádzali žiadne nehnuteľnosti, keď k nadobudnutiu nehnuteľnosti došlo na základe exekúcie vedenej súdnym exekútorom, jedným zo spôsobov exekúcie, ktorým je aj dražba nehnuteľností povinnej osoby. Záver súdu prvej inštancie o vedomosti žalobcu o naliehavej potrebe získať finančné prostriedky na úhradu dražobnej ceny nehnuteľností, predstavujúcich obydlie žalovaných, bol preukázaný ako správny. Na doplatenie dražobnej ceny nehnuteľností bola stanovená príslušná lehota, preto argumentácia žalobcu v odvolaní o ďalšom kole dražby rodinného domu a dostatku času doplatiť dražobnú cenu nebola spôsobilá ovplyvniť záver o neprimeranosti zmluvnej pokuty vzhľadom na okolnosti prípadu.

79. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní, že zmluvné podmienky vrátane dojednania o zmluvnej pokute navrhovali žalovaní ako dlžníci. V odseku 40 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie správne vyhodnotil sporné skutkové tvrdenia vo vzťahu ku kreovaní obsahu zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie vychádzal so samotného charakteru pozície žalobcu ako veriteľa poskytujúceho pôžičku, s čím je prirodzene spojená silnejšia vyjednávacia pozícia aj vo vzťahu k nastavovaniu podmienok zmluvy. Uvedenému záveru nasvedčovala aj skutočnosť, že žalobca používal rovnaké formulácie vrátane dojednania o zmluvnej pokute aj v ďalších zmluvách o pôžičke, ktoré uzatváral s dlžníkmi (s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 19.12.2017). Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že nebolo sporné, že žalobca poskytoval obdobné pôžičky opakovane, v počte približne dve ročne, s obdobným znením zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie tiež dodal, že relevantným nebol úmysel či vedomosť zmluvných strán o rozpore s dobrými mravmi v čase dojednania, keď preukázanie skutočnosti, ktorá zo strán bola aktívnou v čase stanovovania zmluvných podmienok, predovšetkým o zmluvnej pokute, je relevantným z hľadiska zisťovania celkových okolností prípadu, ktoré sa vyhodnocujú komplexne a neobmedzujú sa iba na otázku iniciátora textu zmluvy (odsek 40 napadnutého rozsudku). Nemohla potom obstáť odvolacia námietka žalobcu o nezákonnom prenose dôkazného bremena ohľadom skutočnosti kto navrhoval zmluvné podmienky, vrátane dojednania o zmluvnej pokute. Žalobca potvrdil tvrdenie, že žalovaní oslovili žalobcu so žiadosťou o pôžičku, pričom určenie termínu splatnosti nemá vplyv na vyššie uvedenú argumentáciou o dojednaní o zmluvnej pokute. Súd prvej inštancie konštatoval, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a preto muselo byť rozhodnuté v neprospech tejto strany. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, kedy právne významná skutočnosť nebola preukázaná, pretože výsledky hodnotenia dôkazov neumožňovali súdu prijať záver ani o pravdivosti ani o nepravdivosti spornej skutočnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že žalovaný 1/ navrhol zmluvnú pokutu vo výške uvedenej v predmetnej zmluve o pôžičke.

80. Nebola dôvodná ani odvolacia argumentácia žalobcu, že exekučný súd (na základe opätovne iniciovaného exekučného konania žalobcom pred Okresným súdom Banská Bystrica) dospel k záveru o súlade dojednanej zmluvnej pokuty s dobrými mravmi (s poukazom na zamietnutie návrhu oprávneného v zmysle § 53 ods. 3 písm. a/ Exekučného poriadku a nie z dôvodu podľa § 53 ods. 3 písm. h/ Exekučného poriadku). Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. zo dňa 20.12.2021 výslovne konštatoval, že aj keď okresný súd v napadnutom uznesení odkázal na rozpor zmluvnej pokuty s dobrými mravmi len veľmi stručne, aj takýto stručný odkaz na rozpor s dobrými mravmi bol dostatočným podkladom na zamietnutie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.

81. K odvolacej argumentácii v súvislosti s konštatovaním súdu prvej inštancie o nepreukázaní, že by v období uzatvorenia predmetnej zmluvy dochádzalo zo strany žalobcu k uzatváraniu akejkoľvek zmluvy o pôžičke za účelom dosahovania zisku, je potrebné uviesť, že tento záver bol vyslovený v kontexte prieskumu predmetnej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy (v konaní nebolo sporným, že žalobca uzatváral obdobné zmluvy o pôžičke pravidelne približne 2 x ročne). Namietané konštatovanie súdu týkajúce sa obohatenia žalobcu na úkor žalovaných sa však netýkalo uvedeného prieskumu možného spotrebiteľského charakteru zmluvy o pôžičke. Skutočnosť, či žalobca objektívne mohol alebo nie predpokladať dlhodobé porušovanie povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, nemala vplyv na vecne správne závery súdu prvej inštancie.

82. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so žalobcom označenými rozhodnutiami súdov a v odseku 37 zdôvodnil, prečo na označené rozhodnutie neprihliadal. K argumentácii žalobcu v odvolaní, že súd nebol viazaný právnym posúdením veci predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami, odvolací súd odkazuje na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozhodnutia odvolacieho súdu v odseku 64 až 67. Uvedené závery sa vzťahujú aj na poukaz žalobcu na iné rozhodnutie súdu prvej inštancie sp. zn. (v zmysle ktorého dojednanie o zmluvnej pokute vo výške 1 % denne z dlžnej sumy neprekračuje účel zmluvnej pokuty, spočívajúci najmä v hrozbe dostatočne citeľnou majetkovou sankciou voči dlžníkovi pre prípad nesplnenia zabezpečovanej povinnosti), tiež rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. (podľa ktorého zmluvná pokuta vo výške 0,5 % denne z dlžnej čiastky je s ohľadom na okolnosti prípadu primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je neplatné podľa § 39 O. z.).

83. K odvolacej argumentácii žalobcu v odseku 90 až 102 odvolania týkajúcej sa pojmu tieseň, finančná tieseň, časová tieseň a tieseň ohľadom obydlia žalovaných, odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä v odseku 68. Sám žalobca poukázal na výpoveď žalovaných 2/ a 4/, o ťažkostiach žalovaného 1/ v podnikaní, ktorému zostal veľký objem pohľadávok, ktoré mu ale neboli uhradené, v dôsledku čoho sa dostal do druhotnej platobnej neschopnosti. Nebolo možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu v odvolaní, že z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1/ bol skúsený podnikateľ a žalovaní boli milionári (nevymožiteľné pohľadávky mohli predať akejkoľvek firme). Podstatné bolo preukázanie naliehavej potreby (hoci aj prechodne) zabezpečiť finančné prostriedky na úhradu ceny vydraženého obydlia žalovaných v exekúcii. Súd prvej inštancie sa uvedeným zaoberal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, najmä v odseku 35 a 39 napadnutého rozsudku. Žalovaní doplatili dražobnú cenu nehnuteľnosti v súlade s účelom dohodnutým v zmluve o pôžičke (z dôvodu exekučnej dražby obydlia žalovaných).

84. K odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa vedomosti o tiesni žalovaných, s poukazom na vyjadrenia žalobcu k výpovedi žalovaných 1/, 2/, 4/ zo dňa 22.4.2022, je potrebné poukázať na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä odsek 68 a 83, ako aj na vecne správne závery v odseku 34 a 39 napadnutého rozsudku. Skutočnosť či žalované 2/ až 4/ mali vedomosť o finančných ťažkostiach žalovaného 1/, ale nepovažovali ich za významné pre ohrozenie splatenia pôžičky a neinformovali o týchto ťažkostiach žalobcu pri dojednávaní zmluvy o pôžičke, nebola spôsobilá ovplyvniť vecne správny záver o naliehavej potrebe (hoci aj prechodnej) žalovaných získať finančné prostriedky za účelom odvrátenia dražby obydlia žalovaných. Nebol preto daný dôvod zaoberať sa uvedenou argumentáciou. K opakovanej odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa majetkových pomerov žalovaných, existencie dlhov žalovaných, vedomosti žalobcu o týchto pomeroch žalovaných a zisťovania bonity, či finančného stavu žalovaných, nepomeru vzájomných plnení, je potrebné poukázať na už vyššie vyslovené závery odvolacieho súdu, najmä odsek 68 tohto rozhodnutia. Skutočnosť naliehavej situácie nebol spôsobilý vyvrátiť ani poukaz žalobcu na príjmy z podnikania na Ukrajine s jódovým koncentrátom a zahraničnej platbe na bankový účet žalovanej 4/.

85. K odvolacej argumentácii žalobcu o neprimeranosti zmluvnej pokuty v článku XI. odvolania, je potrebné poukázať na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, ktoré nebola spôsobilá ovplyvniť, ako aj na predchádzajúce rozhodnutia súdov posudzujúcich neprimeranosť zmluvnej pokuty, dohodnutej v predmetnej zmluve o pôžičke medzi stranami konaní, ako i Nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 20.12.2021. Súd prvej inštancie neopomenul relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť jeho vecne správny záver a ktoré mali podľa tvrdenia žalobcu vyplývať z výsluchu žalovaných v 2/ a 4/ rade, pričom svoje rozhodnutie založil na správnych skutkových zisteniach. Záver súdu prvej inštancie o neprimeranosti zmluvnej pokuty sa opieral o konkrétne zistenia, ako aj o jasné a presvedčivé zdôvodnenie. Súd prvej inštancie uviedol z akých skutkových zistení a dôkazov vychádzal, a akým myšlienkovým postupom dospel k svojim záverom. Žalobca nepreukázal dôvodnosť odvolacej námietky o inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie, o nevykonaní navrhnutých dôkazov súdu prvej inštancie, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako ani nedostatočný skutkový stav vzhľadom na ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Argumentácia žalobcu v odvolaní o termíne doplatenia dražobnej ceny rodinného domu nemohla obstáť, vzhľadom na dohodnutý účel poskytnutia pôžičky, ktorý bol aj naplnený úhradou dražobnej ceny obydlia žalovaných. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k vecne správnym záverom v súlade so závermi predchádzajúcich rozhodnutí súdov, ako aj Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 20.12.2021.

86. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, jeho nepreskúmateľnosti a nevysporiadania sa predovšetkým s hlavnými námietkami, odvolací súd uvádza nasledovné:

87. Strana konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

88. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, pričom vyvodil vecne správne závery.

89. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. ), čo nebol daný prípad.

90. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. ). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. , uznesenie NS SR sp. zn. ).

91. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn. , RUIS R Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

92. Iné právne významné odvolacie námietky žalobcom v odvolaní vznesené neboli. Všeobecný súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje ak rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

93. Odvolací súd podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvom výroku napadnutého rozsudku (I.) ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešných žalovaných 2 až 4, ktorým podľa ust. v spojení s vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, voči žalobcovi v konaní neúspešnému. Odvolacia námietka vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, a to, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania každý v rozsahu 25 %, nebola dôvodná (nezodpovedala ani žalobcom v spore tvrdenému solidárnemu záväzku žalovaných). Výrok o nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vyjadruje výsledok pomeru úspechu a neúspechu strán konania v spore (žalovaní boli úspešní v rozsahu 100%, čomu zodpovedal neúspech žalovaného v rovnakom rozsahu). Žalovaným by vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 25 % v prípade, ak by tomu zodpovedal pomer čiastočného úspechu a neúspechu strán konania, k čomu nedošlo. Žalovaným 2/, 3/, 4/ ako spoločne a nerozdielne oprávneným bude žalobca povinný zaplatiť konkrétnu výšku náhrady trov konania podľa , v rozhodnutí súdu prvej inštancie, po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením.

94. Podľa na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

95. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

96. Podľa ak strata procesnej subjektivity nastane až po vyhlásení rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, postupuje súd podľa a ; vyhláseným rozhodnutím zostáva súd viazaný.

97. Podľa ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť alebo v ňom môže pokračovať.

98. Procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku konania, ktorej nedostatok spôsobuje prekážku konania. Ak strana sporu disponovala do určitej fázy konania procesnou subjektivitou a následne ju v priebehu procesu stratila, prichádza do úvahy zastavenie konania alebo pokračovanie v konaní (v takýchto prípadoch súd pokračuje s dedičmi fyzickej osoby). V konaní súd pokračuje vtedy, ak je to objektívne možné, teda ak existujú dedičia (prípadne iné subjekty, na ktoré podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť o ktorú v spore ide), čo nebol daný prípad.

99. Z dôvodu úmrtia žalovaného 1/ dňa XX.X.XXXX po vyhlásení rozhodnutia súdu prvej inštancie a vzhľadom na zastavenie konania o dedičstve podľa v znení neskorších predpisov (podľa oznámenia notárky ako súdnej komisárky JUDr. Veroniky Fandlovej, Haulíkova 4, Trnava, uznesením zo dňa 4.4.2024 č. k. -145, , bolo konanie o dedičstve po poručiteľovi A. F. G., nar. X.X.XXXX, posledný trvalý pobyt C. XXX, zomr. dňa XX.X.XXXX, zastavené), v konaní nebolo možné ďalej pokračovať vo vzťahu k žalovanému 1/ (odvolanie meritórne preskúmať), bez splnenia procesnej podmienky konania, ktorou je procesná subjektivita fyzickej osoby a bez právneho nástupníctva, v dôsledku čoho konanie o žalobe žalobcu proti žalovanému 1/ bolo zastavené.

100. Podľa v spojení s , a bolo rozhodované o náhrade trov konania žalobcu a žalovaného 1/. Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje z procesného hľadiska, pričom dôvodom zastavenia konania bol v danom prípade nedostatok procesnej subjektivity strany konania, v dôsledku jej úmrtia, po vyhlásení rozhodnutia súdu prvej inštancie, vo vzťahu ku ktorej nedošlo k právnemu nástupníctvu. Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ tak, že žalobca a žalovaný 1/ nemajú právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a na náhradu trov odvolacieho konania.

101. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.