Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/70/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Y. P., nar. XX.X.XXXX, adresa S., Q. XX, zastúpenej splnomocnencom: PROSMAN a PAVLOVIČ advokátska kancelária s.r.o. so sídlom Trnava, Hlavná 31, IČO: 37 865 281 proti žalovanej: P. H., nar. XX.X.XXXX, bytom S., O. XX, zastúpenej splnomocnencom: JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pluhová 29, IČO: 36 864 242, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 10C/351/2015-280 zo dňa 10.10.2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že žalovaná má právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 37 ods. 1, § 39, § 39a v spojení s § 879r, § 40a, § 40 ods. 1,§ 41, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1, § 49a, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. - ďalej len , aj § 137 písm. c) a d), § 149, § 150 a § 470 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilného sporového poriadku - ďalej len .

3. Prioritne sa súd prvej inštancie zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, pričom mal za to, že je daný naliehavý právny záujem žalobkyne, ktorá ako predchádzajúci vlastník v prípade otázky spornosti vlastníckeho práva naliehavý právny záujem bezpochyby má. Následne súd uzavrel, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že reálne došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, keď došlo k predaju nehnuteľnosti a zavkladovaniu, pričom žalobkyňa reálne podala žalobu o určenie vlastníckeho práva až sedem rokov od uzavretia kúpnej zmluvy dňa 22.09.2008. Súd vyhodnocoval žalobu o určenie vlastníckeho práva jednak z pohľadu relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy a jednak z pohľadu možnej absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.

4. Vo vzťahu k prípadnej relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy súd skonštatoval, že ak by žalovaná uviedla žalobkyňu do omylu ohľadne predmetu kúpnej zmluvy (jej celkového obsahu), tak tento nárok je z pohľadu súdu premlčaný, nakoľko žalobkyňa mala možnosť podať žalobu v lehote troch rokov od uskutočnenia právneho úkonu, a to podpísania zmluvy, nakoľko tento právny úkon bol platný a účinný týmto momentom (22.9.2008), avšak žalobu podala až 27.7.2015, a teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby za účelom domáhania sa neplatnosti podľa § 40a v spojení s § 49a Občianskeho zákonníka, a preto súd žalobu z tohto dôvodu zamietol ako nedôvodnú. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že žalobkyňa v priebehu celého konania nevysvetlila dôvody, prečo žalobu podala s odstupom siedmych rokov, a prečo žalobu do tohto momentu neriešila, pričom túto možnosť mala počas celého uvedeného obdobia.

5. Pri skúmaní podmienok absolútnej neplatnosti (podľa § 37 ods. 1 resp. § 39 a §39a Občianskeho zákonníka) súd vychádzal z vykonaného dokazovania a obsahu spisového materiálu, pričom dospel k záveru, že nejde o zastretý právny úkon, nakoľko obe strany chceli uzavrieť kúpnu zmluvu, súčasne zmluva bola určitá. Problematickou zostala otázka tvrdenej slobodnosti a vážnosti resp. obsahu zmluvy pri scudzení nehnuteľnosti. Súd vzhľadom na všetky vykonané dôkazy dospel k záveru, že predmet zmluvy bol riadne dohodnutý a zmluva uzavretá, pričom v konaní nebolo preukázané žiadne z tvrdení žalobkyne, že zmluva bola uzavretá za iným účelom (zabezpečenie návratnosti pôžičky, pôvodne to mal byť zabezpečovací prevod práva). Tieto tvrdenia žalobkyne v konaní boli popreté, pričom žalovaná uviedla tvrdenia obsahovo odporujúce, pričom tvrdenia žalobkyne zostali len tvrdeniami. Reálne tvrdenia žalobkyne neboli preukázané žiadnym dôkazom, nakoľko všetky dôkazy (kúpna zmluva, nájomná zmluva, doklady o platbách nájomného, výpovede svedka T. W., p. H.) potvrdzovali skutkové tvrdenia žalovanej a nie žalobkyne. Svedecká výpoveď T. P. nemohla prevážiť ostatné výpovede a dôkazy v konaní, mimo iné aj z dôvodu, že z jeho výpovede bolo nepochybné, že tento sa pred pojednávaním bavil o predmete výsluchu tak so žalobkyňou, ako aj jej právnym zástupcom, a tak sa stala výpoveď tohto svedka pre toto konanie nepoužiteľná. Ostatne žalobkyňa slobodne a podľa obsahu zmluvy vážne prejavila vôľu predať nehnuteľnosti, pričom po siedmych rokov tvrdené postoje o inom obsahu vôle, zmluvy, bez jediného reálneho dôkazu sú podľa názoru súdu neudržateľné. Súd ďalej konštatoval, že sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, že predaj nehnuteľnosti za nižšiu cenu ako je obvyklá na trhu nezakladá samo o sebe neplatnosť právneho úkonu, a tento názor je prezentovaný aj v ustálenej súdnej praxi viď napr. rozhodnutie Krajského súdu Trnava 11Co/289/2012, rovnako viď Krajský súd Žilina v rozhodnutí 7Co/626/2015. Súd má ďalej za to, že § 39a Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) nemožno aplikovať spätne na právny vzťah vzniknutý v roku 2008 a na jeho účinky, v súlade s prechodnými ustanoveniami § 879r OZ. Odhliadnuc od prejaveného názoru na nemožnosť aplikácie uvedeného ustanovenia, má súd za to, že v konaní nebolo preukázané, že by bola zneužitá tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančná závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je síce fyzickou osobou, ale súčasne konateľkou spoločnosti, investorom - stavebníkom, ktorý realizuje rozsiahle stavebné projekty, a preto nemožno na neho nahliadať ako na neskúsenú osobu, rozumovo nevyspelú, dôverčivú, alebo ľahkomyseľnú. V konaní bolo preukázané (žalobkyňa nepoprela), že predávala v rozhodnom čase aj iné nehnuteľnosti. Súčasne má súd za to, že žalobkyňa nebola vo finančnej tiesni, nakoľko toto v konaní nebolo preukázané. Vo finančnej tiesni nebola ani obchodná spoločnosť vo vlastníctve žalobkyne, nakoľko z obsahu predloženej účtovnej závierky za rok 2008 vyplynulo, že mala záväzky - náklady budúcich období vo výške 157.680,18 eur (4.750.273,- Sk) a súčasne mala peniaze na účtoch vo výške 201.137,62 eur (6.059.472,- Sk) a má záväzky vo výške 101.855,08 eur (3.068.486,- Sk), nerozdelený zisk z minulých rokov vo výške 36.232,56 eur (1.091.542,- Sk) a majetok spoločnosti je v celkovej výške 482.508,80 eur (14.536.060,- Sk) po odpočítaní nákladov a výsledok hospodárenia bol kladný vo výške 961,43 eur (28.964,- Sk). Teda samotná spoločnosť žalobkyne mala prostriedky na plnú úhradu záväzku z titulu daní, ako aj na úhradu časti ostatných záväzkov, ako aj majetok na úhradu prípadných dlhov. Na základe uvedeného má preto súd za to, že neexistovala tieseň spoločnosti, a tým ani nemohla existovať tieseň žalobkyne, súčasne však má súd za to, že nemožno preukazovať osobnú tieseň, tiesňou svojej právnickej osoby, a preto bez ďalšieho súd nemal preukázanú samotnú tieseň žalobkyne, ktorá bola tvrdená len vo vzťahu k spoločnosti, pričom však vo vzťahu k samotnej žalobkyni tvrdená ani preukazovaná osobnými pomermi nebola. Z takto zisteného stavu mal súd za to, že nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 39a OZ.

6. Súd ďalej uviedol, že z výkladu k citovanému ustanoveniu § 37 Občianskeho zákonníka vyplýva, že vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky, ktoré sa inak spájajú s platným právnym úkonom. Vo vzťahu k nemu je teda právny úkon v celom rozsahu platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle. (viď doc. JUDr. M. Števček, PhD. a kol., Občiansky zákonník, Veľké komentáre, C.H.BECK).

7. Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k uskutočneniu právneho úkonu. Vôľa nie je vážna, ak prejavujúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku prejavu takej vôle nastali. Niekedy však druhej strane nie je zrejmé, že nejde o prejav vážnej vôle. Ak by právo túto jej opodstatnenú dôveru nechránilo, vystavilo by právny styk veľkej neistote, lebo ak by sa každý mohol kedykoľvek odvolávať na to, že jeho vôľa nebola vážna (nesmerovala k právnym následkom), nikdy by nebolo isté, či právny úkon vôbec vznikol a aké má následky. Vôľa, ktorá nie je vážna (nesleduje právne následky), nemôže byť vôbec základom právneho úkonu, a preto ide o absolútne neplatný (neexistentný) právny úkon. Ak by však druhej osobe, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, že prejav vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany dobromyseľnosti tejto osoby považovať právny úkon za platný. Existenciu vážnosti vôle k právnemu úkonu možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, najmä ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon spája s takýmto prejavom vôle. (viď JUDr. Imrich Fekete, CSc., Občiansky zákonník , Veľký komentár, EUROKÓDEX, s.r.o.).

8. Súd vychádzajúc z uvedeného ako aj vyššie popísaného zisteného stavu dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, nakoľko ak by žalovaná vyvolala u žalobkyne omyl, tak jej nárok by bol premlčaný, pričom však má súd za to, že omyl nebol vyvolaný, a to s ohľadom na skutočnosti zistené v priebehu konania, t.j. svedecké výpovede, listinné dôkazy, ktoré boli v konaní predložené. Súd nezistil z vykonaného dokazovania žiadny rozpor s dobrými mravmi, pričom súčasne vychádzal z toho, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy vychádzala z predchádzajúcich skúseností, ako aj zo spolupráce s realitnou kanceláriou, pričom sama okolnosť predaja za nižšiu cenu nie je dôvodom na určenie neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, keď z obsahu vykonaného dokazovania plynie, že zmluva bola uzavretá za podmienok určených žalobkyňou (všetky dôkazy uvedenému svedčia s výnimkou jej tvrdení, ktoré neboli preukázané) v čase začínajúcej krízy v oblasti predaja nehnuteľností (čo je všeobecne známa skutočnosť). Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia a závery plynúce z dokazovania rozhodol prvoinštančný súd tak, že žalobu zamietol, nakoľko nemal preukázané splnenie podmienok, či už podľa § 37, § 39 alebo § 39a OZ.

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že priznal právo na ich náhradu v celom rozsahu žalovanej ako plne úspešnej v konaní s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

10. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobkyňa, ktorým navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, keďže nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie rozsudku. Argumentovala tým, že ani súd prvej inštancie nespochybnil, že kúpna cena prevádzaných nehnuteľností bola nižšia ako ich trhová cena 15.885.743,28 Sk. Hoci žalovaná a svedkovia H. a W. tvrdili, že kúpna cena prevádzaných nehnuteľností bola trhová, toto tvrdenie sa nikdy nepreukázalo. Žalobkyňa nehnuteľnosti na žalovanú previedla za sumu 4.000.000,-- Sk, čo je len cca 25 % z ich trhovej hodnoty. Položila otázku, či je konanie žalovanej v súlade s dobrými mravmi, ak previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam za cenu tvoriacu len 25 % z ich trhovej hodnoty, bez toho, aby konanie kupujúceho nebolo považované za úžeru. V prípade úplne cudzích fyzických osôb je takýto nepomer medzi vzájomnými plneniami (ak zároveň neexistujú iné skutočnosti odôvodňujúce tento nepomer) neprípustný. Takúto zmluvu by nikto neuzavrel, ak by u predávajúceho zároveň neexistovali iné skutočnosti nasvedčujúce úžere zo strany kupujúceho, resp. svoju nehnuteľnosť nikto nepredá za 25 % trhovej hodnoty, ak k tomu nie je nútený určitými okolnosťami, ktoré navodzujú úžeru druhej strany. Krátenie kúpnej ceny o 75% musí zakladať bez ďalšieho rozpor s dobrými mravmi, ak sa počas konania nepreukáže dôvod takéhoto konania a to aj keď v našom právnom poriadku neplatí zásada laesio enormis, existuje totiž zásada zákazu civilno-právnej úžery. Súd vyslovil neprípustnosť aplikácie § 39a o civilno-právnej úžere na daný právny vzťah a to s poukazom na § 879 OZ, keďže kúpna zmluva bola uzavretá pred 01.06.2014. Tu žalobkyňa dala do pozornosti skutočnosť, že inštitút tzv. civilno-právnej úžery existoval aj pred 01.06.2014, keď tento pojem jednoznačne definovala súdna prax, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 3Co/151/2013, 16Co/71/2011, 3Co/151/2013. Pre daný prípad považovala za podstatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/71/2011, kde bol dohodnutý ročný úrok až 132 %, čo môže byť obdoba krátenia kúpnej ceny v rozsahu 75%. Súd tu uviedol, že už len samotná skutočnosť tak výrazného nepomeru vo vzťahu k trhovým podmienkam poskytovania úverov je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu. Odvolateľka zároveň zdôraznila, že aj keby žalovaná skutočne nemala akékoľvek informácie o nepriaznivej finančnej situácii žalobkyne, žalovaná musela predpokladať a teda vedieť, že žalobkyňa jednoznačne koná ľahkovážne alebo v tiesni, keď svoje nehnuteľnosti predáva za 25 % ich trhovej hodnoty. Pri výklade právnych predpisov a právnych inštitútov nemôžu zostať nepovšimnuté zásady základnej logiky a tzv. zdravého rozumu, ak sú totiž niekomu ponúknuté nehnuteľnosti v hodnote 16.000.000,-- Sk za cenu 4.000.000,-- Sk, kupujúci musí predpokladať, resp. má vedieť, že predávajúci koná ľahkovážne alebo v tiesni a kupujúci tým zneužíva nadvládu nad predávajúcim. Odvolateľka má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď posudzovanú kúpnu zmluvu posúdil ako platný úkon v súlade s dobrými mravmi a zároveň z vykonaných výpovedí svedkov a žalobkyne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Následne odvolateľka poukázala na zahraničnú právnu úpravu týkajúcu sa najmä zásady laesio enormis vo Francúzsku a Rakúsku a na niektoré rozhodnutia Najvyššieho Rakúskeho súdneho dvora. Čo sa týka posudzovanej tiesne žalobkyne, podľa odvolateľky súd prvej inštancie podal nesprávny výklad pojmu tieseň a zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z dôvodovej správy k novele OZ, ktorá zaviedla § 39a zdôraznila, že tiesňou pri úžere nie je situácia, ktorá bola tak závažná, že by priamo ohrozovala dlžníkovu existenciu. O tieseň ide vtedy, keď stav majetku dlžníka u neho vyvoláva pocit naliehavej potreby zabezpečiť si chýbajúcu hotovosť úverom, pričom je nútený a tiež ochotný sľúbiť alebo poskytnúť protihodnotu, ktorá je k hodnote poskytnutého úveru v značnom nepomere. Pojem tieseň nie je sám o sebe naplnený ani nepriaznivými majetkovými pomermi, nie je však vylúčený ani pri relatívne „dobrom stave majetku.“ Nemusí ísť ani o tieseň osoby, ktorá je zmluvnou stranou, ale stačí tieseň blízkej osoby, ktorú by zmluvná strana pociťovala ako vlastnú. Nadväzne odvolateľke poukázala na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 2Cdo/4124/2010, podľa ktorého rovnako právnická osoba môže mať za určitých predpokladov postavenie osoby blízkej v zmysle § 116 voči fyzickej osobe. Z uvedeného odvolateľka vyvodila, že spoločnosť C. bola vo vzťahu k žalobkyni blízkou osobou, keď žalobkyňa bola v rozhodnom období spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti. Odvolateľka ustálila, že vo vzťahu k posudzovaniu tiesni spoločnosti a teda aj tiesni žalobkyne súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k absolútne nesprávnym skutkovým zisteniam.

11. Síce je pravda, že spoločnosť disponovala majetkom v hodnote prevyšujúcej jej verejnoprávne záväzky, lenže hmotným majetkom sa záväzky priamo uspokojiť nedajú, tento majetok by sa musel speňažiť, čo nie je možné od spoločnosti spravodlivo požadovať, lebo slúži na zabezpečenie príjmov. Ak by sa aj spoločnosť rozhodla tak rozsiahlu časť majetku speňažiť, tento proces by mohol trvať aj dvanásť mesiacov. Podľa odvolateľky súd z nepochopiteľných dôvodov uvádza nerozdelený zisk z minulých rokov ako reálny majetok spoločnosti, z ktorého je možné uhradiť záväzky, nerozdelený zisk je len účtovná položka a neznamená reálnu majetkovú hodnotu. Spoločnosť mala v rozhodnom období na svojom účte peňažné prostriedky v sume 6.058.774,- Sk, čo by úplne postačovalo na uspokojenie jej verejnoprávnych záväzkov. Súd ale nebral do úvahy výpisy z účtovníctva spoločnosti komplexne, opomenul, že spoločnosť mala v rozhodnom období dva bankové účty spolu vo výške 6.058.774,- Sk. Na bankovom účte č. 1 bola blokácia peňažných prostriedkov v sume 3.000.000,- Sk a na bankovom účte 2 sa nachádzala zábezpeka v sume 3.057.100,89 Sk. Na základe uvedeného mohla spoločnosť disponovať len s peňažnými prostriedkami v sume 1.673,11 Sk (bankový účet 1), čo jednoznačne zakladalo finančnú tieseň spoločnosti, keďže bola povinná uhradiť poplatky za VHP v sume 4.832.439,-- Sk (a to okrem ďalších daní a poplatkov). A keďže žalobkyňa bola v zmysle judikatúry blízkou osobou spoločnosti v zmysle dôvodovej správy k Občianskemu zákonníku sa tieseň spoločnosti považovala aj za tieseň žalobkyne. Z uvedených dôvodov podľa odvolateľky je zrejmé, že rozsudok trpí vyššie uvedenými vadami a žalobe malo byť v plnom rozsahu vyhovené. Na základe toho navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie v súlade so žalobným petitom.

12. K doručenému odvolaniu žalobkyne podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia vyjadrenie žalovaná, v ktorom uviedla, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu, rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny a dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnený a preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom si zároveň uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. K neprimeranosti ceny za prevod nehnuteľností uviedla, že žalovaná v priebehu celého súdneho konania konzistentne argumentuje, že výška kúpnej ceny v kúpnej zmluve sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu, pričom poukázala na ustálenú súdnu prax, ako aj na skutočnosť, že kúpna zmluva bola uzavretá na základe iniciatívy žalobkyne, pričom všetku dokumentáciu a formálne úkony k prevodu pripravovala pani W. na základe poverenia a pokynov žalobkyne. Žalovaná iba akceptovala návrh žalobkyne, pričom kúpna cena bola stanovená dohodou zmluvných strán tak, že jej výšku navrhla žalobkyňa a žalovaná ju akceptovala. Ak teda samotná žalobkyňa navrhla konkrétnu zmluvnú podmienku, v danom prípade kúpnu cenu, je absurdné a z právneho hľadiska neudržateľné, aby s odstupom viac ako sedem rokov tvrdila, že táto ňou navrhovaná zmluvná podmienka je jednostranne výhodná pre žalovanú ako druhú zmluvnú stranu a tým je v rozpore s dobrými mravmi. Navyše primeranosť kúpnej ceny potvrdila aj svedkyňa pani W.. Čo sa týka znaleckého posudku, je zrejmé, že žalobkyňa si ho dala vyhotoviť za iným účelom (pravdepodobne pri zisťovaní možnosti získania úveru), čo navyše taktiež spochybňuje tvrdenú tieseň žalobkyne, keďže je zrejmé, že si preverovala aj iné možnosti riešenia situácie. Samotná žalobkyňa pri vedomí si existencie znaleckého posudku, navrhla kúpnu cenu, s ktorou žalovaná len súhlasila. Aj keby sa osvedčilo, že kúpna cena v zmysle kúpnej ceny bola naozaj nízka vzhľadom na reálnu kúpnu trhovú cenu, nízka kúpna cena sama o sebe nemôže zakladať dôvod neplatnosti právneho úkonu. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 640/2014, výklad právnych úkonov má preferovať výklad v prospech platnosti a nie neplatnosti právneho úkonu. Vo vzťahu k zahraničnej právnej úprave žalovaná uviedla, že táto nie je aplikovateľná na právne vzťahy spravujúce sa výlučne vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to ani podporne.

14. K neplatnosti kúpnej zmluvy z titulu úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka, žalovaná poukázala na to, že inštitút civilnoprávnej úžery ako dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu bol zavedený novelou Občianskeho zákonníka č. 106/2014 Z. z. účinnou od 01.06.2014 v § 39a. Žalobkyňa síce uvádza, že pri predmetnom ustanovení sa pripúšťa nepravá retroaktivita, avšak v skutočnosti sa domáha jej spätnej aplikácie prostredníctvom pravej retroaktivity. Pravá retroaktivita, ktorá je vo vzťahu k § 39a prípustná, je aplikácia neskoršej právnej normy na právne vzťahy vzniknuté pred jej účinnosťou s tým, že režim vzniku týchto právnych vzťahov musí zostať zachovaný a tento sa spravuje pôvodnými právnymi predpismi a nové právne predpisy sa budú vzťahovať len na obsah (spôsob výkonu) vzniknutých a zachovaných práv a povinností (to vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 4CDo/98/2010). Z uvedeného dôvodu je argumentácia žalobkyne týkajúca sa výkladu § 39a pre tento spor irelevantná. Z opatrnosti žalovaná uvádza, že žalobkyňou citované rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21CDo/4124/2010 pojednáva o podstatne odlišnej skutkovej a právnej situácii a v tomto konaní nie je využiteľné. Rieši možnosť uzavretia zmluvy obchodnou spoločnosťou členom predstavenstva, dozornej rady, prokuristom alebo osobami im blízkymi, kedy sa vyžaduje predchádzajúci súhlas z valného zhromaždenia. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na súdnu prax Krajského súdu v Prešove, ktorý aplikoval inštitút civilnoprávnej úžery vo svojej rozhodovacej praxi už pred nadobudnutím účinnosti § 39a OZ, ani táto súdna prax nie je použiteľná v tomto konaní, nakoľko jej podstatou je interpretácia právnych noriem za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. V danom prípade však nejde o spotrebiteľské zmluvné vzťahy, kde by bola žalobkyňa slabšou zmluvnou stranou a zmysel a účel zákona by vyžadoval osobitný režim jej ochrany, naopak účastníčky konania boli pri uzavretí kúpnej zmluvy rovnocenné, pričom práve žalobkyňa bola iniciátorom a navrhovateľom uzavretia zmluvy a navrhovateľom uvedenej ceny. K argumentácii žalobkyne v odvolaní týkajúcej sa tiesne obchodnej spoločnosti zdôraznila, že tu sa jedná o dva rozdielne právne subjektívy. Spoločnosť C.. je spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorej znakom je, že jej spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu, avšak žalobkyňa mala svoj vklad splatený v celom rozsahu, naviac spoločnosť za rok 2008 vykázala zisk a taktiež mala majetok prevyšujúci hodnotu jej záväzkov a spoločnosť sa ani len nepribližovala stavu úpadku. Väčšina obchodných spoločností si pritom neponecháva svoje disponibilné finančné prostriedky a likvidný majetok v držbe, ale tieto investuje, čím je prirodzené, ak obchodná spoločnosť nedisponuje dostatkom disponibilných finančných prostriedkov na úhradu všetkých svojich záväzkov, čo ale neznamená, že spoločnosť je tým v tiesni. V závere žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa doteraz vôbec neuviedla o aký verejnoprávny záväzok sa malo jednať, na základe čoho bola spoločnosť C. povinná ho uhradiť bez zbytočného odkladu, ani aké následky by malo neuhradenie tohto záväzku pre spoločnosť a najmä pre žalobkyňu, ktorá tento záväzok zneužíva v argumentácii vlastnej tiesni.

15. K predchádzajúcemu vyjadreniu žalovanej podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia vyjadrenie žalobkyňa, ktorá zdôraznila, že žalovaná nijakým spôsobom relevantne nespochybnila hodnotu prevádzaných nehnuteľností podľa znaleckého posudku 15.885.743,28 Sk, čo znamená približne štvornásobné krátenie trhovej ceny. V tejto súvislosti zo strany žalovanej neboli predložené ani návrhy na vykonanie dokazovania. Je teda nepochybné, že žalobkyňa predala za cenu 4.000.000,-- Sk nehnuteľnosti, ktoré majú trhovú hodnotu cca 16.000.000,-- Sk. Je ale nesporný fakt, že nikto reálne nepredá svoju nehnuteľnosť, ktorá nemá žiadne faktické vady, je ju možné výhodné prenajať, nachádza sa v zastavanom území mesta S., za cenu vo výške len 1 trhovej ceny, ak samozrejme nie je v tiesni, nekoná ľahkovážne, atď. V prípade tak nízkej ceny každý bežný kupujúci musí predpokladať, že predávajúci je zrejme buď v tiesni, koná ľahkovážne alebo je tu iná skutočnosť, ktorá môže nasvedčovať konaniu kupujúceho v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade bola preukázaná tieseň obchodnej spoločnosti C. s.r.o., ktorú v zmysle judikatúry možno stotožniť aj s tiesňou žalobkyne. Aj z dôvodu existencie tiesne žalobkyňa uzatvorila kúpnu zmluvu, aj keď mala v úmysle k nehnuteľnostiam zriadiť záložné právo. Tu pritom postačuje zavinenie kupujúceho aj z nedbanlivosti, keď úmyselné zavinenie už nasvedčuje k trestnej činnosti. V závere žalobkyňa apelovala na článok 4 ods. 2 s tým, že princíp laesio enormis zatiaľ nie je zakotvený v našom právnom poriadku, ale pri krátení trhovej ceny až o 3 je spravodlivé, aby bol tento princíp uplatnený.

16. Žalovaná využila možnosť písomne sa vyjadriť k predchádzajúcemu vyjadreniu žalobkyne a uviedla, že zotrváva na všetkých svojich doterajších písomných a ústnych prednesoch a argumentoch, ktoré doplnila nasledovne:

17. Podľa nej žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti, dôkazy ani argumentáciu, ktorá by mohla spochybniť závery vyslovené prvoinštančným súdom. Žalobkyňa je osoba plne spôsobilá na právne úkony, ktorá si uvedomuje dôsledky vlastného konania, a to aj to, že kúpna cena dohodnutá za predaj veci je vecou dohody zmluvných strán. Vzájomná dohoda o kúpnej cene nemôže ani v prípade jej neprimeranosti predstavovať dôvod neplatnosti právneho úkonu. Kúpna zmluva bola uzavretá na základe iniciatívy žalobkyne, všetku dokumentáciu a formálne úkony potrebné na prevod vlastníckeho práva pripravovala pani W. na základe poverenia a pokynov žalobkyne a kúpna cena, ako aj ostatné náležitosti kúpnej zmluvy boli stanovené dohodou zmluvných strán tak, že tieto navrhla žalobkyňa a žalovaná návrh akceptovala. Žalovaná taktiež poukázala na zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách, ktorý zásadne rešpektuje zmluvnú autonómiu zmluvných strán a ponecháva dojednanie o cene na ich dohode. Iba vo výnimočných prípadoch zákon zasahuje v nevyhnutej miere do autonómneho postavenia zmluvných strán a to v ustanovení § 12 ods. 1, ktorý zakazuje dojednať neprimeranú cenu iba v dvoch taxatívne vymenovaných prípadoch, pričom v danom prípade nejde ani o jeden z takýchto. V právnom poriadku teda nie je medzera, ktorú by bolo potrebné vyplniť postupom podľa § 4 ods. 2 CSP. Pri dojednaní kúpnej ceny je nevyhnutné rešpektovať zmluvnú autonómiu účastníkov. V prejednávanom prípade teda nie je potrebné vyplniť medzeru v právnej úprave, nakoľko takáto nejestvuje a z uvedeného dôvodu aplikáciu princípu laesio enormis a zohľadňovanie zahraničnej právnej úpravy nemožno pripustiť, nakoľko by sa tým porušili základné ústavné princípy.

18. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa mala dostatočné vedomostné a skúsenostné predpoklady, aby si uvedomovala rozdiel medzi prevodom vlastníckeho práva a zaťažením nehnuteľnosti zabezpečovacím právom. Žalobkyňa úmysel previesť vlastnícke právo deklarovala aj vstúpením do nájomného vzťahu. Podľa žalovanej všetky okolnosti prípadu nasvedčujú, že argumentácia žalobkyne je dodatočne vyfabrikovaná a špekulatívna a jej cieľom je proti vôli žalovanej nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré vedome a dobrovoľne previedla na žalovanú. Skutočnosť, že žalobkyňa, ktorá navrhla kúpnu cenu, voči nej ani k prevodu vlastníckeho práva nemala po dobu siedmich rokov žiadne námietky a až následne si uvedomila, že dojednaná kúpna cena by mala byť neprimeraná, v žiadnom prípade nemôže zakladať rozpor s dobrými mravmi, pre ktorý by kúpna zmluva mala byť neplatná. Ak v prejednávanom prípade existuje nejaké konanie v rozpore s dobrými mravmi, týmto môže byť iba konanie žalobkyne, ktorá so značným časovým odstupom spochybňuje vážnosť a slobodu vlastného konania v snahe špekulatívne sa domôcť vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré riadne a v súlade s právnym poriadkom nadobudla iná osoba.

19. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu, rozsudok je vecne správny a dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnený, preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Žalobkyňa podala písomné vyjadrenie aj k predchádzajúcemu vyjadreniu žalovanej, v ktorom uviedla, že celý spor je o posúdení otázky, akým spôsobom sa má konajúci súd vysporiadať so skutkovou situáciou, keď vlastník prevedie nehnuteľnosť za kúpnu cenu vo výške len 25% trhovej ceny. V zahraničných právnych poriadkoch, ako ich uviedla v odvolaní, je táto otázka riešená jednoznačne. V našom právnom poriadku sa táto ochrana predávajúceho nenachádza, má ale za to, že je v súlade s dobrými mravmi, aby niektoré z týchto požiadaviek boli kladené aj na zmluvy uzavreté podľa právneho poriadku SR, ak sú na to rozumné dôvody. Podľa žalobkyne je zrejmé, že kúpna cena nehnuteľností krátená až o 3 z trhovej ceny je sama osebe značne podozrivá a môže evokovať nepoctivé konanie kupujúceho. Predávajúci je v plnom rozsahu uzrozumený s tým, že trhová kúpna cena je štvornásobne vyššia, ako cena uvedená v kúpnej zmluve. Každý, kto kupuje nehnuteľnosť za 1 trhovej ceny, musí rozumne predpokladať, že predávajúci koná buď ľahkovážne alebo v tiesni a v konečnom dôsledku využíva nadvládu nad predávajúcim. Ak toto nepredpokladá, dopúšťa sa civilno-právnej úžery z nedbanlivosti. Krátenie o 3 je tak značné, že bez osobitného vyhlásenia predávajúceho alebo bez rozumného dôvodu tohto konania sa musí považovať za nepoctivé a v rozpore s dobrými mravmi. V závere zdôraznila, že má vedomosť o judikatúre, ktorá potvrdzuje nemožnosť aplikácie zásady laesio enormis a túto judikatúru vo všeobecnosti nespochybňuje. Právne zásady ale nikdy nie sú absolútne a pri rozumnom dôvode je možné sa od nich odchýliť, ako to predpokladá článok 2 ods. 3 a § 220 ods. 3 CSP.

21. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní do spisu doručené neboli.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako v celom rozsahu vecne správny je dôvodné potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 .

23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo preskúmať napadnutý rozsudok v celom rozsahu a to z dôvodov, ktoré boli uplatnené žalobkyňou v podanom odvolaní, ktorá argumentuje v podstate tým, že cena, za ktorú žalobkyňa na žalovanú kúpnou zmluvou previedla vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam (4.000.000,- Sk) bola podstatne nižšia, konkrétne štvrtinová oproti trhovej hodnote daných nehnuteľností určenej znaleckým posudkom (15.885.743,28, Sk). V nadväznosti na to žalobkyňa hodnotí konanie žalovanej za úžernícke a v rozpore s dobrými mravmi, ktoré má zakladať absolútnu neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, pričom dôvodí, že žalobkyňa pri uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy konala v tiesni, keďže bola blízkou osobou právnickej osobe C.., ktorej bola štatutárnym orgánom, ktorá v rozhodnom období potrebovala väčší objem finančných prostriedkov na úhradu svojich záväzkov pričom tvrdí, že v rozhodnom období predmetná spoločnosť nemala dostatok finančných prostriedkov na ich úhradu.

24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav tak, ako ho ustálil z dokazovania vykonaného v prvoinštančnom konaní, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozsudku a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty uplatnené žalobkyňou nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

25. Predovšetkým v konaní, ani v odvolacom, nebol sporovaný záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c/ CSP, s ktorým záverom sa stotožňuje aj odvolací súd.

26. Prioritne sa žiada poukázať na správny záver súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 39a OZ, ktoré nadobudlo účinnosť dňom 01.06.2014, aj s poukazom na ustanovenie § 879r (súdom prvej inštancie aplikované), je na predmetnú kúpnu zmluvu, ktorá bola uzavretá dňa 24.09.2008, teda pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia, neaplikovateľné. Pravá retroaktivita, teda pôsobnosť právneho predpisu spätne do minulosti, resp. úprava vzťahov, ktoré vznikli už v minulosti, je nezlučiteľná s princípmi právneho štátu a preto v podmienkach Slovenskej republiky neprípustná. Nepravá retroaktivita sa ale akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie stanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov, nová právna norma ale môže s účinnosťou do budúcna priniesť v nich určité zmeny a meniť ich režim. Takáto nepravá retroaktivita bola zakotvená aj v súdom prvej inštancie aplikovanom ustanovení § 879r OZ, vzťahujúcom sa k § 39a OZ, podľa ktorého vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných do 01.06.2014 s tým, že ustanoveniami účinnými od 01.06.2014 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 39a o úžere spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu od počiatku za splnenia stanovených podmienok, nie je možné aplikovať na vznik predmetnej kúpnej zmluvy, ktorá vznikla niekoľko rokov pred účinnosťou tohto ustanovenia. Pri nemožnosti aplikácie citovaného § 39a o úžere na daný prípad je potom bezvýznamná ne/existencia tiesne žalobkyne pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy. Tá by mohla mať okrajový význam iba pri posudzovaní súladu predmetného právneho úkonu s dobrými mravmi.

27. Nebolo sporným a v konaní bolo preukázaným, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom danej kúpnej zmluvy, boli znaleckým posudkom zo dňa 22.08.2008, ktorý ale nebol vypracovaný za účelom predmetného prevodu, ocenené na hodnotu 511.453,30 Eur, resp. 15.408.042,26 Sk. Podľa kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou zo dňa 24.09.2008 predmetné nehnuteľnosti boli predané za kúpnu cenu 4.000.000,- Sk, teda za cenu cca 1, resp. 25%. Z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie pritom vyplýva, že kúpna cena bola medzi stranami vzájomne dohodnutá takým spôsobom, že sama žalobkyňa túto cenu navrhla a žalovaná ju bez ďalšieho akceptovala, pričom zmluvné strany navzájom ohľadne uzatvorenia zmluvy ani priamo nekomunikovali, ani sa nestretli, predaj sprostredkovala T. W.. Dojednanie predmetnej kúpnej ceny ani nepodliehalo regulácii zákonom č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý žiadnym spôsobom cenu pri danom type prevodu nehnuteľnosti nereguluje. Dojednaná cena preto nebola v rozpore so zákonom. Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky účastníci kúpnej zmluvy nie sú v zásade viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom, preto si môžu dojednať i cenu, ktorá sa odchyľuje od ceny obvyklej (trhovej), najmä ak ide o cenu podstatne nižšiu. Platné právo nemá žiadne ustanovenie o dojednaní príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), pokiaľ taká cena nie je v rozpore s cenovými predpismi. Podľa judikatúry NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 1653/2009 aj 30 Cdo 21/2012, nemožno ale vylúčiť, že okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana, môže v spojitosti s ďalšími okolnosťami prípadu napĺňať znaky konania, ktoré koliduje s dobrými mravmi, avšak sama osebe takáto okolnosť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k uvedenému hrubému nepomeru v plnení, založiť nemôže. Nízka kúpna cena, pokiaľ bola výsledkom zmluvného dojednania účastníkov, bez toho aby uzavretie zmluvy sprevádzala okolnosť následkom ktorej by sa dojednanie priečilo dobrým mravom, nesleduje nemravný cieľ ani nemá nemravný dôsledok. Vzhľadom na uvedené, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, je nevyhnutné uzavrieť, že samotná skutočnosť, keď v danom prípade malo dôjsť k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy k hrubému nepomeru plnenia zmluvných strán navzájom, nemôže bez ďalšieho založiť neplatnosť predmetného právneho úkonu. Až keď k takejto okolnosti pristúpia ďalšie preukázané a relevantné skutočnosti, mohlo by dôjsť k rozporu s dobrými mravmi, s následkom absolútnej neplatnosti takejto kúpnej zmluvy v zmysle § 39 OZ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že krátenie kúpnej ceny o 75% samo osebe bez ďalšieho zakladá rozpor s dobrými mravmi (ak sa nepreukáže relevantný dôvod takéhoto krátenia).

28. Ako ďalšiu okolnosť pristupujúcu k neprimerane nízkej kúpnej cene žalobkyňa označovala svoju osobnú tieseň s tým, že je blízkou osobou (§ 116 vo vzťahu k obchodnej spoločnosti C., kde bola v rozhodnom období spoločníkom a konateľom, ktorá spoločnosť musela v danom období uhradiť svoje verejno-právne záväzky v sume 4.832.439,- Sk, pričom nemala dostatok disponibilných finančných prostriedkov, pričom žalobkyňa na úhradu týchto finančných záväzkov odmietla vziať úver. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo/4124/2010, na ktoré bolo v konaní poukázané, pritom právnická osoba môže mať za určitých predpokladov postavenie osoby blízkej v zmysle § 116 voči fyzickej osobe. Ako to správne analyzoval súd prvej inštancie v odseku 38 preskúmavaného rozsudku, spoločnosť C.. v rozhodnom období podľa účtovnej uzávierky za rok 2008 vykazovala majetok prevyšujúci hodnotu jej záväzkov, pričom je prirodzené a bežné, že nedržala disponibilné finančné prostriedky a likvidný majetok, ktorý sa bežne investuje. To, že obchodná spoločnosť v danom čase nedisponuje dostatkom disponibilných finančných prostriedkov na úhradu svojich záväzkov, ale neznamená, že je tým v tiesni nútená uzavrieť nevýhodnú zmluvu či už priamo spoločnosť alebo jej spoločník, keďže situáciu má možnosť riešiť i inak. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným je toho názoru, že finančná tieseň obchodnej spoločnosti ako osoby blízkej žalobkyni, vzhľadom na pomery analyzované súdom prvej inštancie v odseku 38 rozsudku, odôvodňujúca uzavretie nevýhodnej kúpnej zmluvy, preukázaná nebola. V dôsledku toho nebol preukázaný rozpor predmetnej kúpnej zmluvy s dobrými mravmi a teda neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 OZ. Okrem toho existencia žalobkyňou tvrdených verejno-právnych záväzkov spoločnosti C.. v tvrdenej výške v konaní ani nebola ničím preukázaná.

29. Žalobkyňa v odvolacom konaní opakovane žiadala, aby súd s poukazom na článok 4 ods. 2 uplatnil princíp laesio enormis na daný prípad. V tejto súvislosti je ale potrebné poukázať na to, že článok 4 ods. 2 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ktorý je výsostne procesnou normou, upravuje analógiu v procesnom práve, ktorá v prípade medzery v tomto zákone umožňuje súdu v občianskom súdnom konaní postupovať podľa procesnej normy ktorú by zvolil, ak by sám bol zákonodarcom. Za situácie, že absentuje právna úprava, preto použitie princípu racionálneho zákonodarcu v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, za účelom aplikácie hmotno-právneho inštitútu laesio enormis neprichádza do úvahy.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. S poukazom aj na vyššie uvedené, s odkazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom, v konaní nebol preukázaný žiadny z dôvodov potenciálne spôsobujúcich absolútnu neplatnosť predmetného právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzavretej medzi stranami dňa 24.09.2008, či už podľa § 37, § 39 alebo § 39a OZ, v dôsledku čoho bolo nevyhnutným žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietnuť, ako správne rozhodol prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku. Odvolací súd potom, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako v celom rozsahu, včítane závislého a správneho výroku o náhrade trov konania, vo výrokoch vecne správny, s použitím § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

32. V zmysle § 396 ods. 1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

33. V zmysle § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. V zmysle § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto podľa cit. ust. žalovanej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .